Cesta Poznania

Šport

10. august 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Deň s..

„Vidíš tam ten žeriav. Tam to je. Zhruba dvadsať kilometrov.” Hovorím veď poďme pokiaľ budeme vládať. Cesta nebola nejako dlhá, ubehla rýchlo, len ma štvalo, že som si nezobral vodu. Naspäť keď stihnem bufet, kúpim si vodu, zmrzku a nejako to dobežkujem. Cesta naspäť trvala nekonečno, keď som sa pozrel pred seba na tie nekončiaci rovinky a zapadajú slnko s pocitom ako si dám vodu pri aute ma pri každom kilometri omámil pocit konca a ostalo mi špatne. Cestu späť som dokončil. Nič sa mi nestalo, prišiel som už po tme. Dal som si vodu a na pumpe neskorú večeru. Rezeň a tvarohová zmrzka. Triasli sa mi kolena, prišla obrovská únava veď domov to bolo ešte hodinu presunu.

Pýtam sa seba. Prečo to robím. Je to únik? Čistenie hlavy, resetovanie? Na jar dvadsaťdva, prišla k situácií, ktorú som nevedel zvrátiť, ovplyvniť a dostal som sa medzi dva elementy. Nedokázal som ju vyriešiť tak, ako by to malo byť. Ako si som vedel, že takéto projekty dopadnú vždy na hranu a obrovské tlaky budú smerovať na mňa. Veď som v styčný článok medzi oboma svetmi. Aj keď priama zodpovednosť ide na niekoho iného. Dva mesiace sa kľučkovalo medzi chytania sa stebla slamy a zablúdeniami do slepých uličkách. Ako sa hovorí všetko ma svoj koniec aj obdobie bezmocnosti na tom nebolo inak. Prvý krát som pocítil ako mi šport pomohol prekonať náročné obdobie.

Každý víkend som chodil bežkovať na Čertovicu. Kde naozaj sa zabudlo na prácu. Veď tie kopce umožnia premýšľať jeden krok dopredu, ešte jeden a daj ešte jeden keď si tu. Neskôr tam hore dajú pocit víťazstva. Po zimnej sezóne prišlo zranenie kolena na mojich tridsať kilometrových behoch. Tiež pri bežkovaní som kolenám nedal vydýchať. Našťastie mam výborných lekárov okolo seba dali ma dokopy. Vedel som, že beh bude musieť isť na čas stranou. Resp. môj sen o ultrabehoch sa rozplynul vetičkou: „ kolena je síce v poriadku, ale prehnaná záťaž môže všetko vrátiť”. Behávam menej, no bežkujem viac.

V tomto období je to tretí rok čo som doplnil beh s člnkovaním. Ide o sériu cvikov so závažím a vlastnou váhou. Zmysel je ako inak, cítiť sa fajn. Aby ma nebolel chrbát po celodennom nič nerobení a nemenil každý rok veľkosť nohavíc. Výsledky prichádzajú postupne. Je ľahké sa zničiť, dvíhať ťažké závažia. Pre mňa to nie je. Vždy keď idem do ťažkých váh príde zranenie. Takže tu platí menej je pre mňa viac. Najťažšie je tu disciplína. Nikto ma nevidí, nerobím marketing ako behu. Sám sa musím donútiť. K tomu viditeľné zmeny prichádzajú po rokoch.

Beh je láska, ale aj nenávisť. Ak bežím hore kopcom, v horúci letný deň neznášam ho. Ak bežím v lejaku v blate sú to emócie plné radosti z prekonania sa. Beh mi dáva pocit voľnosti. Môžem bežať po poľných cestách chotármi, lesmi, cestičkami. Som tam sám, nikde nikoho, ten pocit je neskutočný. Cítim síce každý bežecký krok, lenže dostávam späť pocity, emócie navôkol. Nezabudnuteľné boli behy v Štiavnických lesoch. Rýchle zjazdy, úzke kľukaté cestičky, stúpania. Netreba pozabudnúť na výhľady. Vidieť okolie z výšky dáva človeku pocit slobody.

Šport je životný štýl. Nie je pre každého, no každý z nás sa môže nejako hýbať. Každá jedna aktivita zoberie neskutočné veľa. Neodpusti nič. Na prvý pohľad sa môže zdať, že je únik z reality. No neskôr sa ukáže, šport je vlastne realita. Vyfacká nás, núti nás prekonať strachy, bolesti, lenivosti, krivdy. No je spravodlivý, veľa nám odhalí. Budú dni, keď sa budeme snažiť a nepôjde to. Tak isto prídu dni víťazstiev. Vďaka športu sa môžeme zmeniť, upraviť pohľady na seba, ale aj svet. Nezabudnime aj na zmenšenie, alebo udržanie veľkosti našich nohavíc.

Život je jednoduchá zhoda malých komplikovaných udalostí, ktoré sú navzájom poprepletané. Je možné ich spojiť vždy až na konci niečoho. Šport je jeden z nich.

Och tie vzťahy

3. august 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Za posledné obdobie som sa dostal do situácií, kde to riadne iskrilo. Išlo o vzťahy, lásky, vzrúša, záväzky, športy. Tak sa aj hodí, sám pred sebou vyrozprávať čo sa deje. Článok je venovaný môjmu staršiemu ja. Nie je napísaný o nikom konkrétne. Vlastne teším sa na správy, blokácie, scény a kto vie čo ešte.

Mam rad múdrych ľudí a tých čo naozaj vedia. Sú pre mňa inšpiráciou, sem tam od nich použijem vetičku, alebo dve. Tony Robbins raz povedal, že je veľmi dobré sa pozrieť na seba, situáciu v ktorej sme. Mali by sme ju vidieť presne aká je, nie horšia, ani lepšia. Potom by bolo fajn sa zamyslieť, čo s tým chceme urobiť. Posledný krok je akcia, čin na dosiahnutie toho čo chceme.

Zamýšľam sa o situácií v ktorej som. Mám nejaký vek, možno sem tam už aj tuším o čom je život. Aj keď stále si myslím, viem veľmi málo. Taktiež viem, že takmer nič neviem. Toto je dôležitý fakt, ktorý si sám pred sebou vyjasňujem. Je lepšie vyjasniť a mať čistý stôl, ako nosiť zo sebou vrecúško nespravodlivosti, výčitiek s mal som zas pravdu. Sme v dobe, kde každý vie všetko. Máme názor na celý svet, jeho problémy. Vieme čo by sme urobili s miliónmi, ktoré zajtra vyhráme, alebo dostaneme čoskoro od strýka. Čudujem sa ako je to možné. Ja nedokážem ani len vnímať čo sa deje okolo mňa. Neskutočné množstvo informácií mi uniká.

Viem čo chcem od života, nejaký čas aj mne trvalo pochopiť súvislosti a poskladať skladačku. Pri spoznávaní nových ľudí som pasívny. Skôr dám niekomu na sieti srdiečko ako oslovím v reálnom svete. Oslovení mám aj tak dosť, každý deň sa stretávam s novými ľuďmi. Nemám strach z odmietnutia, to sa deje často. Možno to nie je najnepríjemnejší pocit, ale je to súčasť toho čo žijem. Neznášam konflikty, snažím sa im vyhýbať. Rešpektujem druhých, teda pokiaľ mi nie je ubližované.

Neznášam povaľovanie v kaviarňach, nič nerobenie, flákanie a dovolenky. Som sportovec, vsetko okolo mna je tomu prisposobené. Pohyb je pre mňa priorita číslo jedna. Čím viac som presvedcený, ak sa budeme každý deň v rámci svojích možností hýbať, budeme sa citiť, vyzerať a pôsobiť lepšie. Budeme robiť svet lepším miestom. Samozrjeme nie je pohyb ako pohyb.

Mám rád dlhodobé vzťahy, založené na jednoduchých princípoch. Ak je napr. niečo čo nás spája. Ten zvyšok nejako bude. Stáva sa že sa pokazia lebo niečo. Vtedy nechávam veci plynúť len tak. Nemá zmysel ukazovať na druhého prstom, hájiť si svoju pravdu za každých okolnosti. Aj tak je to jedno. Nevieme čo sa deje na druhej strane.

Nie som žiadny lámač ženských sŕdc tým sa ani nemienim stať. Neznášam baliť baby, hrať divadielka, okúzľovať, chodiť na kávy, večere za účelom spoznania. Žiadne siahodlhé telefonáty, tie ma ničia. Veď aj tak to nikdy nie je tak ako to na prvé pohľady vyzerá. Veľmi podobné princípy používam v tom čo robím. Mám rád, keď veci idú samé, bez nátlaku. Samozrejme, že niekedy je potrebné sa postaviť a isť dopredu so zástavou.

Sem tam sa stane, že sa dostanem do situácie kde sa zarozprávam. Súhlasím s druhým názorom bez argumentácie. Zvyčajne takto sa pohybujem svetom bez nároku, na niečo. Mne sa páči, keď tomu druhému môžem venovať aspoň chvíľku času, niečo nové sa dozviem. Odchádzam s pocitom, že možno vďaka takejto maličkosti má niekto lepší deň. Veď ruku na srdce, vždy je skvelý pocit, keď s niekým prehodíme pár viet a ešte na konci rozhovoru sa cítime dobre.

Lenže stane sa, že niekto si moje úmysly vysvetľuje inak. A ja chcem len prejsť dňom, týždňom, bez ujmy. Nehľadám vzťahy, neverím na hľadanie niečoho čo je všade okolo nás. Verím na príjemnú atmosféru, primerané srandičky, vyhrnuté rukávy, voľnosť a poznanie toho čo kedy urobiť/vytvoriť, alebo nechať tak.

Je nad slnko jasné, že sú okolo nás dni, keď jednoznačne je potrebné zvýšiť hlas, naštvať, vykričať , stratiť sa. Tak isto prídu celoživotné nedorozumenia, omyli, chyby, pri ktorých nebudeme strácať len seba, ale aj druhých. Je veľmi ľahké sa naštvať na celý svet, ešte ľahšie je naštvať celý svet. Možno je to aj dobre.

Mať okolo seba ľudí je naozaj skvelé. Či sa bavíme v práci, doma, alebo niekde naokolo. Nezabúdajme, že každý z nás si nesie zo sebou batoh plný emócii o ktorých ten druhý často ani len netuší. Svet nie je krásne prvé rande, možno niekedy áno. Zvyčajne ide o viac ako len o prvý dojem, pohľady, kecy. To už je na každom z nás, čomu uverí. Tým netvdrím, že svet je tmavé, chladné miesto, práve naopak. Veď schválne, koľko prvých rándení máme v živote a koľko tých potom.

Streda

27. júl 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Najťažšie obdobie u mňa v týždni sú vždy stredy večer, hneď po zverejnení článku. Sem tam sa stane, že som si nevšimol žiaden nápad na článok. Niekedy sa trápim, inokedy sú to dve minúty tvorenia. Potom gramatika, slovosled, výber fotky, zverenie a prichádza opäť ten istý kolobeh.

Pri písaní vždy chcem napísať najlepší článok, so skutočne autentickým príbehom. Samozrejme s riadnou zápletkou, emóciami, poriadnymi zvratmi a šťastným koncom. K tomu čo najviac srdiečok, podporných správ, zdieraní, telefonátov.

Tam vonku to nebolo inak. Od určitého momentu som chcel zmeniť svet, dosiahnuť „niečo” obrovské. Dostať sa na najvyššie miesta. Vytvoriť najfantastickejšie z fantastického. Hneď po dosiahnutí takýchto mét, som sa mal stať niekým. Teda aspoň v mojom svete.

Niečo sa stalo, neviem čo to bolo. Prestal som veriť na veľké veci, úspechy, sny, vízie. Viac sa zaujímam o postupnosti, pravidelnosti, potiahnutia, uvoľnenia, disciplínu, úsilia. Tak trochu začínam veriť aj viac v seba. Každý deň niečo vytvoriť, sem tam prestávka, krátky oddych, vyhrnúť rukávy.

Že vraj to čomu veríme sa stáva našou skutočnosťou. Preto som čoraz opatrnejší s tým čomu verím. K tomu sú tu náhody, šťastné okolnosti, zázraky, zásahy vyššej moci. Každý z nás bol už svedkom, ako na prvý pohľad beznádejná situácia sa vyriešila. Tak isto situácie, ktoré boli nad slnko jasné, sa zamotali.

Ono to všetko začína nápadom, omylom, chybou, životným stroskotaním, ši malou štipkou odvahy. Možno práve preto keď sa nazrieme späť mnoho sa javí ako „veľká vec”.

Veľké množstvo z nás presne vie povedať čo by spravilo keby vyhrali jackpot, mali lepšiu východiskovú situáciu, viac času, lepšie podmienky. Poznám ľudí čo vyhrali jackpot, lepšie východiskové situácie, no nie je to vždy výhoda. Sú tu ľudia, čo vedia z mála vyrobiť veľa. Nezabudnúť netreba ani na tých, čo všetko vybudovali sami. Ani na tých čo mali šťastie na rodičov, svokrovcov, strýka, či boli na správnom mieste v správny čas. Samozrejme, že sú tu výnimky. Snívať je ľahké, je to aj správne, no nie je to všetko.

Rastieme zo všetkým čo máme okolo nás, tým čo vnímame, vidíme, zaujímame sa. Dostávame lekcie, poučky, zážitky. Niekto príde do našich životov, aby nám ukázal, že nemáme byť taká citlivka, niekto zas aby sme boli trochu viac. Nezabudnime, že ak sa nám niekto nepáči, neznamená, že sa nemôže páčiť niekomu inému. Nebuďme vlastnou brzdou. „Mal som pravdu. Je to vždy tak. Nič s tým neviem spraviť.” Sú zbytočné obmedzujúce vetičky.

Nechcem písať veľké články, dosahovať veľké veci. Chcem zažiť ten najlepší život a nebrať si o neho dovolenku. Pretože jediné čo mám je balík zážitkov, tento čas a to ostatné môže viac klamať, zavádzať. Ostatné sa môžem naučiť. Preto v stredu snívam o tom najlepšom a medzi tým sa s tým snažím „voľačo” urobiť.

Prvých sto

20. júl 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Zobúdzam sa ráno o tretej so silnou bolesťou zubu. Zrazu si jeden z mojich posledných zubov premyslel, že chce isť von. Sánka opuchnutá, asi som mal aj horúčku, silne rezanie v ústach mi nedalo spať. Malo sa vstavať o piatej ráno. Lenže zrazu bolo všetko inak.

Mam rád bežkovanie, som aktívnom pohybe, v otáčkach a na čerstvom vzduchu. Po Veľkej noci som zrazu mal veľa voľného času cez víkendy. Nakoľko behanie v Štiavnických lesoch som dal nabok. Zrazu tých medveďov začalo byť veľa, alebo menej turistických chodníkov. K tomu som si dával dokopy zranenie z tridsaťkilometrových jarných domácich behov.

Vďaka lekárom, špeciálnym diétam, výživovým doplnkom, cvičeniam a obmedzeniu behania sa zranenie podarilo vyliečiť bez operácií. Takže s behom som opatrne začínal, lenže aj tak tam bola časová medzera. Chcelo to doplniť aktivitu.

Letné bežkovanie som videl prvý krát na Skalke. Chalan išiel na čudných korčuliach s palicami. Hovorím si, že sa mu chce. O rok neskôr držím palice a stojím na čudných korčuliach ja. Hovorím len tak do vetra, ako som toto mohol. Prvý krát to bol hrozný zážitok. Na paliciach som zlomil koncovky, dva krát som spadol a nevedel som prejsť päťsto metrov do mierneho kopca. K tomu prišlo zranenie chrbtice, všetky aktivity šli na čas bokom.

Bežkovať viem, korčuľovať tak isto. To nič nebude. Asi dva mesiace sa hľadala správna trať, kde by mohli začať tréningy. Poradili my cyklisti miesto kúsok od nás parádnu rovinku. Bola nedeľa, prišlo prvých sedemnásť kilometrov. Dva krát pád, raz aj s obuchaninami a krvou. Terén bol zmapovaný môžeme začať trénovať. Od štartu po zákrutu a späť štyri celé dva kilometra.

Nedeľa, pondelok, utorok, štvrtok bolo dokopy päťdesiat pat kilometrov. Zoznamovanie s traťou s náradím, dolaďovanie techniky, prvé prepočty rýchlosti na kilometer. Doladenie stravy, regenerácie a pláň do konca týždňa. Je fajn vedieť čo treba upraviť aby prišla forma.

V nedeľu príde prvých sto. To znamená v sobotu ráno skoro vstať a prejsť aspoň 30 kilometrov a v nedeľu dvadsať. To je sedem otočiek v sobotu a päť v nedeľu. Hlava zrovnaná, zásoby vody a tyčiniek na energiu pripravených. Už len ráno skoro vstať a isť. Žiadne rýchle tempa, len pokúsiť sa otočiť sedem krát.

Prišlo ráno. Bolesti neprestali, nevyspatosť, vyčerpanosť, bolesti hlavy, ten zub bol už len bonus. Pohár vody, ľahké raňajky a vetička: veď idem skúsiť, za to nedám nič”. Prvé kilometre boli najťažšie aké len mohli byť. No ubehli rýchlo. Ten siedmy, začal byť náročný a nebezpečný. Prišlo mi zle, chcelo sa mi zvracať, odpadnúť a asi aj zomrieť. Vtedy som pochopil, že asi bude správne počúvnuť varovné signály.

Dokončím kolo napijem sa vody, chvíľu vydýcham a idem domov. Na čudovanie medzi čas nebol špatný. Cez prestávku sa mi polepšilo tak, že zvládnem cestu domov. Dostala sa ku mne sprava, že tridsať kilometrov je možné otočiť do dvoch hodín. Idem skúsiť ešte dve kolečká a vnedeľu pôjdem zvyšok. Tie sa už šli ľahšie. Našiel som v taške gél s energiou a ten ma zachránil. Prišla druhá prestávka s ňou aj chuť isť domov. Zub bolel neskutočne. Telo dávalo každým kilometrom pocítiť, že nie je zbytočná energia na takéto aktivity.

Mne to nedalo. Premohol som sa a dokončil tri posledné koliečka. Veď cez týždeň som ich v pohodičke točil. Takže už nebolo o čom. Sám som presvedčil seba, že je to možné a všetko ostatne išlo stranou. Bol to náročný tréning. Šiel som na doraz mojich limitov. Cez deň prišla menšia únava, no nič sa nestalo. V nedeľu ráno tých dvadsať kilometrov už bola hračka. Trochu lýtka štípali, ale inak všetko ostatné bolo v poriadku.

Bol to skvelý týždeň. Ranné behy, činkovania a večerné bežkovania. Telo dostalo neskutočnú nálož. Jeden z mojich lekárov mi povedal, že som dostal telo do stresu. Preto by som mal lepšie regenerovať a nezabúdať okrem iného na antioxidanty. Podľa všetkého športové aktivity majú pozitívny vplyv na život. Ak športujeme musíme sa viac o seba starať, viac sa híčkať. Nakoľko tam vonku dávame zo seba viac a často krát ideme za svoje limity.

Tieto slová majú pripomínať, že možno nebude vždy všetko najlepšie ako si myslíme, alebo naplánujeme. Napriek tomu je možné naše ciele dosiahnuť aj keď sa budeme chcieť vzdať na začiatku, v strede a možno aj pred koncom. Bude treba veľa úsilia vynaložiť, inokedy to pôjde ľahšie. Možností je mnoho, ako zvládnuť niečo čo chceme dosiahnuť. Za mňa je šport jedna z najlepších aktivít ktorá mi neustále pomáhať zlepšovať moje fyzické, ale aj mentálne sily. Je zaujímavé, čím viac trénujem, tým je moja kondícia lepšia a to nie len v športe, ale v každodenných situáciách. Tu treba jasne dodať, že prídu dni, keď nebude iná možnosť ako sa vzdať. Ale to už iný článok, príbeh, skúsenosť. Ďakujem všetkým za podporu pri mojich športoch. Cítim ju, je nás naozaj dosť.

Možno áno, možno nie

13. júl 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Pri písaní článkov si uvedomujem, že ako keby tu vždy boli dva pohľady. Vždy sa zaujímam o oba hlavne o ten môj a až potom, tak trochu o ten druhy.Samozrejme, keď sú emócie, tak hľadám riešenie ako zmeniť ten druhý na môj. Veď ruku na srdce, kto z nás je empaticky pod vplyvom emócii?

Ako tak chodím svetom, všímam si seba, ako reagujem v situáciách a taktiež druhých. Hovorím si waw, ako ten druhý zareagoval. Aký je macher, aj ja tak chcem reagovať, mať vplyv, kontrolu, vedieť navigovať, ovládať, preplávať. Píšem v metaforách. V článkoch bežne spomínam, ako vnímam čo druhí hovoria, robia, myslia, vždy sa niečomu novému priučím.

Len je tu jedna maličkosť, asi aj viac. Každý máme so sebou batoh, v ktorom je naukladané všeličo. O niečom môžeme tušiť, o inom zas nie. Ten nás tlačí na rôznych miestach. Aj preto nie vždy je možné reagovať dokonale. Taktiež sú tu ľudia, čo majú odžité. Ich skúsenosti je nemožné dobehnúť, aspoň na prvé pohľady sa tak javia. Skúsenosti je veľmi ťažké nahradiť čítaním kníh, vzdelávaním. Môžu pomôcť priblížiť sa.

Ak by sme sa dnes pýtali ľudí, ktorí boli pri mojich začiatkoch. Je sto percente iste, že by mi nedali šancu. Videli ma ako som nič nevedel, mal som problém rozprávať po slovensky, netušil som takmer nič o živote tu. Bolo to naozaj vidieť. V tom čo som robil, mi patrilo jednoznačne posledné miesto. Dnes je to o niečo lepšie, som druhý od konca. Už sem tam so mnou ide aj niekto na kávu.

Motivačné knihy, životopisy majú mnoho spoločného. Ich príbehy začínajú podobne. Niečo sa prihodí, potom sa podarí, hneď na to sa to pokašle a potom sa prichádza na križovatku. Tam sa život zabalí, alebo riskne všetko vabank. Je veľa takých čo neprešli oboma, ešte viac takých čo uspeli na jednej alebo na druhej strane.

Mnoho ľudí je lepších ako my, možno aj všetci v “niečom”. Lenže každý raz začínal. Niekto v osemnástke, tridsiatke, štyridsaťtrojke, pätdesiatdvojke. Je fajn mat okolo seba niekoho od koho je možné obkukávať, nazerať. Len prosím nenahovárajme si, že sa to nedá. Že vraj to vyzerá nemožné dostať sa z posledných miest na prvé. Napriek tomu deje sa to. Tak isto platí aj opačne. Prosím porozumejme tam vonku máme každý z nás šance, no nie každý môže riadiť raketu. Maličkosť, ľudia okolo nás začínajú, končia, zlepšujú sa, vyhoria.

Nič nie je stále, ani naše názory, pohľady, škatuľkovania a asi ani náš svet. Je ľahké vyvolať konflikt, odradiť druhého, seba. Možno je všetko inak ako sa na prvý pohľad zdá a mýlime sa a možno nie.

Schválenie

6. júl 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Áno príde koniec sveta, všetko čo sme pokašľali bude nepodstatné. Tak isto všetko to dobre čo sa urobilo, sa nebude počítať. Znie to tak trochu ako sci-fi, lenže každý z nás zaživa svoj koniec sveta niekoľko krát do roka. Vlastne možno viac krát ako si myslíme.

V jeden jesenný deň, som bol niekde medzi ľuďmi a pýtal som sa či môžem. Odpoveď bola jasná: “Miško môžeš všetko”. Viac mi nebolo treba. Vždy sa zo slušnosti opýtam. Keď je odpoveď záporná hľadám možnosti ako ju zmeniť, upraviť. Netreba zabúdať nie na každé nie, musím mať riešenie. Niektoré nie sú aká si ochrana.

Môžeme všetko. Jasné, že budeme niesť za rozhodnutia kopu zodpovednosti, tak isto odmien. Len toto nie je dnešná téma. Nakoľko nie pri každom správnom aj nesprávnom prikývnutí príde na rad zodpovednosť. Jednoducho niekedy budeme mať šťastie. Je síce nepredvídateľné, ale deje sa.

Rád by som napísal, presný systém krokov, ako v ostatných článkoch. Viac mám pocit, že keď budem aplikovať do bežných dní do istej miery voľnosť, tak viac života žijem. Je fajn naplánovať deň, týždeň, obdobie, nie všetko ide presne podľa plánu. Niekde som čítal, že v armádach sa trénujú úlohy, ktoré sa v bojoch veľmi ťažko aplikujú. Na konci dňa aspoň vojaci vedia čo majú ako tak robiť. Armáda tvrdí, lepšie tušiaci vojak, ako opačne.

Podobne fungovanie mam z časti aj ja. Veľká časť mojich aktivít je medzi ľuďmi a tam sú dejú okolnosti. Väčšina ide podľa plánu, sem tam sa ešte istá časť rosype podľa plánu. Vtedy nepomôžu najlepšie tréningy. Chladná hlava, nádych výdych a veterník, alebo bez hlavo pustiť do riešenia.

Mám rád keď prídu za mnou majstri sveta. Milión otázok: “ja sa len pýtam”. Keď ide na lámanie chleba, tak dole plecia, idú sa poradiť s niekým. Buď nevedia povedať nie, alebo sú pod papučou, hovorím si často. Je úplné v poriadku pozrieť sa, zistiť infošky, odmietnuť, prísť druhý, tretí krát. Lebo tak ako môžeme, tak aj nemusíme. Len prosím nepýtajme si od nikoho povolenia, keď odmietame niečo o čom máme vlastné presvedčenia. Ak je tu niekto s kým sa radíme, tak ho zoberme zo sebou, aby videl čo najviac okolností.

To že môžeme, vieme asi všetci. Sem tam je fajn si pripomenúť, že naozaj môžeme. No viac ma zaujíma téma čakanie na schválenie od druhého, či môžem. Aj ja mam dni, keď zabúdam, že môžem. Vtedy hľadám niekoho, kto mi potvrdí že môžem. Nech už ide o žlté topánky, nový projekt, športové sako, vyhrnuté rukávy a kto vie čo všetko ešte.

Som tiež jeden čo majú nastavený režim automat a nepremýšľam vo veľkej časti dňa. Šetrím tým energiu, čas. Aj preto je ľahké počúvať druhých. Vypnúť nalinajkované režimy je v skutku náročné. Mne najviac pomáha šport. Hlavne časť z postele po dvere, zvyšok je už v celku fajn. Za hranice vlastných síl sa dostávam pri dlhších tréningoch, v lete, v zime, keď činkujem o jednu sériu na viac. Ak nič nespravím, nič sa nestane. Nič sa neznení, keď nepôjdem von. Lenže keď sa pôjde, budem cítiť bolesť, únavu, strach, stres, napätie, ale taktiež neskutočný pocit na konci.

Keď bežím, bežkujem, hore kopcom, taktiež sa nepýtam druhých či môžem. Ak nevybehnem kopec, podľa všetkého sa nestane nič. Lenže ak áno, zvyčajne dostanem k nahliadnutiu parádny výhľad, za trochu bolesti. Nie vždy je výhľad podmienenej bolesťou. Je veľmi veľa okolnosti, ktoré ovplyvňujú našu kondíciu, stav mysle, chuť do života. Nič nikoho do nich nie je. Nemusíme nič vysvetľovať. Mám okolo seba ľudí, s ktorými si vymením skúsenosti, informácie, vedomosti. Nie všetko čo sa dozviem je aj pre mňa vhodné, funguje to aj opačne.

Obrovskú súvislosť majú môžem všetko a schválenie od niekoho, že naozaj môžem. V mnohých situáciách sa veziem, nemám potrebu rozhodovať, pýtať si povolenie, čí vôbec uvažovať či môžem. Tak isto viem, že sú situácie, kedy musím buchnúť po stole a nepýtať sa viac. Mnoho životov sa práve preto rúti do koncov sveta, lebo zabúdame si dovoľovať. Inokedy berieme ohľad na druhých na úkor seba. Tak ešte raz: môžeme a nepotrebujeme súhlasné písomné stanovisko od druhých, teda pokiaľ druhým nerobíme zle.

Neobľúbenosť

29. jún 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ja veľmi ľahké uveriť, ako niekoho nemáme radi. Zvyčajne začíname na pieskoviskách a vlačí až do dospeláckych období. Koho nemáme najčastejšie radi? Ak začneme od seba, tak sme to my. Potom nasleduje niekto s vyrážkami, krivým zubom, čudným svetrom, zvláštnym priezviskom. Je veľmi ľahké uveriť, či nás niekto nemá rád. Keď všetci okolo nás nám od detstva štepujú rôzne uštipačné poznámky, prezývky, povzbudzovačky.

Doma nás učili aby sme sa nikomu neposmievali, ani so srandy. Je to nepekné a ani nám by sa také nepáčilo. Lenže nie vždy to tak aj bolo. Moc si už nepamätám, či nás doma učili, aby sme sa mali radi tak ako sme. Žiadna zo situácií vo mne nenechala pocit, aby som si viac veril. Možno to tak bolo lepšie.

Mať zdravé sebavedomie je mimoriadne dôležité na cestu životom. Zvyčajne sa získava, keď sa staneme nejakej oblasti profesionálmi, dobrým oblečením, povzbudzovaním z okolia, štúdiom, alebo sa dobre zobudíme. Lenže, zvyčajne vonkajšie ukazovatele, nie sú tie najlepšie. Lebo tie nám môže hocikto zobrať a potom je náročné dostať sa opäť na koňa.

Najviac sebavedomia venujeme tým najmenším. Povzbudzujeme ich, dávame im to čo my sme nemali, odpúšťame, nechcem aby sa buchli. Čím sú starší, tak je toho menej. Nechce sa nám, nemáme čas, nestíhame. Filozofujme čo sa stane, ak nepovzbudzujeme našich najbližších, seba, ale aj tých čo nepoznáme. Vďaka sociálnym sieťam, poznáme, že najčastejšie prichádza povzbudzovanie od neznámych ľudí.

Aj ten najmenej spoločenský jedinec z času na čas potrebuje počuť povzbudivé slová. Ak ich nedostávame, môžeme sa do seba uzavrieť, nebudeme si veriť. Ešte maličkosť, nikdy sa o niečo nepokúsime. Najčastejšie preto, lebo v mladosti sme dostali hlúpu prezývku, atď.

Každá situácia ma dve strany. V našom prípade môžeme vystupovať ako obeť, trpiteľ, niekto komu bolo krivdené. Tak isto ak hrdina, teda ten čo to dokáže, aj keď niečo. Vybrať si môžeme kedykoľvek. Nemusíme nikomu nič vysvetľovať, ani sebe. Tak isto môžeme začať s vyrážkou na tvári, krivým zubom, kilom navyše, bez štýlu. Svet miluje odvážnych ľudí, ale až hneď potom keď uspejeme.

Dnes je super jednoduché naštvať celé mesto, okres, ale aj krajinu. Žijeme v dobe keď je populárne kritizovať a rozumieť sa všetkému. Zabúdame, že na druhej strane je taktiež človek, robí najlepšie ako vie a asi aj pozná okolností, ktoré my nie. Ak sme v roli kritizovaného, nepresviedčajme, nemá to zmysel. Čím viac vysvetľujeme, tým viac energie, času sa minie a ten čas môžeme tráviť lepšie.

Ak chceme od života viac, tak podľa všetkého, budeme musieť zniesť viac, mať viac. Zniesť nával kritiky, závisti, krivých obvinení, tlaku. Mať viac odvahy, sebavedomia, dať bokom emócie. Zmieriť sa s tým, že nám veľmi veľa vecí utečie.

Kritika je dobrá, ak sa s ňou narába opatrne. Malé sebavedomie je nebezpečné, môže viesť k nesprávnym činnom. Neobľúbenosť v kolektíve a vo svete bude viesť k veľkým činnom, len nikto z nás nevie, či budú prínosom, alebo záťažou pre spoločnosť. Majme to na pamäti, keď pri najbližších príležitostiach sa budeme niekomu posmievať.

Vplyv, strana a chaos

22. jún 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je dôležité to čo zazívame poznamenať. Aby sme sa mali na čom smiať o niekoľko rokov, alebo zistime ako veľmi sme sa mýlili.

Stratil som niť, svetlo na konci tunela zmizlo. Par dni som blúdil. Nebol zmysel existovať. Prichádzali len signály choď krok po kroku, pod ďalej. Cvičenia, jedlo, tak trochu tvorenie, to bolo všetko v diári. Viem, že mám úlohy, ktoré je dobré urobiť. Tak isto mám pokračovať v čom sa začalo. S času na čas sa stane, alebo sa len tak prihodí vybočenie z cesty. Je to prirodzená súčasť našich ciest. Nemáme skákať preto z mosta, alebo vyjedať chladničku.

Po rannom tréningu a raňajkách č. dva ma v sprche napadla myšlienka. Nie je všetko tak ako sa javí. Našiel sa zmysel, zapálilo sa svetlo, chytila sa nitka. V pravej chvíli. Čakala ma dôležitá schôdzka, ktorá mala priniesť nadej a nové výzvy pre všetkých zúčastnených. Mojou úlohou je dať veci do pohybu, pokračovať v tom čo viem. Mám si všímať príležitosti, otravovať, vábiť ich a sem tam aj vytvoriť. To všetko sa na teraz učím. Som v začiatkoch, niekde na mojich cestách.

Všetko znie jednoducho, pokiaľ niečo. Lenže, ak sa nám pomiešajú emócie, nesprávne sa vyspime, či nás boli brucho. Nič nie je ľahké, ako keď je svet gombička. K tomu robíme chyby, sem tam to schytáme aj za kolegov, kamošov, frajerov, manželky a kto vie koho ešte. Zlyhania, prehry sú súčasťou. Je dobre si o nich hovoriť z času na čas, aby sme ich mali na očiach. Nie vždy všetko pôjde na víťaznej vlne. Lenže ak takéto riziko nepodstúpime podľa všetkého sa budeme pohybovať v pokojných vodách života. Čo je v poriadku, do istého momentu.

„Miško len dobre správy.” Pre mňa najväčšia motivačná vetička tam vonku. Trvalo mi niekoľko rokov pochopiť, že mam okolo a som súčasťou tímu. Kde sú rozdelené konkrétne úlohy, zodpovednosť. V začiatkoch som bol ako všetci moji kamoši z okolia, podceňoval som všetkých a bol som za majstra sveta. Viac sa kazilo ako tvorilo. Veľké vďaka za takéto začiatky. Ako si ma posunuli o kúsok ďalej. Ešte väčšia vďaka za všetky fotky, videa články ktoré sú tu. Mám od všetkého dokumentáciu. Takže nenarodil som sa, zo žiadnym super talentom.

Ľahké je ukazovať prstom na druhých, oddeľovať sa, hádzať si polená po nohy. Povedať svetu ako nevládzeme, fňukať. Možno sa niekto nad nami na čas zľutuje. To nie je cesta, určite nie dlhodobá.

Malé myšlienky, ktoré je mimoriadne dôležité vedieť používať. Tak isto má svoje miesto inšpirácia seba samého. I keď zvyčajne je podceňovaná, takmer vôbec sa neberie do úvahy. Len malé percento z nás sa aktívne inšpiruje.

Mam sa učiť primať informácie, spracovať, posúvať ďalej. Nie každý má o všetkom vedieť. Nie, všetko je pravda čo sa hovorí. Potom je tu rešpekt hierarchie a toku informácii.

Čo s vetičkou Miško len pozitívne správy? Nič, ale aj všetko. Vždy sa môžem pokúsiť, priniesť tie najlepšie správy. Sú situácie, ktoré viem ovplyvniť a sú kde stojím stranou. Ak ide všetko ako po masle, ľudia okolo cítia spokojnosť. Keď sa niečo, tak vtedy sú tlaky. Či je to doma, tam vonku, alebo sám pred sebou. Aj preto, čím ďalej verím, že náš život je aká si hra zmätku, chaosu a vyhrávajú tí, čo sa najlepšie zorientujú.

Pocit víťaza

15. jún 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Mentalita víťaza je niečo s čim prichádzame na tento svet a postupne času sa meníme na obete vlastných príbehov. Na začiatku sa takmer vždy pokúšame o niečo. S každým neúspechom sa častejšie podceňujeme a nakoniec mnoho z nás zostava na priemerných miestach, životoch. Na čom samozrejme nič nie je zlé. Pokiaľ sa nám tie miesta aj páčia.

Neviem čo je na sto percent správne. Pohyb, zdravé sebavedomie, aké si načúvanie svojho vnútorného hlasu by mohlo priniesť ovocie, teda to si na teraz myslím. Emócie dajme na bok, tie nás často klamú, zavádzajú. Vplýva na nás okolie, nálady, spánok, jedlo, počasie, práca, partner a kto vie čo ešte všetko.

Stáva sa mi v situáciách, že sa cítim ako keby navyše. Podceňujem sa, vyhováram sa ako na to ešte nemám. Vlastne nemusím sa ani snažiť, nemá to cenu. Takto okolo mňa prechádzali príležitosti, baby, ponuky na odlišné miesta. Naozaj v mojej mysli vládlo, aj sem tam ešte vládne, presvedčenie vopred porazeného bojovníka bez boja.

Ako tak píšem článok prihodila sa mi situácia. V ktorej počas mojej schôdzky niekto iný pristúpil a bol som poslaný za dvere. Takéto niečo bola pre mňa skúška ega, nafúkanosti, taktiež mojej márnomyseľnosti. Ten človek je na mojej úrovni v pomyslenej hierarchii. Určite nemal nič dôležitejšie na robote ako ja. Teda to boli prvé myšlienky, ktoré začali prichádzať ku mne. Bolo ich sa samozrejme viac.

Prvé čo sa robí, keď nás niečo naruší pustíme sa do práce, tvorenia. Jednoducho do činností v ktorých naše rozprávkové myšlienky pohltia aktivity. Lenže po niekoľkých chvíľach prišlo čakanie na vrátenie sa k schôdzke. Tam prišla naozajstná skúška. Nechýbalo veľa, šiel by som nafúkaný preč.

Emócie opadli, schôdzka pokračovala, odchádzal som sklamaný. Nie len s nepríjemným pocitom, ale aj s pocitom nedobre vykonanej práce. Takže opäť raz porazený. Aj keď na konci dňa to bol len pocit. Nakoniec víťaz som bol možno ja.

Ten istý pocit púšťa chodcov na prechodoch, autá z vedľajších ulíc na hlavné, pridrží dvere, usmeje sa bez dôvodné na druhých.

Netuším a ani nechcem vedieť čo sa dialo na schôdzke. Čo viem, že neviem kedy budem na druhej strane ja.

Je veľmi ľahké si namýšľať oslabujúce príbehy v ktorých hráme hlavnú rolu obete mi. Naša myseľ miluje kreativitu a dokáže vymyslieť najlepšie príbehy s nomináciou trebárs aj na Oskara. Len maličkosť, často je to všetko fikcia.

Je takmer nemožné poznať obe strany, ich príbehy, uhly pohľadov. Asi by sme museli byť psychológovia, čítači myšlienok, emócií. Preto je niekedy lepšie nechať veci plávať a odosobniť sa. Nie všetko sa deje proti nám, ale skôr pre nás.

Je skvelé podržať dvere v obchode, pustiť auto z vedľajšej cesty, pomôcť nezištne druhému bez nároku na odmenu. Aj tak ju nakoniec dostaneme. Niekedy je to práve ten pocit víťaza.

Inšpirácie

8. jún 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Máme mnoho možností, ciest. Funguje takmer všetko, no nie všetko bude fungovať aj nám. K tomu je život záhada a ľahko sa ukazuje prstom na druhého. Ako tak chodím svetom pripomínam si aj takéto vetičky. Možno nimi nezmením svet, ale možno seba v tej konkrétnej situácií keď o niečo ide. Vlastne vždy o niečo ide. Bavíme sa o dobe, prekážkach, náročnosti, ale aj výhodách, možnostiach ktoré máme okolo seba. Za posledné obdobie dostávame v celku viac výziev. Život sa stáva tak trochu náročnejším. Lenže vie rozprávkovo odmeniť.

Na konci dňa chceme mať niečo uzatvorené, dotiahnuté, vyrovnané a cítiť pokoj. Teda aspoň zvyčajne, keď ide život aspoň trochu podľa predstáv. Nie vždy je to možné. Každého z nás niečo ťahá, trápi, nadchýna. Čo je správne, inak by bol život nudný a asi by sa nezmenilo nič. Na nudnom živote nie je nič zlé. Len nie som si istý, či je to najsprávnejšia voľba ktorá sa nám ponúka.

Nie je to tvoj príbeh, nechaj to tak, nerieš, nestaraj sa. Nevieš čo všetko je za tým. Ďalšie teoretické poznámky, ktoré nie sú na škodu vedieť. Mám rád podobné slovné spojenia, takmer vždy pomôžu. Ľahko je vstúpiť do situácie a premeniť ju na prestrelku názorov. Na konci sa odnáša trpká chuť v ústach, alebo pocit mal som pravdu. Nie vždy pravdu musíme mať. Mne sa viac páčia poznatky, ktoré sú za tým. Tak isto nie všetko mám vedieť.

Majstrovské dielo dať na stranu vlastné emócie a konať, riešiť, hľadať. My ľudia sme leniví, ale aj sebeckí, teda veľká časť z nás. Aj keď pomáhame druhým, robíme to zväčša pre seba. Chceme hovoriť o sebe, hľadáme spojitosti v tom čo počujeme aby sme mohli povedať: “ aj mne sa také stalo”. Následne máme rozhovor, kde jedna aj druhá strana hovorí o sebe. Je potrebné sa baviť o tom čo nás spája, len sú aj vhodnejšie spôsoby. Ak si budeme hovoriť o tom zlom, vyčítať druhému chyby, je dosť možné, že aj ten druhy nám bude vyčítať chyby. Čo sa stane ak budeme v takomto vzťahu päť, desať a viac rokov. Aký trvácny a pevný vzťah môže vzniknúť. Asi bude lepšie zamerať sa na podporu druhého a na to čo sa nám páči.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter