Stretávame sa s rôznymi ľuďmi, ktorý zažívajú svoje príbehy. Mnohé sú inšpiratívne, alebo poučné. Niektoré z nich si zoberieme k srdcu, na iné časom zabudneme. Máme svoj vzory, obdivujeme práce iných. Ako si zabúdame, bojíme sa, vyhovárame sa, nechce sa nám tvoriť, robiť to naše. Ísť za svojimi snami to je najčastejšie podnikanie. Vytvárať pracovne miesta, spájať, najímať si lepších ľudí od seba, mať niečo svoje. Byť dnes už iba zamestnaný je príliš veľké riziko.

Je toho dosť čo je dôležité v našich životoch, ak sa budeme baviť o živote konkrétne. Všetko začína sen, nájdenie toho čo nás baví. To je kam by sme mali smerovať. Počúvanie samého seba, žalúdok, srdce intuíciu, vnútorný hlas, hoci ako to nazvime, len nechoďme proti sebe. Možno na malú chvíľu vzdať sa dočasných potešení dovolenky, super auta, útulného bývania, možno aj tej sexi frajerky, ktorá nás ťahá po výletoch a odoberá našu pozornosť od toho, za čím ideme. Zmieriť sa s tým, že sme často sami. Neskoré nočné príchody domov. Požiadať rodinu alebo frajerku o čas, predstaviť im čo ideme robiť, požiadať ich o podporu, o vytvorenie zázemia. Dôvoď pre ktorý to robíme, vykonávame, tvoríme. Sem tam sa pochváliť výsledkami. Mat človeka s ktorým sa otvorene porozprávame o ceste ktorou ideme – mentora, kamoša, uja. Človeka, ktorý nám ukáže príležitosti, drží nad nami ochrannú ruku v dobrom aj v zlom. Vedieť koho, čo počúvať. Viera v niečo a hlavne v seba. Ísť s kamošmi na pivo. Vedieť povedať nie. Každý nemôže byť náš klient, či člen tímu. Treba na rovinu povedať, čo vieme a čo nevieme spraviť. Riskovať, usmievať sa a mať odvahu ísť za tým svojím.

Najlepšie na tom je to, že o tom premýšľame a preto uspejeme.

Poskytujeme pre ľudí pod jednou strechou služby v oblasti kúpy bývania a finančného plánovania. Aby na našej centrále “vybavili” toto všetko. Predaj domov a finančné plánovanie je pre mňa “beh na dlhú trať”. Deň za dňom tvoríme našu vysnívanú centrálu baví nás to, tešíme sa z toho čo robíme.

Po večeroch sa venujem písaniu článkov na mojej stránke a sociálnych médiach o tom čo ma zaujíma, čo robím, čo si všímam, čo sa učím. Rok som to odkladal, vyhováral som sa na to, že potom keď bude viac času, keď sa naučím písať, keď sa rozbehnú reality a finančné plánovanie. Zaplatil som si kauča povedal mi, že na čo čakám? Opýtal sa ma otázku, ktorá to zmenila: “Čo keď práve ja napíšem článok, ktorý inšpiruje človeka, ktorý zmení svet? Čo keď, práve ja vďaka môjmu článku ušetrím alebo zarobím balík peňazí môjmu kamošovi?”

Odvtedy si každý večer nájdem čas, aby som sa mohol venovať písaniu. Najlepšie na tom je to, že vidím svoj posun. Dokumentujem svoju cestu. Možno inšpirujem práve Teba k tomu, aby si si našiel pol hodinu večer a robil to čo Ťa napĺňa.

Správne otázky a zrkadlo, môžu spôsobiť “zázraky”

Z času na čas si sadnem bokom. Premýšľam čo sa stalo za posledné obdobie, čo sa zmenilo. Premýšľam nad ľuďmi, ktorí prišli, ktorí odišli a ktorí zostali. Premýšľam, kde som bol pred rokom, dvomi. Hľadám záchytné body, čo mi priniesli, čo odniesli. Zamýšľam sa nad svojou víziou. Pozorujem svoju cestu. Premýšľam o tom, kedy pritlačiť, kedy nechať voľnejší priebeh. Premýšľam o tom, kto stojí pri mne, od koho sa učím, to čo robím, premýšľam koho učím. Premýšľam, či každý deň tvorím, nechávam za sebou odkaz, aby som o 20 rokov mohol pozrieť späť a vidieť mladého muža ktorý je na ceste za svojimi snami. Potom sa jednoducho postavím a ďalej pokračujem.

Internetové vyhladávače sú užitočná pomôcka. Pre mnohých z nás aj pracovný nástroj. Vďaka nim sa vieme rychlo dozvedieť aké je počasie na Bali, koľko stojí letenka do Londýna, s kým hrá naše obľúbené futbalové mužstvo zápas, aké hlavné mesto má krajina Samoa, ale aj či náš sused vlastní dom v ktorom býva, alebo je v ňom v prenájme. Intrenetové vyhľadávanie nám na jednej strane neskutočne zjednodušuje život, na strane druhej sa nabúravá do súkromia. Ano, tu môžme viesť dlhé diskusie o tom, či si za to môžme z časti aj my. Možno aj môžeme. Určite nás čaká v budúcnosti vzdelávanie v tejto oblasti.

Používam vyhľadávače denne, sú to pre mňa skvelé pracovné nástroje. Vďaka  nim časť mojej práce môžem prezentovať s internetovým svetom. Zjednodušujú môj pracovný život.

Keď stretneme pre nás nového človeka, vyhľadáme si ho na internete a na základe informácií, ktoré nájdeme sa rozhodneme či sa sním stretneme, alebo budeme naďalej stretávať? No nie vždy, dostaneme správnu informáciu. Veľa informácii, veľa zdrojov, ktorá z nich môže byť tá správna?

Neverim, že internetové vyhľadávanie je len zaležitosťou generačných vývojov. Chýba mi zdravá zvedavosť a záujem o druhých. Nahrádza ich lenivosť a ignorácia. Suseda je dnes ľahšie vyhľadať na internete, ako sním vypiť čaj a úprimne sa zaujímať o neho, čo robí, aké má záľuby a pod.

Nie som proti vyhľadávaniu informácií na internete. Som za to, aby sme sa viac vyhľadávali osobne. Som za to, aby sme viac spoznávali osobne na pive, káve, večeri či opekačke.

Schválne aké je hlavné mesto krajiny Samoa? Ktorý náš kamoš to vie?

Práca, život, koníčky, vyzdvihnutie detí zo škôlky, školy, domáce práce, nákupy, ponáhlanie sa na pracovnú schôdzku, medzi tým milion otravných telefonátov, katastrofické správy vyskakujú od všadiaľ a ešte večer treba do práce dorobiť “veci”. Lenže to už sme unavení a tak blúdime na sociálnych sieťach aby sme si odýchli.

Každý z nás pracuje na niečom, o tom niet pochyb. Chceme aby nás poznalo čo najviac ľudí, boli naši odberatelia, či obdivovatelia. Vďaka internetu, dnes už vieme osloviť ľudí hromadne, ukázať im náš život, ale aj prácu, stačí pridať fotografiu, video alebo článok. Odmenou sú nám srdiečka, palce hore a pod. Je to úplne v poriadku, sociálne média sú našou súčasťou, aj vďaka nim, sa náš život o čosi uľahčil.

Nič nenahradí osobné stretnutie, keď na 30 minút odložíme mobilný telefón, prejavíme úprimny záujem o toho druhého, dáme si pri tom dobrý čaj. Dozvieme sa čo ten druhý robí, alebo načom pracuje. Často ani nevieme aká spolupráca z toho môže vzniknúť.

Moja filozofia je jednoduchá. Zaujímam sa o druhých a o to čo robia. Na to stačí jeden čaj a úprimný záujem. Aj preto pravideľne nakupujem u mojích priateľov. Vážim si ich. Ak niečo konkrétne chcem, viem za kým mám ísť. Samozrejme odporúčam ich služby/produkty mojim známym. Prečo to robím? Páči sa mi ich prístup. Pomôžu, poradia s výberom, so servisom a jednajú so mnou otvorene. Ak máme kamošov a nekupujeme od nich, tak nie sme kamoši.

Som unavený z ľudí čo sa niekam ponáhľajú. Sľubujú a nedodržiavajú svoje slová. “Áno stretneme sa” bez námahy ani nedá vedieť, že nestíha.

Je dôležitejšie to alebo to. Slovo chlapa je dnes tak silné a platné, ako prd v hurikáne. Chceme rôzne zmluvy, istoty. Máme tituly nadupané six sigmy, mba a pod. Pritom naša komunikácia je úboha. Nevieme vyjadriť čo nám je, to čo je smrteľne dôležité ignorujeme a zvyšok nepodstatného stále vybavujeme.

Akosi zabúdame na seba samých. Nie nie žiadne sebectvo. Ide o akési venovanie samému sebe. Práca nasebe samom. Emočná inteligencia? To je čo? Zvládame tlaky termínov v práci, šéfa, kolegov či klientov. No doma vynadáme žene, že nespravila to alebo to. V obchode sme nervózni na predavačky, že pomaly blokujú, na parkovisku sa predbiehame o miesta, aby sme nemuseli chodiť ďaleko pešo.

Ešte k tomu, vynadáme kamošovi, že nám naložil, lebo nám povedal iba to, čo už dávno vieme. Nepočúvame svoje telo čo nám hovorí prostredníctvom hormónov, emócií, pocitov. My radšej utečieme preč. Ak náhodou príde do nášho života človek, ktorý nám ukáže krásy života. Označíme ho za divného čudáka a vyhodíme ho.

Lamentujeme nad dobou aká je. Máme odvahu zavolať človeku v nedeľu večer a dávať mu ponuky na biznis. Kto robí túto dobu takou? Kto stlačí to zelené tlačidlo volať v nedeľu na obed alebo večer?

Čo s tým všetkým má emočná inteligenica, teda schopnosť ovládať svoje emócie? Možno nič. Možno všetko. Skúsme sa na chvíľku zastaviť v obchode a pozorujme sa navzájom, ako sa správame k sebe, keď sa otvorí práve pokladňa č. 3. Naozaj musíme predavačku tak naháňať? Lebo čo keď práve dnes to bol náš posledný nákup?

Stačí iba jedno? Byť najlepší v tejto chvíli? Toto všetko je príliž ľahké. A čím je niečo ľahšie tým si to menej vážime.

Zimný Večer, tma, hlasný krik. Doznel neskorý rozhovor. Nastal čas zamyslenia: „Čo všetko je, čo nie je, čo mohlo byť. O ponáhľaní sa k hmotným veciam. Počuvaní a nepóčuvaní ľudí. Pomáhaní, nepomáhaní.  Radení, mlčaní.  O zmeškaných príležitostiach, nezdaroch. O tom ako je lepšie mať viac peňazí a menej skúseností. Budúcnosť a jej inovácií. O porovnávaní. Extrémné bohatsvo pol života alebo rovnomerný prísun materialneho zabezpečenia. Je lepší život do tridstiatky, alebo po tridsiatke” Otázky, samé otázky. Otvoriť známy internetový prehliadač a spustiť hľadanie? Sedieť v hojdacom kresle pri kozube a premýšlať? Či nerobiť nič a nehľadať? Čo je správne? Kto vie čo je správne?  Kto určuje čo je správne? Dnes je tridsaťjeden rokov, čo som: Stihol, zmeškal. Ponáhľal, vliekol sa. Počúval, nepočúval. Radil, mlčal. Klamal, hovoril pravdu. Tešil sa, smútil. Vyhral, prehral. Zostal, utiekol. Získal, stratil. Predal, nepredal. Naučil, zabudol. Začal, skončil. Vážil, odsudzoval. Skákal, padal. Dostal, vzal. Čo mohlo byť za tridsaťjeden rokov? Bolo to správnych tridsaťjeden rokov? Kto z nás pozná správne odpovede?