Type your search keyword, and press enter

Prekonávanie

Prekonávanie

Je to už nejaká doba, čo píšem články, príbehy, sem-tam aj nejaký reklamný obsah v práci. Na začiatku som písanie neznášal. Nič mi to nehovorilo, k tomu som nevidel dôvod, pre ktorý mám pravidelne písať. K tomu mi moja myseľ  začala pravidelne posúvať informácie, pre ktoré nemám robiť vôbec nič. Dokonca  nenápadne ukazovala dôvody, pre ktoré by nemalo písanie vstúpiť do môjho života vôbec. Nebudem klamať, obklopili ma výhovorky a takmer prišiel koniec mojej písacej kariéry. Lenže zachránili ma knihy, prednášky, môj kouč a ja. Namiesto ukončenia prišlo rozhodnutie, vďaka ktorému vzniklo moje pravidelné písanie, prispievanie, tvorenie, ale aj dokumentovanie.

Jeden z dôvodov, pre ktoré malo písanie zaniknúť, bola nevedomosť. Našťastie, podobné návrhy už boli na  mojom stole niekoľkokrát. Myseľ mi ich posúvala vždy, keď išlo o niečo ťažšie, nové, nepoznané. Výhovorka, ktorá vznikla: „Ako môžeš písať, keď nevieš písať. Začneš písať, až keď budeš ovládať písanie, aspoň ťa nevysmeje celý svet.” Podobne sme sa rozprávali, aj keď prišla zmena v mojej kariére, či rozhodnutia o ďalších dôležitých životných či pracovných krokoch. Vlastne, ak sa mám priznať, tak boli prípady, keď som podľahol. Nezhadzujem  moje rozhodnutia na nikoho. Robil som ich vždy najlepšie, ako som vedel.

Každý z nás má obrovský potenciál a takisto je jasné, že nie každý z nás už svoj potenciál objavil. Druhá strana mince hovorí jasne o tom, že nemôžeme donekonečna o ňom iba hovoriť. Beriem na vedomie spleť rozličných životných okolností, vďaka ktorým sme tam, kde sme. K tomu každý z nás má katastrofické životné problémy, ktoré sú neriešiteľné. Nikdy nebude nič dokonalé, nikdy nepríde ten správny čas. Milujeme žiť práve v tejto chvíli, no tajne plánujeme cestu na to druhé miesto. Chceme byť šťastný, no kupujeme si nezmyselné veci, ktoré často ani nepotrebujeme. Chodíme po svete bez duše a ospravedlňujeme sa pred druhými, že na to máme nárok.

Máme nárok na kupovanie zbytočností, flákanie, utekanie, chodenie bez duše. Tak isto máme nárok byť šťastní. Rozumiem, že chceme pôsobiť dobre, mať pocit, že nás druhí majú radi. Vieme, že dnešná doba je iná ako pred desiatimi rokmi. Máme tu nové vymoženosti, múdre telefóny, autá, chladničky, sociálne siete, srdiečka. Tlak je obrovský, súhlasím. No dnešná doba prináša so sebou mnoho výhod. Beriem, že vo svete, kde nikto nemá čas, sa začína od nuly neskutočne ťažko. Chváliť sa začínaním nového vzťahu, práce, koníčka, biznisu sa nie vždy stretne s pochopením. Vždy si môžeme povedať, kašlime na to a nerobme nič navyše, veď máme veľa práce.  Ešte niekedy niečo zazdieľame na našej nástenke, aby sme mali lepší pocit. Istým spôsobom  toto celé je akási vnútorná ochrana, lenže nie vždy má chuť ochrániť, ale skôr zavádzať.

Páči sa mi, keď sa môžem prekonávať. Mám vtedy zo seba skvelý pocit. Robím to aspoň raz za deň. Nie vždy pôsobím sebaisto, práve naopak. Lenže ten pocit potom je na nezaplatenie. V múdrych knihách sa píše o tom, aby sme vedeli, kam chceme ísť, a potom sa pustili na cestu krok za krokom. Čím ďalej som viac presvedčený, že ide o proces, ktorý nás privedie na naše vysnívané miesta. Tam na konci chceme byť všetci, no tým procesom prejsť už nie. Možno stačí len začať, spraviť vždy jeden telefonát navyše a vydržať.

Článok o predaji

Článok o predaji

Mám rád predaj, vlastne už nejaký čas v tom lietam. Zažil som rôzne situácie, ktoré vo mne nechali rôzne zážitky. Čo ma na ňom teší, že pracujem s ľuďmi, s každým vždy zažijem niečo iné. Predaj je energia a my ľudia sme tvory plné emócií. Pri rokovacom stole nikdy nevieme, kto z nás čo zažil pred tým, ako si zaň sadol.

Tlaky v predaji sú obrovské, veď na nich sú postavené základy existencií takmer všetkých organizácií či firiem. Školy, nemocnice, krčmy, veľké stavebné firmy, remeselníci, banky, atď. Generuje finančné toky, bez ktorých by bolo dnes veľmi náročné existovať. Má mnoho písaných, nepísaných pravidiel a zásad, asi najdôležitejšie je zostať človekom a uvedomiť si, že na druhej strane je takisto človek.

Na začiatku som mnohým situáciám nerozumel, aj ja som otravoval ľudí. Volal som, naháňal som až tak, že prestali dvíhať telefonáty, stretávať sa so mnou. Bola to skvelá škola, stálo ma to niekoľko zodratých topánok, oblekov a zopár priateľstiev. Bez nich by som zrejme nemal aj dnešné skúsenosti. Akýmsi pomyselným prvým stupňom je pre mňa bežný predaj.

„Ahoj Starec, dlho sme sa nevideli, počuj poďme na kávu. Musím ti povedať, čo mám nové.” Takto znela moja otváracia vetička. Verte, hneď na začiatku schôdzky som tomu druhému nenechal ani vydýchnuť a šiel svoje. Vlastne, nič prevratné som nerobil, len som dal svojmu okoliu vedieť, čo robím. To sa robí aj dnes, len trochu inak.

Reklama na sociálnych sieťach, v TV, keď chcete vidieť internetovú stránku, tá sa zobrazí hneď po zadaní emailovej adresy, nám príde prevratný návod na neskutočný život. Ak sa náhodu ocitneme v obchode, tak predavači  na nás spustia  technické informácie s opisom dokonalosti danej veci. Vo dverách obchodu dostávame prvý telefonát, ak sa rozhodneme ešte dnes, tak dostaneme špeciálnu cenu. Ráno je tu druhý, poobede ďalší, až nezoberieme prichádzajúci hovor.

Mne ako predajcovi sa takýto spôsob predajného života zo začiatku páčil. Musel som byť dostupný na telefóne 24/7, vedieť všetko a mať všetko. Informoval som potenciálnych záujemcov o výhodách, akciách. Cítil som, že to robím správne. Nemal som žiaden súkromný život, vlastne nemal som nič. Z dlhodobého hľadiska bolo takéto tempo neúnosné. Veľmi rýchlo som vyhorel. Ešteže, získané skúsenosti boli obrovské.

Na druhej strane, aj my klienti chceme všetko hneď. Nemám na mysli urgentnosť, ak ide o život, na to slúži záchranná služba. Ponáhľame sa, ani sami nevieme kam. Na dobré sa môže čakať. Zrazu sa ocitávam v hlavnom meste v luxusnej predajni automobilov, kde si ma nikto nevšimol. Predaj druhý, ten neobyčajný zážitkový.

„Dobrý deň, chcem sa opýtať na informácie o aute.” „Pozrite sa, tu je vystavené.”  „Bolo by možné sa s niekým o ňom aj viac porozprávať?” „Máte dohodnutý termín schôdzky?” „Nie, nemám.” „Tak to Vám nič neviem sľúbiť.” Uff, takúto reakciu som nečakal. Dnes sa pozerám na situáciu, ako na jednu z najlepších lekcií v predaji. Bežní ľudia povedia arogantnosť, nafúkanosť, či nevedia, čo sa patrí. Tí druhí si povedia, vyvolanie záujmu. Veď baby poznáte,  akonáhle sa nejaký fešák snaží, trošku sa zahráte na nedostupné a fešák sa ešte viac snaží. K môjmu príbehu s autom len toľko, od nikiaľ som neodchádzal s takým nadšením, ako odtiaľ.

To, čo sa javilo ako arogancia, bolo akési sito, cez ktoré som mal prejsť. Viete koľko ľudí mi vraví dnes, že som arogantný? Byť otrokom telefónu, ľudí, každý deň byť k dispozícií. Rozprávať oslavné básne o produkte. Toto si viac neprosím. Ja chcem predať, ale chcem predať  tak, aby si ty chcel kúpiť bez zbytočných mojich marketingových manipulácií. Ukážem ti dobré, ale aj zlé stránky toho, čo ponúkam. Ja nie som môj produkt a môj produkt nie je vhodný pre každého. Som s tým zmierený.

Áno, bojím sa, tlak je obrovský, ide o väčšie odnosy finančných prostriedkov, viac ľudí, organizácií v kolobehu. Zodpovednosť je obrovská.  Ešte raz, ja chcem predať, viem, že predám, len neviem, či tebe. Jediné, čo si dovolím, je vyvolanie pozornosti o tom, že existuje možnosť aj môjho produktu, služby.

Každému z nás bude fungovať niečo úplne iné, nakoľko sme rozdielni a máme odlišné životné skúsenosti. Našou úlohou je nájsť rovnováhu medzi jednotlivými spôsobmi alebo si vymyslieť vlastné. Možno nájsť niekoho s kým si vieme skúsenosti vymeniť. Jednoducho, mať dobrý pocit z toho, čo robíme a v nedeľu večer sa tešiť na pondelok ráno.

Hlava, gól a víťazstvo

Hlava, gól a víťazstvo

V utorok sme hrali florbal, vlastne hrávame ho už druhý rok. V jednom zo zápasov sme prehrávali nula – štyri. Zápas je do päť. Začali sme v tíme vrieť, zmohol som sa na výkrik, poďme dať gól. Chalani samozrejme argumentovali, mali by sme začať lepšie brániť. Nemáli sme na výber, museli sme jednoznačne dať gól. Nakoniec sme prehrali štyri – päť, bol to jeden z najlepších zápasov doteraz.


Myslím, že som dostal niekoľko lekcií v tých najlepších chvíľach. Jedna z nich bola o tom, ak budem brať všetko, čo sa deje ako školu, po čase budem dosť múdry. Ak budem dosť múdry, podľa všetkého vymyslím niečo, čo zmení svet. Múdre knihy nabádajú k tomu, že aj k tej najmenšej zmene sveta by bolo super zmeniť najskôr seba. Zatiaľ som svet nezmenil, ale svojím konaním ho istým spôsobom pomaly ovplyvňujem, či správne, to ukáže čas. Vlastne, je to možno začiatok zmeny.

Zmeny nemá nikto rád, pokiaľ ich musíme podstúpiť. Najlepšie zmeny sú tie, ktoré si uvedomíme hneď, ako sa stanú. Ešte maličkosť, sem-tam budeme nútený upraviť kurz, myslenie, nastavenia, koleso aj počas jazdy. K tomu majme na pamäti, dva milimetre môžu zmeniť všetko. Florbal, futbal, práca, rodina, akákoľvek situácia nám vie poslúžiť ako drahocenná lekcia, teda pokiaľ ju zoberieme. Takže, buď sa poučíme alebo zatrpkneme. Poďme sa poučiť, zabaviť, vyhrať a hlavne dajme do toho všetko.

Situácia je zlá:

Hneď ako sa stanú, ide nám o krk, tlaky sú obrovské, už aj tí, čo nám verili, nejako prestávajú. Máme dve možnosti, stiahneme sa alebo dáme do toho poslednýkrát všetko. Sem-tam sa stane, že sa dostaneme do situácií, ktoré sú na hranici únosnosti. Svetlo na konci tunela nie je vidno, nemáme žiadnu nádej, motív, dôvod, nič, čo by nás posunulo dopredu. Ustojme takýto tlak alebo sa na to vykašlime. No pred tým sa pokúsme dať do toho všetko, zaútočme.

Gól po góle:

Krok za krokom, zameranie sa na skórovanie jedného gólu, na jeden konkrétny ciel, víziu. Hneď ako to dosiahneme, až potom sa zamerajme na ďalší krok. Nikdy sa nezamerajme dať štyri góly naraz, u nás na florbale hráme s jednou loptičkou, takže maximálny počet gólov na jedenkrát je jeden. Neverím, že v živote je to inak. Preto nestrácajme čas s naháňaním dvoch chlapov naraz, žien, príležitostí, možností, zajacov.

Zabávajme sa:

Hrám florbal, aj iné športy, aby som sa zabavil, naučil, zlepšil, dal do toho všetko. V práci som na tom podobne. Fňukanie, sťažovanie, robenie nepodstatných činností, všímať si zbytočnosti, musí isť z našich životov preč, teda ak chceme pomýšľať na tie najvyššie priečky. Ak chceme vyhrať, najskôr musíme začať prehrávať. Nejde vždy o výhru, ale ide o to, aby som spravil všetko preto, aby som vyhral. Ak som aj prehral a spravil som všetko preto, aby to tak nebolo. Výsledok ma nezaujíma, lebo body síce dostane súper, ale tú snahu mi nezoberie nikto.

Hlava, hlava, hlava:

Každý úspech, víťazstvo, ale aj nezdar začína u nás doma, teda v našej mysli. Sme ovplyvňovaní rodičmi, kamarátmi, kolegami, tým, čo robíme, tým, s kým sa stretávame, tým, na čo myslíme. Dávajme si pozor koho a čo si púšťame k sebe. Život tam vonku chce, aby sme vyhrali, tak isto chce, aby sme si párkrát buchli koleno. Aj s buchnutým kolenom vieme prísť na prvé miesta. Každý dostane svoju šancu. Staňme sa víťazmi najskôr v hlave.

Neporovnávajme sa.

Vždy budeme potrebovať toho, čo pokazí, toho, kto zodvihne hlas, toho, ktorý zamaká, ten, čo prihrá a samozrejme takých, ktorí budú skórovať. Ak sme najlepší útočníci, nelezme do brány. Teraz je nepodstatné, čo máme obuté, na akom aute jazdíme, kde bývame. Každý z nás má svoj čas, rešpektujme to.


Každé víťazstvo sa rodí v hlave. Niekedy stačí jeden blázon, ktorý uverí a rozprúdi energiu medzi ostatných. Inokedy potrebujeme niekoho zvonku. Vyhráme, keď dáme gól, najlepšie viac ako súper. Keď budeme tam vonku, náš svet, zápas bude vyzerať tak, že to nerozchodíme, zoberme si chvíľku pred tým, ako sa vzdáme a poslednýkrát risknime úplne všetko. Nezabudnime, že najčastejšie hodnotia tí, ktorí nič nerobia. Utíšme ten malý zákerný hlások v našich hlavičkách, teda ak ide proti nám a jednoducho vystreľme na bránu.

Ponaučenie alebo o chybách

Ponaučenie alebo o chybách

Priznám sa, že moc nie som fanúšik chýb, nesprávnych rozhodnutí. Čím ďalej som viac presvedčený, že tam niekto vonku nás tlačí k mysleniu, ako robenie chýb nie je správne. Urobiť chybu, nesprávne rozhodnutie sa môže javiť na prvý pohľad často ako životná katastrofa. Verím, že život je plný prekvapení, zážitkov a poučných situácií, vďaka ktorým buď napredujeme alebo nie. Chyby sú výsledkom rozhodnutí, ktoré sme spravili na základe okolností v danom čase. Nie sú dobré ani zlé. Vlastne, nie sú nič, teda iba ak im dáme moc a ešte sa môžu premeniť na piliere našich úspechov. Moje chyby, ktoré som si uvedomil po ceste, neberiem ako chyby. Beriem ich ako spomaľovače, lebo ak by ich nebolo, bol by som v cieli o mnoho skôr. Tie viac pracovné som zhrnul do nasledujúcich bodov.


Prvá:

Jedna z najväčších chýb, ktorú som spravil, že som neprišiel bližšie za niekým, lebo som sa bál. Tým pádom som človeka nespoznal z osobnej skúsenosti, ale len z rozprávania od niekoho druhého alebo vôbec. V práci takáto chyba prináša katastrofálne následky. Ak nespoznáme jeden druhého, vznikne zbytočná bariéra, ktorá bude brániť takmer vo všetkých pracovných oblastiach. Takisto som neprišiel, nedal som šancu. Bariéra, ktorá vznikla, zabránila riešiť situácie s čistou hlavou a stála obe strany čas a peniaze.

Ponaučenie pre mňa: vždy sa snažím spoznať, komunikovať od prvej možnej chvíle, či ide o pracovný alebo osobný vzťah. Úprimná komunikácia ušetrí mnoho sporných situácií v budúcnosti. Tým netvrdím, že takéto situácie sa nebudú diať.

Druhá:

Tým, že som sa bál osloviť, zostal som na druhej strane rieky. Vôbec som sa nepokúšal ani len pozrieť na druhú stranu. Vytvoril som si v hlave prekážky, príbehy, vďaka ktorým bolo pohodlnejšie zostať na mieste, ako čo i len pomyslieť, že môžem viac. Vyhováral som sa, veď nikto mi nepovedal, že môžem. Bol som presvedčený, že každé víťazstvo, úspech sa rodí na ihrisku, na pracovnej schôdzke či v kancelárií.

Ponaučenie: never vždy svojej hlave. Vytvorí prekážky, príbehy, ktoré sú často nezmyselné, nepravdivé. Nevytvára ochranu pre Teba, ale chce, aby všetko bolo po starom. Vždy prejdi na druhú stranu, keď už nič iné, aspoň si sprav dobrú fotku a určite spoznáš niečo nové. K tomu všetkému je určite viac ako super byť na tej istej strane rieky, lana, konca ako náš biznis partner, ale aj životný.

Tretia:

Nepovedal som jednoznačne svojmu okoliu, čo chcem dosiahnuť. Obrazne povedané, dostali sme sa do veľa slepých uličiek. Museli sme cúvať. Oškreli sme pri tom nárazník, dostali defekt a k tomu nie vždy bolo za čo tankovať. Nikomu som akosi nepovedal, čo chcem, kam idem. Vlastne, sám som nevedel. Dostal som sa úplne mimo diania, blúdenie bolo na dennom poriadku. Moja ochota zmeniť sa bola nulová.

Ponaučenie: vždy na začiatku si povedz, čo chceš, kam ideš, pýtaj si podporu a niekoľko násobne podporu vráť. Hlavne sa hýb, inovuj, riskuj, ak postojíš, zomrieš.

Štvrtá:

„Keby som tam mal iný rozpočet na takúto parádnu marketingovú kampaň.” Dodnes s úsmevom spomínam na tieto veselé príhody. Nie je umenie minúť veľa peňazí, ale takmer z ničoho postaviť niečo. Neveril som, že často je menej viac. Whisky, cigary, večere, autá, peniaze, majetky začali udávať hodnoty v mojom živote. Ak nálepka na príležitosti nebola v podobnom duchu, tak ani som sa len nepokúsil vystreliť. Moje lietadlo sa začalo rútiť do nepoznaného. Ten sexi marketing som zhltol aj s navijakom. Len škoda, že na konci bol trojháčik.

Ponaučenie pre mňa: ak vidíš sexi babu, tak ju zavolaj na kávu, ak vidíš parádneho fešáka, vypýtaj si od neho pozvanie na kávu, ak vidíš prácu, najmi si na to niekoho, ale na začiatku si to všetko odmakaj sám. Budeš si všetky víťazstvá viac užívať. K tomu sa uč psychológiu, buď milší k ľuďom. P.S: nezabudni vždy niečo dať.

Tam vonku je veľmi veľa súbojov, nikdy nemôžeme na sto percent povedať, ktorý z nich je pre našu budúcnosť. To, čo sa ukazuje ako chyba, či niečo neriešiteľné, je často iba prezlečená príležitosť k presmerovaniu alebo uisteniu nášho smerovania.

Existuje iba jeden návod na to, aby naše životy boli bezpečné, ale takýto návod si často účtuje tie najdrahšie ceny.  V šesťdesiatke, sedemdesiatdvojke môže zapríčiniť pocity typu: „Veď, keby som to vtedy aspoň skúsil.” Ževraj, to sú tie najdrahšie.

Iná možnosť.

Iné možnosti.

Moje články píšem vždy vo všeobecnosti, nikdy nie sú namierené na niekoho. Skôr v nich opisujem situáciu, ktorú som zažil tam vonku alebo tu niekde na sieti. Majú zanechať odkaz pre čitateľa, mierne podráždiť, vyvolať otázky, inšpirovať k činom či popísať konkrétny zážitok, ktorý som prežil. Nasledujúce riadky nepriamo opisujú môj vývoj, pred časom bolo všetko inak. Bol som na druhej strane toho, čo píšem. Vtedy som si ani len nevedel predstaviť, že by mohla existovať iná možnosť, pohľad, názor, skutočnosť.

Prosím, nedržme sa toho starého, už aj papierový diár nahradila aplikácia v našich telefónoch. Niekoľkotisícové nahrávacie štúdio dnes kúpime za pár desiatok alebo sto eur, takmer každý deň ho nosíme so sebou. Tam vonku je oceán príležitostí, v ktorom vyhrávajú rýchlejší. Zmysel života nie je upracovať sa k smrti. Máme okolo seba mnoho úspešných ľudí, ktorí investovali do svojich firiem neskutočne veľa, no takisto ich firmy si aj veľa zobrali. To nehovorím o tých z nás, ktorí sa dohodli na celoživotnom 40+40+40. Mnohí z nás už usilovne pracovali, no neužili si to, čo vytvorili, bolo neskoro alebo nebolo im dopriate. Dajme na tri, možno viac rokov všetko nabok, začnime ísť od nuly za tým, čo rozbúcha naše srdce. Áno, nenosí sa začínať od nuly, nosiť prepotené tričká, košele. Keď už nič iné, otvoria sa nám nové možnosti, príležitosti, dostaneme sa na miesta, o ktorých sme ani len nesnívali. Koniec koncov, vyplieska nás to. Buď to rozchodíme a ako odmenu dostaneme nové pohľady na svet alebo zatrpkneme. Či ide o celoživotnú lásku alebo životnú pracovnú príležitosť.

Prosím, snívajme, nie o ojazdených 1997 cm3 turbodiesloch, nebojme sa vystrčiť z radu, buchnúť po stole, keď príde správna chvíľa, nebojme sa dodržať slovo, byť gentlemani, správni ľudia, ľudia hodnôt, neberme, ale dávajme, k tomu vyhrňme rukávy. Netvrdím, že to má byť ľahké, ťažké, ale určite to bude iné. Počúvajme, učme sa, buďme trpezliví, príde aj na nás, len neprestaňme. Inšpirujme nie tým, čo hovoríme, ale tým, ako to hovoríme, tým, ako a čo žijeme. Vlastne, vzdialenosť odtiaľto po miesto, kam chceme isť, môže byť jeden článok, príspevok, fotka, video či pracovná schôdzka, len nikto z nás nevie, ktorá to bude. Nezabudnime, funguje všetko, len nie všetko bude fungovať nám. Podporujme nielen vtedy, keď niečo chceme od toho druhého. Podľa múdrych psychologických kníh človeka skutočne spoznáme, keď ho dostaneme do nepríjemnej situácie /spomaľme mu internet a pozorujme ho spoza kúta/. Alebo keď ten druhý nechce od nás nič, ale ani my od toho druhého. Nezabudnime, my musíme chcieť, ukázať sa, počkať, odmakať si, až potom si užiť úspech, slávu, auto, dom či vytúžený život, uskutočnený detský sen.

Prosím, nekritizujme. Hlavne nekritizujme, lebo naše ego je zranené, ohrdnuté. Ak mám kritizovať, tak konštruktívne to, čo bolo vykonané a nie osobu. Tam vonku si pýtame spätné väzby, názory iných a často zabúdame na seba, na svoj názor, rozhodnutie, dôvod, pre ktorý sme začali. Dnes je neskutočne ľahké kritizovať, stačí, ak napíšeme pár štipľavých riadkov na nástenku. Takto môžeme pár slovami zničiť niekoho sen, víziu, prácu, priateľstvo či dokonca celý ľudský život. Tam vonku je svet plný kópií, ale originálov čoraz viac ubúda. Ukážme svetu svoju originalitu, svoj rukopis, svoju jedinečnosť, neporovnávajme sa, každý je dobrý v niečom. Nebojme sa, svojich fanúšikov si nájdeme, lepšie povedané, oni si nájdu nás. Len povedzme celému svetu, čo robíme. Áno, vždy tu bude ufrflaný strýko, suseda, dokonca aj úrad, ktorým sa nebude páčiť, čo robíme, ale len preto, že dostaneme kritiku, nenechajme svoje sny, projekt založený v zásuvke písacieho stola, takéto rozhodnutie môžeme ľutovať, keď budeme mať 62, 71 či 126 rokov.

Prosím, nebuďme spotrebiteľmi, majstrami sveta, ktorí vedia všetko, nekonajúcimi flákačmi, ktorí radšej vylezú na kopec v Tatrách, ako sa pokúsia niečo vytvoriť. Nemusíme všetko vedieť. Nepotrebujeme k životu mnoho, nenaletujme reklamám, falošným príležitostiam. Nemajme toho viac, ako potrebujeme. Náš život je viac, ako mať nový dom, auto, plnú chladničku. Zaslúžime si byť šťastní, no šťastie nepramení z vlastníctva hmotných vecí, pramení od nás, a to za každých okolností, hneď po tom, ako sa rozhodneme. Áno, možno šťastie nájdeme na kopci v Tatrách, ale nie, keď budeme na úteku pred našimi životmi. Keď sa nám čokoľvek pokazí, pokúsme sa o opravu, nech ide o stoličku v kuchyni, bicykel alebo vzťah.

Prosím, uvedomme si, že mŕtvi ľudia dostavajú viacej kvetov, pozornosti ako živí. Tým nenabádam, že si nemáme uctiť tých, ktorí sú už na druhej strane. Uctievajme si aj ľudí naokolo, pozdravme, podajme ruku, keď ideme okolo, na križovatke pustime auto, ktoré nemá prednosť, keď sme na prechode neskáčme vodičom do cesty, podržme výťah, dvere, usmejme sa. Zavolajme starému kamošovi len tak, preto, že ho chceme počuť, upečme koláč pre kolegov. Nechoďme po úspechu na úkor druhých.

Dať svoj názor, sťažnosť na nástenku modrej sociálnej siete a počítať srdiečka nespôsobí žiadnu životnú zmenu. Snáď len jej zárodok. Teda, ak tomu celému podkúrime vyhrnutím rukávov. Nikto z nás nie je dokonalý, ale každý z nás môže  zmeniť svet k lepšiemu, svoj život, či nepríjemnú schôdzku premeniť na zážitok. Tam vonku je svetové pódiu, keď už teda na ňom stojíme, spravme si fotku, pošlime ju ďalej, ukážme snahu, úsilie, prístup. Každý z nás musí niečo robiť, teda už keď musíme, nech je to užitočné pre všetkých. Máme mnoho nástrojov, ak chceme dať gól, musíme trafiť bránu. Prosím, trafme tú správnu bránu, ale jej výber je už na každom z nás.

Vedieť prijať.

Vedieť prijať

Pre nejaký záhadný dôvod neznášam akékoľvek darčeky. O mnoho väčšiu cenu majú pre mňa na prvý pohľad nepodstatné maličkosti: prístup, snaha alebo podržanie tam vonku, keď treba. Pred časom som fungoval tak, že takmer všetko, čo som dostal, som dal niekomu ďalšiemu, či šlo o víno, čokoládu, lístok na koncert, knihu.

Vlastne naštartoval ma Jožo, to je môj kamoš, kouč, psychológ, stratég a rýpač v jednom (pre tých, ktorí nečítali predchádzajúce články, bližšie ho predstavím v knihe). Všetko som odmietal, pomoc, rady, odvoz, dokonca aj jedlo. Myslel som si, že som  slušný a nemám nikoho otravovať.

Je úplne jedno, čomu veríme, karme, ezoterike, vesmírnym zákonom či veľkému kolesu. Ak nedokážeme prijímať, po čase sa určite stane, že prestaneme dostávať.

Neporozumel som tejto myšlienke na prvýkrát. Našťastie som to mal jednoduché. Jožo mi povedal, ako mi stačí zjesť čokoládu, dezert, koláčiky, krotiť sa mám na večeriach, nakoľko zjem toho trochu viac. Ťažšie to mám pri posilňovacích nápojoch, nakoľko si ich vychutnávam pomenej,  mám aspoň zaujímavú zbierku.

Srandičky bokom, tým, že pracujem s ľuďmi, zažívam rôzne situácie, emocionálne výlevy, nadávania, vyhrážania, rôzne brzdenia, poviem si, že ďakujem, tak tento darček si neprosím. Nie vždy to pomôže, ale aspoň ma hneď neporazí a po čase to rozdýcham. Dnes začínam rozumieť, ako je dôležité vedieť prijať, ale aj odmietnuť akýkoľvek dar, situáciu, zážitok.

Poznáme kecy typu: život je dar, ťažká situácia nás posilni, ten rozchod bol dobrý, lebo spoznáš niekoho lepšieho, všetko zlé je na niečo dobré a pod. Každému funguje niečo iné, niekoho nepríjemná situácia celoživotne zlomí, inému otvorí oči.

Vlastne, tam vonku to nie je len o čokoládach, kvetoch, ale skôr o situáciách, na ktoré  reagujeme. Život, ako keby nás chcel preskúšať cez malé nepodstatné maličkosti až po tie najťažšie situácie. Zistíme, čo všetko zvládneme, spoznáme sa a niekedy si aj pochutíme.

Chceme od života veľké veci a maličkosti nám nič nehovoria. Takisto nechceme, aby si niekto vysypával smetný kôš uprostred našej obývačky (to sú povedzme všetky tie emočné výkyvy, ktoré tam vonku na nás číhajú). Nemusíme prijať výlev zlosti, nič sa nám nestane, takisto je super úprimne sa potešiť aj z maličkostí.

Dary, situácie, zážitky dostávame, aby sme sa potešili, posunuli, či rozbili si koleno. Áno, bolí to, keď dostaneme v krásnej škatuli zabaleného jedovatého hada, či sa potkneme pri otváraní daru. Život nás odmení, dostane sa na miesta, o ktorých sme nikdy pred tým ani len nesnívali, no pred tým prejdeme cestou plnou rôznych situácií. Vedieť prijať akúkoľvek by mohol byť jeden s faktorov životného úspechu. O tom, že pred tým, ako dostaneme, máme dať, napíšem v ďalšom článku.

Úryvok I.

Úryvok I.

„Michal, tie Tvoje články sú o mne,“ povedala vo včerajšom telefonickom rozhovore. Nechcel som ju sklamať, ani naštvať. Veď viete, so ženami nie je moc dobré zahrávať sa a už vôbec nie cez telefón. Zmohol som sa iba: „Ako si na to prišla?“ „Vieš, utekám, neriskujem, bojím sa, maskujem to, ako som úplne dole. Nechcem, aby moje okolie vedelo, že moje sebavedomie asi ani nie je. Lenže, je tu moje ego, ktoré túži po živote malej princezničky. Neber mi nádej, že nepíšeš o mne, prosím.“ Nič som jej nezobral, je to môj nový objav. Teda, nie tak môj, ako ja jej. Aj tak som nikdy moje články o nikom konkrétnom nepísal, sem-tam som použil vetičku z rozhovoru či schôdzky. Tak pre aký dôvod by som to teraz nemohol zmeniť. Už dávno mi povedal Jožo, ak sa s ňou budeš cítiť ako doma, tak si doma. Teraz bude mnoho kapitol aj o nej.

Za týmto novým príbehom stojí Majster, nejakým spôsobom posunul moje telefónne číslo mladej dáme. Hm, ja som mu naletel, myslel som si, že ide o pracovné stretko. Zrazu sa prechádzame v nočnej Budapešti, držíme sa za ruky. Rozprávala celú cestu tam, počas večere a pri Dunaji som už mal namále vydržať ju počúvať.  Našťastie, to neboli kecy, o ktorých netuším nič, ale bavili sme sa o niečom, na čom záleží aj mne. Ťažké témy na noc, asi aj preto druhé dámy so mnou nevydržali pôsobiť. K tomu je ako z mojej knihy snov. Ten večer bol náročný, ale vydržal som, veď išlo aj o koláčiky v známej cukrárni.

Doba, ktorú žijeme je hektická, rýchla, istým spôsobom bláznivá. Pamätám si, keď som začínal v biznise, dokázal som mať za deň tri pracovné schôdzky dva dni po sebe, tretí som si zobral voľno. Dnes sa preberám v piatok večer zvyčajne pred polnocou, keď opúšťam kanceláriu len unavene, s konštatovaním, to bola jazda. Tento posledný piatok som k tomu mal ďalší nočný rozhovor s ňou. Prišla ma pozrieť, vlastne, mala cestu okolo. Povedala mi, ak by šla okolo a nepozdravila sa, mrzelo by ju to zajtra. S týmto súhlasím, tiež, keď idem okolo ľudí, ktorých mám rád, vždy pozdravím. To ma tiež naučil Jožo.

Tesne pred pol jednou ráno na mňa spustila vlnu otázok, čo chcem od života, čo chcem dosiahnuť, čo ja a láska, deti, vzťahy, ženy, čo znamenajú pre mňa koláčiky, aké sú moje tajné sny, či viem podporiť druhého, aj keď je úspešnejší ako som ja a prečo Ferrari, kombajn a dom. Odpovedal som stručne, ale pohotovo, tieto otázky mám sám so sebou vyriešené. Takže to šlo ľahko. Nebola vôbec zaskočená, pôsobila tak, ako keby očakávala moje odpovede. Viem, keď sa žena pýta muža otázky, ktoré nie sú bežné, že za tým bude niečo viac. Vlastne, aj bolo.

V sobotu ráno sme mali mať pracovnú schôdzku s majstrom. Otvára svoj nový projekt s recyklovaním odpadu, oslovil nás oboch, že by bolo dobré, aby sme spolupracovali s ním. On sa naozaj zbláznil, už teraz nestíham žiť. Bol som naštvaný, lebo takejto príležitosti sa nehovorí nie. Len tak mať viac času. Pôsobiť v akomkoľvek projekte s majstrom je neskutočná škola. „Bude to iba otázka času, keď vystrelím ako raketa a dosiahnem to, čo chcem,“  tak znela Majstrova motivačná správa, ani na sekundu nezapochyboval, že by som mu povedal nie. Od prvej chvíle ma štve, nemám jej čo vyčítať, zatiaľ žeriem jej dokonalosť. To ona mi v kuse niečo  vyčíta, rozčuľuje sa ako jazdím, kecá mi do práce, do snov, nepáči sa jej ako sa obliekam, češem, vlastne do všetkého. Môj život jej príchodom utrpel zásadné zmeny.

Nikto o nej samozrejme nevie, dohodli sme sa, že to, čo je medzi nami, tak zostane medzi nami. Sociálne siete zaťažovať nebudeme a zatiaľ ani rodinných príslušníkov. Veď stačí, že sme pod dohľadom Majstra. Ak by niečo, tak on mi určite naloží viac ako hocikto iný. Cítim sa pri nej neskutočne dobre, teda okrem toho, keď mi čistí žalúdok. Takže, ak to pri mne vydrží, vyzerá, že by nás mohla čakať zaujímavá budúcnosť.

Získala si ma prvým rozhovorom o snoch, riskovaní a o podpore. Bol som naštvaný, mal som mimoriadne ťažký týždeň. „Doba je nejaká zvláštna, asi tým, že mnoho z nás už nevie, čo môže a nemôže, ja ti fakt neviem, ale pred siedmimi rokmi bola situácia v biznise iná. Bolo viac tých, ktorí si vážili, dnes je to opačne. Slovíčkovanie, argumentovanie, vyjednávanie, upodozrievanie, chcenie čo najviac pre seba. Na druhej strane, ak chceme niečo v živote dosiahnuť, treba sa otáčať. Mať okolo seba ľudí, ktorí sa postavia, keď je niečo inak, ako my malo byť. Pozdravujem všetkých vydieračov tam vonku za to sebectvo na úkor druhých. Najradšej by som, aby zhoreli v pekle, ale neželám im nič, veď vesmír si ich nájde.“ Takto nejako nešťastne som spustil rozhovor na benzínovej pumpe s dámou, ktorá sa od prvej chvíle usmievala inak, ako som očakával. Bol som presvedčený, že to bolo asi časom, veď bola jedna hodina ráno . Prvý rozhovor s ňou trval tri hodiny, medzitým som dostával motivačné SMS od Majstra, chcel sa uistiť, aby som sa správal ako gentleman. Vraj dáma oproti mne je poklad. Dostával som od nej rýchle trefné otázky, presne tak, ako som vždy sníval, lepšie povedané, keď som zadával požiadavku pri výbere životného partnera, tak komunikačné schopnosti som dal do kolónky mimoriadne dôležité.

„Jedna z najväčších pascí, ktoré tam vonku na nás číhajú, je odmietnuť ísť za tým, pri čom nám naše srdce buchoce.” Jej prvú myšlienku som si zapísal do poznámok, zostala prekvapená. Zmohol som sa iba na sebavedomé: „Som úplne iná liga, kočka.” Neskutočne sa rozosmiala, ja tiež.  Bola to skúška, vraj som prešiel, dodnes nerozumiem. Jej smiech ma očaril. “Každý z nás vyhrá, niekto už skoro v mladosti, tí druhí trochu neskôr. Skôr je otázka, či vieme, že chceme vyhrať a druhá, čo chceme vyhrať.” Myšlienka číslo dva z prvého stretnutia. Zapísal som si ju taktiež, myslel som si, že sa už nikdy nestretneme. Pár dní pred tým som mal zvláštny pocit a pomyslel som si, ako by bolo super, ak by sa stalo niečo neskutočne dobré. V tej najlepšej časti rozhovoru prišiel majster, cítil som sa ako z filmu Karate kid. „Nastal čas ísť domov,” jeho lišiacky úsmev hovoril za všetko. Toho človeka sa nedá mať nerád.

Majster mi pošepkal, že má pre mňa niekoho. Tak isto povedal, ako ešte potrebujem dozrieť. Popod fúzy si zamrlal niečo, že aj tak budem stále v duši chlapec a zasmial sa. Určite chcel, aby som to počul. Nasadli do auta a šli preč. Únava ma donútila isť čo najrýchlejšie do postele a nepremýšľať nad tým, čo sa stalo. Môj život sa zmenil po niekoľkýkrát. Otvorila sa nová kapitola, ktorú som nazval “Ona”. Ide o dámu, ktorá je pohľadná, inteligentná, podrývačná, má krásny úsmev a niečo má spoločné s majstrom, tak trochu teraz aj so mnou. Majstrovi susedia vraveli niečo o tom, vraj  podľa všetkého má vnučku, ktorá pôsobí niekde v Čechách, v Rakúsku a aj v Maďarsku. Všetky indície napovedajú tomu, že by len predsa majster dal na svet prvé informácie z jeho záhadného života von.

Riskovať.

Riskovať

„Sedím na gauči, pozerám telku, jem čipsy a zisťujem, že mám 27 rokov a môj život je nejaký čudný. Keď zostanem doma, nič sa mi nestane, budem v bezpečí, no zvažujem, že by som mohla ísť von.“ Asi takto nejako začala neskutočne dlhá textová správa, ktorú som dostal od kočky, ktorá je členom tímu, v ktorom pôsobím aj ja. Na správu som neodpísal. Zavolal som jej.

Žijeme v dobe informačnej, je pretlak takmer všetkého, inovácie prebiehajú neustále, milión návodov na všetko. Otvoríme internet, informácie, ideme na wecko v nákupnom centre, informácie, zapneme telku, aj tam sú informácie a ešte keď spustí večer suseda, uff. Čím viac informácií, tak lepšie alebo horšie? Nevieme, ale už v minulosti významní filozofi nás nabádali, ako je dobre nevedieť, ale neprestať zisťovať. Takže, čo je správne?

Návodov, názorov, pohľadov je dnes toľko, že je mimoriadne náročné povedať, čo je správne a čo nie. Isté máme len jedno, ak nič neriskneme, s najväčšou pravdepodobnosťou nezískame nič. Podstúpiť riziko, neznamená hneď úspech, ale aj získanie nových skúseností, zažitie nových zážitkov, spoznanie nepoznaného a tak isto je nutné počítať s možnosťou zlyhania.

Nie vždy máme dôvod niečo zmeniť v našom živote. Vlastne netušíme aký výhľad je z kopca, na ktorom sme nikdy neboli, to zistíme, až keď naň vyšľapeme. No ak vykráčame trebárs na ten kopec, nebude to len o výhľade , ale aj o prekonaní samého seba. Dôvod na zmenu teda môžeme nájsť po ceste. Možno sa budeme musieť nejaký čas prekonávať, kráčať s bolesťami, najľahšie, čo môžeme spraviť, je vzdať sa. Neuvidíme výhľad, nebudeme poznať cestu, nedostaneme skúsenosť.

Bolesť, strach, pot, k tomu aj risk jednoznačne patrí do našich životov. Nezabudnime, ak by všetko malo byť bezpečné, mnoho z nás by dnes nebolo tu. Dieťa sa potrebuje buchnúť, aby zistilo, ako chutí bolesť, potrebuje zažiť úspech, aby vedelo, ako chutí radosť. To isté máme v dospelom veku, potrebujeme sa udrieť, aby sme nezabudli na bolesť, takisto by sme mali zažiť úspech, aby sme nezabudli, aké je to radovať sa.

Mnoho ľudí riskuje, ešte viac neriskuje. Hrať život na istotu, je istá výhra (isté výhry nebývajú najvyššie), no hrať život s riskom má úplne iné možnosti. Nie je dobré príliš riskovať, ale takisto nie je dobré byť príliš v bezpečí.

Hovorí sa, že tí ľudia, ktorí sa nestarajú do druhých a hladia si svojho sa dožívajú vysokého veku. O tom, či riskovať alebo hrať na istotu, nechajme na každého z nás. No ak v tom druhom uvidíme niečo viac, jemne to naznačme. A keď vidíme, že to ide tam, kam nemá, tak trebárs toho človeka nakopajme, ale nie preto, aby sme ho zastavili, ale iba jemne mu upravili smer. No, to robme len v tom prípade, že sme niečo také zažili.

Mať možnosť a pritom ohroziť rodinu, kamošov, tím, seba, vôbec nevadí, keď sa popálime. Len nezabudnime na štípanie, to sa nejaký čas hojí. Takisto, ak chceme niečo risknúť a naše okolie nás nepodporuje, lebo nás chce ochrániť pred možným neúspechom, zlyhaním, či dokonca obrovskou celoživotnou výhrou, tak budeme musieť takéto okolie skôr, či neskôr opustiť.

Každý z nás môže mať lepší život, no ten zvyčajne začína vyšľapaním na kopec. No pred tým skúsme rozložiť svoje portfólio alebo sily tak, aby sme vydržali šľapať čo najdlhšie.

Nie je to fér

Nie je to fér

Život nie je fér, zvykni si na to. Každý poznáme takúto nenapadnú vetičku. Vždy si ju pripomenieme, keď sa dostaneme do situácie, ktorá skončí záhadným spôsobom pre nás všelijako, len nie tak, ako by sme chceli, aj napriek nášmu úsiliu. Jednoducho, život nie je fér, zvykajme si.

Prichytil som sa, ako sedím v sobotu na futbalovom zápase, kde hrali zelení proti bielym. Zápas mal výborný športový náboj, až pokiaľ som si nevšimol výkony hlavného arbitra. Čím viac bolo počuť hvizd jeho píšťalky, tým viac sa tribúna búrila. V skratke povedané, namiesto dobrého futbalového zážitku som si z futbalu odniesol pocit, že niečo nebolo v poriadku. Nepoznám dopodrobna pravidlá futbalu, nemám vyštudovaný žiaden rozhodcovský kurz, aby som mohol hodnotiť, či niečo bolo správne alebo nie.

V mojej práci som presne v strede, na jednej strane mám nejakú situáciu, na  druhej strane druhú situáciu. Mojou úlohou je zabezpečiť, aby sa obe situácie stretli v strede a vládla spokojnosť na oboch stranách. Niekedy to chce naozaj pevné nervy (veľa koláčikov), aby spokojnosť bola na oboch stranách. Ešte šťastie, že sa na mňa nepozerá plný štadión rozzúrených fanúšikov. Kto vie, ako by som to ustál ja.

Je ľahké povedať, toto nie je fér. Tak isto je ľahké si povedať, že som obeť a celý svet mi ubližuje. Tým netvrdím, že sa nedeje krivda, či niekedy máme niektorí z nás výhody na úkor druhých. Lenže, aj k tomu treba podotknúť, že často sú takéto výhody vydreté usilovnou prácou. Aj keď aj tam môže byť všeličo nefér, ale to už je zbytočné filozofovanie. Jedno je isté, nikdy nebudeme so všetkým na sto percent spokojní.

Každému z nás sa už udiala situácia, ktorá v nás zanechala pocit krivdy. Poznám mnoho ľudí, ktorí prišli nespravodlivo o majetok, firmy, partnerov. Takéto “zásahy osudu” môžu mať obrovský vplyv na celý náš život. Lepšie povedané, je dosť možné, že nás zrazia na kolená. Tu nepomáhajú žiadne kecy, skôr to chce čas, ešte aj akési sebauvedomenie, že možno to nebolo to pravé orechové pre nás alebo máme tu zažiť ešte niečo iné.

Nech je to akokoľvek, deje sa vôkol nás mnoho udalostí, ktoré nie sú fér. No na druhej strane si povedzme, že ani my nie sme stopercentní. Či už ide o maličkosti alebo väčšie záležitosti. Nazvime to karma, zrkadlenie, osud, vesmír, to je úplne jedno. Nikto z nás nevie zabrániť tomu zvláštnemu kolotoču udalostí, ktoré nás zrádzajú, či dostávajú na miesta, kde sme prišli na úkor svojej práce alebo nejako inak. Možno je život viac fér, ako si myslíme. Možno sme práve my tými, ktorí mu zatiaľ nerozumejú.

Povedať v dnešnej dobe, že je niečo jednoznačne tak alebo tak nie je, je vždy ľahké. K tomu sa vraví, že po bitke je každý generál.  Udalosti sa dejú, aj férové, no tak isto neférové. Dobrá správa je, že sa nikdy nemusíme s ničím zmieriť a vždy s tým môžeme spraviť niečo.  Nezabudnime, krivda, neférovosť patria k životu, ak sa nám udejú, vždy máme možnosť, ako na ne zareagujeme, niekedy je potrebné ukázať silu, inokedy diplomaciu. Lenže nezabúdajme, že s diplomaciou zájdeme o mnoho ďalej, aj keď nám bolo ukrivdené.

Kus práce

Kus práce

Bolí to, keď zistime, že to auto, v ktorom jazdíme, nie je naše, ale firemné. Áno, bolí to, keď zistíme, že ten dom nie je náš, ale patrí banke. Áno, bolí to, keď náš život je naprd a celý svet nás núti usmievať sa. Áno, boli to, ísť ďalej, keď už niet síl. Áno, bolí to, keď zistíme, že niečo opraviť je náročnejšie, ako zaobstarať si nové. Áno, bolí to, keď niekto druhý má viac ako my.

Na prvý pohľad nočná mora, no nie vždy to tak musí aj naozaj byť. Vlastne, je to úplná hlúposť. Často vonkajšie ukazovatele neukazujú skutočnosť. To len my, tí druhí, si namýšľame, ako to dobre vyzerá. Tým pomáhame tomu na druhej strane, aby vyzeral ešte lepšie, tým, že uznávame niečo, o čom nevieme nič. Tým nezhadzujem ani jednu stranu. Ak sa jedná o nás, tak pre nejaký záhadný dôvod vieme  za veľmi krátky čas vymenovať všetky svoje nedostatky, slabé stránky. Tak teda, ak máme menší dom ako trebárs sused, to neznamená, že sme horší ľudia. Mnoho z nás súdi tých druhých a pritom nepoznáme, čo všetko je za tým. Možno tušíme, ale nevieme všetko.

Vďaka mojej práci som zistil, že som dobrý v konkrétnych oblastiach, o ktorých som pred tým nevedel, že ich mám. Samozrejme, myslel som si, koľko mám chýb, lebo nemám to alebo nepoznám toho. Po čase som zistil, že akosi viac záleží na tom, aký som človek, ale aj to, že nie každému sa budem páčiť, nie u každého sa stretnem s pochopením, bude treba vždy niečo dať a tú prácu bude vždy treba spraviť. Aby som nezabudol, radšej zaspať pri knihe o komunikácii, ako pri TV seriáli. Prichytil som sa pri tom, ako som veril druhým a nie sebe. Čím viac som sa dostával na miesta, na ktorých som nebol, nezostával čas na váhanie, polemizovanie, či odkladanie. Musel som sa spoľahnúť na seba a konať. Jasné, pokašľal som toho, ale odviedol som aj kus práce, to mi nezoberie nik. Prekonal som seba, šiel som na stretnutie, na ktoré by som pred tým nešiel, dostal som sa k odvahe snívať. Vlastne, spravil som presne to, čo som na tom prvom stretnutí sľúbil.

Týmito slovami len chcem pripomenúť nám všetkým, keď sa nabudúce dostaneme k príležitosti alebo na miesto, na ktorom sme nikdy pred tým neboli, či stretnúť sa s človekom, ktorý by nám v živote mohol pomôcť, zabudnime na výhovorky, oblečme si to najlepšie, čo máme, prečítajme si knihu o komunikácii, keď ide o všetko a spravme to.

Je ťažké sklamať okolie, ľudí, na ktorých nám záleží. No nie flákaním, ale zlyhaním. Vlastne, ak sa o nič nepokúsime, nič nedosiahneme. A tak teda, ak chceme urobiť ľudí naokolo šťastných, o nič sa nepokúšajme, predávajme im zmrzlinu. Ak chceme urobiť šťastných seba, nechajme si nakopať zadok, zatnime zuby a choďme za tým, čo nám rozbúcha srdce. Kašlime na to, čo si myslia o nás ostaní, dôležité je, že my si o sebe budeme myslieť, že konečne robíme to, vďaka čomu máme úsmev na tvári, v očiach a tak trochu viac aj v srdci.