Michal Boťanský

Žlté tenisky

6. október 2021 Cesta poznania - Všetko

Mojou náplňou práce je vyvolať pozornosť. Nielen v práci, v živote, vo vedľajších projektoch, blogovaní, vo všetkom, čo robím. Vyvolanie pozornosti je priamo úmerné mojim dosiahnutým výsledkom. Samozrejme, môžem skúšať vyvolávať aj duchov, pokiaľ nemám za sebou kvalitný produkt či službu, je viac ako isté, že by som neuspel.

Dobré vystupovanie, vedieť rozprávať, vnímať, počúvať, skladať, byť zdravo sebavedomý, vedieť makať, postaviť sa dopredu, aj keď sa trasú kolená, v neposlednom prípade rozkopnúť dvere a s úsmevom sa predstaviť. Asi takto by som všeobecne zhrnul vedomosti, ktoré vôbec, ale vôbec nie sú dôležité, aby sme uspeli. Je viac ako dobré ich ovládať, no ide to aj bez nich. Existuje milión ciest, no nie každá je vhodná pre nás.

Zažívam situácie, keď jednoznačne musím byť rázny, inokedy trpezlivo vzadu vyčkávať, čo sa udeje. Obe sú náročné, nie vždy vedú k požadovaným výsledkom. Samozrejme, nesprávne zvolenie taktiky spôsobí viac škody, ako osohu.

Snažím sa stretávať hlavne s ľuďmi, ktorí sú lepší ako ja. Najčastejšie témy, ktoré s nimi rozoberám, sú vždy o tom, čo pokašlali. Pretože verím, že najlepší učitelia sú chybné rozhodnutia a premárnené príležitosti. Nie každý z nás sa môže učiť z poznatkov druhých, potrebuje skôr na vlastnej koži získať drahocenné skúsenosti.

Sám za seba sa priznám, že aj keď dostávam obrovské dávky životných múdrostí, sú situácie, ktoré naozaj potrebujem zažiť. Aj keď často je výsledok dopredu viac ako jasný. Uisťujem sa, strácam čas, preverujem si, čo všetko by mohlo byť “AK”. Neznášam, keď sa nepokúsim, či nechám situácie bez povšimnutia.

Stále viac a viac verím, že našou úlohou je stať sa v niečom dobrý, ukázať sa, povedať o tom svetu a tak trochu si užiť nielen dosiahnutý úspech, ale aj jeho získavanie. Fandím každému, kto sa aspoň pokúsi. Aj keď druhá strana mince je, že naozaj nemusíme skúšať všetko.

Všetci vyvolávame pozornosť, niekto viac alebo ešte viac. Či už ide o spôsob, ako sa obliekame, prezentujeme, slová, ktorými hovoríme, tým, čo robíme alebo si nájdeme niečo na sebe, a to pri najbližšej príležitosti spomenieme. Samozrejme, každý z nás má obdobie, že chce byť odpojený od sveta a prebrať rolu sivej myšky alebo myšiaka.

Okolie na nás bude ukazovať prstom, či sa pokúsime vyliezť z brlohu, alebo zostaneme. Čím viac budeme vytŕčať z radu, tým viac sa o nás bude rozprávať. Možno aj vymyslené príbehy, len to už je toho celého súčasťou.

Čo tie moje žlté tenisky? Veľká časť ľudí okolo mňa ani len nepomyslí, že by si ich mohla obuť. Potom je tu mini skupinka, ktorá ma vyhecovala a podporila. Poviem Vám, sú parádne, mám ich rád, cítim sa v nich šmrncovne. Ešte k tomu pomáham prírode, nakoľko sú z recyklovaného materiálu. Poviem Vám, pohľady okolia sú tisíckrát intenzívnejšie, keď ich mám obuté. Vlastne, chcem byť hviezda, tak trénujem a tie pohľady, komplimenty si užívam.

Vôbec tu nejde o žlté tenisky, egoizmus, pýchu, ale o odvahu robiť, nosiť, žiť to, čo máme radi bez toho, aby sme sa obávali, veď čo si pomyslí mama, otec, starká, brácho či suseda z ôsmeho domu na tretej ulici. Práve žlté, oranžové, krikľavé tenisky nám môžu dodať viac odvahy, možno aj na cestu životom. Len prosím, ak ich raz začnime nosiť, nikomu sa nesmejme, neosočujme, že nenabral odvahu si ich obuť. Toto by nemal byť zmysel života. Mne sa viac páči: podpor, ak môžeš, keď nie, choď si svojou cestou.

Nikto nie je viac

29. september 2021 Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Nasledujúci článok je skutočný príbeh, ktorý sa možno práve v tejto chvíli odohráva. Aj preto je písanie náročnejšie. Osobu, ktorej sa nasledovné slová priamo dotýkajú, menovať nebudem, vysvetlíme si to osobne pri najbližšej príležitosti. Takto aspoň zostane priestor na premýšľanie.

Chcem poďakovať všetkým fanúšikom za podporu pri mojej ceste stať sa niekým, kto bude vedieť písať. Je to náročná činnosť, aspoň pre mňa. Ľahké je spadnúť z cesty a vyhovárať sa, ako nie je čas, chuť, energia, či nemám tému na článok. Toto všetko prenechám na iných. Tak isto je náročné odosobniť sa od mnohých zážitkov, emócií, o ktorých píšem. Radšej skúšam porozumieť, čo je za tým, čo sa deje.

Písanie ma núti pozerať sa na svet, hlavne na seba ako na tvorcu, pozorovateľa, niekoho, kto spúšťa, či roztáča pomyselné mlynské koleso udalostí. Nie ufňukanca, ktorý sedí doma na gauči a nadáva na celý svet s diaľkovým ovládačom od televízie.

Zmyslom zamyslenia v článkoch nie je nikomu ublížiť a ani vyvyšovať sa nad druhými. Ide skôr o akési pozorovanie príbehu, ktorý ma stretol po ceste, či zamyslenie, že každý z nás sa môže v určitých momentoch správať tak alebo tak. Niekedy naozaj stačí len drobná pripomienka, aby sme dávali svetu to, čo od neho chceme späť.

Niekto mne veľmi blízky sa ku mne správal záhadne. Často som sa cítil, ako keby mi ubližovali, osočovali, posmievali, podceňovali. Je náročné porozumieť takýmto pohľadom v práci, ale aj doma, hlavne ak sa priamo dotýkajú nás. Okolie taktiež náročne prijímalo reakcie.

Zo začiatku to bolo všetko vtipné. Lenže každá zábava by mohla mať nejaké hranice. Nebol som fanúšikom vyvyšovania nad druhými. Sám presadzujem techniku, že každý je lepší ako ja. Či sa bavíme v práci, v behu, v živote. Tým pádom sa na všetkých naokolo pozerám z pod víťazného piedestálu.

Podľa mňa je to aj správne, ale aj inspiračné, keď vidíme pred sebou druhých a ich šikovnosti. Za správne nepovažujem vyvyšovanie, podceňovanie, nadávanie druhým, ale ani sebe.

Môj príbeh skončil skôr, ako začal, aspoň teraz sa tak zdá. Čas uplynul ako voda v rieke, i keď niekedy sa plazil. Moja obľúbená osoba zmizla. Raz za čas sa síce ukáže v najrozličnejších formách, či pošle za seba náhradníka. Dnes viem, že je o mnoho ľahšie vysypať na druhého sprchu negatívnych narážok, ako povzbudiť.

Viem o ľuďoch, ktorí zatrpkli, zhorkli, lebo nedostali to, čo chceli. Lenže v mnohých prípadoch nedostaneme to, čo chceme. Často je to viac ochrana ako ublíženie. Všetci máme čas, každý môžeme len získať, teda ak sa pokúsime. Ak zostaneme zatrpknutí a budeme svoje horké myšlienky rozširovať ďalej, ako chceme zmeniť svet k lepšiemu? Doma na gauči s diaľkovým ovládačom, či komentovaním na modrej sociálnej sieti?

Nie všetko je ružové, zlaté, ani fantastické. Áno, dostávame od života výzvy, polená pod nohy, sem-tam nami aj zatrasie. Je ťažké sa pohybovať dopredu, keď pod nami nie je pevná zem. Lenže nič netrvá večne, my máme kľúče od našej miešačky. Máme sa ukázať, prihlásiť, postaviť dopredu, dať prednosť alebo rozkopnúť dvere, usmiať sa a povedať: „Ahoj, volám sa..“

Samozrejme, ak sa nachádzame v situácií, kde nám hrozí ublíženie na zdraví, majetku, je našou povinnosťou vyhľadať pomoc. Ubližovanie by sme nemali tolerovať v žiadnom prípade.

Ten niekto som bol ja z pred piatich alebo šiestich rokov. Myslel som si, že kritika, osočovanie, posmievanie sú najlepším motivátorom. Poviem vám, že keď mi tlieskajú, tak to je pekne parádny pocit, a ten je tisíckrát lepší ako tá najdokonalejšia kritika. Môžeme argumentovať celé noci o tom, že konštruktívna kritika posúva. Istým spôsobom to aj je pravda, ale keď som raz dobrý v útoku, tak nebudem trénovať na brankárskom poste, lebo tam prepadám.

Všetci máme veľmi podobné možnosti. Áno, náhodou sa dostane ku nám kniha, myšlienka, osoba, životná situácia, ktorá zmení, ovplyvní viac, ako by sa mohlo zdať. Lenže všetci sme na rovnakej lodi, nejako sme sem prišli a nejako odídeme a to medzitým nejako bude. Veď ako sa spieva v tejto ( TU) známej pesničke: Nikto nie je viac, nikto nie je menej.

Negatívne infošky

22. september 2021 Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Pred časom som zdieľal jeden z mojich neúspechov na sociálnych sieťach. Tentokrát o tom, ako sa mi nepodarilo vybehnúť kopec. Správa sa rozšírila naozaj rýchlo, vôbec som neočakával, že toľko ľudí bude chcieť rozprávať o nevybehnutom kopci.

Zvyčajne, keď skúšam nové veci, na prvýkrát nedám nič. Jednoducho pre nejaký vyšší dôvod to pokazím. Zvyčajne prichádzajú ďalšie pokusy s odstupom času alebo danú činnosť odkladám bokom (to sa stáva minimálne, ak vôbec).

Beh trénujem, no doma také kopce nemáme. Je rozdiel behať mierne vlnitý terén a kopce so strmým prevýšením. Prezentujem sa behom aj na internete, nakoľko je súčasť toho, čo robím. Zažívam pocity, ktoré bolia, tešia a tak isto inšpirujú. Dnes po trénovaní som v dvoch tretinách kopca. Ten posledný kúsok je zatiaľ pre mňa neprekonateľný. Lenže pokračujem ďalej v tréningu. Veď fňukať doma môžem kedykoľvek, trochu bolesti pri behu neublíži.

Ako tak behám horami, zažil som potlesk od náhodne stretávajúcich turistov, povzbudzovanie a dávali mi prednosť na miestach, kde sme sa vedľa seba nepomestili. Behalo sa o dosť lepšie a cítil som po povzbudení, že poletujem nad zemou. To sa mi u nás za dedinou na poľných cestách moc nestáva.

Vybehnúť na kopec nie je len o behu či prekonaní seba. Je to viac o vytvorení návykov, ktoré nám pomôžu zdolať náročnejšie situácie v živote, práci, doma. Tak isto stojím sám pred otázkou, či sa budem druhým smiať alebo sa sám pokúsim o niečo, čo som nikdy nerobil. Smiať sa druhým je ľahké, tak isto povzbudiť druhých je ľahké. Čo ľahké nie je, je začať niečo nové a vyzerať pri tom ako začiatočník. To mnoho z nás odmieta.

Áno, moje okolie rozprávalo asi dva týždne o mojom neúspechu s posmeškom. Len je zaujímavé, že nikto z nich ten kopec nevybehol. Je to akési čudné, ak niečo neviem, tak pre aký dôvod sa posmievam druhým, že to nevie tiež. Alebo, ak niečo viem ja, ale zas ten druhý vie niečo iné, a to čo viem ja, ten druhý nevie. To taktiež nie je moc na posmievanie.

Už som veľký, zvládnem výsmech môjho okolia, že som nevybehol kopec, dostal košom, nie som dobrý v tom alebo tamtom. Predstavme si, že nás život nejde tým kurzom, ako chceme a každý v našom okolí sa bude na nás chichúňať. Chceme lepšie životy, mestá, krajiny, ľudí okolo a akosi sa zabúda, že začať by sme mali od seba. Všetko je postavené na maličkostiach, zvládaní náročných období, vybehnutých kopcov, pokašlaných príležitostiach, ale aj bláznivých osláv.

Je nepodstatné, kto sa bude na nás smiať, aj tak vysmievači tu budú vždy. Istým spôsobom je to pre nás reklama, ktorá sa bezplatne rozširuje o nás. Len je naozaj záhadné, ako rýchlo negatívne informácie vedia obletieť svet.

Nepamätám si všetkých ľudí z hôr, ktorí povzbudzujú, tlieskajú, pokrikujú. Keď bežím v kopcoch, som v eufórií a mám v hlave: “ešte kúsok”. Doma, v kancelárií, na stavbe, vlastne na všetkých cestách je podporovačov viac, tuším približne, kto sú, vážim si každého a ďakujem všetkým za podporu. Je to cítiť.

Nezabudnime podporovať nielen stlačením páči sa mi to, srdiečkom, komentom, ale možno sem-tam aj napíšme. Taktiež povedzme nejaké to pekné slovíčko. Možno práve vďaka nám bude niekto poletovať na zemou, či vybehne kopec.

Ka-ching

15. september 2021 Cesta poznania - Príbehy - Všetko

V roku 2015 som stál pri jednom z najdôležitejších rozhodnutí, ktoré boli dovtedy predo mnou. Išlo o to, ktorou cestou sa budem uberať v živote, ale aj v práci. Jednu som poznal, bola fajn, tá druhá bola neznáma a vedel som, že to bude jazda ako na horskej dráhe. Niečo mi našepkávalo, aby som si vybral kolotoče.

Od toho momentu po dnešok je už história, ktorá sa nikdy nevráti. Môžem fňukať, čo všetko som pokašlal alebo poďakovať za lekcie, podporu a príležitosti, ktoré som si všimol. Buď sa budeme pozerať na to, čo chceme vidieť a pokúšať sa vidieť toho o niečo viac. Alebo uvidíme to, čo je a urobíme z toho ešte lepšie/horšie. Oblaky a zamračená obloha tu budú stále.

Dostal som sa k ľuďom, kde som cítil, že sa niečo naučím. Ako sa píše v múdrych knihách, ak uvidíme niekoho, kto je na miestach, kam kráčame, učme sa od neho. Tušil som, že bude musieť ísť všetko bokom, súkromný život, kariéra, baby, pravidelné toky finančných prostriedkov (aj keď sa to nikdy nevylučovalo). Išlo o podanie najlepšieho výkonu, aký som bol schopný podať, staviť na seba a skamošiť sa so všetkými a dať nabok všetko nepodstatné. Teraz neviem, či bolo ťažšie zistiť, čo všetko je nepodstatné alebo vyhrnúť rukávy a odmakať si to.

Prvýkrát som si uvedomil dôležitosť hmotných prostriedkov, keď práca, ktorá bola vyrobená sa odmenila o niekoľko mesiacov. Mohol som sa hnevať, no nebolo na koho, ja som si vybral. Vtipných príbehov sa zažilo mnoho, od roztrhaných rifieľ, či niekoľkotýždňové jedenie chleba s džemom, chodenie pešo, či keby si mal aspoň jednoizbový byt, mohli sme byť spolu. Priznám sa, bolesti to boli obrovské. Neschopnosť, asi tak nejako by sa mohli opisovať vtedajšie pocity. Samozrejme, pomohlo mi pár ľudí a najbližšie okolie. Bola to obrovská škola, no zaplatené školné bolo prispôsobené jej náročnosti.

Tak isto prišlo (to asi až dnes) akési uvedomenie, že to, čo robím, nemôžem robiť večne. Pomaly nastáva čas na zmenu a na posun na iné miesta. Život je záhada, takže všetko sa môže za sekundu, rozhovor, video, fotku, schôdzku zmeniť. Viem, že mojou úlohou je sa ukázať, byť na očiach. Ísť si vlastnou cestou bez ohľadu na to, či sa to niekomu páči alebo nie. Zmysel je vybudovať čo najlepšie život, pochopiť základné elementy fungovania, stať sa trochu nebezpeční v tom, čo robíme.

Vtedy v začiatkoch som sa bál všetkých tých, ktorí dosiahli v živote úspech, svoje sny, ciele. Boli mnou považovaný za nadľudí, ktorých netreba zbytočne dráždiť alebo otravovať. Tak trochu to bolo nesprávne myslenie. Verím, že tí, čo sú vpredu, môžu byť vzadu a tí, čo sú dole, môžu byť hore. Nič nie je večné, či ide o úspech, krízu, bohatstvo, ale aj chudobu.

Možno naozaj to, čo robím, je skutočný kľúč k tým vysnívaným miestam a možno nie. Možno všetko, čo sa deje ma ochraňuje, aby som nezapadol na miesta, na ktoré nepatrím. Je až neskutočné, čo všetko neviem. Čo tak trochu tuším je, že nie je všetko len o jednom alebo tom druhom. Život je viac akási skladačka, ktorá do seba zapadne. No to si uvedomíme zvyčajne až po párty, keď sa pozrieme, kto neprišiel a vlastne dobre že.

Tréningy

8. september 2021 Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Trénujem a asi aj celkom fajn, prekonávam sa, cítim bolesť. Často je mi na vracanie, či odpadnutie. Pred každým tréningom mám rešpekt. Ako tak začínam vnímať moje telo, že sa niečo deje. Dôležité pre mňa je cítiť sa fajn, neobmedzovať sa v konzumovaní jedla a mať tie isté čísla oblečenia.

Okolo mňa sa točia ľudia, ktorí naozaj makajú nielen v práci, vo vzťahoch, ale aj v koníčkoch. Mám rád ľudí, čo majú ťah na bránu a idú. Sú pre mňa zdrojom inšpirácie a sem-tam od nich vyťahujem infošky. Snáď ma nebláznia a hovoria skutočné vedomosti, zážitky, príbehy.

Leto 2021 bolo pre mňa najaktívnejšie obdobie z celého roka, vďačím za to hlavne chalanom, že ma vytiahli von. Priznám sa, že prvá polovica roka nedopadla ani zďaleka, ako som chcel. Takže zmena bola viac ako vítaná. Stavil som na seba, teda môj aktívny pohyb, pretože také boli pocity. Verím, že ak chcem v práci podávať najlepšie výkony, musím byť v najlepšej možnej forme, a to nielen mentálne, ale aj fyzicky.

Už na jar prišla úprava tréningového plánu. Sedemdesiat odbehnutých kilometrov týždenne vymenilo víkendových tridsať. Od pondelka do piatku sa vždy ráno cvičí s posilňovacím náradím. Zvyšok je história, prepotené spoďáre, tričká a kilá zjedených jedál.

Lenže, ako všetci vieme, história vzniká každou ubehnutou chvíľou. Aj preto sa snažím, aby chvíle, ktoré sú okolo mňa, mali niečo do seba a žiadna výzva nenechala dlho na seba čakať.

Keďže moje obľúbené miesto je Štiavnica a čoraz častejšie sme začali v nej s kamošmi tráviť čas, naplánoval som beh v neďalekých kopcoch. Mala sa ísť zjazdovka Salamandra, Tanád, Menhir nad Štiavnicou a Paradajs. Samozrejme, bez znalosti miest, techniky či natrénovaných hodín v takomto náročnom teréne.

Kopec sa nezdolal. Pri prvej zákrute som dostal facku a zvyšok cesty som s ťažkosťami prešiel. Bolo mi povedané, že som to prepálil a šiel na začiatku moc rýchlo. Už od začiatku prišlo tušenie, že toto nebude bežný beh, ako je u nás za dedinou. Aj keď kopce behávam, toto bolo úplne o niečom inom.

Zo začiatku ma prepadli myšlienky ako: zlyhal si, si slabý, nemáš dobrý tréning, kondičku, si modelka, nevieš to, kašli na to a choď domov.

Stál som na hore na kopci úplne vyčerpaný, sklamaný a mohol som sa cíti ako obeť alebo ako niekto, kto to skúsi ešte raz. V práci u nás je bežné, že sa niečo pokašle a prischne mi to na stole. Dnes to beriem ako školné, ktoré musí byť odmakané. Preto sa snažím mať v hlave, veď poďme to skúsiť ešte raz, opravme to. Či sa jedná o beh, sériu cvikov či náročné schôdzky, výzvy a ich riešenia.

Emócie, oslabujúce myšlienky a všetko, čo ťahá dole hlavu, srdce, brucho musí ísť bokom a úplne preč. Naozaj je ľahké uveriť, ako sme neschopní, že nič nevieme a nikdy vedieť nebudeme. Lenže existujú techniky, tréningy, ktoré nám nielen dodajú sebavedomie, ale aj potrebnú silu na pohybovanie náročnejšími obdobiami. Je len na nás, či ich vyhľadáme a budeme hľadať ten najlepší spôsob, ktorý je vhodný pre nás.

Nech sa jedná o beh, otužovanie, silové cvičenie, budovanie kariéry, firmy, života, všetko bude chcieť oddanie, risk, vyhrnuté rukávy a poraziť toho najväčšieho súpera (to sme my sami) a samozrejme pochopiť súlad milióna maličkostí.

Nie som si istý, či beh je len o behu. Pre mňa je to skôr životný štýl. Akýsi základný element pohybu, ktorý naozaj musí byť. Je dôležitý, ako pre telo, tak aj pre myseľ. Pretože verím, ak chcem podávať tie špičkové výkony, potrebujem sa cítiť čo najlepšie a akýkoľvek pohybový šport dáva telu viac, ako berie.

Možno ten kopec v živote nezdolám, ale to ma nezastaví pred trénovaním a pokúšaním sa nájsť spôsob, ako na to. Všetci vieme, že budú dni, situácie, ktoré jednoducho nebude možné zdolať na prvýkrát a ani na druhý.

Článok je akési pripomenutie, že každý raz za čas neodhadne svoje sily a prepáli štart, stred alebo cieľ. Taktiež, že je ľahké si namýšľať rôzne oslabujúce príbehy, ktoré vôbec nemusia byť pravdou a k tomu nás môžu zviesť z cesty. Možno práve preto má tréning dôležité postavenie v našich životoch, a to nielen bežecký.

Možno nie, neviem, nemám čas, nechce sa mi

1. september 2021 Cesta poznania - Všetko

Ak je niečo, čo neznášam, tak to sú výhovorky. Maximálne rešpektujem úsilie, zhodu náhod, pokašlaný deň, aj rok. Rozumiem, že existuje akási vyššia moc, ktorá aj tým najlepšie pripraveným plánom či snahe prekazí všetko.

Ako tak cupitám životom cítim, že to, čo vidím, vidím akosi jasnejšie, ale aj úplne hmlisto. Mám obrovské chute zmeniť svet a často väčšie, ako keď som mal dvadsaťpäť. Len teraz už nechcem tých milión zbytočností, po ktorých som túžil. Tak isto nechcem sa niekomu za každú cenu zapáčiť, ale ani znepáčiť. Čím ďalej viac verím, ak je čokoľvek vzájomné, je to omnoho viac trvácnejšie.

Tak isto si myslím, že nikdy nebude všetko dokonalé, ten najsprávnejší čas, či budeme na sto percent pripravení. Možno to je na tých chvíľach to dokonalé, aby sme z nich vyťažili čo najviac a nefňukali, čo keby bolo. Vždy tu bude možnosť urobiť, dosiahnuť viac nejakým spôsobom. No nie každý máme rovnaké podmienky na štarte. Čo však máme, sú možnosti, ktoré sú okolo nás. Našou úlohou je si ich všimnúť, ukázať sa, vyhrnúť rukávy a dať sa do práce alebo nič nespraviť.

Často píšem o tom, ako je život záhadou. Asi najzáhadnejšou sú chvíle, keď po niekoľkomesačných snahách sa dostávame k výsledku bez snahy. Takto nejako som sa dostal do Londýna. Prišla textová správa, vlastne chodila celý deň po častiach a vtedy som prvýkrát vedel, že niečo bude tak, ako chcem ja.

Samozrejme, pred tým ako prišiel Londýn boli výhovorky, rola obete, nadávanie si ako sa nedostanem nikdy do zahraničia. Často som ich používal. Ak sa pozerám späť, tak takéto reči, myšlienky, ale ani skutky k ničomu neviedli. Vlastne áno, spomaľovali, bolelo ma z nich brucho, hlava a viackrát nič nebolo urobené, ako bolo.

Obrovský vplyv na nás má naše okolie, a to nielen ľudia v ňom, ale aj to, čo robíme, ako trávime čas a pod. Tak isto majú svoje dôležitosti myšlienky, ktoré si púšťame do hlavy. Verím, že všetko nás istým spôsobom ovplyvňuje, ale tak isto programuje či na úspech, silu, sebavedomie, tvorbu alebo na nečinnosť, kecanie, flákanie.

Nesúďme druhých, ale ani seba, nevysvetľujme, aj tak to nikoho nezaujíma. Sem-tam preflákneme najdôležitejšie životné šance, lebo sa nám nechce, inokedy si ich nevšimneme, alebo jednoducho to nešlo. Možno naozaj existuje vyššia moc, ktorá nás akoby chráni a k tomu nie sme na tom tak zle, ako si myslíme. Nech je to akokoľvek, život je záhada, vždy mu choďme oproti, ale nezabudnime si niekedy vyfúknuť. Lebo čo keď práve vtedy sa začne diať to, o čo sa snažíme a možno úplne bez nášho úsilia. Len si prosím nehovorme, že nestíhame, nechce sa nám, či pozrieme sa na to zajtra.

Kompliment

25. august 2021 Cesta poznania - Všetko

Žil som v spoločnosti, kde mi bolo prezentované, že každý každého využíva, ľudia sú zlí a mať priateľov nie je dobré. Tak som s takýmto presvedčením chodil svetom. Hádajme, čo sa stalo. Vlastne, ešteže sa niečo stalo.

Si parádna, robíš to naozaj dobre, máš pekné šaty, topánky, vyzeráš dobre v tom obleku, schudol si? Ako tak cupitám životom, nejako si všímam, že je dôležité všímať si to dobré. Je veľmi ľahké súdiť, odmietať, ukazovať prstom, či vyradiť hry druhých, lebo podľa nás máme najväčšiu a najspravodlivejšiu pravdu.

Verím, že život sa skladá z maličkostí a dôležitou z nich je všímanie toho dobrého, príjemného, ale pozor, musí to byť úprimné. Každý z nás má niečo, čo sa dá všimnúť a vyzdvihnúť, ale tak isto máme aj to menej dobré. Veď ruku na srdce, kto nie je sem-tam v očiach druhých za zlého?

Už Ján Werich povedal, že recept na šťastie je mať rád ľudí. Ako som tak sledoval myšlienku, nie na prvý pohľad som jej porozumel. Veď kto by aj pochopil, ak vidí celé dni svet plný zlosti.

Vždy hľadám niečo, čo sa mi páči a hovorím o tom. Vlastne trénujem svoju myseľ a prispievam k zlepšeniu sveta. Veď kto by nechcel počuť o sebe niečo dobré. Možno nezmením hneď celý svet k lepšiemu, ale poviem Vám, ľudia sa pekne usmievajú vždy, keď dostanú úprimný kompliment.

Mám rád, keď sa veci hovoria na rovinu. Hry ma nebavia. Nezaujímajú ma infošky, kto má koľko peňazí, kto s kým chodí na turistiku, na obed či iné podobné zbytočnosti. K ničomu nie sú dobré. Čím viac máme v hlave zbytočných vedomostí, tým viac nám brania prijímaniu dôležitejších. Ak niečo neviem, nevadí, mám ústa, opýtam sa. Keď už nič iné, spoznám niekoho nového alebo niečo nové sa dozviem.

Každý má svoje poslanie. Ak si ho mám vybrať dnes, tak si chcem všímať to dobré. Hovoriť o tom a vyzdvihovať. Lebo je to ako s cvičením. Ak chcem väčšie svaly, mal by som trénovať viac s činkami. Keď mám super telo, potom môžem ísť robiť trebárs fotomodela do časopisu, a to je super reklama.

P.S: Na dobrý kompliment je vždy čas. Pozor, keď pochválime, neznamená to, že pochvalou niekoho aj balíme (krátke pripomenutie pre žiarlivých).

Pohľady a okolie

18. august 2021 Cesta poznania - Všetko

Je dôležité sa na čas obklopiť druhými, aby sme videli iné pohľady. Ešte dôležitejšie je nabrať odvahu a hľadať pohľady, ktoré chceme vidieť od seba samých.

My ľudia sme spoločenský tvor, potrebujeme sa aktívne spájať, byť v dianí, či stať sa súčasťou komunity. Ak nie sme v spoločnosti, je viac ako možné, že sa nebudeme cítiť dobre. Samozrejme, sú medzi nami aj výnimky, ktoré sú najradšej samy na konci sveta.

Tak isto je to keď nám chýbajú skúsenosti. Buď sa do toho vrhneme napriek nepoznanému alebo od niekoho odpozorujeme, čo by bolo najlepšie spraviť. Obe možnosti sú správne a dobré. No nie všetky budú fungovať každému.

Rešpektujem každého, no nie s každým trávim čas. Chcem mať vo svojom najbližšom okolí ľudí, ktorí ma podporujú, posúvajú a pomáhajú na mojich cestách. To isté robím aj ja. Inak povedané, mám vo svojom okolí ľudí, s ktorými sa cítim dobre a verím, že je to aj opačne. Nakoľko okolie má na nás jeden z najväčších vplyvov vôbec.

Tým nevravím, že sa nestretávam a nespoznávam druhých ľudí. Moja náplň práce a životného štýlu je spájanie ľudí a nachádzať pre nich riešenia v daných oblastiach, ktorých sa pohybujem. Stretávam rôzne životné príbehy a sú fascinujúce. Vždy sa niečo nové dozviem. Pozerám sa na druhých odspodu a o každom si mýlim, že je viac ako ja, ale to neznamená, že s každým som ochotný ísť na stejkovú večeru.

Život je záhada a je poskladaný z milión nepodstatných maličkostí, ktoré do seba zapadajú postupne a dávajú nám neskôr zmysel. Môže byť aj parádnou jazdou, ak pochopíme, že môžeme chcieť od seba viac, nielen hmotných prostriedkov, ale viac zážitkov, či len tak potichu pozorovať na kopci za dedinou západ slnka.

Každému z nás funguje niečo iné, to je viac ako nad slnko jasné. Niektorí prišli na tento svet do rozprávkových príbehov, iní si ich môžeme vytvoriť. Možnosti máme všetci rovnaké. Čo nás odlišuje, je schopnosť prevziať na seba riziko a vykročiť. Čím skôr skočíme, tým je to jednoduchšie. Na výber máme vždy.

Je nad slnko jasné, že nie každý z nás ma rovnakú štartovaciu čiaru. Ľahšie sa skáče, keď nám niekto drží záchranu šnúru. Lenže dnes nie je treba posudzovať druhých, či závidieť, pretože možno práve nás sa zajtra zmocní miliardová myšlienka, ktorá zmení celý svet. Bude len na nás, či si to namierime do ligy majstrov alebo sa uspokojíme v druhej okresnej.

Naše okolie má obrovskú moc nás ovplyvniť, či ide o pozitívne, ale aj negatívne myslenie, život, úvahy, situácie. Je na nás, čo sme ochotní podstúpiť, keď chceme niečo odlišné. Netvrdím, že je správne opustiť niekoho, práve naopak, vždy sa lepšie ťahá píla vo dvojici. Keď nie, vždy sa to nejako vyrieši, či už preberieme zodpovednosť sami za seba alebo to necháme na čas. Nezabudnime, všetko je správne, no nie všetko je správne pre nás a nech ide o čokoľvek.

Niečo za tým je

11. august 2021 Cesta poznania - Všetko

Nemôžem, nechce sa mi, nedá sa to, je to zbytočné, nemá to cenu a vlastne, na čo to je dobré. Neznášam ich, brzdia, spomaľujú, zavádzajú a k tomu nikomu a ničomu neprospievajú. Niekto si povie, veď sú to iba nenápadné slovíčka, akú silu by už mohli mať? Schválne, kedy nás nejaké to nenápadné slovíčko naštartovalo do nepríčetna?

Slová nemajú takmer žiadnu moc, skôr je nebezpečnejší ich význam. Preto sa snažím používať ich tak, aby čo najlepšie a najpríjemnejšie boli pochopené mnou, ale aj druhou stranou. Samozrejme, že niekedy sa nechám uniesť emóciami, a vtedy mám chuť vrátiť to, čo som dostal. Áno, rozumiem, že nie každý dar musíme prijať a veci sa nemajú šiť horúcou ihlou a pod. Teória je ľahká, však?

Komunikácia, vyjadrovanie, rozprávanie, vnímanie, aktívne zapájanie do rozhovoru a samozrejme počúvanie sú pre mňa dôležitou zručnosťou, v ktorej sa chcem stať majstrom. Keď niečo pokašlem, som na seba prísny, no nevediem so sebou žiadne vojny, aj tak tým nič neurovnám.

Slová ako také nezmenia nič. O tom, že pre každého majú rozdielny význam, vieme všetci. Takže, ak chcem niečo so svojim životom robiť, mám len dve možnosti, vyhrniem rukávy a urobím to dnes alebo si vyhrniem rukávy a urobím to ešte dnes.

Mám to šťastie vo svojom živote na ľudí, ktorí mi ukazujú svojou činnosťou lenivosť, flákanie, ale aj dráčov či tých, ktorí majú neskutočný ťah na bránku. Povieme si, veď nejako bude, áno, bude, lenže mne sa páči, keď sem-tam tomu nejako pomôžem a aj sa niečo preto spraví. Sťažovaním, fňukaním nie vždy vyriešime všetko. Rozprávanie, teda komunikácia má obrovský význam pre nás a aj pre naše okolie. Čím je vtipnejšia, tým je lepšia. Ak sa kritizuje, tak len to, čo bolo urobené, nie ľudia, tiež len medzi štyrmi očami. Chválenie? Jednoznačne pred celým svetom, ale nie seba, tých druhých.

Snažím sa už sám so sebou viesť taký vnútorný dialóg, aby ma hnal dopredu, nie uberal o sily. Umenie je nablázniť seba a okolie tak, aby sme dosiahli to, čo chceme. Počkať, teraz si povieme, ale aj tu som dosiahol to, čo som chcel. Hm, ak by to bola pravda, tak nemáme dôvod vstávať ráno z postele. Starať sa o seba, jesť, chodiť na toaletu a je z nás chodiaca príšera. Každý z nás má dôvod, bodka.

Pre mňa je to, čo robím, akýmsi životným štýlom. Cítim sa ako človek, ktorý vytvára okolnosti, príležitosti, procesy, výsledky, ale aj vtipné udalosti, ale aj chyby. Verím, že ak chcem v niečom naozaj uspieť, jednoznačne musím trénovať v tom, v čom chcem byť najlepší. Mne sa páči byť najlepším človekom, akým len môžem byť.

Nie som moja práca, mám ju rád, vďačím jej za príležitosti, lekcie, sklamania, ale aj podržania. Život by nemal byť o makaní, o nadčasoch, práci, ale viac o tvorbe, tvorení, vytváraní niečoho. Je veľmi náročné písať všeobecné pravdy, pravidlá, jedno viem, chcem zažiť ten najlepší život, aký sa zažiť dá a nie hašteriť sa v práci so stavbyvedúcimi, čo je a nie je ich či moja povinnosť.

Povieme si, že doba je náročnejšia, tempo bláznivejšie porovnaním s minulosťou, lenže v minulosti žijú len naši rodičia či starí rodičia (teda ak máme to šťastie a máme ich) alebo všetci tí, ktorí ešte nepochopili, že nastala akási zmena. Aj keď i to je istý spôsob žitia. Dnes je bežné, že viac ako tridsaťroční ľudia nemáme rodiny, nevieme, čo chceme od života, hľadáme, skúšame, máme strach sa viazať. Je to v poriadku, teda pokiaľ neuveríme polopravdám, že už by sme mali to alebo tamto. Lebo podľa toho, čo som počul, aj v minulosti nie každý bol tak šťastný, ako sa o tom dnes hovorí, hlavne u nás.

Chcem všetko alebo nič, bavme sa ale o živote, práca je akýmsi doplnkom, možno krátkou zastávkou k tomu, za čím skutočne ideme, teda aspoň pre mňa. To, čo vytváram, je životný štýl človeka, tvorcu, ktorý buduje niečo. Zážitky, poznatky, skúsenosti opisujem v článkoch, nahrávam do videí či zväčšňujem vo fotografiách.

Myslím, teda akosi tuším, že trénovať môžeme naozaj na všetkých miestach, nielen v práci. Za všetkým je sen, potom rozhodnutie, odhodlanosť, odvaha, drina a kopa prepotených, v mojom prípade košieľ. Vôbec nepoznám cestu a ani čo ma čaká, akým mám byť v tej alebo onakej situácií. Skúšam, hľadám, vytváram. Aj preto dávam dôraz na spôsoby komunikácie sám so sebou, ale aj okolím. Pretože tá je dorozumievacím nástrojom medzi mnou a svetom. Vlastne, mám rád, keď je komunikácia priama a jasná, všetky nedorozumenia iba zbytočne spomaľujú, či ubližujú nielen mne, ale aj svetu. Koniec koncov, radšej sa usmievam, ako mám byť nahnevaný, lebo niečo.

Máme na výber

4. august 2021 Cesta poznania - Všetko

Niekedy sa jednoducho dostaneme k príležitostiam nie preto, aby sme sa stali v nich najlepšími, ale skôr preto, aby sme boli presmerovaný do niečoho úplne odlišného. Samozrejme, že nie vždy to tak aj je.

Mám na pracovnom stole poznačenú myšlienku o tom, ako sa neviazať na prácu, partnera, miesto, projekt. Namiesto toho by sme mali žiť akúsi misiu. Tak isto sa podobná myšlienka spomína aj v múdrych knihách. Hlavná podstata je žiť to, čo je teraz. Tým sa vonkoncom nevylučuje plánovanie, súťaživosť, snaženie, budovanie, ale aj mnoho iných dôležitých zručností. Teória je ľahká, no prax nie vždy až tak. Ten pocit, keď o niečo prídeme je naozaj nepríjemný a stáva sa, že nás ťaží aj niekoľko rokov. Vtedy hrozí akési zhorknutie a strata chuti po živote.

Vždy som obdivoval najlepších ľudí v tom, čo robia. No nikdy som sa nechcel nimi stať. Vlastne verím, že život je záhada a niekto je najlepší inžinier, vedec, vodič autobusu, kuchár, majiteľ firmy. Potom sú tu takí z nás, ktorí majú skúsiť dve, tri povolania, aby našli to, čo ich bude napĺňať. Možností máme mnoho, aj keď nie vždy ich vidíme. Samozrejme, vôbec sa nevylučuje kombinácia oboch.

Pre mňa jedno z najťažších pochopení bolo začať pracovať inak, ako moje okolie. Nepoznal som na začiatku nikoho, kto by mi ukázal správnu cestu. Mal som mnohokrát výčitky, ako nerobím toľko, koľko by som mal, nie som unavený, koľko chýb robím, nedokážem urobiť toľko vecí, ako som si myslel a úplne najťažšie, bolo akceptovanie, že takmer nič neviem. Takže hľadám a budujem akýsi životný štýl, od ktorého sa neberie dovolenka.

Mám rád, keď je život záhada a preveruje našu odvahu, trpezlivosť, prístup. Často nás nečakane odmení. Sem-tam nami poriadne zatrasie a to je najlepšia možnosť, ako sa stať silnejšími, lepšími. Vždy máme dve možnosti na výber: zapadneme alebo vytvoríme niečo. Obe sú správne, nezabúdajme. Len nie každý chce to isté, čo väčšina a opačne. To je možné dobre pripomenúť, že skúsenosťami sa meníme chceme od života, ale aj od seba niečo iné, ako pred tým.

Zmyslom života by mohla byť aj akási otvorenosť ku zmenám, že nie všetko je stále. Tí, čo sme vzadu môžeme byť aj vpredu a opačne. Často stačí menej, ako si myslíme, trpezlivosť je zdravá. Tak isto je fajn zabúchať viackrát na dvere. Veď odvážnym nielen šťastie praje. Vlastne, nech je to akokoľvek, vždy máme na výber, aj keď o tom hneď nevieme.