Type your search keyword, and press enter

Limitovanie

michal_botansky_limitovanie_blogger

Naša myseľ vie poriadne zaviesť. Nemáme na to. Robí to každý. Doma je lepšie ako vonku. Bolí ma chrbát. Som unavený. Všetci sú aj tak lepší. Nedá sa to. Zajtra začnem. Príbehov, ktoré dostávam počas všedných dní je nespočetné. Niekedy sa tak pýtam či aj niekto druhý má podobné myšlienky. Ako je možné zbaviť sa ich. Aký majú význam v našich životoch.

Je veľa možností, ktoré sú okolo nás. Tak isto je mnoho ciest. Nie všetky sú jasné hneď. Niekedy sa k nám dostanú, inokedy sa po čase ukážu, sem tam ich vôbec nezbadáme. Možnosti a limity sú navzájom prepojené, teda aspoň mne sa tak zdá. Veľa krát pred mnou sa objavila možnosť, no ešte viac krát som sklonil hlavu. Výhovorky, príbehy, polopravdy pobehovali mojou hlavou.

Aj dnes sa stáva, že mal by som byť ráznejší pri rozhodnutiach. Viac riskovať, sem tam sa zamotám. Ako idem dňami, tak si vytváram v rôzne pravidlá, príbehy, pravdy, ktoré ma neskôr aj dosť obmedzujú. Nie len pri rozhodovaniach, ale aj pri bežných jednoduchých maličkostiach.

Ak niečomu verím, tak, že všetko sa mení. Zážitok, ktorý som zažil pred týždňom, nemusí mať také isté výstupy, ako skúsenosť z dneška pri podobných situáciách. Často zažívam na tréningoch vonku. Idem tu istú trasu niekoľko krát po sebe, vždy mám odlišné výsledky. Raz je vietor, teplo, zima, dážď, sneh, inokedy nesprávne jedlo pre tréningom, únava, málo spánku.

To isté platí aj mimo tréningov. Rozličné vonkajšie okolnosti nám hádžu polená pod nohy. Nemali by sme zabúdať ani na tie, ktoré idú od nás. Ak budem veriť svojím pravidlám, pravdám je dosť možné, že prepásnem život, keď nie celý tak časť určite.

Hovoriť o limitoch, trénovať a niekedy skočiť do neznáma má svoje dôležité miesto v živote. Chcem sa v niečom konkrétnom zlepšiť, viac trénujem, skočím bez prípravy, zabudnem na obmedzenia. Nebavme sa teraz o skákani z výškových budov bez padákov, krídiel. Tam je nad slnko jasné, ak skočím niečo sa mi stane

Je veľmi dobre mať plán, inokedy záchytné body a niekedy sa nechať len tak unášať. K tomu neveriť všetkému, čo nám naša myseľ bude podsúvať. Častokrát sa aj tak len hlava prepína do režimu prežitia, neriskovania, vsádzaniu na najbezpečnejšiu kartu, pocitu istoty a pohodlia. Mám rád limity, ešte radšej, keď zisťujem, aké dôležité je im vždy neveriť. Sem tam aj ochránia, len nie vždy od víťazstiev.

Prvých sto

michal_botansky_bezky_limity_bloger.jpg

 

Zobúdzam sa ráno o tretej so silnou bolesťou zubu. Zrazu si jeden z mojich posledných zubov premyslel, že chce isť von. Sánka opuchnutá, asi som mal aj horúčku, silne rezanie v ústach mi nedalo spať. Malo sa vstavať o piatej ráno. Lenže zrazu bolo všetko inak.

Mam rád bežkovanie, som aktívnom pohybe, v otáčkach a na čerstvom vzduchu. Po Veľkej noci som zrazu mal veľa voľného času cez víkendy. Nakoľko behanie v Štiavnických lesoch som dal nabok. Zrazu tých medveďov začalo byť veľa, alebo menej turistických chodníkov. K tomu som si dával dokopy zranenie z tridsaťkilometrových jarných domácich behov.

Vďaka lekárom, špeciálnym diétam, výživovým doplnkom, cvičeniam a obmedzeniu behania sa zranenie podarilo vyliečiť bez operácií. Takže s behom som opatrne začínal, lenže aj tak tam bola časová medzera. Chcelo to doplniť aktivitu.

Letné bežkovanie som videl prvý krát na Skalke. Chalan išiel na čudných korčuliach s palicami. Hovorím si, že sa mu chce. O rok neskôr držím palice a stojím na čudných korčuliach ja. Hovorím len tak do vetra, ako som toto mohol. Prvý krát to bol hrozný zážitok. Na paliciach som zlomil koncovky, dva krát som spadol a nevedel som prejsť päťsto metrov do mierneho kopca. K tomu prišlo zranenie chrbtice, všetky aktivity šli na čas bokom.

Bežkovať viem, korčuľovať tak isto. To nič nebude. Asi dva mesiace sa hľadala správna trať, kde by mohli začať tréningy. Poradili my cyklisti miesto kúsok od nás parádnu rovinku. Bola nedeľa, prišlo prvých sedemnásť kilometrov. Dva krát pád, raz aj s obuchaninami a krvou. Terén bol zmapovaný môžeme začať trénovať. Od štartu po zákrutu a späť štyri celé dva kilometra.

Nedeľa, pondelok, utorok, štvrtok bolo dokopy päťdesiat pat kilometrov. Zoznamovanie s traťou s náradím, dolaďovanie techniky, prvé prepočty rýchlosti na kilometer. Doladenie stravy, regenerácie a pláň do konca týždňa. Je fajn vedieť čo treba upraviť aby prišla forma.

V nedeľu príde prvých sto. To znamená v sobotu ráno skoro vstať a prejsť aspoň 30 kilometrov a v nedeľu dvadsať. To je sedem otočiek v sobotu a päť v nedeľu. Hlava zrovnaná, zásoby vody a tyčiniek na energiu pripravených. Už len ráno skoro vstať a isť. Žiadne rýchle tempa, len pokúsiť sa otočiť sedem krát.

Prišlo ráno. Bolesti neprestali, nevyspatosť, vyčerpanosť, bolesti hlavy, ten zub bol už len bonus. Pohár vody, ľahké raňajky a vetička: veď idem skúsiť, za to nedám nič”. Prvé kilometre boli najťažšie aké len mohli byť. No ubehli rýchlo. Ten siedmy, začal byť náročný a nebezpečný. Prišlo mi zle, chcelo sa mi zvracať, odpadnúť a asi aj zomrieť. Vtedy som pochopil, že asi bude správne počúvnuť varovné signály.

Dokončím kolo napijem sa vody, chvíľu vydýcham a idem domov. Na čudovanie medzi čas nebol špatný. Cez prestávku sa mi polepšilo tak, že zvládnem cestu domov. Dostala sa ku mne sprava, že tridsať kilometrov je možné otočiť do dvoch hodín. Idem skúsiť ešte dve kolečká a vnedeľu pôjdem zvyšok. Tie sa už šli ľahšie. Našiel som v taške gél s energiou a ten ma zachránil. Prišla druhá prestávka s ňou aj chuť isť domov. Zub bolel neskutočne. Telo dávalo každým kilometrom pocítiť, že nie je zbytočná energia na takéto aktivity.

Mne to nedalo. Premohol som sa a dokončil tri posledné koliečka. Veď cez týždeň som ich v pohodičke točil. Takže už nebolo o čom. Sám som presvedčil seba, že je to možné a všetko ostatne išlo stranou. Bol to náročný tréning. Šiel som na doraz mojich limitov. Cez deň prišla menšia únava, no nič sa nestalo. V nedeľu ráno tých dvadsať kilometrov už bola hračka. Trochu lýtka štípali, ale inak všetko ostatné bolo v poriadku.

Bol to skvelý týždeň. Ranné behy, činkovania a večerné bežkovania. Telo dostalo neskutočnú nálož. Jeden z mojich lekárov mi povedal, že som dostal telo do stresu. Preto by som mal lepšie regenerovať a nezabúdať okrem iného na antioxidanty. Podľa všetkého športové aktivity majú pozitívny vplyv na život. Ak športujeme musíme sa viac o seba starať, viac sa híčkať. Nakoľko tam vonku dávame zo seba viac a často krát ideme za svoje limity.

Tieto slová majú pripomínať, že možno nebude vždy všetko najlepšie ako si myslíme, alebo naplánujeme. Napriek tomu je možné naše ciele dosiahnuť aj keď sa budeme chcieť vzdať na začiatku, v strede a možno aj pred koncom. Bude treba veľa úsilia vynaložiť, inokedy to pôjde ľahšie. Možností je mnoho, ako zvládnuť niečo čo chceme dosiahnuť. Za mňa je šport jedna z najlepších aktivít ktorá mi neustále pomáhať zlepšovať moje fyzické, ale aj mentálne sily. Je zaujímavé, čím viac trénujem, tým je moja kondícia lepšia a to nie len v športe, ale v každodenných situáciách. Tu treba jasne dodať, že prídu dni, keď nebude iná možnosť ako sa vzdať. Ale to už iný článok, príbeh, skúsenosť. Ďakujem všetkým za podporu pri mojich športoch. Cítim ju, je nás naozaj dosť.

Limitovania seba samého

Limitovania seba samého

 

Sú ľudia, ktorí sú dôležitejší, múdrejší, bláznivejší ako my. Nerobia s tým vôbec nič. Potom sme aj takí, ktorí nevedia nič a pokúšajú sa. Veľmi dobre známa myšlienka takmer všetkým. Teórie, poučky nie vždy fungujú na prvýkrát. Máme tu šťastie začiatočníkov, náhody, trpezlivosť, výdrž, ale aj miliardy pokusov. Funguje všetko, len nie práve v tej chvíli, keď si myslíme, chceme.

Som presvedčený o sebe, že neviem nič. Dobre, asi niečo tak trochu tuším. Tak isto tuším, že ja som ten, čo za všetko môže a mám kľúče od miešačky. Keď sa niečo stane, moja chyba, keď sa nestane nič, taktiež moja chyba. A ja som ten, čo spúšťa všetko. Možno nie všetko, ale takmer všetko.

Môžem sa začať venovať prehnanej sebakritike a pokračovať, čo všetko neviem. Ako by som sa mal zlepšiť, zmeniť, dospieť, zmužnieť a kto vie, čo ešte. Je fajn, keď sa na seba pozeráme tak trochu s nadhľadom a vieme si sami povedať povzbudzujúce vetičky. Ešte lepšie je, keď vidíme situácie, seba, svet presne tak, ako sú, nie horšie, ani lepšie. Veď ruku na srdce, ako ľahké je seba skritizovať, len naozaj s tou kritikou aj niečo spravíme? Zvyčajne chodíme po svete a hovoríme sebe, svojmu okoliu o tom, čo všetko by sme mali. Tým sa ako keby uspokojujeme, až nakoniec zabudneme, čo všetko by sme mali zlepšiť.

Píšem za seba, také bolo moje pôvodné ja. Čím viac mi vnútorné monológy vraveli, čo všetko mám, nestalo sa nič. Práve naopak, prišlo zhoršenie. Postupom času prišla zmena. Istá miera kritiky je fajn, ak posúva. Len čo je to správna miera?

Život je dlhý, pre niekoho ešte dlhší. Jediné, čo máme je práve tento moment, chvíľa. Všetko ostatné je pominuteľné, istým spôsobom aj klamlivé alebo zavádzajúce. Naše vlastné myšlienky, pocity nás vedia pekne ťahať za nos. Verím tomu, že ak sa chceme niekam posunúť, máme niečo robiť. Asi by sme sa nemali stať niečím alebo niekým, kým nechceme byť. Čím nechceme byť?

V živote sa dejú veci, situácie, udalosti veľkú väčšinu z nich nevieme a ani nebudeme vedieť nijako ovplyvňovať. Môžeme zmeniť pohľady, náhľady, názory. Len nech sa čokoľvek deje nezatrpknime. Nemusíme si odpustiť, no neubližujme si. Poďme radšej vyrásť, upraviť pohľad, robiť to, čo máme radi.

To, čo robíme teraz nás môže brzdiť. „Keby som tak vedel predtým, že to bude takto, nikdy by som sa tak nerozhodol.”  Stará známa vetička, len až na maličkosť. Nikdy nevieme, čo bude potom. Možnosti máme len dve. Buď do toho pôjdeme alebo nie.

My sami vidíme, vnímame seba, svet, okolie podľa akýchsi vzorcov. Vyhodnocujeme ich na základe minulých situácií, pocitov, vnútorných presvedčení. Chceme mať pravdu, spravodlivosť, ak ich máme, cítime sa dobre. Sme svojim najväčším limitom, ktorý nás brzdí v objavovaní nových možností, zlepšovaní tých starých. Mať pohodlie je príjemné, lenže taktiež len v správnej miere.

Naše limity je možné prekonať, taktiež lenivosť, pohodlnosť, ale aj rôzne ďalšie iné situácie. Nie všetko ide hneď. Ak budeme utekať niekam od seba, tak to taktiež nepôjde. Všetko máme v nás, sem-tam potrebujeme dostať na držku, buchnúť si koleno, inokedy objať. Sem-tam niekoho, kto nám naznačí, aké sú možnosti (nie povie). Máme na viac, ale bez toho, aby sme roztočili pomyselné koleso nepôjde nič. Tam je jedno, aké máme vlasy, oblečenie, zadok, nechty, pocity, chuť, vieru, sebavedomie, vedomosti.

Náš posun, zmenu, rast sa vždy dozvieme ako posledný. Zvyčajne pri náhodnej situácií alebo pri schôdzke s niekým z minulosti. Vtedy si uvedomíme, ako je niečo inak. Len to nikomu nehovorme. Všetci chceme počúvať aj tak iba o sebe, na druhých kašleme. Nechajme druhých vyrásť, neberme im možnosti, nepodsúvajme im limity, ale ani sebe.

Limity

 michal_botansky_blogger_blogging_limity_odvaha_skok.jpg

Moje nápady sú limitovaná asi všetkým okolo mňa. Na jednej strane sú materiálne zdroje, potom trh, nedôvera okolia. Samozrejme, najviac som to ja, kto sa podceňuje. Sem-tam sa stane, že si všimnem odvahu pri druhých ľuďoch. Zazerám, aké je to jednoduché, vo väčšine prípadov sa stačí opýtať alebo ešte lepšie nepýtať.

Dostal som otázku, čo potrebujem, aby som dosiahol to, čo chcem. Takmer bez váhania zo mňa vyletelo slovíčko odvaha. Odvaha, sebavedomie je niečo, čo nie sú moje najsilnejšie stránky.  Skúšam ich vylepšovať skákaním do studenej vody, behmi v kopcoch či v práci. Istým spôsobom aj písanie blogu je o odvahe zverejnenia mojich myšlienok. Mať odvahu je skvelá vlastnosť, no je priamo úmerná ďalším. Môžem mať odvahu, no ak sa nepostavím zo stoličky, tak kto vie, čo sa stane.

Tým, že chcem byť odvážny v živote, v práci, teda v každodenných okolnostiach, prekonávam svoje limity. Pri behu ide trochu viac o fyzické záležitosti a v iných situáciách skôr o mysli. Vlastne, vo všetkých prípadoch ide vždy viac o to, čo sa nám odohráva v hlavách. Ak bežím hore kopcom, tak pri prvom kroku dostávam otázky. Na čo to robím, aký to má zmysel, či potrebujem cítiť tú bolesť a pod. V práci skôr, naozaj musím mať dve schôdzky navyše dnes, to vážne musím ostať do večera.

Sú dni, keď nie som schopný prekonať seba či iné prekážky. Moja odvaha je tak veľká, že radšej zaparkujem sto metrov ďalej, aby ma nik nevidel. Mám pocit, ako keby takýchto dní bolo viac, o dosť viac. Netuším, či ide o pocit, domýšľanie, vykresľovanie falošnej reality alebo nesprávne pochopenie. Stačí maličkosť, ktorá ma vyvedie z miery a som opäť v týchto vodách. Nemám ich rád.

Každý z nás sa istým spôsobom podceňuje, pozerá sa na seba príliš prísnym pohľadom. Otázka, či ide o pravdivé zhodnotenie toho, čo v skutočnosti je. Ak žijeme menej riskantný život, asi sa nedozvieme, aké limity, obmedzenia v sebe nosíme. Žitie riskantnejšieho života nás o mnoho viac preskúša, vyfacká, nakope. Bude si vyžadovať omnoho viac odvahy.

Život je záhada, to je viac ako isté. Nikdy nevieme, aká príležitosť sa pred nás postaví a čo sa bude od nás očakávať. Možno sa zabudneme báť, opýtať, cítiť, počúvať. Tak isto prídu momenty, ktoré nás zabrzdia, obmedzia alebo vyradia. Je ľahké povedať, ako sme obmedzovaní našou mysľou, fyzickou kondíciou, odvahou konať, pokračovať, ale aj ukončiť.

Sme limitovaní, každý jeden z nás. Ak som nikdy v živote nehral na klavíri, bez tréningu podľa všetkého nebudem hrať lepšie ako profesionálny klavirista. Ak som nikdy nestál pred ťažkým rozhodnutím, akékoľvek väčšie rozhodovanie bude náročnejšie. Nie všetko, čo sa javí ako limit, skutočnosti aj limit je.

Áno, sú od nás ľudia múdrejší, šikovnejší, krajší, rýchlejší. Lenže tak, ako vidíme ich super vlastnosti, v ktorých žiaria, aj oni majú svoje batohy naložené niečím, ktoré si ťahajú zo sebou. Na nikoho nechcem ukazovať prstom, to vôbec nemá byť zmyslom tvorby. Radšej navádzať, aby sme sa pozerali na druhých tak, aby boli našimi príkladmi, teda pokiaľ majú niečo, čo chceme mať aj my.

Netuším, čo je správny kľúč na prekonávanie svojich limitov, nabratiu odvahy ku konaniu. Asi jeden z najlepších je pozerať sa na svet, že je to naozaj možné. Zabudnúť na strach a skočiť. Jednoducho opýtať sa. Možností je viac, ľahko sa o nich píše, náročnejšie konať.