Boli časy, keď som bol nafúkaný chalanisko a myslel som si, že som jediný, kto vie ako dosiahnuť životný úspech, pravdu, vlastne pán najmúdrejší. Bolo to krásne obdobie. Po ceste som dostal niekoľko kopancov, ktoré neskutočne štípali.

Pamätám si to ako na dnes, v tom období som čítal mnoho kníh, ktoré ma nejakým spôsobom posúvali. Jedna z kníh ma vyzvala, aby som si založil vlastnú stránku. Celkom rozumne autor vyargumentoval, prečo je dobré mať vlastnú stránku. Zvyšok je história. Vtedy som si povedal, že súčasť stránky bude aj môj rozvoj a pôjdem s kožou na trh. Budem ukazovať svetu, čím prechádzam. Nikdy som si nevedel predstaviť písať, fotiť, či točiť videá. Tento článok je číslom stý v poradí. Mám obrovskú radosť, že som sa nevzdal, aj keď bolo veľa práce, či bolela ma hlava.

Ako sa hovorí v múdrych knihách, či robiť niečo budeme alebo nebudeme, aj tak sa iným nebude niečo páčiť. Nikdy som netúžil pracovať v oblasti bývania a financií. Vlastne som ani len netušil, čo to je, preto som poslal pred 7 rokmi životopis do realitnej kancelárie. Prešiel som blatom na začiatku, pred pár rokmi taktiež. Musel som si urovnať v hlave kopec záležitostí, hodnôt, cieľov a nejako sa dohodnúť so sebou, čo chcem od života. Bolelo to. Každý deň jeden krok, niekedy len pol, či desiatky krokov späť. Dal som všetko na čas nabok a začal som kráčať za tým nepoznaným. Od prvej chvíle bolo jasné, že nie každému vyhoviem. Zvykol som si, no pred sebou mám čistý stôl.

Čakal som, že mi niekto uverí, no nestalo sa tak, fakt som chcel od tohto sveta len jedného človeka, ktorý ma buchne po pleci a povie: „Poď, dáme to.“ V tejto časti mám čo doháňať. Nie druhí mi majú uveriť, ale ja sám sebe, že to je možné dokázať a že sa to oplatí. Veriť v samého seba by mohlo byť akýmsi spúšťačom za životným úspechom. Vyskúšať, ukázať, zaujímať, vystrkovať rožky a hlavne prekonávať sa. Každému z nás funguje niečo iné. No sú to moje “Proxy”, ktoré používam tam vonku. Či sú funkčné teraz, nebudeme hodnotiť. Ešte máme pred sebou nejaké tie diaľnice, či okrsky prejsť. Možno na konci budeme hodnotiť, čo bolo a čo nie. No teraz to dajme stranou.

Viem čo chcem dosiahnuť, áno, sem tam sa mi niekto bude smiať, lenže podľa múdrych kníh je to znamenie, že je to správne. Mojou povinnosťou je povedať svetu o tom, kam smerujem a spraviť konkrétne kroky k tomu, aby som sa tam dostal. Jednoducho, ukážem celému svetu za čím idem, pretože tam vonku sú ľudia, ktorí mi chcú pomôcť a nie len mne, ale aj ďalším dosiahnuť ciele, vízie, ale aj tajné túžby.
Ono ti je to zvláštne, mnoho z nás je parádnych, no uspokojujú sa v 3., či 4. lige, pritom majú na prvú. Nikdy nevieme, kde skončíme, no čo vieme je aspoň sa pokúsiť o jeden krok navyše, či ďalší pokus navyše. Naozaj je to možné aj z gauču. Svet sa mení, neskutočne rýchlo napreduje. O pár rokov uvidíme, ako mnohí z nás, najmä staršie generácie budú mimo hru, nakoľko sa neprispôsobujú novým možnostiam.

Rozumiem, že sila on-line sveta je obrovská a vďaka nej sa dostávame k novým príležitostiam. Aj preto píšem články, fotím, tvorím, dokumentujem, či vyzývam druhých, aby šli za lepším životom. To najdôležitejšie je, že každý z nás má svoj jedinečný príbeh. Je sebecké si ho nechávať pre seba, lebo čo keď práve ten váš príbeh je posledná skladačka pre niekoho druhého, ktorý zmení svet k lepšiemu.

Aj toto je sila dnešnej doby, poskytla každému z nás nové príležitosti, kde každý z nás môže zažiť obrovský životný úspech. K tomu stačí telefón, internetové pripojenie, kamoš, či aplikácia na úpravu gramatiky. Viete, úspech chceme všetci, no tie prepotené tričká, či košele, tie až tak nie.

Existuje milión návodov na šťastný život, milión techník ako byť zdravší, bohatší, úspešnejší. Každá z nich už pomohla minimálne jednému človeku. Presné štatistiky asi nevedie nikto, kto vie, či je to vôbec možné. Vlastne, ako také údaje sa vedú. Koľko kníh sa predalo, koľko ľudí bolo na seminároch, či koľko videlo to parádne inšpiračné video.

„Dobre sa uč, nájdi si super prácu, ožeň sa,” kľúčová rada od mnohých našich rodičov, ktorú sme dostali pri dospievaní. Už vtedy bolo viac ako jasné, že nie každému tento návod bude vyhovovať. Nemusíme sa baviť o tom, aké je vzdelanie nevyhnutné pre život, tak isto mať vedľa seba správneho životného partnera, s ktorým sa ťahá za ten istý koniec a k tomu všetkému robiť to, čo nás baví.

Jeden z najväčších vplyvov na svoj život máme my. Ja ovplyvňujem aké informácie vnímam, s kým sa stretávam, kde sa pohybujem, čo jem. Tak isto my si vyberáme, či sme v roli víťaza alebo obete. Samozrejme, ak sa pozrieme na dnešný svet, jeho informačný pretlak, rýchlosť a slobodu vyjadriť svoje názory, môže byť náročné na prvý pohlaď vedieť rozlíšiť, čo je správne a čo nie. Najčastejšie na to prichádzame robením vlastných chýb. Jedna z rád, ktorú som dostal na začiatku mojej cesty bola: „Choď von, pokaz všetko čo pokaziť môžeš, vráť sa a pozrieme sa na to, čo si spravil dobre. To dobré zopakuješ.” Samozrejme, myšlienka sa mi vôbec nepáčila. Až dnes zisťujem, koľko pravdy je v nej.

„Mať lepší život, no nie na úkor druhých a už vôbec nie seba, by mohla byť jedna z nosných myšlienok, ktoré čoskoro začnú byť čoraz viac popularizované. Len pre zaujímavosť, všimnime si koľko z nás sa uspokojí s priemerom (priemerný život, priemerné materiálne hmotné veci, priemerné vzdelávanie, priemerný osobnostný rast a pod). Nechcem tvrdiť, že máme jazdiť všetci na autách luxusnej nemeckej automobilky, obliekať sa exkluzívne v talianskych butikoch a už vonkoncom jesť francúzske kulinárske špeciality. Tvrdím, že našou povinnosťou je pokúsiť sa byť lepším človekom (o tom som písal v minulom článku), hlavne pokúsiť sa žiť lepší život.

Možno priemer je fajn, ale naozaj ma priemer robí šťastným? Zmieril som sa s tým, že nikdy nedorazím na to dokonalé miesto, kde bude všetko perfektné, nikdy nedosiahnem ten pocit, že už to viem alebo nebudem tvrdiť, že práve toto je to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Myslel som si, že keď prečítam tú knihu, pôjdem na ten kurz, či školenie všetko sa zmení. Ako som sa mýlil. To všetko perfektné je akýmsi marketingom pre niečo, čo už dávno existuje na miestach, kde iba malá časť z nás je ochotná zájsť.

Malé úspechy s nami vedia zamávať neskutočne. Pochopiteľné. Úspech, dosiahnuté výsledky, ocenenia patria k nám, no nie sú naše cieľové destinácie. Zatiaľ mi nikto nepovedal o tom, ako túži byť nafúkaným arogantným majstrom sveta, ktorý vie všetko. Ruku na srdce, pamätám si, že ním som bol aj ja. Našťastie, vždy zasiahnu vyššie sily alebo inak povedané, potkneme sa. Zvedavosť, hravosť, zodpovednosť, pokúsiť sa mať lepší život a neupokojiť sa so situáciou, kde som. Samozrejme, s ľudským prístupom k druhým, ale aj k tomu v zrkadle. Chybičky patria do života, buď si z nich postavíme záťaž na hlave alebo schodíky k naším víťazstvám.

Hovorí sa, že funguje všetko, ale nie všetko bude fungovať nám. Zatiaľ som príliš neskúsený na to, aby som mohol povedať, čo funguje a čo nie. Život je záhada, v niektorých prípadoch stačí čakať, inokedy je dobré vyhrnúť si rukávy a dať sa do práce. Nech je to akokoľvek, každý z nás píše svoj príbeh, ten môj píšem každú stredu na www.michalbotansky.com.

V mojej práci často chodím na úrady. Pracujú tam zaujímaví ľudia. Samozrejme na začiatku ma kolegovci upozornili, že nie vždy tam všetko vybavím na prvýkrát. Vlastne mali pravdu, až do situácie, keď nebolo iného východiska a vybehla zo mňa obranná vetička: „Môžeme sa tu hádať, kričať po sebe, ale nikto z nás nevyhrá.” Tak nejako sa začala moja cesta, nielen na úradoch.

Vždy sa snažím ľudí podporiť, aj keď robia totálne hlúposti. K tomu im nechám čas aj priestor. Veď čo je lepšie ako učiť sa na vlastných skúsenostiach? Rozumiem, že sú veci, ktoré môžeme a iné nie. Tak isto potom sú tie, ktoré je nutné prekročiť, ale to už je námet na ďalší článok. Každý z nás má akési vlastné životné hodiny, niekto uspeje skôr, druhý neskôr. Lepšie povedané, niekomu sa podarí dosiahnuť svoje sny úplne v inom termíne, ako ostatným, a to vôbec nie je zlé.

Som presvedčený, že náš život je bláznivé zábavné divadlo. Ak urobíme dva kroky späť od našich situácií, odosobníme sa a dáme na stranu emócie, tak sa budeme smiať na našich reakciách, pokusoch, či prístupe (skúsme si pozrieť vtipné videá zo skrytej kamery). Nikdy som nebol teoretikom, poučky, technické informácie boli pre mňa utrpením. Najlepšie učenie pre mňa je vyhrnúť si rukávy a dať sa do práce. Jasné, že je k tomu potrebných milión maličkostí. Už aj vedci prichádzajú na to, že jedno z najlepších učení je zážitkové, kombinované s praxou.

T.R.P.E.Z.L.I.V.O.S.Ť. Pozri, je úplné jedno, či si riaditeľ veľkej firmy, študentík na strednej škole, alebo si matka v domácnosti. Od všetkých z nás táto spoločnosť vyžaduje výsledky, kopu práce, snahu a nejaký ten rozumný prístup k životu. Rozumiem, že tam vonku je obrovský tlak spoločnosti, na každom kroku je konkurencia a ten vodič červeného auta ti nedal prednosť na križovatke. My ľudia sme plní emócií, ktoré si nosíme so sebou v neviditeľných batohoch na chrbte, často pri najbližšej možnej príležitosti takýto batoh na niekoho vysypeme. Jasné, emócie vedia narobiť niekedy viac škody ako úžitku.

Hneď ako mám nerv, sťahujem sa, neodpovedám na telefonáty, SMS a ani iné pokusy o komunikáciu. Tu sa riadim “ráno múdrejšie večera”, samozrejme, že poviem s úsmevom na tvári, ako ma ide roztrhať, beriem si čas, najčastejšie celý večer. Ráno  situáciu vykomunikujem s chladnou hlavou. Keď naozaj ide do tuhého, tak úplne všetko ide bokom, nastupuje super sústredenie, profesionalita a jednoznačný ťah na bránku.

Vlastne pre aký dôvoď píšem tento článok? Vieš, ono sa ti ľahšie vybavuje a rieši s úsmevom, hlavne na druhý deň, keď si zoberú obe strany čas, uvoľní sa atmosféra. Nevysypávajme si naše batohy emócii na druhých, verte, často za to druhá strana nemôže, sú tam ďalšie faktory. To sa dozvieme, keď vyšperkujeme našu komunikáciu, necháme naše ego čakať pred dverami spolu s tým neviditeľným batohom emócií a ukážeme, že aj my sme ľudia.

Sedeli na lavičke a pozorovali hviezdy nad mestom. To miesto je úžasné, skvelý výhľad, taktiež aj trochu súkromia. Ona bola úžasná, usmievala sa, mala milión otázok. On hm, bol chlap. Po hodine užívania výhľadov, kecania, spoločných úsmevov, prišiel na miesto ďalší pár. On sa ich spýtal, či chcú mať lavičku pre seba. Odpovedali: “Ak by to bolo možné tak ano.” Uvolnili im miesto, nastalo ticho. Šli nočným mestom. On sa usmieval, ona naberala odvahu opýtať sa. Na dolnej ružovej už nevydržala: “prečo sme im uvolnili miesto?” Z neho vyžaroval pokoj, tak aj odpovedal: “ak sa máme v živote dobre a môžeme pomôcť iným, tak je to naša povinosť, pomôcť.” V ten večer ho chytila za ruku a nechali sa unášať tým najromantickejšim mestom.

Poznáš to, niekomu sa začína dariť, v tom momente začíname toho človeka považovať za hviezdu. Predpovedáme mu skvelú budúcnosť, venujeme mu čas, pozornosť a uznanie. Tých menej úspešných hneď odsúdime, po prípade si z nich uťahujeme.

Nepodceňujme ľudí, lebo nikdy nevieme, ktorý posledný kúsok skladačky im chyba.

Často stáva, to že takéto hviezdy veľmi rýchlo vyhoria. Či je to tlakom okolia, alebo aj iných okolnosti. Opúšťajú to čo začali, vracajú sa do úzadia. Zatiaľ čo tí menej úspešný pokračujú ďalej.

 Sme ovplyvnení ľuďmi, ktorí sú okolo nás, či už o tom vieme, alebo nie.

Mnoho z nás je na začiatku nadšených novou myšlienkou. Cítime vzrušenie, vyhŕňame si rukávy a dávame sa do práce. Stáva sa, že očakávané výsledky sa nedostavia hneď na začiatku. Dostávame sa pod tlak okolností. Pri prvých prekážkach sa vzdávame.

Šport je skvelý učiteľ na trpezlivosť, výdrž a samozrejme ukazuje ako je potrebné veľa trénovať.

Podnikanie, vzťahy, cesta za cieľmi, ale aj snami majú toho mnoho spoločného. Správne otázky, veľa trpezlivosti a samozrejme mnoho práce. Nikdy nebude nič na 100% dobre, ani pripravené. Vždy tu budú ľudia, ktorí sa budú javiť ako hviezdy, budú tu aj takí čo to nevzdajú.

Nikdy nevieme, kto z nás je budúca hviezda.

Ľudia nás na začiatku zvyčajne podceňujú. Ak odvrátime zrak, od toho dobrého, vyhrá horšie. Zabudnime na všetkých, ktorí sa nám budú smiať. Tak čí tak sa nám budú smiať, lebo robíme niečo iné ako ostatní, alebo o 20 rokov, že sme to nespravili.

Dávajme si pozor ako sa správame k čudákom, lebo jedného dna je dosť možné, že pre nich budeme pracovať.