„ Ahoj, Ako sa máš? Čo máš nové? Ako dlho sme sa nevideli? Ako ide práca? Čo fešák? Kedy bude svadba? “

Ruku na srdce, koľkí z nás sa ich pýtame? Obľúbené otázky, ktorými začíname rozhovory. Tie končia skôr ako začnú. Keby aj neskončili tak nemáme čas, zavoláme si, napíšeme si a samozrejme vidíme sa. Žijeme život inak ako by sme chceli.

Nikto z nás nenavštevuje on-line svet. Pritom si kontrolujeme každých 5 minút svoje sociálne účty, na toalete, pri raňajkách, pri šoférovaní, pri obede a zaspávame s mobilným telefónom v posteli. Venujeme sa všetkému možnému, len nie sebe. Prehnane reagujeme na bežné situácie. Sme ovládaní svojimi emóciami.

Úsmev, to je čo? Veď ma bolí hlava, vieš aké to je? Ponáhľame sa. Vyhovárame sa na dobu, že je taká. Zomierame zaživa. Náznaky života máme pri dávaní rád, či kázaní iným. Chceš byť bohatý, rob to…! Chceš byť zdravý, rob to…! Chceš mať pekné telo, rob to… !

Hľadáme návody na šťastný život, skvelú prácu, ako byť obľúbený, ako baliť baby. Čítame knihy, lebo sú dobré. Hľadáme zdroje, kto čo kedy povedal, čí napísal. Ruku na srdce druhýkrát: kto z nás číta návody pri skladaní skrine? Nie, nie, zložiť skriňu je ľahšie ako zbaliť babu. Ako pre koho.

Chceme zmeniť svet, a zabúdame na seba. Sme extrémisti? Ja robím to… a to je najlepšie na svete a mám pred sebou veľké veci. Ooouh yeaah! Nevenujeme sa tomu čo nás baví. Rozprávame si výhovorky a ospravedlňujeme sa pred priateľmi prečo to nerobíme, aby sme pôsobili dobre. Nerobíme si tú dobu my sami?

Tento príbeh je vymyslený. Je to iba zlý sen. Sen ktorý nežije. Má byť akýmsi varovaním z budúcnosti. Aby sme žili a pripomínali čo je teraz.

Hľadáme to, čo nás spája. Máme skutočné priateľstvá. Rozprávame k veci. Keď sa nám niekto páči povieme mu to. Vytvárame spolu príležitosti pre nás samých. Každý v tom čo vie, môže, alebo chce. Snívame. Po večeroch tvoríme, to čo nás napĺňa. Cez deň hľadáme svoju cestu. Rešpektujeme, podporujeme a pomáhame si vzájomne. Pripomíname si, že môžeme: mať lepší život, lepšie zdravie, lepšiu postavu, lepšiu prácu. Usmievame sa. Milujeme. Ovládame svoje telá aj mysle. Čo je pokazené opravíme. Správne odpovede hľadáme v sebe, veríme svojej intuícii. Ďakujeme.

Je to náš príbeh. Žijeme s ním aj my. Sme ľudia, máme svoje potreby, sny, obdobia, možnosti, vášne. Tvoríme a objavujeme ich deň čo deň. Preto sme ľudia, ľudia čo žijú svoj príbeh.

Neskoro večer, únava po dni plnom nových zážitkov. Otvarajú sa vchodové dvere do bytu, je tma. Vôňa bytu uniká do chodby. Pes skáče od radosti. Všetko je v tej tme také iste. Žiadna zmena nevytŕča. No, predsa je niečo na okne, čo tam nebolo. Je neskoro, ráno je múdrejšie ako večer. Spánok ovládol byt. Zakrátko zvoní budík. Preberá domácnosť do nového dňa. Slnečné lúče sa predierajú cez žalúzie. Jemné ranné svetlo je čoraz jasnejšie. Otvárajú sa žalúzie, okná. Čerstvý vzduch sa prediera dnu na naštartovanie nového dňa.  Vôňa čerstvej kávy začína deň.

” Spravila som si radosť. Kúpila som si kvet. Gerberu. Páči sa mi, preto som si ju kúpila. Hodí sa na okenicu. Jej farba rozjasnia rána. Ďakujem Ti. Človeku urobí radosť pokiaľ dostane pár drobných len tak. Aby si kúpil niečo pre seba. Citím sa lepšie. Prečo je to tak ? “

Otázkou začal deň. A ako deň plynul, odpovede prichádzali. Boli rôzne. Vnúkali sa, podaktoré sa tvárili, že sú tie najlepšie. Bol to deň odpovedí, ktoré boli ukrýté v nás.