Často sa hovorí, ak v niečom neuspejeme nie je to vždy len príčina vonkajších okolností, ale aj zvládnutie svojich vlastných mentálnych bojov. Pokojne sa môžeme baviť o šťastí, správnom mieste na správny čas, náhode, kontaktoch, tak isto o počasí, nálade, zhode okolností, či bolo to neúnosné. Všetko sa deje, každá maličkosť ovplyvňuje celok a celok ovplyvňuje maličkosti.
V knihách, rozhovoroch s ľuďmi čo dosiahli niečo výnimočné, má každý z nich svoj príbeh jedinečný. Majú spoločné súvislosti. Veľká kategória z nich usilovne pracovala, trénovala. Ďalší sa nevzdávali, niekto mal šťastie, určite sa nájdu aj takí z každého trochu. Mnoho z nich svojím príbehom inšpirujú svoje okolia. Ak sa snažíme neznamená to, že musíme uspieť. Veď schválne koľko firiem, osobnosti dnes už nie je na výslní. Ľudia z okolia čo poznáme mali nádejne rozbehnutú kariéru. Skvelé vzťahy, manželstvá, kamarátstvá, športovci, parťáci to jednoducho vzdali. Nikto presne nevie, kto pozná správny vzorec na pomyslený úspech. To čo funguje pre jedného nemusí pre druhého.
To čo je pre jedného úspech, pre druhého nemusí a opačne. Tí, čo niečo tvoria, budujú, trénujú nefrflú na tých čo nerobia nič. Už vôbec nie na tých čo sa snažia. Takto filozofovať by sme mohli donekonečna. Jednoducho zmysel života je žiť ho, niečo skúsiť, o niečo sa pokúsiť a možno čo najviac si to celé užiť, teda aspoň pre mňa.
Sem tam sa stretnem s niekým kto frfle na druhých, lebo majú niečo lepšie. Netuším, či ide o závisť, slabosť, lenivosť, podráždenie, zlosť. Teším sa, keď sa druhým darí. Veď o tomto je pre mňa život. Sú dni, keď vybehnem na kopec rýchlejšia ja, inokedy kamoš. Ak nie som spokojný so svojím výkonom, môžem poukazovať na vonkajšie okolnosti, tak isto sa opýtať, či som urobil všetko tak aby som bol spokojný. Sú aj dni keď je všetko skvelé. Počasie, pocity, nálada, chuť, kondícia, ale napriek tomu nemusíme vyhrať.
Nemusíme uspieť v športe aby sme uspeli mimo neho a opačne. Môže to pomôcť. Šport je jeden z nástrojov. Za mňa aktívny pohyb je skvelo kombinovať s budovaním niečoho v živote. Často spomínam v článkoch, že za všetkým je disciplína. Motivácia ma taktiež svoju silu, no netrvá večne. Disciplína je niečo čo sa nedá len tak zahodiť, vypariť, vymazať. Najskôr je dobré si ju akosi vybudovať.
Neznášam trénovať v kopcoch. Na druhej strane takéto tréningy vyhľadávam. Sú dni keď ma poháňa výhľad, potom je tu pocit. Cítim sa silnejší, po zdolaní náročných stúpaní. Pohľady z kopcov sú prijemné, vidím krajinu, cítim sa dobre. Nie vždy je z kopca výhľad. Sú dni keď je hmla, prší, na vrchole sú stromy, dostanem defekt, roztrhnem bežeckú topánku, alebo príde zranenie.
Veľmi podobné situácie vznikajú aj mimo športu. Každý máme svoje kopce, rovinky, zákruty, rokliny, slepé uličky. Myslím, že nie je treba v živote zažiť všetko. Tak isto na mnoho situácií sa budeme s pribúdajúcimi skúsenosťami pozerať odlišne. Nezabudnime, bez skúseností zo včera, by sme asi nemali vedomosti z dneška.
Pamätám si svoj prvý odbehnutý kilometer, ako som si nahováral: „slabý, neviem to, to sa nedá, nikdy nebude zo mňa športovec”. Takmer identické boli moje pocity pri prvých pracovných telefonátoch, schôdzkach, rokovaniach. Pomohli skúsenejší parťáci, knihy, školenia, najviac tréningy.
Dnes neznášam kopce ešte viac ako na začiatku. Úspech je pre mňa nepredstaviteľná veličina, ktorá je takmer nemožná dosiahnuť. Viem, ak niečo chcem musím sa ukázať, vyhrnúť rukávy, pokúšať šťastie. Na druhej strane mám pocit, že to všetko je omnoho jednoduchšie ako sa na prvý pohľad zdá. Všetko to celé, len zbytočne komplikujeme, premýšľame, vysvetľujeme, obhajujeme, namýšľame, či príliš veľa tlačíme na pílu.
Niektoré kopce vyzerajú na prvý pohľad neprekonateľné, potom sú tu ťažšie prekonateľné, prekonateľné. Ešte maličkosť, chuťovečka. Týchto je azda najmenej, ide o kopce, keď postupujeme smerom nahor, máme pocit, že ideme dole. Všetko ide zľahka. Možno si to iba namýšľam, lebo mám svoj deň, fúka správny vietor, mám natrénované.
Nech je to akokoľvek, tam v kopcoch život je aký si iný. Náročnejší. Len z kopca je bližšie hore k slnku, k hviezdam. No veľmi rýchlo do rokliny, údolia. Rešpektujme svoje kopce, zdolávajme ich po jednom. Nikdy nevieme kam nás na konci dňa privedú. Častokrát zdolať ich bude chcieť vyhrať práve najväčšie boje pred sebou samým.