Search

Type your search keyword, and press enter

vízie

Napredovanie

22. júl 2020 Cesta poznania - vízie - Všetko
napredovanie
Prichytil som sa pri situácií v práci, keď som stratil zmysel toho, čo robím. Rána sa opakovali dookola, prichádzali emaily, telefonáty či pracovné schôdzky, ktoré ma vôbec nezaujímali. Zrazu počúvam o kuchynskej linke, developerskom projekte, handrkovaní o pozemkoch s dôveryhodným výrazom, no moja hlava si poletovala kade-tade. Raz za čas, zvyčajne to býva po náročných úlohách, ktoré neprinášajú so sebou ani len dobrý pocit, prestávam mať chuť ísť ďalej.
Ja ti neviem, ale jednoducho často sa stáva, že moje okolie si myslí, že nič nerobím. No akonáhle potrebujú predať, kúpiť, poradiť, dostávam telefonáty. Chcú odo mňa “rady” teraz a hneď a samozrejme za podanie ruky. Nebaví ma vysedávať v kancelárií po nociach, aby som dohnal čas a zarobil na tankovanie alebo na to, aby bolo do čoho tankovať. Rozumiem, že je potrebné sem-tam dať niečo navyše, pomôcť a takisto nebrať si k srdcu trefné poznámky od kamošov. Aj tak tu bude vždy niekto, kto bude frflať. Lenže ak sa nachádzame stratení v čase, v živote, každá nepekná poznámka môže spustiť nečakanú lavínu emócií.
Niekedy sa stane, že stratíme vnútornú silu, motiváciu, chuť ísť dopredu. Je to v poriadku načas zablúdiť či stáť na mieste. Rozumiem, že sú obdobia, kedy sa nám nič nedarí. Takisto sú obdobia, keď sa len usmejeme a celý svet robí to, čo chceme my. Vždy je tak trochu záhada, ako funguje svet. Z času na čas zaplatíme školné aj dvakrát, inokedy sa len ukážeme v pomyselnej triede na skúške.
Mám obrovskú výhodu sám pred sebou, viem makať a nebojím sa práce. Aj keď telo s hlavou niekedy protestujú. Chcem lepší život, kombajn, Ferrari, vilu pri mori a aj v horách, inšpirovať druhých, aby objavili v sebe svoje talenty. To, čo robím ma baví, moja práca mi otvára dvere k ďalším možnostiam. Dôležité je mať chuť pracovať, tvoriť, mať prístup, to ostatné prišlo a príde časom skúsenosťami. Chcem od seba viac, pretože môžem. Všetci môžeme, či máme všetko alebo nič, sme zaseknutí, rozbehnutí, dole, hore.
Odpoveď na náročné dni, na premýšľanie o vzdaní sa, stratenej motivácií je tvoriť a napredovať ďalej. Preto by naša práca nemala byť robenie dookola to isté, ale posúvať sa trochu dozadu, potom viac dopredu, sem-tam odbočiť doľava či urobiť si výlet doprava. No nezabúdať na napredovanie. Tľapnúť si sám so sebou, skúsiť sa dať dokopy s partiou alebo tvoriť niečo popritom, čo robíme, dovoliť si snívať, dúfať, inšpirovať. Možností je mnoho, jedna z nich je ostať na tom istom mieste dvadsať, tridsať či štyridsaťpäť rokov. Pre každého bude iná cesta správna.
Hovorí sa o tom, že najdôležitejšia práca, ktorú máme spraviť je zistiť, v čom spočíva naša sila, na to prídeme tak, že skúsime toho veľa, urobíme kopec nesprávnych rozhodnutí, zablúdime, rozbijeme, ublížime či rozhodneme sa ísť ďalej ako včera. Preto som presvedčený o napredovaní ako o “lieku” na mnoho životných oblastí, veď povedzme si, kedy sme sa naposledy úprimne radovali, keď sme vydreli vysnívaný ciel? Aké to bolo? Však by sme také mohli zažívať aj častejšie? Mnoho oblastí, poznatkov, práce, tvorenia majú svoje opodstatnenie. No zatiaľ som prišiel na dva dôležité poznatky v živote, prvá je napredovanie a tú druhú rozpíšem v niektorom  nasledujúcom článku.

Pokračovať

15. júl 2020 Cesta poznania - vízie - Všetko

Pokračovať

Ako tak pribúdajú články na môj blog, uvedomujem si, že v nich vyzývam seba, možno aj čitateľov k tomu, aby sme začali, vykročili, pokúsili sa ísť za tým niečím našim vysnívaným. Začiatky sú skvelé, majú v sebe obrovskú energiu, ktorá nás vie poriadne naštartovať. Lenže ako to tak býva, počas každej jazdy sa palivo spotrebováva. Máme dve možnosti, buď zhasneme alebo dotankujeme, ak chceme ísť ďalej.

Krízy, pokušenia, nástrahy, nesprávne odbočky, chybné rozhodnutia sú akousi súčasťou našich každodenných ciest. Čim ich je viac, tak sa ťažšie kráča, teda pokiaľ si neuvedomíme, že je to trochu inak, ako sa na prvý pohľad zdá. Aj preto mnoho z nás vo svojich životoch staví kartu na bezpečnú cestu s pomyslením, že je to tam naozaj bezbolestné. Tým nenaznačujem, že nie je správna, len zvyčajne nám neukáže tie najkrajšie výhľady a vlastne môže skončiť tak isto ako riskantná voľba. Takže, ak sa máme trápiť, tak už radšej nad niečím, čo nám robí radosť.

Veľa situácií sa opakuje, prichádzajú ľahšie, ale aj ťažšie. Jediné, čo sa môže zmeniť, sme my. To znamená, že nebude okolo nás ľahší život, no môžeme byť silnejšími, odolnejšími. Moderné auta majú bezpečnostné systémy, kontrolky, v prípade nebezpečenstva zasiahnu. Naše telo nám ponúka tých najvyspelejších asistentov, systémy, ktoré tak isto zasahujú v prípade nebezpečenstva. Zvyčajne je to tenký hlások, pocit v bruchu alebo náhodná pesnička v rádiu, odkaz na tabuli či od veci vetička od kamoša.

Úplne prvý signál, ktorý dostávame pri prvých prekážkach je: „VZDAJ SA. Choď domov, čo tu blbneš, aj tak v telke ide super seriál.” Takýchto signálov nám náš mozog dokáže poslať státisíce. Vlastne neustále posiela. Zatiaľ som neprišiel na to, prečo to robí. Teórií je viac, jedna z nich vraví o tom, že okolo nás nie sú ľudia, ktorí chcú od života viac. Na čo prichádzam je to, že signály z hlavy dostávam pravidelne v bláznivých dávkach. Lenže tu prichádza na rad vymakaný systém, ktorý je omnoho múdrejší ako naša hlava.

Ide o veľmi jemný hlások, ktorý takmer vôbec nie je počuť, je prepojený s pocitmi v bruchu. Zo začiatku je mimoriadne náročné ich zachytiť, len ak robíme niečo, čo nie je v poriadku, tak máme zlý pocit a nevieme prečo. Čím viac si takéto jemné signály budeme všímať, nielen tie zlé, aj tie príjemné, podľa všetkého spustíme neskutočne dokonalý navigačný systém, ktorý budeme mať neustále so sebou.

Stále budeme počuť vetičky, že nemáme na to a máme ísť domov. Len tentokrát v úzadí bude čoraz častejšie a silnejšie znieť: ešte jeden krok, kilometer, schôdzka, telefonát, pokus, šanca a pod.  Dostaneme sa na okraj pomyselného útesu. Jasné, že budeme mať v sebe veľa emócií, cítiť strach, nebudeme mať chuť na šaškovanie a najradšej by sme tajne šli domov. Viete ako sa hovorí, padák sa neotvára hneď pri skokoch z veľkých výšok, najskôr prichádza voľný pád, až v tej pravej chvíli sa otvorí.

Každý deň vystupujeme na pomyselné útesy, dostávame sa do novým situácií, výziev. Sú a budú tu dni, keď všetko ide proti nám, áno, aj vlastná rodina, priatelia, životní partneri. Lenže ak sa vzdáme, neuvidíme to, čo sme uvidieť mohli. A viete čo, keď už sa teda budeme trápiť, tak by bolo fajn, získať za to naše trpenie aj odmenu a tú zvyčajne dostaneme po veľmi krátkom čase, teda ak sa dnes nevzdáme (len ten krátky čas môže trvať aj pár rokov, ale tým sa neznehodnocuje kvalita odmeny).

Riadky vyššie sú písané z vlastnej skúsenosti. Chcel som sa miliónkrát vzdať, vypnúť telefón, utiecť milión kilometrov ďaleko.  Nemal som na autobus, telefón, jedlo. Mnoho ľudí ma odkoplo, keď som sa učil chodiť. Ukázali mi novú cestu a potom chceli okamžite, aby som po nej vedel kráčať. Bolo na nej veľa nástrah. Išiel som proti sebe, proti tenkému hlásku, ubližoval druhým, nevedel, čo je správne. Bál som sa, čo bude, aj dnes sa bojím, ale dnes viem, že zajtra sa mám pokúsiť znova. Nie pre prácu, druhých, ale seba. Pretože aj ja môžem žiť život podľa svojich najtajnejších a najlepších prianí. Prosím, nevzdávajme sa a pokračujme, nemusíme uspieť, ale radšej mať pocit, že sme sa pokúsili, ako mať v sebe pocit ľútosti. O tom by nám vedeli viac povedať sedemdesiat, osemdesiat alebo aj deväťdesiat roční ľudia.

Inšpirácia, dokumentovanie a fotka

17. jún 2020 Cesta poznania - vízie - Všetko

Inšpirácia, dokumentovanie a fotka

Sedím v mojom obľúbenom kresle, mám vzdelávačku, jem čipsy a v tom počujem krik: „Hej, ty, prestaň sa správať ako reklamná agentúra, ktorá reklamuje svoje služby.“ Áno, vieme, že vonku je pekne, teplo, zima, obloha je romantická. Buď vtipný, tvor hodnotu pre druhých alebo úplne najlepšie kombinuj obe dve. „Naozaj neviem, či to, čo robím je dobré alebo nie. Lenže to, čo robím má dôvod a nič nerobím len tak.“

Dokumentovanie je proces, kde ukazujem svetu čím prechádzam, poukazujem na svoje zážitky, skúsenosti, poznatky. Učím sa tým, že tvorím. Je to jedna z najlepších ciest, ktoré pomáhajú rásť. Týmto zisťujem, spoznávam svoje myšlienky, pohľady na to, čo si myslím a čo robím.

Dokumentovanie robíme mnohí, len často poukazujeme len na svetlé a pekné chvíľky našich životov. Akosi sa bojíme poukázať na neúspešné pokusy, fotky, kde nevyzeráme dobre, situácie, ktoré nie sú prezenčné na prvý pohľad. Radšej si povieme, že teraz by bolo naozaj vhodné, aby ma nik nevidel, lebo mám mastné vlasy, som bez mejkapu, smrdím či tento omyl nemôže nik vidieť. Veď čo keď sa niekto na mne bude smiať. Vždy máme na výber dve možnosti, každá z nich má plusy, ale aj mínusy. Preto ak budeme kvákať o tom, že máme mastné vlasy, tak svetu nijako nepomôžeme, teda pokiaľ nie sme pri predajcovi šampónov. K tomu väčšina chlapov si nevšimne, že ten druhý/druhá má mastné vlasy. Všetko, čo robíme môže slúžiť ako inšpirácia pre svet, ale aj pre nás, akým byť či dokonca nebyť.

Dokumentovanie nie je len fotka na modrej alebo fialovej  sieti, je to videovanie, písanie, rozprávanie a v neposlednom rade tvorenie. Celý proces nás privedie na rôzne kúty, k novým ľudom, situáciám. Ak ho pochopíme, dodáme obrovské množstvo energie do koreňov/ základov samých seba, ktoré skôr či neskôr budú slúžiť ako nové nosné piliere našich osobností v ďalších životných obdobiach. Mnohokrát sa bude diať, že nie hneď uspejeme alebo uspejeme veľmi rýchlo a potom takmer hneď padáme späť, odklial sme prišli. Lenže ak sa máme o čo oprieť, malo by byť ľahšie vstať hore.

Najčastejší vzorec na úspech je stavenie na jednu kartu a spravíme všetko, čo bude v našich silách uspieť alebo budeme skúšať mnohé odvetvia, cesty, možnosti. V oboch prípadoch je dôležité poznamenávať svoje cesty, keď už pre nič iné, raz sa zamoceme a nie je nič ľahšie, ako rozmotať sa podľa svojho návodu. K tomu raz o sto rokov sa pozrieme dozadu na to, čím sme prešli, a to bude spomienok, zážitkov, úsmevných situácií.

Dokumentovanie je jedna z najdôležitejších tém u mňa na stole. Vždy keď sa stretnem s niekým novým, zaujíma ma, čím prešiel. Taktiež sa pýtam, kde má zverejnené fotky, videá, články, portfólio, práce. Som zvedavý na toho druhého, ale nie posadnutý prehľadávaním každej stránky. Bavíme sa o džentlmenskej resp. zdvorilej zvedavosti. Chcem si v kľude pozrieť prácu toho druhého, čím prešiel a pri najbližšej príležitosti sa s ním o tom baviť. Áno, môžeme sa aj pýtať, len ak máme k dispozícií vizuálne materiály, lepšie budeme reagovať.

Dokumentovanie má obrovskú váhu na ďalšie životné kroky. Tak isto nesmieme zabudnúť na inšpiráciu. Každý z nás je v niečom dobrý a najlepšie to zistíme tak, že sa o tom budeme baviť, poukazovať a podporovať. Podľa všetkého život plynie neskutočne rýchlo, nedávajme čas, energiu do naťahovačiek, škriepok. Je veľmi ľahké zavrieť dvere, lenže čo potom? Prosím, hovorme o tom, v čom sme dobrí, ukazujeme na naše super schopnosti. O mastných vlasoch sa nebavme, to naozaj k ničomu nevedie. Spôsobov je veľa, písanie, fotenie, natáčanie, nahrávanie, takmer každý z nás nosí so sebou celé nahrávacie štúdio. Prosím, používajme ho, tam vonku sú ľudia, ktorí možno hľadajú práve tú poslednú časť skladačky, ktorú máme my vo vrecku. Možno zmeníme jeden ľudský život, či vďaka nám firma začne poskytovať kvalitnejšie služby. Možností je mnoho.

Rozhovor

11. december 2019 Cesta poznania - vízie - Všetko

michal_botansky_clanok_blogger

Sedeli sme v reštaurácií na pracovnej schôdzke. Ako vždy sme sa bavili o tom, čo bolo, čo sme vykonali, čo robíme a čo nás čaká. Až po moment, pri ktorom som sa prichytil po polhodinovom monológu, v ktorom som sa snažil objasniť dôvod, prečo je dôležité obklopiť sa ľuďmi a ako s nimi následne pracovať.

Stretávam sa s ľuďmi, ktorí sú na rôznych pracovných pozíciách. Od jedných sa učím, zopár z nich vediem a ten zvyšok je okolo mňa buď pracovne alebo si nemáme čo povedať. Zistil som, že je veľmi dôležité mať okolo seba ľudí z čo najširšieho postavenia. Nakoľko jedny ma učia, s druhými skúšam a sem-tam niekoho učím ja.

Mňa zaujíma vždy prístup, výsledky nemám na prvom mieste. Tým, že pracujem v obchode tak viem, že nie vždy po usilovnej práci prichádzajú aj výsledky. Tak isto viem, že nie všetko v obchode je možné ovplyvniť. Čo ovplyvniť vieme, je náš prístup. Ten je pre mňa všetkým. Keď vidím, že mám niekoho v tíme, kto chce, ale jeho prístup hovorí všetko inak, nielen že ma ide poraziť, k tomu ešte aj strácame čas, výsledky, výhody, prostriedky.

Vedenie ľudí je jedna z najkrajších činností, ktoré niekto vymyslel. Že vraj až dve tretiny ľudí neznesú slobodu a potrebujú autoritu (lídra) (odkaz Tu). Líderstvo má mnoho foriem, mňa oslovila najviac možnosť brať toho druhého ako rovnocenného partnera s tým, že keď sa čokoľvek stane, tak je to moja zodpovednosť a keď sa stane niečo dobre, tak ide na piedestál ten druhý. Prečo to robím? Vraví sa, že úloha lídra nie je byť najlepší predavač, murár, doktor (samozrejme byť aj to). Úloha lídra je vychovávať druhých lídrov a následne s nimi spolupracovať. Len jedna maličkosť, je to beh na dlhé trate. Preto je dôležité pracovať od začiatku s tým druhým. Stane sa, že sa netrafíme a netľapneme si, ale tak isto sa bude stávať, že získame  partnera na celý život.

Jednoduchá úloha

Začiatky sú krásne, no takmer vôbec nie sú obľúbené. Neradi sa meníme a zažívame nové situácie. Máme viac radi svoju bezpečnú zónu, kde to ako-tak poznáme. Vystrkovať rožky môže znamenať aj popálenie, buchnutie, dokonca aj zlomeninu. Už od samotného pohovoru začínam pracovať s uchádzačom. Dostáva prvú úlohu, ktorú má priniesť na najbližšiu pracovnú schôdzku so mnou. Napríklad fotku prednej strany jeho poslednej prečítanej knihy, vytlačenú fotku z dovolenky, recept na koláč, adresu jeho obľúbenej reštaurácie. Nič komplikované, zaťažujúce, čo najviac nepodstatnejšia vec. Úloha testu je úplne jednoduchá, ak niekto nebude robiť malé úlohy, bude mať dosť veľkú ťažkosť robiť tie veľké. Úlohy sme v škole možno nemali radi, lenže vedia odhaliť toho druhého. Tak isto ako vedia odhaliť, vedia pomôcť tomu, kto ich vykonáva. Skúste to, môžete aj doma. Dajte vedieť čo ste si všimli.

Dať vykonať prvé činnosti

Úlohy a pracovná činnosť hneď od prvej chvíle. Či som v práci alebo doma so životným partnerom, chcem, aby sme ťahali za jednu stranu povrazu, iba vtedy máme väčšie šance na úspech. Tak isto potrebujeme zistiť v čom sme v praxi dobrí. Od prvej chvíle dávam úlohy všetkým, aj sebe. Nepodstatné, jednoduché, komplikované, dôsledné. Pri ich vykonávaní idem stranou (samozrejme okrem tých mojich) a pozorujem, ako sa daný človek pasuje s činnosťou. Možno na prvý pohľad nevyzerajú úlohy, že by niečo mali spoločné s tým, čo ideme robiť, lenže ja som filozof amatér a vo všetkom hľadám spojitosti. Vlastne aj múdri ľudia hovoria, že body vieme pospájať, no vždy len spätne (S. Jobs). Rád používam také činnosti, o ktorých ten druhý ani len netuší, ako sa robia. Poviem Vám, čím viac činností budeme pravidelne robiť, tým sa staneme lepšími. K tomu ak pridáme činnosti, v ktorých sa máme prekonať, staneme sa naozaj dobrými. Varovanie, ľudia okolo nás, ktorí budú od nás dostávať úlohy, nás môžu jedného dňa prerásť, preto im vytvárajme priestor a rastime s nimi.

Vytvoriť krízovú situáciu

Keď ideme kúpiť nové auto, tak si mnoho z nás pred kúpou zajednalo skúšobnú jazdu, aby sme zistili, ako sa nám páčia jazdné vlastnosti, ako sa točí volantom, zapínajú smerovky, či ako sa v ňom cítime.  Najjednoduchší spôsob vyskúšania druhého je dostať ho do situácie a pozorovať, ako sa bude správať. Dobré situácie ukážu mnoho, no krízové ešte viac. Veď skúste si na najbližšom rande zamknúť kľúče, dáždnik, ale aj mobil v aute. Meškajte na schôdzku, zabudnite si doma počítač. Kreativite sa medze nekladú. Len pozor, ide o pozorovanie, nie o zhodenie toho druhého. Takže na konci testu treba povedať o čo išlo. Takýto test prezradí naozaj mnoho, často ich vidíme v rôznych zábavných videách na internete. Najradšej mám tie, v ktorých zavesia hada na kabelku mladej žene. Všimnite si takéto videá, hlavne čo robí partner ľudí v “ohrození”. Na druhej strane je nutné podotknúť, že život našťastie už nie je o prežití v ohrození zožratia šablozubého tigra. Ale stále je dobré vedieť, či by ten druhý utiekol alebo vyhrnul rukávy.

Každý z nás je v niečom dobrý, len nie každý zapadne do našej pomyselnej skladačky. Môžeme filozofovať, že keď zapadneme, zmizneme ako známa hra z deväťdesiatych rokov. Lenže zapadnúť môže znamenať aj ťahať za jeden koniec a vybudovať trebárs impérium. Čím ďalej viac som presvedčený, že ak chceme vyhrať v živote, je dôležitá spolupráca. Tak isto som presvedčený, že nie každý z nás môže byť lídrom.

Projekt Mám čas

4. september 2019 Cesta poznania - vízie - Všetko

Projekt mám čas

Môj kamoš si ukladá telefónne čísla, aby vedel, koho hovor nemá zodvihnúť. Jeho výhovorka je neskutočná: „Vieš, šetrím čas, 80% vecí ma nepotrebuje a vyriešia sa samé.” Tým, že poznám jeho metódy, volám mu, len keď horí, reaguje na moje telefonáty na 5.-8. pokus. Mňa ide roztrhnúť, lebo naozaj horí. Metóda sa mi páči, len ja by som ju radšej nahradil múdrou pani asistentkou, ktorá bude vybavovať  hovory za mňa.

Každý z nás má v dnešnej dobe neskutočne veľa práce. Včera bolo neskoro, nestíhanie, meškania, zabudnuté schôdzky. Uponáhľaný sme všetci, podnikatelia nestíhajú vôbec nič, pracujúci národ sa ponáhľa domov alebo na dovolenky, deti, penzisti, takmer všetci sa niekam náhlime. Lenže je naozaj potrebné žiť takýmto štýlom, čo keď to ide aj inak?

U nás v práci je taktiež veľa práce, potrebujeme asi tak 698 ľudí, aby sme rozbehli všetko tak, ako treba. K tomu všetkému som si prihodil vedľajšie projekty. Jeden mám rozbehnutý, ďalšie dva sú v zásuvke môjho stola a ešte k tomu chodím na futbal, skoro ráno vstávam, chodím von so psom. Práca s tímom, predaj, prezentácia, budovanie, dotiahnuť vízie k skutočnosti, samozrejme milión maličkostí. Najťažšie sú neskoré pracovné schôdzky, odložené obedy a schôdzky, kde nedostanem ani pohár vody, tie ma úplne vyšťavia.

Dostal som sa do situácie, keď spokojne môžem prehlásiť, že by to chcelo šéfa a celkom dosť obsiahly tím. Lepšie povedané, šéfov, ja spokojne budem iba majiteľ, sem-tam s niečím pomôžem, ukážem sa, inšpirujem a sem-tam pozametám, či zoberiem ich na obed. Neodsudzujte ma, je dobré mať vízie.

Najnovší projekt, ktorý som spustil je úplne najviac uletený zo všetkých. Nazval som ho: Mám čas. Funguje úplne jednoducho, mojou povinnosťou je mať čas alebo si ho nájsť. To neznamená, že sa zoderiem z kože pri práci, alebo že teraz hneď okamžite budem skákať. No vždy si desať minúť alebo možno aj viac nájdem na všetko, čo má súvis s mojou prácou, cieľmi, víziami, prioritami. Ak ma niečo nezaujíma, tomu pozornosť nevenujem. To znamená, používam metódu tzv. programovania mysle, že čas naozaj mám a že mi nič neutečie, resp. stihnem všetko, čo mám.

Môj projekt má byť príkladom, že vieme za ten istý čas stihnúť viac, inokedy menej. No vždy nájsť čas na ľudí okolo seba, príležitosti, prácu, zábavu, sem-tam aj flákanie(len nie dvojročné). Pretože neverím, že kľúč k životnému úspechu je len tvrdá a usilovná práca. Ak by to tak bolo, po svete by chodilo možno aj tri, štyri miliardy miliardárov.

Je viac ako isté, že ak sa nič nezmení, tak veľká väčšina z nás bude na svete dlhšie, ako naši predkovia, takže máme o mnoho viac času ako generácie pred nami. Z krátkodobého hľadiska až tak ten čas nemáme. Svet napreduje obrovským tempom, ak zaspíme dobu, sme z hry vonku. Pekne zamotané. Pre každého z nás funguje niečo iné alebo tie isté veci majú na nás odlišný vplyv. Je viac ako jasné, že mnoho práce je nutné urobiť rýchlo, druhú časť pomaly. Často netušíme, ktorá to je. Niekomu pomáha pri rozhodovaní vnútorný hlas, vyššia sila, pocit v bruchu alebo sa jednoducho nerozhodne.

Myslím, že mnoho ľudí je dnes pripravených prestať sa ponáhľať a stihnúť presne toľko, koľko zvládnu, inokedy o trochu viac, inokedy  úplne nič. Neverím, že neustálym naháňaním stihneme viac. Lenže stále je tu hrozba termínov, nekompromisných šéfov a mnohých ďalších okolností, ktoré nás nútia ponáhľať. Zatiaľ nepoznám jednoznačný recept ako sa prestať ponáhľať. Veľmi sa mi páči, keď ma bez ohlásenia príjmu moji partneri v práci, ale aj ostatní ľudia okolo mňa. Snažím sa podobne posúvať takýto prístup ďalej.

Neverím, že ešte aj dnes je moderné mať preplnený diár a ponáhľať sa celý deň. Tak isto nie som presvedčený, že ničnerobenie je prospešné. Viac ma zaujíma to,  že v každom období života nám vyhovuje odlišné tempo v práci, ale aj mimo práce. Verím, že maličkosti robia veľké rozdiely v akejkoľvek oblasti. 99% vecí okolo nie je pre nás podstatných, takisto nemusíme stihnúť každú udalosť a byť úplne všade.

Vlastne, dnešný článok nemá priniesť nič prevratné, netvárim sa ako guru, ktorý našiel nový návod na zlepšenie využívania vlastného času. Odpozeral som niečo, čo sa mi páči. Mám rád ľudí, ktorí pôsobia, že majú svoj čas pod kontrolou. Neznášam, keď ktokoľvek začne rozhovor s tým, ako nestíha a má toho veľa. Na druhej strane, rozumiem desať- či pätnásťminútovým pracovným schôdzkam. Aj tomu, keď “horí” a je nutné venovať pozornosť práve tam. Nenárokujem si na nikoho pozornosť, ani čas.

Nie, nestíham viac, práveže tlačím mnoho projektov, termínov, práce, maličkostí, úloh pred sebou. Som dlhšie v práci a často aj cez víkendy. Na druhej strane sú taktiež dni, kedy je práca vykonaná za o mnoho kratší čas a možno len preto, že hľadám to najvhodnejšie tempo podľa obdobia, v ktorom sa nachádzam.

Dážď

17. júl 2019 Cesta poznania - vízie - Všetko

DážďPri písaní článkov otváram témy, ktoré si tam vonku na prvý pohľad až tak neuvedomujem. Zvyčajne sme na káve niekde s kolegami, na porade s tímom, či len tak uletím myšlienkami. Večer na wecku, v kancelárií alebo pri jedení mi docvakne, že čo sme to riešili, resp., aké nové vedierko sme zas otvorili. Najčastejšie témy, ktoré donekonečna preberáme sú strach, odvaha, limity, motivácia, dlhodobosť, zašpiniť sa, dať na bok na chvíľu konzumný život, dbať na prístup, mať ťah na bránku a o nich píšem aj články.

Únava je cítiť naokolo o čosi viac, ako pred piatimi rokmi, tlak tak isto a aj reklamy na nové autá, bývanie, dovolenku, lieky sú o čosi častejšie. Podvedomé navádzanie na kúpu, míňanie prostriedkov. Príjemná hudba, farby, vôňa, lenže za tým sú aj zbytočné výdavky, trvalé príkazy, agresívne správanie na sociálnych sieťach, vyhrážky advokátom, súdom. Popritom predstierame, že sme úspešní. Veľmi málo z nás sa nebojí zašpiniť od práce a ukázať, že začíname, pokračujeme, pokúšame sa. Ešte k tomu všetko včera. Správame sa, ako keby život mal zajtra skončiť. Dlhodobosť je niečo, čo poznajú svetlé výnimky alebo zostatok starších generácií z minulosti.

Možno len všetko dramatizujem, a to čo je tam vonku nám má naozaj slúžiť ako zlepšovák bežného dňa. Kto vie, vlastne aj naši predkovia sa sťažovali na zlepšováky ich doby a zatiaľ sme nejako tu, žijeme. Či sme odmietači alebo máme otvorenú myseľ, iba skracujeme alebo predlžujeme čas prijímania nových informácií, postupov, technológií, oblastí. Jednoducho napísané, možno neviem ovplyvniť, či prší, ale viem ovplyvniť, či zmoknem.

Mnoho z nás dnes chce ovplyvňovať to, že prší. Píšem obrazne. Mám akýsi pocit, keď sa bavím na tému, čo chceme od života, tak mnohí máme sny, plány, ciele a dosť často začínajú, ak by som vyhral v lotérií, spravím toto alebo tamto. Áno, stať sa to môže, poznám dvoch ľudí, ktorí vyhrali, lenže berme to ako bonus, ak vyhráme. Alebo, ak by som našiel niekoho, s kým do toho môžem ísť. Taktiež to berme ako bonus.

Vždy začnime s tým, čo máme a tam, kde sme. Pokračujme, opravme, skúsme, pokúsme sa, len prosím nepremýšľajme nad tým, ako to spraviť. Buďme úctiví, rešpektujme, podporme, ak bude treba, spravme krok navyše a nezabudnime sem-tam aj na zábavu. Máme možnosť si vybrať lepší život, tak isto sa môžeme oň pokúsiť.

Článok je písaný všeobecne, nakoľko za posledné obdobie som mal niekoľko desiatok schôdzok, na ktorých sme sa bavili o  mnohých súvislostiach, ktoré sú uvedené vyššie. Nevystupuje v ňom žiadna osoba. Prosím, začnime s tým, čo máme. Stavme na dlhodobosť, podporme alebo aspoň nezavadzajme.

Prehry vs. výhry

26. jún 2019 Cesta poznania - vízie - Všetko
Prehry vs. výhryJednoducho, niekedy potrebuješ prehrať, aby si sa zmenil, padol na kolená, uistil sa Boh, vesmír alebo čerti v pekle, že to, čo robíš, chceš, myslíš naozaj vážne. Či niekedy len tak, aby si sa nenudil a bolo vzrúšo.”

 

Výhry sú naozaj krásne, dávajú nám zabrať, naše ego lieta v oblakoch, všetky dvere sa otvárajú bez toho, aby sme sa na ne len pozreli, gratulácie, potľapkávanie po pleci, dostávame ocenenie, jednoducho, život je parádny.

Prehry sú trpké, bolestivé, niekedy aj smrtiace a zabíjajú všetko, čo im stojí v ceste. Ľudia sa nám zväčša obracajú chrbtom, zabúdajú na nás alebo priťahujeme známych, ale aj neznámych s podobným osudom.

Úspech vie dokonale zničiť, no prehra taktiež. Obe sú dôležité súčasti našich životov, ovplyvňujú nás, naše ďalšie kroky, sny, myšlienky, strachy, rozhodnutia. Vznikajú v hlave, v bruchu, povedzme  aj v srdci. Môžeme byť najlepšími, akými vieme alebo sa staneme najlepšími, ako môžeme. Verím, že ukecávanie samého seba má obrovský vplyv na úspech, prehru, remízu a dokonca aj na nezúčastnenie sa.

Netuším, či je dôležitejšie zažiť výhru, prehru, bolesť, stať sa obeťou, prekonať tisíc prekážok, nájsť cieľ, mať skvelý prístup, životné šťastie, byť v správny čas na správnom mieste, mať talent, disciplínu, plán, víziu, sen, byť empatický, líder, naozaj neviem, ktorá s možností je najsprávnejšia.  No čo viem, že ak chceme vyhrať musíme najskôr prísť, potom mať plán, vykonať činnosť, prekonať prekážky, nájsť riešenie a k tomu milión maličkostí naokolo.

Pred časom som sám seba umiestnil do pozície toho, kto neustále prehráva, v ničom sa nedarí, lepila sa na mňa smola, blato, búrky. Bol som obeť, cítil som bolesť v hlave, v bruchu, na palcoch, v nohách, všade. Nevedel som z toho kruhu vyjsť, všetko bolo čierne. Pamätám si, že som neskutočne chcel lepší život. Nepoznal som spôsob, neexistovalo ako. Aj keď prišla výhra, videl som ju ako prehru. Až jedného dňa sa nestalo nič, na ďalší deň opäť nič a zrazu je dnes. Zobral som do ruky knihu, obklopil som sa ľuďmi, ktorí v živote veľa prehrali, no ešte viac vyhrali.

Milión maličkostí, spôsobov, ciest, pokusov, ale aj nechanie vecí len tak. Život je krásny, krátky, nekonečná rozprávka, záleží, čomu veríme a o čo sa pokúšame. Možno to všetko je ako blud, lenže čím viac som presvedčený o možnostiach uspieť, tým mám väčšiu chuť pokúšať sa ísť ďalej. Páči sa mi, keď v ťažkej pracovnej situácií si zdravo uťahujem a doriešim ťažký obchodný prípad so smiechom na oboch stranách. Mám rád, keď ľudia okolo mňa majú dôvod na radosť, keď je im vtipne. Neskôr dostávam otázky, prečo mám taký prístup, ľahkosť, pozitivizmus.

Mám cieľ, ktorý ma poháňa do mojich ďalších obchodných krokov. Viem, že vyhrávanie, ale aj prehrávanie sú neoddeliteľnou súčasťou našich dní, obchodných prípadov, ale aj mnohých ďalších okolností. Môžeme viniť seba, lenže podľa všetkého zo seba spravíme obeť, a to nás podľa všetkého nikam neposunie. Mnoho okolností nemáme pod kontrolou. Viem sa pripraviť na obchodnú schôdzku, rokovanie, rande,  urobiť si domáce úlohy, zobrať si dáždnik, keď prší.

Výhry, aj prehry sú výborný profesori, teda ak sa na ne tak pozeráme. Čím viac chceme vyhrať, tým viac sa musíme zosmiešniť. Niektoré víťazstvá idú ľahšie, iné ešte ľahšie. Vlastne, to, čo si povieme, to sa aj stane. Článok som písal pre seba, ako pripomienku, keď sa nepodarí, pokašle.  Aby som zajtra skúsil znova. Alebo keď vyhrám, tak nič sa nedeje, pokračujem ďalej.

P.S: Musíme sa cítiť dobre, nie smrdieť, byť tuční, starí, šmatlaví, mať ovisnuté brucho, byť zarastení, neudržiavané nechty a podobne. Nehovorme si v dvadsaťpäťke, tridsaťdvojke, päťdesiašestke či šesťdesiatdvojke, že sme starí.

 

P.S2: Dnes existujú výživové doplnky, fitnescentrá, zdravá strava, mnoho možností relaxu. Ak chceme vyhrať, postarajme sa o svoje telo najskôr. Zamerajme sa na to, čo chceme, cíťme sa dobre, buďme dobrými ľuďmi. Jedzme zdravšie a menej, sem-tam sa prebehnime či trochu ponaťahujme. Zoberme do ruky knihu, buďme kreatívni, neflákajme sa a vytvorme trebárs lepší život pre seba, ale aj druhých.

Naopak

5. jún 2019 Cesta poznania - vízie - Všetko

Naopak

Je úplne prirodzené, že sa učíme každým dňom. Prichádzajú nové vedomosti, informácie, skúsenosti a tie staršie zabúdame alebo ich niekam odložíme. Prijímame k sebe myšlienky, ktoré nás ovplyvňujú pozitívne, ale aj negatívne. Tak isto sú okolo nás ľudia, ktorí nás učia akým byť a akým nebyť. V múdrych knihách sa píše, ak sa chceme pohnúť ďalej, prvý krok by ma začať akýmsi uvedomením, kde sme, ako myslíme, čo hovoríme, konáme, kam ideme.

Pre mnohých ľudí sa zdám, že som sa zbláznil. Pre tých, od ktorých sa učím, som sa ešte ani len nerozbehol. Síce moje pamäťové karty sa plnia závratnou rýchlosťou. Ja sám mám pocit  zo seba, že ešte nerobím nič. Pohybujem sa v biznise s bývaním. Popritom mám svoju šou, on-line siete a k tomu píšem, tvorím, vytváram a sem-tam vypomáham kolegom, kamošom. Nakopáva ma pozerať sa na svet inak. Hľadám rôzne uhly pohľadov, situácií a chcem od seba viac. Keď už nič iné, tak v sto päťdesiatke si poviem, aspoň som sa pokúsil. Vôbec nepoznám žiadne návody, cestu, pravidlá ako sa dostať na Waw miesta, ktoré sú pre každého z nás odlišné. Postupne si ich skladám, píšem o nich, hovorím o nich a sem-tam sa prichytím, že podľa toho aj konám. Jasné, že robím chyby, šliapem vedľa, to každý, kto za niečím ide.

Jednoducho, bez tvorenia, dokumentovania, skúšania, potu, premárnených nocí, nesprávnych odbočení, zrád, odkopnutí, to podľa všetkého nepôjde. Píšem za seba, nesťažujem sa, pred siedmimi rokmi by som sa podľa všetkého rozplakal, lebo chalan, čo chcel kúpiť byt, úver a poistenie mi nezobral telefón, vyriešil si to u konkurencie. Dnes nevolám klientom, aby som predal bývanie, video, článok, riešenie. Sú omnoho lepšie praktiky, ktoré nie sú nátlakové, nenarúšajú bežný život a hlavne neotravujú.

Odvaha vykročiť vpred, zosmiešniť sa pred celým svetom. Skúsiť čo najviac. Ak chceme vytvoriť majstrovské dielo, bez tréningu to nepôjde, sme asi počuli, čítali určite miliónkrát. No žiaľ, dnešná doba nám ponúka mnoho nástrah, odbočiek, výhod bez akejkoľvek snahy, námahy. Robí nás slabšími, netrpezlivými, schovávame sa za silu peňazí, ak náhodou sa dostaneme k ťažkostiam, radšej utečieme, veď vo vedľajšom obchode, u suseda, ale aj spolužiačky je lepšia ponuka. Vymieňame funkčných osemdesiat percent za nových, vzrušujúcich dvadsať. Skutočnú tvár ukazujeme po rozchode, keď nič nechceme od druhého alebo je ten ďalší pre nás bezvýznamný.

Učím sa žiť život, hľadám to, čo sa mi páči, inšpiruje, poháňa ďalej. Zatiaľ neviem poriadne nič. Vyhľadávam ľudí, ktorí vedia viac ako ja, radím sa s nimi. K tomu každé ráno mám 15-45 min. vzdelávačku, pozerám videá od psychológov, o komunikácii, o tvorbe videí, čítam múdre knihy. Kopem sa do vzdelávania, pozorovania, vnímania. Chcem viac, pretože môžem chcieť, môžem robiť, tvoriť, skúšať, zabávať, mať lepší život, aký som mal včera. Hľadám príležitosti, podstupujem riziko, učím sa ako hovoriť príbehy, učím sa zaujať, predávať, tvoriť, obklopovať ľuďmi, podporiť. Mnoho príležitostí ma obchádza a iné zastavujú, niektoré z nich premieňam. Vytváram si pravidlá, skúsenosti, poznatky, sem-tam niektoré posúva ďalej.

To čo je: Čo mám v mojej hlave, v bruchu, okolo seba, doma, na stole, vo vreckách, v telefóne, na emaili, na sociálnych sieťach. Skutočnosť – nie horšie, nie lepšie, ako je to v skutočnosti.

Príbeh: Aký je môj príbeh? Čo si skutočne o sebe myslím? To, čo si myslím, je aj v skutočnosť? Môj príbeh je podložený na faktoch? Hovorím príbeh obete, víťaza, študenta, bádateľa, nadšenca? Kam ma môj príbeh posúva?

Predaj: To, či dostanem štyri, pätnásť alebo dvetisíc eur na hodinu mám v rukách ja sám. Čo ponúkam svojmu okoliu? Koľko ľudí o mne dnes vie? Aký problém viem vyriešiť? Ako dlho mi trvá vyriešiť problém? Zarába mi môj predaj na živobytie?

Príležitosti: Dokážem si všimnúť, vyňuchať, vytvoriť? Povedať áno, nie? Nájsť možnosti, cestičku, vchod, východ, nástroj, ľudí, materiál? Zobrať na seba zodpovednosť a dať sa do práce?

Mnoho ľudí chce podporu, no ale nepodporí.
Mnoho ľudí sa neodváži ani len začať, lebo niečo.
Mnoho ľudí radšej zapadne ako skladačka v tetrise.
Mnoho ľudí hundre len za stolom.

Každý z nás má inú štartovaciu čiaru.
Každý z nás má odlišný význam života, ciele.
Každý z nás má svoje waw.

Je fajn isť svojou cestou, byť otvorený novým príležitostiam. Každý niečo chceme, aj keď len ticho, pokoj, nudu alebo aj nič. Čo nie je fajn, zobudiť sa, nemať čas a zistiť, že toto nebolo to pravé orechové a k tomu som sa ani len nepokúsil. Na učenie, vytváranie nie je nikdy neskoro, ten čas prejde tak či tak. Keď dnes nespravíme nič, zajtra sa nemusí nič zmeniť. Vytvorme si vlastne vzdelávanie, koníček, projekt, ktorý nás donúti ísť do pomyslenej školskej lavice. Tí, čo tvoria, učia sa, kráčajú ku hviezdam sa nebudú smiať tým, ktorí sú na začiatku, práve naopak.

Riskovať, alebo staviť na bezpečnosť?

20. marec 2019 Cesta poznania - vízie - Všetko

Riskovať, alebo staviť na bezpečnosť?

 

Riskovať, ísť vlastnou cestou alebo staviť na bezpečnosť a robiť všetko tak, aby som nevyvolával pozornosť. Vydať sa nepoznanou cestou bude chcieť poriadny kus odvahy, sebazaprenia, o tej druhej moc neviem.

Pred časom som dostal email od kamoša, v ktorom bola ilustrácia staršieho pána, ako stojí pred vlastným hrobom. Pani, ktorá posielala ľudí dnu, mu nedovolila zobrať so sebou kufor s oblečením a s peniazmi. Pod ilustráciou bol odkaz: „Ži svoj život naplno, aj tak odtiaľto nevyviazneš živý.”  Nikto z nás asi nevie povedať, ako dlho bude na tomto svete a je dosť možné, že podľa všetkého máme jeden život. Takže, istým spôsobom je úplné jedno, či stavíme na opatrnosť alebo riziko. Iba, že by nebolo.

 

Keď sa tvarujú diamanty, tak sa nesmejú, ako brusný kotúč šteklí, ale majú zaťaté zuby a odletujú z nich kusy nepotrebného kameňa.

 

Je dobré si povedať, čo znamená bezpečný a čo riskantný život, cesta, prístup. Odpoveď je nutné si zodpovedať sám pred sebou. Extrémny paraglajdista má odlišný pohľad na riziko a bezpečnosť ako golfista. Nech je to akokoľvek, všeobecný názor nemá definovať naše kritériá životov, ktoré žijeme. Máme neobmedzené možnosti, môžeme byť kým chceme, zájsť kam chceme, žiť ako chceme. K tomu je takmer isté, že dnes by sme mnoho vecí urobili inak ako včera.

 

Robenie chýb je súčasť, zlyhanie je nevyhnutné k rastu.

 

Sme často brzdený tým, čomu veríme, morálnymi zásadami, okolím, nadmerným premýšľaním, strachom, rodičmi, skúsenosťami z minulosti, ale aj samým sebou. Vytvárame si vzorce správania, auto pilotov, vyjazdené chodníčky. Ak k nám príde nová príležitosť s náznakom zmeny, tak si ju nenápadne nevšimneme alebo spravíme zo seba obeť, aby sme ju nemuseli pustiť do našich životov. Niekto síce vraví, že príležitosti sú ako autobusy, ale vždy je lepšie byť na mieste skôr. Ostane viac času na dobré jedlo a aj dezert.

 

Veľkí ľudia nekritizujú, od malých ľudí nikdy nečakajme veľké slová či skutky.

 

Niekto nájde to, čo ho baví dnes, iný po zajtra. Jeden vyhrá zajtra a druhý popozajtra. Každý z nás je jedinečný, má svoj časovač, príbeh, okolnosti, dôvod. Existuje milión ciest, možností, ako sa dostať tam, kam chceme, no nie každá bude správna pre nás. Dostaneme sa do mnohých tmavých uličiek odkiaľ nebude na prvý pohľad východ. Prídeme na mnoho križovatiek, kde si vyberieme ďalšie pokračovanie našich príbehov.

 

Nikto nie je viac, ani menej, možno niekto z nás má väčšie možnosti ako ten druhý.

 

Vybrať sa vlastnou cestou je to najkrajšie, najvzrušujúcejšie a najnáročnejšie dobrodružstvo. Možno bude potrebných tritisíc pokusov, lenže ten čas prejde tak, či tak, či sa budeme pokúšať alebo nebudeme. Prídu aj náročnejšie dni, mesiace, dokonca celé obdobia. Na začiatku budeme musieť robiť veci, ktoré sú pre nás nové, nebudú sa nám vôbec zdať, že sú správne, budeme sa cítiť nekomfortne, pocítime bolesť a hlavne nebudeme ničomu rozumieť.  Bude to podobné ako v prvom partnerskom vzťahu, nie každému sa podarí šťastne dokorčuľovať až do konca.

 

Víťazstvá sa rodia v hlave, prístup vtedy, keď sa na nás nik nepozerá.

 

Nie vždy môžeme skočiť do neznáma naplno, ak to nie je možné, tak aspoň po večeroch. Možno to zoberie niekoľko rokov života. Môžeme sa pozerať na všetko, čo robíme ako investíciu, zbieranie skúseností, poznatkov. Nezabudnime na staré dobré, koľko do koreňov, toľko do koruny. Niekedy budeme musieť uvoľniť, inokedy pritiahnuť, skoro ako keď chytáme ryby. Obklopme sa ľuďmi, ktorí nás podporia. K tomu je úplné jedno, čo sa stalo včera, dnes skúsme ešte raz, no trochu lepšie. Možno existuje vyššia sila, ktorá sa na nás pozerá a je celkom fajn ukázať, že to, čo chceme, myslíme vážne. Prekonajme seba, bolesť, ľútosť, lenivosť, namyslenosť, vyberme si cestu, ktorá nám vyhovuje, no nezabudnime hľadať to, čo je možné. Nájdime v sebe odvahu začať, ale aj pokračovať a oddajme sa tomu, za čím ideme.

Video

20. február 2019 Príbehy - vízie - Všetko

Video

Prichytávam sa, ako sa častejšie rozprávam o prezentácii seba, svojej značky. Takisto aj o druhých, ich prezentovaní seba, ich práce, služieb, toho, čo robia. Často úspešní ľudia s fantastickým produktom či službou nekladú dôraz na prezentovanie. Zdá sa im to zbytočné, drahé, nepotrebné a radšej sa pohybujú v zabehnutých koľajach, ktoré začínajú byť čoraz menej efektívne. Je neskutočné množstvo spôsobov, akými vieme prezentovať seba, to, čo robíme. Platí to aj o uchádzačoch o prácu, parádny životopis je stále dobré mať, ale dnes už je možné mať viac ako životopis.

O budovaní značky, prezentovaní, rozprávaní príbehov, používaní dostupných nástrojov mám napísaných niekoľko článkov, je to moja obľúbená téma. Celý môj projekt michalbotansky.com vznikol na základe myšlienky vytvorenia vlastnej značky. Najskôr som začal písaním príspevkov na môj blog, neskôr som pridal dokumentovanie na sociálnych sieťach, minulý rok on-line šou. Každá z činností, na ktorej pracujem sa dopĺňa, má svojich fanúšikov, prináša iné možnosti, výzvy. Kombinácia písaného slova, fotky, videa má neskutočnú silu.

„Začni vždy od konca,” znela jednoduchá rada od ľudí, ktorí sa pohybujú v obchode, vo vzdelávaní, psychológií či v iných odvetviach, ktoré sledujem. Na začiatku som ani len netušil, aké mám možnosti, ako bude reagovať moje okolie, čo budem robiť a kam vlastne chcem ísť. Myslenie od konca znamená v jednoduchosti asi toľko, že najskôr si predstavíme našu finálnu destináciu, stav, pocit. Od nej sa vrátime späť na začiatok, všetky aktivity jej prispôsobíme. Moje vedomosti, finálny stav, destinácia, pocit sa mi vtedy zdali pod úrovňou priemeru. Takže moje predstavy neboli žiadne. Našťastie ma vtedy nakopávali ľudia, ktorí boli odo mňa vzdialení niekoľko miliónov svetelných rokov, nielen vzdialenosťou, ale aj skúsenosťami, vedomosťami, dosiahnutými cieľmi. Takže, moje od konca prichádzalo postupne

„Krok za krokom,” hlavne každý deň, aj keď bude pršať, snežiť, mrznúť, budú horúčavy, či bolieť zub. Nebudem klamať, prvé mesiace boli náročné, nevedel som, čo mám robiť, kam ísť, ako povedať svetu moje príbehy. Viedol ma tenký hlások, pocit v bruchu a myšlienka, že by som mohol mať raz lepší život, ako doteraz. Lenže, asi budem musieť zmeniť môj prístup, myslenie, nastavenie, nabrať odvahu, skúsiť nástroje, stratégie, ktoré dnes už celkom fungujú a sú dostupné takmer pre každého.

“Nástroje:” písanie článkov na vlastný blog, dokumentovanie na sociálne siete, on-line šou, mobilný telefón, internetové pripojenie, myšlienka a odvaha. Bol to boj, vytváranie návykov, hľadanie kreativity, myšlienky, môjho príbehu, nabratie odvahy a ísť do sveta. Vlastne, je to jednoduchý proces tvorby, dokumentovania, používania všetkého, čo máme k dispozícii. Existuje mnoho návodov, ako začať, pokračovať, byť kreatívny, používať práve to naše zariadenie. Na čo návod nie je, to je nabrať odvahu na zverejnenie produktu, služby, článku, myšlienky.

“Video” tvorba je neskutočne podceňovaná, vo vrecku alebo v kabelke nosíme celé nahrávacie štúdio. Práve video je jednoduchý nástroj, vďaka ktorému sa z nás môže stať internetový hrdina, zabávač, hviezda, odborník, hundroš či vážená osobnosť. Je dostupné pre každého. Video je formát, s ktorým som bojoval najdlhšie. Moje prvé nahrávky boli akési textovo-obrazové prezentácie s hudbou. Najväčší úspech, ktorý som vďaka nim dosiahol, bolo naučenie sa ovládania programu na úpravu videa. Samozrejme, aj u mňa prišla chvíľa, keď som stál na prepletenom chodníku a musel som stlačiť veľký červený gombík a odtiaľ už nebolo návratu späť. V tom období vznikla moja prvá mini séria piatich videí o bývaní. Nahral som ich na Facebook a aj Youtube. Boli to jednoduché video epizódy o bývaní z prostredia, kde som sa v tom období pohyboval.

“Lekcie,” ktoré priniesli boli pre moje ďalšie pôsobenie vo svete prezentovania a budovaní značky mimoriadne dôležité. Dnes sa pozerám s úsmevom na ich obsah, až na jedno z nich. Jedno z nich sa vôbec nepodarilo, bolo zlé, až na takú maličkosť, dosiahlo v tom období 30.000 videní, bez platenej reklamy. Po krátkom mini seriály prišla prestávka  a taktiež neúspešné video pokusy. Neskôr som natočil ešte dve zaujímavé videá, v jednom som použil nehnuteľnosti, ktoré som predával a v druhom som vtipne odprezentoval ponuku pozemku na predaj. Tu si ich môžete pozrieť: 6, 7, 8, 9, 10, 14, 18.

Bývanie je fajn, lenže už vtedy to boli dva roky, čo som premýšľal nad svojou on-line šou a po celú dobu som sa rozhodoval, či budem natáčať slovensky alebo anglicky hovoriace videá. Veď už viete, začnime od konca. V septembri 2018 vznikla prvá časť, samozrejme, že bola úplne otrasná, krátka, nesprávne som nastavil prekrývanie hudby s hlasom, ale bola prvá a bola vonku. Potom prišli dve časti z futbalu, bez rozprávania, samozrejme, že som k nim pridal ešte dve časti, kde som už rozprával po anglicky. Od januára raz do týždňa zverejňujem novú epizódu MyThing.

Internet čoraz viac zjednodušuje prezentáciu toho, čo robíme ,aj keď je konkurencia čoraz väčšia, sociálne siete používajú rôzne algoritmy, aby nám uľahčovali/komplikovali prácu. Potrebujeme mobilný telefón, myšlienku, internetové pripojenie, možno aplikáciu na strihanie videa. On-line platformy dnes upravujú svoje pôsobenia tak, že uprednostňujú video obsah. Vraví sa, že v západných krajinách video tvorí 50% prenesených dát na Internete. Za dva roky má stúpnuť na 75%.

Každý deň žijeme náš vlastný príbeh, sen, víziu. Tam vonku, ale aj tu je mnoho ľudí, ktorých práve ten náš príbeh môže zaujať. Nezabudnime, aj často nudné stereotypné príbehy môžu najviac pritiahnuť obrovskú pozornosť. K tomu, ak zaujmeme, ľudia budú chcieť byt súčasťou našej značky. Ukážeme ľuďom, akí sme v skutočnosti, či vytvoríme si charakter, ako chceme byť vnímaní. Nezabudnime prepojiť video s vlastným blogom, lebo to je jediné miesto, kde máme algoritmus pod kontrolou my.

Ruka v ruke ide s videom vytváranie komunity, podporovanie druhých, inšpirovanie vlastným príkladom, nabádanie druhých, aby sa odhodlali vykročiť. Niekedy stačia tri slová v komentároch pod novým článkom, videom, príspevkom a zrazu sa môžeme ocitnúť v novom  svete. Preto nezabudnime, že keď niečo chceme dostať, najskôr musíme dať. Možno to budú práve tri povzbudzujúce slová.

Prosím, prezentujme, čo robíme, použime pri tom telefón, GoPro, cestovateľský fotoaparát, zrkadlovku, mikrofón, svetlo, Dajme si pozor na hudbu a jej používateľské práva, to, čo zachytávame do videa. Nerátajme koľkým ľuďom sa páči naše video, či koľko malo videní, určite nie na začiatku. Ide viac o proces, ktorým máme prejsť. Vyhneme si rukávy, začnime alebo pokračujme, aj keď sme trebárs na úrovni mínus dva.

 

Pár tipov:

• Nájdime tému, ktorou zaujmeme.
• Nebuďme dokonalí.
• Poukazujme iba na to, čo nás zaujíma.
• Používajme vždy to, čo máme.
• Aspoň raz do týždňa jedno video.
• Ukazujme, čo je za našim produktom, príbehom, nami.
• Dokumentujme.
• Hovorme názory.
• Neprikazujme, nekážme.
• Rozširujme naše videá .
• Hľadajme spoluprácu.
• Nebojme sa zosmiešniť, ukázať, že nie sme dokonalí.
• Vždy dajme na koniec niečo humorné z natáčania.
• Často musíme zabudnúť, kým sme, aby sme mohli nájsť, kým skutočne sme.
• Pozor na správanie.

Dôvodov, pre ktoré som si vyhrnul rukávy a pustil sa do práce je niekoľko.

• Byť kamoš s veľkými internetovými vyhľadávačmi.
• Prísť na miesta, na ktorých som nikdy nebol.
• Spoznať ľudí, ktorých som nepoznal.
• Byť kreatívny.
• Každý deň niečo malé vytvoriť.
• Vytvoriť niečo svoje.
• Zlepšovať sa, byť lepší ako včera.
• Vytriediť si kamošov.
• Zistiť,čoho som schopný.
• Ukázať sa svetu.

Nástroje na publikovanie videí:

• Facebook, Youtube, Instrgam, Instagram TV, Instagram príbehy.