Michal Boťanský

Najdôležitejšie veci

23. jún 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Tebe sa to ľahko hovorí, ty máš silnú vôľu a k tomu, mne sa nechce. Asi takto končil rozhovor s kamošom, ktorý má nadváhu. Mám ho veľmi rád a beriem ho takého, aký je. To, že má o jedno, možno dve kilá navyše ho nerobí horším človekom. Teda, predo mnou určite nie.

Písal sa rok dvetisícdesať, možno deväť, keď som prvýkrát začal cvičiť. Bolo to najhoršie obdobie, aké som kedy zažil. Žil som v Londýne a život tam bol úplne iný, no jedno mal spoločné, ak sa chce niečo dosiahnuť, musíme vedieť vyhrnúť rukávy a byť dobrí v tom, čo robíme.

Absolútne som nevedel nič o postupoch, tréningoch, iba som chcel dobre vyzerať a cítiť sa tak. Dnes si už nepamätám, či bolo začať ťažšie ako dvíhať činky. Čo si však pamätám, bola disciplína, mal som s ňou vážne vážny problém. Absolútne sme sa nekamarátili, nevedel som si zvyknúť na cvičenia, jedlo, odpočinok, vitamíny.

Všetko, čo som robil, bolo ako sa mi chcelo. Približne po troch mesiacoch prišla dôležitá zmena. Nejako sa ku mne dostala informácia o tom, že každý z nás má v sebe silu zmeniť seba, a tým aj svet. Tak som išiel do obchodu.

Večer pred spánkom vždy musela byť výdatná večera, inak deň nebol dňom, ale nočnou morou. Lenže taká maličkosť, po čase sa oblečenie akosi zmenšovalo. Vlastne, nebolo to oblečením, ale telo začalo rásť, hlavne v oblastiach, kde nemalo.

Jednoducho, musela prísť zmena, cvičenie prebiehalo, telo rástlo akosi inak, pocity boli hrozné. Kúpil som si tú najlepšiu čokoládu, akú mali v obchode. V chladničke ostala len voda a v jej strede bola krásne naservírovaná ozdobená čokoláda.

Zmena bola úplne nenáročná, najesť sa do šiestej a ak som bol doma, tak vydržať nezjesť čokoládu z chladničky. Prvé minúty boli ľahké, nenáročné, asi aj prvá hodina. No neskôr sa rozpútalo peklo. Chuť po čokoláde bola neskutočná. Čakala na mňa v chladničke, pozerala sa, žmurkala na mňa, dávala signály, zjedz ma.

Priznám sa, vydržal som. Za mňa to bolo jedno z najdôležitejších víťazstiev, ktoré sa kedy vyhrali. Ten zvyšok je už história. Dnes tento poznatok aplikujem v práci, v behu, v cvičení a samozrejme v jedení tak isto. Tak isto asi ako každý, mám svoje slabé chvíľky, keď mám chuť na sedem krémešov ako dezert či odfláknutý pracovný deň. Aj takéto dni majú svoje opodstatnenie a sú dôležité.

Je naozaj náročné začať. Môže v tom byť láska, hmotné prilepšenie, lepšie spoločenské postavenie či cítiť sa dobre pred samým sebou, no akákoľvek motivácia po určitom čase vyprchá. Stalo sa to aj mne, na pár rokov som prestal cvičiť, dal som na stranu moje sny, prestal som veriť, že môžem vyhrať.

Tak ako je náročné začať, ešte náročnejšie je pokračovať. Ak stratíme motiváciu, impulz, pocit, dôvod, pôjde sa nám naozaj ťažko. Môžeme dostať najlepšie ohodnotenú prácu, najskvelejší biznis model, najúžasnejšieho životného partnera. Najviac z nás opúšťa nové príležitosti tesne po ich začatí. Je to podľa všetkého zo strachu z neúspechu, netrpezlivosti či zachytení sa o prvé prekážky.

Tiež som zopár príležitosti po začiatkoch zahodil, na druhej strane, ak by som to neurobil, dnes nemám poznatky, ktoré mám. Áno, prišli by iné, nevedel by som zas o týchto a podobne. Nemám žiadnu istotu a čo ak filozofovanie je síce pekné, ale končí vždy len rozprávaním. Najväčšia a najdôležitejšia istota je, že my sa vieme zmeniť, adaptovať, zlepšiť o niekoľko tried.

Je ľahké sa vzdať, no to môžeme urobiť hocikedy. Disciplína, ale aj schopnosť vydržať a ísť ďalej, keď len krok po kroku patria medzi najdôležitejšie životné vlastnosti. Aby sme boli v nich dobrí, nám naozaj postačia tie najbanálnejšie cvičenia, pretože ak uspejeme v malom, je dosť veľká šanca, že uspejeme aj vo veľkom. Len nesmieme celý život trénovať malé tréningy. Je lepšie postupne pridávať a keď budeme mať možnosť skočiť do vody, skočme. Veď vzdať sa môžeme hocikedy, tak to aspoň skúsme a voľačo vydržme, veď nie sme z cukru.

Ťah na bránu

16. jún 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Asi jednou z najťažších maličkostí bolo, uvedomiť si, že v práci, ale aj v živote je naozaj takmer všetko dôležité. Lenže sú oblasti, vďaka ktorým dýchame a potom sú tie, ktoré môžu ísť stranou. Najnáročnejšie rozhodnutie bolo a stále je, čo má pre nás väčšiu dôležitosť.

V mojej práci je úloha pre mňa úplne jednoduchá. Všimnúť si príležitosť a premeniť ju na niečo. Zjednodušene opísané, vidím, že niekto má loptu, ukážem sa, vypýtam si ju a čim skôr mám skórovať. Samozrejme, sú situácie, kde nie je vždy možné kopnúť na bránku, lebo nestojím v ideálnej pozícií, či ešte musím urobiť zopár kľučiek.

Píšem obrazne, všeobecne a je isté, že nie každý z nás má v práci skórovať. Nakoľko, ako vo futbale, tak aj v iných športoch je každá jedna pozícia dôležitá a nenahraditeľná. Lenže sem-tam sa stane, že skóruje aj hráč, od ktorého sa to neočakáva.

Pre mňa uvedomenie si dôležitosti skórovania je obrovské. Tak isto je na mieste mať víziu, myšlienku, pocit, emóciu, energiu, či vidieť to, čo si svet zatiaľ vôbec nevie predstaviť. Vždy vravím, že koleso sa musí roztočiť. To znamená, všetko potrebuje svoj čas. Mnohé nápady majú dozrieť v našich srdciach, hlavách, zásuvkách písacích stolíkov. Nie vždy je dôležitý správny čas, ten takmer nikdy nie je a zväčša nenastane. To len je len falošný pocit, ktorému sa ľahko chce uveriť.

Pamätám si, keď som nechával všetko na okolie, zbavoval som sa zodpovednosti a vôbec som nevedel, že ja som ten, kto môže dávať góly. V hlave som bol svoja vlastná obeť. Čo je skvelé, bolo a je pochopenie situácií, kde naozaj som mal smolu, či potreboval som netrafiť alebo rozhodca neodpískal faul na mňa. Lenže tak isto sú situácie, v ktorých som mal šťastie, rozhodca ukázal pre mňa výhodu, či podarila sa kľučka a následne parádny gól.

Ak dostanem kontakt, tak čim skôr si dohadujem pracovnú schôdzku. So súkromným životom je to podobne. Každej situácií nechávam čas, zvyčajne na druhý deň sa ozývam, niekedy dlhšie, podľa toho, ako vnímam energie, emócie, či mám chuť. Neverím na správny čas a ide ma roztrhať, ak mám čakať.

Nepotrebujem oslavy, že dávam góly, potrebujem oslavy tých, ktorí mi prihrali. Netúžim po oslavách, že som vyhral, chcem oslavovať, že sme sa zabavili. Netúžim oslavovať svoj postup, chcem oslavovať všetkých, vďaka ktorým sa to podarilo. Netužím oslavovať, že ja som ten, kto skóroval najviac, chcem oslavovať ostatných, ktorí skórujú.

Rozumiem, že sú situácie, kde je trpezlivosť na prvom mieste. Tak isto, ak ma niekto pozve, tak prídem čim skôr. Samozrejme, že takmer vždy sa pokúsim vystreliť. Veď za to aj tak nič nedám, veď keď už nič iné, tak aspoň som skúsil.

Práce

9. jún 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

„Michal, nebuď dlho v práci, choď domov.” Mnoho mojich kamošov sa ma pokúša dostať z kanclu čo najskôr preč. Rôznymi pozvaniami na večeru, kávu či spoločenskú udalosť. Je viac ako isté, že ak mám prácu, všetko ide bokom.

Pôsobím v niekoľkých oblastiach, takmer všetky nazývam sideproject, niečo ako vedľajšie projekty. Každý z nich má svoje miesto. Ide o písanie článkov, tvorenie videí, dokumentovanie na sieťach, dávanie dokopy ľudí, kde si všímam, že by mohla vzniknúť spolupráca, pobehujem okolo futbalu. Ani z jednej nemám zatiaľ žiadne priame výhody či prostriedky. Robím to preto, že tam vidím niečo, čo by mohlo vzniknúť. Nič viac za tým nie je.

Všetko, čo robím, mám prepojené v systéme, ktorý tvorím. Ak niečo nezapadá do mojich skladačiek, tomu sa nevenujem. Jednoducho, energiu preklopím na iné miesta. Jasné, že najskôr ma ide roztrhnúť a až potom si uvedomím, že vlastne to, čo sa deje, sa deje dobre.

Čas si nájdem vždy, len nie na všetko. Mám nastavený akýsi prirodzený filter. Samozrejme, niekedy sa mi podarí uletieť a potom ma pracovné úlohy zahltia. Vtedy zostávam naozaj dlho v práci. Moja práca nie som ja, ale žijem tým, čo robím.

Už sa mi stalo, že mi niekto zobral prácu a niekoľko rokov som sa nevedel uchytiť. Bolo to náročné obdobie, kedy som sa hľadal a snažil niečo vytvoriť. Vlastne som rád, že som to nevzdal, aj keď tu prišiel moment, keď sa nedalo ísť ďalej. Netuším, či teraz stojím na mieste, cúvam alebo napredujem. Na jednej strane dostávam náročnejšie úlohy ako pred tým. Sám ich ale vyhľadávam či vytváram. Hodnotiť bude história.

Pohybujem sa medzi dvoma svetmi, v jednom ide o prácu a v druhom viac o niečo iné (zatiaľ ani moc neviem o čo). Majú toho spoločného viac, ako sa na prvý pohľad zdá: disciplína, odhodlanie, pravidelnosť, usilovná práca, sem-ta sa ukázať, pozdraviť či investovať niečo zo seba. Oba sú dôležité pre mňa v tejto chvíli a oba sú prepojené. Viem, že ak chcem niečo dokázať, tak je potrebné hýbať sa, skúšať a sem-tam povedať, áno, zostanem dlhšie.

Ako tak sem-tam pozorujem okolie, mnoho z nás radšej staví na nepoznanú kartu, ktorá pôsobí z vonku istejšie, len aby čím skôr sme dosiahli to, čo chceme. Dlhodobé rozhodnutia, trpezlivosť pri budovaní je ako keby zakázané ovocie. Samozrejme, česť všetkým výnimkám. Áno, často všetky tie ponuky z vonku pôsobia lákavo, lenže nie všetko, čo vyzerá navonok dobre, je také isté aj z vnútra.

Nasledujúcimi slovami chcem poznamenať jednu z mojich kapitol, v ktorej som sa ocitol. V celku jej nerozumiem, viem, že sú veci, ktoré je potrebné robiť, učiť, skúšať, tvoriť. Ako tak píšem tieto slová, uvedomujem si, že všetko okolo mňa pôsobí ako chaos. Nie každá moja činnosť je vydarená, či myšlienka je pochopená. Aj preto píšem články, aby som nachvíľu popremýšľal nad tým, čo je, čo chcem a kam idem. Mne sa páči myšlienka, že je dobré si raz začas upravovať svoj kurz. Písanie by mohlo byť jedným z nástrojov na triedenie myšlienok.

Stať sa odborníkom v jednej oblasti nám pomôže viac, ako si myslíme. Tak isto, ak máme koníčky či čas žiť život a sem-tam odvahu povedať nie tomu, čo vôbec s nami nesúvisí. Nie vždy všetko, čo robíme nám musí dávať zmysel hneď. Jedno z tých tajomstiev života, ktorému verím je, že mnoho aktivít môžeme spojiť len spätne. Preto, či je niečo správne alebo nie, je veľmi ľahké hodnotiť pokiaľ nepoznáme aj čo je za tým.

Moment

2. jún 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Sedíme na steaku v Bratislave, jediné, čo ma zaujímalo, či je možné platiť kartou a ako pozrieť emaily, ktoré mali prísť. Spoločnosť bola super, chalan parťák, niekto s kým rád trávim čas, prostredie tak isto. Len naozaj som chcel riešiť prácu, veď bol pracovný deň. Samozrejme prácu sme riešili.

Páči sa mi, keď je práca životným štýlom a netreba od nej ísť na dovolenku. Tak isto sa mi páči myšlienka, že nedokážem všetko naraz dať dokopy ani vyriešiť. Sem-tam je dobré dať veci stranou, niektoré z nich sa aj tak vyriešia samé, iné potrebujú čas dozrieť. Necítim sa ako človek, ktorý má neustále chute pracovať, skôr ako ten, kto žije tým, čo robí. Keď treba, viem potiahnuť či odfláknuť, možno ako každý. No byť v strehu a mať ťah na bránu asi všade prináša výsledky.

Píšem len za seba o tom, čo si všímam. Veľkí ľudia, ktorí žijú tým, čo robia ma inšpirujú ako bravúrne zvládajú život, náročné úlohy či rozhodnutia, kde nejde len o prostriedky, ale o celé rodiny. Samozrejme, že robia veľa chýb, sú tvrdohlaví, nie vždy si dajú poradiť. Mám to šťastie, že zopár pozorujem a dokonca s niektorými trávim čas, hlavne ten pracovný, resp. spojený s prácou. Som za nich naozaj rád, nakoľko okrem toho, že inšpirujú, poukazujú, tak isto posúvajú skúsenosti.

Nereagujem na telefón v žiadnom prípade, ak trávim čas na pracovnej schôdzke, rokovaní, porade či obede. Ak čakám dôležitý hovor, vopred to dotyčným oznámim a čo najrýchlejšie ho vybavím. Bolo náročné pochopiť, že ak som s niekým, tak sa mu mám venovať, ako najlepšie viem, reagovanie na telefonáty, správy či emaily sa nepatrí. Ak máme niekoľkohodinové porady, školenia počas pracovného týždňa, tak veľmi ťažko sa v hlave nastavuje, teraz nemôžem hovoriť, ozvem sa o niekoľko hodín či na druhý deň. Niekto si povie, veď to je iba telefón, lenže ide o môj jediný pracovný nastroj.

Cez víkend sa mi nedovoláte. Ak horí, na to sú hasiči. Viac ako často sa stáva, že som v práci aj v dni oddychu. Vtedy pracujem na veciach, keď potrebujem maximálne sústredenie, či mám vopred naplánované pracovné schôdzky a nič okolo neriešim. Robím to preto, aby som nemal každý deň rovnaký, nespôsobil si nechuť do práce v novom týždni či vyhorenie.

Naučiť sa vyfúknuť na chvíľu aj počas pracovného dňa je pre mňa niečo nové, a tým aj náročné. Takáto oblasť u mňa sa takmer vôbec neposilňuje, a tým je úplne slabučká. Ak by ste dnes šli so mnou na nepracovnú schôdzku cez pracovný deň, bol by som ako na ihlách. Nie pre prítomnosť toho druhého, ale preto, že nie som v pracovnom čase aktívny.

Je veľmi dôležité užívať si každý moment, ktorý zažívame. Hovorí sa, keď pracujeme, tak pracujme, keď sa zabávame, tak sa zabávajme ( J. Rohn). Dnes začínam rozumieť, ako je naozaj dôležité vychutnávať si čo najviac okamihov, ktoré sa dejú. Nech to znie akokoľvek, verím, že všetko, čo sa nám deje, je pre nejaký vyšší dôvod. Buď nám ukazuje, čo by sme mali robiť, či to, čo nie, alebo ide o akúsi prípravu.

Čítam, vnímam, pozorujem a podľa všetkého je správne nebyť neustále vo vysokých otáčkach, nech sa jedná o prácu, koníčky, pomoc pre druhých, ale aj život ako taký. Je mimoriadne dôležité podávať výborné výkony, taktiež vypnúť, podradiť, či vyhodiť rýchlosť. Tým nenavádzam, aby sme preflákali celý život ničnerobením a jedením steakov. Každý z nás má svoje tempo pohybovania sa a ku každému pohybu je dôležité palivo. To čerpáme hlavne pri dobrom jedle v ešte lepšej spoločnosti.

10.000 hodín

26. máj 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Čítal som vetičku, že mali by sme mať druhých radi preto, čím sú a nie preto, čím chceme, aby boli. Môžeme si povedať, veď koľko ľudí sa tým skutočne riadi? Takto by sme nikam nezašli, pokiaľ donekonečna budeme ukazovať na druhých. Ja začínam od seba. Mnoho múdrych vetičiek mi už nakopalo zadok. Nielen v telefóne, ale aj na pracovných schôdzkach, v knihách či na miestach, na ktorých by som to nikdy nečakal.

Na začiatku je často myšlienka, pocit, nadšenie, záblesk. Tí, ktorí začneme, sa delíme na dve skupiny. Prví sú začínajúci niekoľko rokov a druhí, ktorí sa rozbehli raketovou rýchlosťou. Obe možnosti sú dobré a majú svoje výhody. Každá z nich nám prináša mnohé poznatky. Jedno, čo ich spája je, že vďaka nim môžeme dosiahnuť ku hviezdam.

Ako sa pohybujem medzi ľuďmi, ktorí niečo dosiahli. Každého z nich spája rozhodnutie začať, rozhodnutie pokračovať, trpezlivosť, ťah na bránu a hlad. Ten zvyšok sú maličkosti, tie sa trochu odlišujú závislosti od typu osobnosti, náplne práce. Možno aj preto je fajn poznať ľudí z viacerých odvetví, aby sa k nám sem-tam dostal aj nejaký iný pohľad na život.

Nemusím vedieť každú maličkosť, mať široký rozhľad, vedieť všetko, čo sa deje vo svete. Aj tak mi to okolie povie. To, čomu nerozumiem, do toho sa nestarám. Keď chcem vedieť o tom viac, zavolám niekomu, kto vie o tom viac ako ja. Som zástancom, že je dôležité byť odborníkom v jednej oblasti a ten zvyšok sa nejako vyrieši.

Ak to, čo robíme, žijeme myslíme naozaj úprimne, tak skôr či ešte skoršie sa veci pohnú možno ešte lepšie ako v našich najlepších snoch. Keď nie, tak dostaneme balík vedomostí, poznatkov a skúseností alebo stratíme chuť na život, zhorkneme.

Môžeme vedieť všetky poučky na jednotky, no pokiaľ ich neodskúšame v praxi, bude z nás teoretik. Potrebujeme zažiť spotené tričká, košele, zodraté topánky, odmietnutia, omyly, chyby, sklamania. Tak isto máme zažiť víťazstvá, nafúkanosť, pýchu, odmeny. Možno len preto, aby sme si viac vážili to, keď je dobre.

Azda okrem milión maličkostí je mimoriadne dôležité cvičiť. Hovorí sa, že ak sa chceme stať najlepšími, potrebujeme odtrénovať desaťtisíc hodín. Inak povedané, všetko, čo budeme robiť, bude chcieť veľmi veľa odmakanej roboty a často všetko, čo budeme mať je stará ošúchaná spotená pracovná košeľa.

Nasledujúce slová vznikli na podporu všetkých tých, ktorí sa rozhodujú, či vykročiť. Áno, bude to ťažké, bolesť, chyby, omyly, výsmech, odložené dovolenky, nestihnuté svadby, dlhé pracovné noci, sem-tam nebude čo jesť. Pre tých, ktorí sa rozhodujú, či pokračovať: keď sme už začali, je fajn dokončiť to, čo sme rozbehli, veď možno sme pár krokov od veľkého víťazstva a keď nie, aspoň máme nové skúsenosti. Pre tých, ktorí majú vo svojom okolí jedných alebo druhých, podporme obe skupiny, potrebujú nás viac, ako si myslíme. Nikto z nás nevie, či sa oplatí vykročiť, či uspejeme, či zažijeme svoj vysnívaný život. Tu je len jedna možnosť, ako to zistiť.

Za všetko môžem ja

19. máj 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

„Keby som vedel, tak sa zariadim inak. Za všetko môže Boťanský. Ste úplne neschopný. Neberiete mi vôbec telefón, neodpisujete na emaili.”.Uff, vlastne v poslednom období je radosť chodiť do práce a počúvať, ako za všetko môžem ja. Rozumiem každému, kto je naštvaný, len niekedy odmietam nasledovné konverzácie.

Mám rád to, čo robím, časť mojej práce je hlavne o rôznych náročných situáciách. Takže emócie sú každý deň na stole, teda okrem víkendu, vtedy neberiem telefón. Každá práca nesie so sebou dni bežné, náročné a potom keď horí. Za mňa môžem prehlásiť, že náročné dni sú najlepšie, nakoľko vďaka nim sa stávame lepšími. Ten zvyšok berie energiu a ubíja. Aj keď sem-tam treba v práci nerobiť nič, inokedy je raz za čas si pripomenúť, čo všetko dokážeme urobiť.

Doba je dnes iná. Aj keď nemôžem veľmi porovnávať, som príliš mladý a neskúsený. Za tých pár dní, teda tak sa to zdá, čo sa snažím niečo robiť. Ako keby sme ľudia boli o mnoho menej trpezliví. Píšem vo všeobecnosti, česť všetkým výnimkám. Je úplne jedno, koľko rokov máme, vytráca sa gentlemanstvo, pokora a pribúda kritika vo veľkom. Na druhej strane pribúda tlak okolia, doby a dnes sa už nečaká na epizódu seriálu na druhy deň, ale naraz si vieme pozrieť celú sériu.

Povedzme si, čo má spoločné seriál a všetko naokolo. Pre mnohých nič. No pre ten zvyšok viac, ako sa zdá. Ak pravidelne budeme trénovať, že môžeme mať všetko čo najskôr, aj vo väčších životných situáciách budeme chcieť všetko tak. Niekedy, resp. viac ako často sa môže stať, že ak sa nám to nepodarí, naše reakcie nemusia byť najpríjemnejšie. Najskôr začneme obviňovať druhých a neskôr tak trochu aj seba. Keď sa budeme viniť, nič tým nezmeníme, to je viac ako isté. Môžeme sa poučiť a niečo urobiť inak, lepšie.

Kritizovať by sa malo len to, čo bolo urobené a nikdy nie človek, teda ani ja by som nemal samého seba. Veľmi rýchlo sa zabúda na všetko, čo bolo dobré a hovorí sa len o tom nesprávnom. Sme ľudia, chyby robí každý. Všetci sme omylní a máme svoje slabé stránky. Nie vždy dokážeme veci ovplyvniť a môžeme sa snažiť, ako najlepšie vieme.

V začiatkoch som bral veci osobne, vždy mi bolo zle, keď sa niečo takéto dialo. Stačil jeden nepríjemný rozhovor a celý deň som bol nepoužiteľný. Tajne som dúfal, že ak vydržím v práci, tak časom sa takéto situácie diať nebudú. Tak trochu viac som sa mýlil. Dejú sa omnoho náročnejšie ako na začiatku a je ich tisíc násobne viac. Keď sa bavím s ľuďmi na riadiacich pozíciách, tak to zatiaľ vyzerá, že nerobím nič. V praxi to znamená, že čím je človek väčší profesionál, má väčšiu zodpovednosť, dostáva náročnejšie úlohy, tie prinášajú komplikovanejšie riešenia. Nie každý ich dokáže zvládať, tým vznikajú rôzne emócie na jednej, ale aj na druhej strany. Tu je dobre pripomenúť, že je veľmi dôležité mať aktivity mimo práce. Najlepší je šport, za mňa je to beh a tak trochu cvičenie.

Vlastne o tejto téme viem už dnes napísať knihu. No radšej nechám priestor každému (aj sebe) na premýšľanie, aby sa pozrel najskôr do svojho taniera. Pred tým, ako budem na druhého nadávať, radšej si zahryznem do jazyka, lebo naozaj neviem, čo všetko je za tým. Lebo keď nám niekto neberie telefón, čo keď práve má pracovnú schôdzku alebo celodennú poradu? Čo keď email prišiel do spamu alebo reklamy a čo keď naozaj ten druhý nedokáže ovplyvniť to, čo sa deje?

Robím chyby, robím ich veľmi veľa. Žiadnu nerobím náročky, nikomu nechcem zle. Keď ma niekto naštve, tak mu neželám nič zlé, len nechcem, aby sedel pri mojom stole. Každá chyba je zaplatené školné, ktoré je súčasť našich ciest. Takmer každá sa dá odstrániť. Ó a áno, aby som nezabudol, za všetko naozaj môžem ja, veď mám kľúče od miešačky, ale iba od tej svojej.

Telefón

12. máj 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Poznáme ten pocit, keď zvoní telefón a hneď, keď môžeme, odpovieme. Potom je tu druhý pocit, keď niekto aj volal, ale my nevieme, že volal. Poďme sa baviť o strachu z nepoznaného, o domýšľaní, netrpezlivosti a ľahkom vzdávaní.

Ak je náš pracovný nástroj mobilný telefón, tak je dosť možné, že máme telefonátov o niečo viac. Často sa deje, že mi vravia ľudia, ako sa nevedia ku mne dovolať. Je to preto, lebo keď vytáčam číslo a ešte nezvoní a v tom okamih mi volá niekto druhý, sieť ho automaticky zruší a mne neukáže, kto volal. Nie som jediný, tento fenomén je rozsiahli.

Snažím sa vysvetľovať, ak sa niekto so mnou nevie spojiť, tak nech pošle SMS: „Ahoj, prosím, zavolaj mi, nevieme sa skontaktovať.” Vždy zavolám hneď, ako budem môcť. Cez víkend neberiem, aj tak sa nič nevyrieši. Keď horí, tak na to tu máme hasičov a ak náhodou je ohrozený život, na to sú záchranári. O tom, ako nám uľahčuje životy, môžeme viesť debaty celé desiatky hodín. Mne sa páči názor, nech si každý vyberie to, čo sa každému páči.

V prvom rade je telefón prostriedok na spojenie so svetom a na uľahčenie komunikácie, ale často aj prvá prekážka, ktorú máme prekonať. Teraz vôbec nemyslím, ak nám niekto neberie telefón, tak máme tisíckrát za sebou ihneď volať. Skôr narážam na to, že ak nám niekto nezoberie telefón doobeda, tak je slušné zavolať poobede ešte raz. Lebo nie vždy si my alebo ten na druhej strane všimne zmeškaný hovor či správu.

Náročky článok začal o telefonovaní, nakoľko mojou úlohou je komunikovať s mojim okolím a aktívne sa zoznamovať s novými ľuďmi. Najčastejší spôsob je telefón a druhý sú osobné schôdzky, ale o tom inokedy. Žijeme dnes v dobe, keď uvidíme na displeji nášho telefónu neznáme číslo, tak nie každý z nás ho ochotne aj príjme. Je to prirodzené, myslíme si, že zas nejaká otravná reklama, predaj, prieskum či niečo neznáme. Strach z nepoznaného je čím ďalej väčší a na telefóne ho vieme vyriešiť nereagovaním.

Najčastejšie, keď začínam komunikáciu cez telefón, musím prejsť prvou prekážkou a to je zvyčajne ignoráciou, resp. nereagovanie na telefonát či správu. Druhá prekážka je naše obľúbené: „Ďakujem, nemám záujem.” Áno, je ťažké mne ako neznámemu človeku ukecať toho na druhej strane, aby sa stretol a vypočul si návrh spolupráce. Nie každé odmietnutie je osobné, možno ten druhý nemal svoj deň, niečo sa stalo a ja som to schytal. Najťažšie boli začiatky, samozrejme aj dnes každé nie bolí, len nie každé nie je aj stratou.

Telefonovanie, hlavne to pracovné, je skvelá škola na budovanie základných, ale aj pokročilých komunikačných zručností. Mnoho veľkých obchodov sa uskutočňuje cez telefonáty, budujú sa vzťahy, odstraňujú napätia, ale aj sa veci vedia poriadne zamotať. Trpezlivosť a pokúsenie sa prekonať prekážky a niekoľko tisíc pokusov urobia z nás profíkov (nie mudrlantov).

Často sú pred nami v živote rôzne banálne úlohy, ktoré nie je pre každého ľahké zvládnuť. Niekedy malé veci ovplyvňujú tie veľké, inokedy len robíme z komára somára. Život je záhada a keď sa nikam nepohneme, podľa všetkého zostaneme na tom istom mieste. Vlastne, čo keď neznáme číslo, ktoré nám práve volá je kuriér? Netvrdím, že telefonovanie je najdôležitejšia vlastnosť, bez ktorej by sme nevedeli existovať. Tvrdím, že je dobré ovládať komunikáciu cez telefón. Prečo vlastne o nej píšem? Lebo možno stačí jeden dobrý telefonát a náš život sa môže zmeniť na poznanie. Príležitosti sú okolo nás všade, len trvá roky pokiaľ ich rozoznáme.

Nové miesta

5. máj 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

V živote každého z nás niekedy nastane čas, keď pre nejaký dôvod jednoducho opustíme miesta, ľudí, okolie, svoje vychodené chodníčky. Či ide o školu, prácu, partnerov či nové príležitosti. Samozrejme nemôžeme zabúdať ani na tých z nás, ktorí máme príležitosti doma pod nosom. Tam sa opúšťa miesto trochu ťažšie a niekedy aj zbytočne.

Istým spôsobom svoje obydlia opúšťame už od skorého detstva, aj keď len čiastočne navštevovaním jaslí, škôlok, škôl, brigád, prázdnin u starých rodičov, príbuzných či tábory, a pod. Nie je nič lepšie, ako od mladého veku spoznávať miesta, ktoré poznáme menej, alebo kde si nie sme takí istí. Čím skôr začneme, vytvoríme si rôzne návyky, potom si skôr zvykneme na nové prostredia. Teda tak by to malo byť. Nie vždy nové miesta, ľudia, príležitosti musia znamenať lepšie. To sa zisťuje buď časom alebo tak, že vyskúšame nové.

Veľakrát som bol v situáciách, keď som pokašľal vzťah, príležitosti či svoje miesto v novom okolí. Myslel som si, že za to môže ten druhý. Vytvoril som si príbeh, ako ten druhý je zlý a ja som spokojne kráčal ďalej. Lenže našťastie som stretol niekoho, kto mi ukázal druhú stranu mince. Ten niekto som bol ja, pre nejaký dôvod prišli ku mne ľudia, názory, prednášky, knihy, ktoré poukázali na to, čo pred tým nebolo vidieť. To bolo, že každá situácia má dve strany pohľadu. Jedna je moja a druhá toho na opačnej strane.

Robíme chyby, nesprávne rozhodnutia, nechávame sa unášať neskrotenými emóciami. Každý z nás by vedel o svojich prešľapoch napísať román. Lenže karty na stôl, ak by sme ich nespravili, tak je viac ako možné, že by sme nevedeli to, čo vieme dnes. Či nás mrzia alebo nie, minulosť späť nevrátime. Musíme jednoznačne kráčať ďalej, aj keď možno s pocitom, že vždy sa pritrafí niečo, čo nespracujeme tak, ako by sme mali.

Všetko, čo robíme, hovorí o nás, akými sme ľuďmi, na druhej strane vďaka tomu, čo robíme, dostávame lekcie, skúsenosti, pohľady, ale aj možnosti. Vieme naozaj viac ako si myslíme, no nie vždy vieme ovplyvniť to, čo sa deje nám. Všetko, čo je okolo nás má svoje á aj bé, či náš, verzus pohľad toho druhého. Možno aj preto by malo byť dôležité si sám so sebou ujasniť, čo chceme od seba, čo som ochotný prijať, s kým chcem tráviť čas, od koho sa chcem inšpirovať, koho chcem mať vedľa seba. Možno nie všetko, ale aspoň akúsi filozofiu z toho.

Mne bol umožnený náhľad cez kľúčovú dierku do sveta, v ktorom chcem žiť. Na prvý pohľad rozprávka a na druhý dnes vôbec nič nenasvedčuje tomu, že by som sa tam čo i len na chvíľu ocitol. Absolútne netuším, čo bude zajtra, možnosti sú len dve, s tým idem do všetkého, čo robím, žijem, budujem. Máme svoje možnosti, nie vždy si ich uvedomujeme, je to zvláštne, ale potrebujeme nestranných ľudí, aby nám ich pripomínali. Pre mňa nie je nič horšie ako zostať celý čas na tých istých miestach, len nejako sa pretĺcť.

Nie som ochotný tráviť čas s kýmkoľvek, kto mi povie čo i len raz, že tak toto je tvoja chyba. Chcem tráviť čas s tým, kto mi povie: „Pozri, nabudúce to urobíme lepšie.“ Obviňovaním nič nevyriešime, práve naopak, len vznikne zbytočná medzera, ktorá sa ťažko zapĺňa. Veď schválne skúsme pomôcť tanieru s pádom na zem a vyčistiť mu žalúdok s otázkou prečo spadol. Čo sa asi tak stane? Nezlepí sa sám dokopy, ani už druhýkrát nezopakuje pád, resp. iba ak tak do koša.

Netuším, či je lepšie ostať doma alebo riskovať a za každú cenu zažívať nové. Odpovede na podobné otázky si každý nosíme so sebou. No mám taký pocit, ak chceme niečo “veľké” v živote dosiahnuť, pravdepodobne budeme musieť odísť ( samozrejme sú aj výnimky). Nie vždy vieme ovplyvniť, aby sme sa dostali k novým príležitostiam, ľuďom, okoliu, preto je život taká záhada. Čo ovplyvniť vieme, sú možno bezvýznamné maličkosti, ktoré nás skôr alebo neskôr prinesú k niečomu a to niečo môže mať na náš život veľmi veľký vplyv. Aj preto sa snažím nezatvárať dvere pred druhými či neobchádzať príležitosti. Nie všetko je pre mňa a tak isto nie ja sa hodím ku všetkému.

Nikdy sa tak nebudeme cítiť

28. apríl 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Počúvam inšpiračné video, ako každé pracovné ráno. Pani vo videu hovorí, že je úplne jedno, či úlohu, ktorú máme pred sebou urobíme dnes alebo zajtra. Je veľmi veľká šanca, že sa aj tak nikdy nebudeme cítiť tak, ako keby práve teraz bola správna chvíľa vyhrnúť rukávy a vykonať danú úlohu. Keď počúvam ďalších, tak tí zas vravia o tom, ako by sme si sami sebe mali dovoliť byť raz začas flákačmi. Myslia to tak, že to, čo máme urobiť zajtra, urobme dnes a zajtra nám ostane viacej času. Zaujímavé pohľady pre mňa.

Podobné myšlienky sa ku mne dostávajú pravidelne. Sú všade okolo, mne ako zdroj slúžia zahraničné on-line prednášky. Vzdelanie akoukoľvek formou je naozaj dôležité. Hlavne, keď ho čím skôr vyskúšame v praxi. Som naozaj veľkým fanúšikom kombinácií určitého množstva teórie a o niečo viac praktického trénovania. Aj keď v tomto období každému hovorím, ako obkukávam od konkrétnych ľudí vedomosti, pohľady, skúsenosti, taktiež počúvam to, čo hovoria a čo robia. Lenže tak, ako naberám teóriu, aj aplikujem veci tam vonku, aj keď sa to nie vždy tak zdá.

Netuším, ako to majú iní, no za seba môžem povedať, mám svoje ciele, plány a asi aj tuším, čo chcem od života. Dnes sa to všetko samozrejme zdá ako neuskutočniteľný rozprávkový sen či úplne uletený pohľad z reality. Tak isto verím, kto vysoko mieri, ďaleko dostrelí a keď nie, aspoň som skúsil.

Ak je niečo, čo neznášam, tak to je pocit ľútosti, horkosti a nahnevanosti na seba samého, že niečo neurobím, ako chcem. Pamätám si, v priebehu mojich ciest som sa dostal do situácii, kde som sa mal aspoň prihlásiť a nie nechať odplávať príležitosť pomedzi prsty. Rozhodnutia, ktoré robíme dennodenne rozhodujú o našej budúcnosti, možno viac, ako sa tvária na prvé pohľady.

Samozrejme, každý z nás robí dobré, ale aj také rozhodnutia, ktoré nie vždy prinesú vytúžený výsledok. Môžeme si nadávať, že je to strata času, máme smolu, nie sme tí vyvolení a pod. Čo keď to je naopak. Život je záhada a to, či tomu veríme alebo nie, sa čím ďalej viac potvrdzuje. Už Steve Jobs povedal, že pomyselné bodky z našich ciest, ktoré sme prešli je možné spojiť len spätne a nikdy nie dopredu.

Našimi najväčšími nepriateľmi sme my sami. Môžeme mať najlepšie nástroje, myseľ, dary, talenty, odolnosť, zmysly, ale ak ich raz nebudeme vedieť správne používať, to naše najsilnejšie nás samých zničí. Určite poznáme všetci domýšľanie, precitlivenosť, egoizmus, chladnosť, lenivosť a mnohé iné. V každom z nás je niečo dobré a tak trochu aj to zlé. Záleží, kto v nás čo prebudí alebo či sme sa dobre najedli, vyspali.

Keď rokujem v práci, dávam na svoj vnútorný hlas, pocit v bruchu, ale aj skúsenosti. Chcem sa obklopovať ľuďmi, kde cítim, že môžeme potiahnuť jeden druhého. Nie vždy je to možné, často sme ovplyvňovaný rozdielnymi životnými okolnosťami, nevhodným načasovaním alebo chýba ten správny pocit. Chcem vedieť o tom pocite čo najviac. Aj preto píšem tento článok, ako pripomenutie o ňom. Niekto mi povedal o dôležitosti dokumentovania toho, čo robíme, myšlienok, zážitkov, príbehov, keď už pre nič iné, tak sa vyrozprávame. Taktiež naša budúcnosť nám poďakuje.

Život je úplne jednoduchý, skladá sa z milión maličkostí a tie nám ho komplikujú. Veľmi veľké množstvo toho, čo sa deje okolo nás nevieme ovplyvniť a niekedy nebudeme vedieť ovplyvniť ani samých seba. Pretože nebudeme cítiť, že je ten správny čas, pocit, atmosféra, nastavenie hviezd. Vlastné pocity nás ničia a ak im neporozumieme, stávajú sa našimi nepriateľmi. Preto je dobré raz za čas sa opýtať, či to, čo cítime je naozaj pravda. Nie vždy platí, čím viac vieme, tým je to lepšie. Tak isto platí, že ak niečo necítime, nemusí to byť pre nás hneď zlé.

Hlad

21. apríl 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Neznášam otázku, ako sa mám. Keď ju dostanem a som najedený, tak odpoviem ako po dobrom jedle, keď nie, tak som hladný. Často, keď odpovedám, že som hladný, nemyslím tým hlad po jedle. Nevysvetľujem, aj tak to nikoho nezaujíma. Všetci mi aj tak hovoria, aby som sa najedol. Hovorí sa, že hlad patri medzi najlepších učiteľov. Možno je na tom niečo pravda. Hladný som skoro stále, a to nielen po jedle.

U nás v práci sa každú chvíľu menia maličkosti. Na jednej strane zabehneme systémy, no za krátky čas niečo musíme upravovať. Asi je to všade. Menia sa pravidlá, podmienky, doba, sem-tam príde nejaká turbulencia.

Práca je pre mňa spôsob, ako napredovať v živote ďalej. Snažím sa obklopovať ľuďmi, ktorí vedia o mnoho viac ako ja. Dostávam od nich pracovné úlohy, ktoré nie vždy je možné ľahko splniť. Vybral som si sám to, čo robím, takže nemôžem na nikoho nadávať. Začínam rozumieť dôležitým maličkostiam, ako vedieť kedy vyhrnúť rukávy, kedy pritlačiť, kedy uvoľniť a samozrejme, kedy treba oddych.

Akosi taktiež rozumiem, že nie je možné v živote vedieť všetko. Preto sa snažím uspieť v jednej veci. Často dávam najavo okoliu, že nie všetko máme vedieť, dôležité je poznať toho, kto to vie. Možno sa mýlim a je dobré mať rozhľad, lenže nemám chuť vedieť všetko.

Pred pár dňami na jednej z porád som dostal otázku, čo chcem od života. Povedal som, že chcem skúsiť čo najviac. Asi nemám predpoklady stať sa majstrom sveta v krasokorčuľovaní. Lenže je tu mnoho iných oblastí, v ktorých je priestor.

Často som len zvedavý, hladný zažiť, skúsiť, vytvoriť, urobiť, pokaziť, nastaviť, zvíťaziť. Hlad je pre mňa najlepší motivátor, k lepším zajtrajškom, ešte lepším po zajtrajškom. Vlastne často sa stačí naozaj opýtať, prihlásiť, drgnúť, zakašlať či zobrať sa a urobiť to. Veď každé veľké víťazstvá sa rodia z malých. Tým predchádzajú malé, ale aj veľké prehry, zaváhania či zablúdenia.

Je ľahké byť najedený, keď máme plnú chladničku. Je ľahké cítiť sa spokojný, keď život nám dáva všetko, po čom túžime. Vlastne, ani nemusí byť. My ľudia sme zvláštni. Nie vždy si vážime to, čo máme. To začneme zvyčajne až keď sa niečo pokazí.

Možno je všetko o milión maličkostiach a hlad je jedna z nich. Mať hlad a chuť na lepšie zajtrajšky by mohol byť jeden z kľúčov spúšťania nášho napredovania, pohybovania. Bez pohybu sa nedostaneme na miesta, o ktorých snívame, tužíme. Možno šťastnou náhodou nám niekto zavolá a povie, že sme niečo vyhrali. Lenže pred každou výhrou sa musíme niekde zaregistrovať, aby nás vyžrebovali.

Search

Type your search keyword, and press enter

About the Author