V živote každého z nás niekedy nastane čas, keď pre nejaký dôvod jednoducho opustíme miesta, ľudí, okolie, svoje vychodené chodníčky. Či ide o školu, prácu, partnerov či nové príležitosti. Samozrejme nemôžeme zabúdať ani na tých z nás, ktorí máme príležitosti doma pod nosom. Tam sa opúšťa miesto trochu ťažšie a niekedy aj zbytočne.

Istým spôsobom svoje obydlia opúšťame už od skorého detstva, aj keď len čiastočne navštevovaním jaslí, škôlok, škôl, brigád, prázdnin u starých rodičov, príbuzných či tábory, a pod. Nie je nič lepšie, ako od mladého veku spoznávať miesta, ktoré poznáme menej, alebo kde si nie sme takí istí. Čím skôr začneme, vytvoríme si rôzne návyky, potom si skôr zvykneme na nové prostredia. Teda tak by to malo byť. Nie vždy nové miesta, ľudia, príležitosti musia znamenať lepšie. To sa zisťuje buď časom alebo tak, že vyskúšame nové.

Veľakrát som bol v situáciách, keď som pokašľal vzťah, príležitosti či svoje miesto v novom okolí. Myslel som si, že za to môže ten druhý. Vytvoril som si príbeh, ako ten druhý je zlý a ja som spokojne kráčal ďalej. Lenže našťastie som stretol niekoho, kto mi ukázal druhú stranu mince. Ten niekto som bol ja, pre nejaký dôvod prišli ku mne ľudia, názory, prednášky, knihy, ktoré poukázali na to, čo pred tým nebolo vidieť. To bolo, že každá situácia má dve strany pohľadu. Jedna je moja a druhá toho na opačnej strane.

Robíme chyby, nesprávne rozhodnutia, nechávame sa unášať neskrotenými emóciami. Každý z nás by vedel o svojich prešľapoch napísať román. Lenže karty na stôl, ak by sme ich nespravili, tak je viac ako možné, že by sme nevedeli to, čo vieme dnes. Či nás mrzia alebo nie, minulosť späť nevrátime. Musíme jednoznačne kráčať ďalej, aj keď možno s pocitom, že vždy sa pritrafí niečo, čo nespracujeme tak, ako by sme mali.

Všetko, čo robíme, hovorí o nás, akými sme ľuďmi, na druhej strane vďaka tomu, čo robíme, dostávame lekcie, skúsenosti, pohľady, ale aj možnosti. Vieme naozaj viac ako si myslíme, no nie vždy vieme ovplyvniť to, čo sa deje nám. Všetko, čo je okolo nás má svoje á aj bé, či náš, verzus pohľad toho druhého. Možno aj preto  by malo byť dôležité si sám so sebou ujasniť, čo chceme od seba, čo som ochotný prijať, s kým chcem tráviť čas, od koho sa chcem inšpirovať, koho chcem mať vedľa seba.  Možno nie všetko, ale aspoň akúsi filozofiu z toho.

Mne bol umožnený náhľad cez kľúčovú dierku do sveta, v ktorom chcem žiť. Na prvý pohľad rozprávka a na druhý dnes vôbec nič nenasvedčuje tomu, že by som sa tam čo i len na chvíľu ocitol. Absolútne netuším, čo bude zajtra, možnosti sú len dve, s tým idem do všetkého, čo robím, žijem, budujem. Máme svoje možnosti, nie vždy si ich uvedomujeme, je to zvláštne, ale potrebujeme nestranných ľudí, aby nám ich pripomínali. Pre mňa nie je nič horšie ako zostať celý čas na tých istých miestach, len nejako sa pretĺcť.

Nie som ochotný tráviť čas s kýmkoľvek, kto mi povie čo i len raz, že tak toto je tvoja chyba. Chcem tráviť čas s tým, kto mi povie: „Pozri, nabudúce to urobíme lepšie.“ Obviňovaním nič nevyriešime, práve naopak, len vznikne zbytočná medzera, ktorá sa ťažko zapĺňa. Veď schválne skúsme pomôcť tanieru s pádom na zem a vyčistiť mu žalúdok s otázkou prečo spadol. Čo sa asi tak stane? Nezlepí sa sám dokopy, ani už druhýkrát nezopakuje pád, resp. iba ak tak do koša.

Netuším, či je lepšie ostať doma alebo riskovať a za každú cenu zažívať nové. Odpovede na podobné otázky si každý nosíme so sebou.  No mám taký pocit, ak chceme niečo “veľké” v živote dosiahnuť, pravdepodobne budeme musieť odísť ( samozrejme sú aj výnimky). Nie vždy vieme ovplyvniť, aby sme sa dostali k novým príležitostiam, ľuďom, okoliu, preto je život taká záhada. Čo ovplyvniť vieme, sú možno bezvýznamné maličkosti, ktoré nás skôr alebo neskôr prinesú k niečomu a to niečo môže mať na náš život veľmi veľký vplyv. Aj preto sa snažím nezatvárať dvere pred druhými či neobchádzať príležitosti. Nie všetko je pre mňa a tak isto nie ja sa hodím ku všetkému.