Príbehy

Výjazdy

21. máj 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - šport - Všetko

Spoločný cyklovýjazd je pre mňa udalosť, ktorá má dať dokopy nadšencov s podobným záujmom. Aby sme prehodili zopár viet, niečo spolu uvideli, zažili, zasmiali sa a dobre zajazdili. Organizujem ich už druhý rok. Prvý to bolo skúšanie. Teraz je tej zábavy o niečo už viac.

Pre mňa všetko začína na konci výjazdu. Plánujem trasy tak, aby vyhovovala čo najviac účastníkom, vyberám vhodný termín, rozosielajú sa pozvánky. Odpisujem záujemcom. Stretnúť sa včas na správnom mieste, aby bolo kde parkovať, všímať si priebeh, nastaviť správne tempo, prestávky, pri zelenáčoch dohliadať na dopĺňanie energie, neblázniť sa, nedupať a vrátiť sa zdravý do cieľa.

Sú pre mňa skúška. Či ide o organizáciu, komunikáciu, ale aj o vytvorenie dobrej atmosféry, výberu miest, zážitkov pre zúčastnených. Na začiatku som si musel urovnať v hlave, otázky čo keď príde niekto slabší, rýchlejší, technické nepríjemnosti, zranenia, kde nabrať vodu po ceste, čo ak bude pršať. Je fajn mať v hlave aké možnosti na trase sú, poznať najrýchlejšiu cestu späť, či kde je možné zísť z hory do najbližšej dediny.

V zmysel, je ukázať druhým tie parádne miesta, trasy, výhľady. Ukázať novy svet, ktorý je pre väčšinu doposiaľ nepoznaný. Ak jazdím s niekým kto začína. Tak dávam pozor aby mal/mala radosť, úsmevy, zážitky, fotky, pripomínam, že treba dopĺňať energiu. Prispôsobujem tempo, ukazujem maličkosti. Sem tam aj zakričím, že tu ideme na plný plyn, pedálujeme, lebo za tým kopcom ide parádny zjazd, poďme si užiť rýchlosť.

Vždy je niekto za modelku, fotografa, toho kto fotí ako sa fotia, zjazdára,toho kto sa ponáhľa, technického riaditeľa, navigátora, zvedavca. Potom je tu ten kto neodhadne svoju silu, čo si niečo zabudne, niečo stratí po ceste. Hlavná postava výjazdu: ako ešte ďaleko, či ako dlho budeme ešte stúpať, nie, nie nepotrebujem gél.

Cyklistika boli. Boli hlavne keď fúka vietor, ide sa do kopca, dlho sa dupe. Posed na bicykli je taktiež bolestivý, hlavne prvé jazdy. V lete otravujú mušky, včely, keď je blato tak je všade. Zima nie je pre každého na bicykli. Tam už je treba mať dobré oblečenie, techniku jazdy, poznať terén a dávať si pozor na mnohé prekážky, ale o tom inokedy.

Horská cyklistika je náročná, nie len na telo ale aj pre myseľ. Jazdiť v teréne ma však aj obrovské výhody nie len že sa vyčistí hlava, zabudneme na všetko. Dostaneme v lese aj veľkú dávku energie. K tomu ak jazdime v skupine ide sa o dosť lepšie. Ak sa pridá dobrá trasa, vyhlady, partia.

Organizovaní spoločných výjazdov som stále na začiatku. Vždy ma niečo prekvapí, poteší. Nie každý mi uverí a namiesto toho si ide zajzdiť radšej sám. Zo začiatku ma to štvalo. Ako prichádzali správy tipu, že chodím rychlo a nebudu mi stihať. Povedal som si, žiadne prehovariania. Vytvorím udalosť a kto príde ten príde.

Posúvam ďalej to čo bolo ukázané mne na začiatku. Možno sa to zápači ďalším. K tomu byť v lese na bicykli je stokrát lepšie, ako sedieť doma na gauči pred televízorom, alebo za mobilom. Po jazdách prichádza oddýchnutá myseľ, kondička, ale aj krajšie telo. Teším sa, že sú okolo mňa ľudia, čo chcú so mnou tráviť čas na dvoch kolesách. Vážim si to. Pozdravujem všetkých čo sme spolu jazdili, jazdíme a budeme jazdiť.

Prvý výjazd február 2025, Jedľové Kostolany. Prvý krát v novej sezóne a dvaja chalani prišli z netu. Oboch som stretol pred tym niekde v hore.

Druhý výjazd marec 2025 Chotenovec. Chalan vľavo mi ukázal Tribeč, keď som začínal. Chalan v pravo ma dostal do sveta mtb.

Výjazd apríl 2025 – Trniny/Kozlica. Doda poznam z netu, chodí nás fotiť a štartuje nás. Bolo nás šesť, zatial najviac.

Výjazd Velké Uherce Máj 2025. 80 kilometrov, 2.000 výškových prevýšenia. Mali sme čo robiť. Klobuk dole pred každým účastnikom.

Prvý kinder výjazd máj 2025, modelka, jej fotograf a ten čo fotí okolie. Ukazovalo sa okolie Tribéča novým parťákom. Tu šlo viac o zábavu a zážitok. Verím, že ich hory chytia.

Bolesti

11. október 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Čo keď mi tato cela situácia ubližuje? Život je jedna veľká záhada, prepchatý malými momentmi a tvoria celok. Z času na čas sa dostaneme do situácií, ktoré nám namiesto radostí prinášajú utrpenie, bolesť. Myslím, že je viac ako dobré sa takým to myšlienkam aktívne venovať.

Myšlienky typu veď musím niečo vydržať sú na mieste vždy. Ale ozaj nechať sa otĺkať v akejkoľvek forme? Áno, mali by sme niečo zvládnuť. Len otázka znie, pokiaľ je to únosné. Bolesť je skvelý sluha, zlý pán. Všetkého veľa príliš škodí. Taktiež ak úplné absentuje v našich príbehoch. Ako to teda s bolesťou je?

Kráčam po chodníku s kamošom, ukazujem mu kadiaľ jazdím. Situácia medzi nami bola dosť napätá. Chalan ma riadne štval. Bol som presvedčený, že sa mu v niečom pomohlo. Lenže tak isto tam bol pocit, že to všetko čo sa vravelo, robilo, ako keby išlo mimo neho. U nás sa hovorí: “Neukazuj ľuďom knihy, ktoré majú čítať, môžeš ich doviesť iba do knižnice. Ak sa chceš vyrozprávať, napíš knihu, článok do novín, inak buď ticho. Keď bude niekto chcieť prísť, príde. No vždy najskôr počúvaj”.

Tak som opäť počúval. Ani na sekundu na mne nebolo zbadať moja naštvanosť. V tomto som dobrý. Viem maskovať svoje pocity výborne. Vlastne, niekedy aj tak zavadzajú, pred tým ako sa vyjasní celá situácia. Dokola len frflal, sťažoval sa už asi milión krát o tom istom stále dokola. Mal som ho dosť. Hovorím si v duchu, z tejto situácie idem von, nie je tu čo pre mňa. Vypočujem raz, dva krát, aj štyrikrát. Len nie dookola stále o tom istom.

“Michal ty musíš byť riadne naštvaný na mňa? Ubližujú ti moje myšlienky, správanie, však?” V poslednej chvíli pred mojim odchodom vyletelo z neho. Prekvapil ma. Vlastne bol to šok. Prvý krát som si uvedomil, že som sa ocitol v situácii, kde mi niekto narúša môj vnútorný pokoj. Nepriamo ubližuje svojím správaním. Prišlo aké si oslobodenie. Odľahlo mi. Viac sa nebudem trápiť za druhého. Všetko som nechal tak.

Je to kamoš, mal nešťastné obdobie. Zavolal ma na kávu, pokeckali sme. Pýtal sa ma na pohľady, ja jeho. Potom bola ešte jedna káva. Par krát sme si zavolali. Volal som ho na bicykel, odmietol. Tvrdil, že nemá čas. Zrazu sme sa stretli v meste. Poznám veľa ľudí, a asi aj veľa ľudí pozná mňa. No kamoš je niekto s kým chcem raz čas si dať kávu. Vypnúť telefón a nechať unášať sa rozhovorom. Dnes je to už zriedkavé. Zvyčajne sa ponáhľame každý od každého. LEn maličkosť, tu to bolo jednostranné.

Vážim si ľudí, keď ťaháme za ten istý koniec povrazu. Som rád, ak mam okolo seba ľudí, kde cítim, že je o čom.Na druhej strane odmietam byť s niekým, kto sa ozve len vtedy, keď ma plný odpadkový kôs. Potrebuje ho vysypať. Či sa chce pretekať, kto z nás má viac bolesti, strachu, neistoty. Skutočný kamoš vypočuje, podporí, ak vie tak aj pomôže. Po prípade prepleskne.

Sú situácie, ktoré nás majú niečo konkrétne naučiť. Potom odučiť a znova naučiť. V tomto prípade išlo o intuíciu. Tak trochu upraviť “barometer”, aby sa lepšie vnímala. Intuícia je viac ako pocit. Tie často klamú, sú nepresné. Hovorí sa, ak sa necháme viest vlastnými pocitmi, tak sa môže stať, že sa dostaneme do nepriemnych situácii. Odtiaľ sa ťažko odmotáva. Nechajme sa viesť vlastnou intuíciou radšej. Len nie vždy ju počuť, pocity sú hlasnejšie.

Nejdem robiť zle druhému a nemal by som ani sebe. Nechávam druhým priestor, no nie na vysypávanie smetiakov do mojej obývačky. Dajme všetkému čas. Inokedy je správne rázne rozhodnutie. Mnoho ľudí odíde tak či onak. Odíde aj to čo je v nás. Možno, ak budem mať šťastie tak si to uvedomím, čo sa deje. Poďakujem, že sa to stalo. Pokračujem ďalej v písaní mojich príbehov.

Ak niekto je naštvaný, rozzúrený tak radšej poďme šliapať do kopcov. Tam si za nadávame spoločné na všetko. Dáme si do tela. Možno uvidíme iné pohľady a k tomu bude aj fajn zjazd. Nezabudnime, nesprávne rozhodnutia sú súčasť, bez nich by sme nemali skúsenosti, ktoré mame dnes. Nejde mať skúsenosti bez akýchkoľvek rozhodnutí. Aj nerozhodnutie je rozhodnutie. A čo ten môj kamoš? Uvedomil som si balík maličkosti, on podľa všetkého, zostáva tam kde bol. Len teraz, asi sype svoj kôš niekomu inému. Na kávu spolu teraz chvíľu nepôjdeme.

Prvý večer na tríbečsku

27. september 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - šport - Všetko

V pondelok ráno som premýšľal, aké je to isť na moje obľúbené miesta večer a sám. Na krátku chvíľu, ma to aj zaujalo, no hneď myšlienka odišla.Poďme von, hovorím si. Tempo na pohodičku, idem niekam na poľné cesty na Mochovce, možno k vodnej nádrži k Veľkým Kozmálovciam. Hádam budem večer do deviatej už v sprche. Len ako tu už býva u mňa zvykom. Na prvej križovatke sa šlo na Zlaté Moravce. Hovorím si, že mohol by som teda zbehnúť cez Topoľčianky, Zubre, Zlatno, Kompanovu a Kostoľany pod Tribečom. Veď aspoň uvidím ako to je v lese po tme.

Cesta začala skvele. Počasie bez vetra, teplota prijemná na dátum. Oblečenie nebude spomaľovať a k tomu v batohu bola bunda. Cesta ubiehala svižne. Tak isto rýchlo zapadalo aj slnko. Nad Topoľčiankami prišli posledné výhľady zapadajúceho slnka. Za mnou začínala tma.

Zjazdil som vedľa Žikavského rybníka. Na prvej ostro doprava už bola tma. Zapínam predné svetlo. Mám trochu obavu o jeho výdrž. Výrobca tvrdí, že má vydržať svietiť štyri hodiny v úspornom režime. Lenže to sa mu nepodarilo doteraz ani raz. Tempo si držím stále rovnaké. Stretávam prvé poľovnícke auto. Čakám múdre reči o tom, čo tu robím. No nič sa nedialo. Dokonca mi dalo prednosť na úzkej ceste.

Prvá lekcia prišla skoro. Je viac ako vhodné mať veľmi rýchle reakcie a rozhodnúť sa či je predo mnou jama, alebo je to tieň. Chcel som sa otočiť, nebudem klamať. Ten strach z nepoznaného bol neskutočný. V duchu si hovorím, veď je to zakázané, nemá sa to robiť. Lenže na druhej strane, ak to bude skvelé, začne to byť návykové a budem chcieť viac. Myšlienka, že to idem vzdať a prejdem od Zubrov na Lovce je čoraz silnejšia.

Prvá skúška prišla pri Zubroch. Hovorím si, nepôjdem na Kostoľany. Zjazdím to na Velčice a cez pole prejdem k Sľažanom. To nie je veľká vzdialenosť, k tomu si aspoň skúsim aké to je byť v lese v tme sám. Niečo podobné som skúsil cez zimu v snehu. Len bol deň. Celú trasu poznám. Šiel som tadiaľ najmenej stokrát. Prichádzam k odbočke okolo Zubrov. Prehadzujem na najľahší prevod, čaká ma krátke stúpanie. Som v tme, úplnej tme.

Moja najobľúbenejšia časť Zubre – Zlatno prvý krát v tme. Cesta po dažďoch bola v celku náročná. Blato, kaluže vody, korene, miestami kamene. Šiel som o niečo pomalšie, nebol som si istý. Zjazd sa jazdí pomaly aj cez deň, nie ešte v tme. Vyjazdené koľaje s pieskovým podkladom sú nebezpečné. K tomu je tu ešte brána. Šlo sa na brzdách, nech nikde nespadnem. Cez lúku sa ide plný plyn. Len pozor, v zákrute opäť na brzdy.

Prechádzam nad potokom. Tu je blato asi stále. Posledný štrkový úsek a som v Zlatne. Napravo vidieť obrys kopcov. Vydychujem sa pri pouličnom osvetlení v dedine. Prvá časť lesa za mnou. Neuvedomujem si zatiaľ nič. Prechádzam vedľa starého ihriska. V hlave myšlienky, tu začínajú všetky strašidelné príbehy. Posledné svetla sa strácajú ako letím lesom. Všade šum, zvuky, pukanie, praskanie. Spievam si hlasno, tlieskam. Šliapem do pedálov sviežo. Adrenalín sa zvyšuje čim som hlbšie v lese. Viem, nie som tu sám. Srnky, možno aj muflóny, zajace, líšky, mačky mi prebiehajú cez cestu ako na bežiacom páse.

Sústredenosť je vysoká, tak isto ako adrenalín v tele. Jazda v tme ma výhody. Jedna z nich, nevidno kopce nemôžem sa na ne pripraviť. Jednoducho prídu. Prechádzam hlavnou križovatkou v lese, kde sa cesty rozchádzajú odbáčam na Kľačany. Nenáročné stúpanie, v strede kopca sa obchádzajú jamy. Míňam odbočku na Čierny hrad, opäť v hlave strašidelné myšlienky o strácaní ľudí, tento krát zo známeho portálu o Tríbeči.

Cestou po starú osadu Kľačany je zjazd. Len niekde tesne pred odbočkou je rampa. Sem tam ju niekto zamkne. Dávam pozor, pozerám pred seba, vyhýbam sa ako tak jamám na ceste. Rampa je otvorená. Letím čo to dá. Na lúke prichádza hmla, vysoká asi do dvoch metrov. S mesačným svitom pôsobí hrozivo. Cítim sa ako zo známej knihy o pohorí Tribeč.

Prichádza krátke, nenáročné stúpanie na Kompanovu. Les je tu hustejší, rušnejší. Mám zvláštne pocity. Ak niečo vybehne, som bez šance reagovať. Myslím, že odtiaľto nie je šanca na únik. Nepremýšľam radšej ďalej, pridávam do pedálov, aj do spevu. Moje melódie sú falošné, ale hlasné. Prichádzam k poslednej zákrute pred rovinkou k odbočke. Stretávam sa s niečím väčším.

Netuším, čo je to zviera. Jedno viem, nie je to srna, ani muflón. Zvuky utekajú odo mňa. Hlasno vydychujem, dýcham, opäť zrýchľujem. Nahováram si, že to bol najväčší jeleň v lese. Pri odbočke vidím svetlá auta. Stretávame sa. Auto opäť dáva prednosť. Poďakujem. Pán v aute mi ukazuje gesto, myslím že povzbudzoval. Len ešte chvíľku po strete ostáva stáť.

Prichádza križovatka Velčice, Kostoľany pod Tribečom. Nebláznil som už viac. Ide sa na Velčice. Je tu lepšia cesta, zjazd a už len pár minút do civilizácie. Nejazdím tadiaľto často. Mám radšej cestu na Kostoľany. No prvý krát po tme v hore to bolo dobré rozhodnutie. K tomu som nevedel ako dlho vydrží predne svetlo. Adrenalín v tele lietal naozaj vysoko. Bolo mi teplo. K tomu zjazd dole kopcom sa zdal miestami, ako keby idem mierne do kopca.

Zjazd prišiel o trochu neskôr. Šiel som na istotu, pomalšie. Cesta sa vlní, sú tu zákruty. Chcem zostať bez pádu. Všetko pôsobí inak po tme, k tomu tu pobehuje zver. Stále je sústredenie vysoké. Len tie Velčice nie a nie prísť. Možno, už za zákrutou. Čas sa zastavil a cesta predlžila.

Posledná tribečská srnka prebehuje cez cestu. Vidím svetlá. Velčice, vydychujem si. Prichádza pocit radosti, nadšenia. Míňam domy, oproti idúce auto. Nikde nikoho. Vstupujem do ďalšieho tmavého úseku Velčice – Sľažany po starej poľnej ceste. Pozerám na Zobor. Premýšľam či je niekto na pešej, alebo na námestí v Nitre. Tma už nebola taká strašná. Naokolo svietili pouličné lampy z okolitých dedín. Ešte zopár zajacov prebehlo cez cestu. Som v Sľažanoch. Strach a adrenalín je z tela definitívne preč.

Posledný úsek Sľažany – Tesárske Mlyňany vedľa skleníka. Cesta je v horšom stave. Ale pri trochu pozornosti sa dá prejsť aj po tme. Takmer prichádza prvý stret so srnkou. Išlo sa tvrdo na brzdy. Našťastie si to v poslednej chvíli rozmyslela a vracia sa späť do pola. Výhľad je odtiaľto skvelý. Vidieť okolité obce, Zlaté Moravce. Ešte stále pozornosť funguje, dole kopcom pred Mlyňanmi sú v ceste diery. Vychádzam nad R1-tku. Zastavujem, pozerám na auta. Vidím v diaľke obrys hôr odkiaľ idem. Hovorím si, vrátim sa. No lepšie vybavený, s lepším svetlom.

Bola to jazda o prekonaní vlastného strachu, utíšení príbehov, ktoré za zlomok sekundy dokáže vymyslieť hlava. Výjazd sa mi páčil. Zažil som tribečské lesy prvý krát na farebnú jeseň, s dažďom, hmlou, so snehom, na jar, v horúcich letných dňoch a teraz to bola s tmou. To je za nami prvý rok, čo sa poznáme tak bližšie.

Cely okruh je nenáročný, zvládne ho každý. Možno s rozdielom prejdeného času a počtom prestávok. Priznám sa. Boli dni, keď som sa na týchto miestach cítil viac sám cez deň, ako vtedy večer. Myslím, že večer a tma sú náročné v každej hore. No je fajn sa pozrieť na svoje strachy a skúsiť ich prekonať. Niečo sa určite naučíme. Niekedy dávno, keď sa ku mne dostala najznámejšia kniha o pohorí Tribeč povedal som si, že tam nikdy nepôjdem.

Vchádzam do Mlynian a som skoro doma. Na svetle sa rozsvecuje červená kontrolka. Mám pár minút. Opäť pridávam do pedálov. Hovorím si ak to nestihnem, budem svietiť telefónom. Stihol som. Pristávam, parkujem, odopínam sa. Prichádza nával emócii a úsmev. Myslím, že toto bol jeden z najlepších tréningov do teraz.

Odbočte vľavo

23. november 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Je nedeľa, som niekde v pohorí Tribeč na tréningu. Ide to dnes ťažko, cítim bolesť, mám kŕče. Deň pred tým, sme mali brigádu a podľa všetkého telo nie je dostatočne zregenerované. Trasa je stredne náročná na terén, kvalitu tratí, sem tam zjazdy, menšie stúpania, okrem dvoch troch. Od Trojchotára smerom k odbočke na Solčany bol nie prijemný chlad.

Mám dobočiť doľava. Dostávam pokyn od navigácie. Odbočil som, po niekoľkých minútach navigácia oznamuje aby som sa vrátil späť naplánovanej trase. Hovorím si, to sa stáva, asi som zle odbočil a nevšimol správnu cestu. Vraciam sa dole k zjazdu. Pokračujte vpred a o osemdesiat metrov odbočte vpravo. Pred sebou vidím rázcestie, tam pôjdem doprava. Až na maličkosť, navigácia oznamuje aby som sa vrátil späť k naplánovanej trase.

V hustom lese sa prehliadla odbočka, nič strašné sa nedeje. Pokračujem tam odkiaľ som sa vrátil. Odbočil som najskôr doprava a potom doľava. Navigácia po chvíľke opäť oznamuje odbočenie vľavo. Prešli ma všetky pozitívne myšlienky, nakoľko v jesennom lese okolo mňa naozaj nikde nebolo kam ísť vľavo.

V otáčkach, v záťaži, trochu aj pod časovým stresom, takáto maličkosť narobí s hlavou a telom všeličo. Lenže stratil som pol hodinu, čo je v jesennom období dosť. Zrazu prichádzali zle pocity, strašidelné príbehy ako nestihnem vyjsť von z lesa do tmy, zablúdim, niečo sa mi stane, ak niečo technické sa prihodí končím.

V tom si hovorím, idem rovno. Len pozor na zjazdy k druhej strane Tribeča. Nerád by som zjazdil dole kopec do niektorej z dedín. To by znamenalo naozaj neskorý návrat po úplnej tme. Tiež chlad nepomáha k dlhodobým výkonom. Stavil som na intuíciu a zrazu predo mnou staršia značka. Bolo ich viac našťastie v tom navigácia oznamuje odbočte opäť vľavo.

Vynoril sa pohľad na hrad Gýmeš. Vedel som, že som dobre. Len nejako obísť kopec a niekde narazím na ďalšie značenia. Musím isť rovno. Doľava je hustý les, doprava sú dedinky pod Tribečom kam pôjdem niekedy nabudúce.

Prišla križovatka lesných ciest. Ani jedna z navigácií nedokázala určiť pokračovanie. Chvíľku som váhal. Naozaj váhal, obe nepôsobili správne. Jedna z nich viedla k Oponickému hradu, druhá niekam inam. Všetko je na kúsok. Lenže opäť myšlienky na krátke dni, chlad, prepotené spoďáre ma netešili. Šiel som doľava. Ako sa neskôr ukázalo, bolo to skvelé rozhodnutie. Asi po kilometri vidím modrú značku. Navigáciu už ignorujem, nemá to zmysel.

Posledná odbočka, v pravo Remitaž, rovno zjazd podľa všetkého k magistrále. Už mi to je jedno, chcem isť odtiaľto preč. Pustám sa dole s výčitkami svedomia. Hovorím si, tých par minúť, mi už nič nespraví. K tomu splním naplánovanú trať a uvidím ako sú poprepájané zvážnice. Otočil som sa. Značka oznamovala Remitáž hodina cesty na pešo. Frflal som. Išlo o pomerne nenáročný zjazd. Sledoval som značku. Cesta bola dobre označená, takže prišiel som bez problémov.

Výdych. Ešte jeden. Dal som to. Pár chvíľ to bolo neuveriteľné. Prešiel som bližšie k rybníkom, či naozaj som dobre. Čas tlačil, bolesti v tele taktiež. Prišlo doplnenie energie s jedlom a nápojom. Predo mnou už len menšie prevýšenie spod hrad Gýmeš a následne zjazd až do Ladíc. Tam dve mini stúpania.

Obe navigácie už prestali fungovať. Otočte sa doprava, potom doľava, ešte raz sa otočte a pokračujte podľa naplánovanej trasy. Asi som niečo poplietol pri plánovaní trasy, iné vysvetlenie nie je na stole. Navigácia sa prepína do režimu ukazovateľ tepu, rýchlosti a počet prejdených kilometrov. Zvyšok trasy poznám.

Obieham turistov pod hradom Gýmeš. Pri zjazde na Kostoľany dvoch cyklistov, čo nie a nie uhnúť. Času bolo naozaj malo. Do zjazdu som dal všetky sily. Obieham auto, ktoré sa vyhýbalo jamám na ceste. Odbáčam Ladice – Sľažany. Ešte prejsť cez Choču a trafiť odbočku na Mlyňany. Domov už len pár kilometrov. Odbočku som vo štvrtok minul, dodnes nerozumiem ako sa nedala nevšimnúť štvormetrová široká cesta.

Som doma, vypínam svetla, navigácie. Cítim hlad, smäď, chlad, bolesti, smejem sa z takýchto kombinácii. Rýchlo sa vyzliekam, dávam na seba suché veci, pijem BCAA-áčka, sprcha a ide sa jest. Tréning ma odrovnal. Prišla kombinácia slabej regenerácie s náročnejším stúpaním, hlavne blúdenie. Fyzicky výkon je v poriadku podávať na tréningoch. Lenže ak ma niečo vyvedie z mieri, oslabuje ma to a následné strácam rýchlo silu. K tomu nesprávne pripravený hlavný tréningový nápoj, uff.

Tým, že sú dni kratšie, tréningy je lepšie vopred naplánovať. Aby bol prehľad o trati, časových úsekoch a čo najpresnejšom čase návratu. V lese sa pohybujem menej, nemám zatiaľ také skúsenosti aby som mohol lietať bez navigácie hore dole.

Nestratil som sa. Navigácia ukazovala správne. Len chodník bol podľa GPS súradníc posunutý o par metrov vľavo. Takže odbočil som vľavo správne, hneď na prvý krát. Navigácia sa od toho momentu nevedela chytiť a posúvala nesprávne informácie. Do cieľa sa prišlo po piatych hodinách tréningu. Tak mal aj trvať. Zvyčajne tréningy robím o pol hodinu kratšie ako je predpísaný čas. Záleží od dĺžky, náročnosti tratí a mojich síl. Lenže pol hodina sa stratila blúdením a síl na rozdávanie tento krát nebolo.

Som rad, že zas opäť mi dal tréning pocítiť, koľko malo stačí na vyvedenie z miery. Aké je dôležité zachovať rozvahu, aj keď niečo ide proti mne. Veď preto trénujem. Je náročné si zvyknúť, ako okolnosti, udalosti sa jednoducho deju. Sem tam nás pomýli navigácia, inokedy tréner, niekedy okoloidúca atraktívna športovkyňa. Moje reakcie nie sú vždy primerané, stoja ma veľa síl. Dobrá správa, niekedy viem všetko dohnať, dosiahnuť a na konci mam zo seba výborný pocit. Netreba zabúdať na dni, keď tréningy vôbec nejdú podľa plánov. Podľa mňa chyby sa deju, tak isto okolnosti ktoré neviem ovplyvniť. Opakujem, preto trénujem.

Neviem či niekedy budem odolný pri výkonoch reagovať lepšie na podobné situácie. Verím, že všetko sa deje pre niečo a sem tam sa aj to niečo naučím. Vzdať sa môžem hocikedy. No keď som už tu tak to aspoň skúsim. Preto som sa aj otočil k modrej značke a pokračoval k cieľu. Jasne že sú, prídu dôvody pre ktoré sa tréning musí ukončiť. Či ide o výrazné dochádzanie síl, zranenia, technické prekážky, alebo prichádzajúca tma v nepoznanom teréne. Podľa všetkého je skvelé sa prekonávať. Len vždy s rešpektom k sebe, okoliu. Veď nech nám nemusia volať vrtuľník.

Hovorí sa, ak chceme v niečom byť dobrý, musíme sa dostať úplné na hranu našich možností a skočiť. Za mňa nedeľný tréning teraz neznie ako hranica mojich možností. Veď na konci dňa o nič nešlo. No v tých chvíľach mi nebolo všetko jedno. Stačilo jedno nesprávne odbočenie, technické problémy, či zranenie a mohlo to skončiť inak.

Na Tribeči sa podľa rôznych príbehov strácajú ľudia. Ja som zablúdil. Môj príbeh na konci mal rozumné vysvetlenie. No netreba podceňovať silu akýchkoľvek hôr. Majú kopu zvážnic, cestičiek, veľmi veľa miest bez signálu. Hlavne na jeseň vyzerá všetko rovnako. Zablúdiť je ľahké. Stratiť zatiaľ neviem, ani nechcem vedieť. Môj príbeh má slúžiť ako pripomenutie na to, aby som pri ďalších tréningoch cez nepoznané miesta lepšie naplánoval, prezrel trasy a dal väčšiu časovú rezervu. Taktiež pripravil lepší nápoj na tréning.

Radosť z cesty

9. november 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Takéto otrepané klišé je na každom rohu. Vždy sa ho snažím prehodiť na seba, aktivity. Nie vždy rozumiem, čo je radostné na šliapaní do kopca, bežať tridsať kilometrov v horách, ponárať sa do šesť stupňovej vody. Možno pocit po, keď sa to skonči a obzriem sa dozadu. Vlastne je to jediný veľký ciel, ktorý sa mi splnil. Chcel som každý deň mať pohyb. Hýbem sa. Hmotné veci nepočítam, cítim sa ako keby nič zatiaľ nemám.

Chcem napísať knihu. Námet s príbehom už pobehujú okolo mňa. Chýbajú dve – tri lekcie, zopár fotiek a môžem sa dať do práce. Vlastne k tej kniha ma priviedol Jožo. Nikdy nezabudnem, keď ma buchol po kolene s otázkou či si budeme rozprávať do vetra, alebo tak ako sa veci majú. Jedna z jeho „hodín” bola asistencia pri zemných výkopových prácach v parádnom obleku. Raz mi zobral telefón počas pracovného dňa a uniesol ma kúpať sa pod Tatry. Vtedy ma pri mnohých jeho prednáškach triafal šľak. Nie hocijaký. Jožo je človek, na ktorého nemám žiaden kontakt, nepoznám jeho priezvisko. On sa z času na čas ukáže v mojom živote, zatrasie mnou a ide tam odkiaľ prišiel.

Sedím v mojej obľúbenej cukrárni, napchávam sa veterníkom s punčákom. Ospravedlňujem sapred sebou, že som po tréningu, môžem. Rozletia sa dvere, to doslova. „Mišooo, ako to zase vyzeráš človeče.” Nestíham sa nadychovať. „Nová košeľa, topánky. Kde máš brucho? Narástli ti ramená, dobrééé.” Spamätávam sa zo šoku. Nemusím opisovať, ako som za pár sekúnd získal pozornosť návštevníkov cukrárne. Úplne bez slov. „Punčáčik, veterníček ťa stále neprešli.” Nastal smiech, ticho. Tento krát som sa už necítil trápne, ako v minulosti. Vyskočil som zo stoličky objali sme sa ako najlepší kamaráti. Priešiel Jožo.

Pri tomto človeku, som sa nikdy na nič nezmohol. Neviem, či ma náročky dusí. Jednoducho, keď sme spolu, vždy kričí, rozhadzuje rukami, pôsobí netrpezlivo, robí okolo seba neporiadok, hojda sa na stoličke. Niekedy je ticho, vtedy je to vážne. Dáva tie najhlúpejšie vtipy. Smejeme sa všetci. Aj ľudia na chodníku.

Nevidel som Joža niekoľko rokov. Viem, že vzdúchol niekam do Ameriky. Má tam menšiu firmu, sem tam niečo prednáša na škole. Ako ho poznám je v Kanade. Mám rád na veľkých ľuďoch ich veľkosť. Ako sa ukazujú na verejnosti, robia skutočnosti veľkých všetkých naokolo. Jožo je veľký človek. Narástlo mu brucho. Obmedzil cvičenia na rok, mal niečo s chrbtom. Teraz sa začína vracať do svojich cvičení. Že vraj do pól roka ma kocky. Je to možné, nikdy nerozpráva do vetra. Iba vtedy keď chce zmiasť druhú stranu.

„Užívaj si cestu.” začal nenapadne pokračovať v rozhovore. Tento krát s príjemným tónom v hlase s úsmevom. Pozeral sa na mňa ako na mladšieho brata. Nikdy mi nedal pocítiť, že on je veľký šéf, lektor a ja škôlkar. „Všímaj si čo vidíš na druhých ľuďoch. Toto si pred tým nevidel.” Nastalo ticho.

„Nezabúdaj, to čo vidíš na druhých. Máš v sebe.” „Páči sa mi tvoja zmena, pokrok. Chválim ťa, že si to dal sám od seba. Nebola za tým žena, ego, či pomsta.” Dojedal som punčák s naozaj víťazným pocitom. Rozhovory s Jožom vždy viedli k niečomu, neboli len tak. Nedostal som len dobrý pocit z vyrozprávania. Rozdával vždy emóciu so zážitkom. On ľudí vie neskutočne poblázniť. Vraví, že každý z nás ma v sebe majstra, len nie všetci na to aj prídeme. Niekto potrebuje klin a karbobrúsku na dolovanie. Ďalší jemne posunúť.

„Zabudni na materiálne veci v tejto chvíli. Áno, chceš teraz nové auto, bicykel, bežky, chatu, veľké tréningové ihrisko, vlastnú cukráreň. Chápem. Aj ja chcem. Možno dosiahneš všetko, polovicu a možno nič. No musíš isť ďalej, preto trénuješ. Ak zastaneš, zomrieš. Jasné prídu zranenia, sklamania, podrazy, náhodné okolnosti. To patrí k tomu. Vždy sme sa o tom bavili. Nezáviď, vyzdvihuj. Tvoja príležitosť príde a keď nie, aspoň si skúsil.” Všetky slová sú moje, myšlienky nie. Nedokážem Jožové slová zopakovať. Ak číta články. Určite sa smeje, ako som to zas po svojom pochopil.

„Ak chceš nádhernú vinicu musíš sa starať. Pravidelne rezať vinič, hnojiť pôdu. Ošetrovať. Všetko podľa najpresnejších parametrov, aby bola úroda čo najlepšia. Vedel si, že sú odrody, ktorým sa redukuje aj časť úrody pred dozrievaním? Niektoré strapce sa odstrihnú, iné sa ponechajú. Platí, že na viniči sa necháva vždy počet strapcov, ktoré sú listy schopné zásobovať. Takéto strapce majú následne vyššiu kvalitu.” Sem tam sa niečo ku mne dostane. Mám rád dobré kvalitné vína. Samozrejme, menšie porcie. Viac neznesiem. Pozdravujem kamarátov somelierov.

„Všimni si vinič, ktorý rastie na divoko, alebo s menšou starostlivosťou. Všímaš ten rozdiel?” Musel som listovať v hlave obrázky viniča. Mal pravdu, našiel som rozdiel. „U ľudí hľadajme podobne súvislosti.” Nikdy som sa na to takto nepozeral. Ide o teórie, ktoré majú dačo do seba. Samozrejme nie vždy aj platia. Hľadajme spojitosti.

„Dostaneš ranu. Aby si získal skúsenosť, poznanie, zobudil sa. Na všetko prídeš. Vlastne vieš toho viac ako si myslíš. Prosím ta buď tu. To čo sa stalo pred tým ťa posunulo. To čo sa stane zajtra, ťa určíte ovplyvni. Nezabudni nič nie je stále. Všetko sa pohybuje nelipni na skúsenostiach z minulosti. Rešpektuj ich,buď otvorený zmene. Často sa stáva že tie najmenšie zmeny, majú najväčší vplyv na naše životy. Užívaj si cestu, aj keď je to klišé “

Jožové monológy ma fascinujú. Snažím sa zapamätať čo najviac. Poukladať myšlienky, nápady, emócie. Je radosť vnímať človeka, ktorý vie. „Sleduj energiu kam tečie. Mnoho okolo teba nepotrebuje tvoju pozornosť. Taktiež nemusíš mať prehľad o všetkom. Jednoduchosť je odpoveď na všetko a menej je viac. Toto si pamätaj. Sú to staré pravdy našich predkov. Aj keď sa hovorí, ťažko, je ľahko žiť.”

„Tvojou úlohou nie je zničiť sa v práci, vo vzťahu, na tréningu. Sme tak ľahko nahraditeľní. Tvojou úlohou je pochopiť tento moment, chvíľu a pokračovať krok za krokom. Lebo to je všetko čo máš. Užívaj si cestu, aj keď ideš do kopca a leje z teba pot.”

Rozhovory s Jožom boli zvyčajne jednoduché. Mnoho krát opakoval čo som sa dozvedel v knihách, alebo niekde vonku, či na jeho lekciách. Opakovanie a pripomínanie je matka múdrosti. No ak moja reakcia bola ja viem. Danej myšlienke sa nevenoval. Vrátil sa k nej až vtedy, keď som otvoril myseľ. „ užívaj si cestu, je to viac ako si myslíš. To neznamená, že sa máš flákať. Jediné čo máme, je táto chvíľa. Preto si užívaj cestu, vždy dostaneš nové skúsenosti, poznatky. Spoznáš seba a vlastné reakcie. Otvor myseľ, všímaj si príležitosti, všetko skúšať nemusíš, hľadaj možnosti. Keď to bude najviac bolieť, skoč, tlač.”

Z ničoho nič vstal. „Platím.” Podal mi ruku, usmial sa a opäť vo dverách kričí. „Ja si ťa nájdem, punčáčik môj.“ Opäť pozornosť celého podniku na mne. Smiali sme sa všetci. Hneď potom ostalo ticho. Myslím, že aj hudba prestala hrať. Niečo bolo inak ako predtým. Rozleteli sa opäť dvere. „Michal, ten cieľ som vedel, že dáš. To ostatne je súčasť. Dokonca možno nie tvoja. Si bližšie ako včera, no ďalej ako zajtra. Prosím, užívaj si cestu. Keď len jeden cieľ z tých všetkých dosiahneš. Oplatí sa to. Možno máš na viac ako si myslíš.”

„Čo keď to je celé inak mladý muž.” Ozvala sa životom skúsená pani. „Každý to máme inak, no na konci rovnako.“ S lišiackym úsmevom Jožo mizne v dave. Ja v jeho myšlienkach. Myslím, že už písem knihu. Ďakujem za pripomenutie myšlienok. Nabudúce si ich radšej nahrám a napíšem autenticky prepis rozhovoru.

Nemusíme nič

25. máj 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Vždy keď sa s niekým stretnem viem, že sa môžem niečo naučiť. Teda ak budem ticho, vnímať to čo sa deje okolo. Nebudem klamať, že čoraz častejšie mám chuť do rozhovoru vstúpiť a dopĺňať slovíčka. Lenže potom sa asi nedozviem nič.

Píšem poznatky do článkov a hneď na druhý deň dostávam skúšky. Moje reakcie nie sú také ako by som chcel. Mám okolo seba ľudí od ktorých sa učím, obkukávam, sem tam naberiem odvahu opýtať sa o radu. Veď koniec koncov mnohé myšlienky poznamenávam pravé sem na blog. Práve pokašlané skúšky sú najlepším učiteľom.

Udalosti, ktoré sa dejú po ceste ma ovplyvňujú, ale aj posúvajú. Tak isto menia. Zažívam situácie, ktoré nechcem aby som zažíval. Sú tu aj také, ktoré nechcem aby skončili. Mám obdobia, keď chcem byť v ulite a neriešiť čo sa deje okolo. Aj dni, keď som za lídra a nepoznám prekážky. Častokrát rozdiel mojich dní spúšťa pocit ktorý cítim v bruchu.

Asi najviac ma nakopol Jožo s Majstrom, či ide o články, život, riskovania, myslenie, vytváranie návykov, komunikácie, balenie báb, stravovanie, šport. Bolo to ťažké obdobie. Doma to bolo na prd, ostatné nebolo. Nebolo sa čoho chytiť, pevná pôda pod nohami neexistovala. K tomu stále som mal hlad. Nemám mnoho kamošov z toho obdobia, ale zážitky asi najväčšie.

Spoznal som Štiavnicu, začalo sa chodiť na futbal, zmena myslenia, aktívny šport, písanie článkov, robili sa veľké rozhodnutia, prišli ľudia. Vždy ma niekto niekam nenapadne posunul. Či išlo o frajerky, rodinu, priateľov, kolegov. Veď koniec koncov, cez prácu sa mi otvorili dvere k Jožovi. Zamrznutý počítač mi pomohol lepšie rečniť. Organizovali sme florbal, tenis. Majster sa stal sám. Ešteže ma napadlo doplniť nádrž v Leviciach. Ten zvyšok prišiel postupne. Mojou úlohou bolo iba rozoznať s kým áno, s kým zdvorilostne áno a s kým vôbec nič.

Je tu mnoho ľudí ktorých mám rád. Pre nejaký dôvod sa vždy odo mňa po čase odpoja. Sem tam sa na chvíľu vrátia, inokedy ma obchádzajú. Ľahko sa ukazuje na druhú stranu. Nevieme čo, nepoznáme všetko a či nejaké súboje ten druhý v sebe nesie. Bolo ťažké naučiť sa žiť bez ľudí ktorých mam viac než rad. Ešte ťažšie bolo naučiť sa žiť bez posudzovania, radenia, frflania, bez potreby vyjadrovať sa k všetkému.

Ak chceš od niekoho dostať viac, naštvať. Ale opatrne. Vravieval Majster. Naposledy som mal tu česť vidieť naštvaného človeka na futbale v Trenčíne. Tréner nášho tímu celkom slušne pokašlal úvodnú zostavu. Nechal sedieť najpotrebnejšieho hráča na lavičke. Bol nútený robiť rýchle zmeny. Hráč pred nástupom na plochu mal výmenu názorov so štvrtým rozhodcom. Asi aj neoprávnenú, ale tak ho to vytočilo, že v úvode z jeho rohového kopu padol gól. Nakoniec sme prehrali, ale jeho výkon bol neuveriteľný.

Čím viac som naštvaný, tým viac dokážem. Lenže len do určitého momentu. Potom chcem všetko iné. S ľuďmi to mám podobne, čim viac niekoho chcem, tým menšie šance mám. Hrával som opatrne, v rukavičkách a to vedie zvyčajne k sklamaniu v práci, ale aj mimo nej.

Jožo bol chalan, ktorý ma navádzal šokom. Nezabudnem, keď mi zobral telefón počas pracovného dňa. Vypol a šli sme sa kúpať do Mikuláša na otočku. “Veď bude sranda” hovorieval. Viete čo? Nič sa nestalo. Na druhý deň, sa všetko dobehlo a veľká časť sa vyriešila sama.

Život je krásny. Každý jeden z nás sme nahraditeľný i keď nie možno hneď, ale časom určite. Myslím si, že to čo je tu, je skvelý námet na celovečerný film. Je fajn mať so sebou kameru a kamoša čo nahrá titulnú pieseň. Tam vonku sa dejú neuveriteľné veci, je takmer nemožné ich ovplyvňovať. Čo ovplyvniť vieme, je ťahanie za nitky. No najskôr sa asi budeme musieť naučiť ovládať tie svoje.

Nemusíme sa najedovať aby sme podávali najlepšie výkony. Nemusíme nič. Môžeme všetko. Istota je len jedna. Každého z nás čaká koniec a ten je každým dňom bližšie. Práve takáto myšlienka by nás mala posúvať na našich cestách.

Vyvyšovanie nad druhými

24. november 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Jeden z mojich kamošov pri zoznamovaní s mojimi ďalšími kamošmi ma zvyčajne pekne potopí. Netuším, prečo to robí, no sem-tam sa stane. Následne musím vysvetľovať druhým, že to tak nie je, čo povedal, len trochu dosť prifarbil, aby sa asi zapáčil. Zo začiatku bolo jeho správanie pre mňa náročné pochopiť. Vlastne, aj teraz je, lenže to nie je mojou úlohou.

Pred pár dňami som musel vysvetľovať, že naozaj to, čo povedal, len zveličil a nie je to tak, ako to povedal. Rozpráva tak presvedčivo, že naozaj vie naštrbiť kadekoho. Vlastne, on to asi nemyslí v zlom, skôr chce otvoriť konverzáciu. Lenže robí to viac zla ako dobra.

Mnohé súčasné podobné zážitky, udalosti mi pripomínajú mňa z pred niekoľkých rokov. Bol som arogantný nafúkaný majster sveta, čo vedel všetko. Dnes je to asi inak, teda snáď. Mám neustále pocit zo seba, že nič neviem a cítim sa ako študent. Snažím sa všímať druhých, vnímať súvislosti, moc nepremýšľať, pozorovať. Hľadať na druhých to dobré, čo sa mi páči. Pri komunikácií sa snažím používať: môžem mať pravdu alebo kamoša.

Ak mi niekto priamo/nepriamo stúpa po pätách trebárs ako môj kamoš, to neznamená, že budem ticho. Ľudia nám povedia toho viac, ak ich necháme rozprávať, konať. Priamo alebo nepriamo sa dozvieme ich postoje, názory, myšlienky, vzorce správania, princípy, ale aj ich postoje ega či pokory. Nie vždy každému máme veci ozrejmiť. Aj preto sú mnohé vysvetlenia často zbytočné. Niekedy je účinné vzdialiť sa na čas. Inokedy môžeme aj viac. Šoková terapia je tiež dobrý nastroj, len nefunguje stále. Najťažšie je nechať druhých konať tak, ako vedia a až keď prídu sa opýtať, až vtedy im môžeme tak trochu upraviť kurz.

Mňa nebaví vysvetľovať druhým, že mi šliapu po pätách, hádžu polená pod nohy, či zbytočne vyrábajú vysvetľovacie situácie. Tiež robím nesprávne rozhodnutia, chyby, viem pokašľať obrovské príležitosti, pracovné schôdzky či preflákať dni nič nerobením, viem sa zduť, naštvať na niekoľko rokov. Takže nie som ten najvhodnejší kandidát na rozprávanie, čo sa má a čo nie.

Druhých sa snažím predstavovať ako hviezdy. Či sa jedná o slávnu speváčku, najvyššieho šéfa firmy, primátora, začínajúceho kolegu alebo chalana, na ktorého sa hnevám. Vždy poviem pár pekných slov o druhom. Je pekné rozprávať o druhých pekne. Netreba zabúdať aj na srandičky, veď nemôžeme byť len vážne vážny, ale z citom, nie ponižovaním.

Degustoval som víno, ktoré mi nechutilo. Jedol som jedlo, ktoré sa mi nedalo zjesť. Bol som s človekom, ktorého by som najradšej obišiel kilometrovým oblúkom. Je nutné rozprávať aj o takýchto situáciách, ale pekne, diplomaticky, džentlmensky. Lenže sú ľudia, ktorým to isté víno chutilo, jedlo mohli zjesť a dokonca s tým istým človekom, ktorého ja idem obísť, sú najlepší kamaráti.

Život je záhada, to je viac ako isté. Pre niekoho aj istota, riziko, zábava, atď. Ciest je viac. No pred tým, ako si jednu vyberieme, nezhadzujme ľudí okolo nás. Veď čo keď raz budeme potrebovať pomoc a ona alebo on práve pôjdu okolo. Radšej sa spolu zasmejme na niečom hlúpom, ako sa o tom istom hádať.

P.S.: Pozdravujem všetkých kamošov, tento článok nie je písaný o vás, je úplne vymyslený. Všetky podobnosti sú náhodné a áno, pomôžem vám, keď pôjdem okolo.

Nikto nie je viac

29. september 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Nasledujúci článok je skutočný príbeh, ktorý sa možno práve v tejto chvíli odohráva. Aj preto je písanie náročnejšie. Osobu, ktorej sa nasledovné slová priamo dotýkajú, menovať nebudem, vysvetlíme si to osobne pri najbližšej príležitosti. Takto aspoň zostane priestor na premýšľanie.

Chcem poďakovať všetkým fanúšikom za podporu pri mojej ceste stať sa niekým, kto bude vedieť písať. Je to náročná činnosť, aspoň pre mňa. Ľahké je spadnúť z cesty a vyhovárať sa, ako nie je čas, chuť, energia, či nemám tému na článok. Toto všetko prenechám na iných. Tak isto je náročné odosobniť sa od mnohých zážitkov, emócií, o ktorých píšem. Radšej skúšam porozumieť, čo je za tým, čo sa deje.

Písanie ma núti pozerať sa na svet, hlavne na seba ako na tvorcu, pozorovateľa, niekoho, kto spúšťa, či roztáča pomyselné mlynské koleso udalostí. Nie ufňukanca, ktorý sedí doma na gauči a nadáva na celý svet s diaľkovým ovládačom od televízie.

Zmyslom zamyslenia v článkoch nie je nikomu ublížiť a ani vyvyšovať sa nad druhými. Ide skôr o akési pozorovanie príbehu, ktorý ma stretol po ceste, či zamyslenie, že každý z nás sa môže v určitých momentoch správať tak alebo tak. Niekedy naozaj stačí len drobná pripomienka, aby sme dávali svetu to, čo od neho chceme späť.

Niekto mne veľmi blízky sa ku mne správal záhadne. Často som sa cítil, ako keby mi ubližovali, osočovali, posmievali, podceňovali. Je náročné porozumieť takýmto pohľadom v práci, ale aj doma, hlavne ak sa priamo dotýkajú nás. Okolie taktiež náročne prijímalo reakcie.

Zo začiatku to bolo všetko vtipné. Lenže každá zábava by mohla mať nejaké hranice. Nebol som fanúšikom vyvyšovania nad druhými. Sám presadzujem techniku, že každý je lepší ako ja. Či sa bavíme v práci, v behu, v živote. Tým pádom sa na všetkých naokolo pozerám z pod víťazného piedestálu.

Podľa mňa je to aj správne, ale aj inspiračné, keď vidíme pred sebou druhých a ich šikovnosti. Za správne nepovažujem vyvyšovanie, podceňovanie, nadávanie druhým, ale ani sebe.

Môj príbeh skončil skôr, ako začal, aspoň teraz sa tak zdá. Čas uplynul ako voda v rieke, i keď niekedy sa plazil. Moja obľúbená osoba zmizla. Raz za čas sa síce ukáže v najrozličnejších formách, či pošle za seba náhradníka. Dnes viem, že je o mnoho ľahšie vysypať na druhého sprchu negatívnych narážok, ako povzbudiť.

Viem o ľuďoch, ktorí zatrpkli, zhorkli, lebo nedostali to, čo chceli. Lenže v mnohých prípadoch nedostaneme to, čo chceme. Často je to viac ochrana ako ublíženie. Všetci máme čas, každý môžeme len získať, teda ak sa pokúsime. Ak zostaneme zatrpknutí a budeme svoje horké myšlienky rozširovať ďalej, ako chceme zmeniť svet k lepšiemu? Doma na gauči s diaľkovým ovládačom, či komentovaním na modrej sociálnej sieti?

Nie všetko je ružové, zlaté, ani fantastické. Áno, dostávame od života výzvy, polená pod nohy, sem-tam nami aj zatrasie. Je ťažké sa pohybovať dopredu, keď pod nami nie je pevná zem. Lenže nič netrvá večne, my máme kľúče od našej miešačky. Máme sa ukázať, prihlásiť, postaviť dopredu, dať prednosť alebo rozkopnúť dvere, usmiať sa a povedať: „Ahoj, volám sa..“

Samozrejme, ak sa nachádzame v situácií, kde nám hrozí ublíženie na zdraví, majetku, je našou povinnosťou vyhľadať pomoc. Ubližovanie by sme nemali tolerovať v žiadnom prípade.

Ten niekto som bol ja z pred piatich alebo šiestich rokov. Myslel som si, že kritika, osočovanie, posmievanie sú najlepším motivátorom. Poviem vám, že keď mi tlieskajú, tak to je pekne parádny pocit, a ten je tisíckrát lepší ako tá najdokonalejšia kritika. Môžeme argumentovať celé noci o tom, že konštruktívna kritika posúva. Istým spôsobom to aj je pravda, ale keď som raz dobrý v útoku, tak nebudem trénovať na brankárskom poste, lebo tam prepadám.

Všetci máme veľmi podobné možnosti. Áno, náhodou sa dostane ku nám kniha, myšlienka, osoba, životná situácia, ktorá zmení, ovplyvní viac, ako by sa mohlo zdať. Lenže všetci sme na rovnakej lodi, nejako sme sem prišli a nejako odídeme a to medzitým nejako bude. Veď ako sa spieva v tejto ( TU) známej pesničke: Nikto nie je viac, nikto nie je menej.

Negatívne infošky

22. september 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Pred časom som zdieľal jeden z mojich neúspechov na sociálnych sieťach. Tentokrát o tom, ako sa mi nepodarilo vybehnúť kopec. Správa sa rozšírila naozaj rýchlo, vôbec som neočakával, že toľko ľudí bude chcieť rozprávať o nevybehnutom kopci.

Zvyčajne, keď skúšam nové veci, na prvýkrát nedám nič. Jednoducho pre nejaký vyšší dôvod to pokazím. Zvyčajne prichádzajú ďalšie pokusy s odstupom času alebo danú činnosť odkladám bokom (to sa stáva minimálne, ak vôbec).

Beh trénujem, no doma také kopce nemáme. Je rozdiel behať mierne vlnitý terén a kopce so strmým prevýšením. Prezentujem sa behom aj na internete, nakoľko je súčasť toho, čo robím. Zažívam pocity, ktoré bolia, tešia a tak isto inšpirujú. Dnes po trénovaní som v dvoch tretinách kopca. Ten posledný kúsok je zatiaľ pre mňa neprekonateľný. Lenže pokračujem ďalej v tréningu. Veď fňukať doma môžem kedykoľvek, trochu bolesti pri behu neublíži.

Ako tak behám horami, zažil som potlesk od náhodne stretávajúcich turistov, povzbudzovanie a dávali mi prednosť na miestach, kde sme sa vedľa seba nepomestili. Behalo sa o dosť lepšie a cítil som po povzbudení, že poletujem nad zemou. To sa mi u nás za dedinou na poľných cestách moc nestáva.

Vybehnúť na kopec nie je len o behu či prekonaní seba. Je to viac o vytvorení návykov, ktoré nám pomôžu zdolať náročnejšie situácie v živote, práci, doma. Tak isto stojím sám pred otázkou, či sa budem druhým smiať alebo sa sám pokúsim o niečo, čo som nikdy nerobil. Smiať sa druhým je ľahké, tak isto povzbudiť druhých je ľahké. Čo ľahké nie je, je začať niečo nové a vyzerať pri tom ako začiatočník. To mnoho z nás odmieta.

Áno, moje okolie rozprávalo asi dva týždne o mojom neúspechu s posmeškom. Len je zaujímavé, že nikto z nich ten kopec nevybehol. Je to akési čudné, ak niečo neviem, tak pre aký dôvod sa posmievam druhým, že to nevie tiež. Alebo, ak niečo viem ja, ale zas ten druhý vie niečo iné, a to čo viem ja, ten druhý nevie. To taktiež nie je moc na posmievanie.

Už som veľký, zvládnem výsmech môjho okolia, že som nevybehol kopec, dostal košom, nie som dobrý v tom alebo tamtom. Predstavme si, že nás život nejde tým kurzom, ako chceme a každý v našom okolí sa bude na nás chichúňať. Chceme lepšie životy, mestá, krajiny, ľudí okolo a akosi sa zabúda, že začať by sme mali od seba. Všetko je postavené na maličkostiach, zvládaní náročných období, vybehnutých kopcov, pokašlaných príležitostiach, ale aj bláznivých osláv.

Je nepodstatné, kto sa bude na nás smiať, aj tak vysmievači tu budú vždy. Istým spôsobom je to pre nás reklama, ktorá sa bezplatne rozširuje o nás. Len je naozaj záhadné, ako rýchlo negatívne informácie vedia obletieť svet.

Nepamätám si všetkých ľudí z hôr, ktorí povzbudzujú, tlieskajú, pokrikujú. Keď bežím v kopcoch, som v eufórií a mám v hlave: “ešte kúsok”. Doma, v kancelárií, na stavbe, vlastne na všetkých cestách je podporovačov viac, tuším približne, kto sú, vážim si každého a ďakujem všetkým za podporu. Je to cítiť.

Nezabudnime podporovať nielen stlačením páči sa mi to, srdiečkom, komentom, ale možno sem-tam aj napíšme. Taktiež povedzme nejaké to pekné slovíčko. Možno práve vďaka nám bude niekto poletovať na zemou, či vybehne kopec.

Ka-ching

15. september 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

V roku 2015 som stál pri jednom z najdôležitejších rozhodnutí, ktoré boli dovtedy predo mnou. Išlo o to, ktorou cestou sa budem uberať v živote, ale aj v práci. Jednu som poznal, bola fajn, tá druhá bola neznáma a vedel som, že to bude jazda ako na horskej dráhe. Niečo mi našepkávalo, aby som si vybral kolotoče.

Od toho momentu po dnešok je už história, ktorá sa nikdy nevráti. Môžem fňukať, čo všetko som pokašlal alebo poďakovať za lekcie, podporu a príležitosti, ktoré som si všimol. Buď sa budeme pozerať na to, čo chceme vidieť a pokúšať sa vidieť toho o niečo viac. Alebo uvidíme to, čo je a urobíme z toho ešte lepšie/horšie. Oblaky a zamračená obloha tu budú stále.

Dostal som sa k ľuďom, kde som cítil, že sa niečo naučím. Ako sa píše v múdrych knihách, ak uvidíme niekoho, kto je na miestach, kam kráčame, učme sa od neho. Tušil som, že bude musieť ísť všetko bokom, súkromný život, kariéra, baby, pravidelné toky finančných prostriedkov (aj keď sa to nikdy nevylučovalo). Išlo o podanie najlepšieho výkonu, aký som bol schopný podať, staviť na seba a skamošiť sa so všetkými a dať nabok všetko nepodstatné. Teraz neviem, či bolo ťažšie zistiť, čo všetko je nepodstatné alebo vyhrnúť rukávy a odmakať si to.

Prvýkrát som si uvedomil dôležitosť hmotných prostriedkov, keď práca, ktorá bola vyrobená sa odmenila o niekoľko mesiacov. Mohol som sa hnevať, no nebolo na koho, ja som si vybral. Vtipných príbehov sa zažilo mnoho, od roztrhaných rifieľ, či niekoľkotýždňové jedenie chleba s džemom, chodenie pešo, či keby si mal aspoň jednoizbový byt, mohli sme byť spolu. Priznám sa, bolesti to boli obrovské. Neschopnosť, asi tak nejako by sa mohli opisovať vtedajšie pocity. Samozrejme, pomohlo mi pár ľudí a najbližšie okolie. Bola to obrovská škola, no zaplatené školné bolo prispôsobené jej náročnosti.

Tak isto prišlo (to asi až dnes) akési uvedomenie, že to, čo robím, nemôžem robiť večne. Pomaly nastáva čas na zmenu a na posun na iné miesta. Život je záhada, takže všetko sa môže za sekundu, rozhovor, video, fotku, schôdzku zmeniť. Viem, že mojou úlohou je sa ukázať, byť na očiach. Ísť si vlastnou cestou bez ohľadu na to, či sa to niekomu páči alebo nie. Zmysel je vybudovať čo najlepšie život, pochopiť základné elementy fungovania, stať sa trochu nebezpeční v tom, čo robíme.

Vtedy v začiatkoch som sa bál všetkých tých, ktorí dosiahli v živote úspech, svoje sny, ciele. Boli mnou považovaný za nadľudí, ktorých netreba zbytočne dráždiť alebo otravovať. Tak trochu to bolo nesprávne myslenie. Verím, že tí, čo sú vpredu, môžu byť vzadu a tí, čo sú dole, môžu byť hore. Nič nie je večné, či ide o úspech, krízu, bohatstvo, ale aj chudobu.

Možno naozaj to, čo robím, je skutočný kľúč k tým vysnívaným miestam a možno nie. Možno všetko, čo sa deje ma ochraňuje, aby som nezapadol na miesta, na ktoré nepatrím. Je až neskutočné, čo všetko neviem. Čo tak trochu tuším je, že nie je všetko len o jednom alebo tom druhom. Život je viac akási skladačka, ktorá do seba zapadne. No to si uvedomíme zvyčajne až po párty, keď sa pozrieme, kto neprišiel a vlastne dobre že.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter