Všetko

Takto pred rokom

14. september 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Nezaradené - Všetko

Pre mňa najväčší sviatok v roku sú výročia keď sa niečo začalo. Vtedy mam obrovsky dôvod na oslavu. Ostatne meninovo – narodeninové dni za mňa nemusia byť oslavované. Samozrejme, že sú tu aj dni, keď sa niečo skončilo, o tých inokedy.

Všetci z času na čas začneme novú kapitolu. No tu sa hneď delíme na dve skupiny. Prvá tí čo začínajú, pokračujú. Druhá ten zvyšok. Netuším prečo končíme, do teraz som na to neprišiel. Motivácia? Možno. Tu môžem poznamenať, keď idem hore kopcom, otváram dvere do daždivého tréningu, tak motivácia je to posledné na čo myslím.

Často dostávam otázku prečo toľko športujem. Moja odpoveď zatiaľ sa len flákam. Už teraz môžem jest čo chcem a nemusím meniť veľkosť oblečenia. Naozaj zjem veľa. Mám taký pocit, športovanie je jeden z nástrojov spoznávanie svojho tela, mysli, ale aj života okolo nás. Šport je za mňa aktívna možnosť objavovania možností kam naša myseľ a telo dokážu zájsť.

Dáva energiu, silu. Naučí nás dosahovať ciele. Všetko čo sa naučíme môžeme použiť v ďalších oblastiach. Pri športe je dôležité starať sa o svoje telo. Nezabudnúť na kvalitne jedlo, funkčné oblečenie, doplnky stravy, kĺbové výživy, konzultácie s lekármi, trénermi. Určíte to nepreháňajme so sladkými tyčinkami a nápojmi pre športovcov, nie sú až tak potrebné. Nezabudnime kombináciu disciplín a tréningov.

Pamätám si ako dnes, kamoši sa mi smiali, telefonovali, písali, v meste ma zastavovali. Čo som ten kopec nevybehol, veď chodím behať niekoľko rokov. Tu treba doplniť, ani jeden z nich nebol bežec a hore tým istým kopcom sa vozia lanovkou. Nejdem nikoho zosmiešňovať, ale majme pred sebou čistý stôl. Ako môžem kritizovať druhého v tom čo nerobím, nevykonávam ja sám.

Dodnes nerozumiem prečo neúspech ma väčšiu odozvu ako keď sa niečo podarí.
Niekto sa zoberie, narodí sa dieťa všetci gratulujeme. Ale ak je tu niekto kto dosiahol niečo výnimočného, tak radšej si nevšimneme. Za mňa je viac gratulovať vybehnutý kopec ako meniny. Ešte maličkosť, viete ako parádne sa trénuje, keď niekto na Vás zakričí: “Ideeeeeš, pomeeee”. Kopec som po tréningoch na neskorú jeseň vybehol. To už nevolal nikto.

Šport je o tréningoch. Pretože fyzická záťaž bolí. Čím viac trénujeme tým si lepšie zvykneme na bolesť. Za mňa najnáročnejšie tréningy boli v Štiavnických kopcoch. Vyberal som si náročky väčšie prevýšenia, intenzitu. Trate sú technické náročné, hlavne keď naprší, zamrzne na severných častiach kopcoch. V ráno je tam málo turistov, takže k tomu aj výborný relax.

Mnoho tréningov chce prekonanie, dokopať sa vybehnúť von z postele. Hlavne tie chladné jesenné s dažďom, či hmlou. Dnes keď sa pozerám spätne, bolo to krásne bežecké obdobie. Skončilo sa krátko po strete s medveďom. K tomu preťažené kolená ma vyradili z náročných tréningov. V tom období sa podcenila starostlivosť o kĺby. Hrozila mi operácia. Našťastie zabrali doplnky stravy, zvoľnenie tréningov a posilnenie svalstva v okolí kolien.

Pri behoch sa začalo aj otužovanie. Tie pocity boli plné bolesti, no len na začiatku. Po prvej minúte ponorenia do vody to bolo výborné. Taktiež otužovanie nemusí byť najlepší nápad, ak niečo s telom nie je v poriadku. Preto je niekedy lepšie najskôr doliečiť telo, zranenia a hneď potom sa vrátiť. Najlepšie na otužovanie pre mňa bola Veľká Vodárenská. Má to tam také čaro.

Dlho som čakal, že príde niekto kto ma zachráni. Zoberie na miesta na ktorých som nebol, ukáže mi svet. Sem tam niekto aj prišiel a dostal som náhľad. Takto som sa dostal k Štiavnici, k behaniu v jej kopcoch. Ten zvyšok bol už na mne. Naozaj stačí malé rozhodnutie a výsledky pri dobrej disciplíne môžu byť neskôr rozdielne.

Nemyslím si, že som super športovec. Mam svoje muchy, som lenivý, citlivka, padavka často na tréningoch chcem odpadnúť, zvracať. Nahováram si výhovorky, sem tam som riadny flákač. Tiež sa viem zamotať do roly obete, nahováram si ako nemôžem isť lebo ma niečo boli, alebo sa príliš fúka vietor.

Beh v štiavnických kopcoch bol za mňa plný rekordov prekonávania. Som vďačný ľuďom okolo mňa čo ma naviedli, podporovali, dali najesť po tréningoch. Všetko to bola bláznivá, ale aj náročná jazda. No otvorila mi dvere k ďalším kapitolám športu, životu. Dnes viem aké je to bežať pred posmievajúcimi turistami: “Ten autobus nestihneš, kašli na to aj tak nevládzeš. “ Taktiež je nie moc prijemné keď sa neuháňame rýchlejším, náročky im zavadzáme. Na to chcem vždy rýchlo zabudnúť. Najkrajšie pocity sú nie len vybehnuté kopce, tlieskanie od cudzích ľudí, podporné pokriky. Taktiež vynorenie z ľadovej vody. Ten pocit na konci dňa: ” dal som to”.

Ďakujem všetkým, ktorý ste boli pri mne. Boli ste fantastickou podporou. Je super mať okolo seba takýchto ľudí. Za seba môžem, že začínam ďalšiu kapitolu. O nej možno o rok, dva. To je teraz nepodstatné. Čakajú ma nové výzvy, tréningy, poznatky. Prezradím, je to taktiež jazda a sú aj kopce. Len tento krát voda leje so mňa.

Odkaz na prvý článok v kopcoch: TU

Vytrvalosť

7. september 2022 Michal Boťanský Všetko

Šport ma učí, že často pred cieľom prichádzajú najväčšie krízy. Vtedy je mi zle, chcem skončiť, plakať, zomrieť. No čím viac športujem všímam si že pre koncom sa ma pridať, najviac ako sa dá. Na konci príde obrovská dávka adrenalínu a zrazu aj únava chutí inak.

Zo začiatku som chodil behávať, ako útek od všetkého. Dnes chodím športovať, aby som zvládol viac. Síce sem tam zo mňa vybehne vetička: “idem sa odreagovať”. V skutočnosti o žiadne odreagovanie nejde. Ak sa chceme baviť o tréningoch zvyčajné sú náročné, s potom, kŕčmi, bolesťou, premáhaním a myšlienkou ešte jeden kilometer, kopec, séria, potom ešte raz.

Lenže keď som začal cvičiť, výsledky neprichádzali hneď. Bolo to úsmevné, domotivujúce, psychicky náročné. Malo sa cvičiť pravidelne a postupne zvyšovať obrátky, záťaž, intenzitu. Tvrdé tréningy môžu síce priniesť výsledky skôr. Tak isto aj viac zranení. Tu padlo za mňa rozhodnutie že pôjdem na to postupne. No a viac ako fotka v zrkadle po tréningu, sa bude riešiť veľkosť oblečenia.

Zhodil som brucho, upevnil nohy, ruky hrúd a asi najviac myseľ. Často keď poviem ide sa von a popŕcha, fúka, je chladnejšie. Ľudia naokolo nechoď, ja by som nešiel, nešla. Našťastie je nás čoraz viac čo idú aj keď to nevyzerá na druhej strane okna najľakavejšie.

Ešte jedna maličkosť, veľmi ťažko sa začínajú športové aktivity ak vonku je zima, prší, fúka. Niekedy sa oplatí risknúť a isť von, zvyčajne sa počasie zlepší. Druha maličkosť, najťažšie úseky sú dostať sa z postele von, to je jedno za akého počasia. Tu sa zvyčajné zvádzajú najväčšie boje o pozície ako v tréningoch či na v pretekoch.

Aktívne športovanie má mnoho výhod. Nemusíme často meniť veľkosť oblečenia, môžeme si dať extra kopček zmrzliny navyše. Najväčšie benefity prichádzajú v nastavení hlavy. Je naozaj zaujímavé koľko spoločné majú športové tréningy a život, práca, všetko ostatne. V športoch je dôležitá výdrž, prekonávanie samého seba, regenerácia. V bežnom živote tak isto. Na tréningu neprídu výsledky takmer nikdy hneď. Zoberie to veľa času, aby niečo na nás bolo vidieť. Často sa pýtam, prečo teda chcem v živote inak ako na trati?

Pomáha mi, keď si zadám jasný ciel, hodinu cvičenia s konkrétnymi cvikmi. Počet odjazdených kilometroch pri behu, bežkách. Následne rozdelím cesty na menšie časti. Vtedy sa aj tie najnáročnejšie úseky zdajú ako malina. No na začiatku, ak nemáme kondičku, tak nás jednoducho vypne a sme vonku z hry na niekoľko dní, možno aj týždňov. Preto je viac ako dobre robiť všetko s rozumom, aj keď niekedy treba zatlačiť. Tieto všeobecné pravdy poznáme všetci. Keď sme pod emóciami, alebo sa potíme, vtedy sa na ne ťažko rozpamätáva.

“Prosím daj si čas. Všetko chce trening, prekonanie sa, kus odvahy, trpzlivosť a pravidelne aktivity”. Určite je toho viac, píšem zatial o takýchto temach len okrajovo. Nie je nutné na teraz príliž rozoberať teorie. Skor je dôležité isť von a niečo skúsiť. Alebo ešte lepšie pre mnohých z nás, pokračovať v tom ďalej. Zdať sa môžeme kedykolvek ten čas prejde tak či tak.

Šport je vytrvalosť na dlhé trate. Nebavme sa o profesionálnom športovaní, to je úplne iná kapitola. Bavme sa o aktívnom pohybe každý deň. Zabudnime na kroky, kilometre, intenzitu, tepy. Hýbme sa pre radosť, výdrž, nie pre unikanie z niečoho. Skúsme pozorovať na sebe čo všetko takéto pohybovanie zmení v našich životoch. Môže to byť o mnoho viac ako len o dve čísle menšie nohavice.

Defekt

31. august 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ahooj cez víkend idem do Štiavnice na Sitno a potom sa môžem zastaviť. Teda ak nebude pršať. Nepršalo, nezastavil som sa a ani nevyrazil. Deň ako sa malo ísť, počas testovacej jazdy prišiel defekt. V lese, bez signálu, návodu, vedomostí s otázkou čo teraz.

Určite nie som sám, kto je naštvaný keď sa zmaria plány. Hlavne, ak sa na niečo tešíme. Celý deň v nedeľu ma bolela hlava, brucho, mal som nerv, nič sa mi nechcelo. Všetko pre ten hlúpy defekt zo soboty. K tomu sa pridali ďalšie v tom čase neprekonateľné technické problémy. Všetko čo bolo v hlave, čo poviem v servise, ako tam pôjdem a ako dlho bude trvať oprava. Neskôr poobede sa šlo bežať, tak aspoň na časť dňa myšlienky o nepodarenom výlete z hlavy vyfučali.

Neznášam nahovárania, vytváranie fiktívnych oslabujúcich príbehov. K ničomu nevedú. Môj nepodarený výlet bol zakončený frázou klasikov: asi to tak pre niečo malo byť. Aj tak každý deň vnímam, že nie všetko tak ako chceme. Je mnoho situácií, ktoré nejdú. Lepšie napísané, teraz nejdú. Jednoducho sú obdobia keď sa naozaj nedá nič robiť a všetko má prestávku.

Keď som bol v lese bez signálu a bez vedomostí. Riešil som dve možnosti. Vyhrnúť rukávy, alebo isť pre pomoc dole do dediny. Ani jedna varianta sa mi nepáčila. Ten pocit bezmocnosti, zrazu telefón nie je zariadenie na komunikáciu, návody atd. No stáva sa z neho akýsi bezmocný ukazovateľ času. Ten plynie v takýchto situáciách veľmi rýchlo. Rozhodnutie prišlo postupne. Netušil som aké sú presne postupy. Riešil som vždy len jeden krok dopredu. Každú chvíľu chcela nastúpiť panika. Nedal som jej šancu, aj keď strach, neistota mi dýchali na chrbát. Veď čo ak niečo a nestihnem sa vrátiť na čas, zmeškám druhú časť naplánovaného dňa.

Stratiť komfort je to najbolestivejšie čo sa nám môže stať. Nie, že prídeme o všetko čo mame. Skôr častejšie stratíme svoj komfort napríklad, ak niečo sa pokazí, nepodarí, stratí, vyvedie nás zmiery, pokašleme, alebo sme nesprávny čas na nesprávnom mieste. Akýkoľvek pohodlne miestečko je zabijak, či sa nám to páči alebo nie. Na jednej strane potrebujeme miesto, kde si na chvíľku vyfúkneme ( no nie tridsať rokov). Na strane druhej potrebujeme výzvy.

Makajme, poďme trhať asfalt, motivácia, obleky, školenia, všetky poučky, a kto vie čo ešte. Uff, to je súčasť mojej histórie. To nie je na teraz téma. Nie vždy usilovnou prácou dosiahneme fantastické výsledky. To si už všímam nejaký čas, skôr sú to rozhodnutia, tréning, skúšanie, vnímanie, pozorovanie, hľadanie, spájanie a mnoho iných. Tým netvrdím, že sa mam na veci pozerať.

Cely tento výlet ma stal tri nezjedené kopčeky zmrzky, jednu hodinu práce. Niekoľko ďalších hodín hľadania, čo robiť keď sa to stane, aby bola lepšia reakcia. Dva rozhovory, ako odstrániť technické nedostatky, dvadsaťpäť telefonátov pri hľadaní novej gumy. Takže môj tréning do Štiavnice sa presúva, defekt priniesol viac vedomostí, áno nová guma niečo stojí, lenže každý poznatok ma svoju cenu. Ako teda na defekt? Mlieko, lepiaci knôt, fľaky na plášte, náhradná duša, nezabudnúť pumpu (kompresor) a vodu na umytie rúk. Nedávajme pozor na defekty, tie prichádzajú aj tak nečakane. Skôr majme so sebou výbavu, veď čo ak náhodou.

Športovanie

24. august 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Keď som začínal s behom, nevedel som nič. Postupne som začal stretávať ľudí, čo ukazovali možnosti. Ak by sa ma niekto dnes opýtal čo najviac z behu si na začiatku pamätať. Tak sú to dobré bežecké topanky a vymieňanie skúsenosti s druhými. To ostatné príde postupne. Mam taký pocit, že to neplatí len pre beh.

Každý článok zachytáva obdobie v ktorom sa nachádzam. Je to super nástroj na mapovanie života. Možno nakoniec z nich vznikne scenár na celovečerný trhák. Kto vie. Nech to bude akokoľvek, iba pokračovaním zistím, kam ma písanie posunie. Je to tak aj so športom, či každodenným pohybom mimo tréningových ihrísk.

Príspevky o športe majú najväčšie sledovanosti na blogu, ale aj sociálnych sieťach. Na začiatku moja tvorba bola o akom si romantickom vnímaní sveta. Odozva bola úplne minimálna. Keď som sa prvý krát odfotil pri stavbe takmer všetci sa posmievali dokonca bol som aj na koberci. “Miško čo to vlastne robíš”. Moja odpoveď: “Toto budeme teraz robiť, funguje to.” Zvyšok je história.

Najväčší internetový ošiaľ spôsobilo moje pôsobenie v televízií známej relácií o bývaní. Druhý aktivity v historickom centre v Banskej Štiavnici. Istým spôsobom bolo fajn, keď ma ľudia spoznávali z televízie, či videa z modrej sociálnej sieti. Všetko po niekoľkých týždňoch skončilo a upadol som do zabudnutia. Teda aspoň na prvý pohľad sa tak mohlo zdať.

Samozrejme moje tvorenie pokračovalo a sem tam jedno, dve videá šli do sveta a dosiahli väčšie sledovanosti. K tomu sa pridali články, príspevky. Postupne času mnoho ľudí z okolia vie, že píšem, športujem, tvorím.

Ďalší nečakaný úspech mali bežky. Začalo sa opäť na podnet chalaniska, ktorý mi dával rady k behu, k člnkovaniu, k strave, výžive. Len nemal na mňa čas. Na internete som vyhľadal informácie o najbližšej bežeckej trati, počkalo sa na sneh. Na jar prišlo takmer päťsto odbežkovaných kilometrov v Štiavnici, Skalke, Čertovici. Netušil som, koľko ľudí bežkuje. Naozaj je nás dosť. To je asi dobré dodať, netrpia tu tak kolená, ako pri behu. Takže ak nebežkujete, skúste oba štýly. Možno sa zapáči. Cez leto máme kolieskové bežky. Len to už je ďalšia kategória športovania.

Po náročných tréningoch telo dostáva zabrať. Ak chceme podať dobrý výkon, je nutne čo najlepšie a najrýchlejšie zregenerovať (ak máme tréningové plány, myslíme to disciplinovane). Regenerácia je mimoriadne dôležitá. Samozrejme výživa, strava, doplnky ako je kĺbová výživa a ďalšie o tom sa nemusíme baviť. Tie musia isť ruka v ruke, ak to myslíme s aktívnym pohybom vážne.

Za mňa najlepšie regenerácie začali behom na Sitno a čľapotanie sa v Počúvadle. Cesta otužovania začala na jeseň a pokračovala do zimy. Kde pri behu ma chytil zápal niekde v kolene a musel som všetko dať bokom. Lekár odporučil teplejšiu vodu aby sa zápal vyliečil čo najskôr. Pomohlo. Plávanie v plaveckom bazéne raz do týždňa je skvelý doplnok k aktivitám.

Postupom času sa začali ozývať ľudia, že teda nie som sám čo niečo robí. Vždy ma poteší keď vidím, počujem ako svet okolo mňa je aktívny. Je nás veľa. Komunita je obrovská. Športy sa navzájom odlišujú od seba. Tempá taktiež. Je to nepodstatne. Čo je podstatne, že niečo robíme.

Netuším, či je šport dôležitý, čo tuším, že pohybujeme sa všetci. Je úplné jedno na akom prostriedku. Možno aj preto cítim väčší záujem, keď sa bavíme o športe. Veď mudrovať o živote je ľahké. Lenže či to k niečomu aj vedie to nevedno. Ľudí zaujíma šport a aktívny pohyb vo všeobecnosti. No sem tam sa stane, že lenivosť nad nami výhra. Radšej si povieme, boli ma koleno, chrbát, nedá sa mi, nestíham, vonku prší.

Vďaka tomu čo robím, stretávam ľudí. Mám super kamošov, čo ukazujú nové možnosti, kde športovať. Mám okolo seba lekárov, čo vedia dať dokopy moje zranenia, výživu, ale aj nastaviť stravu. Sem tam si vymením skúsenosti z trénermi, fyzioterapeutom, psychológom. No najčastejšie sa bavím sám so sebou. “ešte poď ”.

Vďačím športu, ale aj tvoreniu, že mám na svet pohľad, že nie som a nikdy nebudem najlepší. Mám len dve možnosti, buď budem usilovne trénovať, alebo nebudem. Je úplné jedno, kto nám bude, nebude fandiť, ľudia okolo nás sa budú obmieňať. Je to prirodzené. Nikto nestojí na tom istom mieste. Možno to všetko tak vyzerá, ale kto vie aká je skutočnosť. Nezabúdajme, nejde len o tehličky na bruchu. Ako hovorí istý pán Inžinier. “Pokiaľ je vidno tehličky, stavba nie je dokončená”. Vždy máme možnosť pohybu, je na nás ktorú zbadáme a vyberieme si. Možno stačí sledovať, niekoho aktívneho z okolia. Sociálne siete sú skvelý pomocník.

Alchýmia, alebo jednoduchá záležitosť

17. august 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Nie som pekná, mám veľký nos, úzke pery, malé prsia, žiaden zadok, obrovské brucho. Lícnu kosť mi nie je dobre vidieť. Vlasy? To čo mám. Asi takto znejú rozhovory s ľuďmi okolo, keď sa bavíme čo zmeniť na sebe. Človeče, malé množstvo z nich povie, zoberiem do ruky činky, začnem behať, upravím stravu, nájdem si čas na seba. Ešte menej povie, som spokojný/á. Za mňa je to sklamanie. Pretože to nie je vždy tak ako si hovoríme.

Môj príbeh je jednoduchý. Mal som malo kamarátov, moc som nerozorval, hanbil som sa, nikde som nechodil. Koniec príbehu. Jedného dňa zisťujem, že všetko je tak trochu inak. Tomu predchádzalo stretávanie s niekým kto mi ukázal rôzne pohľady, knihy, videa, prednášky, skúšky, ale aj výsledky. Možno by bolo na mieste spomenúť, kopance ktoré sa dostali po ceste. Je úplne jedno čo všetko je. Čo jedno nie, je kam s tým ideme. Môžeme si povedať, bude v nás niečo čo uvidíme len my. Sem tam naše okolie si všimne o niečo skôr.

Keď ma čaká dôležitá schôdzka upravím sa, ak ma nečaká aj tak sa upravím. Na začiatku som nevedel čo je sebavedomie. Bal som sa všetkého, prišla ku mne myšlienka o obliekaní. Takmer vždy sa cítime najlepšie, keď vyzeráme dobre. K tomu pridáme odbornosť v tom čo robíme, vedomosti, aktívny šport, jedlo. Zrazu sme úplne nový človek.

Ak budeme dobre vyzerať to neznamená, že vieme. Platí aj opačne. Môžeme mať na sebe najlepšie oblečenie, v hlave vedomosti, ale sebavedomie môže chýbať. Za mňa je super vyjasniť si sám so sebou čo chcem, pozorovať, skúšať, hlavne vydržať a nevzdať sa. Skúšky nám dajú mnoho lekcii, skúseností. Budú situácie, keď ostaneme v úzadí bez povšimnutia. Prídu aj také, keď sa bude treba postaviť dopredu a všetky pohľady sa upriamia na nás. Vtedy bude jedno, či máme, alebo nemáme na to. Málo sebavedomia nie je zlé. Bude veľmi veľa situácií keď bude treba zohnúť hlavu, pokrčiť chrbát a prejsť cez prekážku. Nie vždy podstúpiť risk je to najsprávnejšia voľba. Sem tam sa oplatí, na chvíľu nebyť si istý.

Sebavedomie pôsobí ako alchýmia, na druhej strane až príliš jednoduchá záležitosť. Stačí naozaj málo uveriť a siahneme ku hviezdam, alebo nie. Som si vedomí všetkých nepekných stránok, žijem zo sebou. No vyčítaním sa ešte u mňa nič nezmenilo. Čo najviac pomáha? Mne šport a prekonávanie v ňom. Často na tréningoch pri posledných kilometroch sa chcem vzdať. Takmer vždy som tréning dokončil. Chýbala mi voda, cukor, fúkal vietor, pršalo, bola zima, bol som ešte ďaleko. Zranenia budú súčasťou, nie vždy vyhráme.

Toto je môj pohľad, možno sa mýlim, píšem úplné vedľa, tak isto môžem zmeniť o rok názor. Veľké ego, nafúkanosť, neomylnosť nie je cesta, aspoň podľa mňa. Zdravo si veriť a vnímať čo sa deje okolo by mohla byť. Nezabudnime, každý okolo nás vie niečo čo mi nie. Preto sebavedomie pre mňa znamená nebáť sa zodvihnúť ruku, postaviť sa dopredu, opýtať sa, poprosiť o radu, pomoc. Vedieť kedy ustúpiť, taktiež spraviť krok v pred tým ako sa budem cítiť pripravený. To, že mám nemám zatiaľ kocky na bruchu viem. Vyčítaním sa nevytvoria. Byť správne sebavedomí je pre mňa taktiež urobiť namiesto vyčítania a obviňovania zopár brušákov aspoň päť krát do týždňa.

Och tie vzťahy

3. august 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Za posledné obdobie som sa dostal do situácií, kde to riadne iskrilo. Išlo o vzťahy, lásky, vzrúša, záväzky, športy. Tak sa aj hodí, sám pred sebou vyrozprávať čo sa deje. Článok je venovaný môjmu staršiemu ja. Nie je napísaný o nikom konkrétne. Vlastne teším sa na správy, blokácie, scény a kto vie čo ešte.

Mam rad múdrych ľudí a tých čo naozaj vedia. Sú pre mňa inšpiráciou, sem tam od nich použijem vetičku, alebo dve. Tony Robbins raz povedal, že je veľmi dobré sa pozrieť na seba, situáciu v ktorej sme. Mali by sme ju vidieť presne aká je, nie horšia, ani lepšia. Potom by bolo fajn sa zamyslieť, čo s tým chceme urobiť. Posledný krok je akcia, čin na dosiahnutie toho čo chceme.

Zamýšľam sa o situácií v ktorej som. Mám nejaký vek, možno sem tam už aj tuším o čom je život. Aj keď stále si myslím, viem veľmi málo. Taktiež viem, že takmer nič neviem. Toto je dôležitý fakt, ktorý si sám pred sebou vyjasňujem. Je lepšie vyjasniť a mať čistý stôl, ako nosiť zo sebou vrecúško nespravodlivosti, výčitiek s mal som zas pravdu. Sme v dobe, kde každý vie všetko. Máme názor na celý svet, jeho problémy. Vieme čo by sme urobili s miliónmi, ktoré zajtra vyhráme, alebo dostaneme čoskoro od strýka. Čudujem sa ako je to možné. Ja nedokážem ani len vnímať čo sa deje okolo mňa. Neskutočné množstvo informácií mi uniká.

Viem čo chcem od života, nejaký čas aj mne trvalo pochopiť súvislosti a poskladať skladačku. Pri spoznávaní nových ľudí som pasívny. Skôr dám niekomu na sieti srdiečko ako oslovím v reálnom svete. Oslovení mám aj tak dosť, každý deň sa stretávam s novými ľuďmi. Nemám strach z odmietnutia, to sa deje často. Možno to nie je najnepríjemnejší pocit, ale je to súčasť toho čo žijem. Neznášam konflikty, snažím sa im vyhýbať. Rešpektujem druhých, teda pokiaľ mi nie je ubližované.

Neznášam povaľovanie v kaviarňach, nič nerobenie, flákanie a dovolenky. Som sportovec, vsetko okolo mna je tomu prisposobené. Pohyb je pre mňa priorita číslo jedna. Čím viac som presvedcený, ak sa budeme každý deň v rámci svojích možností hýbať, budeme sa citiť, vyzerať a pôsobiť lepšie. Budeme robiť svet lepším miestom. Samozrjeme nie je pohyb ako pohyb.

Mám rád dlhodobé vzťahy, založené na jednoduchých princípoch. Ak je napr. niečo čo nás spája. Ten zvyšok nejako bude. Stáva sa že sa pokazia lebo niečo. Vtedy nechávam veci plynúť len tak. Nemá zmysel ukazovať na druhého prstom, hájiť si svoju pravdu za každých okolnosti. Aj tak je to jedno. Nevieme čo sa deje na druhej strane.

Nie som žiadny lámač ženských sŕdc tým sa ani nemienim stať. Neznášam baliť baby, hrať divadielka, okúzľovať, chodiť na kávy, večere za účelom spoznania. Žiadne siahodlhé telefonáty, tie ma ničia. Veď aj tak to nikdy nie je tak ako to na prvé pohľady vyzerá. Veľmi podobné princípy používam v tom čo robím. Mám rád, keď veci idú samé, bez nátlaku. Samozrejme, že niekedy je potrebné sa postaviť a isť dopredu so zástavou.

Sem tam sa stane, že sa dostanem do situácie kde sa zarozprávam. Súhlasím s druhým názorom bez argumentácie. Zvyčajne takto sa pohybujem svetom bez nároku, na niečo. Mne sa páči, keď tomu druhému môžem venovať aspoň chvíľku času, niečo nové sa dozviem. Odchádzam s pocitom, že možno vďaka takejto maličkosti má niekto lepší deň. Veď ruku na srdce, vždy je skvelý pocit, keď s niekým prehodíme pár viet a ešte na konci rozhovoru sa cítime dobre.

Lenže stane sa, že niekto si moje úmysly vysvetľuje inak. A ja chcem len prejsť dňom, týždňom, bez ujmy. Nehľadám vzťahy, neverím na hľadanie niečoho čo je všade okolo nás. Verím na príjemnú atmosféru, primerané srandičky, vyhrnuté rukávy, voľnosť a poznanie toho čo kedy urobiť/vytvoriť, alebo nechať tak.

Je nad slnko jasné, že sú okolo nás dni, keď jednoznačne je potrebné zvýšiť hlas, naštvať, vykričať , stratiť sa. Tak isto prídu celoživotné nedorozumenia, omyli, chyby, pri ktorých nebudeme strácať len seba, ale aj druhých. Je veľmi ľahké sa naštvať na celý svet, ešte ľahšie je naštvať celý svet. Možno je to aj dobre.

Mať okolo seba ľudí je naozaj skvelé. Či sa bavíme v práci, doma, alebo niekde naokolo. Nezabúdajme, že každý z nás si nesie zo sebou batoh plný emócii o ktorých ten druhý často ani len netuší. Svet nie je krásne prvé rande, možno niekedy áno. Zvyčajne ide o viac ako len o prvý dojem, pohľady, kecy. To už je na každom z nás, čomu uverí. Tým netvdrím, že svet je tmavé, chladné miesto, práve naopak. Veď schválne, koľko prvých rándení máme v živote a koľko tých potom.

Streda

27. júl 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Najťažšie obdobie u mňa v týždni sú vždy stredy večer, hneď po zverejnení článku. Sem tam sa stane, že som si nevšimol žiaden nápad na článok. Niekedy sa trápim, inokedy sú to dve minúty tvorenia. Potom gramatika, slovosled, výber fotky, zverenie a prichádza opäť ten istý kolobeh.

Pri písaní vždy chcem napísať najlepší článok, so skutočne autentickým príbehom. Samozrejme s riadnou zápletkou, emóciami, poriadnymi zvratmi a šťastným koncom. K tomu čo najviac srdiečok, podporných správ, zdieraní, telefonátov.

Tam vonku to nebolo inak. Od určitého momentu som chcel zmeniť svet, dosiahnuť „niečo” obrovské. Dostať sa na najvyššie miesta. Vytvoriť najfantastickejšie z fantastického. Hneď po dosiahnutí takýchto mét, som sa mal stať niekým. Teda aspoň v mojom svete.

Niečo sa stalo, neviem čo to bolo. Prestal som veriť na veľké veci, úspechy, sny, vízie. Viac sa zaujímam o postupnosti, pravidelnosti, potiahnutia, uvoľnenia, disciplínu, úsilia. Tak trochu začínam veriť aj viac v seba. Každý deň niečo vytvoriť, sem tam prestávka, krátky oddych, vyhrnúť rukávy.

Že vraj to čomu veríme sa stáva našou skutočnosťou. Preto som čoraz opatrnejší s tým čomu verím. K tomu sú tu náhody, šťastné okolnosti, zázraky, zásahy vyššej moci. Každý z nás bol už svedkom, ako na prvý pohľad beznádejná situácia sa vyriešila. Tak isto situácie, ktoré boli nad slnko jasné, sa zamotali.

Ono to všetko začína nápadom, omylom, chybou, životným stroskotaním, ši malou štipkou odvahy. Možno práve preto keď sa nazrieme späť mnoho sa javí ako „veľká vec”.

Veľké množstvo z nás presne vie povedať čo by spravilo keby vyhrali jackpot, mali lepšiu východiskovú situáciu, viac času, lepšie podmienky. Poznám ľudí čo vyhrali jackpot, lepšie východiskové situácie, no nie je to vždy výhoda. Sú tu ľudia, čo vedia z mála vyrobiť veľa. Nezabudnúť netreba ani na tých, čo všetko vybudovali sami. Ani na tých čo mali šťastie na rodičov, svokrovcov, strýka, či boli na správnom mieste v správny čas. Samozrejme, že sú tu výnimky. Snívať je ľahké, je to aj správne, no nie je to všetko.

Rastieme zo všetkým čo máme okolo nás, tým čo vnímame, vidíme, zaujímame sa. Dostávame lekcie, poučky, zážitky. Niekto príde do našich životov, aby nám ukázal, že nemáme byť taká citlivka, niekto zas aby sme boli trochu viac. Nezabudnime, že ak sa nám niekto nepáči, neznamená, že sa nemôže páčiť niekomu inému. Nebuďme vlastnou brzdou. „Mal som pravdu. Je to vždy tak. Nič s tým neviem spraviť.” Sú zbytočné obmedzujúce vetičky.

Nechcem písať veľké články, dosahovať veľké veci. Chcem zažiť ten najlepší život a nebrať si o neho dovolenku. Pretože jediné čo mám je balík zážitkov, tento čas a to ostatné môže viac klamať, zavádzať. Ostatné sa môžem naučiť. Preto v stredu snívam o tom najlepšom a medzi tým sa s tým snažím „voľačo” urobiť.

Prvých sto

20. júl 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Zobúdzam sa ráno o tretej so silnou bolesťou zubu. Zrazu si jeden z mojich posledných zubov premyslel, že chce isť von. Sánka opuchnutá, asi som mal aj horúčku, silne rezanie v ústach mi nedalo spať. Malo sa vstavať o piatej ráno. Lenže zrazu bolo všetko inak.

Mam rád bežkovanie, som aktívnom pohybe, v otáčkach a na čerstvom vzduchu. Po Veľkej noci som zrazu mal veľa voľného času cez víkendy. Nakoľko behanie v Štiavnických lesoch som dal nabok. Zrazu tých medveďov začalo byť veľa, alebo menej turistických chodníkov. K tomu som si dával dokopy zranenie z tridsaťkilometrových jarných domácich behov.

Vďaka lekárom, špeciálnym diétam, výživovým doplnkom, cvičeniam a obmedzeniu behania sa zranenie podarilo vyliečiť bez operácií. Takže s behom som opatrne začínal, lenže aj tak tam bola časová medzera. Chcelo to doplniť aktivitu.

Letné bežkovanie som videl prvý krát na Skalke. Chalan išiel na čudných korčuliach s palicami. Hovorím si, že sa mu chce. O rok neskôr držím palice a stojím na čudných korčuliach ja. Hovorím len tak do vetra, ako som toto mohol. Prvý krát to bol hrozný zážitok. Na paliciach som zlomil koncovky, dva krát som spadol a nevedel som prejsť päťsto metrov do mierneho kopca. K tomu prišlo zranenie chrbtice, všetky aktivity šli na čas bokom.

Bežkovať viem, korčuľovať tak isto. To nič nebude. Asi dva mesiace sa hľadala správna trať, kde by mohli začať tréningy. Poradili my cyklisti miesto kúsok od nás parádnu rovinku. Bola nedeľa, prišlo prvých sedemnásť kilometrov. Dva krát pád, raz aj s obuchaninami a krvou. Terén bol zmapovaný môžeme začať trénovať. Od štartu po zákrutu a späť štyri celé dva kilometra.

Nedeľa, pondelok, utorok, štvrtok bolo dokopy päťdesiat pat kilometrov. Zoznamovanie s traťou s náradím, dolaďovanie techniky, prvé prepočty rýchlosti na kilometer. Doladenie stravy, regenerácie a pláň do konca týždňa. Je fajn vedieť čo treba upraviť aby prišla forma.

V nedeľu príde prvých sto. To znamená v sobotu ráno skoro vstať a prejsť aspoň 30 kilometrov a v nedeľu dvadsať. To je sedem otočiek v sobotu a päť v nedeľu. Hlava zrovnaná, zásoby vody a tyčiniek na energiu pripravených. Už len ráno skoro vstať a isť. Žiadne rýchle tempa, len pokúsiť sa otočiť sedem krát.

Prišlo ráno. Bolesti neprestali, nevyspatosť, vyčerpanosť, bolesti hlavy, ten zub bol už len bonus. Pohár vody, ľahké raňajky a vetička: veď idem skúsiť, za to nedám nič”. Prvé kilometre boli najťažšie aké len mohli byť. No ubehli rýchlo. Ten siedmy, začal byť náročný a nebezpečný. Prišlo mi zle, chcelo sa mi zvracať, odpadnúť a asi aj zomrieť. Vtedy som pochopil, že asi bude správne počúvnuť varovné signály.

Dokončím kolo napijem sa vody, chvíľu vydýcham a idem domov. Na čudovanie medzi čas nebol špatný. Cez prestávku sa mi polepšilo tak, že zvládnem cestu domov. Dostala sa ku mne sprava, že tridsať kilometrov je možné otočiť do dvoch hodín. Idem skúsiť ešte dve kolečká a vnedeľu pôjdem zvyšok. Tie sa už šli ľahšie. Našiel som v taške gél s energiou a ten ma zachránil. Prišla druhá prestávka s ňou aj chuť isť domov. Zub bolel neskutočne. Telo dávalo každým kilometrom pocítiť, že nie je zbytočná energia na takéto aktivity.

Mne to nedalo. Premohol som sa a dokončil tri posledné koliečka. Veď cez týždeň som ich v pohodičke točil. Takže už nebolo o čom. Sám som presvedčil seba, že je to možné a všetko ostatne išlo stranou. Bol to náročný tréning. Šiel som na doraz mojich limitov. Cez deň prišla menšia únava, no nič sa nestalo. V nedeľu ráno tých dvadsať kilometrov už bola hračka. Trochu lýtka štípali, ale inak všetko ostatné bolo v poriadku.

Bol to skvelý týždeň. Ranné behy, činkovania a večerné bežkovania. Telo dostalo neskutočnú nálož. Jeden z mojich lekárov mi povedal, že som dostal telo do stresu. Preto by som mal lepšie regenerovať a nezabúdať okrem iného na antioxidanty. Podľa všetkého športové aktivity majú pozitívny vplyv na život. Ak športujeme musíme sa viac o seba starať, viac sa híčkať. Nakoľko tam vonku dávame zo seba viac a často krát ideme za svoje limity.

Tieto slová majú pripomínať, že možno nebude vždy všetko najlepšie ako si myslíme, alebo naplánujeme. Napriek tomu je možné naše ciele dosiahnuť aj keď sa budeme chcieť vzdať na začiatku, v strede a možno aj pred koncom. Bude treba veľa úsilia vynaložiť, inokedy to pôjde ľahšie. Možností je mnoho, ako zvládnuť niečo čo chceme dosiahnuť. Za mňa je šport jedna z najlepších aktivít ktorá mi neustále pomáhať zlepšovať moje fyzické, ale aj mentálne sily. Je zaujímavé, čím viac trénujem, tým je moja kondícia lepšia a to nie len v športe, ale v každodenných situáciách. Tu treba jasne dodať, že prídu dni, keď nebude iná možnosť ako sa vzdať. Ale to už iný článok, príbeh, skúsenosť. Ďakujem všetkým za podporu pri mojich športoch. Cítim ju, je nás naozaj dosť.

Možno áno, možno nie

13. júl 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Pri písaní článkov si uvedomujem, že ako keby tu vždy boli dva pohľady. Vždy sa zaujímam o oba hlavne o ten môj a až potom, tak trochu o ten druhy.Samozrejme, keď sú emócie, tak hľadám riešenie ako zmeniť ten druhý na môj. Veď ruku na srdce, kto z nás je empaticky pod vplyvom emócii?

Ako tak chodím svetom, všímam si seba, ako reagujem v situáciách a taktiež druhých. Hovorím si waw, ako ten druhý zareagoval. Aký je macher, aj ja tak chcem reagovať, mať vplyv, kontrolu, vedieť navigovať, ovládať, preplávať. Píšem v metaforách. V článkoch bežne spomínam, ako vnímam čo druhí hovoria, robia, myslia, vždy sa niečomu novému priučím.

Len je tu jedna maličkosť, asi aj viac. Každý máme so sebou batoh, v ktorom je naukladané všeličo. O niečom môžeme tušiť, o inom zas nie. Ten nás tlačí na rôznych miestach. Aj preto nie vždy je možné reagovať dokonale. Taktiež sú tu ľudia, čo majú odžité. Ich skúsenosti je nemožné dobehnúť, aspoň na prvé pohľady sa tak javia. Skúsenosti je veľmi ťažké nahradiť čítaním kníh, vzdelávaním. Môžu pomôcť priblížiť sa.

Ak by sme sa dnes pýtali ľudí, ktorí boli pri mojich začiatkoch. Je sto percente iste, že by mi nedali šancu. Videli ma ako som nič nevedel, mal som problém rozprávať po slovensky, netušil som takmer nič o živote tu. Bolo to naozaj vidieť. V tom čo som robil, mi patrilo jednoznačne posledné miesto. Dnes je to o niečo lepšie, som druhý od konca. Už sem tam so mnou ide aj niekto na kávu.

Motivačné knihy, životopisy majú mnoho spoločného. Ich príbehy začínajú podobne. Niečo sa prihodí, potom sa podarí, hneď na to sa to pokašle a potom sa prichádza na križovatku. Tam sa život zabalí, alebo riskne všetko vabank. Je veľa takých čo neprešli oboma, ešte viac takých čo uspeli na jednej alebo na druhej strane.

Mnoho ľudí je lepších ako my, možno aj všetci v “niečom”. Lenže každý raz začínal. Niekto v osemnástke, tridsiatke, štyridsaťtrojke, pätdesiatdvojke. Je fajn mat okolo seba niekoho od koho je možné obkukávať, nazerať. Len prosím nenahovárajme si, že sa to nedá. Že vraj to vyzerá nemožné dostať sa z posledných miest na prvé. Napriek tomu deje sa to. Tak isto platí aj opačne. Prosím porozumejme tam vonku máme každý z nás šance, no nie každý môže riadiť raketu. Maličkosť, ľudia okolo nás začínajú, končia, zlepšujú sa, vyhoria.

Nič nie je stále, ani naše názory, pohľady, škatuľkovania a asi ani náš svet. Je ľahké vyvolať konflikt, odradiť druhého, seba. Možno je všetko inak ako sa na prvý pohľad zdá a mýlime sa a možno nie.

Schválenie

6. júl 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Áno príde koniec sveta, všetko čo sme pokašľali bude nepodstatné. Tak isto všetko to dobre čo sa urobilo, sa nebude počítať. Znie to tak trochu ako sci-fi, lenže každý z nás zaživa svoj koniec sveta niekoľko krát do roka. Vlastne možno viac krát ako si myslíme.

V jeden jesenný deň, som bol niekde medzi ľuďmi a pýtal som sa či môžem. Odpoveď bola jasná: “Miško môžeš všetko”. Viac mi nebolo treba. Vždy sa zo slušnosti opýtam. Keď je odpoveď záporná hľadám možnosti ako ju zmeniť, upraviť. Netreba zabúdať nie na každé nie, musím mať riešenie. Niektoré nie sú aká si ochrana.

Môžeme všetko. Jasné, že budeme niesť za rozhodnutia kopu zodpovednosti, tak isto odmien. Len toto nie je dnešná téma. Nakoľko nie pri každom správnom aj nesprávnom prikývnutí príde na rad zodpovednosť. Jednoducho niekedy budeme mať šťastie. Je síce nepredvídateľné, ale deje sa.

Rád by som napísal, presný systém krokov, ako v ostatných článkoch. Viac mám pocit, že keď budem aplikovať do bežných dní do istej miery voľnosť, tak viac života žijem. Je fajn naplánovať deň, týždeň, obdobie, nie všetko ide presne podľa plánu. Niekde som čítal, že v armádach sa trénujú úlohy, ktoré sa v bojoch veľmi ťažko aplikujú. Na konci dňa aspoň vojaci vedia čo majú ako tak robiť. Armáda tvrdí, lepšie tušiaci vojak, ako opačne.

Podobne fungovanie mam z časti aj ja. Veľká časť mojich aktivít je medzi ľuďmi a tam sú dejú okolnosti. Väčšina ide podľa plánu, sem tam sa ešte istá časť rosype podľa plánu. Vtedy nepomôžu najlepšie tréningy. Chladná hlava, nádych výdych a veterník, alebo bez hlavo pustiť do riešenia.

Mám rád keď prídu za mnou majstri sveta. Milión otázok: “ja sa len pýtam”. Keď ide na lámanie chleba, tak dole plecia, idú sa poradiť s niekým. Buď nevedia povedať nie, alebo sú pod papučou, hovorím si často. Je úplné v poriadku pozrieť sa, zistiť infošky, odmietnuť, prísť druhý, tretí krát. Lebo tak ako môžeme, tak aj nemusíme. Len prosím nepýtajme si od nikoho povolenia, keď odmietame niečo o čom máme vlastné presvedčenia. Ak je tu niekto s kým sa radíme, tak ho zoberme zo sebou, aby videl čo najviac okolností.

To že môžeme, vieme asi všetci. Sem tam je fajn si pripomenúť, že naozaj môžeme. No viac ma zaujíma téma čakanie na schválenie od druhého, či môžem. Aj ja mam dni, keď zabúdam, že môžem. Vtedy hľadám niekoho, kto mi potvrdí že môžem. Nech už ide o žlté topánky, nový projekt, športové sako, vyhrnuté rukávy a kto vie čo všetko ešte.

Som tiež jeden čo majú nastavený režim automat a nepremýšľam vo veľkej časti dňa. Šetrím tým energiu, čas. Aj preto je ľahké počúvať druhých. Vypnúť nalinajkované režimy je v skutku náročné. Mne najviac pomáha šport. Hlavne časť z postele po dvere, zvyšok je už v celku fajn. Za hranice vlastných síl sa dostávam pri dlhších tréningoch, v lete, v zime, keď činkujem o jednu sériu na viac. Ak nič nespravím, nič sa nestane. Nič sa neznení, keď nepôjdem von. Lenže keď sa pôjde, budem cítiť bolesť, únavu, strach, stres, napätie, ale taktiež neskutočný pocit na konci.

Keď bežím, bežkujem, hore kopcom, taktiež sa nepýtam druhých či môžem. Ak nevybehnem kopec, podľa všetkého sa nestane nič. Lenže ak áno, zvyčajne dostanem k nahliadnutiu parádny výhľad, za trochu bolesti. Nie vždy je výhľad podmienenej bolesťou. Je veľmi veľa okolnosti, ktoré ovplyvňujú našu kondíciu, stav mysle, chuť do života. Nič nikoho do nich nie je. Nemusíme nič vysvetľovať. Mám okolo seba ľudí, s ktorými si vymením skúsenosti, informácie, vedomosti. Nie všetko čo sa dozviem je aj pre mňa vhodné, funguje to aj opačne.

Obrovskú súvislosť majú môžem všetko a schválenie od niekoho, že naozaj môžem. V mnohých situáciách sa veziem, nemám potrebu rozhodovať, pýtať si povolenie, čí vôbec uvažovať či môžem. Tak isto viem, že sú situácie, kedy musím buchnúť po stole a nepýtať sa viac. Mnoho životov sa práve preto rúti do koncov sveta, lebo zabúdame si dovoľovať. Inokedy berieme ohľad na druhých na úkor seba. Tak ešte raz: môžeme a nepotrebujeme súhlasné písomné stanovisko od druhých, teda pokiaľ druhým nerobíme zle.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter