Cesta Poznania

Pohľady a okolie

18. august 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je dôležité sa na čas obklopiť druhými, aby sme videli iné pohľady. Ešte dôležitejšie je nabrať odvahu a hľadať pohľady, ktoré chceme vidieť od seba samých.

My ľudia sme spoločenský tvor, potrebujeme sa aktívne spájať, byť v dianí, či stať sa súčasťou komunity. Ak nie sme v spoločnosti, je viac ako možné, že sa nebudeme cítiť dobre. Samozrejme, sú medzi nami aj výnimky, ktoré sú najradšej samy na konci sveta.

Tak isto je to keď nám chýbajú skúsenosti. Buď sa do toho vrhneme napriek nepoznanému alebo od niekoho odpozorujeme, čo by bolo najlepšie spraviť. Obe možnosti sú správne a dobré. No nie všetky budú fungovať každému.

Rešpektujem každého, no nie s každým trávim čas. Chcem mať vo svojom najbližšom okolí ľudí, ktorí ma podporujú, posúvajú a pomáhajú na mojich cestách. To isté robím aj ja. Inak povedané, mám vo svojom okolí ľudí, s ktorými sa cítim dobre a verím, že je to aj opačne. Nakoľko okolie má na nás jeden z najväčších vplyvov vôbec.

Tým nevravím, že sa nestretávam a nespoznávam druhých ľudí. Moja náplň práce a životného štýlu je spájanie ľudí a nachádzať pre nich riešenia v daných oblastiach, ktorých sa pohybujem. Stretávam rôzne životné príbehy a sú fascinujúce. Vždy sa niečo nové dozviem. Pozerám sa na druhých odspodu a o každom si mýlim, že je viac ako ja, ale to neznamená, že s každým som ochotný ísť na stejkovú večeru.

Život je záhada a je poskladaný z milión nepodstatných maličkostí, ktoré do seba zapadajú postupne a dávajú nám neskôr zmysel. Môže byť aj parádnou jazdou, ak pochopíme, že môžeme chcieť od seba viac, nielen hmotných prostriedkov, ale viac zážitkov, či len tak potichu pozorovať na kopci za dedinou západ slnka.

Každému z nás funguje niečo iné, to je viac ako nad slnko jasné. Niektorí prišli na tento svet do rozprávkových príbehov, iní si ich môžeme vytvoriť. Možnosti máme všetci rovnaké. Čo nás odlišuje, je schopnosť prevziať na seba riziko a vykročiť. Čím skôr skočíme, tým je to jednoduchšie. Na výber máme vždy.

Je nad slnko jasné, že nie každý z nás ma rovnakú štartovaciu čiaru. Ľahšie sa skáče, keď nám niekto drží záchranu šnúru. Lenže dnes nie je treba posudzovať druhých, či závidieť, pretože možno práve nás sa zajtra zmocní miliardová myšlienka, ktorá zmení celý svet. Bude len na nás, či si to namierime do ligy majstrov alebo sa uspokojíme v druhej okresnej.

Naše okolie má obrovskú moc nás ovplyvniť, či ide o pozitívne, ale aj negatívne myslenie, život, úvahy, situácie. Je na nás, čo sme ochotní podstúpiť, keď chceme niečo odlišné. Netvrdím, že je správne opustiť niekoho, práve naopak, vždy sa lepšie ťahá píla vo dvojici. Keď nie, vždy sa to nejako vyrieši, či už preberieme zodpovednosť sami za seba alebo to necháme na čas. Nezabudnime, všetko je správne, no nie všetko je správne pre nás a nech ide o čokoľvek.

Niečo za tým je

11. august 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Nemôžem, nechce sa mi, nedá sa to, je to zbytočné, nemá to cenu a vlastne, na čo to je dobré. Neznášam ich, brzdia, spomaľujú, zavádzajú a k tomu nikomu a ničomu neprospievajú. Niekto si povie, veď sú to iba nenápadné slovíčka, akú silu by už mohli mať? Schválne, kedy nás nejaké to nenápadné slovíčko naštartovalo do nepríčetna?

Slová nemajú takmer žiadnu moc, skôr je nebezpečnejší ich význam. Preto sa snažím používať ich tak, aby čo najlepšie a najpríjemnejšie boli pochopené mnou, ale aj druhou stranou. Samozrejme, že niekedy sa nechám uniesť emóciami, a vtedy mám chuť vrátiť to, čo som dostal. Áno, rozumiem, že nie každý dar musíme prijať a veci sa nemajú šiť horúcou ihlou a pod. Teória je ľahká, však?

Komunikácia, vyjadrovanie, rozprávanie, vnímanie, aktívne zapájanie do rozhovoru a samozrejme počúvanie sú pre mňa dôležitou zručnosťou, v ktorej sa chcem stať majstrom. Keď niečo pokašlem, som na seba prísny, no nevediem so sebou žiadne vojny, aj tak tým nič neurovnám.

Slová ako také nezmenia nič. O tom, že pre každého majú rozdielny význam, vieme všetci. Takže, ak chcem niečo so svojim životom robiť, mám len dve možnosti, vyhrniem rukávy a urobím to dnes alebo si vyhrniem rukávy a urobím to ešte dnes.

Mám to šťastie vo svojom živote na ľudí, ktorí mi ukazujú svojou činnosťou lenivosť, flákanie, ale aj dráčov či tých, ktorí majú neskutočný ťah na bránku. Povieme si, veď nejako bude, áno, bude, lenže mne sa páči, keď sem-tam tomu nejako pomôžem a aj sa niečo preto spraví. Sťažovaním, fňukaním nie vždy vyriešime všetko. Rozprávanie, teda komunikácia má obrovský význam pre nás a aj pre naše okolie. Čím je vtipnejšia, tým je lepšia. Ak sa kritizuje, tak len to, čo bolo urobené, nie ľudia, tiež len medzi štyrmi očami. Chválenie? Jednoznačne pred celým svetom, ale nie seba, tých druhých.

Snažím sa už sám so sebou viesť taký vnútorný dialóg, aby ma hnal dopredu, nie uberal o sily. Umenie je nablázniť seba a okolie tak, aby sme dosiahli to, čo chceme. Počkať, teraz si povieme, ale aj tu som dosiahol to, čo som chcel. Hm, ak by to bola pravda, tak nemáme dôvod vstávať ráno z postele. Starať sa o seba, jesť, chodiť na toaletu a je z nás chodiaca príšera. Každý z nás má dôvod, bodka.

Pre mňa je to, čo robím, akýmsi životným štýlom. Cítim sa ako človek, ktorý vytvára okolnosti, príležitosti, procesy, výsledky, ale aj vtipné udalosti, ale aj chyby. Verím, že ak chcem v niečom naozaj uspieť, jednoznačne musím trénovať v tom, v čom chcem byť najlepší. Mne sa páči byť najlepším človekom, akým len môžem byť.

Nie som moja práca, mám ju rád, vďačím jej za príležitosti, lekcie, sklamania, ale aj podržania. Život by nemal byť o makaní, o nadčasoch, práci, ale viac o tvorbe, tvorení, vytváraní niečoho. Je veľmi náročné písať všeobecné pravdy, pravidlá, jedno viem, chcem zažiť ten najlepší život, aký sa zažiť dá a nie hašteriť sa v práci so stavbyvedúcimi, čo je a nie je ich či moja povinnosť.

Povieme si, že doba je náročnejšia, tempo bláznivejšie porovnaním s minulosťou, lenže v minulosti žijú len naši rodičia či starí rodičia (teda ak máme to šťastie a máme ich) alebo všetci tí, ktorí ešte nepochopili, že nastala akási zmena. Aj keď i to je istý spôsob žitia. Dnes je bežné, že viac ako tridsaťroční ľudia nemáme rodiny, nevieme, čo chceme od života, hľadáme, skúšame, máme strach sa viazať. Je to v poriadku, teda pokiaľ neuveríme polopravdám, že už by sme mali to alebo tamto. Lebo podľa toho, čo som počul, aj v minulosti nie každý bol tak šťastný, ako sa o tom dnes hovorí, hlavne u nás.

Chcem všetko alebo nič, bavme sa ale o živote, práca je akýmsi doplnkom, možno krátkou zastávkou k tomu, za čím skutočne ideme, teda aspoň pre mňa. To, čo vytváram, je životný štýl človeka, tvorcu, ktorý buduje niečo. Zážitky, poznatky, skúsenosti opisujem v článkoch, nahrávam do videí či zväčšňujem vo fotografiách.

Myslím, teda akosi tuším, že trénovať môžeme naozaj na všetkých miestach, nielen v práci. Za všetkým je sen, potom rozhodnutie, odhodlanosť, odvaha, drina a kopa prepotených, v mojom prípade košieľ. Vôbec nepoznám cestu a ani čo ma čaká, akým mám byť v tej alebo onakej situácií. Skúšam, hľadám, vytváram. Aj preto dávam dôraz na spôsoby komunikácie sám so sebou, ale aj okolím. Pretože tá je dorozumievacím nástrojom medzi mnou a svetom. Vlastne, mám rád, keď je komunikácia priama a jasná, všetky nedorozumenia iba zbytočne spomaľujú, či ubližujú nielen mne, ale aj svetu. Koniec koncov, radšej sa usmievam, ako mám byť nahnevaný, lebo niečo.

Máme na výber

4. august 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Niekedy sa jednoducho dostaneme k príležitostiam nie preto, aby sme sa stali v nich najlepšími, ale skôr preto, aby sme boli presmerovaný do niečoho úplne odlišného. Samozrejme, že nie vždy to tak aj je.

Mám na pracovnom stole poznačenú myšlienku o tom, ako sa neviazať na prácu, partnera, miesto, projekt. Namiesto toho by sme mali žiť akúsi misiu. Tak isto sa podobná myšlienka spomína aj v múdrych knihách. Hlavná podstata je žiť to, čo je teraz. Tým sa vonkoncom nevylučuje plánovanie, súťaživosť, snaženie, budovanie, ale aj mnoho iných dôležitých zručností. Teória je ľahká, no prax nie vždy až tak. Ten pocit, keď o niečo prídeme je naozaj nepríjemný a stáva sa, že nás ťaží aj niekoľko rokov. Vtedy hrozí akési zhorknutie a strata chuti po živote.

Vždy som obdivoval najlepších ľudí v tom, čo robia. No nikdy som sa nechcel nimi stať. Vlastne verím, že život je záhada a niekto je najlepší inžinier, vedec, vodič autobusu, kuchár, majiteľ firmy. Potom sú tu takí z nás, ktorí majú skúsiť dve, tri povolania, aby našli to, čo ich bude napĺňať. Možností máme mnoho, aj keď nie vždy ich vidíme. Samozrejme, vôbec sa nevylučuje kombinácia oboch.

Pre mňa jedno z najťažších pochopení bolo začať pracovať inak, ako moje okolie. Nepoznal som na začiatku nikoho, kto by mi ukázal správnu cestu. Mal som mnohokrát výčitky, ako nerobím toľko, koľko by som mal, nie som unavený, koľko chýb robím, nedokážem urobiť toľko vecí, ako som si myslel a úplne najťažšie, bolo akceptovanie, že takmer nič neviem. Takže hľadám a budujem akýsi životný štýl, od ktorého sa neberie dovolenka.

Mám rád, keď je život záhada a preveruje našu odvahu, trpezlivosť, prístup. Často nás nečakane odmení. Sem-tam nami poriadne zatrasie a to je najlepšia možnosť, ako sa stať silnejšími, lepšími. Vždy máme dve možnosti na výber: zapadneme alebo vytvoríme niečo. Obe sú správne, nezabúdajme. Len nie každý chce to isté, čo väčšina a opačne. To je možné dobre pripomenúť, že skúsenosťami sa meníme chceme od života, ale aj od seba niečo iné, ako pred tým.

Zmyslom života by mohla byť aj akási otvorenosť ku zmenám, že nie všetko je stále. Tí, čo sme vzadu môžeme byť aj vpredu a opačne. Často stačí menej, ako si myslíme, trpezlivosť je zdravá. Tak isto je fajn zabúchať viackrát na dvere. Veď odvážnym nielen šťastie praje. Vlastne, nech je to akokoľvek, vždy máme na výber, aj keď o tom hneď nevieme.

O nevere

28. júl 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Neznášam všeobecné kecy, lebo si ich vysvetľujeme podľa seba, aj keď niekedy sú viac účinnejšie. Nakoľko trafia to, čo majú bez väčšej snahy toho, kto ich hovorí. Vlastne zaujímavé je, že vždy, keď sa rozprávame, tak si slová a ich význam otáčame na seba.

Jedna z najcitlivejších tém v spoločnosti je nevera, či vo vzťahoch alebo aj v iných oblastiach našich životov. Je veľmi ľahko dostupná pre každého a stačí naozaj málo, aby sme do nej vstúpili. Niekto ju akceptuje, ďalší ju žije a ten zvyšok odmieta.

V romantických vzťahoch som nikdy nebol dobrý. Sú dôležité a zohrávajú obrovskú úlohu v ďalších krokoch. Možno aj preto je dobré si vyjasniť pravidlá fungovania na začiatku. Lenže ako vzťahy pretrvávajú, nielen romantické, meníme sa, napredujeme, máme odlišné potreby, nároky. Preto je dobré pochopiť najskôr samého seba, aby sme sa mohli stať niekým, kto bude zodpovedným partnerom.

Niekde som čítal, ako často meníme partnerov, s ktorými máme 80% kompatibility, za partnerov, kde je iba 20%. Je to akási záhada, za tak malé číslo sme ochotný pustiť k vode životných partnerov, rodinu, niekoľkoročné projekty, ale aj nádejne rozbiehajúce sa kariéry.

Sám môžem za seba povedať, keď som mal okolo dvadsať, ešte nevyriešené, čo chcem od života, stačilo málo a jemný vonkajší vplyv mi zmenil naozaj veľa. Takto som sa ocitol na strednej, základnom vojenskom výcviku, v prvej práci či v Londýne. Až jedného dňa som dupol a začal som hľadať niečo iné.

Bol som prvýkrát neverný práci, ktorú som dovtedy robil. Neznášal som ju aj tak. Takže prišiel len strach z nepoznaného a akési sklamanie, že možno som mal pokúsiť sa o viac. Pozitívna správa bola, spoznal som odlišnú krajinu a naučil cudzí jazyk.

Ak by som sa zamýšľal, tak nespočetne mnohokrát som mal podobné pocity. Takže vďaka nim som si stanovil filozofie, ciele, pravidlá. Chcem sa cítiť dobre a vytvoriť lepší život. Čim ďalej som presvedčený o tom, že je to možné. Podľa všetkého stačí naozaj málo. Všetko, čo robíme, žijeme je akýmsi neviditeľným vlasom prepojené. Takže ak sa stane z nás uznávaný odborník, je dosť možné, že si nás všimne aj niekto iný a bude nás chcieť k sebe.

Tiež sa nachádzam v období, kde je najlepšie riešenie zutekať, vymeniť tričko a zabuchnúť za sebou dvere. Lenže nie je to najsprávnejšie riešenie. Verím, že sú situácie ktoré riešenia vyžadujú čas, emočnú inteligenciu a akési dospievanie. Samozrejme sú aj také, kde je nutné urobiť rázny rez.

Ak mám veci vyriešené so sebou, tak je veľmi jednoduché sa pohybovať svetom. Vlastne, tak by to malo byť, lenže nie vždy to tak aj je. Nezabúdajme, že okolo nás je mnoho pokušení, vďaka ktorým vieme veľmi ľahko skĺznuť na odlišné chodníčky. Aj preto jedna z dôležitých vlastností je byť verný sebe, svojím hodnotám, viere. Nikto nemusí uvidieť, že sme zjedli celý balík čokolády, no ak ju budeme jesť každý večer, narastie nám brucho, stehná a aj zadok.

Dodržať vlastné slovo pred sebou je asi to najťažšie. Nielen vo vzťahoch, ale v každodenných činnostiach. Preto je pre mňa najväčšia nevera nedodržanie vlastného slova pred sebou samým. Od nej sa následne odvíjajú udalosti, ktoré môžu druhým ľuďom, ale aj mne ublížiť. Nepíšem len o snívaní, o dokonalom tele a čokoláde. To je pre mňa akýsi základný vzorec výpočtu, čo sa stane ak.

Skvelé výsledky

21. júl 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Mnoho z nás vie pracovať usilovne, len nie každý už vie aj produkovať skvelé výsledky. Verím, že usilovná práca môže zmeniť život každému, kto ju vykonáva. Lenže nie každý z nás rozumie práci tak, aby práca aj vedela priniesť skvelé výsledky.

Čo sú skvelé výsledky? Hm, pre každého asi niečo iné, však? Keď som začínal v práci a niekto by mi povedal, že budem robiť to, čo dnes, vôbec by som neuveril. Aj tak by sa mi to zdalo prehnané. Dnes to, čo robím sa mi zdá ako nič, to, o čom snívam je na druhej strane ako maximálne nedosiahnuteľné. Je jedno alebo druhé veľa?

Produkovaniu skvelých výsledkov predchádzajú mnohé roky úsilia, kopa nesprávnych rozhodnutí, chýb, podkopávaní seba, druhých, taktiež roky ospravedlňovania sebe, ale aj druhým. Hlavné pokusy o dosiahnutie niečoho viac, čoho sme schopný. Inak povedané, na čo si v daný moment netrúfneme.

Skvelé výsledky sú niečo, čo sa nám dnes zdá ako nedosiahnuteľné, no ak sa odhodláme vykročiť, neskôr to nebude nič. Vlastne stačí pokračovať ďalej, lebo aj tak vždy narazíme na niečo, čo sa bude na obdobie zdať ako nedosiahnuteľné.

Netrúfnem si takmer na nič, sú dni, keď o sebe a svojich schopnostiach pochybujem. Priznám sa, že tak isto sú obdobia, keď skvelý výsledok je prijať prichádzajúci hovor, či odpísať na email, či udržať pracovný úsmev č. 85.

Taktiež sú to práve výsledky, vďaka ktorým som sa vzdal, zodvihol kotvy, či práve naopak, vyhrnul rukávy a začal pracovať usilovnejšie. Sú mimoriadne dôležité, všetko, čo robíme je výsledkom pre nejakú činnosť. Pravidelne sa sám seba pýtam, či sú moje aktivity, činnosti priamo úmerné s tým, čo chcem alebo ešte vydržím.

Tu sa otvára otázka, ktorá priamo je spojená s výsledkami. Som tým, čo v skutočnosti robím? Za seba napíšem, že nie som moja práca, aj keď mám rád to, čo robím. Viem, že sa môže stať čokoľvek a moja práca nemusí byť viac tu, alebo ja. Čo ak sme pre nejaký záhadný dôvod iba na krátku chvíľu v tom, čo robíme a našou úlohou je sa skúšať, hľadať, objavovať možnosti.

Tak tuším, trochu aj viac, že toto je akási zastávka, jedna z mnohých. Spoznávam, naberám vedomosti, dávam, dostávam. Páči sa mi myšlienka, aby sme žili naplno každý deň. Plánovať dlhodobo je skvelé a super dôležité, či v práci, doma, ale aj za seba. Ak sa niečo nepodarí, skúsiť ešte raz alebo poďakovať a ísť ďalej. Možností je mnoho, aj keď nie vždy ich vidíme.

Najdôležitejší projekt, práca a výsledok by mal byť len jeden, a to je človek, ktorým sa máme stať. Chcem sa stať niekým, kto bude ten najlepší chalan, aký len môžem byť, nielen prostriedkami, emóciami, skúsenosťami, prístupom, chuťou po živote.

Tieto slová píšem zo sebectva, hlavne pre seba. Som naozaj zvedavý, keď sa vrátim o niekoľko rokov k týmto riadkom, ako sa mi zmenia náhľady, pohľady. Ako budem unesený z výsledkov a či vôbec nejaké dosiahnem.

Depresie a stavy

14. júl 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Neznášam hádky, konflikty ako účastník a ani ako pozorovateľ. V práci sa ich snažím strániť a ak sa ich náhodou zúčastňujem nechtiac tak nikomu nedržím stranu pokiaľ sa ma priamo netykajú. Najnáročnejšie hádky mám sám so sebou. Vlastne sú to akési rozhovory, zvyčajné sú ukončené nerozprávaním sa. Niekedy prejde aj rok čo sa sám so sebou nebavím.

Nech je to akokoľvek, každý z nás si nesie so sebou batoh a v ňom sú rôzne zážitky, skúsenosti, poznania, či rozbušky. Niekedy sa môže stať, že náklad je ťažký a môžu sa pretrhnúť popruhy, exploduje alebo sa zosypeme pod jeho váhou. V múdrych knihách o líderstve sa píše o tom ako by sme nemali o svojich emóciách hovoriť, mali by sme niečo vydržať a nebyť za padavky. Lenže všetko má svoje hranice.

Chceme sa cítiť dobre pred sebou samými, pred druhými. Chceme mať super kariéru, cestovať, mať rodinu, koníčky, skvelé telo, jazdiť na parádnom aute. Všetko je veľmi ľahko dostupne. Stačí sa dobre oženiť, vydať, zobrať si úver, staviť sa, alebo dať všetko nabok a niekoľko rokov pracovať na tom čo chceme.

Lenže ruka v ruke nám sa otvára možnosť, že nie vždy sa nám podarí dosiahnuť to čo chceme. Taktiež počas dosahovania toho čo chceme, sa môžeme dostať do slepej uličky, odkiaľ sa bude náročné vracať späť a je dosť možné že sa už nevrátime. Nie len v dobrom, ale aj v tom druhom prípade.

Depresie, vyhorenia, sklamania a mnohé iné nástrahy nás môžu vyradiť z bežného života. Ruku na srdce pre koho sú takéto stavy prijemne? Okolie nás zvyčajne odsúva na vedľajšiu koľaj. Sami pred sebou sa cítime neschopný. Vlastne stačí málo a naše sebavedomie je podkopane, pokiaľ nemáme základné životné otázky so sebou vyriešené. (Ako sú napr: Čo chcem od samého seba? To čo robím ma posúva k tomu čo chcem? Je to dočasne? Je to niečo čo môže zmeniť svet k lepšiemu? )

Mat akýkoľvek psychický stav je náročné, no veľmi jednoduché k nemu zhupnúť, lebo niečo. Častokrát takéto stavy spúšťajú nevhodne zvolená komunikácia, na prvý pohľad nevinne srandičky, či slova ktoré nás podkopávajú a či už ide o dialóg so sebou samým, alebo okolím. Ale aj príbehy, svety ktorým veríme a vonkoncom nie sú skutočné.

Možno ak by sme spravili prieskum, zistili by sme, že mnoho z nás má v sebe niečo čo trápi aj viac akoby malo. Kto vie aká je skutočnosť. Viem, že pred pár dňami som videl mladého chalana, ktorý na prvý pohľad vyzeral výborné, pôsobil sebavedomo, no nebolo to tak. Maskujeme svoje skutočné emócie, pocity pred svetom, lebo sa nechceme cítiť zraniteľný. O tom či je to správne, alebo nie môžeme diskutovať hodiny. Verím, že sú medzi nami ľudia, ktorí vďaka ukrývaniu skutočných pocitov uspeli, ale sú aj takí ktorí sa dorazili.

Mať depresie, nie je nič príjemné, na druhej strane všetko zlé je na niečo dobré. Teda v istej miere. Aj preto by sme mali takéto stavy nenechať len tak voľne poletovať v našich životoch. Som zástancom, že aktívny pohyb je jeden z najlepších liekov na prekonanie náročných dní, k tomu ešte môžeme zdokonaliť telo a tak trochu aj myseľ. Samozrejme, že každému z nás bude zaberať niečo iné. No ak máme vážne psychické stavy, je našou povinnosťou vyhľadať profesionálnu pomoc.

Nikto z nás nie je dokonalý, každý máme v sebe osobu s ktorou by sme sa nikdy nechceli stretnúť. Je ľahké žiť život, keď svieti slnko a je prijemne, lenže keď prší, či fúka, vtedy to je náročnejšie. Snažím sa vyhýbať konfliktom, alebo všetkému čo by mohlo spustiť nejaký stav nepokojov. Vôbec to nie je ľahké, na každom kroku číhajú nášľapné míny, ktoré aj v mojom živote vedia rozpútať vlnu nepokojov. Lenže aký by to bol život, ak by všetko išlo ako po masle a všetci sme robili to čo máme, napríklad neparkovať v odbočovacom pruhu, “dať smerovku” keď meníme smer jazdy, či odpísať na správu.

Posúvanie latky

7. júl 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ako vždy mám schôdzku niekde pri káve, vode, koláčiku a bavíme sa o tom, čo sme všetko urobili. Spomíname na náročné situácie s úsmevom, ale aj na tie prijemné, ktoré sme zažili. Mám rád takéto rozhovory, sú potrebné a je dobré na obdobie vyfúknuť, vyhodiť rýchlosť a spoločne osláviť všetko to úsilie. Vždy na začiatku sa aj tak pýtam každého, čo bude potom, keď skončime jedno? Zvyčajne počas budovania toho prvého sa už začína budovanie aj toho ďalšieho.

Neznášam, ak stojím zaseknutý na mieste, nič nerobím, len tak sa flákam. Vtedy ma ide roztrhať. Mám rád pohyb, aktivitu, vzrušenie a pocit, že niečo budujem. Niekedy nás život klame a my si môžeme myslieť, že budujeme, pracujeme, vytvárame a v skutočnosti stojíme na mieste. Je to taká záhada, niekedy sa stáva a príde signál, ktorý naznačí jedno alebo druhé.

Pamätám si, keď som sa pri mojom prvom veľkom projekte opýtal na porade, čo potom, keď dokončíme. Šokované výrazy ľudí si pamätám dodnes. Vlastne moja úloha je akosi dávať dokopy ľudí s druhými ľuďmi, príležitosťami, či sem-tam ukázať, aha, pozri sem. Tak isto aj ja potrebujem posunúť, poštuchnúť, či nakopať zadok, aby som si všimol. Z času na čas je fajn dostať šokovú terapiu, aby som nezostal na jednom mieste. Aj keď sa priznám, že najťažšie je pre mňa zjesť rybu, ísť na svadbu, oslavovať vlastný sviatok, či dávať si kvapky do očí.

Na druhej strane sú oblasti, v ktorých sa rád prekonávam. To sú hlavne oblasti pracovné. O nich hovorím, píšem, ale aj natáčam videá. Zmyslom toho, čo robím, má byť vybudovanie životného štýlu, od ktorého nebude treba si zobrať dovolenku, ale práve naopak. Nebavme sa o upracovaní k smrti, to vonkoncom nie. Práca je zábava, tvorenie, plánovanie, skúšanie, hľadanie a v neposlednom rade vytváranie niečoho, čo by malo prinajmenšom zlepšiť životy ľudom okolo.

Stáva sa, že niečo vybudujeme, upokojíme sa, ešte horšie, že sa uspokojíme a zostaneme stáť. To je to najhoršie, čo sa živej bytosti môže stať. Netvrdím, aby sme sa stále niekam ponáhľali, skôr naopak, je dôležité zostať v pohybe. Mne sa páči vnímanie života ako veľkej neprebádanej záhady. Vtedy sa dostávame do možnosti neustále posúvať a objavovať.

Niektorí z nás majú v sebe od narodenia vlastnosti, vďaka ktorým vedia zmeniť, ovplyvniť, či viesť svet, tí druhí sa to naučia, odpozorujú a potom ten zvyšok potrebuje byť vedený. No každý jeden z nás má v sebe zárodky lenivosti, slabších chvíľok, nechuti do života. Práve vtedy potrebujeme niečo, niekoho, aby nás nakopol a nezastali sme na jednom mieste.

Aj preto, čím ďalej viac si začínam uvedomovať dôležitosť vedenia, poukazovania, inšpirácie. Aspoň na čas, pokiaľ naberieme odvahu postaviť sa na čelo svojho sveta, rodiny, práce, toho, čo robíme. Potom sa z nás stane niekto, kto bude inšpirovať, poukazovať, či viesť.

Okolo nás je mnoho ľudí, ktorí sú lepši takmer vo všetkom ako sme my. No každý z nás je skvelý v niečom inom. Máme dve možnosti, viesť vojny alebo potiahnuť jeden druhého. Snažím sa čerpať inšpiráciu všade naokolo. Obklopujem sa ľuďmi, od ktorých sa môžem učiť. Všímam si to, čo robia, nielen čo rozprávajú. Všímam si ich prístup a nie to, čo si myslia.

Netuším, či moje postrehy a to, čo píšem, robím je správne, to ukáže čas a história. V období písania článku mám pocit, že je super mať okolo seba niekoho tak trochu na obkukávanie, taktiež niekoho, kto sem-tam vytlačí z nás šťavu a najdôležitejšie je nabrať odvahu a postaviť sa sám za seba. Nie každý dokáže šéfovať sebe, rodine, firme, okoliu. Je to úplne v poriadku. No čo každý z nás dokáže, je pohybovať sa, aj keď malými krokmi dopredu. Tých ciest je milión, každá je dobrá, no nie každá je pre nás. Ak na hociktorej zastavíme, veľmi ťažko sa budeme rozbiehať ďalej, teda ak vôbec.

Viac

30. jún 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Chcem od seba viac. Chcem byť lepší ako včera, chcem dosiahnuť viac ako včera. Chcem ukázať tomu chalanovi v zrkadle spred niekoľkých rokov, že sa to dá. Pamätám si dni, keď som si myslel, že je nemožné dostať sa na miesta, kde som dnes. Dnes snívam o miestach, o ktorých ako tak tuším, že by mohli existovať.

Vždy sú okolo ľudia, čo frflú na nás, ako sme vykročili niekam. Aj takí, čo pozorujú, ale aj takí, ktorí sú pri nás veľmi blízko. Je len na nás, koho si pustime k sebe. Môžeme sa učiť od každého to, čím sa chceme stať, či to, čomu sa chceme vyhnúť. Akákoľvek skúsenosť je viac ako dobrá.

Pred časom som v práci skoro dostal do nosa za to, že som niekomu nechcel dať výrazne výraznú zľavu. Ten chlapík bol dvakrát tak veľký ako ja a držal ma pod krkom. Nebolo mi všetko jedno. Nejako som sa z toho dostal. No prišla zmena, okrem behania som sa začal kamarátiť s činkami. Je viac ako isté, ak by som nemal skúsenosť, tak k činkám by som sa veľmi ťažko dostal.

Viem, že vždy tu bude niekto, kto bude silnejší ako ja. Keď bude chcieť, tak mi dá nielen do nosa. Lenže cvičenie by nemalo byť, teda aspoň pre mňa, o tom, kto komu dá silnejšie do nosa, ale skôr o životnom štýle. Je super cítiť sa skvelo, mať energiu, chuť do života a k tomu nevymieňať rifle za väčšie čísla.

Práce je veľa, životné tempo je náročné. Na jednej strane je to skvelé, pretože sa môžeme stať najlepšími. Chcem mať okolo seba ľudí, ktorí ma povzbudzujú, aby som bol lepší. Kritikov a frflošov je neúrekom, aj tak sú to oni, čo zvyčajne robia najmenej. Ak robíme veľa, nemáme čas hádzať kamene po každom psovi, ktorý breše. Jednoducho príde situácia, čas, keď sa rozhodneme, čo si všímať budeme a čo nie.

Mne sa páči, že nie všetko vieme ovplyvniť, no snahu, prístup a kopanie na bránu áno. To ostatné možno nejakou šťastnou náhodou a ten veľký zvyšok je mimo nás. Chcem dosiahnuť viac preto, lebo keď som mal sedemnásť rokov dostala sa ku mne infoška, že môžem mať sny a môžem snívať. Že vraj môžem tie sny aj dosiahnuť. V tom období mali hodnotu sedemnásť miliónov korún. Bolo to maximálne nepredstaviteľné číslo.

Teraz sa cítim, ako keby som stál na tom istom mieste, ako keď som mal sedemnásť. Nevidím ani najmenšiu šancu, že sa mi ich podarí dosiahnuť. Lenže niečo mi našepkáva, aby som spravil ešte jeden krok a potom ešte ďalší. Možno to má byť zmyslom chcieť viac od seba.

Čo je pre mňa viac? To je asi najdôležitejšia otázka, ktorú je potrebné čo najlepšie zodpovedať. Každý má okolo seba sny, predstavy o lepšom živote. Či ide o materiálne, duchovné oblasti života. Ak je to pre nás aj správne, to sa však hneď nedozvieme. To zistíme, až keď sa niečo stane, zvyčajne dobré alebo proste o to prídeme.

Nikdy nezabudnem, keď mi niekto od koho sa učím povedal, že nikdy som si nemyslel, ako ten človek bude chýbať. Tak isto som sám zažil, že mi chýbali veci, ale aj ľudia, od ktorých som prišiel svojou nerozvážnosťou. Ak zajtra príde nepredvídateľná udalosť, jediné, čo máme vždy so sebou, to sú naše poznatky a skúsenosti. Tie zvyčajne zažívame tým, čím žijeme. Nesprávne rozhodnutia nám tak isto mimoriadne pomáhajú v ďalšom pohybe vpred.

Chcem od života viac, pretože sa chcem cítiť dobre, poznať seba, svet, možnosti naokolo. Kúpiť si dobré oblečenie, auto, dom preto, že mám rád dobré veci a nie preto, aby som urobil dojem na sexi kamošku, ktorá po mne tajne poškuľuje. Ja som môj život a mojou povinnosťou je skúsiť, nie všetko. Možno iba niečo a to je jedno z tajomstiev, ktoré ležia pred každým z nás.

Najdôležitejšie veci

23. jún 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Tebe sa to ľahko hovorí, ty máš silnú vôľu a k tomu, mne sa nechce. Asi takto končil rozhovor s kamošom, ktorý má nadváhu. Mám ho veľmi rád a beriem ho takého, aký je. To, že má o jedno, možno dve kilá navyše ho nerobí horším človekom. Teda, predo mnou určite nie.

Písal sa rok dvetisícdesať, možno deväť, keď som prvýkrát začal cvičiť. Bolo to najhoršie obdobie, aké som kedy zažil. Žil som v Londýne a život tam bol úplne iný, no jedno mal spoločné, ak sa chce niečo dosiahnuť, musíme vedieť vyhrnúť rukávy a byť dobrí v tom, čo robíme.

Absolútne som nevedel nič o postupoch, tréningoch, iba som chcel dobre vyzerať a cítiť sa tak. Dnes si už nepamätám, či bolo začať ťažšie ako dvíhať činky. Čo si však pamätám, bola disciplína, mal som s ňou vážne vážny problém. Absolútne sme sa nekamarátili, nevedel som si zvyknúť na cvičenia, jedlo, odpočinok, vitamíny.

Všetko, čo som robil, bolo ako sa mi chcelo. Približne po troch mesiacoch prišla dôležitá zmena. Nejako sa ku mne dostala informácia o tom, že každý z nás má v sebe silu zmeniť seba, a tým aj svet. Tak som išiel do obchodu.

Večer pred spánkom vždy musela byť výdatná večera, inak deň nebol dňom, ale nočnou morou. Lenže taká maličkosť, po čase sa oblečenie akosi zmenšovalo. Vlastne, nebolo to oblečením, ale telo začalo rásť, hlavne v oblastiach, kde nemalo.

Jednoducho, musela prísť zmena, cvičenie prebiehalo, telo rástlo akosi inak, pocity boli hrozné. Kúpil som si tú najlepšiu čokoládu, akú mali v obchode. V chladničke ostala len voda a v jej strede bola krásne naservírovaná ozdobená čokoláda.

Zmena bola úplne nenáročná, najesť sa do šiestej a ak som bol doma, tak vydržať nezjesť čokoládu z chladničky. Prvé minúty boli ľahké, nenáročné, asi aj prvá hodina. No neskôr sa rozpútalo peklo. Chuť po čokoláde bola neskutočná. Čakala na mňa v chladničke, pozerala sa, žmurkala na mňa, dávala signály, zjedz ma.

Priznám sa, vydržal som. Za mňa to bolo jedno z najdôležitejších víťazstiev, ktoré sa kedy vyhrali. Ten zvyšok je už história. Dnes tento poznatok aplikujem v práci, v behu, v cvičení a samozrejme v jedení tak isto. Tak isto asi ako každý, mám svoje slabé chvíľky, keď mám chuť na sedem krémešov ako dezert či odfláknutý pracovný deň. Aj takéto dni majú svoje opodstatnenie a sú dôležité.

Je naozaj náročné začať. Môže v tom byť láska, hmotné prilepšenie, lepšie spoločenské postavenie či cítiť sa dobre pred samým sebou, no akákoľvek motivácia po určitom čase vyprchá. Stalo sa to aj mne, na pár rokov som prestal cvičiť, dal som na stranu moje sny, prestal som veriť, že môžem vyhrať.

Tak ako je náročné začať, ešte náročnejšie je pokračovať. Ak stratíme motiváciu, impulz, pocit, dôvod, pôjde sa nám naozaj ťažko. Môžeme dostať najlepšie ohodnotenú prácu, najskvelejší biznis model, najúžasnejšieho životného partnera. Najviac z nás opúšťa nové príležitosti tesne po ich začatí. Je to podľa všetkého zo strachu z neúspechu, netrpezlivosti či zachytení sa o prvé prekážky.

Tiež som zopár príležitosti po začiatkoch zahodil, na druhej strane, ak by som to neurobil, dnes nemám poznatky, ktoré mám. Áno, prišli by iné, nevedel by som zas o týchto a podobne. Nemám žiadnu istotu a čo ak filozofovanie je síce pekné, ale končí vždy len rozprávaním. Najväčšia a najdôležitejšia istota je, že my sa vieme zmeniť, adaptovať, zlepšiť o niekoľko tried.

Je ľahké sa vzdať, no to môžeme urobiť hocikedy. Disciplína, ale aj schopnosť vydržať a ísť ďalej, keď len krok po kroku patria medzi najdôležitejšie životné vlastnosti. Aby sme boli v nich dobrí, nám naozaj postačia tie najbanálnejšie cvičenia, pretože ak uspejeme v malom, je dosť veľká šanca, že uspejeme aj vo veľkom. Len nesmieme celý život trénovať malé tréningy. Je lepšie postupne pridávať a keď budeme mať možnosť skočiť do vody, skočme. Veď vzdať sa môžeme hocikedy, tak to aspoň skúsme a voľačo vydržme, veď nie sme z cukru.

Ťah na bránu

16. jún 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Asi jednou z najťažších maličkostí bolo, uvedomiť si, že v práci, ale aj v živote je naozaj takmer všetko dôležité. Lenže sú oblasti, vďaka ktorým dýchame a potom sú tie, ktoré môžu ísť stranou. Najnáročnejšie rozhodnutie bolo a stále je, čo má pre nás väčšiu dôležitosť.

V mojej práci je úloha pre mňa úplne jednoduchá. Všimnúť si príležitosť a premeniť ju na niečo. Zjednodušene opísané, vidím, že niekto má loptu, ukážem sa, vypýtam si ju a čim skôr mám skórovať. Samozrejme, sú situácie, kde nie je vždy možné kopnúť na bránku, lebo nestojím v ideálnej pozícií, či ešte musím urobiť zopár kľučiek.

Píšem obrazne, všeobecne a je isté, že nie každý z nás má v práci skórovať. Nakoľko, ako vo futbale, tak aj v iných športoch je každá jedna pozícia dôležitá a nenahraditeľná. Lenže sem-tam sa stane, že skóruje aj hráč, od ktorého sa to neočakáva.

Pre mňa uvedomenie si dôležitosti skórovania je obrovské. Tak isto je na mieste mať víziu, myšlienku, pocit, emóciu, energiu, či vidieť to, čo si svet zatiaľ vôbec nevie predstaviť. Vždy vravím, že koleso sa musí roztočiť. To znamená, všetko potrebuje svoj čas. Mnohé nápady majú dozrieť v našich srdciach, hlavách, zásuvkách písacích stolíkov. Nie vždy je dôležitý správny čas, ten takmer nikdy nie je a zväčša nenastane. To len je len falošný pocit, ktorému sa ľahko chce uveriť.

Pamätám si, keď som nechával všetko na okolie, zbavoval som sa zodpovednosti a vôbec som nevedel, že ja som ten, kto môže dávať góly. V hlave som bol svoja vlastná obeť. Čo je skvelé, bolo a je pochopenie situácií, kde naozaj som mal smolu, či potreboval som netrafiť alebo rozhodca neodpískal faul na mňa. Lenže tak isto sú situácie, v ktorých som mal šťastie, rozhodca ukázal pre mňa výhodu, či podarila sa kľučka a následne parádny gól.

Ak dostanem kontakt, tak čim skôr si dohadujem pracovnú schôdzku. So súkromným životom je to podobne. Každej situácií nechávam čas, zvyčajne na druhý deň sa ozývam, niekedy dlhšie, podľa toho, ako vnímam energie, emócie, či mám chuť. Neverím na správny čas a ide ma roztrhať, ak mám čakať.

Nepotrebujem oslavy, že dávam góly, potrebujem oslavy tých, ktorí mi prihrali. Netúžim po oslavách, že som vyhral, chcem oslavovať, že sme sa zabavili. Netúžim oslavovať svoj postup, chcem oslavovať všetkých, vďaka ktorým sa to podarilo. Netužím oslavovať, že ja som ten, kto skóroval najviac, chcem oslavovať ostatných, ktorí skórujú.

Rozumiem, že sú situácie, kde je trpezlivosť na prvom mieste. Tak isto, ak ma niekto pozve, tak prídem čim skôr. Samozrejme, že takmer vždy sa pokúsim vystreliť. Veď za to aj tak nič nedám, veď keď už nič iné, tak aspoň som skúsil.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter