Michal Boťanský

Dva nula jedna sedmička a bodka

3. január 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Sexi fotky, fotky so širokým úsmevom, fotky z fitka, fotky z dovoleniek na sociálnych sieťach a zrazu sa pozrieme na svoj profil a pôsobí dokonale. To, či spôsobuje depresiu iným a niekedy aj nám je na teraz nepodstatné. Či chceme alebo nie, rok 2017 sa skončil a s ním aj naše nádeje, víťazstvá, výhry, prehry, zážitky. Dostávame sa do nového roka a s ním prichádzajú nové plány, smelé nádeje, ďalšie životné skúšky.

Rok dva nula jedna sedem bol pre mňa jeden z najťažších rokov vôbec, aký som zažil. Či to bolo tam vonku v biznise alebo tu. Napriek všetkému som natočil niekoľko videí, začal som pravidelne písať články, sociálne siete som začal používať každodenne. Vystúpil som z miest, na ktorých som sa cítil bezpečne, na miesta, kde to nie vždy bolo prijemné. Prišli do môjho života noví ľudia, mnohí sa vrátili, iní stratili. Dostal som sa na miesta, o ktorých som ani len nesníval. Dokázali sme v biznise takmer nemožné. Šancí bolo mnoho, vždy som sa snažil ich premieňať. Dnes by ešte bolo príliš trúfalé povedať, či dobre alebo nie, to ukáže budúcnosť.

Písať o konkrétnych zážitkoch, lekciách, radostiach, ale aj bolestiach za celý rok je mimoriadne náročné. Na strane jednej je potrebné rešpektovať súkromie iných ľudí, ktorí sú súčasťou jednotlivých príbehov. Na strane druhej sa budeme mať spolu na čom zasmiať, keď sa stretneme. Môj blog má slúžiť na akési mapovanie toho, čím prechádzam, ale aj inšpiráciu pre nás všetkých. Môj rok 2017 si takéto mapovanie jednoznačne zaslúži. Na jeho konci som spravil video a teraz k nemu pripájam myšlienky, ktoré som zapisoval v jeho priebehu v mojom oranžovom zápisníku.

• Dôležite je začať. Aj keď s chybami, s nedokonalosťou, smiať sa nám budú tak či tak.
• Pokračovať čo najčastejšie. Možno bude bolieť hlava, nebude za čo tankovať a koniec koncov, možno to bol iba zlý rok.
•Ísť tam, kde to nepoznáme. Naučí nás to odprezentovať sa, predstaviť sa, zoznámiť s novými ľuďmi, príležitosťami.
• Mať vedľa seba partnera, frajerku, manžela. Je super byť milovaný, ide to všetko ľahšie.
• Prestať sa stretávať s ľuďmi, ktorí len kecajú, berú čas, odkláňajú od toho, kam ideme.
• Obklopiť sa ľuďmi, ktorí nás dostanú na miesta, podporia, ukážu.
• Prekonávať seba samého. Každá maličkosť sa počíta, začnime upratovať posteľ každé ráno
• Dodržať svoje slovo. OK, ak je to nemožné, tak si to povedzme, že to neviem, či nestihnem.
• Snívať vo veľkom. Nech je to akokoľvek otrepané, niečo na tom bude.
• Krok navyše. Na začiatok podržať dvere v obchode cudziemu človeku.
• Byť fanúšikom ľudí, športu, hudby a povedzme o tom, že sme ich fanúšikmi, v dobrom aj v zlom.
• Tancovať je super, vedieť sa vyblázniť na parkete.

• Veriť v niečo – vesmír, boh, vnútorný hlas, mama, ale aj v seba.
• Stlačiť veľký červený gombík. Máme nahrávacie štúdio vo vreckách, v kabelkách, tak to používajme.
• Vytvárať príležitosti. Napísať článok, natočiť video, ísť s kožou na trh, osloviť tú sexi babu za barom.
• Keď Ti nezodvihne telefón, tak choď za ním/ňou.
• Láska k tomu, čo robíme, láska k životu, láska k sebe, láska k druhým.
• Cestovanie, nie ležanie na pláži, ale spoznávanie iných kultúr, ľudí, jedál, príležitostí.
• Podporovať druhých, ak máme takúto príležitosť, je to našou povinnosťou.
• Neubližovať druhým – nikdy nevieme, čo je za ich správaním, postojom.
• Nezaraďujme, ale spoznávajme. Cez telefón, správy, email alebo osobne
• Nebáť sa tvrdej práce. Prináša sladké ovocie, aj keď nie hneď.
• Čítať knihy. Odborné, technické, dobré romány, psychológiu a samozrejme o komunikácií ako hovoriť, keď ide o všetko

Nech bude náš začiatok roka akýkoľvek, zoberme si zápisník a zapíšme si to. O pár rokov to bude zaujímavé čítanie pre nás, ale aj pre ľudí okolo nás. Dnes je naozaj ten správny čas povedať si, čo konkrétne od života chcem, ale byť pripravený na to, že to môže byť celé inak. Je pred nami mnoho nového, nepreskúmaného, nezažitého. No to všetko sa nám objaví až vtedy, keď spravíme ten prvý krok mimo miest, kde sme do teraz boli.

Ja a koláčiky

27. december 2017 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Príbehy - Všetko

Slušnosť hovorí o tom, že hosťa sa patrí vždy pohostiť. Človeče a ja ti neviem, čo sa to deje s dobou, nejako na to zabúdame. Často som mal pracovné stretnutia, kde ma nečakal ani len pohár čistej vody. Mohol som za to ja. Nesprávne som sa predal, nedal som dôvod alebo som odflákol dôležitosť stretnutia posunúť druhej strane.

Stretávam sa s ľuďmi, ktorí ma sa majú vo svojom živote dobre, ale aj s takými, ktorí sa majú ešte lepšie. Tam, kde sa pohybujem je konkurencia a mnohí z nás hľadajú spôsob ako sa odlíšiť jeden od druhého. Skúšame mnohé spôsoby. Najúčinnejší spôsob ako sa odlíšiť od všetkých v biznise, ale aj mimo neho, je byť sám sebou. Toto klišé poznáme z múdrych kníh. No pred tým, ako sa rozhodneme byť sami sebou, je dôležité uvedomiť si, kto vlastne sme, kam smerujeme, čo chceme dosiahnuť, aké sú naše silné stránky, čo máme radi.

Vlastne ono to všetko funguje. Teda pokiaľ nepríde na rad hlad. Vieme, že keď sme hladní, správame sa tak trochu inak, ako keď máme plné brucho. My chlapi vieme, že keď máme doma hladnú ženu, spravíme všetko preto, aby nebola hladná. Radšej jej pôjdeme o polnoci kúpiť na benzínovú pumpu zemiakové lupienky, ako počúvať výčitky typu, ako to zase dýchame. Lenže hlad funguje aj na nás chlapov. Vďaka nemu vzniklo mnoho skvelých vynálezov. Dnes už hrdo môžem tvrdiť, že aj ten môj.

Bol to náročný deň, obed bol veľmi rýchly a ani neviem ako, bol večer a predo mnou posledné pracovne stretnutie. Bol som pohostený šálkou bylinkového čaju a na stole boli pripravené koláčiky. Lenže, mali sme vypísať formuláre. Takže koláčikov som sa ani nedotkol, aby som nič nezašpinil. Našťastie moje písmo je ťažie čitateľné a pani domáca zobrala vyplňovanie formulárov do rúk. Ja som len vtipne poznamenal, že zatiaľ zjem koláčiky. No a tak som ich zjedol všetky. Druhýkrát, keď som prišiel na návštevu s riešením situácie pani domáca vtipne poznamená pánovi manželovi, že príde mladý muž, ktorý im zjedol všetky koláčiky.

Trvalo to niekoľko rokov, čo som hľadal nejakú milú maličkosť k mojej značke. V tento deň sa stal zo mňa chalan, ktorý vyrieši a popritom rád je koláčiky. Dnes už ľudia okolo mňa vedia, že koláčiky musia byť na stole, keď prichádzam na návštevu, či je to pracovná alebo súkromná. Koľko jednoduchosti som vniesol do môjho marketingu, teda prezentácie. To som ešte nespomínal, že vždy aj narozsýpam, veď aby si ma pamätali.

Som zástancom definície, že marketing, ale aj naša práca začína tým, čo robíme, pokračuje tým, ako to robíme, končí na parkovisku pred veľkým obchodným domom, keď ideme na nákup s rodinou a myslíme si, že nás nikto nevidí, nepočuje. Koláčiky som mal rád vždy, stretávanie ľudí sa mi zapáčilo cestou. Všetko, čo robím, robím úprimne, ak sa mi niečo nepáči, tak to nerobím. Každý z nás má niečo, čo má rád, to, čo vie spojiť so svojou prezentáciou, a tak sa odlíšiť od ostatných, ale nie preto, aby sme boli lepší ako ten druhý.

“Medové impérium”

20. december 2017 Michal Boťanský Denník z biznisu - Príbehy - vízie - Všetko

Je o mne známe, že budujem svoj sen. Stretávam sa často s ľuďmi, ktorí budujú alebo už vybudovali svoje sny. Učím sa od nich alebo si vymieňame skúsenosti. „Michal počuj máme vážny problém s ľuďmi,” znel začiatok rozhovoru kamošky, ktorá vedie nádejnú firmu v Nitre.

Keď som sa začal pohybovať vo svete biznisu, tak mi bolo povedané, že si môžem vybudovať svoju firmu. Mal som osloviť svoje okolie, možno sa to niekomu zapáči a pridá sa ku mne. Vtedy som sa šťastnou náhodou prvýkrát obklopil ľuďmi. Moje správanie, teda prístup k nim, nebol najšťastnejší. Myslel som si, že mojou úlohou je ľudom dávať príkazy, poučovať ich. Takmer všetci odišli. Mne nezostávalo nič iné, ako reštartovať svoju filozofiu, biznis, hlavu a vlastne všetko. Nesypem si popol na hlavu za to, že som niečo pokazil, veď vlastne takéto lekcie nás posúvajú dopredu.

„Líder nie je šéf, líder je pozícia, kde sa človek neustále učí a slúži ľudom,” bola cenná lekcia z môjho prvého pokusu v biznis svete, ktorú som dostal. Mal som vtedy dve možnosti, vykašlať sa na to alebo to skúsiť ešte raz. Povedal som si, že sa premôžem a vybudujem niečo, o čom sa mi ani nesnívalo. Vyhrnul som si rukávy, chvíľu som sa aj zamestnal, pre mňa to bola jedna z najhorších skúseností za posledné obdobie. Na mimoriadne nenápadnom stretnutí s kamošom, ktorý podnikal už niekoľko rokov, som sa dozvedel myšlienku: „Použi všetko čo máš, veď koniec koncov už teraz robíš to, že ak uspeješ ty, tak uspeje aj ten druhý.” Nech to znie akokoľvek hnusne, vytriedil som ľudí, začal som nadväzovať nové kontakty. „Nezaujíma ma čo máš, zaujíma ma kam ideš.” To je otázka, ktorú si kladiem pri novom stretnutí. Prestal som hľadať vzory a od každého si niečo zoberiem.

Vtedy som sa rozhodol, že nemusím byť najlepším obchodníkom, ani článkom, ale obklopím sa lepšími ako som ja. Keď prišiel prvý takýto šikovný, tak som sa zľakol, že naozaj bude lepší ako som ja sám. Našťastie rýchlo odišiel. Vtedy som sa skamarátil s dôležitým človekom, ktorý vedie svoj tím ľudí a začal som si sním vymieňať vedomosti, lepšie povedané, skôr som od neho vyťahoval všetko čo sa dalo. Myšlienka, ktorá ma nadchla bola “medové ríše”. Začal som tento výraz viac študovať a časom aj používať tam vonku. Samozrejme, hneď ma okolie zaradilo do ďalšej skupiny bláznov. No tentokrát som sa z toho začal tešiť viac, lebo výsledky dlho na seba nenechali čakať.

Moja definícia úspechu je vedieť komu zavolať pri akejkoľvek situácií s tým, že keď budem vedieť nabudúce ja, tak mi zavolaj . No pred tým by bolo super sa zoznámiť a priniesť ľudí do môjho života. Neuvedomoval som si, že kľuč k tomuto mám ja vo svojich rukách. Ak používame to, čo robíme, zároveň ako aj vzdelávanie, nikdy sa neprestaneme učiť. Krásna myšlienka, však?

Filozofia “medového impéria” je úplné jednoduchá. Chcem, aby sa ľudia okolo mňa mali dobre, tým pádom budú pracovať efektívnejšie, možno aj kratšie, zostane im viac času na ich život, rodinu, koníčky. Aké jednoduché na pohľad. „My nebudujeme biznis, my budujeme ľudí, ktorí budujú náš biznis,” Zig Ziglar, jeden z velikánov obchodu minulého storočia. Začal som si spájať maličkosti, jedného dňa som prestal chodiť do práce. To, čo tvorím, sa netvorí iba v kancelárii, nie je to práca, ktorú môžem dať nabok a odísť niekam len tak. Je to celok, ktorý tvoria ľudia okolo mňa. Mojou úlohou je všetkých týchto ľudí dať dokopy, aby vytvorili to, čo sa od nás vyžaduje. Preto používam humor, ospravedlnenie, preberanie zodpovednosti za tímovú prácu na seba, rozprávanie jazykom toho človeka, s ktorým som. Zjednodušovať prácu, navádzať ľudí na riešenia, vypočuť si ich, pochváliť ich, odmeniť za dobre vykonanú prácu, či prístup. Teraz prichádza najťažšia časť, zapojiť ľudí do diania

Ukázať ľuďom skutočnú tvár, keď sa niečo nepodarí, ale aj keď sa niečo podarí. Nepíšem o sťažovaní, prehnanej motivácií. Jednoducho, ak ma ide roztrhnúť, ľudia okolo mňa to vedia, ale aj ak sa podarilo skórovať. Sme na jednej lodi. Ja ako líder sa zaujímam, či niečo v tíme chýba alebo je prebytok. Schválne, všimnime si, ako sa k nám správa spoločnosť (firma, kamaráti), keď nás prijímajú medzi seba, všimnime si, ako sa neskôr okolnosti často zmenia. Tak isto sa pozrime na mnohé firmy, rodiny, ktoré z ničoho vybudovali impériá, dynastie aj bez peňazí, kontaktov, šťastia. Nie, neodbáčam od témy, medové impériá vieme vybudovať v biznise, ale aj v rodine.

Tam vonku je vážny problém, týka sa mnohých firiem, rodín, teda aj nás. Metóda cukor bič spôsobuje viac dobra ako zla, motivácia začína byť nebezpečná, zo šťastia sa stal produkt, kritika je často osobná, valí sa na nás z každej strany, na všetko máme dnes návody, riešenia. Vzniká obrovský tlak na nás ako jednotlivcov. Potom chceme od svojich kolegov, zamestnancov, šéfov, manželov, frajeriek, aby boli dokonalí a k tomu podávali super výkony v práci.

Medové impérium nie je žiadna novinka, nie je to žiaden návod typu “toto ti zmení život.” No takéto správanie môže spôsobiť značné rozdiely doma, vo firme, ale aj s kamošmi na futbale. Veď vždy sa “ide” ľahšie, ak máme spoločný cieľ. Čaká nás transformácia vzťahov, biznisov, partnerstiev a toto bude jedna z hlavných tém, ktorá sa začína riešiť. Jednoducho, buďme lepší, milší, humornejší, prístupnejší, empatickejší, vypočujme si, začnime ísť príkladom. Vlastne, naštudujme si, použime a porovnajme.

Ako vyriešila problém s ľuďmi moja komoška? Jej zamestnanci nedostali vianočné prémie, lebo spôsobili svojou nedbalosťou škodu. Napriek tomu sa stretla s každým členom jej tímu, vyčistili stôl a začali od začiatku. Medzitým sa stala lídrom vo svojej firme aj vďaku tomu, že chce vybudovať “medové impérium”.

Starý, ten nový a kecy

13. december 2017 Michal Boťanský Denník z biznisu - vízie - Všetko

Koniec roka sa blíži k svojmu záveru. Bilancujeme, vyhodnocujeme a oslavujeme všetko, čo nám starý rok priniesol, ale aj odniesol. Čas vianočných večierkov je v plnom prúde, dostávame ocenenia, darčeky za celoročnú prácu. Bilancovanie odvedenej práce je mimoriadne dôležité. Aj vďaka tomu sa vieme posunúť o krok ďalej.

Prístup, snaha a výsledky súvisia so sebou viac ako si často myslíme. Stáva sa, že vyvinieme obrovskú snahu, máme skvelý prístup, ale výsledky sa nie a nie dostaviť. Rád na túto tému je na každom kroku ako maku. Zabudnime na chvíľku na tu a teraz, aj to, že čas rýchlo letí, taktiež, že musíme to alebo to, nezaraďujme sa do skupín, nepodceňujme sa, ani nevyvyšujme. Strojcom svojho úspechu je vždy ten človek, ktorého vidíme ráno v zrkadle. Životné šťastie, postavenie hviezd, byť na správnom mieste v správny čas, osud, karma, každý z nás niečomu verí. Veď schválne, pozrime sa za seba kam nás prinieslo to, čomu veríme. „Áno, keby mi tak uverili aj ostatní, keby mi uverila ona, on, čo všetko mohlo byť inak.” Často sa sťažujeme nad situáciami, ktoré ovplyvniť nevieme. Môžeme ľudí zmanipulovať na krátky čas, po čase aj tak odídu. Čo ovplyvniť vieme sú príležitosti, ku ktorým sa dostaneme, ale tie nenájdeme doma na svojom gauči.

Nikdy nevieme, čo nás kam prinesie. Jedna z tých múdrych myšlienok, ktoré fungujú aj tam vonku. Stáva sa, že pred tým ako dosiahneme to, čo chceme, spravíme milión pokusov. Tieto pokusy sa nám počítajú už nejaký rok, takže v budúcom roku možno ten milión aj dosiahneme. Prichádzajúci rok bude pre nás kľúčovým, budeme si postupne uvedomovať dôležitosť našich životných hodnôt, to, čomu veríme, to, kto nás obklopuje, to, čo vieme ovplyvniť, to aj ovplyvňovať budeme. Pochopíme, že vyhrať budeme musieť nad sami sebou, aj to, že príležitosti sa premieňajú. Nech sú naše ciele akékoľvek veľké, nastáva čas splniť si ich. Výmena hodnôt, ale aj pochopenie, že dnes má jednotlivec obrovskú silu aj vďaka internetu. Podceňovaný človek sa z večera do rána môže stať celosvetovo známy a úspešný. Jednoduchosť, maličkosti, autentickosť, stlačenie červeného gombíka bude robiť rozdiel, pre ktorý si mnohí z nás svoje sny splnia v prichádzajúcom období.

Nech sú situácie v našom živote akékoľvek, vždy máme možnosť ich upraviť tak, ako si predstavujeme. S novým rokom prichádzajú nové sily, myšlienky, príležitosti, aby sme zmenili to, čo zmeniť chceme. Takže vyhrňme si rukávy, začnime už dnes pracovať na novom roku.

Práca, veľa práce a tie maličkosti za tým.

6. december 2017 Michal Boťanský Denník z biznisu - Všetko

Cieľ bol jasne na začiatku stanovený. Považoval som ho od prvej chvíle nemožným dosiahnuť. Vedel som, že možno niečo viem, ale určite nie toľko, aby som dotiahol tento projekt pod svoje krídla. Poznáme to z múdrych kníh, verte sebe, neverte väčšine ľudí, nechoďte s väčšinou a podobné kecy. Neznášam argumentáciu, už vôbec nie v obchodných rozhovoroch. Môžeme mať pravdu alebo obchod. Je to drahé, treba to dokončiť, toľko to nemôže predsa stáť. Pár mesiacov som uveril väčšine, až pokiaľ som nerobil prieskum trhu a spočítal aká skutočnosť vlastne je.

Uveril som svojim výpočtom. Prekonal som strach z komunikácie s veľkou firmou. Zistil som, že oni sú tiež ľudia. Spravili sme zopár ústupkov, spustili sme akciu. Šťastný koniec, tlieskanie, oslavy neprichádzali do úvahy. Poznáte to, ak s niečím začnete, chcete pokračovať do konca. K tomu sme pridali projekt v ďalšom meste. Začali neskoré večere, stretnutia, rokovania, nastavovania. Samé od seba sa to nerozbehlo, tak isto sa to nerozbehlo pretože ja. Milión maličkostí je za každým veľkým príbehom. Zatiaľ sme na čísle 98.000, no ešte je pred nami kus práce, stovky stretnutí, desiatky neskorých večerov v kancelárií, spojiť niekoľko tisíc tehiel.

Práca na akomkoľvek projekte nikdy nie je prácou jednotlivca, ale celých partií ľudí. Začína to od toho, kto vymyslel myšlienku, projektantov, majiteľov firmy, statikov, elektrikárov, stavbyvedúcich, chlapov na stavbe, žeriavnikov, tých ľudí, čo “vybavujú papiere”, ľudí, ktorí prezentujú projekt, kupujúcich, správcov, údržbárov a mnohých ďalších. Nikto nie je dôležitejší alebo menej dôležitejší. Všetci sme na jednej lodi, jeden bez druhého môžeme vedieť stavať najlepšie stavby sveta, no pokiaľ nedokončíme tých milión maličkostí, tak sa nepohneme ďalej.

Čim ďalej som viac presvedčený o tom, že mám v ruke nástroj na spoznávanie ľudí, príležitostí. Vždy som si myslel, že ja som dôležitý a bezo mňa by mnoho vecí nefungovalo. To je možno pravda, mám systém, ktorí iní nemajú, mám rád koláčiky, som dosť vtipný, ale to neznamená, že som nenahraditeľný. Usilovná práca, krok navyše a tímovosť sú akési ingrediencie na pomyslený recept na víťazstvo. Nepodceňujme svoju prácu, nepodceňujme prácu druhých. Iba spoločnými silami dokážeme vytvoriť kvalitný produkt pre tých, ktorí ho potrebujú.

Čo bol ten cieľ, ktorý som mal dosiahnuť? Tľapnúť si s jedným z najväčších hráčov v stavebníctve u nás v kraji. Prekonal som strach, seba, neprajníkov, tľapli sme si a prišli výsledky. Veď pozrite sa sami trebárs aj TU, ako sme na tom.

Egoizmus, sebeckosť a zmena

29. november 2017 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Už v Londýne sa mi zapáčil život biznisu. Netušil som, čo všetko prináša. Zapáčilo sa mi, ako sa podnikatelia stretávajú na pracovných stretnutiach, vychutnávajú si jedlo v luxusných reštauráciách, jazdia na skvelých autách a obliekajú sa neskutočne dobre. Začal som túžiť po takomto živote. Netušil som, čo všetko je za tým. Bol som presvedčený, že bude treba odviesť nejakú prácu, mať trochu šťastia, poznať tých správnych ľudí a úspech, teda život, po ktorom som túžil sa dostaví sám.

No mal som to šťastie, že som sa veľmi rýchlo dostal k príležitosti, ktorá zmenila všetko. Okrem internetovej stránky, kde boli spoje autobusov a veľkého foťáku som nič nemal. Prvé mini úspechy prišli pomerne rýchlo, no ešte skôr prišlo obdobie, keď som chcel skončiť. „Mišo, neviem ti nijako pomôcť, ale ak skončíš, nič sa nezmení”, to bola jedna z posledných myšlienok, ktorú mi povedal bývalý “šéf”. Zostal som, dostal som akúsi druhú šancu a tú som už využil.

Arogantný, povýšenecký, namotivovaný, asi tak by ma opísali ľudia, ktorí so mnou spolupracovali. Je pravda, že okrem meškania na stretnutie mi nikto nemal čo vytknúť. Druhá pravda je, že mnoho pracovných úkonov na úradoch som čím ďalej ťažšie vybavoval. Výsledky na tú dobu boli pre mňa skvelé. Často sa stáva, že s výsledkami rastie sebavedomie, v niektorých prípadoch aj ego, sebeckosť. Mladý nafúkaný chalan, ktorý si myslel, že mu patrí svet. Tak rýchlo ako som zažil úspech, prišiel aj neúspech. Ciele, ktoré som v tom období dosiahol, som stratil za takú istú krátku dobu.

Prišla zmena, s ňou vzdelávania, skúšanie, pomoc od kamošov, samozrejme kopec práce. „Ak chceš v živote uspieť, budeš musieť niekedy spraviť dva kroky vzad, aby si mohol spraviť tri do predu”, znela jedna z tých múdrych myšlienok, ktorá ma vtedy nakopávala odznova. Tak som začal od nuly druhýkrát, tentokrát nebolo nič, iba sedemnásť telefónnych čísiel a jeden nepredajný projekt. Sklonil som hlavu, vyhrnul rukávy a šiel som do toho. Z tých čísiel nebolo nič, z nepredajného projektu sa stal nosný produkt a priniesol mnoho partnerstiev, ale aj priateľstiev.

Výsledky prišli tentokrát pomalšie. Vyhodil som z môjho života mnoho ľudí, ktorí zavadzali, spomaľovali, hádzali polená pod nohy, bodali do chrbta. Reštartoval, upravil som hlavu, zoradil priority, vytvoril systém, požiadal som rodinu, biznis partnerov, kamošov o čas a podporu.

Dnes, ak sa pozerám spätne na moje pôsobenie biznise, som presvedčený o tom, že my sme tí, čo majú v rukách svoje životy. My rozhodneme, či uspejeme alebo neuspejeme. My sme tí, ktorí si povedia, či podstúpime risk a postavíme sa dopredu, necháme sa na čas podceňovať alebo zostanú vzadu. My sme tí, ktorí si vytvoria príležitosti, my sme tí, ktorí sa máme zmeniť, prejsť cestou, pokúsiť sa dosiahnuť náš ciel, povedať áno životu, biznisu, príležitostiam. Alebo len tak nezištne pomôcť kamošom. Nie vždy sa nám podarí na prvý pokus trafiť to, čo chceme alebo na druhý, ale to neznamená, že sme neschopní. Tam vonku sú príležitosti, ľudia, možnosti, ktoré môžeme kedykoľvek osloviť, využiť. Častokrát všetko začína stlačením toho veľkého červeného gombíka.

Naše okolie, ja a odvaha.

22. november 2017 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Príbehy - Všetko

Ono je to celé zvláštne. Milión techník, milión receptov, milión možností, milión múdrych kníh, milión víťazov, milión porazených, milión sexy báb, milión zvodných mužov a k tomu obmedzený čas, ktorý nevieme kedy vyprší. Rob toto a budeš šťastný, prečítaj si túto knihu a tvoj život sa zmení, nájdi rovnováhu v živote, inak budeš nešťastný, ak nebudeš poslúchať šéfa, tak prídeš o prácu.

Všetko čo sa deje tam vonku môžeme využiť v náš prospech alebo nevyužiť. „Ak to nebudeš robiť ty, bude to robiť niekto iný”, tak znela “rada” od môjho kamoša, keď som stál pred rozhodnutím, či sa zaregistrovať do MLM firmy alebo nie. Zapáčil sa mi jeho prístup, lebo rozhodnutie plne prenechal na mňa.

Takýto prístup ma zaujal, samozrejme som s tým nespravil nič. Veď prečo by som si z toho mal zobrať niečo pre seba? Vtedy som nemal dôvod. Vlastne dlho som ho nemal. Zmena prichádzala veľmi pomaly, čo mi pomohlo najviac bolo stretávanie sa s novými ľuďmi a to nie hocijakými.

Prestal som čas tráviť s kamošmi na káve, prestal som sledovať bulvár, susedov, televíziu som nahradil za knihy, či články z biznisu, módy, technológií, komunikácie, či ďalšie. Moja práca sa pre mňa postupne stávala životným štýlom. Našiel som si nových kamošov, ktorí sa stali mojimi klientmi, kolegami, ale aj biznis partermi.

Súbojov, ktoré som viedol bolo niekoľko, hlavné boli dva. Prvý bol s mojou hlavou, ten druhý bol makať aj vtedy, keď sa na mňa nikto nepozerá. Tu vzniká moja poučka “Vyhraj nad sebou v hlave a potom ešte tam vonku.” Pre istotu si nájdite vlastnú. Vraví sa, že najjednoduchší spôsob ako sa naučiť plávať, je skočiť do vody. Tu je to podobné. Až na to, že nemusíme do nikoho kopať, teda okrem seba.

Možno by som na toto celé prišiel sám, to už teraz nezistím. Mám okolo seba dve skupiny ľudí, tí čo mi ukazujú, že môžem isť ešte ďalej a dosiahnuť viac a tých, čo mi ukazujú, že by som nemal. Inšpirácie je vonku kopa. No našou povinnosťou je stačiť ten červený gombík (nie od televízora), dohodnúť si stretnutie, nájsť si čas, využiť príležitosť.

Jeden z ľudí, od ktorého čerpám inšpiráciu mi povedal: „Robme to, čo máme, či vieme, aby nás ľudia spoznali a keď príde príležitosť, využime ju”. Nepovedal nič nové, ale trefné. Povedať, či je niečo správne alebo nesprávne, je dnes náročné. Ale zavolať niekomu, či by to tak mohlo byť, je úplne jednoduché. Teda, ak prevezmeme za seba zodpovednosť a budeme sa radiť s ľuďmi, ktorí už dosiahli to, čo chceme dosiahnuť my.

Mať človeka, o ktorého sa vieme oprieť, ale aj vymieňať skúsenosti v biznise a v živote je nesmierne dôležité. Niektorí z nás majú to šťastie, že sa pri takých narodia, tí ďalší z nás takých stretávajú po ceste životom. No je už na každom z nás, či sa odvážime postaviť, požiadať o ich čas a výmenu skúseností.

Naše okolie, hodnota a príležitosť

15. november 2017 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Jedna z tých smutných právd je, že mnoho ľudí z nášho okolia, keď má možnosť pomôcť, podporiť, tak nepomôže ani nepodporí. Deje sa to nám všetkým, či je to na sociálnych sieťach alebo tam vonku. Často sa prichytávame, ako sa sťažujeme, aká je doba ťažká, rýchla, akí sú ľudia zlí a sebeckí.

Áno, mnoho veci v našich životoch nemusí byť na prvý pohľad príjemných. Je ľahké mudrovať o tom, ako sa máme chovať v rôznych životných situáciách. Ak sa niečo stane nám, tak reakcie na seba dlho nenechajú čakať. Veď schválne, aká malichernosť nás naposledy rozzúrila? Všetci vieme, že my ľudia nie sme bytosti, ktoré jednajú logicky, ale emočne, teda česť výnimkám.

Nikdy nevieme, čo je za tým. Za tou reakciou, za tým ignorovaním, za tou neochotou. Reagovať je ľahké, ale pochopenie tej druhej strany často býva náročnejšie. Pamätáme si, keď sme prišli prvýkrát za ľuďmi, ktorých máme radi a predstavili sme im náš projekt, myšlienku, partnera? Z najväčšou pravdepodobnosťou sme dostali výsmech s vysvetlením, že toto nie je pre nás.

Keď sa dnes obzrieme späť, často prichádzame na to, že dnešným úspechom vďačíme aj odmietnutiam nášho okolia. Akýkoľvek úspech je ťažké dosiahnuť v miestach, kde sa každý deň pohybujeme. Sebavedomie a skúsenosti získavame pri každodenných činnostiach, ktoré nás posúvajú ďalej.

My sami máme v rukách to, či nás okolie podporí alebo nie. Tak isto je na nás ísť von a obklopiť sa ľuďmi, ktorí nám dajú čas, ich pohľad, názor, skúsenosti. Možností máme mnoho. Internetové fóra, spoločenské udalosti, biznisové príležitosti. K tomu sa nahoďme najlepšie ako vieme, prečítajme si knihu o komunikácií, ale v prvom rade dajme tomu druhému niečo.

Ak prinesieme hodnotu tomu druhému, nájde si na nás čas, možno sa stane s nami aj doživotný priateľ. Pokusov máme milión, náš život nie je pretek. Áno, je lepšie plakať v luxusnom aute, ako starom autobuse, no skutočné priateľstva často vznikajú na začiatku, keď nie je ísť za čo na teplý obed.

Mladý pánko, mladí ľudia a dospeláci

8. november 2017 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Nezaradené - Všetko

„Dobrý deň, mladý pánko, neviete koľko je prosím vás pekne hodín? A viete mi dať drobné, celý deň som nič nejedol ani nefajčil.” Niekedy sa zľutujeme, siahneme do vrecka po drobných, aby sme sa čo najrýchlejšie zbavili mladého pánka a ďalej sa vrátili do svojho sveta.

Ak chceme kamoša, máme si kúpiť psa, máme veriť sebe, život je príliš krátky, všetci raz zomrieme, žiadne istoty nie sú. Rozširujeme motivačné citáty, radíme druhým ľudom, ako keby sme poznali všetku múdrosť sveta. Áno, motivačné citáty nám prinesú veľa pozornosti na sociálnych sieťach, ale čo s nimi keď sme na preplnenej križovatke a kričíme po sebe?

Pozrime sa na to takto, mnoho ľudí rozpráva o zmene, aby sme netrčali na jednom mieste, pohli sa ďalej a keď sa pozrieme na nich, tak oni sami takmer nič nemenia. Schovávajú sa za dobré auta, pekné šaty, zvyčajne sú ich životy viac utrápené ako veselé. Majú všetko naplánované alebo používajú čarovnú formulku veď nejako bolo, nejako bude.

Žiadne sťažovanie, no je viac ako dobré si povedať, že kde presne sme, aby sme sa mohli pohnúť ďalej. Píše sa ľahko o tom, že mnoho našich kamarátov, členov rodiny, dokonca šéfovcov nás brzdí alebo ukazuje nesprávny smer. Nie neobviňujme ich, to my sme im naleteli, pretože sme potrebovali niekoho, o koho sme sa potrebovali oprieť, lebo sme to vtedy nedokázali sami.

Dnes tam vonku je milión príležitostí na vzdelávanie, ďalší milión príležitostí na vytváranie a ešte zostali nejaké príležitosti aj na pokašľanie. Vždy sa nám robí akákoľvek činnosť ľahšie vtedy, keď nám niekto z nášho okolia uverí. Na druhej strane je ťažké uveriť človeku, ktorý si povie, že ide zmeniť svet, ale jeho výsledky nie a nie prísť. Preto častejšie takýchto ľudí opúšťame, pridáme sa k nim až keď uspejú, teda ak vôbec uspejú.

Lenže možno to celé je niekde inak. Už cele stáročia sa my dospeláci sťažujeme na vyrastajúcu mládež. Často práve my dospelí môžeme za to, ako sa správajú mladé generácie. Áno, tam vonku je vražedné tempo, preto radšej dáme pár centov mladému pánkovi, aby sme sa ho zbavili, no niečo podobné robíme svojim deťom. Dostavajú od nás rôzne pútače pozornosti a nezáujem. Čo keby sme najbližšie darovali svojím deťom farbičky, knihu, foťák, tablet, či iné výdobytky dnešnej doby zo slovami: „S týmto môžeš zmeniť svet k lepšiemu. Už teraz sa teším na to, čo vytvoríš.”

Predsa, čo je lepšie ako úprimný záujem a podpora od milovaného človeka? Jasné, nie vždy sa všetko podarí na prvýkrát, ale kto tvrdí, že na prvý pokus to musí vyjsť. Zlyhania sú súčasťou našich ciest. Predsa, aj pred oltárom si sľubujeme v dobrom aj v zlom.

Podpora mladých ľudí od nás dospelých dnes svetu naozaj chýba. Rešpekt iných generácií sa taktiež viac nenosí ako nosí. My sme tí, čo tvoria dobu, trendy, vylepšenia, či život. Podporme ľudí, na ktorých nám záleží, aby zmenili tento svet na lepšie miesto, lebo oni majú v rukách už aj naše životy.

Značka

1. november 2017 Michal Boťanský Denník z biznisu - Všetko

V roku 2011 som sa ocitol v realitách. Moja náplň práce bola jednoduchá. Nájsť nehnuteľnosť na predaj, zaradiť ju do systému realitnej kancelárie, umiestniť ju na inzertné portály, ísť na obhliadku s potenciálnym záujemcom a následne zabezpečiť papierovačky ohľadne predaja.

Priebeh bol zo začiatku hladký, potom prišiel neúspech, no vydržal som a po pár mesiacoch som patril medzi najlepších v kancelárií. Samozrejme už vtedy som si uvedomil, že tam vonku chcem uspieť. Jasné, bol som nafúkanec, ktorý nerešpektoval šéfa, robil som si veci podľa seba, čo ma stálo to, že som prišiel o miesto v realitnom biznise po deviatich mesiacoch.

Vtedy som to bral ako podraz, dnes som vďačný za túto skúsenosť. Na čas som si odbehol do sveta financií, no neskôr som svet financií a realít skombinoval. Rešpekt voči šéfom som mal vždy problematický. Dal som dokopy to, v čom som bol dobrý, doplnil som k tomu kopu samovzdelávania, vyhodil som všetkých šéfov z môjho života, vyhrnul som si rukávy, stanovil ciele a vydal sa na cestu, o ktorej som nič nevedel.

Zmena sa rodila ťažko, dlho. Hľadal som čo je správne, počúval som ľudí, čítal som, mal som stretnutia s koučom. Vtedy prišli prvé úvahy o budovaní značky. Prvý úder pod pás prišiel nečakane, keď niekto povedal, že svoju značku budujeme už od narodenia. Na nás záleží, čo ponúkame svetu a čo si svet od nás kúpi. Druhá rana prišla z knihy Ukaž, co děláš! Bola to veta: “ak si máme zobrať len jednu myšlienku z tejto knihy, tak je to: kúpte si vlastnú doménu www.menopriezvisko.sk.” Sociálne siete majú obrovský vplyv, no menia sa, ich algoritmy tak isto, užívatelia pribúdajú, ale aj ubúdajú. Naša stránka je pod našou kontrolou.

Začal som aktívne ovplyvňovať to, čo ponúkam svetu a čo chcem aby svet vedel o mne. 100 na 100 – v on-line svete, ale aj v tom skutočnom. Články, príspevky, videá sú moje nástroje na sociálnych sieťach, či mojom blogu. Usilovná práca, stretnutia, rokovania, vyjednávania, 24/7/365. Áno, vyberám si s kým trávim pracovnú sobotu alebo nedeľu.

Zoradiť priority, postupy, povedať si, čo idem dosiahnuť, vyhrnutie rukávov a hlavne začať. Fotím všetko, pridávam k tomu pár viet z práce, nepravidelne natočím video, popritom jem koláčiky. Rešpekt, dlhodobá práca, výdrž, prekonávanie seba už nie sú len motivačné kecy z kníh, ale skutočné pocity, činnosti. Toto je dlhodobá hra, mnohí skončia skôr, ako si myslíme.

Ja som značka, ty si značka nielen tam vonku, ale aj tu na www, či sociálnych sieťach. Veď koniec koncov na pracovnom pohovore predávame samých seba, u klienta sedíme my a nie veľká korporácia, či malá firmička, pre ktorú pracujeme. Naša značka pracuje pre nás, ale aj za nás.

Stačí, keď ľudia budú vedieť, že to je ten chlapík/baba, čo vybaví, zavolaj mu. Aplikujeme tento prístup v každej životnej oblasti. Dokonca začať môžeme aj z gauča, no tam vonku to budeme musieť potvrdiť nielen výsledkami, ale aj našou snahou, prístupom. Sú rôzne spôsoby ako budovať značku, no tým najlepším je uvedomiť si, kto som, čo viem, následne spraviť všetko preto, aby sa o mne svet dozvedel, lebo toto je moja práca.

Search

Type your search keyword, and press enter

About the Author