Sedíme v cukrárni napchávame sa zákuskami. Uvoľnená atmosféra, pohodička, úsmevy ako na parťákov patrí. Lenže ono za každým úsmevom sa niečo skrýva. Teda aspoň u mňa.
Mám dva typy schôdzok. Len tak a také, keď treba niečo povedať. Pri oboch o niečo ide. Pri prvej zisťujem, pozorujem, vnímam. Druhá je o tom istom, len tam niečo aj poviem. Zvyčajne sa stretávam s parťákmi. Mimo nich mňa do cukrárne, kaviarne je náročné dostať.
V živote máme asi všetci obdobia, keď chceme ísť vpred. Sem tam sa nám do cesty pripletú taktiež také, že chceme so všetkým prasknúť. Zatiaľ som nezistil, či vieme fungovať aj inak.
Ešte nemôžem zabudnúť na špekulovanie. Zvyčajne chceme ostať v tom čo robíme, žijeme. Len stým nejako chceme vykrútiť. Istým spôsobom je to prirodzené, je to každého vec.
Zo začiatku to bolo pobláznenie do konkrétnej myšlienky, osoby, možnosti nepotreboval som dôvod, pre ktorý idem do toho. Jednoducho niečo ma pomiatlo, tlapli sme si.
Keď zaľúbenie bolo na ústupe. Tak prišli myšlienky ako to nemá cenu, zmysel. Neskôr prišiel koniec. Takto zanikli vzťahy, pracovné príležitosti, priateľstva, florbal, tenis, rôzne typy vzdelávania a kto vie čo ešte. Samozrejme, každý koniec si viem pred sebou obhájiť. „Nedalo sa, nemalo to viac zmysel, zablúdil som, chalani prestali chodiť, ona bola, veď možno tušíte”.
Boli tu konce, ktoré ma mrzeli. Možno som sa mal viac snažiť, skúsiť inak, ešte raz. Kto vie čo by bolo keby. Žiaden šport, ani život sa nehrá na keby. Je nad slnko jasné, vyhrať, uspieť môžeme iba vtedy keď dáme gól.
Prehry, vzdanie sa patria do našich životov. Zvládať ich je náročné. Spôsobujú straty, bolesť, nie prijemné spomienky, nechuť pokračovať ďalej. Aj pokračovania vedia byť náročné. Hlavne ak nás niečo otrasie. To všetko nás môže posunúť vpred, ale tak isto aj poriadne zabrzdiť.
Mňa v poslednej dobe zachraňuje dôvod pre ktorý sa to celé začalo, taktiež pokračuje. Sú dni keď mam chuť hodiť kľúče do koša a na všetko sa vykašlať. Tak isto na tréningoch sa pýtam ako toto môžem robiť a vôbec hovoriť, že je to skvelé. Čím viac nad tým premýšľam, zbytočne sa len brzdím. Ten čas prejde a možno takto je to najlepšie, aj keď nie najpríjemnejšie.
Všetko má svoje pre a proti. Ak sme po vplyvom emócii, bude sa nám veľmi ťažko pozorovať obe strany. Rozhodovať sa správne.
Zmysel mojich schôdzok nemá byť čistenie žalúdkov. To asi nie je najlepšia cesta. Do cukrárni som prišiel pripravený. Chcel som vidieť ľudí, ktorých mám rád a záleží mi na nich. Cítim som, že tu bude príležitosť niečo povedať, ale skôr dozvedieť sa.
Nečakal som na nič. Hneď v prvých minútach rozhovoru: „ prosím Ťa, povedz úprimne, čo ťa tu drží. Čo je ten dôvod pre ktorý si tu”.Odpoveď bola vopred jasná. Poznal som ju.
Neskôr prišla druhá otázka: „ čo ťa tu brzdí “. Taktiež odpoveď bola pre mňa jasná. Nepotreboval som ju počuť. Mala byť len položená, zanechať stopu. Išlo tu o niečo úplne iné. Nikoho nič do našich dôvodov. Tie si máme obhajovať sami pred sebou. Ten zvyšok sveta nám buď bude pomáhať, alebo nezavadzať.
Viete čo bolo za otázkami? Zvedavosť. Kam sa ten človek, alebo ľudia za obdobie posunuli. Nešlo o nich, ale o mňa. Vlastne išlo. Každý sme pred sebou mali výzvu, s ktorou sa zapodievame. Boli sme na tej istej štartovacej čiare. Len každý s odlišnou úlohou.