Cesta Poznania | Michal Boťanský

Byť pripravený.

24. apríl 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Či chceme alebo nie, tam vonku je nespočetné množstvo príležitostí. Takmer 99% z nich nám utečie, často bez povšimnutia. Sme limitovaní tým, čo vieme. Naše vedomosti poukazujú na všetko, čo dokážeme rozpoznať, ten zvyšok nám uniká. O tom, či je niečo pre nás vhodné alebo nie sa dozvieme len tak, že to skúsime. Je známe, že nie všetko, čo budeme robiť, sa nám podarí. Vlastne, stačí, keď uspejeme v jednom.

Milión pokusov, hodín navyše, roky tréningu, štúdia, usilovnej práce, zlepšovanie, vynaliezavosť, ale samozrejme aj stovky pokašlaných maličkostí, odfláknutých tréningov, utečených príležitostí. Reč je o príprave pred tým, ako zažiarime. Mnohokrát je podceňovaná, vysmievaná. Lenže, čím lepšie sme pripravení, tým sa nám ľahšie tam vonku dýcha.

Podľa všetkého nie je možné byť pripravený na všetky situácie, ktoré sa nám za život udejú. Nakoľko počas ciest prechádzame rôznymi skúškami, ktoré nás majú odkloniť alebo uistiť v tom, čo robíme, či tam, kam smerujeme. Čo však možné je, je sem-tam si zobrať do ruky knihu, pozrieť video, či prečítať na internete článok alebo vyvolať schôdzku s človekom, ktorý je tam, kde chceme byť my. Vlastne, vzdelávanie je neskutočne potrebné k životu. Každému z nás vyhovuje v inej forme, je čoraz dostupnejšie a takmer bezplatné. Nezabudnime na sociálne siete, len sa neobkopme peknými babami v bikinách, šťavnatým steakom, teda pokiaľ nemajú nič spoločné s našimi cieľmi.

Dať stranou mnohé maličkosti, aby vytvorili priestor pre nové vedomosti, činnosti, ktoré priamo súvisia s tým, kam ideme, respektíve, po čo ideme. Čím viac vieme, tým väčšiu šancu máme spozorovať nové príležitosti, alebo z tých starých vytvoriť niečo senzačné. Nikde nie je napísané, že nemôžeme prekonať svoje limity, zmeniť svoje správanie, návyky, okolie, vedomosti, výsledky.

Ľudia, ktorí dokázali uspieť majú mnoho spoločných čŕt, potvrdzujú to mnohé ich životopisy. Najznámejšia z nich je, že ich rodiny, ale aj okolie boli o nich presvedčení, že sa zbláznili. Napriek tomu nabrali odvahu, uspeli. Môžeme byť obklopený ľuďmi, ktorí si o nás myslia, že sme sa zbláznili alebo tými, ktorí nás podporujú. Taktiež tam vonku sú ďalší, ktorí usilovne trénujú, pokúšajú sa a taktiež vyhrávajú, kľudne sa s nimi spojme. Existuje mnoho spôsobov, funkčné je všetko, len nie všetko bude fungovať nám.

Čo teda máme spraviť, aby sme boli pripravení? Všetko, čo bude treba. Najmime si trénera, preštudujme všetky informácie, ktoré sú dostupné, obklopme sa ľuďmi, zmeňme prístup, začnime sa správať ako profesionáli, majme štýl, vyhrňme si rukávy, po večeroch trénujme, dajme na bok všetko, čo nesúvisí s našimi cieľmi, urobme prvý krok, druhý. Môže sa stať, že sa budeme usilovne pripravovať, odvedieme skvelú prácu, napriek tomu sa nám v určitých oblastiach nepodarí presadiť. Máme dve možnosti, buď to skúsime ešte raz, alebo rozbehneme niečo iné, len nie hneď po prvom nepodarenom týždni.

Jedna maličkosť.

17. apríl 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Články, ktoré píšem sú ovplyvňované obdobiami, ľuďmi, ale aj vedomosťami, ktoré si všímam v danom čase. Dnešný námet vznikol pri rozhovore, kde som jednoznačne videl v tom druhom odvážneho človeka, ktorý naberá odvahu a pomaličky vykračuje za niečím. Lenže, ešte tam chýba mnoho skladačiek, presvedčenie a samozrejme odvaha.

„Tam vonku sú ľudia, ktorí potrebujú tvoje páči sa mi to a tri slová v komentári ako soľ. Toto si uvedomíš, až keď začneš tvoriť.”

Je to už nejaký ten piatok od zverejnenia môjho prvého článku na blogu. Po prvom článku prišli mnohé gratulácie z okolia k spusteniu. Začiatky boli preflákané, až prišiel deň, keď som si povedal, že písanie budem brať vážne. Dnes moje okolie vie, že píšem každú stredu. Tvorba článkov ma priniesla na nové miesta, ale aj k novým situáciám. Mnoho ľudí mi píše správy, že články sú o nich, ďalší kliknú na možnosť páči sa mi to bez toho, aby si ich prečítali. Nájdu sa aj takí, ktorí ignorujú a raz za čas napíše niekto inšpiračnú správu, aby som prestal s písaním. Zväčša takéto podpásovky dostávam od ľudí, ktorí netvoria v žiadnej oblasti. Prvú “inšpiračnú” správu som veľmi ťažko predýchaval. Samozrejme, časom prišla druhá, tretia, vlastne, bolo ich viac. Nie je prijemné čítať takéto návrhy. K tomu v múdrych knihách sa píše, že vraj negatívna spätná väzba má silu rovnajúcu sa úderom do tváre. Z čoho ma ide roztrhať, že mnoho z nás vďaka takýmto ľuďom nezačne kráčať k svojim bláznivým snom, cieľom či víziám a skončíme skôr, ako začneme.

„Prosím, ak nepodporuješ, tak uhni z cesty.”

Neobviňujem tých, ktorí nepodporujú, som naštvaný na tých, ktorí kritizujú. Kritiky je už naokolo všade veľmi veľa. Stráca sa nám podpora, ľudskosť, porozumenie, zvedavosť pod nohami. Ešte sme tak zvláštne nastavení a pýtame si kritiku, lebo nás posúva. Úplne je stratené staré známe: choď von, nechaj si nakopať zadok, potom sa vráť a pozrieme sa, čo si urobil dobre. Všetci vieme, nech čokoľvek začneme, zoberie to kopu času a tréningu. Ten, čo sa snaží vie, že je poleno, my mu to nemusíme pripomínať pri každej príležitosti.

„Ak tvoríš, neprestávaj, vyhrávajú tí, ktorí vydržia najdlhšie.”

Takisto rozumiem, že dnes máme k dispozícií nástroje, vďaka ktorým dostávame všetci možnosti uspieť, resp. prinajmenšom pokúsiť sa uspieť. Tie isté nástroje nám aj dávajú silu zničiť kohokoľvek sen, dokonca aj život za krátky čas. Dnes je bežné šikanovanie na Instagrame, či zhadzovanie na Facebooku. Je úplne jedno, koľko máme rokov, je jedno, či robíme to alebo to, mnohých z nás pred ďalším krokom brzdia rôzne predsudky, strachy, obavy. K tomu, keď sa pustí do nás naše okolie, radšej ani nepomyslíme, že ako deti sme chceli robiť niečo úplné iné, ako dnes. Pekne v tichúčku nevystrkovať z radu, pomaličky sa pretĺcť životom a na dôchodku si začneme užívať. Ak je pre niekoho takáto predstava lákavá, páči sa mu, fajn. Nič ma do toho viac nie je, lenže nezabudnime, že máme aj ďalšie možnosti.

„Stáť na mieste je smrteľné.”

Ak nás niečo poriadne naštvalo alebo sme našli to veľké, nebude nám nič brániť buchnúť po stole a vytvoriť povedzme aj lepší život. Je možné vidieť veci, ktoré ešte neexistujú, takisto je možné vytvoriť hocičo. Limity neexistujú, možno nám ich niekto podsúva, lenže vieme ich obísť.

„Pracujme, no najusilovnejšie na sebe.”

Na začiatok by sme mali pochopiť silu, význam niečoho, čo je za zajtrajškom, za týždňom, ale aj rokom, niečoho, čo nás prenesie do budúcnosti aj keď máme zlý deň. Zoberie to pravdepodobne čokoľvek, v tom prípade si nemôžeme povedať skúsim toto alebo tamto a keď nie, tak idem preč. Život, práca je o snívaní, ak sa neodhodláme snívať, nič sa nestane, ak sa odvážime, nemusí sa stať nič, ale môže sa stať všetko. K snívaniu je potrebných milión maličkostí, sem-tam vyhrnúť rukávy, trpezlivosť a ešte jednu maličkosť.

Odvaha snívať: tam vonku sú ľudia, ktorí uverili, že môžu a tí druhí, ktorí uverili, že nemôžu.

Odvaha začať: Každý z nás nosí vo svojej hlave milión nápadov, niektoré dokonca môžu zmeniť svet, lenže pokiaľ s tým nič nespravíme, nezmeníme ani ten svoj.

Odvaha pokračovať: ročné obdobia sa menia, fúka vietor, prší, ale aj svieti slnko. Je možné, že sa dostaneme do slepej uličky, inokedy sme na diaľnici. Je takmer isté, že sa dostaneme do situácií, keď budeme musieť zatlačiť, inokedy povoliť.

Odvaha podpísať objednávku: Všetci uspejeme, len podľa všetkého rozličným spôsobom, v odlišných oblastiach, v inom období. Nezľaknime sa, keď už budeme na miestach, o ktorých sme snívali a pri podpisovaní poriadne pritlačme.

Odvaha prestať: funguje všetko, len nie všetko bude fungovať nám. Ak namiesto radosti budeme pociťovať nepríjemné emócie, situácie, radšej sa rozlúčme a skúsme niečo iné (len nie po troch týždňoch).

Veľmi veľakrát si sami ubližujeme, ponižujeme sa, dehonestujeme si vlastnú prácu. Pri tom máme na viac, ako si myslíme. Vlastné presvedčenia, strachy, nedôvera, okolie nám zaťahuje ručnú brzdu už pri pomyslení, že by naše životy mohli byť lepšie. Prosím, uvedomme si, že máme v rukách silu, ktorou za veľmi krátku chvíľu vieme z neznámeho človeka vytvoriť hviezdu, ale tou istou silou vieme kohokoľvek zničiť, ten človek môžeme byť aj my sami.

Skladačka

3. apríl 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je ťažko veriť ľuďom, ktorí na prvý pohľad vyzerajú, hm, všeliako, okrem reči a zvláštneho životného postoja na prvý pohľad nemajú nič. Vlastne, často majú za sebou prehru alebo už majú po krk svojho starého života. Motivácia, motív, dôvod prečo, ahá moment, môžeme ich nazvať ako chceme, majú jedno spoločné, vedia nás nakopať tak poriadne, aby sme sa rozhýbali.

Za každým bláznivým človekom je uletený sen a odvaha dosiahnuť ho.

Najpamätnejšia otázka, ktorá so mnou zatriasla bola od Joža, spýtal sa ma na jednej z našich pravidelne nepravidelných schôdzok, čo má byť na konci. Bleskovo som mu odpovedal Ferrari, kombajn a dom. K tomu som spustil niekoľkominútový monológ o každom z nich. Vtedy sa prvý raz na mňa lišiacky usmial a zamrmlal, že asi nebudem až také poleno ako vyzerám. Dodal, že to bude neskutočne bláznivá cesta.

Čim skôr začneme, tým skôr nám zostane viacej času na dezert.

Po pravde, nemal som žiadne tušenie o čom ten chlapík rozprával. Tiež som si nevedel predstaviť ako ja môžem dosiahnuť svoje najbláznivejšie sny, túžby, výmysly. Čo som vtedy mal, bola odvaha vykročiť a pustiť sa do neznámych vôd. Zvyšok je história, ktorú postupne schovávam do článkov, ktoré píšem.

Aspoň sa pokúsme.

Náhoda, šťastie, okolnosť, či nevedomosť ma priniesla k ľudom, ktorí ma výrazným spôsobom ovplyvňujú, ukazujú akým byť, nebyť, či kam môžem zájsť. Píšem skutočný príbeh, v ktorom mám hlavnú rolu ja. Neviem ovplyvniť, či bude zajtra fúkať vietor s dažďovými prehánkami, ale viem, že ak náhodou, tak sa oblečiem teplejšie a zoberiem si so sebou dáždnik.

Ak robíme dobré skutky, nehovorme o tom.

V poslednom období lietam v nových úlohách, dostavajú sa ku mne ľudia, ktorým asistujem na ich nových začiatkoch. Učíme sa, ako nabrať odvahu, urobiť prvý, druhý, ale aj tristo-päťdesiatyprvý krok. Otvára sa nová kapitola mojich ciest, o ktorej začínam písať ďalšie príbehy.

Môžeme premeniť nemožné na možné, nedosiahnuteľné na dosiahnuteľné.

Tam, kde mi iní nedôverujú, druhí si ma najímajú, zaťahujú do príležitostí, ktoré majú zmeniť svet. Moje dni sa premenili na akési preteky. Ráno sa naháňam za východom slnka, nasledujú raňajky, obed a večera, medzitým všetkým som na cestách alebo v nejakej kancelárii, kde snívame, plánujeme, budujeme. Produkt, ktorý vytvárame, predávame je bývanie. V skutočnosti tvoríme seba, ideme za lepším životom, skúšame, kam môžeme zájsť.

Môžeme byť platený za odpracované hodiny, predané produkty, služby, ale aj za nápady.

Trpezlivosť, zameranie na proces, prístup, disciplína a brať život/prácu tak trochu s nadhľadom, ľahkosťou. Urobiť milión krokov navyše, uchmatnúť si svoj podiel z koláča. Obklopiť sa ľuďmi, uhnúť im z cesty, udržať v nich spoločnú víziu a sem-tam po nich umyť poháre. Byt flexibilný, vedieť sa ohnúť, zameranie na to, čo chceme, nie na to, čo nechceme. To, čo robím je pre mňa investícia za lepším životom. Investujem čas, vedomosti, prostriedky a samozrejme milión maličkostí. Vždy sa všetko vráti, len možno nie tak, ako očakávame, s tým by sme sa mali čím skôr zmieriť.

Disciplína je aj ísť von, keď prší, či sa nikto na nás nepozerá.

Tam vonku je mnoho príležitostí pre každého z nás. Dobrá správa je, že každý môže uspieť v tom, čo chce. Môžu prísť prehry, víťazstvá, sklamanie, ale aj radosť, nikto z nás nevie, čo bude, môžeme len predpokladať. Niekedy nás okolnosti na čas odstavia. Väčšinou preto, aby sme sa vrátili silnejší alebo to, čo sme robili nebolo pre nás. Nezhorknime, keď sa dostaneme k neúspechom, lebo tí z nás, ktorí sú už tam, kam chceme isť my, tvrdia, že vraj sa oplatí podstúpiť riziko a vyhrnúť si rukávy.

Nezabudnúť na chvíľu ubrať z plynu, či sa na chvíľu vydýchať.

To, čo teraz robím, o tom som pred časom sníval. Bol som presvedčený, že ak budem robiť na modrom projekte, možno aj zelenom, tak budem macher. Hm, neviem, čo by povedal môj kamoš Jožo na moje dnešné pracovné dni. Určite by si našiel niečo, za čo by ma zvozil. Na druhej strane som tu ja. Myslím, že sa oplatí stále snívať, mať vízie, bláznivé sny, lebo naozaj sa jedného dňa zobudíme a budeme žiť ten svoj vysnívaný život.

Článok je napísaný mojím pohľadom, verím že každý z nás ma svoj. Budem rád ak ten Váš pohľad si vymeníme na najbližšej schôdzke alebo emailom.

Druhá strana

27. marec 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Predstavme si, že stojíme v boxerskom ringu a oproti nám je najlepší boxer. V publiku sedia naši známi, kamaráti, rodičia, fanúšikovia, ale aj sexi baby či chalani. Budeme venovať pozornosť boxerovi/boxerke, aby sme mu/jej naložili, po prípade sa ubránili, či sa budeme usmievať na kamošov, pohľadom flirtovať s nápadníkmi?

V živote sa často správame, ako keby sme v ringu neboli, máme neskutočne široký rozhľad a ten nám často braní byť odborníkom v jednej konkrétnej oblasti. Zaujímame sa o všetko možné aj nemožné. Je to do istej miery pochopiteľné, informácie nás doslova zaplavujú. Žiaľ, v škole sme sa neučili, ako s nimi pracovať. Tým nenabádam, že netreba vedieť nič. Vzdelávanie je dôležité, no tak isto je dôležité nechať robiť ľudí v tom, v čom sú dobrí. Ja sa svojmu automechanikovi do práce nekafrem a keď on chce niečo odo mňa, tak to isté robí on.

“Nie všetko je na druhej strane rieky.”

Ľudia sa menia, keď sa stane niečo zlé, dobré alebo keď si nájdu správnu motiváciu. K tomu je dobré si povedať, kde teraz sme, ďalší krok by malo byť zistenie, či sme spokojní s tým, čo je. Keď áno, ideme ďalej, ale ak niečo v našich životoch škrípe, podľa všetkého s tým skôr či neskôr niečo spravíme.

“Už dnes máme okolo seba takých, ktorí nám prajú, ale aj takých, ktorí by nás najradšej udupali.”

Terajšie obdobie, ktoré je tam vonku, ale aj tu na sieťach, je nové, plné príležitostí, nových začiatkov, ale aj rýchlych koncov. Sme nútení naučiť sa, čo sa máme odučiť a čo nové naučiť. Vyhrnúť rukávy, zatiahnuť, inokedy povoliť. Skôr ako vlastní, nás podporia cudzí. Podľa psychológov je to spôsobené tým, že ľudia z nášho okolia vedia, odkiaľ pochádzame a oni nabrali odvahu po prvú métu.

“Sociálne siete sú príležitosti na prezentovanie seba, toho, čo robím alebo na flákanie.”

Musíme isť von ukázať svetu, na čom pracujeme, pokiaľ pracujeme. Použijeme všetko, čo použiť môžeme na propagáciu našich výtvorov, práce, seba. Možno budeme musieť odísť z miest, na ktorých pôsobíme, žijeme. Môže byť ťažké vystúpiť z davu a ísť do nových nepreskúmaných vôd. Lenže, tu si pamätajme, že mnoho ľudí, ktorí dožívajú svoje životy najviac ľutujú, že sa nepokúsili osloviť najkrajšiu spolužiačku, ísť za lepším vzdelaním, či neopustili svoje okolie.

“Nemôžeme plávať v novej vode so starými vedomosťami.”

Aj rodina, životný partner, najlepší priatelia nás môžu držať na miestach, na ktoré vonkoncom nepatríme. Spozorujeme to tak, že sa nebudeme cítiť dobre v ich blízkosti. Áno, je kruté tráviť menej času s rodičmi, nezavolať babke, alebo povedať svojmu životnému partnerovi: „Zlato, pozri, toto je príležitosť, do ktorej musím ísť, znamená to pre mňa veľa.“ Pri troche šťastia a zdatnej komunikácií dokážeme ľudí okolo seba nadchnúť pre naše vízie a pôjdu s nami. V prípade, ak by nešli, tak nech aspoň žehlia košele, neskôr sa im za to odvďačíme.

“Máme len dve možnosti: vystúpiť, stať sa hviezdou alebo pokračovať a stať sa hviezdou.”

Prehrajú všetci frloši, lenivci, mudroši, ktorí hovoria nie, lebo vymenili svoj bláznivý život za nudný alebo to, čo milujú za to, čo nenávidia, preto, aby nemuseli počúvať všetkých tých ostatných hundrošov, frflošov, mudrošov. Vyhrajú všetci tí z nás, ktorí vydržia, pôjdu za tým, čo chcú a na čas dajú na stranu všetko ostatné. Sem-tam sa stane, že na ceste zakopneme, či zašpiníme sa od blata. Lenže, aspoň si kúpime nové topánky, rifle, alebo košeľu.

Každý z nás žije svoj príbeh, ktorý môže zmeniť niekoho iného život. V niektorých prípadoch budeme nútený prejsť na druhú stranu rieky, inokedy bude potrebné vytrvať na tej našej strane. Usilovná práca, kroky navyše, neskutočný počet pokusov a výdrž môžu byť základné piliere obrovských životných úspechov. Vyhrajú všetci tí, ktorí sa podujmú na cestu, ktorá môže trvať päť, desať, šestnásť, dvadsaťštyri rokov.

Riskovať, alebo staviť na bezpečnosť?

20. marec 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - vízie - Všetko

Riskovať, ísť vlastnou cestou alebo staviť na bezpečnosť a robiť všetko tak, aby som nevyvolával pozornosť. Vydať sa nepoznanou cestou bude chcieť poriadny kus odvahy, sebazaprenia, o tej druhej moc neviem.

Pred časom som dostal email od kamoša, v ktorom bola ilustrácia staršieho pána, ako stojí pred vlastným hrobom. Pani, ktorá posielala ľudí dnu, mu nedovolila zobrať so sebou kufor s oblečením a s peniazmi. Pod ilustráciou bol odkaz: „Ži svoj život naplno, aj tak odtiaľto nevyviazneš živý.” Nikto z nás asi nevie povedať, ako dlho bude na tomto svete a je dosť možné, že podľa všetkého máme jeden život. Takže, istým spôsobom je úplné jedno, či stavíme na opatrnosť alebo riziko. Iba, že by nebolo.

Keď sa tvarujú diamanty, tak sa nesmejú, ako brusný kotúč šteklí, ale majú zaťaté zuby a odletujú z nich kusy nepotrebného kameňa.

Je dobré si povedať, čo znamená bezpečný a čo riskantný život, cesta, prístup. Odpoveď je nutné si zodpovedať sám pred sebou. Extrémny paraglajdista má odlišný pohľad na riziko a bezpečnosť ako golfista. Nech je to akokoľvek, všeobecný názor nemá definovať naše kritériá životov, ktoré žijeme. Máme neobmedzené možnosti, môžeme byť kým chceme, zájsť kam chceme, žiť ako chceme. K tomu je takmer isté, že dnes by sme mnoho vecí urobili inak ako včera.

Robenie chýb je súčasť, zlyhanie je nevyhnutné k rastu.

Sme často brzdený tým, čomu veríme, morálnymi zásadami, okolím, nadmerným premýšľaním, strachom, rodičmi, skúsenosťami z minulosti, ale aj samým sebou. Vytvárame si vzorce správania, auto pilotov, vyjazdené chodníčky. Ak k nám príde nová príležitosť s náznakom zmeny, tak si ju nenápadne nevšimneme alebo spravíme zo seba obeť, aby sme ju nemuseli pustiť do našich životov. Niekto síce vraví, že príležitosti sú ako autobusy, ale vždy je lepšie byť na mieste skôr. Ostane viac času na dobré jedlo a aj dezert.

Veľkí ľudia nekritizujú, od malých ľudí nikdy nečakajme veľké slová či skutky.

Niekto nájde to, čo ho baví dnes, iný po zajtra. Jeden vyhrá zajtra a druhý popozajtra. Každý z nás je jedinečný, má svoj časovač, príbeh, okolnosti, dôvod. Existuje milión ciest, možností, ako sa dostať tam, kam chceme, no nie každá bude správna pre nás. Dostaneme sa do mnohých tmavých uličiek odkiaľ nebude na prvý pohľad východ. Prídeme na mnoho križovatiek, kde si vyberieme ďalšie pokračovanie našich príbehov.

Nikto nie je viac, ani menej, možno niekto z nás má väčšie možnosti ako ten druhý.

Vybrať sa vlastnou cestou je to najkrajšie, najvzrušujúcejšie a najnáročnejšie dobrodružstvo. Možno bude potrebných tritisíc pokusov, lenže ten čas prejde tak, či tak, či sa budeme pokúšať alebo nebudeme. Prídu aj náročnejšie dni, mesiace, dokonca celé obdobia. Na začiatku budeme musieť robiť veci, ktoré sú pre nás nové, nebudú sa nám vôbec zdať, že sú správne, budeme sa cítiť nekomfortne, pocítime bolesť a hlavne nebudeme ničomu rozumieť. Bude to podobné ako v prvom partnerskom vzťahu, nie každému sa podarí šťastne dokorčuľovať až do konca.

Víťazstvá sa rodia v hlave, prístup vtedy, keď sa na nás nik nepozerá.

Nie vždy môžeme skočiť do neznáma naplno, ak to nie je možné, tak aspoň po večeroch. Možno to zoberie niekoľko rokov života. Môžeme sa pozerať na všetko, čo robíme ako investíciu, zbieranie skúseností, poznatkov. Nezabudnime na staré dobré, koľko do koreňov, toľko do koruny. Niekedy budeme musieť uvoľniť, inokedy pritiahnuť, skoro ako keď chytáme ryby. Obklopme sa ľuďmi, ktorí nás podporia. K tomu je úplné jedno, čo sa stalo včera, dnes skúsme ešte raz, no trochu lepšie. Možno existuje vyššia sila, ktorá sa na nás pozerá a je celkom fajn ukázať, že to, čo chceme, myslíme vážne. Prekonajme seba, bolesť, ľútosť, lenivosť, namyslenosť, vyberme si cestu, ktorá nám vyhovuje, no nezabudnime hľadať to, čo je možné. Nájdime v sebe odvahu začať, ale aj pokračovať a oddajme sa tomu, za čím ideme.

Hlava, príbeh, jedinečnosť a zajtra skúsiť ešte raz, no lepšie.

13. marec 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Príbehy

Hovorí sa, že jedno z tajomstiev úspechu je vedieť vychádzať s ľuďmi. K tomu, ak v nich zapálime zmysel pre jednotnú myšlienku, vyhrali sme. Popritom nesmieme zabudnúť ísť im z cesty. Našou úlohou je uistiť sa, či porozumeli spoločnej vízií.

V moje práci pracujem s ľuďmi a lietam v predaji. Predávam služby, lepšie povedané sprostredkovávam predaj. Na jednej strane sú ľudia, ktorí chcú niečo predať, na druhej strane sú ľudia, ktorí chcú kúpiť. Hľadám možnosti, hlavne riešenia, ako dať dokopy obidve strany.

Prácu beriem ako súčasť môjho života. Má to mnoho výhod, jedna z hlavných je, že nepoznám pocit nechcenia alebo zúrivosti ísť v pondelok ráno do kancelárie. Nevýhoda je, že som sa musel naučiť hovoriť nie aj tam, kde by som možno nemal. Vlastne, schválne, spýtajme sa niekoho, kto je zamestnaný a pracuje podľa vopred určeného času, či si môže odskočiť do potravín na nákup alebo do lekárne vybrať lieky kedykoľvek počas pracovnej doby.

Tip: Menej je viac, vo všeobecnosti áno, inokedy nie.

Zo začiatku si zoberie každá práca veľa, po čase všetko vráti. Ak si tľapneme s obchodom, podnikaním, raketovou vedou, tak práca bude ešte náročnejšia a bude od nás chcieť viac, ako si vieme predstaviť. Naše investície sa vždy vrátia, buď v podobe skúseností, lepšieho života alebo aj možných hmotných odmien.

Za seba môžem vyhlásiť, že to, čo robím ma od prvých chvíľ prinieslo na rôzne miesta. Potreboval som sa naučiť dohodnúť obchodnú schôdzku, no pred tým bolo treba nájsť, s kým si schôdzku dohodnem. Vlastne, musel som sa strápniť pred veľa ľuďmi, bolelo to. Zaplatil som si profesionálov, ktorí mi pomohli vycibriť komunikáciu, upratať v hlave. Začal som sa stretávať s tými, ktorí menia svet a k tomu som zobral do ruky knihu, či pustil som si prednášku o tom, ako zmeniť svet, či ako rozprávať, keď ide o všetko.

Otázka: To, čo chceme, nám naozaj prinesie parádny život?

Dnes viem byť vtipný, prísny, vážny, profesionálny, ten, komu volajú, keď ide o niečo, nájsť, vytvoriť príležitosť, viem potiahnuť, či urobiť krok navyše. Lenže, podľa všetkého by som nebol tam, ak by som nespravil všetkých tých milión nepodstatných krokov, ktoré už dnes nie sú ani pravdou. Vytrvalosť, dlhodobosť a ukecávanie samého seba, aby som zajtra skúsil ešte raz. Ak by som nevydržal, tak by sa nestalo nič.

Už niekoľko rokov mám pred sebou novú výzvu. Vstúpil som do mojej novej kapitoly internetu. Každú stredu píšem článok a k tomu natáčam svoju vlastnú šou v angličtine. Internet mi pomáha nájsť nových priateľov tu na Slovensku, ale aj v zahraničí. Samozrejme, núti ma pracovať na sebe.

Myšlienka: „Zaujímam sa o všetko, čo každý deň používam, teda iba o to, čo má súvislosť s mojou prácou, vedľajšími projektmi, OK sem-tam si pozriem futbal, hokej. Na to, čo neviem, zavolám toho, kto vie.”

Moja práca je fajn, mám ju rád, vlastne, vďaka nej som tu. Vždy mi nenápadne podsúva ľudí, ktorí ma majú niečo naučiť, odučiť, ukázať, zastaviť, zmeniť, či len postrčiť. Štve ma len jedna vec, ak sa nepodporíme, stratíme kopec času a do cieľa prídeme o dosť neskôr.

Dnešná doba nás mení, núti nás naučiť sa nové zručnosti a odučiť sa staré, nepotrebné. Na druhej strane, poskytuje nám nové možnosti, príležitosti, nástroje. Rozumiem, že dnes na pracovnom trhu stretávame rôzne generácie a vzniká obrovský chaos, kde nie vždy vyhráva silný rýchly, ale ten, kto pritiahne viacej pozornosti. Mnoho úspešných ľudí dáva do pozornosti prácu na sebe samých. Pred časom som o tom napísal článok. /odkaz TU/

Máme dve možnosti: nájdeme si niekoho, kto už urobil milión chýb a budeme sa od neho učiť. Dobrá sprava je, že ušetríme čas, starosti, bolesti a aj prostriedky. Nevýhoda je, že možno nezažijeme toľko úskalia, stavy zúfalosti, ktoré neskôr môžu viesť k obrovským životným výhram. Ak si nenájdeme ľudí, od ktorých sa môžeme učiť, bude to skôr či neskôr bolieť. Dostaneme sa na miesta, kde sme nikdy neboli a budeme tam musieť robiť to, čo sme nikdy nerobili. Dobrá správa je, ak vyviazneme živý, budeme mať neskutočné skúsenosti, silu, odvahu, sebavedomie, lenže zoberie to mnoho času.

Info: Máš dve možnosti, napíšeš si poznámky a spravíš to nafučaný alebo si napíšeš poznámky a budeš sa pri tom usmievať.

S oddychových miest sa stávajú miesta, kde sa chodia loviť páči sa mi to, kliky, zdieľania, naháňanie k vyvolaniu pozornosti. Všetci chceme to isté, mať lepší život, niekto predajom domov, ďalší krémov, iný kávou. Aj ja chcem preraziť, vstúpiť do ligy majstrov, mať vlastný klub a vyhrávať tie najprestížnejšie trofeje. Som chalan, ktorý vie, že môže isť ďalej, ako včera. Táto myšlienka ma posúva pri každej príležitosti. Možno stačia jednoduché kroky a k tomu sa ukázať každý deň.

Myšlienka: Všetko, čomu veríme, nám zabraňuje vnímať ďalšie možnosti.

Vyprovokujme svoje okolie k činnosti, dajme o sebe vedieť v dobrom. Nemyslím erotickou fotkou, ale trebárs fotkou, ktorú nik nečaká, video príbehom, článkom či prácou navyše. Mnoho ľudí nás pošle do teplých krajín. Keď tam už budeme, nezabudnime sa pekne opáliť a priniesť naspäť magnetky. Bonusom bude, keď niekto z kamošov pôjde s nami, trebárs na pracovnú schôdzku a dá nám šancu povedať náš príbeh. Áno, zoberie to milión pokusov, času, ale aj maličkostí. Úprimne povedané, že často budeme sedieť na viacerých stoličkách naraz, ráno v jednej práci, večer v druhej a medzitým sa postaráme o psa, partnera, auto.

Tip: Nastavenie v hlave, príbeh, byť jedinečný, ísť beh na dlhé trate a zajtra to skúsiť ešte raz, no o čosi lepšie.

Podpora alebo voľné ruky

6. marec 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Vlastné skúsenosti sú tie najcennejšie lekcie. Aj keď ťažko tvrdiť, čo by bolo, ak by sme vtedy spravili, reagovali inak. Každý z nás pristupuje rozlične k takýmto témam, vlastne, vždy majú veľa pohľadov, pokiaľ sa nejedná o nás samých.

Jedna z dôležitých lekcií, ktorú som dostal bola, ak chceš uspieť v tvojom biznise, musíš sa učiť od iných ľudí, ako z tvojho biznisu. Zo začiatku som myšlienke neporozumel. Taktiež som netušil, od koho by som sa asi tak mal učiť. Mentorsvo, či oslovenie iných ľudí bolo pre mňa neprípustné, veď pravdu povediac, nebolo za kým ísť.

Vlastne, na začiatku bolo milión všeobecných kecov, výhovoriek. Moje sebavedomie nebolo takmer žiadne, no moje ego obrovské. Jediné, čo ma ako-tak poháňalo dopredu, bol akýsi tenký hlások, ktorý vravel: „Skús to ešte raz, no o čosi lepšie.” Ten hlások je tu do dnes.

Všeobecné kecy postupne odchádzali, začali ich nahradzovať nápady, myšlienky a presvedčenia. Tak teraz by sme to mohli skúsiť takto. Môj postup je už nejaký čas rovnaký, nabláznim ľudí, ukážem im o čo ide a dáme sa do práce. Lenže, tu sa často všetko končí. Aj keď objasním okoliu konkrétne kroky, poukážem na cenu, snaženie, výhody, nevýhody. Ľudia chcú výsledky hneď, najlepšie včera. Môj tenký hlások ma nabáda, aby som to skúsil ešte raz, vždy urobím pokusy navyše. No po čase znechutený odchádzam bez rozlúčenia a hľadám príležitosti na iných miestach. Aj tak beriem vždy všetko na seba, veď o tom je líderstvo.

Podľa všetkého som zlyhal pri objasňovaní plánu, možno to ani nebol dobrý nápad alebo sa nesprávne konalo. Nech je to akokoľvek, vtedy to bolo myslené najlepšie, ako som vedel. Lenže, štve ma jedna maličkosť. Mnohí ľudia chcú, aby sa robilo podľa ich osvedčených návodov, ktoré v minulosti fungovali, a tak sa takýchto plánov do dnes držia. Akonáhle príde ktokoľvek s novým nápadom, ich argument je, že nepoznajú slabosti novej myšlienky, plány. Zabúdajú, že svet sa rýchlo mení a nie vždy vyhrávajú silní pekní ľudia, firmy, nápady.

Viete, bavíme sa o tom, ako máme zmeniť v škole systém vzdelávania a jednotlivo pristupovať k žiakom. Len čo ideme mimo školy, tak tento systém nechceme aplikovať. Možno som mal šťastie a narazil som na ľudí, ktorí chcú za každých okolností byť šéfmi, mať pravdu, dirigovať, poučovať, kritizovať a takíto ľudia ma nenápadne odsúvajú na iné miesta. Na jednej strane cítim k nim vďačnosť, na druhej sa snažím cítiť pochopenie.

Za seba poviem, že potrebujem voľnosť alebo podporu. Na začiatku si vyjasnime, že voľnosť je pre mňa mať voľnú ruku a vyskúšať, vytvoriť a použiť všetko, čo je k dispozícií. K tomu uhne z cesty, drží klapačku a ešte k tomu pobúcha po pleci. Podpora je pre mňa keď ten druhý stojí za mnou v dobrom a aj v zlom, bez ohľadnu na výsledky, ale na snahu, či výsledky. Vtedy sa cítim dobre a podávam najlepšie výkony. Akonáhle to nemám, moja výkonnosť je na bode mrazu. Nemám rád, keď dostávam od vlastných polená pod nohy, zbytočne sa stráca čas. Hľadám všetkých, čo sú ochotní podporiť alebo aspoň nechať voľnú ruku.

Rozumiem, že to, čo chcem je neskutočne ťažké a pre majiteľa miliónovej firmy či riaditeľa medzinárodnej korporácie môže byť spolupráca so mnou náročná. Takisto ľudia z mojich tímov to nemajú so mnou ľahké. Lenže, inovuj alebo zomri. Sú okolnosti, keď ostať na mieste je jediné správne riešenie, s tým som sa zmieril. Mám štýl, kazím, skáčem vedľa, rozbíjam, vystrkujem rožky, sem-tam niečo vytvorím, inokedy ulovím mamuta. Ak sa opýtate ľudí, ktorí sú ďaleko, tak povedia, že za ich úspechom je veľa nesprávnych rozhodnutí, ktoré ich priviedli k dobrým, mnoho pokusov, balík trpezlivosti, usilovná dlhodobá práca a kúsok šťastia.

Aj preto nemám rád miesta, kde je všetko v poriadku, je tam teplo, žiadne riziká a mini príležitostí. Bezpečný život je najväčšie nebezpečenstvo, ktoré na nás číha. Veď schválne, opýtajme sa ľudí, ktorí majú sedemdesiat, osemdesiat rokov, či sú šťastní s tým, ako prežili život.

Pred časom som chcel dať dokopy ľudí. Nabláznil som chalanov, o ktorých som si myslel, že by to s nimi šlo. Po dvoch mesiacoch sme nepokračovali ďalej. Ja dnes netuším, či by sme vytvorili niečo. Naštvalo ma, že sa dalo prednosť krátkodobým cieľom, tie nakoniec skončili skôr, ako začali. Cítil som sa úplné bezmocný, dlho som zúril. Po čase som odišiel a našiel som si iných ľudí, s ktorými trávim čas a budujem niečo podobné. Samozrejme, mám veľmi veľa otáznikov a dosky pod nohami, ktoré sa zatiaľ pohybujú iným smerom.

Jedno je isté, som vďačný všetkým, ktorí ma odkopli, opustili, vymenili, netľapli si, lebo ma nepriamo donútili hľadať iné spôsoby, možnosti, cesty. Chcem ísť ďalej ako včera, skúsiť ešte raz a lepšie. Mnoho mojich činností beriem ako tréning, neznášam ho. Mám rád, keď dostávam či vytváram priestor, aby som sa mohol realizovať. Ten pocit milujem, poháňa ma vpred. Na druhej strane, takisto nestojím druhým v ceste, keď vidím, že to, čo kvákajú aj robia.

Každý z nás dostal mnoho šancí, mnohé utiekli, premeškali sme ich, no takisto aj pokašlali, či jednoducho sme zutekali. Na sociálnych sieťach chceme srdiečka, sledovanosť, podporu a my často robíme opak. Chceme, aby kamoš šiel s nami na kávu, aby sme mu povedali o novom biznise, v ktorom lietame, no o neho nám až tak nejde. Nedáme nič, ale chceme všetko. Zóna komfortu, rodina, partner, všetko, čo ide tam, kam nechceme, nás pravdepodobne bude ťahať dole, v lepšom prípadne nás nechá na tých miestach, kde sme. Možno budeme mať šťastie a uvedomíme si to, upravíme kurz a pokračujeme.

Článok bol písaný úplne všeobecne. Nechcel som sa nikoho dotknúť. Preto je maximálne zovšeobecnený, lebo za každou vetou je konkrétny človek. Robím veľa nesprávnych rozhodnutí. Takisto si začínam uvedomovať, čo je pre mňa dobré, no nie na úkor druhého. Prosím, ak máme možnosť, podporme toho druhého.

Pred časom.

27. február 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Niekedy sa život zdá ako jeden veľký pretek. Mnohokrát sa pristihujeme, ako sa naháňame za niečím, niekedy sa naše naháňanie oplatí viac, inokedy ešte viac. Sila pozitívnych slov sa berie do úvahy čoraz častejšie, má čoraz väčší význam pre nás, ale aj naše okolie.

Je to už nejaký čas, čo sa venujem svojmu projektu michalbotansky.com. Čím ďalej ma prináša na cesty, o ktorým som na začiatku nič netušil. Keď som začal s písaním, bral som všetko okolo toho na ľahkú váhu. Moje tvorenie na blogu bolo skôr náhodné, ako pracovné. Keď som začal s dokumentovaním, tam už to nebolo také vtipné. Dal som si záväzok, každý deň jedna fotka, pár slov, nech sa deje čokoľvek. Zmyslom bolo prejsť určitým obdobím, vytvoriť si návyky, naučiť sa byť kreatívny, pozerať sa na svet, seba, moju prácu nie spotrebiteľsky, ale tak, že ja som ten, ktorý tvorí. Teraz som pridal k tomu všetkému ešte video tvorbu. Mám v zálohe ďalšie nápady, ale o nich nabudúce.

Mnoho ľudí počas mojej cesty odo mňa odišlo, prestali sme sa stretávať, písať, jednoducho sme prerušili kontakt. Bol som v ich očiach asi čudný. Možno mali aj pravdu, lenže toto je akási cena, ktorá sa musí platiť na začiatkoch. Našťastie som tento tlak ustál a pokračoval som v ďalších cestách. Vymenil som naháňanie, plný diár, vetičku nemám čas, za mám čas na všetko, čo súvisí s mojimi krokmi, cieľmi. Chcem, aby ma ľudia poznali ako chlapíka, ktorý maká, vybaví, snaží sa, vie a keď nevie, tak zistí. K tomu, že nabral odvahu a vykročil za tým, čo ho baví.

Pred časom som začal s ranným behom, moja motivácia bola fotka so slnkom. Takáto fotka vyzerá fajn na sociálnych sieťach pre svetlo a ešte som aj macher, že som tak skoro ráno z postele von. Z každého behu nahrávam krátke video, ktoré následne používam do tzv. Insta príbehov. Povedal som si, že nebudem trénovať len telo, ale aj nové zručnosti. Takto fungujem taktiež nejaký ten piatok. Mám super príbeh, celkom zaujímavú sledovanosť, cítim sa dobre a ešte sa učím, ako na video tvorbu. Pred pár dňami sa ku mne dostala myšlienka, kde známy psychológ rozprával o potrebnosti trénovať svoju kreativitu. Mali by sme začať úplne jednoducho, no dôležitý krok je skúšať tvoriť každý deň.

Takže, ak chcem mať super kondičku, tak začnem behať každý deň krátke trasy. Každý deň pridávam zopár krokov navyše. Na konci mesiaca mám zabehnutý extra kilometer a na konci roka dvanásť kilometrov. Za desať rokov budem vedieť zabehnúť zaujímavé vzdialenosti. Tento prístup používam vo všetkých oblastiach. Chce to poriadny balík zodpovednosti, vytrvalosti, ale aj trpezlivosti.

Dnešným článkom chcem povzbudiť každého, kto sa vydal alebo ešte len vydáva na novú cestu. Podľa všetkého to zoberie nejaký čas, bude to chcieť obrovské sebazaprenie, zaplatiť cenu dopredu a hlavne vydržať. Vlastne, často vyhrávajú tí, ktorí neboli na začiatku najlepší, ale vydržali.

Písanie

6. február 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Nejaký ten čas píšem články. Baví ma písanie, na druhej strane je to pre mňa takmer vždy výzva. Nájsť si čas, sadnúť si za počítač alebo telefón. Dať dokopy myšlienky, popri tých pracovných úlohách, často nekončiacich dňoch, je naozaj často bláznivé. Viem nájsť sám pred sebou milión výhovoriek, pre ktoré by som nemusel, mohol dať nabok, spraviť výnimku. Jednoducho, vykašlať sa na dnešný článok. Veď ho môžem napísať aj zajtra.

Dnes si začínam uvedomovať, čo všetko pravidelné prispievanie na môj blog so sebou prináša. Na začiatku to bolo milé, vtipné, úsmevné, s hrubou gramatickou chybičkou a chýbajúcou čiarkou. Ani som len netušil, ako rozhodnutie prispievať na blog každú stredu zmení môj život. Zodpovednosť, disciplína, kreativita, myšlienky, odvaha, dôvod, dlhodobosť, usilovná práca, počúvanie, pozorovanie, vzdelávanie, vyhľadávanie, prekonávať to nielen v článkoch, ale aj tam vonku. Našiel som sám v sebe nástroj, ktorý mi dáva lekcie, istým spôsobom ma nabáda k učeniu sa takmer v priamom prenose.

Nikto ma do písania nenútil, možno ma sem-tam nepriamo naviedli ľudia, ktorých som nejako stretol v knihách, vo videách či šťastnou náhodou na benzínovej pumpe. Veľmi dlho som blog odsúval na vedľajšiu koľaj, no v hlave sa neustále zvádzal konflikt medzi mojím vizionárskym ja a tým druhým lenivým ja. Hádky trvali približne dva či tri roky, až prišiel dôvod, pre ktorý sa písanie stalo mojou súčasťou.

Dodržať svoje slovo pred sebou samým je viac ako náročné. Vyhovoriť sa, vytvoriť zo seba obeť alebo úplne odignorovať, to môžem spraviť hocikedy. Prejsť krok navyše, urobiť viac ako včera, to jedného dňa nemusí byť možné. Vlastne sa len učím, ako vyrozprávať môj príbeh svetu autenticky. Viem, že rozprávanie príbehov bude čoraz náročnejšie, ale o to dôležitejšie. Písaním dolaďujem myšlienky, štýl, slovosled, výber slov, budujem komunitu okolo môjho mena v oboch svetoch (on-line, off-line). Podstupujem riziko, že ma svet nepochopí, nepodporí a môj blog ostane v nepovšimnutí. Na druhej strane to isté riziko ma poháňa ďalej, aby som to skúsil aj nabudúce, no o niečo lepšie.

Môžem sa stať svojím vlastným hrdinom, aj preto písanie beriem ako investíciu, ktorá sa môže kedykoľvek niekoľko násobne vrátiť. Verím, že aj vďaka blogu sa predo mnou objavuje ďalšia možnosť prerazenia vo svete. Tentokrát z pohodlia obývačky, čakárni, kancelárie či odniekiaľ z prírody. Dnešný svet ponúka nástroje, vďaka ktorým je písanie čoraz ľahšie. Tie nástroje sú čoraz dostupnejšie. Takže, jedno je isté, ak sa nepokúsim vytvoriť ďalší článok, nestane sa nič.

Vlastne, píšem o tom pocite, ktorý mám, keď zverejním nový príspevok. Sú dva. Prvý je neskutočný vnútorný pokoj, že napriek okolnostiam je to vonku. Druhý je neskutočná panika, čo ďalej. Lenže, zistil som, že tá istá panika ma posúva dopredu, aj keď na chvíľu zabrzdí či donúti zmeniť smer. Teda, pokiaľ jej nenaletím a nespravím zo seba obeť.

Písanie nie je ťažké a je pre každého. Vyrozprávať svoj príbeh čo najautentickejšie je možné sa naučiť tréningom kombinovaným so vzdelávaním. Vytvoriť komunitu, značku, nájsť svoj štýl, doladiť slovosled, vycibriť myšlienky zoberie čas. Byť lepší ako včera bude chcieť prekonanie seba a zvoliť možnosť “zverejniť” bude chcieť poriadny kus odvahy. Jedno je isté, ak sa nič nevytvorí, nemôže nič vzniknúť. Ak to teda nebudem písať ja, bude to robiť niekto iný, a to neplatí len v písaní.

Sila

30. január 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - vízie - Všetko

Vzdelávanie má pre mňa veľmi dôležitú úlohu v každodennom živote. Je niekoľko spôsobov, akými môžeme získavať vedomosti, poznatky či vymieňať skúsenosti s druhými. Mnohé nám budú fungovať, iné nie. Dôležité je čím skôr poznatky vyskúšať tam vonku a osvojiť si tie, ktoré nám prinášajú výsledky

Dnešný článok je akousi mini obhajobou pre tých z nás, ktorí doposiaľ neuspeli. Dobrá správa je, že môžeme sa mať v živote dobre, zlá správa, nie každý sa bude mať dobre. Tu je jedna z príčin.

Či chceme alebo nie, okolo nás sú isté sily, ktoré nás poháňajú dopredu. Nazývame ich rozlične: motivácia, inšpirácia, dôvod, láska, sen, vesmír, cieľ, vízia, vyhorenie, hnev, žiarlivosť a pod. Každá jedna z nich má pre nás prínos v rôznych situáciách. Lenže stane sa, že raz nás ženú dopredu, inokedy nás brzdia.

Vlastne, pre mnohých je prirodzené v živote neuspieť. Ak sa pohybujeme v okolí, kde zatiaľ nikto nedosiahol niečo senzačné, k tomu nie sme obklopení takýmito ľuďmi, tak naše šance na úspech sú mizerné. Je pre nás prirodzené držať sa miest, kam patríme. Môžeme niečo dosiahnuť, ale najlepšie tak, aby sme nevytŕčali z radu. Takmer pri každom úspechu budeme zrazení späť.

Existuje akási sila, ktorou privolávame voľné parkovacie miesto na preplnenom parkovisku, nového partnera, prácu, auto, kariéru. No táto istá sila na nás vplýva, aby sme sa nevideli ďalej, ako by sme mali. Nahovára nám, akí sme starí, nedokonalí, ako nemáme čas, už nestíhame, posiela na nás ľudí, ktorí sa nám budú vysmievať, neveriť, podceňovať, držať v úzadí.

Núti nás zostať na mieste, povoľuje nám pohybovať sa vpred, dozadu a do strán. Akonáhle začneme dosahovať úspechy bude nám klásť prekážky. Vlastne, jej úlohou je nás vrátiť tam, odkiaľ sme prišli. Preto mnoho z nás ešte neuspelo alebo sa pohybuje pod tesnou hranicou svojich úspechov.

Dôležité je spozorovať, čo sa nám deje. Uvedomiť si, aká situácia v skutočnosti je, aký má na nás vplyv. Ak sme spokojní, nemusíme robiť nič, ale ak cítime, že to nie je to, čo chceme, budeme musieť vyhrnúť rukávy. Lenže, ak chceme dosiahnuť obrovské výšky, budeme musieť prekonať nielen silu, ktorá nás drží na miestach kde sme, ale aj silný bočný vietor, ktorý tam vysoko fučí. To sú všetky prekážky, ktoré budeme stretávať po ceste.

Nie je nutné študovať zákony fyziky, ale bude nutné nájsť riešenie pre nás, ako sa dostať na tie miesta, o ktorých snívame po večeroch. Niekedy je nepredstaviteľné, že to, čo nám spôsobuje lepší život nám môže aj škodiť a dokonca nás držať na mieste. Nikdy nebudeme šťastní, úspešní, mať radosť, mať pocit pokoja, pokiaľ sa necháme stiahnuť silami, ktoré nám bránia zažiť život tak, ako snívame.

Search

Type your search keyword, and press enter