Moje nápady sú limitovaná asi všetkým okolo mňa. Na jednej strane sú materiálne zdroje, potom trh, nedôvera okolia. Samozrejme, najviac som to ja, kto sa podceňuje. Sem-tam sa stane, že si všimnem odvahu pri druhých ľuďoch. Zazerám, aké je to jednoduché, vo väčšine prípadov sa stačí opýtať alebo ešte lepšie nepýtať.
Dostal som otázku, čo potrebujem, aby som dosiahol to, čo chcem. Takmer bez váhania zo mňa vyletelo slovíčko odvaha. Odvaha, sebavedomie je niečo, čo nie sú moje najsilnejšie stránky. Skúšam ich vylepšovať skákaním do studenej vody, behmi v kopcoch či v práci. Istým spôsobom aj písanie blogu je o odvahe zverejnenia mojich myšlienok. Mať odvahu je skvelá vlastnosť, no je priamo úmerná ďalším. Môžem mať odvahu, no ak sa nepostavím zo stoličky, tak kto vie, čo sa stane.
Tým, že chcem byť odvážny v živote, v práci, teda v každodenných okolnostiach, prekonávam svoje limity. Pri behu ide trochu viac o fyzické záležitosti a v iných situáciách skôr o mysli. Vlastne, vo všetkých prípadoch ide vždy viac o to, čo sa nám odohráva v hlavách. Ak bežím hore kopcom, tak pri prvom kroku dostávam otázky. Na čo to robím, aký to má zmysel, či potrebujem cítiť tú bolesť a pod. V práci skôr, naozaj musím mať dve schôdzky navyše dnes, to vážne musím ostať do večera.
Sú dni, keď nie som schopný prekonať seba či iné prekážky. Moja odvaha je tak veľká, že radšej zaparkujem sto metrov ďalej, aby ma nik nevidel. Mám pocit, ako keby takýchto dní bolo viac, o dosť viac. Netuším, či ide o pocit, domýšľanie, vykresľovanie falošnej reality alebo nesprávne pochopenie. Stačí maličkosť, ktorá ma vyvedie z miery a som opäť v týchto vodách. Nemám ich rád.
Každý z nás sa istým spôsobom podceňuje, pozerá sa na seba príliš prísnym pohľadom. Otázka, či ide o pravdivé zhodnotenie toho, čo v skutočnosti je. Ak žijeme menej riskantný život, asi sa nedozvieme, aké limity, obmedzenia v sebe nosíme. Žitie riskantnejšieho života nás o mnoho viac preskúša, vyfacká, nakope. Bude si vyžadovať omnoho viac odvahy.
Život je záhada, to je viac ako isté. Nikdy nevieme, aká príležitosť sa pred nás postaví a čo sa bude od nás očakávať. Možno sa zabudneme báť, opýtať, cítiť, počúvať. Tak isto prídu momenty, ktoré nás zabrzdia, obmedzia alebo vyradia. Je ľahké povedať, ako sme obmedzovaní našou mysľou, fyzickou kondíciou, odvahou konať, pokračovať, ale aj ukončiť.
Sme limitovaní, každý jeden z nás. Ak som nikdy v živote nehral na klavíri, bez tréningu podľa všetkého nebudem hrať lepšie ako profesionálny klavirista. Ak som nikdy nestál pred ťažkým rozhodnutím, akékoľvek väčšie rozhodovanie bude náročnejšie. Nie všetko, čo sa javí ako limit, skutočnosti aj limit je.
Áno, sú od nás ľudia múdrejší, šikovnejší, krajší, rýchlejší. Lenže tak, ako vidíme ich super vlastnosti, v ktorých žiaria, aj oni majú svoje batohy naložené niečím, ktoré si ťahajú zo sebou. Na nikoho nechcem ukazovať prstom, to vôbec nemá byť zmyslom tvorby. Radšej navádzať, aby sme sa pozerali na druhých tak, aby boli našimi príkladmi, teda pokiaľ majú niečo, čo chceme mať aj my.
Netuším, čo je správny kľúč na prekonávanie svojich limitov, nabratiu odvahy ku konaniu. Asi jeden z najlepších je pozerať sa na svet, že je to naozaj možné. Zabudnúť na strach a skočiť. Jednoducho opýtať sa. Možností je viac, ľahko sa o nich píše, náročnejšie konať.