V pondelok ráno som premýšľal, aké je to isť na moje obľúbené miesta večer a sám. Na krátku chvíľu, ma to aj zaujalo, no hneď myšlienka odišla.Poďme von, hovorím si. Tempo na pohodičku, idem niekam na poľné cesty na Mochovce, možno k vodnej nádrži k Veľkým Kozmálovciam. Hádam budem večer do deviatej už v sprche. Len ako tu už býva u mňa zvykom. Na prvej križovatke sa šlo na Zlaté Moravce. Hovorím si, že mohol by som teda zbehnúť cez Topoľčianky, Zubre, Zlatno, Kompanovu a Kostoľany pod Tribečom. Veď aspoň uvidím ako to je v lese po tme.

Cesta začala skvele. Počasie bez vetra, teplota prijemná na dátum. Oblečenie nebude spomaľovať a k tomu v batohu bola bunda. Cesta ubiehala svižne. Tak isto rýchlo zapadalo aj slnko. Nad Topoľčiankami prišli posledné výhľady zapadajúceho slnka. Za mnou začínala tma.

Zjazdil som vedľa Žikavského rybníka. Na prvej ostro doprava už bola tma. Zapínam predné svetlo. Mám trochu obavu o jeho výdrž. Výrobca tvrdí, že má vydržať svietiť štyri hodiny v úspornom režime. Lenže to sa mu nepodarilo doteraz ani raz. Tempo si držím stále rovnaké. Stretávam prvé poľovnícke auto. Čakám múdre reči o tom, čo tu robím. No nič sa nedialo. Dokonca mi dalo prednosť na úzkej ceste.

Prvá lekcia prišla skoro. Je viac ako vhodné mať veľmi rýchle reakcie a rozhodnúť sa či je predo mnou jama, alebo je to tieň. Chcel som sa otočiť, nebudem klamať. Ten strach z nepoznaného bol neskutočný. V duchu si hovorím, veď je to zakázané, nemá sa to robiť. Lenže na druhej strane, ak to bude skvelé, začne to byť návykové a budem chcieť viac. Myšlienka, že to idem vzdať a prejdem od Zubrov na Lovce je čoraz silnejšia.

Prvá skúška prišla pri Zubroch. Hovorím si, nepôjdem na Kostoľany. Zjazdím to na Velčice a cez pole prejdem k Sľažanom. To nie je veľká vzdialenosť, k tomu si aspoň skúsim aké to je byť v lese v tme sám. Niečo podobné som skúsil cez zimu v snehu. Len bol deň. Celú trasu poznám. Šiel som tadiaľ najmenej stokrát. Prichádzam k odbočke okolo Zubrov. Prehadzujem na najľahší prevod, čaká ma krátke stúpanie. Som v tme, úplnej tme.

Moja najobľúbenejšia časť Zubre – Zlatno prvý krát v tme. Cesta po dažďoch bola v celku náročná. Blato, kaluže vody, korene, miestami kamene. Šiel som o niečo pomalšie, nebol som si istý. Zjazd sa jazdí pomaly aj cez deň, nie ešte v tme. Vyjazdené koľaje s pieskovým podkladom sú nebezpečné. K tomu je tu ešte brána. Šlo sa na brzdách, nech nikde nespadnem. Cez lúku sa ide plný plyn. Len pozor, v zákrute opäť na brzdy.

Prechádzam nad potokom. Tu je blato asi stále. Posledný štrkový úsek a som v Zlatne. Napravo vidieť obrys kopcov. Vydychujem sa pri pouličnom osvetlení v dedine. Prvá časť lesa za mnou. Neuvedomujem si zatiaľ nič. Prechádzam vedľa starého ihriska. V hlave myšlienky, tu začínajú všetky strašidelné príbehy. Posledné svetla sa strácajú ako letím lesom. Všade šum, zvuky, pukanie, praskanie. Spievam si hlasno, tlieskam. Šliapem do pedálov sviežo. Adrenalín sa zvyšuje čim som hlbšie v lese. Viem, nie som tu sám. Srnky, možno aj muflóny, zajace, líšky, mačky mi prebiehajú cez cestu ako na bežiacom páse.

Sústredenosť je vysoká, tak isto ako adrenalín v tele. Jazda v tme ma výhody. Jedna z nich, nevidno kopce nemôžem sa na ne pripraviť. Jednoducho prídu. Prechádzam hlavnou križovatkou v lese, kde sa cesty rozchádzajú odbáčam na Kľačany. Nenáročné stúpanie, v strede kopca sa obchádzajú jamy. Míňam odbočku na Čierny hrad, opäť v hlave strašidelné myšlienky o strácaní ľudí, tento krát zo známeho portálu o Tríbeči.

Cestou po starú osadu Kľačany je zjazd. Len niekde tesne pred odbočkou je rampa. Sem tam ju niekto zamkne. Dávam pozor, pozerám pred seba, vyhýbam sa ako tak jamám na ceste. Rampa je otvorená. Letím čo to dá. Na lúke prichádza hmla, vysoká asi do dvoch metrov. S mesačným svitom pôsobí hrozivo. Cítim sa ako zo známej knihy o pohorí Tribeč.

Prichádza krátke, nenáročné stúpanie na Kompanovu. Les je tu hustejší, rušnejší. Mám zvláštne pocity. Ak niečo vybehne, som bez šance reagovať. Myslím, že odtiaľto nie je šanca na únik. Nepremýšľam radšej ďalej, pridávam do pedálov, aj do spevu. Moje melódie sú falošné, ale hlasné. Prichádzam k poslednej zákrute pred rovinkou k odbočke. Stretávam sa s niečím väčším.

Netuším, čo je to zviera. Jedno viem, nie je to srna, ani muflón. Zvuky utekajú odo mňa. Hlasno vydychujem, dýcham, opäť zrýchľujem. Nahováram si, že to bol najväčší jeleň v lese. Pri odbočke vidím svetlá auta. Stretávame sa. Auto opäť dáva prednosť. Poďakujem. Pán v aute mi ukazuje gesto, myslím že povzbudzoval. Len ešte chvíľku po strete ostáva stáť.

Prichádza križovatka Velčice, Kostoľany pod Tribečom. Nebláznil som už viac. Ide sa na Velčice. Je tu lepšia cesta, zjazd a už len pár minút do civilizácie. Nejazdím tadiaľto často. Mám radšej cestu na Kostoľany. No prvý krát po tme v hore to bolo dobré rozhodnutie. K tomu som nevedel ako dlho vydrží predne svetlo. Adrenalín v tele lietal naozaj vysoko. Bolo mi teplo. K tomu zjazd dole kopcom sa zdal miestami, ako keby idem mierne do kopca.

Zjazd prišiel o trochu neskôr. Šiel som na istotu, pomalšie. Cesta sa vlní, sú tu zákruty. Chcem zostať bez pádu. Všetko pôsobí inak po tme, k tomu tu pobehuje zver. Stále je sústredenie vysoké. Len tie Velčice nie a nie prísť. Možno, už za zákrutou. Čas sa zastavil a cesta predlžila.

Posledná tribečská srnka prebehuje cez cestu. Vidím svetlá. Velčice, vydychujem si. Prichádza pocit radosti, nadšenia. Míňam domy, oproti idúce auto. Nikde nikoho. Vstupujem do ďalšieho tmavého úseku Velčice – Sľažany po starej poľnej ceste. Pozerám na Zobor. Premýšľam či je niekto na pešej, alebo na námestí v Nitre. Tma už nebola taká strašná. Naokolo svietili pouličné lampy z okolitých dedín. Ešte zopár zajacov prebehlo cez cestu. Som v Sľažanoch. Strach a adrenalín je z tela definitívne preč.

Posledný úsek Sľažany – Tesárske Mlyňany vedľa skleníka. Cesta je v horšom stave. Ale pri trochu pozornosti sa dá prejsť aj po tme. Takmer prichádza prvý stret so srnkou. Išlo sa tvrdo na brzdy. Našťastie si to v poslednej chvíli rozmyslela a vracia sa späť do pola. Výhľad je odtiaľto skvelý. Vidieť okolité obce, Zlaté Moravce. Ešte stále pozornosť funguje, dole kopcom pred Mlyňanmi sú v ceste diery. Vychádzam nad R1-tku. Zastavujem, pozerám na auta. Vidím v diaľke obrys hôr odkiaľ idem. Hovorím si, vrátim sa. No lepšie vybavený, s lepším svetlom.

Bola to jazda o prekonaní vlastného strachu, utíšení príbehov, ktoré za zlomok sekundy dokáže vymyslieť hlava. Výjazd sa mi páčil. Zažil som tribečské lesy prvý krát na farebnú jeseň, s dažďom, hmlou, so snehom, na jar, v horúcich letných dňoch a teraz to bola s tmou. To je za nami prvý rok, čo sa poznáme tak bližšie.

Cely okruh je nenáročný, zvládne ho každý. Možno s rozdielom prejdeného času a počtom prestávok. Priznám sa. Boli dni, keď som sa na týchto miestach cítil viac sám cez deň, ako vtedy večer. Myslím, že večer a tma sú náročné v každej hore. No je fajn sa pozrieť na svoje strachy a skúsiť ich prekonať. Niečo sa určite naučíme. Niekedy dávno, keď sa ku mne dostala najznámejšia kniha o pohorí Tribeč povedal som si, že tam nikdy nepôjdem.

Vchádzam do Mlynian a som skoro doma. Na svetle sa rozsvecuje červená kontrolka. Mám pár minút. Opäť pridávam do pedálov. Hovorím si ak to nestihnem, budem svietiť telefónom. Stihol som. Pristávam, parkujem, odopínam sa. Prichádza nával emócii a úsmev. Myslím, že toto bol jeden z najlepších tréningov do teraz.