Človeče, ako si tak všímam, končí jedno obdobie. Pri písaní nasledujúcich slov ide o kalendárny rok. No pri jeho čítaní to môže byť hociaké iné obdobie. Pomaly sa vydychujem, čo všetko sa udialo. Všímam si okolie, bavím sa druhými okolo seba. Niekto fňuká, sťažuje sa, ďalší srší radosťou. Nech je to akékoľvek, všetko je dočasné. To je jeden z faktov, ktorý tu bol a je odnedávna. Okolnosti, život, bežné maličkosti radi zatrasú z času na čas, aby sa uistili či sme vo forme a myslíme to vážne, alebo nás preradia na ďalšie koľaje.

Ako tak cupitám dňami pýtam sa, čo dokážem zlepšiť, opraviť. Taktiež čo dám nabok, prestanem si všímať. Vlastne či som na tej najsprávnejšej ceste. Tlak informácií a vedomostí ktoré ma obklopujú je neskutočný. Pýtam sa, je moja povinnosť vedieť úplne všetko? Mať prehľad o každodenných dianiach doma, vo svete, u susedov. Byť neustále dostupný pre všetkých, alebo byť sebec a hľadieť úplne na seba.

Odpovedám, že všetky takéto otázky už dávno by mali byť vyriešené. Lenže je tu jedna vec. Časom sa meníme, možno nie úplne, ale postupne. Ako sa dostávame k novým skúsenostiam, tým sa menia aj naše pohľady, názory, ciele, záujmy, robíme odlišné rozhodnutia. Mnoho vecí by som asi spravil vtedy inak, ak by som sa vrátil späť do minulosti.

Nie každý z nás dokáže zvládať okolnosti na jednotku a môže sa stať, že mu hrozí prepadnutie z bežných životných rozhodnutí, krokov, povinností. Neúspech, zlyhanie je súčasť našich životov. Mnoho krát sa dostaneme do tých najnáročnejších životných skúšok. No taktiež, sa môžu objaviť aj tie najkrajšie momenty.

Mnoho najkrajších chvíľ, som zažil práve vtedy, keď nebolo všetko na sto percent. Možno to bolo to pomyslené šťastie. Tak isto tu boli dni, keď ma šlo roztrhnúť, mal som chuť sa na všetko vykašlať. Vtedy ma zachránilo od všetkého malá myšlienka: Skúsim to zajtra ešte raz.

Netuším či je nás tam vonku viacej takých, čo zažívajú lepšie dni, alebo tie opačné. Ak by som mal silu zmeniť svet, tak zariadim aby nikto z nás nezažíval náročné obdobia. Mnoho sa z nich sa síce dokážeme naučiť, ale ak trvajú príliš dlho, dokážu nám zobrať chuť kráčať ďalej životom. Dni, keď ráno neviem prečo mám stavať, pociťovať neschopnosť zmeniť veci, nemať v sebe životnú silu, nemať chuť žiť život sú azda tie najhoršie.

Vôbec nemám záujem žiadne obdobie prifarbovať do jednej ani do druhej strany. Aj tak to všetko ukáže až história aké to v skutočnosti bolo. Životom najskúsenejší z nás budú vedieť potvrdiť, že nie vždy všetko bolo tak ako sa na prvý pohľad zdalo. Možno aj preto je v poriadku nevedieť čo ďalej, nemať plán, zamotať sa, spadnúť. No čo v poriadku nie je, je nepokúsiť sa isť ďalej, vyskúšať, zavolať kočku/chalana von, prihlásiť sa k príležitostiam, vyhrnúť rukávy, prekonať seba. Tak isto je v poriadku na čas vyfúknuť, po premýšľať, alebo len tak uletieť myšlienkami.

Budú dni keď nás bude bolieť všetko no aj napriek bolesti uvidíme slnko. Budú dni, keď bude slnko a neuvidíme ho. Životom skúsenejší však neustále dookola opakujú, že sa nemáme vzdať a pokračovať ďalej. Je mnoho povedaných napísaných múdrostí. Nie každá nám pomôže prekonať obdobia, ale môže nakopnúť k niečomu. Len prosím, ak sa niečo pri najbližšej prekážke pokazí. Skúsme si pošepkať: Zajtra to skúsim ešte raz.