Cesta Poznania

Zas tie emócie

1. jún 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Netuším aký je deň, ale opäť som nesprávne reagoval. Áno, áno mal som pravdu vo všetko čo som povedal. Naštval som ľudí okolo seba možno aj pravom. Len potom bola tichá domácnosť, obed moc nechutil a večera vôbec nebola. Na druhý deň všetko bolo tak ako malo. Zbytočne napätá atmosféra, nikto sa s nikým nebavil a čo je najhoršie, odniesol si to aj človek, ktorý za to nemohol.

Rad spomínam na životné etapy s Jožom a Majstrom. Obaja prišili do mojich životov za veľmi zvláštnych okolnosti, zatriasli, dali lekcie a akosi sa vyparili. Jožo je podľa všetkého v Amerike kde učí na univerzite, šéfuje menšej firme. Venuje sa svojej pani manželke a prvému kinderku. Podľa posledných správ je šťastný. Povedal, že vraj sa ešte niekedy stretneme. Otvoril mi oči, keď som sníval o snoch, ktoré vôbec neboli moje. Žil som to, čo nebolo moje. Upravil mi moje pohľady o dva milimetre vyššie. Jeho schôdzky boli intenzívne, veľmi veľa a rýchlo rozprával. Nebolo núdza o prekvapenia, šokové terapie, ktoré vždy vyústili do životných lekcii.

Najpamätnejšie je, keď mi bolo ukázané, že každý sme v niečom dobrý. Nie každý, pri tom má mať na sebe posledný model značkového obleku. Tvrdil, že oblečenie je fajn a má dôležitú úlohu v našich životoch. No sú dôležitejšie veci ako oblečenie. Úprimný úsmev, správne sebavedomie, zdravá sebadôvera a baviť sa o tom čo nás zbližuje. Konflikty sú nutné na vyčistenie vzduchu okolo nás. Tvrdil, ak už máme medzi sebou nezhody, tak vždy ich riešiť džentlmensky. Aj keď niekedy máme chuť toho druhého prefackat. Zvyčajne za takýmito reakciami je nedostatok spánku, pohybu i vzrúša. Vtedy je potrebné urobiť krok späť, isť si zabehať, vyspať sa a ešte možno niečo.

Majster je pán v rokoch, čoskoro bude mať sedemdesiat. Športovec, vtipálek, lišiak a najlepší dohadzovač na svete. Vďaka nemu som zjedol asi najviac zákuskov, koláčikov zo svoj život. Spoznal celkom slušný počet báb, ale len na tých zákuskoch. Má svoj štýl, vždy sa snažil aby som si ho všimol a tak trochu niečo z neho obkukal. Dodnes tvrdí, že mi pomôže ušetriť kopec rokov: “ahá takto to malo byť “. U mňa pamätne sú oslovenia cudzích ľudí na pumpe v Leviciach, kde sme mali prekonať strachy z odmietnutia. Taktiež jeho grilovačky, kde bolo fantastické jedlo a ľudia. Vždy sme sa stretli ako keby to tak malo byť. Až na jeden krát, dusná atmosféra sa mohla krájať. Samozrejme, to bol plán. Podaril sa majstrovsky. Zmyslom malo byť poznatok. Nie všetko sa podarí tak ako chceme. Aj miesta o ktorých si myslíme: “tak teda tu sa nič nemôže stať, sa stať môže”

O Majstrovi a zážitkoch s ním chcem napísať knihu, natočiť film. Je pre mňa inspiráciou, radcom, ale tak isto aj akýmsi strážcom, či potvrdzovačom. Jeho prezývka nevznikla náhodou. Vie všetko a keď nevie, tak vie. Často nedokončuje myšlienky hneď, necháva ich poletovať priestorom. Vraciame sa k ním po mesiacoch, do konca pri jedenej – dvoch po rokoch.

Napísať knihu chce naozaj veľa práce, vedomosti, odhodlania, ale aj tím ľudí okolo seba. Na dnes kniha nie je mojou prioritou číslo jeden. O živote tuším neskutočne málo. Hľadám inšpiráciu okolo seba, pozorujem ľudí, obkukávam. Aj preto písem články, aby som zachytil myšlienky, ktoré vnímam v nasledujúcom období. Možno neskôr ich spojím práve do spomínanej knihy. Nech je to ako chce, nie každý ciel máme splniť. Len nie vždy vieme, ktorý áno a ktorý nie. V tom je krása, ale aj záhada života. Ak budeme vnímať skúsenejších je možné, že prídeme skôr, alebo neprídeme vôbec. Stane sa všetko, alebo nič. Niekedy stačí jedna fotka, video, pozdrav, obed, či nevšimnutie.

Ako by som reagoval na situáciu v úvode? Tak isto ako pred tým. Reagoval som najlepšie ako som vedel v ten deň. Jeden telefonát, malý kúsok snahy a všetko mohlo byť inak. Dokážem pochopiť, že nie každú úlohou vieme vyriešiť jedným telefonátom, emailom, schôdzkou, obedom. Nedokážem pochopiť nepokúsenia sa.

Čo by povedal Jožo na moju reakciu? Smial by sa, lebo vie o emóciách. Majster? Ako keby som ho počul: “ mal si zas pravdu, dobrý pocit však”. Dlhá prestávka. “Len či naozaj stála za to, ha ha ha”, pokračoval.

Nemusíme nič

25. máj 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Vždy keď sa s niekým stretnem viem, že sa môžem niečo naučiť. Teda ak budem ticho, vnímať to čo sa deje okolo. Nebudem klamať, že čoraz častejšie mám chuť do rozhovoru vstúpiť a dopĺňať slovíčka. Lenže potom sa asi nedozviem nič.

Píšem poznatky do článkov a hneď na druhý deň dostávam skúšky. Moje reakcie nie sú také ako by som chcel. Mám okolo seba ľudí od ktorých sa učím, obkukávam, sem tam naberiem odvahu opýtať sa o radu. Veď koniec koncov mnohé myšlienky poznamenávam pravé sem na blog. Práve pokašlané skúšky sú najlepším učiteľom.

Udalosti, ktoré sa dejú po ceste ma ovplyvňujú, ale aj posúvajú. Tak isto menia. Zažívam situácie, ktoré nechcem aby som zažíval. Sú tu aj také, ktoré nechcem aby skončili. Mám obdobia, keď chcem byť v ulite a neriešiť čo sa deje okolo. Aj dni, keď som za lídra a nepoznám prekážky. Častokrát rozdiel mojich dní spúšťa pocit ktorý cítim v bruchu.

Asi najviac ma nakopol Jožo s Majstrom, či ide o články, život, riskovania, myslenie, vytváranie návykov, komunikácie, balenie báb, stravovanie, šport. Bolo to ťažké obdobie. Doma to bolo na prd, ostatné nebolo. Nebolo sa čoho chytiť, pevná pôda pod nohami neexistovala. K tomu stále som mal hlad. Nemám mnoho kamošov z toho obdobia, ale zážitky asi najväčšie.

Spoznal som Štiavnicu, začalo sa chodiť na futbal, zmena myslenia, aktívny šport, písanie článkov, robili sa veľké rozhodnutia, prišli ľudia. Vždy ma niekto niekam nenapadne posunul. Či išlo o frajerky, rodinu, priateľov, kolegov. Veď koniec koncov, cez prácu sa mi otvorili dvere k Jožovi. Zamrznutý počítač mi pomohol lepšie rečniť. Organizovali sme florbal, tenis. Majster sa stal sám. Ešteže ma napadlo doplniť nádrž v Leviciach. Ten zvyšok prišiel postupne. Mojou úlohou bolo iba rozoznať s kým áno, s kým zdvorilostne áno a s kým vôbec nič.

Je tu mnoho ľudí ktorých mám rád. Pre nejaký dôvod sa vždy odo mňa po čase odpoja. Sem tam sa na chvíľu vrátia, inokedy ma obchádzajú. Ľahko sa ukazuje na druhú stranu. Nevieme čo, nepoznáme všetko a či nejaké súboje ten druhý v sebe nesie. Bolo ťažké naučiť sa žiť bez ľudí ktorých mam viac než rad. Ešte ťažšie bolo naučiť sa žiť bez posudzovania, radenia, frflania, bez potreby vyjadrovať sa k všetkému.

Ak chceš od niekoho dostať viac, naštvať. Ale opatrne. Vravieval Majster. Naposledy som mal tu česť vidieť naštvaného človeka na futbale v Trenčíne. Tréner nášho tímu celkom slušne pokašlal úvodnú zostavu. Nechal sedieť najpotrebnejšieho hráča na lavičke. Bol nútený robiť rýchle zmeny. Hráč pred nástupom na plochu mal výmenu názorov so štvrtým rozhodcom. Asi aj neoprávnenú, ale tak ho to vytočilo, že v úvode z jeho rohového kopu padol gól. Nakoniec sme prehrali, ale jeho výkon bol neuveriteľný.

Čím viac som naštvaný, tým viac dokážem. Lenže len do určitého momentu. Potom chcem všetko iné. S ľuďmi to mám podobne, čim viac niekoho chcem, tým menšie šance mám. Hrával som opatrne, v rukavičkách a to vedie zvyčajne k sklamaniu v práci, ale aj mimo nej.

Jožo bol chalan, ktorý ma navádzal šokom. Nezabudnem, keď mi zobral telefón počas pracovného dňa. Vypol a šli sme sa kúpať do Mikuláša na otočku. “Veď bude sranda” hovorieval. Viete čo? Nič sa nestalo. Na druhý deň, sa všetko dobehlo a veľká časť sa vyriešila sama.

Život je krásny. Každý jeden z nás sme nahraditeľný i keď nie možno hneď, ale časom určite. Myslím si, že to čo je tu, je skvelý námet na celovečerný film. Je fajn mať so sebou kameru a kamoša čo nahrá titulnú pieseň. Tam vonku sa dejú neuveriteľné veci, je takmer nemožné ich ovplyvňovať. Čo ovplyvniť vieme, je ťahanie za nitky. No najskôr sa asi budeme musieť naučiť ovládať tie svoje.

Nemusíme sa najedovať aby sme podávali najlepšie výkony. Nemusíme nič. Môžeme všetko. Istota je len jedna. Každého z nás čaká koniec a ten je každým dňom bližšie. Práve takáto myšlienka by nás mala posúvať na našich cestách.

300 jednotka- alebo vykypený hrniec

18. máj 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Stalo sa mi, že som sa dostal do situácie pri ktorej boli vyhrotené emócie, krik a možno slová, ktoré nemali byť povedané. Vybuchol som, človek na druhej strane telefónu ma opäť s kričiacim hlasom začal obviňovať. Kričal som preto, lebo za každým keď sme spolu komunikovali ma vinil za niečo. Všetko je moja chyba. Teraz má veľa práce s opravovaním a on nevedel, že to tak má byť a prečo som mu nepovedal.

Teraz je úplne jedno kde je pravda. Moja reakcia nebola správna. Môžem polemizovať, či človek v telefóne bol v práve a mal viniť po tisíctristopäťdesiaty krát. Nič takýmto premýšľaním nezmením. Neubudlo zo mňa, len po rozhovore bola cítiť vo mne naštvanosť, smútok i krivdu. Trochu ťažšie sa sústredilo na ďalšie aktivity. Mal som čo robiť, aby na mne nik nebadal moje rozhorčenie.

Neznášam hádky, argumentácie, vysvetlovačky. Mám rád život, taktiež keď sa to o čom sa rozprava aj robí. My ľudia si aj tak vymýšľame príbehy, aby sme vyzerali pred sebou aj druhými dobre. Sem tam si vymyslíme katastrofálne pohľady na naše životy. Inokedy nosíme ružové okuliare. Ešte častejšie nesprávne reagujeme na seba, ale aj to čo sa deje okolo nás.

Tieto slová nemajú byť o sťažovaní, obhajovaní sa, či vyplakávaní. Skôr viac o pripomenutí, že možno znesieme viac ako si myslíme. Nie len kriku, tlaku, zodpovednosti, tímovej práce, života. Každého tam vonku stretávajú podobné situácie. Neverím, že niekto z nás je sám. Možno ľudia v hlboko v lesoch, vzdialených ostrovoch. Vždy tu je niekto o koho sa dokážeme oprieť, vypýtať radu, požiadať o pomoc.

Obviňovať druhých je ľahké. Takmer každý z nás je tréner, politik, lekár, odborník na všetko. Len z tej druhej strany to vidieť vždy inak. Však pán šofér autobusu, ktorý sa rozčuľoval, prečo stojím. Hádam nepôjdem do križovatky, keď nevidím za odbáčajúce auto. Dve sekundy nikomu nepomôžu, ale aspoň nespôsobím nehodu. Mal mi mávnuť, že môžem, videl križovatku z druhej strany. Možno aj mávol, len ja som to videl inak. Príkladov je mnoho. Vždy vidíme len svoju stranu mince, hlavne ak sme pod vplyvom emócií.

Druhá strana mince neznamená,že niekto nás musí obviňovať. Naozaj všetko nie je len na nás. Áno, môžeme veľa udalostiam predísť, určite nie všetkým, ak aj myslíme na všetko. Lenže, všetko sa nestane. Nezabudnime, že aj ľudia okolo nás potrebujú svoje lekcie, skúšky.

Povieme si, aké je všetko ľahké. Stačí ak sa objavia emócie a v momente zabúdame na poučky. Ako to je na strane, keď ja niekoho naštvem, ukrivdím, nepomôžem. Koľkým ľudom už vykypel hrniec nado mnou. To čo bolo nezmením, ale to čo je áno. Takže ak ma budete počuť kričať, práve v tej chvíli pracujem na sebe aby som bol lepším.

Tristovka

11. máj 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Aaaa je to tu. Článok číslo tristo. Tentokrát sa začal písať tak trochu skôr. Je špeciálny, teda na prvý pohlaď. Neznášam oslavy, výročia, jubileá. Možno je fajn zarevať z celých pľúc po dosiahnutí pomyselného míľniku, cieľa: „Áno, dal som to.” Lenže to všetko sa deje po ceste. Verím, ak zastanem, tak je koniec.

Jediné, čo máme, je táto chvíľa a poznania z minulých skúseností. Samozrejme, takéto poznatky môžu zavádzať pri týchto terajších. Moje obľúbené myšlienky, ktorými sa riadim čoraz častejšie. Na začiatku bolo rozhodnutie niečo vytvoriť, naučiť sa, vyskúšať. Prišlo akési nakopnutie, posunutie a ten zvyšok je história. Koniec osláv, môžeme prejsť ďalej.

Som kritizovaný hlavne ľuďmi, ktorí netvoria. Majú istým spôsobom pravdu. Zatiaľ nie som spisovateľ a mnoho mojich článkov je podpriemerných. Robím veľa chýb, moja slovná zásoba nie je rozsiahla. Nepíšem zaujímavo, neviem priniesť čitateľa do deja a píšem o ničom. Učím sa písať tým, že píšem.

Kopu článkov bolelo napísať, niektoré som nepublikoval. Iné som odflákal, maskoval, ďalšie boli vymyslené, či písané o tom, čo sa deje. Sem-tam sa šlo po tenkom ľade. Takisto som trafil klinček po hlavičke s telefonátom: „Ako si o tom mohol napísať?” Boli situácie, keď sa takmer nestihlo publikovať. Blog zažil prijemné čísla a návštevnosť aj vďaka sociálnym sieťam a ich algoritmom. Gratulácie, podporu, ale aj uštipačné poznámky, výsmech.

Nezaujímajú ma témy ako politika, sex, náboženstvá, zdravie a peniaze. Sem-tam možno mierne do nich zabŕdnem, no čím ďalej menej. Blog je pre mňa miestom, kde sa chodím vyrozprávať, popremýšľať nad tým, čo sa stalo, deje a taktiež to, čo bude.

Desiateho apríla dvetisícpätnásť prišla prvá publikácia článku. Prípravy trvali pekne dlho. Žiadne postupy, ako začať neboli pre mňa známe. Doména, hosting, šablóna, cookies, kľúčové slová, mená fotiek, kto vie, čo ešte. Lenže bolo tu niečo o veľa viac ťažšie. Nasledujúca etapa začala desiateho júna dvetisícšestnásť.

Prvé články boli oťukávania, mali svoju dôležitosť. Po roku prišiel záväzok. Každú stredu, nech sa deje, čo chce. Zatiaľ je tomu šesť rokov, čo sa venujem pravidelnému písaniu každú stredu. Dokopy je rokov sedem, čo mám blog. Stále si myslím, že by to mohlo byť lepšie.

Ďakujem Jančimu, za to, že mi pomohol spojazdniť stránku. Lenke a Evke za gramatické korektúry. Maťovi za odštartovanie mojej pravidelnosti. Austinovy za to, že som si kúpil doménu. Jožovi a Majstrovi za inšpirácie, nakopávania, skúšky. Jankovi za účesy, aby som vyzeral skvele na fotografiách. Mali, ale aj majú to so mnou náročné.

Fanúšikovia sú zvlášť kapitola. Páči sa mi to, srdiečka sú vedľajším efektom. Teším sa z nich. No telefonáty, rozhovory na ulici sú najviac. Mám neskutočne lojálnych fanúšikov. Ďakujem všetkým podporovateľom, je to parádne, keď príde potlesk alebo milá správa.

Tak isto chcem poďakovať sebe. Za to, že som si všimol nápad, vyhrnul rukávy, vyskúšal, začal pravidelne tvoriť, všímať si svet a jeho možnosti. Za každú myšlienku, námet na článok, disciplínu, usilovné tvorenie a aj za to, že pokračujem každú stredu už šesť rokov.

Dostavenie úspechu môže trvať niekoľko rokov. Vzdať sa je veľmi ľahké, no ten čas prejde tak či tak. Neustále si tieto slová pripomínam. Zatiaľ sa necítim ako úspešný bloger, spisovateľ alebo tvorca. Mám so stránkou plány. Chcem ju upraviť na modernejšie médium a tak isto doplniť jej význam na mojich cestách. Nový koncept sa taktiež nerodil ľahko, čaká nás s ním kopa práce, výziev.

Čím je tri stovka pre mňa výnimočná? Ničím aj všetkým. Je to len číslo. Ak by som písal dva články týždenne bola by tu šesťstovka, tri deväťstovka. Lenže žiadne ak, nie je. Výročia sú pomyselné míľniky, bez každodenných životov by sme ich nedosiahli. Mám rád písanie článkov, je to pre mňa akési vyrozprávanie. Pri ňom vnímam moje myšlienky, názory, pocity a snažím sa ich preniesť tak, aby boli aspoň trochu zrozumiteľné. Mali v sebe skrytý odkaz pre lepšie zajtrajšky.

Myslím na teba

4. máj 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Blog je skvelé miesto na vyrozprávanie. Zvyčajne, keď sa stane situácia, tak o nej napíšem záhadný článok. Neskôr sa k nemu vrátim a smejem sa sám na sebe, ako zbytočne bola vynaložená energia. Aj nasledujúce slová vznikli pri dvoch vzájomne podobných udalostiach.

Nehľadám nikoho špeciálneho. V každom z nás je niekto špeciálny. Nepremýšľam nad sebou, životom, tým, čo robím, žijem celé zimné večery, to zmysel moc nemá. Viem, čo chcem od seba, tomu prispôsobujem takmer všetko.

Sem-tam sa pristihnem myšlienkami v akomsi rozprávkovom svete, kde je všetko podľa mojich predstáv. S vymyslenými osobami, mojimi super schopnosťami modelujem rôzne situácie, ktoré vždy v strede toho najlepšieho niečo preruší. Je dobré vedieť o svojich uleteniach. To je prvý dôležitý poznatok, ak ich chcem zmeniť.

Lenže sem-tam sa stane, že človeka z môjho vymysleného sveta prenesiem do toho reálneho. Poviem Vám, tu vznikajú konflikty. Dobrá správa, našťastie len medzi mojim vnímaním skutočnosti a modelom tej danej osoby z mojich myšlienkových úletov. Takže, vždy sa hnevám sám na seba, veď vlastne, ako som mohol.

Aj keď sú situácie, pocity, veci, spojitosti, ktoré chcem, aby nikdy neskončili. Na druhej strane sú tu aj také, ktoré chcem, aby nikdy nezačali. Či ide o medziľudské vzťahy, nesprávne rozhodnutia, slová, činy, atď. Ak by som ich nezažil, nemal by som skúsenosti, keď by som nemal skúsenosti, tak by som nemal ďalšie skúsenosti. Všetko do seba zapadá, nadväzuje, posúva vpred, vzad, do strán, hore dole.

Jediné, čo mám, je táto chvíľa, myšlienka, nápad, pocit, skúsenosti, poznania. To všetko ostatné je dočasné. Nemienim po sebe kričať, vyčítať si, veď aj tak sa budem sám pred sebou len obhajovať a hľadať dôvod, pre ktorý sa to stalo. Veď robil som to najlepšie, čo som vtedy vedel.

No a takto sa dostávam do situácií, o ktorých vopred viem, že moja prítomnosť nebude potrebná. Všetko mi vraví: vyhodený čas, prostriedky, tí ľudia ťa majú aj tak vieš kde, a asi aj iné. Ale je tu niečo, čo ma tam ťahá, aj keď iba trochu. Po krátkych chvíľach zisťujem, že dvere sú ďaleko, opäť som v situácii: ako som mohol.

Pri dvoch vzájomne podobných udalostiach z tohto obdobia som stretol ľudí z mojich minulých ciest. Pokecali sme o minulých časom, spoločných zážitkoch, sem-tam prehodili slovo o lepších zajtrajškoch. Bolo to milé, ale dlhé. Spomenul som si na seba, aký som bol. Ten čas sa vie využiť aj lepšie ako kecať, čo bolo.

Tým, že rád tvorím, šprtám, vnímam, pozorujem, je pre mňa dôležité posúvať sa ďalej. Neznášam stáť na jednom mieste. Dnes viem, ako mnohé skúsenosti majú navádzať ďalej. Mojou povinnosťou je ich spozorovať, niečo si všimnúť a ísť si svoje. Viem, že nič neviem. Tam vonku sú príležitosti, ktoré učia, dávajú, skúšajú, lenže je to taká hra. „Musíš ísť ďalej,“ hovorím si neustále, aj keď nevládzem, nemám dôvod, zmysel, chuť, silu.

Mám rád ľudí, život a ešte radšej mám, keď veci idú tak, ako majú. Nemám rád, keď sa s druhými obchádzam. Neznášam konflikty, vysvetľovania, domýšľania a príliš sladké koláčiky (musím po ich konzumácii behať kilometre navyše).

Nemusíme nič opúšťať, ukončovať, zastavovať. Stačí trocha odvahy ísť si za tým svojím, ten zvyšok nejako bude. Sem-tam sa stane, že niekto príde na krátku chvíľku do našich životov, vyvolá turbulencie a potom opäť zmizne. Je to v poriadku, nie každý chce žiť to, čo my. Niekto chce byť oslavovaný na miestach, kde sa cíti bezpečne, bez risku, s riskom, na vrchole hôr, v údoliach.

Limitovania seba samého

27. apríl 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Sú ľudia, ktorí sú dôležitejší, múdrejší, bláznivejší ako my. Nerobia s tým vôbec nič. Potom sme aj takí, ktorí nevedia nič a pokúšajú sa. Veľmi dobre známa myšlienka takmer všetkým. Teórie, poučky nie vždy fungujú na prvýkrát. Máme tu šťastie začiatočníkov, náhody, trpezlivosť, výdrž, ale aj miliardy pokusov. Funguje všetko, len nie práve v tej chvíli, keď si myslíme, chceme.

Som presvedčený o sebe, že neviem nič. Dobre, asi niečo tak trochu tuším. Tak isto tuším, že ja som ten, čo za všetko môže a mám kľúče od miešačky. Keď sa niečo stane, moja chyba, keď sa nestane nič, taktiež moja chyba. A ja som ten, čo spúšťa všetko. Možno nie všetko, ale takmer všetko.

Môžem sa začať venovať prehnanej sebakritike a pokračovať, čo všetko neviem. Ako by som sa mal zlepšiť, zmeniť, dospieť, zmužnieť a kto vie, čo ešte. Je fajn, keď sa na seba pozeráme tak trochu s nadhľadom a vieme si sami povedať povzbudzujúce vetičky. Ešte lepšie je, keď vidíme situácie, seba, svet presne tak, ako sú, nie horšie, ani lepšie. Veď ruku na srdce, ako ľahké je seba skritizovať, len naozaj s tou kritikou aj niečo spravíme? Zvyčajne chodíme po svete a hovoríme sebe, svojmu okoliu o tom, čo všetko by sme mali. Tým sa ako keby uspokojujeme, až nakoniec zabudneme, čo všetko by sme mali zlepšiť.

Píšem za seba, také bolo moje pôvodné ja. Čím viac mi vnútorné monológy vraveli, čo všetko mám, nestalo sa nič. Práve naopak, prišlo zhoršenie. Postupom času prišla zmena. Istá miera kritiky je fajn, ak posúva. Len čo je to správna miera?

Život je dlhý, pre niekoho ešte dlhší. Jediné, čo máme je práve tento moment, chvíľa. Všetko ostatné je pominuteľné, istým spôsobom aj klamlivé alebo zavádzajúce. Naše vlastné myšlienky, pocity nás vedia pekne ťahať za nos. Verím tomu, že ak sa chceme niekam posunúť, máme niečo robiť. Asi by sme sa nemali stať niečím alebo niekým, kým nechceme byť. Čím nechceme byť?

V živote sa dejú veci, situácie, udalosti veľkú väčšinu z nich nevieme a ani nebudeme vedieť nijako ovplyvňovať. Môžeme zmeniť pohľady, náhľady, názory. Len nech sa čokoľvek deje nezatrpknime. Nemusíme si odpustiť, no neubližujme si. Poďme radšej vyrásť, upraviť pohľad, robiť to, čo máme radi.

To, čo robíme teraz nás môže brzdiť. „Keby som tak vedel predtým, že to bude takto, nikdy by som sa tak nerozhodol.” Stará známa vetička, len až na maličkosť. Nikdy nevieme, čo bude potom. Možnosti máme len dve. Buď do toho pôjdeme alebo nie.

My sami vidíme, vnímame seba, svet, okolie podľa akýchsi vzorcov. Vyhodnocujeme ich na základe minulých situácií, pocitov, vnútorných presvedčení. Chceme mať pravdu, spravodlivosť, ak ich máme, cítime sa dobre. Sme svojim najväčším limitom, ktorý nás brzdí v objavovaní nových možností, zlepšovaní tých starých. Mať pohodlie je príjemné, lenže taktiež len v správnej miere.

Naše limity je možné prekonať, taktiež lenivosť, pohodlnosť, ale aj rôzne ďalšie iné situácie. Nie všetko ide hneď. Ak budeme utekať niekam od seba, tak to taktiež nepôjde. Všetko máme v nás, sem-tam potrebujeme dostať na držku, buchnúť si koleno, inokedy objať. Sem-tam niekoho, kto nám naznačí, aké sú možnosti (nie povie). Máme na viac, ale bez toho, aby sme roztočili pomyselné koleso nepôjde nič. Tam je jedno, aké máme vlasy, oblečenie, zadok, nechty, pocity, chuť, vieru, sebavedomie, vedomosti.

Náš posun, zmenu, rast sa vždy dozvieme ako posledný. Zvyčajne pri náhodnej situácií alebo pri schôdzke s niekým z minulosti. Vtedy si uvedomíme, ako je niečo inak. Len to nikomu nehovorme. Všetci chceme počúvať aj tak iba o sebe, na druhých kašleme. Nechajme druhých vyrásť, neberme im možnosti, nepodsúvajme im limity, ale ani sebe.

Pohyb, šport a to všetko okolo toho

20. apríl 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Práve ukončujem moju prvú sezónu bežkovania. Koniec bol takisto ťažký ako začiatok. Náročná zamrznutá neupravená trať, silný vietor, zima. Netrúfol som si ísť rýchlo, bál som sa zranení a neveril som si pri ovládaní bežiek na ľade a jamách. Zmieril som sa, že prejdem posledných pár kilometrov, bude fotka a pôjdem domov. Lenže o hodinku takmer všetky ľady povolili a tak padlo dvadsať odbežkovaných kilometrov. Rozlúčka ako sa patrí, s peknou fotkou, bez pádov, milý rozhovor a aj sa zamakalo.

Ono to všetko vzniká náhodne. Nejako prišiel beh, činky, prestávka, florbal, tenis, snowboardovanie, flákanie, bežky a plávanie. Každý šport ma preniesol určitým životným obdobím. Vďaka nim som začal viac jesť, starať sa o seba. Narástlo brucho, potom sa zhodilo, prišla aj manažérsko – líderská úloha v tíme. Prekonávanie samého seba, disciplína, vytrvalosť, dlhodobosť, počúvať vlastné telo, sem-tam sa s niekým poradiť, pochopiť dôležitosti správnej obuvi. Nájdenie odvahy, pokory, sebavedomia, odhodlania, že teda keď už, tak do každého počasia, akýchkoľvek pocitov, chutí.

Nájsť vnútornú motiváciu je azda to najťažšie, nielen pri dlhodobom športe, ale aj iných aktivitách, vzťahoch, práci, budovaní, rodine je azda to najdôležitejšie. Po ceste sa budeme vyvíjať, meniť, zdokonaľovať, takže je úplne prirodzené, ak sa zatúlame, zabudneme, nestihneme, odflákneme, zmeníme kurz, ale aj seba. Je to v poriadku, len sa nezaseknime doma na gauči, narastie nám brucho alebo zadok.

Túto zimu som vynechal jeden beh pre lejak. Zo začiatku som nevenoval pozornosť pravidelnosti, všetko sa točilo, ako nevládzem, nemôžem, nejde to, nedá sa, nie je kde. Strava bola podceňovaná, ale aj oddych, spánok, vitamíny, oblečenie, obuv, všetko bolo len také, nijaké. Prvé bežecké topánky boli oslava, len chvíľku trvalo ich rozbehať. Bežky? Prvé bežkovanie skončilo otázkou, ako toto môže mať niekto rád. Po preplávaní úvodnej dĺžky bazéna som chcel ísť domov.

Premýšľam, čo vlastne je za tým mojim športovaním. Sú to výhovorky, aby som mohol zjesť viac jedla, lepšie sa cítil, bol vo forme? Lenže bolesť, zranenia, nechuť, trpenia či prekonávanie lenivosti nie sú tak jednoduché ako pôsobím na fotkách a videách. Taktiež stoja viac ako koláčik navyše na večeru.

Keď som začínal robiť šport, v prvej etape som chcel vyzerať dobre, mať svaly a tomu som prispôsobil všetko. Niekoľkohodinové cvičenia, veľmi veľa jedla, kopec prepotených tričiek a cvičilo sa. Druhýkrát ma šport preniesol po prestávke takmer všetkým. Prežil som prvý odbehnutý kilometer, nesprávne oblečenie, obuv jedlo. Činkovanie ma vyfackalo úplne, nedarovalo mi nič. Otužovanie bolelo. Pri bežkách ma varoval náhodný pán, aby som bol opatrný, lebo si môžem ublížiť.

Mnoho športovcov okolo mňa je o mnoho lepších ako ja. Majú lepšie časy, kondičku, techniku, výstroj, znalosti. Obdivujem ich, je radosť pozerať na nich. Tak isto je skvelé pozerať sa na tých, čo sa snažia. Inšpirujú ma k lepším výkonom a ešte, keď ma niekto pri prebiehaní povzbudí: „Poďme ešte”. Skvelý pocit. Robím to isté druhým: „Už iba kúsok a ste v cieli.” Podpora jeden druhého nestojí nič a ten druhý možno o dve sekundy bude mať lepší čas.

Šport je nebezpečný, či ide o môj beh, bežkovanie, otužovanie, cvičenie. Ak sa unavíme, preceníme svoje sily, prichádzajú zranenia, bolesti. Robím to, čo mi prináša kondičku, skvelé pocity, príručky, víťazstvá, lekcie, taktiež prehry. Objavujem nové možnosti pohybu, miesta, výzvy, seba samého. Nikto sa nepozerá, nemusím kopec vybehnúť, bežať celých pätnásť či dvadsať kilometrov. Je fajn si zobrať prestávku, vydýchať, či vytvoriť žlté srdiečko v snehu. Nie vždy viem ísť dobre, únava, bolesti, nesprávne nastavená strava z predchádzajúceho dňa, zlý spánok, málo vody. Tak isto je skvelé potlačiť svoje limity a skúsiť.

Psychohygiena, vypustiť všetko z hlavy. Je to medzi mnou a kopcom alebo zablatenou poľnou cestou, päťkilometrovým stúpaním zasneženým lesom. Hľadám miesta, kde je menej ľudí, kde môžem byť sám so sebou. Môžem zakričať, nadávať alebo sa tešiť. Dôvod na pohyb sa nájde vždy. Za mňa je to fotka s východom slnka, adrenalín pri zjazde s kopca, pocit dobre odmakaného výkonu, odreagovať sa, zabudnúť či len tak pre potešenie. Nech robíme akýkoľvek šport, je to skvelé. Môžeme byť amatéri, začiatočníci, machri, profíci je to jedno. Nechá nás robiť to, čo chceme. Ak sa chceme posunúť ďalej, bez tréningov to nepôjde. Dôležité je aj tak niečo úplne iné, a to iné máme každý v sebe. Práve taká tá vec, maličkosť, pocit, svetielko, rozhodne, či dnes ľahneme na gauč alebo pôjdeme von.

Malé veľké veci

13. apríl 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Bol som v situácií, keď ma niečo riadne naštvalo. Pred tým, ako som hodil telefón a kľúče od miešačky o zem, položil som si otázku. Naozaj to, za čím sa naháňam mi robí radosť? Druhá otázka bola, či mi neuniká niečo väčšie. Samozrejme, na druhú otázku prišla rýchla odpoveď, radšej vrabec v hrsti ako holub na strome.

V práci sme nahraditeľní na sto percent, možno nie hneď, ale časom určíte. Často sa stane, že sa doberáme medzi sebou, kto je lepši, koho nahradiť ľahšie, kto z nás je výkonnejší ťažný kôň. Tiež sa pýtam, či som nahraditeľný aj v živote, resp. mimo práce. Ak sme teda nahraditeľní, tak či nám neuniká niečo väčšie, ako to, čo robíme, žijeme.

Náš život čaká na to, čo si dovolíme. Či budeme žiť v strachu alebo ho budeme pokúšať. Víťazstvá a prehry tu budú vždy. Môžeme hrať úplne bezpečne, pokúšať, riskovať, staviť všetko na bank. Neexistuje jeden presný správny návod na život, prácu, vzťahy, koníčky. Určite dostaneme manuály, noty, skriptá, knihy, štúdie, len nie vždy budú na sto percent účinné.

Myšlienky, pocity, slová, činy alebo činy, slová, pocity, myšlienky? Koľko filozofie v jednoduchých krokoch. Sú situácie, kde sa nepremýšľa, ale koná, potom prídu také, kde sa čertovsky dobre musíme nadýchnuť, premyslieť, čo urobiť. Áno, pokašlali sme to, zas. Mali sme tentokrát šťastie. Sme neskutočne dobrí. Na všetko sa vieme vyhovoriť, obhájiť, vymyslieť príbeh tak, aby nám riadil ďalšie udalosti. To, čo je teraz zbytočné, malé, bezvýznamné, zajtra sa môže zmeniť na obrovské, dôležité, dych berúce.

Čo je naozaj za tým, čo chceme? Hľadáme istotu a preto vieme skloniť hlavu? Riskujeme, nezaoberáme sa pre nás nepodstatným, sem-tam niečo pokašleme? Sú v hre finančné prostriedky? Nový rodinný dom, manželstvo, vlastný potomkovia, dovolenka dvakrát do roka? Alebo to všetko robíme, aby sme jedného dňa začali žiť, robiť to, o čom snívame? Nech sú otázky a odpovede akékoľvek, každý chce pre seba iba najlepšie.

Nič nie je v živote stále, všetko sa pohybuje. Aj ten najväčší lenivec na svete musí robiť aspoň základné pohyby. Život je plný prekvapení, záhad, náhod. Či sa nám to páči alebo nie, veľmi veľa vecí sa deje samé od seba. My dokážeme ovplyvniť malý zlomok udalostí okolo nás. Všetko nás formuje a posúva. Aj tie najmenšie príbehy, pozdravy, úsmevy, vedia zmeniť nejednu situáciu, deň, rok, život.

Som presvedčený, že my sme tvorcami všetkých maličkostí okolo nás, zároveň sami seba brzdíme. Tam vonku je veľký svet, no my máme k nemu pomyselné kľúče. Niekedy sa dvere otvoria samé, inokedy je treba zavolať zámočníka.

Vždy, keď čokoľvek budeme robiť, niečo iné nám utečie. Taktiež opačne. Zmierme sa s tým. To je život. Nedokážeme urobiť, zažiť, vyskúšať všetko. No môžeme toho viac, ako si myslíme. Preto si neustále pripomínajme, že nie sme našou prácou, problémami, starosťami, chorobami, sme ľudia, ktorí máme na viac, ako len chodiť do práce od do, dvakrát do roka na dovolenku, vymýšľať výhovorky, či zavolať na rande každú susedu z ulice či vchodu.

Nerobme rozhodnutia, ktoré vôbec netreba robiť

6. apríl 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Poznáme to všetci: už nikdy sa s tým človekom nestretnem, už nikdy nepôjdem na party, už nikdy .. Vlastne, ruku na srdce, koľkí z nás vieme čestne prehlásiť, ako nikdy vlastne nebolo nikdy.

Mám okolo seba niekoľkých ľudí, od ktorých obkukávam, načúvam, vyzvedám. Sú pre mňa akousi navigáciou v tomto svete. Priznám sa, že zo začiatku som ich nevnímal tak. Mladý nafúkaný chlapec, ktorý si myslel, ako všetko vie a nikoho nepotrebuje. Bum facka a všetko je inak.

Meníme sa, zostávame takými istými, starneme, stávame sa silnejšími, láskavejšími, ale aj vieme zhorknúť. Každý z nás píše svoj príbeh, vyberá si z možností, ktoré okolo seba má, lepšie povedané, vidí. Je viac ako isté, to všetko, čo sa deje okolo, nás ovplyvňuje, posúva, tlačí, navádza tým, kým sme dnes. Podľa všetkého väčšinu rozhodnutí, ktoré sa zrodili v minulosti by sme dnes urobili inak.

Sú rozhodnutia, ktoré pre nejaký dôvod by sme ale urobili tak isto aj teraz. Možno nie sú tie najsprávnejšie, ale ten pocit, dúfanie alebo len ďalšia šanca. Zbytočne sa trápime, premýšľame, zaťažujeme sa a dávame našu pozornosť tam, kam netreba.

Sem-tam sám seba pozorujem, v akých situáciách sa nachádzam. Prichádzajú nové, opakujú sa staré, prichádzajú noví ľudia, vracajú sa ľudia z minulosti. Stane sa, že sa vráti niekto, kto mi opäť roztrasie kolená, stoličku.

Do minulosti sa nevracia, je dobré všetko nechať tam, kde bolo. Staré rany nie je treba obnovovať. Lenže ten pocit, ďalšia šanca sa stretnúť, zvedavosť, emócie. Vieme presne, čo máme robiť pokiaľ sa nás to priamo netýka. Ak je to naše, je náročné sa rozhýbať ďalej.

Nech ide o vzťah z minulosti, partnera, prácu, kamaráta, rodinu, známych či iné situácie. Každý z nás sa vyvíja, spoznáva, rastie. Nemôžeme vedieť, čo sa odohráva v druhom alebo na opačnej strane. Svet sa netočí okolo nás, sem-tam nám má byť ublížené, máme si rozbiť koleno, spadnúť na bradu, ale aj stúpiť do šťasteny.

Nerobme rozhodnutia, ktoré vôbec netreba robiť. Nechajme veciam voľný priebeh. Nie je nič zlé, ak sa stretneme s človekom, situáciou z minulosti. Nie je treba utekať pred oltár, ak to bola bývala láska, či dať dokopy uvítaciu párty. Komunikujme z minulosťou, ak príde, ale pomalšie, opatrnejšie.

Ak sa nám situácie opakujú pravidelne, skúsme si vyjasniť sami pred sebou, čo chceme. Mne pomáha šport, dlhodobé projekty, tvorivosť, písanie článkov, vypnutie telefónu, stiahnutie sa, ale aj ísť do spoločnosti. Taktiež hľadám to, čo ma napĺňa, robí šťastným. Robme čokoľvek, len neutekajme od niečoho.

Zmyslom života by malo byť viac, ako len neustále premýšľanie o tom, čo bolo, čo môže, veď čo ak by niečo bolo inak. Nie je to inak, je to tak, ako to je. Stane sa, že nás život odmení druhou, treťou, ale aj štvrtou šancou. Môžeme všetky pokašlať, len prosím nasadnime si do kúta a neľutujme sa.

Tieto slová tu nechávam hlavne pre seba ako pripomienku. Veď ako som písal, keď sa nás to netýka, presne vieme. Ak áno, tak je to trochu o inom. Nerobme rozhodnutie, ktoré netreba a vyriešia sa samé, možno im stačí uhnúť z cesty, inokedy buchnúť po stole. A ak sa niečo opäť pokašle, tak všetko ide ďalej.

Nikdy nebude všetko na sto percent

30. marec 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Volala mi baba, s ktorou sa poznáme dlhé roky, nadávala na svojho frajera. Sme dobrí kamaráti, tak raz za čas sa jeden druhému vyžalujeme. Tentokrát sa mi nechcelo počúvať jej fňukanie. Vyletelo zo mňa: „Toto nie je omyl? Nemala by si sa takto rozprávať s tvojim frajerom?” Vraj sa už bavili, ale on sa nezmení. Konverzácia pokračovala, že teda ona už nevie, ako ďalej a som jej kamoš, mám jej povedať, čo má robiť.

Zmieril som sa s tým, že nikdy nedorazím na dokonalé miesto, kde bude všetko perfektné. Myslel som si, ak prečítam knihu, pôjdem na kurz či školenie, všetko sa zmení. Ako som sa mýlil. To všetko perfektné je akýmsi marketingom pre niečo, čo už dávno existuje na miestach, kde iba malá časť z nás je ochotná zájsť. Často sa pristihujem v situáciách, v ktorých som neskutočne chcel byť, len sem-tam ma pritom pichá v kolene, nie som vhodne oblečený, je mi zima, prší, som hladný, nemám tie momenty čím zväčšiť alebo ešte horšie, nemám komu o nich povedať.

Múdri ľudia tvrdia, že osemdesiat percent meníme za dvadsať či ide o vzťahy, prácu, život, seba. Lebo tých dvadsať je práve tých vzrušujúcich. Napĺňajú nás, iskrí to tam, robia nám radosť, dávajú pocit voľnosti, zaľúbenosti a kto vie, čoho všetkého. Netuším, aké sú presné štatistiky, ako to vo svete je. Poviem sám za seba, aj mňa unáša sem-tam akási iskra, zvedavosť, vzrušenie, nadšenie, záhada. Lenže ak sa hlbšie zamyslím, tak viem, že ide o krátkodobé záležitosti, ktoré majú rýchle konce a môžu ublížiť.

Jeden druhého ovplyvňujeme. Ak chcem byť s niekým, je to preto, akým človekom je. Pred tým som si nahováral, keby tak mala dlhšie vlasy, lepší zadok, športovala, vedela piecť, nemala toľko schôdzok, nebolo to také náročne. Hádajme, čo sa stalo, bol som zamilovaný do predstavy o tom druhom, práce, koníčkov, života. Lenže to tak nefunguje. Naša predstava môže byť síce pekná motivácia na pekné dni, len sem-tam fúka vietor, sneží, mrzne.

Neverím na dokonalosť, či sa bavíme o vzťahoch, práci, živote, koníčkoch, vlastnom tele, mysli, jedle. Vždy tu bude niečo, čo bude navyše alebo málo. Taktiež verím, ako takmer všetko, čo nás robí šťastnými je na osemdesiat percent. Vždy tu bude niečo, čo nám môže pokaziť naše radosti. Tých zvyšných dvadsať percent bude mať suseda, kolega v novej práci, o kopec ďalej, reštaurácia v druhom meste, práca u kamoša, a pod. Otázka je, čo je správne, teda za čím ísť.

Možno sem-tam sa stane, že sme v niečom, kde máme dvadsať percent a istým spôsobom sa cítime naplnený. Taktiež sme v osemdesiat percentných situáciách a cítime nespokojnosť. Percentuálne pomery môžu byť rozdielne, tie opisujem v článku len ako príklad. Môžeme sa bezhlavo hľadať, naháňať, za tým, kde, čo, s kým by sa nám viac páčilo. Len to tiež nie je vždy najsprávnejšia cesta. Život je pomalý, rýchly, dlhý, krátky, teda taký, ako si ho spravíme. Poviem Vám, aj tak sa mi páči byť na osemdesiatdva percentom výhľade s boľavým kolenom ako na dvadsaťjedna v stopercentnom stave.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter