Neznášam hádky, konflikty ako účastník a ani ako pozorovateľ. V práci sa ich snažím strániť  a ak sa ich náhodou zúčastňujem nechtiac tak nikomu nedržím stranu pokiaľ sa ma priamo netykajú. Najnáročnejšie hádky mám sám so sebou. Vlastne sú to akési rozhovory, zvyčajné sú ukončené nerozprávaním sa. Niekedy prejde aj rok čo sa sám so sebou nebavím.

Nech je to akokoľvek, každý z nás si nesie so sebou batoh a v ňom sú rôzne zážitky, skúsenosti, poznania, či rozbušky. Niekedy sa môže stať, že náklad je ťažký a môžu sa pretrhnúť popruhy, exploduje alebo sa zosypeme pod jeho váhou. V múdrych knihách o líderstve sa píše o tom ako by sme nemali o svojich emóciách hovoriť, mali by sme niečo vydržať a nebyť za padavky. Lenže všetko má svoje hranice.

Chceme sa cítiť dobre pred sebou samými, pred druhými. Chceme mať super kariéru, cestovať, mať rodinu, koníčky, skvelé telo, jazdiť na parádnom aute. Všetko je veľmi ľahko dostupne. Stačí sa dobre oženiť, vydať, zobrať si úver, staviť sa, alebo dať všetko nabok a niekoľko rokov pracovať na tom čo chceme.

Lenže ruka v ruke nám sa otvára možnosť, že nie vždy sa nám podarí dosiahnuť to čo chceme. Taktiež počas dosahovania toho čo chceme, sa môžeme dostať do slepej uličky, odkiaľ sa bude náročné vracať späť a je dosť možné že sa už nevrátime. Nie len v dobrom, ale aj v tom druhom prípade.

Depresie, vyhorenia, sklamania a mnohé iné nástrahy nás môžu vyradiť z bežného života. Ruku na srdce pre koho sú takéto stavy prijemne? Okolie nás zvyčajne odsúva na vedľajšiu koľaj. Sami pred sebou sa cítime neschopný. Vlastne stačí málo a naše sebavedomie je podkopane, pokiaľ nemáme základné životné otázky so sebou vyriešené. (Ako sú napr: Čo chcem od samého seba? To čo robím ma posúva k tomu čo chcem? Je to dočasne? Je to niečo čo môže zmeniť svet k lepšiemu? )

Mat akýkoľvek psychický stav je náročné, no veľmi jednoduché k nemu zhupnúť, lebo niečo. Častokrát takéto stavy spúšťajú nevhodne zvolená  komunikácia, na prvý pohľad nevinne srandičky, či slova ktoré nás podkopávajú a či už ide o dialóg so sebou samým, alebo okolím. Ale aj príbehy, svety ktorým veríme a vonkoncom nie sú skutočné.

Možno ak by sme spravili prieskum, zistili by sme, že mnoho z nás má v sebe niečo čo trápi aj viac akoby malo. Kto vie aká je skutočnosť. Viem, že pred pár dňami som videl mladého chalana, ktorý na prvý pohľad vyzeral výborné, pôsobil sebavedomo, no nebolo to tak. Maskujeme svoje skutočné emócie, pocity pred svetom, lebo sa nechceme cítiť zraniteľný. O tom či je to správne, alebo nie môžeme diskutovať hodiny. Verím, že sú medzi nami ľudia, ktorí vďaka ukrývaniu skutočných pocitov uspeli, ale sú aj takí ktorí sa dorazili.

Mať depresie, nie je nič príjemné, na druhej strane všetko zlé je na niečo dobré. Teda v istej miere. Aj preto by sme mali takéto stavy nenechať len tak voľne poletovať v našich životoch. Som zástancom, že aktívny pohyb je jeden z najlepších liekov na prekonanie náročných dní, k tomu ešte môžeme zdokonaliť telo a tak trochu aj myseľ. Samozrejme, že každému z nás bude zaberať niečo iné. No ak máme vážne psychické stavy, je našou povinnosťou vyhľadať profesionálnu pomoc.

Nikto z nás nie je dokonalý, každý máme v sebe osobu s ktorou by sme sa nikdy nechceli stretnúť. Je ľahké žiť život, keď svieti slnko a je prijemne, lenže keď prší, či fúka, vtedy to je náročnejšie. Snažím  sa vyhýbať konfliktom, alebo všetkému čo by mohlo spustiť nejaký stav nepokojov. Vôbec to nie je ľahké, na každom kroku číhajú nášľapné míny, ktoré aj v mojom živote vedia rozpútať vlnu nepokojov. Lenže aký by to bol život, ak by všetko išlo ako po masle a všetci sme robili to čo máme, napríklad neparkovať v odbočovacom pruhu, “dať smerovku” keď meníme smer jazdy, či odpísať na správu.