Type your search keyword, and press enter

Zamyslenia

 michal_botansky_blogger_clanok_prestavka.jpg

Niekedy sa cely ten kolotoč zastaví, dostaneme sa na druhú koľaj, sme z hry vonku. Pretože niečo. Zvyčajne je to naším zavinením, sem tam nešťastnou náhodou, kto vie čim všetkým. Vymýšľame si príbehy aby sme im uverili, mali čo povedať okoliu, zneli ako obeť okolností.

Vždy sa niečo deje v našich životoch. Niekto z nás je zvyknutý na vyššie otáčky, zaťaž, pracovať s väčšou zodpovednosťou. Nezabudnime aj na tých z nás, čo potrebujú pracovať rukami, mať nad sebou ochranu, niekoho kto ich povedie, ukáže, vytvorí príležitosti. Áno, áno, iste, máme medzi sebou aj výnimky, ktoré sú vo svojich kategóriách. Ani jedna skupina nie je zlá, dobrá, lepšia, horšia. Je viac ako dobré vedieť čo radi robíme, s kým a s čím.

Ráno v deň písania článku, na mňa vypadla kniha z police otvorila sa na strane kde bola podčiarknutá myšlienka v zmysle: život by sme mali prežiť a najlepšie sa nezaoberať zbytočným filozofovaním prečo sme tu, ale niečo robiť, tvoriť budovať. Som zástanca, že je skvelé niečo budovať. Vlastne bez budovania je veľmi ťažké sa pohybovať vpred. Nie každý môžeme budovať mrakodrapy, všetkým sa niečo ujde.

Za seba môžem prehlásiť, ráno sa stáva z postele ľahšie, keď je jasne vytýčený ciel. Najlepšie niečo čo mi robí radosť, vzrušenie, zimomriavky. Určite by som chcel mať vo svojom živote len veci, ktoré ma bavia, ťahajú vpred. Lenže je to ako s počasím, sú dni keď fúka, prší a je zima, tie sa striedajú s príjemnejšími. Môžem sa lepšie obliecť, zostať doma, dať si prestávku. Tiež by som chcel radšej v takýchto dňoch čítať knihu pri krbe a napchávať sa. Či je to možné? Zatiaľ neviem.

Mám rád, ak môžem byť vpredu, obkukávať od skúsenejších. Niekedy treba vyhrnúť rukávy aj na špinavé práce, pre mňa je to oprať, ožehliť, umyť riad, podlahu, či zobrať do rúk lopatu. Tak isto vnímam situácie, keď je niekto lepší, vtedy je viac ako dobré prenechať miesto. Každý dostane svoju hodinku slávy, bude sa môcť prejaviť. Niekto aj viac krát za život.

Niektoré myšlienky pôsobia pochmúrne a čitateľ si môže namýšľať, medzi riadkami svoje príbehy. Pri písaní sa to deje neustále, autor do textov schováva myšlienky aby zaujal čitateľa, alebo v ňom vyvolal myšlienkové pochody. Na to aby sme si namýšľali príbehy nepotrebujeme niekedy ani čítať. Práve namýšľanie, by sa mohlo zdať ako jedna z väčších prekážok pri budovaní, ale aj na ďalších životných cestách.

Veľakrát si uvedomuje, až keď sa deje niečo, čo sa nám nepáči, kde sme urobili chybu, nie najlepšie rozhodnutie, premrhali čas. Príjemné časy málo kedy prinesú zamyslenie sa nad tým čo robíme, žijeme, či je to najsprávnejšie pre nás. Vôbec nechcem teraz filozofovať nad minulosťou, kritikou, silou prítomného okamihu, bláznivými plánmi. Hovorí sa čim jednoduchšie žijeme život, tým ho lepšie môžeme prežiť.

Žijeme v dobe materiálnej, naháňame sa za prostriedkami, zážitkami cez cely svet. Vždy tu bol niekto, kto sa naháňal za materiálom, zážitkami. Je to jeden zo spôsobov života. Mám pocit, že je fajn si ho skúsiť na čas. Možno prídeme na ďalšie.

Život môže byť krásny, máme tu pred sebou neskutočné možnosti. Náročné býva ich rozoznať a všimnúť si ich. Taktiež nájsť spôsob ako ich čo najlepšie využiť. Zvyčajne si všímame veci, udalosti okolo nás keď sa niečo deje. Ono všimnúť, uvedomiť si je prvý krok ku zmene. Nemám na mysli, zmeniť účes, povolanie, životného partnera, partnerku. Hovorí sa, že niekedy stačia dva milimetre zmeny a dokážeme neuveriteľné veci.

Aj keď sa nič nedeje, vždy sa niečo deje. Rád spájam na konci období súvislosti. Všímam si maličkosti, ktoré ma priviedli trebárs sem. Rozoberám rozhodnutia, ktoré sa urobili, neurobili, odložili. Sem tam sa nechám strhnúť a uletím do krajiny čo by bolo keby. Veľkú väčšinu by som najradšej zmenil, lenže maličkosť, vtedy som sa rozhodoval najlepšie ako som vedel.

Pokračujem ďalej aj keď som na druhej koľaji, vyhasla mi hviezda. Dávam si prestávku, lebo je to na mňa moc. Končím idem niekam inam. Alebo využijem všetko čo mám aby som pokračovať najlepšie ako viem ďalej. Všetky rozhodnutia, ktoré urobím ma niekam dovedú. Môže sa stať niekoľko veci. Nestane sa nič. Dosiahneme to čo chceme. Nejako sa prepletieme.

Nestalo sa nič mnoho krát, viac ako som plánoval. Niečo som dosiahol a priznám sa, prišlo sklamanie. Nejako som sa prepletal a to ma držalo nad všetkým. Vlastne každá udalosť zohrávala rolu. Niekedy dôležitejšiu, inokedy druhé, tretie husle. Zobral som si prestávku, ukončili sa obdobia, priateľstva, projekty. Vytratili sa ľudia z mojich príbehov, prišli ďalší. Sem tam sa niekto vrátil.

Život zapadá do seba, zvyčajne na konci jednotlivých etáp. No to nikdy nevieme, kedy sa tak udeje. Zvyčajne je to viac o chaose, neporiadku, veď nejako bude. Mám taký pocit, že je dôležité byť otvorený príležitostiam, stať sa v niečom dobrý, pohybovať sa, budovať, vzdelávať a sem tam si len tak dať prestávku.

Každý je nahraditelný. Sú pozicie na ktorých je to zlomoch sekundy, ďalšie zoberú dlhšiu chvilu. PRídu rozhodnutia,mktoré budeme do konca života lutovať, zabludenia do slepých ulíc, stavenie na nesprávnu kartu, bolesti. Tak isto zažijeme mnoho svetlých chvil, náhod, šťastia. Vlastne a niekedy je celý život o jedno, či dvoch nenápadných rozhodnutiach.

Štyri krát sto

 michal_botansky_blogger_sport_ciel.jpeg

Bola nedeľa, ako si som prepálil tréning. Viac kopcov, kilometrov, málo jedla, počasie v rámci možností, technika poslúchala. Nedalo mi a tak nejako sa zrodil tréningový plán na ďalší týždeň. Znel úplne jednoducho štyri dni, každý z nich po stovke. Moja úloha počas týždňa doladiť jedlo, čas, trasy. Ten zvyšok nejako bude.

Počasie cez týždeň nenasvedčovalo, že by sa mohlo isť von na pol dňa. Malo pršať, fúkať k tomu byť chladno. Na poslednú chvíľu sa mi podarilo zostaviť trate, zabezpečiť jedlo, upratať v hlave, že je možné ísť von trénovať. Počasie ovplyvniť neviem, oblečenie áno, jedlo, vodu taktiež. Dôležité malo byť neprepáliť tréningy, mať ľahšie tempá, sklony a užiť si jazdu.

Tréning č. jedna. Piatok ráno, varenie obeda, priprava na tréning. Počasie vyzeralo všeliako. Len nie motivačne. Hovorím si nemám čo stratiť. Vyrazilo sa. Velkú čast sa šlo po asfatkách, nakoľko sa skúšalo nové nastavenie. Bal som sa aby neprišiel defekt. Vyrazil som okolo obeda, s lahkými prehankami, vo Vrábľoch som stretol známeho bežsca. Potešilo ma, že nie som vonku sám. Po ceste sa počasie zlepšilo. Zvyšok tréningu už šlo iba o hlavu. Lepšie to ide ked svieti slnko.

Tréning č. dva. Sobota ráno, dážď, poobede futbal. Pršalo, takmer celú noc a aj ráno, v posteli bolo viac než dobre. Ak by sa nešlo, nič by sa nestalo a práve to ma naštartovalo. Dážď utíchol niekde za Topoľčiankami. Po ceste prišlo aj stádo jeleňov sa na mňa pozrieť. Bol to zážitok. Zo Zlatna som sa pustil do Kostolian pod Tribečom. Les mal neskutočnú atmosféru, prichádza jar, všade to spieva, nikde nikoho, neskutočný pokoj. Niekde v Beladiciach prišiel na mňa defekt. Čas sa krátil, vzdať som to nechcel. Dofúkal som koleso a vydržalo domov viac menej silu vôle. Dal som to.

Tréning č. tri. Ráno bolo štipľavé, trochu stehna protestovali a čakala oprava defektu. Všetko sa akosi podarilo opraviť až na maličkosť nafúkanie správneho tlaku. Výjazd bol teda na dva krát. Tempo zo začiatku bolo rýchlejšie po kopce. Moju radosť z opravy a rýchlejšieho tempa prekazil nepríjemný dážď nad Velčicami, pomaly zapadajúce slnko. Tu som prvý krát pochopil dôležitosť poznania vlastných čísiel, rýchlosti, plánovania. Vďaka nim som došiel pred zotmením do cieľa s celkom slušným počtom kilometrov. Stihol som to.

Tréning č. štyri. Nikomu som nepovedal o ňom, vlastne niekomu a to bola chyba.„Nie si profesionál, nezvládneš to, je to veľa kilometrov”. Drozdovo, Veľká Richňava, Počúvadlianske jazero, Badáň, Kozmálovce. Na čísla to bola fajn trať, no cez zimu sa zdolali väčšie vzdialenosti aj prevýšenia. Len som sa bál, čo som mal za sebou a troch kopcov. Tie posledné ma naozaj preverili. Počasie v prvej časti tréningu taktiež. Nakoniec všetko dobre dopadlo. Nebláznil som sa a zjazdil sa celkom dobrý tréning. Samozrejme pár dni ma boleli nohy a taktiež defekt. Po príchode domov, sfúklo koleso. Našťastie až doma v boxoch. Čo pred týždňom sa zdalo nemožné sa splnilo.

Zvládol som naplánovaný tréning. Nie tak celkom presne, štyri krát sto. Nie vždy skoro ráno. Dva krát po sebe sa vyskytli sa technické výzvy. Počasie tri krát bolo viac ako motivačne. Telo ani raz neprotestovalo, iba posledné dva kopce bolo cítiť nohy. Odjazdilo sa 455 km, s celkovým prevýšením 5.397 m, aktívne kilo kalórie 13.605, s priemernou rýchlosťou 21 km/h.

Pred rokom by to bolo nemožné. Pred troma, by som nevstal z postele. Pred desiatimi, by som ani nepomyslel. Sú rýchlejší, lepší jazdci ako som ja. Vidím ich čísla na sieťach pre športovcov. Majú lepšie časy, viac síl, prísnejšiu disciplínu. Možno aj viac radosti z pohybu. V tomto prípade je dôležité, že som prekonal seba. Každý mame limity vo svojich v hlavách. Najťažšie sa prekonávajú keď fúka, prší, je chladno a ešte k tomu mame isť do kopca. Ešte ťažšie si je uvedomiť, že nejaké limity vôbec máme, ich prekonanie je až druhé v poradí.

Mám radosť že som sa odvážil naplánovať takýto tréning. Ešte viac, že sa podaril. Čo z toho zobrať do bežných dni? Ukázalo sa dôležitosť mať plán. Následne ho rozobrať na menšie časti a neustále vidieť celok ako taký. Sem tam prídu prekážky, kamaráti, okolie čo preverí či to myslíme vážne. Samozrejme nezabúdajme na našu lenivosť a schopnosť uveriť, že to dnes nebude možné. Tak isto aj adaptáciu na zvládnutie náročnejších podmienok.

Zmysel takýchto a podobných tréningov je pozorovať, skúšať prekonávať svojich limitov, prekážok. Aplikovať ich nielen v ďalších športových disciplínach, ale aj mimo nich v bežných dňoch. Vôbec nemám na mysli, že teraz každý musí prebehnúť štyristo kilometrov. To už je na každom z nás, aké postupy zvolí. Viem len jedno, čím viac kilometrov od jazdím, tým viac som hladný a to nie len po rezňoch, veterníkoch a punčákov. Ďakujem všetkým, čo ma podporujú na mojich tréningoch, cestách a vlastne tejto celej jazde. Ono sa to možno nezdá, len bez podpory by to bolo o dosť náročnejšie, miestami nemožné.

Jeden telefonát, správa, dvadsať sekúnd

 michal_botansky_riziko_sprava_osolovenie.jpg

Schválne komu sa stalo, že niečo začalo správou pekne fotky, omylom vytočil nesprávne číslo, či oslovil niekoho a chvíľku sa cítil nepríjemné? Neznášam začiatky, sú plne neistoty, otáznikov, nedorozumení, vysvetľovaní a sem tam sa stane, skončia skôr ako začnú.

Chceme istotu, vtedy sa cítime fajn, máme pevnú pôdu pod nohami, lepšie sa nám zvládajú prekážky, nové výzvy, sme vo svojej koži. Teda na prvý pohľad by sa tak aj mohlo zdať. Opak je však pravdou, čim väčšie istoty dostávame tým sme pohodlnejší, nevážime si čo máme a vymýšľame čo so sebou. Česť výnimkám.

Zmeny nepatria medzi obľúbené činnosti v našich životoch. Niekedy prichádzajú postupne, inokedy nami riadne zatrasú. K tomu na nové sa horšie zvyká. Čím sme viac životom skúsení, tak tým je to ťažšie. Stáva, že ak stojíme pred zmenou, ktorá by mohla niečo zlepšiť, vyberieme si radšej ostať tak ako sme. Je to pohodlnejšie, aj keď nič tým nezmeníme. Akceptujeme bolesť z poznaného, ako si máme vybrať bolesť z neznámeho.

„Miško, daj mi čas nech sa stabilizujem.” „Nie, nedám, teraz treba skúšať viac keď sme na začiatku. Zvládneme toho viac ako si myslime.” Tak znel začiatok rozhovoru. Ak sme pod emóciami, je náročnejšie racionálne uvažovať. Chápem, že chceme mať svoje pohodlie a niekam patriť. Len maličkosť, aj ja som chcel niekam patriť a zrazu si uvedomujem, že to vôbec nie je to čo som si vysníval. Je veľmi ľahké dostať sa niekam, len nie vždy sa nám tam bude aj páčiť. Aj preto je niekedy lepšie na začiatku odpozorovať čo najviac. Aby sme aspoň tušili, či je to pravé orechové pre nás.

Sú dva spôsoby ako spoznať človeka, príležitosť. Pomaly opatrne s rozvahou, alebo skočiť. Oba sú správne, no nie vždy budú funkčné. Niekedy z toho nebude nič. Len sme skúsili.

Istota nie je dobrá nie je zlá. Čim jej máme viac, tým nás robí pohodlnejšími. Ak je jej zas málo, môžeme stratiť chuť do života, seba, dotyk s okolím.Ak príliš riskujeme, môžeme sa riadne popáliť, ale tak isto môžeme sa dostať k najlepším miestam.

Tie najväčšie príležitosti častokrát začínajú nevinne. Javia sa divne, môže isť o omyl, náhodu, či pomoc. Niekedy stačí jeden telefonát, správa, či oslovenie úplne neznámeho človeka. Veď a keby niečo, tak maximálne sa nič nestane.

Svetlo na konci tunela, údolia a doliny

michal_botansky_doliny_udolia

Najčastejšie píšem v tomto období o športe. Mám pocit, že športujem často. Okrem fyzickej námahy dostávam rôzne lekcie. Ako napríklad chcem dobré výsledky, mal by som sa dobre najesť, sem tam si dať doplnky stravy, kvalitne spať, obmedziť alkohol, ubrať veterníkov, pohybovať sa každý deň, nevnímať negatívne myšlienky, dbať na technické vybavenie, poriadne sa obliecť, sem tam mám pridať, inokedy ubrať, nezabudnúť na regeneráciu.

Šport nie je jediná oblasť ktorú žijem. Píše sa mi o nej najľahšie, lebo je to aktuálne, pamätám si posledné tréningy, lekcie, pichanie v boku, v kolene, v chrbte, do plášťa, zablúdenie v lese. To čo je cez bežný deň, je niečo podobné, len nemám na sebe obtiahnuté nohavice, vetruodolnú bundu a pred sebou neznámy kopec.

Výzvy sú každý deň, niekedy sa bavíme o tom čo budeme jesť, niekto sa baví či vôbec bude jesť. Hľadáme kto by od nás mohol kúpiť, niekto hľadá či má začo kúpiť. Mohol by som podobné možnosti rozpisovať, ale princíp je jednoznačný. Každý si zo sebou nesmieme batoh naložený niečím. Áno, sú situácie keď sa ľahšie kráča keď je začo kúpiť obed, večeru, bývanie, auto, dovolenku, investíciu, oblečenie pre deti a pod. Hmotné veci sú dôležité, uľahčujú život, no nie sú všetko.

Ono to s tými batohmi je všelijaké. Priznám sa, že vďaka športu vnímam zaťaž tak, že raz pominie. Netrvá večne. Idem hore kopcom, prevýšenie je až po vrchol tých stromov. Cesta sa síce kľukatá, za každou zákrutou očakávam výhľad, rovinku, zjazd z kopca. V poznaných kopcoch je to jednoduchšie, viem kde sa končia. V tých novým kde som do teraz nebol, si dávam nádej, že za najbližšou zákrutou som hore. Pamätám si na jedno šesť kilometrové stúpanie. Bolo neznesiteľné, cesta bola stará, rozbitá, kamenistá, predierala sa hustým lesom, stále zákruty, nevidel som poriadne pred seba.

Myslel som, že kopec neprejdem. V nohách bolo okolo osemdesiat kilometrov odšliapaných a prevýšenie okolo tisícky. Lenže stále sa šlo. Výhľady žiadne, nikde nikoho, les, stará cesta, kopec a ja. Príbeh mal šťastný koniec, boleli ma nohy po tréningu asi týždeň, ale ako tak spokojnosť, lebo sa prešlo čo sa malo.

Myslím, že podobne je to aj cez týždeň. Tiež sa veľa veci hýbe pomaly. Častokrát sa pýtam seba, prečo toto mám robiť ja? Vôbec to nie je moja práca. Potom príde za mnou niekto a hovorí, že nič nerobím. Veľa krát som chcel odovzdať kľúče, mobil, zoznam a vykašlať sa na všetko.

Na porade je všetko dôležitejšie ako daná situácia. Neskôr počas dna dostávam telefonát. Miško, kedy prídu peniaze a koľko? Kedy dostanem kľúče? Kedy a tri bodky. Sú dni, ktoré trvajú mesiace. Sú tu dni, ktoré trvajú o niečo menej.

Na jednej strane som rád, že dostávam pred seba nové výzvy. Na strane druhej nikdy som sa nestretol s nimi. Neviem koľko presne zásuviek ma byť v novostavbe a kde majú byť. Aký je konkrétny postup pri riešení stavebného povolenia a čo všetko treba k nemu. Viem, že ak je naplánovaná manželská posteľ, mali by byť na oboch stranách postele zásuvky. Úrad by mal prerušiť konanie a vyzvať čo chýba, nie čakať, či zavolám. Pýtať ďalší dokument a zas zavolať. Pozdravujem všetkých parádnych úradníkov, čo chápu, že na druhej strane je taktiež človek.

Nerád píšem o podobných prípadoch. Nedáva mi zmysel ako svet funguje. Neznášam sťažovanie a pri tom sa sťažujem, keď som na kopci, či niekoho naháňam. Všetko beriem ako školu, viem že chcem sa stať profesionálom, mám sa ešte čo učiť. Niekedy dávnejšie som písal článok o tom, že je dôležitejšie poznať niekoho kto vie ako na to, ako vedieť všetko. Možno je super byť expert v jednej oblasti, v ostatných byť niekde na chvoste. Kto vie, čo je najsprávnejšie. Sťažovanie môže niekedy vyriešiť mnoho, len možno sú aj lepšie cesty.

Najviac zúfalosti som cítil pri dlhom tréningu na Sitno. Niekde pred Kozmálovskou priehradou som už nemohol isť ďalej. Bolesť bola obrovská. Čakali ma ešte tri stúpania. Vyzul som si topánky dal som si posledné glgy vody pre vytrvalostných športovcov a fňukal od bolesti. Tréning nebol ničím výnimočný, iba som zažil prvý krát prevýšenie okolo dve tisíc metrov, dlžku okolo sto tridsať kilometrov. Ono tie tréningy naozaj bolia. Jasné, že sa pokračovalo ďalej. Na predposlednej rovinke zo zákruty sa vyrútili predo mňa dvaja chalani. Vydýchalo sa stúpanie, voda a následné som ich tak trochu prebehol. Žiadne ego, išla tma a chcel som byť už v sprche. Chalani išli asi domov od niekam, ani zďaleka nešli mojim tempom. Pozdravil som ich, len som počul rapčanie prehadzovačiek, chceli ma dobehnúť. Nebyť tých chalanov tak tu rovinku už neprejdem.

Šport, úrady, život, kolega, nadriadený, majster, akcionár, či pracovník nás vedia vytočiť, pokaziť deň, mesiac, rok, obdobie. Tak isto nás vedia naštartovať aby sme nezostali na tom istom mieste. Nech je to akokoľvek, každá situácia je iná a asi budeme na každú odlišné reagovať. Netreba zabúdať, že každým dnom dostávame nové skúsenosti. Je viac ako možné, že niečo by sme v minulosti asi spravili inak. Čas nevracajme, nekritizujme sa, k ničomu to nevedie, len budeme filozofovať keby bolo keby.

Svetlo na konci tunela je pocit, podobný ako, keď sme v doline a čaká na nás posledné stúpanie. Máme ešte niečo prejsť, aby sme sa pohli ďalej dopredu. Môžeme zostať stať, niekedy nám pošlú do cesty veselých parťákov, inokedy jeleňa, či neustupujúceho kolegu. Všetko sa deje pre nás, mame z toho niečo vyťažiť. Každá situácia si vyžaduje individuálny prístup. Nie vždy poznáme všetky okolnosti, sme pod emóciami a naše rozhodnutia by nemuseli byť najlepšie.

Múdri ľudia hovoria, že robia veľmi malo náročných rozhodnutí za deň. Male, bežné sú v poriadku. Na tie väčšie si berú čas na premyslenie. Cez týždeň nejako podobne fungujem aj ja. Je ľahké nadávať na druhého, ohovárať, klebetiť. Moje rozhodnutia nevysvetľujem, nevidím dôvod. Ani v lese na križovatke nevysvetľujem srnke, že idem po označenom chodníku a ona by tam nemal čo robiť, hľadím si svojho.

Údolia sú pre mňa časti medzi kopcami v hore kde treba nabrať síl pred ďalším kopcom. Doliny sú roviny s menšími kopcami niekde ďalej od hory, kde sa deje bežný život. Svetlo na konci tunela je pre mňa nadej, ktorú dostávam miestami aby som prešiel jednou, alebo druhou časťou života a prešiel kus cesty ďalej.

Niekedy to všetko bolí. Zavolať a opýtať ako sa veci majú, prejsť náročné stúpanie, opraviť defekt spotený vo vetre, rozhodnúť sa čo jest, či vôbec jesť. Sú dni, keď všetko ide proti nám. Vzdanie sa je tiež možnosť, nie je to zbabelé. Možno sa oplatí opýtať, či tá bolesť za to niečo pomyslené stojí. Ale ak chcem vidieť výhľad z kopca, tak ten kopec musím prejsť. Lenže nezabudnime sú medzi nami aj taký ľudia, čo sú spokojný aj z výhľadom v polovici kopca, či menšieho kopca a niekto sa uspokojí aj s rovinou.

V živote máme mnoho možností, každá jedna z nich ma svoje výhody. To čo je skvelé pre jedného, nie je pre druhého. Nemá zmysel sa hádať, presviedčať čo je lepšie, kto má viac pravdy, pocitov, videní. V prvej rade sme ľudia, ak niekomu môžeme pomôcť, tak pomôžme, ak nie neubližujme. Nečakajme pomoc späť od toho komu pomôžeme, tak sa nezmení svet. Neverím v lásku. Tú ktorú žijeme je sebecká. Ak niekomu cítim niečo prijemné, to neznamená, že ten druhý musí cítiť to isté. Skutočná láska je pre mňa cítiť niečo prijemné a neočakávať od toho druhého nič. Keď príde je to fajn a keď nie, nič sa nedeje.

Pamätám si ten pocit keď som s kamošom Jurajom vybehol prvý krát na vrch Sitno. Juraj mi začal tlieskať a k nemu sa spontánne pridali ďalší ľudia. Bol to skvelý pocit. Zabehli sme na hrad a potom naspäť k Počúvadelskému jazeru. Ten zjazd dole zo Sitna bol som nezastaviteľný, poháňal ma pocit z vybehnutia a potlesk od ľudí. Sem tam sa stane aj dnes, že niekto zatlieska. Zvyčajne sú tu úplne cudzí ľudia.

Tlieskajme druhým. Nikdy nevieme, kto potrebuje pocítiť pocit zo svetla na konci tunela, nadýchnuť sa v údolí pred výjazdom na kopec, či vyrovnať sa v doline. Každý si nesieme zo sebou batoh, no nepatrí sa vykladať bezdôvodné u druhých ľudí. Nezabudnime taktiež, že aj ten druhý ma zo sebou batoh. Niekto ma peniaze, no nemôže mať dieťa, niekto nemá peniaze a nevie sa postarať o dieťa, niekto nevie čo bude jest, ďalší si nevie nájsť vysnívanú prácu, ďalší sa cíti bezmocný.

Každý z nás prežíva rôzne obdobia. Niekedy sa nám viac páči hore, inokedy je fajn byť niekde dole, či na rovinke v doline. Život sa žije, deje, tvorí. Je veľmi dôležité si uvedomiť, že každý z nás pozerá najskôr na seba, aby prežil, zažil, odžil najlepšie ako vie. Až potom prichádzajú na rad druhí. Je to úplné v poriadku a asi to tak aj má byť. Len prosím neubližujme si, keď si nevieme pomôcť, ten čas prejde tak či tak, len to nebude o toľko viac bolieť. Čo je na konci dna lepšie? Bez kopcov by tu neboli výhľady, údolia a možno ani doliny. Nech sa nám páči to, čo nám dáva najviac radosti, možno práve teraz.

Treningy, kilometre, prevýšenia

michal_botansky_trening_pohyb_blogger

Ty strašne veľa trénuješ. Prečo? Ako to zvládaš? Čo na tom vidíš. Čo zima, vietor? Baví ťa to? Kde ješ, ako to celé stíhaš? Otázky, ktoré z času na čas pristanú v mobile, či na ulici. Priznám sa, že na mnoho podobných otázok odpovedám po prvý krát.

Mám rád aktívny pohyb, verím, že je to jeden zo spôsobov ako sa udržať v živote pri sile, zdraví a v mentálnej pohode. V práci sme nahraditeľní veľmi rýchlo. Možno náš náhradník nebude tak pekne hovoriť, zvládať ako my, ale určite sa vypracuje.

Ak chcem niečo dokázať, mal by som sa naučiť zvládať záťaž, zvládnuté nejaké návyky, prekonávať sa. Tréning dokážeme mať aj v práci. Len ak ju budeme brať príliš vážne, podľa všetkého skôr či neskôr vyhoríme. Práca formuje, posúva, ale aj oslabuje. Nemala by byť všetkým pre nás. Aj preto vnímam šport ako lepší zdroj spoznávania seba, okolia a mnoho ďalšieho.

Ide ma poraziť, keď vynechám tréning pre lenivosť, alebo flákanie. Pár krát do roka telo úplne vypne a nevládzem sa postaviť celý deň z postele. Našťastie je to iba zopár dní v roku. Nekladiem si otázky, snažím sa nad celým tým moc nepremýšľať. Riadim sa pocitmi, ak ide o lenivosť, prekonám ju. To druhé rešpektujem, lebo môžem sa zraniť, znepáčiť si disciplínu.

Sledujem počasie, ako sa cítim, zdravotný stav, predchádzajúcu záťaž a podľa plánujem aktivity. Taktiež pripravujem trasy. V začiatkoch boli tréningy aj s navigáciou. Nakoľko miesta kadiaľ viedli, cesty boli pre mňa nepoznané. Neskôr prišli čísla, štatistky. To čo mi malo robiť radosť, ma začalo naháňať za lepšími číslami. Poznať svoje čísla je dôležité. Pokiaľ sa chceme zlepšiť, ale aj pre plánovanie koľko chceme prejsť. Dôležitejšie je mať na pamäti dôvod, pre ktorý sme začali. Za mňa to je radosť z pohybu.

Naše telo nás ovplyvňuje, to ako sa cítime, vnímame, vidíme, správame atď. Veď schválne, správne fungujúci žalúdok, sa rovná skvelému víkendovému oddychu. Dni bez bolesti v chrbtici sú ako jarné slnečné. Nie som odborník na výživu, pohyb a asi ani na nič. Skúšam čo funguje mne, prináša radosť, pomáha prekonať rôzne obdobia, zlepšuje pohľady, stavia pred výzvy. Čim viac sa zamýšľam, je to istá kombinácia pohybu, stravy, oddychu a tvorby.

Nepoznám mnoho odpovedí na otázky, ktoré dostávam. Či sem tam sa opýtam sám seba. Častokrát sú aj zbytočné, lebo sa menia podľa počasia, nálady, záťaže, dlžky a výšky stúpania. Čo však nezostalo bez pozornosti, to sú záchytné body o ktéré sa opieram, nie len v tréningu.

Výdrž a vytrvalosť – pohyb je dobrovoľný. Isť hore strmým kopcom je naše rozhodnutie. Kopce pomáhajú zlepšovať našu kondíciu. Dlhé vzdialenosti našu výdrž. Za predpokladu, ak budeme pravidelne trénovať a z času na čas zvýšime záťaž, ale aj uberieme.

Orientácia v teréne – byť v neznámom teréne pod emóciami v záťaži nie je vždy zábava. Hlavne na križovatkách neoznačených lesných ciest. Jedno je isté, takmer všetky cesty vedú do doliny, len jedna je dlhšia, iná kratšia.

Súboje v hlave – najväčšie súboje sa odohrávajú v dlhých stúpaniach, v posledných kilometroch pred gaučom a samozrejme ráno pred štartom. Zoberme si zo sebou na tréning niečo pod zub, ustojíme ich lepšie.

Nikoho nezaujíma koľko kilometrov sme prešli. Možno tých ľudí, čo sú v tom s nami. Taktiež koľko sme toho zjedli, vypotili, ako veľmi sme unavení. Je fajn sa podeliť so svetom o zážitky, lekcie, skúšky. Tak isto ich použiť v iných oblastiach života. Veď čo je lepšie, ako zažiť niečo na vlastnej koži, vo výkone, pod emóciami a bez vody?

Možností máme mnoho, pohyb je jednou z nich. Čim ďalej ma viac presviedčajú jeho lekcie. Majú niečo do seba. K tomu cez leto budem mať fajn telo do plaviek. Ako začať? Pomaly, pravidelne, raz začas prekvapme seba náročnejším tréningom. Dajme sa dokopy s parťákmi. Ako pokračovať? Pomaly, pravidelne, s radosťou. Vzdať sa môžeme kedykoľvek a ten čas prejde tak či tak. Ako sa stať dobrým? Pomaly, nebáť si zobrať voľno, zvoľniť tempo a dať si dobrý veterník. Po čase sa to nejako stane, len sa prosím hýbme nejako, viac ako jeden krát do týždňa.

Kopce

 michal_botansky_blogger_kopce.jpg

Často sa hovorí, ak v niečom neuspejeme nie je to vždy len príčina vonkajších okolností, ale aj zvládnutie svojich vlastných mentálnych bojov. Pokojne sa môžeme baviť o šťastí, správnom mieste na správny čas, náhode, kontaktoch, tak isto o počasí, nálade, zhode okolností, či bolo to neúnosné. Všetko sa deje, každá maličkosť ovplyvňuje celok a celok ovplyvňuje maličkosti.

V knihách, rozhovoroch s ľuďmi čo dosiahli niečo výnimočné, má každý z nich svoj príbeh jedinečný. Majú spoločné súvislosti. Veľká kategória z nich usilovne pracovala, trénovala. Ďalší sa nevzdávali, niekto mal šťastie, určite sa nájdu aj takí z každého trochu. Mnoho z nich svojím príbehom inšpirujú svoje okolia. Ak sa snažíme neznamená to, že musíme uspieť. Veď schválne koľko firiem, osobnosti dnes už nie je na výslní. Ľudia z okolia čo poznáme mali nádejne rozbehnutú kariéru. Skvelé vzťahy, manželstvá, kamarátstvá, športovci, parťáci to jednoducho vzdali. Nikto presne nevie, kto pozná správny vzorec na pomyslený úspech. To čo funguje pre jedného nemusí pre druhého.

To čo je pre jedného úspech, pre druhého nemusí a opačne. Tí, čo niečo tvoria, budujú, trénujú nefrflú na tých čo nerobia nič. Už vôbec nie na tých čo sa snažia. Takto filozofovať by sme mohli donekonečna. Jednoducho zmysel života je žiť ho, niečo skúsiť, o niečo sa pokúsiť a možno čo najviac si to celé užiť, teda aspoň pre mňa.

Sem tam sa stretnem s niekým kto frfle na druhých, lebo majú niečo lepšie. Netuším, či ide o závisť, slabosť, lenivosť, podráždenie, zlosť. Teším sa, keď sa druhým darí. Veď o tomto je pre mňa život. Sú dni, keď vybehnem na kopec rýchlejšia ja, inokedy kamoš. Ak nie som spokojný so svojím výkonom, môžem poukazovať na vonkajšie okolnosti, tak isto sa opýtať, či som urobil všetko tak aby som bol spokojný. Sú aj dni keď je všetko skvelé. Počasie, pocity, nálada, chuť, kondícia, ale napriek tomu nemusíme vyhrať.

Nemusíme uspieť v športe aby sme uspeli mimo neho a opačne. Môže to pomôcť. Šport je jeden z nástrojov. Za mňa aktívny pohyb je skvelo kombinovať s budovaním niečoho v živote. Často spomínam v článkoch, že za všetkým je disciplína. Motivácia ma taktiež svoju silu, no netrvá večne. Disciplína je niečo čo sa nedá len tak zahodiť, vypariť, vymazať. Najskôr je dobré si ju akosi vybudovať.

Neznášam trénovať v kopcoch. Na druhej strane takéto tréningy vyhľadávam. Sú dni keď ma poháňa výhľad, potom je tu pocit. Cítim sa silnejší, po zdolaní náročných stúpaní. Pohľady z kopcov sú prijemné, vidím krajinu, cítim sa dobre. Nie vždy je z kopca výhľad. Sú dni keď je hmla, prší, na vrchole sú stromy, dostanem defekt, roztrhnem bežeckú topánku, alebo príde zranenie.

Veľmi podobné situácie vznikajú aj mimo športu. Každý máme svoje kopce, rovinky, zákruty, rokliny, slepé uličky. Myslím, že nie je treba v živote zažiť všetko. Tak isto na mnoho situácií sa budeme s pribúdajúcimi skúsenosťami pozerať odlišne. Nezabudnime, bez skúseností zo včera, by sme asi nemali vedomosti z dneška.

Pamätám si svoj prvý odbehnutý kilometer, ako som si nahováral: „slabý, neviem to, to sa nedá, nikdy nebude zo mňa športovec”. Takmer identické boli moje pocity pri prvých pracovných telefonátoch, schôdzkach, rokovaniach. Pomohli skúsenejší parťáci, knihy, školenia, najviac tréningy.

Dnes neznášam kopce ešte viac ako na začiatku. Úspech je pre mňa nepredstaviteľná veličina, ktorá je takmer nemožná dosiahnuť. Viem, ak niečo chcem musím sa ukázať, vyhrnúť rukávy, pokúšať šťastie. Na druhej strane mám pocit, že to všetko je omnoho jednoduchšie ako sa na prvý pohľad zdá. Všetko to celé, len zbytočne komplikujeme, premýšľame, vysvetľujeme, obhajujeme, namýšľame, či príliš veľa tlačíme na pílu.

Niektoré kopce vyzerajú na prvý pohľad neprekonateľné, potom sú tu ťažšie prekonateľné, prekonateľné. Ešte maličkosť, chuťovečka. Týchto je azda najmenej, ide o kopce, keď postupujeme smerom nahor, máme pocit, že ideme dole. Všetko ide zľahka. Možno si to iba namýšľam, lebo mám svoj deň, fúka správny vietor, mám natrénované.

Nech je to akokoľvek, tam v kopcoch život je aký si iný. Náročnejší. Len z kopca je bližšie hore k slnku, k hviezdam. No veľmi rýchlo do rokliny, údolia. Rešpektujme svoje kopce, zdolávajme ich po jednom. Nikdy nevieme kam nás na konci dňa privedú. Častokrát zdolať ich bude chcieť vyhrať práve najväčšie boje pred sebou samým.

Koláčiky, burgre, motivácie, disciplíny

 motivacia_bloger_michal_botansky_kolaciky_disciplina_sport.jpg

Tristodvadsaťpäť kilokalórií mala nedeľná čokoládová wafla. So šľahačkou tesne nad štyristo. Boli časy, keď som ich zjedol na posedenie päť a mal som pocit, že je všetko v poriadku. Až do jedného dňa sa mi kolega začal smiať, ako mi rastie brucho.

Mám rad jedlo, ešte viac ak je dobré. Nebránim sa žiadnym koláčikom, zmrzke, dezertom, burgrom. Viem sa celkom slušne prejesť aj nad sýtosť, poriadne preflákať dni, nič nerobiť. Vôbec z toho nemám zle pocity, výčitky svedomia, nemrzí ma to.

Aktívne športovať som začal v zahraničí, chcel som pribrať zopár kíl, cítiť sa ako chlap. Zadovážili sa činky, veľkú dózu proteínov a začalo sa. Najnepríjemnejšie pre mňa bolo zistenie, aktívnemu pohybu patrí aj pravidelná vyvážená strava. Čim viac som cvičil, tým viac som zjedol. Sedem až desať hodín týždenne trvali tréningy. Päť krát za deň sa jedlo. Naozaj jedlo.

Dnes je pohyb súčasťou mojich dní na pravidelnej báze. Nejako mám pocit, že by to mohlo byť správne pre mňa. Aj keď niekedy vôbec nemám chuť vidieť činky, kopec v hore, či bežkárske palice. Nesmiem zabudnúť pripomenúť zranenia. Tých sa po ceste nazbiera neúrekom. Bolesti na tréningoch, prepotené oblečenie, zabudnuté gély, málo vody, technické komplikácie, zablúdenia, počasie. O áno, počasie vie preveriť nielen fyzickú odolnosť, ale aj hlavu.

Ciel je pohybovať sa každý deň. Pozerať sa na telo ako svoju trofej. Nebáť sa jedla, tukov, cukrov, kalórii. Po čase telo aj tak povie, čo prijme a čo nie. Tak isto na tréningoch, tam to tiež nie je treba prepáliť. Je skvelé dať zo seba maximum, len všetko z rezervou. Teda aspoň ja to tak vnímam. Lebo okrem tréningu sú tu aj iné oblasti života.

Motivácie sú fajn, no nevydržia dlho. Mal som ciel odbežkovať tisíc kilometrov, za desať týždňov. Nabežkoval som za jedenásť tisíc sto kilometrov. Cítil som sa hrozne. Zrazu nebol dôvod pokračovať. Našťastie ma zachránil iný druh športu. Tam mám filozofiu: „však skúsme to, kedykoľvek sa môžeme otočiť domov.”

Pre mňa je šport hlavne o zábave, nejakých vlastných vnútorných pocitoch, prekonávanie samého seba, spoznávanie nových možností, miest, ľudí, komunít. Možno na bruchu sa ukážu kocky, na rukách nárastu svaly. Budem poznať niečo čo som doteraz nepoznal, nezažil.

Zradiť nás môže jeden koláč, kopec, chlad, hlava, náhodný večierok s priateľmi, zranenie, stres, najbližšie okolie, motivácia, ale aj osoba, ktorú stretávame ráno v zrkadle. Čim ďalej verím prepojenie športu s bežným životom. Ak sa pozerám na aktivity z dlhodobého hľadiska, viem ak si ustriehnem kolobeh maličkostí, budem schopný podať najlepšie výsledky, mať radosť z pohybu, zo seba. Niekedy sú to len náhody, dobré fúkal vietor, ale také tiež patrí do životov.

Energie

 michal_botansky_blogger_energie_dojem.jp

Pre mňa je energia nejaký pocit, ktorý cítim pri konkrétnych situáciách, keď sa niečo deje, alebo nedeje. Niekedy je veľmi náročne ich pochopiť, cítiť, vytriediť. Pocity, energie vedia klamať, zavádzať, ale aj posunúť ďalej. Nie každý sa na ne sústredí, pozoruje akceptuje. Pre niekoho sú všetkým.

Moc na prvý dojem neverím, ani na druhý. Skôr som zvedavý ako človek reaguje na okolnosti. Tam je náročné maskovať. Všetky dojmy sa môžu zahrať, oklamať, pokašlať. Ono je to jednoduché zistiť na čo ten druhý reaguje. Stačí trocha fantázie, humoru a skúšať. Napríklad pomýliť sa pri oslovovaní, či hodinu schôdzky.

Sú miesta, ľudia a ich blízosť mi nerobí dobre. Bolí ma hlava brucho, cítim sa vyčerpaný, chcem spať. Dialo sa mi takéto často. Nevedel som ako reagovať, čo robiť, odkiaľ to všetko ide. Až jedného rána som sa zobudil. Ešte si pamätám, keď som chalanom v tíme hovoril o týchto veciach, tak ma poriadne vysmiali. V tomto som sa nedal, nech si hovoria čo chcú, už to bolo objavené. Ťažko sa ide proti tomu čo cítime.

Že vraj, nie každý cíti to čo sa deje okolo. Výhodu majú viac dámy, sú o dosť vnímavejšie. Ja sa stále učím ako vnímať okolie, ľudí, to čo sa deje. Celé to je aká si záhada. Niekedy je všetko poprepletané neviditeľnými motúzmi, inokedy veľkým hrubým lanom. Deje sa pre niečo, inokedy, len tak.

Máme mnoho teórii, ktoré sa snažia učiť, objasniť, porozumieť energiam, pocitom, vnímaniu maličkostí, celkov. Mňa z času na čas nejaká myšlienka upúta, zaujme. Snažím sa z nej niečo uchmatnúť a pozorovať ju tam vonku.

Mám rád, keď sa teória spája s praxou. Na druhej strane nie som zástanca extrému, že len jedna cesta je správna. K tomu nič iné nie je. Za mňa sa deje život pre niečo, ale aj len tak. Niekedy nami zatrasie, inokedy poteší. Tu je dobré pripomenúť, ako je ľahké usmievať, cítiť sa fajn, keď vonku svieti slnko, modrá obloha s chrumkavými oblakmi, pred nami zeleň.

Je nad slnko jasné, že najhlbší zmysel života je ho prežiť. Budeme mať obdobia, keď si budeme myslieť, že máme žiť najlepšie ako vieme, potom prídu obdobia flákacie, fňukacie, lenivé, produktívne a pod. V každom z nich bude niečo iné dôležité. Budeme sa odlišne cítiť, vnímať svet okolo nás, ale aj seba.

Ak cítime únavu, je možné, že sa nachádzame na mieste, kde nie je všetko v poriadku. Taktiež ľudia okolo nás nemusia na nás vplývať najlepšie. Lenže ak máme nesprávne nastavenie, trasie sa pod nami pôda, nedarí sa nám. Asi ťažko nájdeme pokoj okolo seba.

Ak sme citlivejší vnímame energie, je to úplne v poriadku. Keď ani len netušíme, čo energie okolo nás sú, tak isto je to v poriadku. Nejde o žiadne výhody. Jednoducho je to oblasť našich životov.Nezabudnime, mnoho z nás uspelo práve preto, že nevedelo, že sa to tak nedalo, nemohlo.

Druhé šance

michal_botansky_bloger_druhe_sance.jpg

Každý nový článok začína uverejnením toho najnovšieho na blogu. Premýšľam či sa vyrozprávať, všimnúť si niečo, filozofovať, nechať sa unášať myšlienkami. Akýkoľvek smer je vždy práca, stres, napätie, ale aj dobrý pocit s niečoho. Je to celé dobrovoľné, chcem len vedieť kam ma moje písanie môže posunúť.

Mam rad kreativitu, blog ma núti ju používať. Ako žiak som vzorne neznášal slohy, ničilo ma čokoľvek písať. Iba raz sa mi podarilo napísať slohovú prácu na jednotku. Pani učiteľka celú triedu namotivovala tak, že som ju poslúchol a dostal som jednotku. No pred tým cela trieda sme úlohu poriadne pokašlali.

Ako si to vo mne zostalo a od vtedy verím, na druhé šance. Nie vždy som ich dostal. Miestami ich bolo azda milión. Mnoho z nich som premenil, iné pokašlal na plnej čiare. Pozeral som na seba za to neskutočne kriticky. Lenže len kritikou sa veci, ľudia, udalosti nemenia k lepšiemu, k tomu všetkému je potreba čin, skutok, akcia, vyhrnuté rukávy.

Vždy niekto niekoho oklame, podvedie, pomýli, sklame, nesprávne reaguje. Ak sa na svet pozeráme podľa svojich vzorcov, myslime že ten druhý by mal urobiť to čo by sme urobili my. Asi to tak nebude. Buď sa poriadne naštveme, alebo sklameme. Nikdy nevieme čo je na sto percent na druhej strane. Aký bol skutočný dôvod, čo vyvolalo reakciu, podnet.

My ľudia sme neúprimní, bojíme sa povedať jeden druhému pekne čo sa deje. Radšej napíšeme záhadný príspevok, povieme to druhým ľuďom alebo len tak radšej odídeme. Robil som to isté, do okamihu, pokiaľ sa mi nezačali množiť správy prečo píšeš článok o mne. Vtip bol v tom, že ten článok ani zďaleka nešiel okolo danej osoby, ale príspevok na modrej sieti už áno.

Dávnejšie som ľudí vyhadzoval zo svojho života. Lebo nepodporili, neporozumeli, smiali sa. Skutočnosti to bolo všetko úplne inak. Len som nedokázal správne vytriediť sústavný príliv nových vedomostí. Ak niekto nesúhlasil, už som sa viac neozval. Nemá zmysel sa ospravedlňovať. Nepamätám si už presne komu som sa takto správal. Asi už aj ostatní zabudli. Nemá zmysel sa vŕtať v histórii. Je tu poučenie, nie vždy ma zmysel ľudí blázniť, veď častokrát ide o nič.

Mne sa páči život, nie vždy môžeme na sto percent predvídať čo nás čaká zajtra, ako zareaguje nás životný partner, kamaráti, rodina, susedia, úplne neznámy okoloidúci. Niekedy dostaneme studenú sprchu, schytáme podhodene poleno, ale tak isto nezištnú pomoc. Neviem či je život dlhy, krátky, rýchli alebo pomalý, ale ak mi niekto prekáža jednoducho ho obídem. Keď ho už musím mať vo svojom živote, tak čas s takouto osobou minimalizujem. Nechcem robiť niekomu zbytočne nepríjemnosti, lebo možno to je cele inak a ja si iba namýšľam.

Nechcem nikomu ubližovať, no nie som si istý či to bez toho pôjde. Ak niekto chce aby som spravil niečo, čo ja nechcem, ten druhy sa bude asi na mňa hnevať. Mám žiť život tak aby som sa páčil všetkým? Neviem čo je najsprávnejšie. V tomto období si myslím, asi by sa nemalo všetko dávať na jednu kopu. Mnoho situácií si bude vyžadovať odlišné riešenia, prístup, postupy.

Pamätám si situáciu, keď niekto na mňa brutálne vyskočil. Ten človek nemal asi svoj deň, neurobil si svoju prácu a alibisticky všetko zhodil na druhých. Mňa vysmial. Mal som sto chutí toho chlapa prefackať aby sa spamätal. Lenže si hovorím v hlave, iba by som sa uspokojil a zajtra by ma to mrzelo. Radšej som šiel preč a o pár dni sme to celé bez emócií vyriešili.

Druhé šance sú pre mňa niekedy tretie, štvrté päťdesiate. Samozrejme dokážem sa hnevať na druhých cele mesiace, roky. Takmer vždy príde deň, keď už ani neviem, prečo som sa hneval. V tomto som naivný, verím druhým. Aj keď niekedy sa prehováram, že už by som nemal. Na konci dňa ide o nič, nebaví ma naťahovať za pocit a myšlienku ako som mal pravdu. Z toho som už vyrástol.

Ešte maličkosť tých druhých si zvyčajne vykresľujeme tak ako ani v skutočnosti nie sú. Tu najčastejšie vznikajú sklamania. Aj ja mám vykreslených ľudí, je takmer nemožne zbaviť sa takýchto predstáv.  Niekto príde na cely čas, niekto na  isté obdobie. Nezabudnime, každý z nás je za zlého u niekoho iného. Ešte ľahšie sa hovorí čo by ten druhý mal. To je také nepekné.

Verím na druhé šance, pre lepšie zajtrajšky, krajší svet. Nie len preto, že vďaka druhej šanci som ako žiak napísal najlepšiu slohovú prácu. Skôr preto, ak sa budeme každý na každého hnevať, ako toto celé bude mať zmysel? Ten čas prejde tak či tak, ale asi by bolo krajšie s úsmevom a keď už tak, aspoň si neubližujme.

K začiatkom

michal_botansky_začiatky_bloger_velka_richnava

Mal som veľmi rád fotenie, zachytávanie toho čo je okolo. Aj som sa pokúšal niečo vytvoriť. Prvý blog sa založil na platforme internetového prehliadača. Neskôr prišla stránka s kombajnmi. Jedného dňa prišiel email: “Je nám neskutočne ľúto, ale od prvého rušíme stránky. Na nasledujúcom odkaze si môžete stiahnuť váš obsah. Ďakujeme za pochopenie.”

Štvalo ma to. Už v tom období bol pre mňa blog miesto, vďaka ktorému sa niečo dialo. Zrazu stránky niekto odpojil. Moja tvorba pokračovala ďalej. No nezverejňovalo sa nič. Neskôr prišli sociálne siete. Celá tvorba časom dostala nový rozmer. Stala sa z nej závislosť.

Pokus omyl, veď skúsme, uvidíme, možno sa niečo podarí. Tam niekde po ceste ma to celé strhlo. “Rýchlo dajme to von, bude to dobré.” Nechal som sa zlákať modrým, fialovým internetovým svetom. Zrazu zisťujem, že čím viac trávim času v ňom, necítim sa tak ako by som chcel. Všetko čo sa tam deje je neskutočné dobré, srdiečka, reakcie, komenty, zviditeľnenie. Dostali sa ku mne aj negatívne reakcie, posmešky, správy. Je fajn keď niekto niečo poznamená, upraví pohľad, som za. Ten zvyšok nech trávi svoj čas na iných profiloch, blokoch, stránkach.

Asi najviac ma prekvapili nereakcie okolia, kamarátov, ľudí čo ma poznajú. Tu len malé pripomenutie, podporujme sa navzájom, keď už nie aspoň si neubližujme.

Takmer všetko je dobré, ak to nepreháňame a rozumne používame. Za mňa najväčší benefit celej mojej tvorby je priučenie dodržiavať pravidelnosť, pokúšanie, prekonávanie sa a hlavne vydržať. Netvrdím, že viem najlepšie zachytiť moment na fotografi, videu, napísať skvelý článok, napísať najlepší popis k príspevku. To nebol nikdy ciel. Tým cieľom je naučiť sa byť kreatívny, aj keď vonku prší, bolí hlava, či je buchnuté koleno. Možno toto celé brať ako akýmsi tréningom do ďalších životných oblastí.

Môžeme sa baviť o výhodách, ako som spoznal nových ľudí, moje okolie, čo kto rád robí, kto je frfloš, baletka, pán nemám čas a stále svieti na zeleno, vždy za vtipného, nikdy neodpíše a pod. Veľmi ma zaujali komunity, hlavne tie športové. Vážim si všetkých, čo pomáhajú, podporujú, taktiež tých čo idú okolo a neubližujú.

Smutný fakt, viac nás podporí cudzinec, ako najbližšie okolie. Je to akosi pochopiteľné, pre okolie sme srandista, vtipálek, trapko. Ja ti neviem, každý kto niečo dosiahol, asi prešiel niečím podobným. Že vraj niekde po ceste sa to prelomí.

Štyritisíc príspevkov, tristo článkov, stovky pokusov zaujať. Boli obdobia, keď sa darilo, taktiež keď sa nedialo vôbec nič. Najhoršie video sa stalo najpozeranejšie. Najťažšie napísaní článok mal najviac reakcií, najlepšia fotka úplne pohorela. Pokusy zaujať nás jednoznačne pripravia o kamarátov. Po čase takýto kamaráti nám zvyčajne pošlú pozvánku na sledovane ich novo vytvorenej stránky. Neviem čo je správne, či to nechať tak, alebo kliknúť na srdiečko.

“Som nudný, stále o tom istom, radšej nedávaj nič.” Hovorí mi jeden z chalanov. Ten istý chalan pozerá každý príbeh medzi prvými. Tak isto neviem, čo si mám myslieť. Som zástanca, že to čo robíme, žijeme, tvoríme, by nám malo v prvom rade prinášať radosť, dobrý pocit zo seba, drobné na kávu, alebo aj milióny. Možno niekoho pobavíme, inšpirujeme, alebo nič.

Dostal som sa do slepej uličky, kde tvorba mi nerobí viac radosť, namiesto zábavy je to aká si povinnosť. Prišla otázka čo ďalej. Viem, že písanie článkov ma zmysel, fotenie taktiež. Možno by bolo dobré na čas si zobrať prestávku, nájsť novú inšpiráciu, či niečo zmeniť. Odpovede postupne prichádzajú. Jedna z nich je vrátiť sa k začiatkom. Kde každá streda bola výzva, fotky boli o kreativite za foťakom, nie pred. Ten zvyšok sa uvidí po ceste. Na teraz tuším, že budú dni, keď sa mi nebude chcieť, nebudem mať chuť, alebo pôjde všetko po masle. Je to isté ako s tréningami, prácou, životom, možno aj so životným partnerom. Neodložíme ich nabok, keď sa na nich necítime.

Fotka k článku je z dvetisícšesťnásť. Bol som veľmi naštvaný na niekoho koho som chcel mať vo svojom živote. Neuspel som, tak sa šlo na výlet. Bolo to pekne na prd pocitovo. Lenže maličkosť, toto je prvá fotka, ktorá odštartovala moju blogovaciu kariéru. Pozdravujem všetkých čo sú tu od začiatku, prišli po ceste, či sú tu len tak náhodne. Vidíme sa tam niekde vonku, alebo pri ďalšom príspevku, fotke, článku.