Ono u nás športovcov je to tak, že ak sa chceme zlepšovať máme mať okolo seba tím ľudí. Bavíme sa o tréneroch, psychológoch, výživových poradcov, servisákov. Lucka prišla do môjho života nečakane, cez niekoho od mojich cykloparťákov. Zámerne neprezradím z akého odvetia pochádza, lebo zas všetko nemusia moje blogy vedieť.

Prvé schôdzky boli skvelé. Trochu mi vyčistila “optiku” doplnila, vybrúsila nastavenia. Pomohla aj celkom dosť. Vlastne, cítil som sa pri nej dobre. Mala profesionálny prístup, jej “veci” fungovali v tréningoch. Bol som spokojný.

Bral som ju tak, ako amatérsky športovec môže brať takýchto ľudí. S obdivom. Pre mňa bolo hlavné dozvedieť sa čo najviac a následne všetko aplikovať tam vonku.

Tým, že som pocitový človek, cítil som, že by to mohlo takto fungovať ďalej. Videl  som sa na mtb pretekoch v novej sezóne v najlepšej forme.

Ako sme sa stretávali, sem-tam sa povedalo niečo aj zo súkromia. Dozvedel som sa, že má za sebou sedemročný vzťah, ktorý sa jej pred časom ukončil.

Zostala sama a jej plány o rodine sa na čas zastavili. Moc som jej čo nemal povedať, nakoľko ja som už v tom období bol do niekoho zapozeraný. K tomu som doteraz nemal sedemročný vzťah.

Po približne dvoch mesiacoch sa jej správanie ku mne zmenilo. Bola iná. Neprikladal som tomu žiadnu váhu, moja pozornosť smerovala inam. Vedela v čom lietam aj ako sa veci majú. Tvárila sa, že rozumie.

Lenže prišla schôdzka a s ňou prvé signály, že sa niečo deje. Nejako som ich prehliadol. Potreboval som vyriešiť dôležitú situáciu a ona mala kľuč. Neskôr prišli ďalšie náznaky, ktoré vôbec neboli nevinné. Začala na mňa intenzívne tlačiť. Možno niekomu by sa to páčilo, ale mne to v tom momente vadilo.

Od tejto chvíle som sa stal jej cieľ záujmu. Namiesto riešení, som mal pred sebou ženu, ktorá mala v očiach len jedno. Schôdzky sa premenili na boj o niečo, čo som si ani nevedel predstaviť.

K tomu je Lucka  po dlhoročnom vzťahu a ja som bol zapozeraný do inej. Hovorím si ideálna kombinácia ako zničiť život jeden druhému. Viac som už nad tým nepremýšľal.

Ako tak kráčam večerným mestom uvedomujem si, že tu je kočka, tréningy, životné situácie. Pribudla k tomu ešte Lucia. Toto bolo už naozaj na mňa priveľa.

Zosypal som sa a padol na zem. Nevedel som, čo mám robiť ďalej. Chcel som utiecť. Všetko zahodiť za hlavu a začať dýchať. Tešiť sa opäť zo života.

Prestal som s ňou riešiť veci. Našiel som si niekoho ďalšieho, bol to pre istotu chlap. Veľkú chvíľu som ju nevidel. Teda ešte okrem momentu, keď ma prepadla a poriadne hlasno spustila pol hodinový monológ, v ktorom mi vyčítala aký som. Ako baba, ktorá sa mi páči je úplne mimo a nikdy nebudeme spolu. A najlepšia voľba pre mňa stojí teraz predo mnou.

Zostalo ticho. Žiaden kontakt, nič. Raz v sobotu, ako som sa vracal z tréningu z hor som ju stretol pri nadjazde R1 v Tesárskych Mlyňanoch. Jazdím tadiaľ takmer vždy, keď sa vraciam domov na bicykli.

„čo tu robíte hrdličky?”

„sme na prechádzke!”

Konverzácia bola krátka, zdvorilostná. K tomu som bol spotený a celý od blata.  Prichádzalo šero, tak som chcel byť čo najrýchlejšie doma. Keď som sa od nich vzďaľoval, zakričala: “neznášam ťa”. Po chvíli ďalší výkrik “Boťanský za všetko môžeš ty”. Ďalej bolo počuť už len zvuk mojich horských pneumatík ako odvaľujú na asfalte.

Prišlo mi to smutné, ale aj úsmevné. Fakt som už v tom období nemal síl riešiť kohokoľvek. Bol som rád, že nejako prežijem od rána do večera. Dni sa tiahli a nevedeli skončiť. K tomu som už vedel ,že je koniec mojím nádejám s kočkou.

Lenže ako správny športovec, veľmi ťažko si pripúšťam koniec. Toto budem asi už opakovať do konca života. Ak niekoho nechceme, nedávajme ani štipku nadeje. Ono to naozaj bolí.

Obdobie, ktoré opisujem vyústilo do článku, ktoré tak trochu vyvolalo ošiaľ na internetoch v mojom okolí. Bolo to azda najťažšie písanie doteraz.

Článok som písal v slzách. K tomu 140.000 videní, nejaké komentáre, ešte viac správ. Ide o môj „najúspešnejší” príspevok doteraz.

Priznám sa, že to bolo mimoriadne náročné obdobie, ktoré som nezvládal vôbec. Tie stavy boli strašné. Ak by som nemal moje aktivity, tak by som to asi nedal. Ešte k tomu aj nastalo úplne ticho, ktoré však poriadne bolelo.

O pár dni neskôr. Ako som si pripravoval poznámky na ďalší článok, niekto klope na dvere. Počujem len veľmi tiché „klop-klop”

„Idem okolo. Svietiš.”

V rukách mala veľkú čokoládu a plakala.

„Poď ďalej” urobil som jej kávu, podal balík servítok.

„Mišo prepáč. Netušila som čo sa deje okolo teba. Čítala som tvoj článok. Všetko som totálne pos*ala. Ta baba možno za to stála. Urobila by som na tvojom mieste to isté. Tak, ako si robil ty. Až teraz chápem čím si prechádzaš. Láska je veľká vec. Musíme pre ňu urobiť a vyskúšať všetko.”

Dali sme si kávu, zjedli čokoládu. Vyrevali sa pri tom, že aký je pre nás život ťažký.  Ako nám dáva a berie nádeje. Bol to azda najúprimnejší rozhovor s Luckou, ktorý sme mali. Každý sme šli po svojom. Tentokrát ako dvaja dospelý ľudia, bez akýchkoľvek úmyslov, ublížení, návrhov.

Dnes, keď moje príbehy s babami skončili, nemám ani malú ufrflanú tmavovlásku ani blond Lucku. Zostalo tu prázdno. Trochu ma teší, že mi aspoň zostali nejaké hodnoty, lojálnosť voči sebe a svojim presvedčeniam. No a batoh plný skúšok, ktorý snáď čoskoro prestane rezať na ramenách. Tej bolesti už bolo dosť. Som unavený, no verím, že život vie aj odmeniť.

Čo robia baby, to už nie je môj príbeh. Žiadne urážania, ale akceptovanie toho, čo si kto vybral. Aj keď to však nejde hneď. Chápem, že mnoho situácií pochopím neskôr. Taktiež, že najlepší učiteľ je bolesť. Jediné čo môžem urobiť je ísť ďalej aj keď to nejde ľahko.

Všetko čo sa deje okolo mňa sú lekcie, ktoré možno raz dajú zmysel alebo západnú do seba. Nech je to akokoľvek, na druhej strane je človek. Tak sa snažím na celú situáciu aj pozerať. Je ľahké robiť druhým zle ale to mi nedáva zmysel.

Napriek tomu, že si ma niekto nevybral, nechcem, aby bol „hladný”. Len prosím, neseď za mojim stolom a nerobme si zle.

Info k textu: Lucka článok potvrdila, že je fajn vidieť aj z druhej strany.