Idem si mestom a z diaľky kamoš na mňa kričí.
„Čau Michal, počuj, dorazíš ma, nestihol som ti odpísať, mám teraz toho strašne veľa. Keď budem mať čas, tak sa na to pozriem.“
„Ako sa máš?“
„Idem na stretko s kamošom niečo vybaviť.“
„Ty sa stále len voľakde ponáhľaš, pekný deň.“

Raz tak veľmi dávno mi niekto povedal, že keď sa budem ponáhľať, je dosť možné, že nestihnem o mnoho viac. Možno mi taktiež mnoho pretečie medzi prsty. Len tu prišiel taký chyták. Je veľmi veľa vecí, ktoré bude treba urobiť rýchlo, a potom sú tie, ktoré majú čas. Vraj bude náročné ich rozpoznať.

Ak idem na tréning alebo na schôdzku a zastaví ma niekto známy, tak mu poviem narovinu. Teraz sa mi nedá, mám niekde byť. Zavolajme si alebo si napíšme.

Nemám návod na život a určite netuším, aké vychytávky budú fungovať každému, aby sme mali čas a robili len veci, ktoré sa nám páčia, či boli s ľuďmi, ktorí sa nám páčia.

Ak chcem zažiť zážitky, mal by som im však vytvoriť priestor. Dať im nejaký signál: „Hallo, som tu.“

No tak isto si vyjasniť, čo chcem a čo odmietam. To má obrovskú dôležitosť pre mňa. Tým veciam, zážitkom, ľuďom sa venujem, vyhľadávam ich, dávam najavo, že ich mám rád, páčia sa mi.

Je jasné nad slnko, že neuvidím celý svet, nezažijem všetky zážitky, ktoré sa dajú zažiť, nespoznám každého človeka, parťáka. To ale neznamená, že nemám čas. Neustále si však pripomínam, že ho mám, aby som žil život.

Ono bolo by skvelé mať okolo seba ľudí, čo máme čas na seba. Robiť to, čo ma baví. Lenže nie vždy to tak je. Niekedy nás domelie život, inokedy naše rozhodnutia.

Áno, dejú sa veci, niekto mi neodpíše, nezavolá späť. Jasné, že to človeka štve. Potom si zvyčajne namýšľam, že moja hodnota nestojí za nič. Lenže to tak nie je. Ak sa to deje častejšie, tak sa na takých ľudí nechám tak, nech idú nemať čas k ďalším. A to isté platí aj o mne, nie vždy zapadnem tomu druhému do života, plánu, času, príbehu.