Zima bola náročná na tréningy. Bolo veľa prekonávania, sem tam zranenie, rýchle západy slnka, chladné a sychravé dni. Zimná časť sa ukončila vypovedaním pohybu kolena s nútenou prestávkou. Začiatok marca začal opatrne. Počasie sa lepšilo k tomu aj chuť po väčších výzvach, vzdialenostiach, kopcoch.
Rozdelenie času, plánovanie, sledovanie počasia, dostatočný oddych, pravidelný pohyb. Šiel preč futbal. Zdalo sa mi rozumnejšie venovať aktívne športu ako pasívnemu sledovaniu. Tým nezhadzujem žiadne sledovanie športu z tribúny, z pod, či z pred televízie. Rozložili sa tréningy na dva víkendové dni. Teraz skúšam, či je lepšie prejsť za jeden deň dvesto kilometrov, alebo každý po stovke.
S uprataním času, zlepšením počasia, príchodu dlhších dní, som si povedal, že by mohla byť prekonaná tisícka za mesiac. Prelomové bolo obdobie Veľkej noci, za štyri dni pribudlo niečo málo cez štyristo kilometrov. Nasledujúca sobota bola voľna od športových aktivít. Môžem povedať, že bola to jazda. Tie stúpania boli náročné V Štiavnických kopcoch. Zjazdy parádne a výhľady typu prídem ešte raz.
Celý apríl bol plný výziev. Technické náležitosti, hľadanie správnej výživy a jedla pred tréningami, počas. Prekonanie vlastnej lenivosti, vyvaľovanie v posteli. Samozrejme nie vždy na sto percent fungovala hlava. Zatiaľ neviem či, je ľahšie šliapať proti vetru, alebo proti vlastnej hlave.
Celkovo sa prešlo tisícštyristodvadsaťtri kilometrov, prevýšenie dvadsaťtisícdvestodeväťdesiattri metrov a minulo sa štyridsaťdvatisícšesťstoštyridsaťpäť aktívnych kilokalórii. Teraz sa to cele zdá ako nič. No pred tréningom, alebo hore kopcom som sa chcel na všetko vykašlať, hlavne v posledných dňoch mesiaca.
Zo začiatku to bolo o naháňaní za číslami, neskôr to bolo viac o užívaní tréningov, kopcov, zjazdov, výhľadov, testovaní studničiek v lesoch. Po určitom prekonaní svojich limitov prichádzalo aké si zvláštne obdobie. Bolo to skôr niečo medzi nechuťou, povinnosťou a mal by som. Tu bolo naozaj dávať pozor, aby tréningy neskončili skôr ako začnú.
Snažil som sa zachovať chladnú hlavu, zostať nad vecou, pripomínať si neustále buď tu, kde si, nie o desať, päťdesiat kilometrov ďalej. Nemá zmysel sa naháňať. Možno ušetrím pár minút pri prvých kilometroch, neskôr ich stratím príliš rýchlym vyčerpaním. Bolesti sú však súčasť, tak isto aj radosti. Dôležité je dať telu energiu, regeneráciu a oddych. Isť vyčerpaný na sto kilometrový tréningový výjazd s tisícpäťsto metrovým prevýšením bolí.
Niekoľko defektov, pokazená pumpa, nesprávne nastavené doplnenie energie, neskoré vyštartovanie na tréning, vietor, dážď, chlad, teplo, kopce, veľa kopcov, minutá voda. Výziev a prekážok bolo niekoľko desiatok. V tomto športe som úplné nový, moje skúsenosti sú takmer nulové z poznania terénu, techniky, údržby, výživy a kto vie čo ešte všetkého. Aj preto každá maličkosť je pre mňa výzva.
Pokúšam sa kam ma to celé dostane a ako ďaleko sa bude dať zájsť. Toto sa nerobí pre srdiečka, ani fotky, videa. Ide tu o niečo viac. Za mňa je pokúsiť sa prekonať vlastne hranice a následne tieto skúsenosti skúsiť použiť aj v ďalších oblastiach života.
Vždy tu bude niekto skúsenejší, rýchlejší, silnejší, lepší. Náhla zmena počasia, prídu kŕče, ktoré nemali prísť. Hlad, nechuť, bolesti. Tak isto vzniká radosť z prekonania seba samého, objavenia nových nepoznaných miest, nabratých nových skúseností, spoznania ďalších ľudí.
Tisícštyristodvadsaťtri kilometrov s prevýšením dvadsaťtisícdvestodeväťdesiattri metrov za mesiac je pre mňa naozaj rekordom. Áno dalo by sa viac, ak sa pozerám späť na celý mesiac, minimálne o sto kilometrov. Lenže mal som aj veľké šťastie, prialo mi počasie tak aby sa to celé nejako podarilo. Mohlo byť chladnejšie, viac pršať a mohli prísť väčšie technické nástrahy a mohlo byť tých kilometroch menej, alebo to mohlo viac bolieť.