Michal Boťanský

Kam sme ochotní zájsť

2. september 2020 Cesta poznania - Všetko

Často sa stretávam s ľuďmi, ktorí dosiahli svoje životné sny, ciele, vízie. Tráviť s nimi čas je pre mňa niečo neopísateľné. Sedím oproti nim, pýtam sa a s nadšením počúvam ich postoje, skúsenosti, poznatky. Pre nejaký dôvod verím takejto forme komunikácie, ako jednej z najlepších na vymieňanie a posúvanie pomyselného výťahu menej skúseným generáciám.

Len robiť nestačí. Nemôžeš robiť celý rok a ísť potom na dovolenku do Karibiku na dva týždne. To nie je správne. Život by mal mať väčší zmysel, ako letná či zimná dovolenka. Často sa hovorí o pobyte, športe, budovaní či hľadaní hlbšieho zmyslu. Asi takto znejú podhľady skúsenej generácie pri mojich rozhovoroch. Ako keby sa ma snažili varovať pred naháňaním sa len za prácou.

Je správne ísť do Karibiku a nejaký čas na to robiť. Ale tak isto je správne v živote snažiť sa viac, ako včera. Nie každý si môže dovoliť hrávať golf či vysnívanú dovolenku. Správne určite nie je v živote sa o nič nepokúsiť, nesnívať a nesnažiť sa dosiahnuť niečo, čo nám robí radosť. Najčastejšou odpoveďou na hľadanie hlbšieho zmyslu je v napredovaní, v raste osobnosti, ľudí okolo nás, rodiny, samozrejme patrí k tomu aj napredovanie v kariére.

Mám okolo seba tím ľudí. S niektorými sa mi robí dobre, s inými o niečo viac. Časť z nich je omnoho ďalej ako ja a druhá trochu za mnou (bavíme sa o vnímaní, pohľadoch či skúsenostiach). Lenže podľa všetkého, ak by neboli okolo mňa, asi by som nevedel robiť to, čo robím dnes. Rovní sme si všetci, no na trhu až tak nie (J. Rohn). Pretože niekto má viac skúseností, druhý zas viac výdrže, ďalší sa viac snaží a ešte sú tu aj takí, ktorí majú o niečo viac životného šťastia. Jedno je viac ako isté, šance máme každý. Nie každý z nás bude jazdiť na talianskom športovom aute či vlastniť lietadlo, jachtu na Bahamách.

Rozhodnutia, viera, vízie, sny, disciplína, činy, každodenná práca, prístup, to, čo robíme navyše, či to, čo robíme, keď nás nik nevidí, majú obrovské vplyvy na naše zajtrajšky. Preto neustále snívam, hlásim sa, vytváram okolo seba možnosti, prikladám ruku k dielu či len jednoducho pracujem. Dnes začínam vnímať, že môžem sa dostať na miesta, o ktorých som ani len nesníval, ale tak isto tuším, že to môžu byť miesta, ktoré sú bežné, príjemné, neobľúbené a pod. Mnoho času trávim s ľuďmi, od ktorých sa učím, vyhľadávam miestnosti, kde nepatrím medzi najchytrejších a sem-tam sa postavím pred tabulu a odovzdám moju omrvinku skúseností ďalším.

Kam sme ochotní zájsť, aby naše životy boli podľa našich najkrajších predstáv? Do fitka? Zabehať si na zablatené pole za dedinou? Otvoriť knihu o komunikácií? Ísť za človekom, ktorý je tam, kde chceme ísť my? Či sa zopár rokov naháňať? Nech je to čokoľvek, ak nič nespravíme, podľa všetkého zostaneme na mieste. Zostať na mieste nie je zlé, lenže či to tak bude aj o dvanásť rokov?

Tím

26. august 2020 Cesta poznania - Všetko

Je jedno za aký tím hráme. Sme profesionáli, máme ťahať za tú istú stranu povrazu. Fňukanie, hádzanie kameňov jeden po druhom nám víťazstvo neprinesie. Koniec koncov to sa robilo v dávnych dobách. Miesta je tu dosť a vyhrať môže každý.

Prvýkrát som si uvedomil silu a dôležitosť tímu v práci v Londýne. Boli sme troj/ štvor-členná partia a mali sme na starosti časť v podniku. V istej chvíli prešla zodpovednosť na mňa. Práca bola pomerne ľahká, ak sme mali výsledky, mohli sme si robiť, čo sme chceli a všetci boli spokojní. Ak niečo nefungovalo, bolo zbytočné napätie. Bola to výborná lekcia na skúsenie zodpovednosti a vedenie ľudí.

Dnes u nás v práci to máme podobne. Mám okolo seba tím, ak všetko ide hladko, tak sú všetci spokojní, keď nie je dusno. Máme pravidlá, ktoré treba rešpektovať, dodržiavať systém, sem-tam urobiť niečo navyše. Samozrejme, keď treba, tak ísť do prvej línie a podať čo najlepší výkon. Ukazovanie prstov na druhých nepomáha, práve naopak, spomaľuje proces, prácu a ubíja tímovosť.

Podľa všetkého, ak chceme uspieť, je dobré pochopiť, že by sme mali budovať okolo seba tím (najlepšie čím skôr). Správať sa, pracovať, pohybovať, myslieť ako tím. Vždy tu bude niekto, kto bude chcieť byť za hviezdu, možno aj so sebeckými sklonmi či s búchaním do pŕs, že sme tam, lebo nebyť jeho. Tím je tím, bodka. Majú v ňom priestor hviezdy, začiatočníci, usilovní, slabší, silnejší jedinci, ale aj tí, čo sa flákajú. Vyhrávame, ale aj prehrávame ako tím.

Môžeme sa pohybovať niekde vzadu, postupnými krokmi sa vypracovať. Alebo od prvej chvíle sa budeme javiť ako hviezda a spravíme všetko preto, aby sme sa ňou aj stali. Či zahodiť milióny šancí, dopadnúť ako babrák. Skúšok, prepotených košieľ, nesprávnych rozhodnutí, zrád bude mnoho. Je ťažké, byť vzadu, čakať, vytvárať šance, skúšať milióny pokusov. Ak podľahneme vonkajším okolnostiam, môžu mať nesprávny vplyv na naše ďalšie kroky. Dokonca niekedy sa môže zdať, že celý svet je milión kilometrov pred nami.

Ja tvorím okolo seba tím, príležitosti, možnosti, nahrávky, strely. Môžem mať členstvo vo viacerých tímoch, naberať skúsenosti, niekde za prihrávky, na druhom mieste za vysypávanie koša. Nie za všetko máme byť odmeňovaní finančnými prostriedkami. Sú tu aj omnoho cennejšie odmeny, ktoré možno nie vždy pôsobia hodnotne ako peniaze. Prosím uvedomme si, že máme mnoho síl v našich rukách. Dokážeme toho omnoho viac, ako sa na prvý pohľad zdá. Nie je zlé povedať príležitosti áno či nie. Je úplne v poriadku nesprávne prihrať či netrafiť prázdnu bránu.

Čo v poriadku nie je, je na druhý deň vstať a neskúsiť to ešte raz. Nemusí sa nám podariť v živote vybudovať nič, lebo okolnosti môžu byť všelijaké. Ak sa budeme baviť športovou terminológiou, tak zvyčajne sa druhé a štvrté miesta prehrávajú. História si ich nepamätá, neoslovuje. No napriek tomu nejakým spôsobom oceňuje.

Možností máme okolo seba mnoho. Nech si vyberieme akúkoľvek, vždy dostaneme skúsenosť alebo sa potvrdí to, čo už vieme. Práca v tíme nám vždy prinesie tie najlepšie poznania a keď bude fúkať dobrý vietor do plachiet, tak aj výsledky. A všetko to veľké môže začať prácou navyše na miestach, na ktoré by nás vôbec nenapadlo ísť. Prosím, nebojme sa byť druhými, štvrtými, päťdesiatimi, stoštyridsaťôsmimi. Hanba by nemala byť za umiestnenie či pokúšanie, ale za neúčasť.

Smola je hneď vedľa šťastia

19. august 2020 Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Dnešná zábava verzus zajtrajšia hojnosť. Je ľahšie ísť do postele neskôr, ako skoro vstávať. Ukázať sa neskôr, ako odísť skôr. Je ťažie čítať, ako zapnúť TV. Robiť potrebné, ako všetko. Čakať je vždy ľahšie, ako konať. Pokúšať sa je ľahšie, ako robiť. Vyber si jedno alebo druhé. Obe majú svoje cenu. Platí sa cenou disciplíny alebo ľútosti. Vždy budeme platiť jednu alebo druhú. Vlastne môžeme rozprávať náš príbeh s trpkosťou alebo s nadšením. Aj preto je najlepší zdroj inšpirácie náš progres (J. Rohn).

Robím s bývaním, prvá časť mojej práce je nastaviť projekt, povedať kedy je vhodný čas ísť s ním von. Druhá je nájsť pre záujemcov správne bývanie, resp. vhodný nový domov. Keď prišlo rozhodnutie o tom, čo ďalej so životom, chcel som si tľapnúť s príležitosťou, kde sú možnosti učenia, napredovania, rastu, otvárania dverí s možnosťou ísť tam, kam som pred tým nebol a samozrejme mať okolo seba tím ľudí, ktorých budem viesť.

Video s Tonym Robbinsom, Jim Rohn, kniha a rozhodnutie, že chcem iný život spustilo akúsi zhodu okolností, ktoré mi nedávali zmysel. Namiesto pomyselného úspechu prišli lekcie, nesprávne rozhodnutia, chyby, prešľapy, depresie, stavy zúfalosti či robenie toho, čo mi od prvej chvíle nehovorilo nič. Od tej doby sa málinko zmenilo. Začal som si uvedomovať, ako veľa toho neviem, že to, čo robím nie je najhoršie, ani najlepšie, viem, že nikdy nebudem najlepší, najkrajší a už vôbec nenahraditeľný.

Zvláštne je, že sa vraciam za každým k svojim začiatkom, keď u nás v práci dostávam od tímu namiesto práce výhovorky. Čo všetko by malo byť urobené, čo sa všetko musí urobiť, slzy, plač, akési ľúbostné reči k tomu, že asi to nemá zmysel u nás ďalej robiť a ako vlastne ja tomu nerozumiem. Nie je čomu rozumieť, nech robíme čokoľvek, môžeme mať výsledky alebo výhovorky. Výsledky nemusia byť milióny na účte, môžu to byť malé, na prvý pohľad nenápadné body. Vlastne aj ja som začínal s ničím.

Oslovení potenciálni zákazníci, zoznam, dobré fotky na reklamu, článok, video, logo, názov, kávovar, stratégia, hodina navyše v práci, o tri pracovné schôdzky týždenne viac, príprava na porady. Možností máme mnoho, nielen na začiatku, ale aj pri pokračovaní (o tom viac niekedy inokedy). Ak by to bolo ľahké, snažili by sme sa všetci. Nie pre každého je riskovanie či investovanie času, energie k novým projektom, ale aj k neznámym príležitostiam.

Je ľahké ukázať na toho druhého, že to má ľahšie alebo má šťastie. Možno aj má, no podľa všetkého nič nás do toho nie je, mali by sme si hľadieť svojho. Pretože možno v tej neznámej príležitosti začína niečo, čo nás urobí šťastnými či prinesie k novým možnostiam.

Ak sa vzdáme toho, čo nás najviac núti, tlačí, formuje podľa všetkého sa vrátime k starým chodníkom, možno priberieme, doma sa nezmení nič a budeme prežívať to isté, čo pred tým. Úspech nie je zadarmo, stojí veľmi veľa. Zvyčajne sa platí dopredu a nie sú to žiadne drobné na kávu. Budeme nútení, hádzaní, obklopení neuveriteľnými zhodami okolností, smolou, nespravodlivosťou, nevedomosťou, časom, nečinnosťou. Dostaneme niekoľko rán do nosa, poraníme si kolená, buchneme si ruku. Nech je to akokoľvek, tam, kde leží smola, je aj šťastie a odvážnym, vytrvalým praje nielen osud, vesmír, energie, ale aj trh.

Aj preto je najlepší zdroj inšpirácie náš progres. (J. Rohn), ten istý progres je našim najväčším zdrojom šťastia (T. Robbins). Ak padne malé dieťa pri učení chôdze, postaví sa späť na nohy a pokračuje. Sem-tam sa to stane aj nám dospelým, že pokračujeme. Preto tam, kde je smola, je aj šťastie, veď schválne, predstavme si, že by lietali kravy. To bol vtip.

Dokonalosť

12. august 2020 Cesta poznania - Všetko

Podľa všetkého nebude nikdy všetko dokonalé na sto percent. Koniec článku, ďalší tu bude o týždeň. Pozerám sa na zoznam úloh na najbližšie obdobie. Je pondelok večer, cítim obrovský stres, paniku, chaos a asi s tým budem musieť niečo spraviť. Priemerne mám denne päť schôdzok s klientom alebo našimi partermi, v kancelárii mi pribúdajú úlohy, ktoré je nutné urobiť. Priznám sa, už dávno som presvedčený, že mať len pracovné schôdzky nestačí a k tomu sám všetko nezvládnem. Takéto stavy ma inšpirujú k ďalším posunom či hľadaní riešení, ako urobiť prácu čo najlepšie.

Zvyčajne sa cítim takto dvakrát do roka, najhoršie je to cez leto, vtedy pribúdajú malé úlohy, ktoré zaberajú veľa času. K tomu ak si nedávam pozor na životosprávu, cítim sa ako časovaná bomba alebo ako slimák. Netuším, či stavy, ktoré zažívam sú vyhorenie, depresia, nechuť alebo len mám práci plné zuby. Ak si na pár dní zoberiem voľno, tak cítim nervozitu.

Často sa stane, že budeme nútení robiť veci, pracovať, študovať aj keď sa na to nebudeme cítiť. Ešte častejšie sa bude diať okolo nás mnoho udalostí, ktoré nebudeme vedieť pochopiť, budú nás brzdiť, uberať o sily a to všetko nás bude navádzať, aby sme sa jednoducho vzdali. Hovorí sa, že sú v živote dve bolesti na ceste k pomyselnému úspechu, prvá vzniká pri tréningu a druhá hneď po tom, ako sa vzdáme.

Je dobré si povedať veci tak, ako sú, aby sme ich mohli začať robiť tak, ako chceme. Pretože sem-tam odbočíme z kurzu, stratíme smer, minie sa palivo či netrafíme bránu. Na úpravu nemusíme čakať na nový rok, nový mesiac či pondelok. Ale ak nevieme, čo treba upraviť, podľa všetkého budeme pokračovať v tom, čo robíme, asi aj v presvedčení, že robíme dobre.

Sťažovanie by nemalo mať miesto na stole, ale skôr diskusia. Taktiež verím, že na prvých miestach v našich životoch sme my, preto je viac ako odporúčané začať diskusiu sami so sebou. Dôležité je nebyť na seba tvrdý. Je fajn byť primerane prísny, ale nie príliš moc. Ak by sme boli veľmi tvrdí, vykašleme sa pri prvej prekážke na to, čo robíme a ideme tam, kde je to ľahšie.

Dať gól

5. august 2020 Cesta poznania - Všetko

Nájsť motiváciu, mať cieľ sú možno všeobecné kecy obľúbené u vševedov na úspech, motiváciu a životné šťastie. Lenže ak nevieme, kam ideme, podľa všetkého do cieľa trafíme úplnou náhodu, teda ak vôbec.

Každý z nás má svoj príbeh, starosti, radosti, výzvy či odmakať si to, čo má. Sme takí, ktorí majú vyrásť, objaviť svoje superschopnosti, zraniť alebo sa len tak premotať a mať fajn život. Všetky možnosti sú správne, no nie všetky budú správne pre nás. Môžeme počúvať skúsených, ušetriť kopu času alebo si zažijeme na vlastnej koži.

Za mňa je fajn mať určitý balík skúseností, ale takisto je dobré mať výhodu ušetreného času. Ten môžeme využiť akokoľvek chceme. Nie každý zážitok musíme zažiť, vyskúšať, ochutnať. Aj preto skúsenejší ľudia boli v minulosti uznávaní, obdivovaní a svoje poznatky, skúsenosti odovzdávali menej skúseným.

Často sa obklopujem viac skúsenými ľuďmi, šetria čas, vedia poradiť a beriem rozhovory či prácu s nimi ako neoficiálnu vysokú školu života. Presvedčenie, ktoré mám je, že ak spojíme skúsenú generáciu s neskúsenou, ale s novými pohľadmi, získame neporaziteľný stroj na cesty životom nielen v práci, ale aj doma.

Mnoho z nás chce od života, práce, partnera, šéfa, suseda, seba nároky, výsledky, na ktoré sem-tam zabudneme, keď o niečo ide. Potom si búchame hlavu o stenu alebo mudrujeme kamarátom pri pive, prečo sme to neurobili tak alebo tak. Po zápase každý z nás vie, čo malo byť urobené lepšie, lenže to výsledok nezvráti.

Je viac ako dobré si uvedomiť, že našou povinnosťou je prinajmenšom vystreliť na pomyselnú bránu. To znamená, že keď skončím školu, idem na rande, pracovnú schôdzku, pohovor na riaditeľa zeme, mali by sme sa pokúsiť skórovať. Zas tým druhým netreba za každých okolností polámať končatiny.

Áno, hrá sa na ihrisku (oblasť, v ktorej sa pohybujeme), postavme brány (stanovme si, čo chceme dosiahnuť), buďme profesionáli (výzorom, správaním, vedomosťami a majme na telefóne žolíka, veď ak by sme náhodou niečo nevedeli). Nie pri každej hre budeme vyhrávať, strieľať góly, nedostatok skúseností, tréningov, kondície, vedomostí, poznanie pravidiel, nastavenie v hlave, neočakávané okolnosti, maličkosti. To všetko a o mnoho viac bude hrať proti nám.

Aj preto je dôležité obklopiť sa ľuďmi, ktorí majú viac životných skúseností, či sú výborní spoluhráči. Len to má jeden háčik, najlepšie je obklopiť sa takými, ktorí majú niečo za sebou, veď teoretikov na všetko je viac ako dosť. Nielen tréning, ale aj prax tam vonku nám pomôže priniesť výsledky, skúsenosti a skvelé zážitky. Možno je taktiež dobré vedieť, že môžeme dať gól.

Rozprávanie

29. júl 2020 Cesta poznania - Všetko

Ak by som dnes mohol vyzradiť dve tajomstvá, ktoré som sa naučil počas mojich schôdzok od ľudí, s ktorými sa stretávam, prvé je tu a druhé je schované nižšie.

Keď sa začíname pohybovať v novej práci, v škole alebo inom kolektíve, tak sa snažíme spoznať čo najviac ľudí a vytvoriť si s nimi vzťah, puto, mnohých si pripustíme k sebe bližšie. Ak sme v kolektíve obľúbení, cítime radosť, že niekam patríme a majú nás druhí ľudia radi. Zvyčajne, ak chceme niekam patriť, tak sme na druhých milší, pozornejší až časom si dovoľujeme srandičky či vymeniť ostrejšie názory.

Odvrknutie či nerešpektovanie druhých bude pre vytvorenie vzťahov podľa všetkého o niečo ťažšie, či vlastne ak si vôbec nejaké vytvoríme. Veď na čo máme mať okolo seba ľudí, ktorí sú kedykoľvek pripravení na hádky, rýpania či vyvolávania konfliktov.

Vlastne byť človekom je jedna zo základných zručností, ktoré by sme mohli všetci ovládať. Je ľahké byť k druhým milý, ale tak isto je ľahké na druhého vybuchnúť. Ovládnuť komunikáciu a k tomu diplomaciu alebo schopnosť vedieť príjemne rozprávať nám vedia poskytnúť nespravodlivé výhody. Na druhej strane ovládanie komunikácie nám môže priniesť nespravodlivé výhody v manipulácií, ovplyvňovaní, zavádzaní a pod.

Zistil som, že ak hovorím tak, aby som druhým neubližoval, tak ľudia naokolo ma majú radšej a k tomu sa vo väčšine prípadov viem viac posunúť dopredu. Mám rád komunikáciu, ktorá je priama, no dobre sa počúva, je k veci, príjemne zvedavá, rieši či uvoľňuje.

Neznášam kritiku, spôsobuje viac bolesti ako radosti a v mnohých prípadoch je za brzdu ako za posun vpred. Keď už sa má kritizovať, tak je to odvedená práca alebo čin, nie osoba. Kritika zabila a zabíja mnoho snov, lepšie životy či nové možnosti.

Rozkazovací spôsob nevyhľadávam. Bol som na základnej vojenskej službe, poviem vám, počúvať rozkazy nie je nič príjemné, aj keď mnoho z nich bolo k veci a viedli k disciplíne. Dnes ak pri bežnej komunikácií dostanem príkaz, tak v tom momente začína moja ignorancia, stagnácia. Hľadám výhovorky ako sa vyzuť z rozhovoru, úlohy.

Ešte horší vzťah mám s úprimnosťou. Je mimoriadne ľahké povedať tomu druhému, že smrdí, má dlhé nechty, či by mal úlohu urobiť inak. K tomu, ak vidím, ako sa ten druhý vyžíva zhadzovaní ma pred ostatnými, tak je nad slnko jasné, že kamaráti nebudeme. Mať úprimných ľudí okolo seba je dôležité, no dôležitejšie je mať okolo seba ľudí, ktorí vedia aj správne úprimnosť dávkovať.

Sme ľudia, v prvom rade by sme si mali pomáhať. Je prirodzené, že budeme so sebou v určitých disciplínach súperiť. Ale ak budeme jeden s druhým vedieť príjemne komunikovať, naučíme sa lepšie rozprávať či krajšie hovoriť príbehy, dostaneme sa na miesta, o ktorých sme ani len netušili. Diplomacia v komunikácií a v správaní je spôsob na otvorenie mnohých dverí. Mať pravdu za každých okolností nám priateľov nie vždy prinesie. Vo všeobecnosti nechceme mať okolo seba premúdrelých ľudí, ktorí majú odpoveď na všetko. Preto, ak máme možnosť, vyberajme slová, tón, farbu, rýchlosť reči, gestá, pohľady, možno aj vďaka nim urobíme svet lepším.

Napredovanie

22. júl 2020 Cesta poznania - vízie - Všetko

Prichytil som sa pri situácií v práci, keď som stratil zmysel toho, čo robím. Rána sa opakovali dookola, prichádzali emaily, telefonáty či pracovné schôdzky, ktoré ma vôbec nezaujímali. Zrazu počúvam o kuchynskej linke, developerskom projekte, handrkovaní o pozemkoch s dôveryhodným výrazom, no moja hlava si poletovala kade-tade. Raz za čas, zvyčajne to býva po náročných úlohách, ktoré neprinášajú so sebou ani len dobrý pocit, prestávam mať chuť ísť ďalej.

Ja ti neviem, ale jednoducho často sa stáva, že moje okolie si myslí, že nič nerobím. No akonáhle potrebujú predať, kúpiť, poradiť, dostávam telefonáty. Chcú odo mňa “rady” teraz a hneď a samozrejme za podanie ruky. Nebaví ma vysedávať v kancelárií po nociach, aby som dohnal čas a zarobil na tankovanie alebo na to, aby bolo do čoho tankovať. Rozumiem, že je potrebné sem-tam dať niečo navyše, pomôcť a takisto nebrať si k srdcu trefné poznámky od kamošov. Aj tak tu bude vždy niekto, kto bude frflať. Lenže ak sa nachádzame stratení v čase, v živote, každá nepekná poznámka môže spustiť nečakanú lavínu emócií.

Niekedy sa stane, že stratíme vnútornú silu, motiváciu, chuť ísť dopredu. Je to v poriadku načas zablúdiť či stáť na mieste. Rozumiem, že sú obdobia, kedy sa nám nič nedarí. Takisto sú obdobia, keď sa len usmejeme a celý svet robí to, čo chceme my. Vždy je tak trochu záhada, ako funguje svet. Z času na čas zaplatíme školné aj dvakrát, inokedy sa len ukážeme v pomyselnej triede na skúške.

Mám obrovskú výhodu sám pred sebou, viem makať a nebojím sa práce. Aj keď telo s hlavou niekedy protestujú. Chcem lepší život, kombajn, Ferrari, vilu pri mori a aj v horách, inšpirovať druhých, aby objavili v sebe svoje talenty. To, čo robím ma baví, moja práca mi otvára dvere k ďalším možnostiam. Dôležité je mať chuť pracovať, tvoriť, mať prístup, to ostatné prišlo a príde časom skúsenosťami. Chcem od seba viac, pretože môžem. Všetci môžeme, či máme všetko alebo nič, sme zaseknutí, rozbehnutí, dole, hore.

Odpoveď na náročné dni, na premýšľanie o vzdaní sa, stratenej motivácií je tvoriť a napredovať ďalej. Preto by naša práca nemala byť robenie dookola to isté, ale posúvať sa trochu dozadu, potom viac dopredu, sem-tam odbočiť doľava či urobiť si výlet doprava. No nezabúdať na napredovanie. Tľapnúť si sám so sebou, skúsiť sa dať dokopy s partiou alebo tvoriť niečo popritom, čo robíme, dovoliť si snívať, dúfať, inšpirovať. Možností je mnoho, jedna z nich je ostať na tom istom mieste dvadsať, tridsať či štyridsaťpäť rokov. Pre každého bude iná cesta správna.

Hovorí sa o tom, že najdôležitejšia práca, ktorú máme spraviť je zistiť, v čom spočíva naša sila, na to prídeme tak, že skúsime toho veľa, urobíme kopec nesprávnych rozhodnutí, zablúdime, rozbijeme, ublížime či rozhodneme sa ísť ďalej ako včera. Preto som presvedčený o napredovaní ako o “lieku” na mnoho životných oblastí, veď povedzme si, kedy sme sa naposledy úprimne radovali, keď sme vydreli vysnívaný ciel? Aké to bolo? Však by sme také mohli zažívať aj častejšie? Mnoho oblastí, poznatkov, práce, tvorenia majú svoje opodstatnenie. No zatiaľ som prišiel na dva dôležité poznatky v živote, prvá je napredovanie a tú druhú rozpíšem v niektorom nasledujúcom článku.

Pokračovať

15. júl 2020 Cesta poznania - vízie - Všetko

Ako tak pribúdajú články na môj blog, uvedomujem si, že v nich vyzývam seba, možno aj čitateľov k tomu, aby sme začali, vykročili, pokúsili sa ísť za tým niečím našim vysnívaným. Začiatky sú skvelé, majú v sebe obrovskú energiu, ktorá nás vie poriadne naštartovať. Lenže ako to tak býva, počas každej jazdy sa palivo spotrebováva. Máme dve možnosti, buď zhasneme alebo dotankujeme, ak chceme ísť ďalej.

Krízy, pokušenia, nástrahy, nesprávne odbočky, chybné rozhodnutia sú akousi súčasťou našich každodenných ciest. Čim ich je viac, tak sa ťažšie kráča, teda pokiaľ si neuvedomíme, že je to trochu inak, ako sa na prvý pohľad zdá. Aj preto mnoho z nás vo svojich životoch staví kartu na bezpečnú cestu s pomyslením, že je to tam naozaj bezbolestné. Tým nenaznačujem, že nie je správna, len zvyčajne nám neukáže tie najkrajšie výhľady a vlastne môže skončiť tak isto ako riskantná voľba. Takže, ak sa máme trápiť, tak už radšej nad niečím, čo nám robí radosť.

Veľa situácií sa opakuje, prichádzajú ľahšie, ale aj ťažšie. Jediné, čo sa môže zmeniť, sme my. To znamená, že nebude okolo nás ľahší život, no môžeme byť silnejšími, odolnejšími. Moderné auta majú bezpečnostné systémy, kontrolky, v prípade nebezpečenstva zasiahnu. Naše telo nám ponúka tých najvyspelejších asistentov, systémy, ktoré tak isto zasahujú v prípade nebezpečenstva. Zvyčajne je to tenký hlások, pocit v bruchu alebo náhodná pesnička v rádiu, odkaz na tabuli či od veci vetička od kamoša.

Úplne prvý signál, ktorý dostávame pri prvých prekážkach je: „VZDAJ SA. Choď domov, čo tu blbneš, aj tak v telke ide super seriál.” Takýchto signálov nám náš mozog dokáže poslať státisíce. Vlastne neustále posiela. Zatiaľ som neprišiel na to, prečo to robí. Teórií je viac, jedna z nich vraví o tom, že okolo nás nie sú ľudia, ktorí chcú od života viac. Na čo prichádzam je to, že signály z hlavy dostávam pravidelne v bláznivých dávkach. Lenže tu prichádza na rad vymakaný systém, ktorý je omnoho múdrejší ako naša hlava.

Ide o veľmi jemný hlások, ktorý takmer vôbec nie je počuť, je prepojený s pocitmi v bruchu. Zo začiatku je mimoriadne náročné ich zachytiť, len ak robíme niečo, čo nie je v poriadku, tak máme zlý pocit a nevieme prečo. Čím viac si takéto jemné signály budeme všímať, nielen tie zlé, aj tie príjemné, podľa všetkého spustíme neskutočne dokonalý navigačný systém, ktorý budeme mať neustále so sebou.

Stále budeme počuť vetičky, že nemáme na to a máme ísť domov. Len tentokrát v úzadí bude čoraz častejšie a silnejšie znieť: ešte jeden krok, kilometer, schôdzka, telefonát, pokus, šanca a pod. Dostaneme sa na okraj pomyselného útesu. Jasné, že budeme mať v sebe veľa emócií, cítiť strach, nebudeme mať chuť na šaškovanie a najradšej by sme tajne šli domov. Viete ako sa hovorí, padák sa neotvára hneď pri skokoch z veľkých výšok, najskôr prichádza voľný pád, až v tej pravej chvíli sa otvorí.

Každý deň vystupujeme na pomyselné útesy, dostávame sa do novým situácií, výziev. Sú a budú tu dni, keď všetko ide proti nám, áno, aj vlastná rodina, priatelia, životní partneri. Lenže ak sa vzdáme, neuvidíme to, čo sme uvidieť mohli. A viete čo, keď už sa teda budeme trápiť, tak by bolo fajn, získať za to naše trpenie aj odmenu a tú zvyčajne dostaneme po veľmi krátkom čase, teda ak sa dnes nevzdáme (len ten krátky čas môže trvať aj pár rokov, ale tým sa neznehodnocuje kvalita odmeny).

Riadky vyššie sú písané z vlastnej skúsenosti. Chcel som sa miliónkrát vzdať, vypnúť telefón, utiecť milión kilometrov ďaleko. Nemal som na autobus, telefón, jedlo. Mnoho ľudí ma odkoplo, keď som sa učil chodiť. Ukázali mi novú cestu a potom chceli okamžite, aby som po nej vedel kráčať. Bolo na nej veľa nástrah. Išiel som proti sebe, proti tenkému hlásku, ubližoval druhým, nevedel, čo je správne. Bál som sa, čo bude, aj dnes sa bojím, ale dnes viem, že zajtra sa mám pokúsiť znova. Nie pre prácu, druhých, ale seba. Pretože aj ja môžem žiť život podľa svojich najtajnejších a najlepších prianí. Prosím, nevzdávajme sa a pokračujme, nemusíme uspieť, ale radšej mať pocit, že sme sa pokúsili, ako mať v sebe pocit ľútosti. O tom by nám vedeli viac povedať sedemdesiat, osemdesiat alebo aj deväťdesiat roční ľudia.

Úspech na domacej pôde

8. júl 2020 Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Nasledujúce slová budú poznatky, ktoré som pozbieral cestou. Nemusia byť správne, no sú moje pohľady, ktoré som si preložil do svojich slovníkov vždy najlepšie, ako som vedel. Takže ak ich chce niekto skúšať, tak na vlastné riziko. Vlastne všetko, čo píšem spadá pod tieto informačné náležitosti.

Máme také čudné zvyky, verím, že nie všetci. Sem-tam sa stane, že ak sa na niečom popálime, zvyčajne v dospelosti, pri najbližšej podobnej situácií pribrzdíme, či dokonca spravíme všetko, aby sme sa nepriblížili. Vlastne k tomu si nahovárame všetko možné, aj nemožné, vo väčšine sa tak dostávame do role obete alebo hľadáme svoju spravodlivosť. Nech je to akokoľvek, budú sa nám diať v živote na prvý pohľad nepekné udalosti, v ktorých sa ocitneme náhodne, nešťastne, omylom, ale aj vedome.

Budeme priamo aj nepriamo vyzývaný mať o sebe pochybnosti, lebo niečo. K tomu ak sa pridá kritika či polopravdy, ktorým uveríme, skôr či neskôr sa dostávame do nepeknej pasce. Potom si liečime rany osudu na partneroch, deťoch, v práci na kolegoch, na cestách, ale aj na sebe. Mnoho kníh, návodov, teórií už bolo napísaných, povedaných ako z bludného kruhu von.

Neznášam kritiku, tak isto chválu, podľa mňa sú to brzdy, ktoré bránia v ďalších pokračovaniach. Naopak mám rád rady, poznatky, pohľady skúsenejších, sem-tam buchnutie po pleci, že práca bola dobre spravená. Poprípade poďakovanie za robotu (prístup) navyše. Žiadne kŕmenie ega a hranie sa na niekoho, veď predsa každý z nás je nahraditeľný.

Je vlastne akosi fajn si uvedomiť seba, spoznávať sa, pokúsiť sa prísť na to, čo nás robí šťastnými a nezabudnúť dať niečo späť druhým, okoliu, ale aj sebe. Tu sa otvára citlivá otázka, čo je správne, čo už je veľa, čo málo, či byť sebecký alebo ísť na úkor seba. Zatiaľ som neprišiel na to, čo je najsprávnejšie. Často som sa ocitol v extrémoch, že som dával viac, hlavne do práce. Tým šiel môj život nabok, až som sa ocitol v situácii, kedy som sa prichytil, že si nedokážem pomyselný úspech ani len predstaviť.

Uveril som, že vonkajšok hovorí o našich úspechoch. Lenže to nie je vždy pravda. Tak som si vyhrnul rukávy. Prišiel ranný beh, cvičenie, úprava stravy v prvom kole. Teraz začína druhé a to je v práci. Ak chcem robiť tento svet lepším, najskôr ja sám sa musím cítiť dobre, no nie na úkor druhých. Dať dokopy telo nestojí takmer nič, do hlavy sa dajú naliať poznatky druhých a k tomu sa dajú získať aj svoje. Okolo nás je kopa možností a k tomu je nás kopa, ktorí nevieme, čo chceme, nepoznáme, čo nás robí šťastnými. Je to v poriadku nevedieť, čo v poriadku nie je a nikdy nebude, že sa postavíme do kúta a ani sa nepokúsime. Naše životy sú o výhrach, ale aj prehrách. Ak by nebolo jedných, nevážili by sme si druhé, aj preto potrebujeme sem-tam dostať do nosa, aby sme pri najbližšej príležitosti vedeli povedať: huráá, dali sme to, teraz poďme ďalej.

Pokúsiť sa

1. júl 2020 Nezaradené

Pamätám si obdobie, keď mi nešla karta. Všetkého, čoho som sa dotkol sa pokazilo. Mysľou som bol neustále v práci. Vyčerpanie, depresia a pokusy o vzdanie sa prišli veľmi rýchlo. Priznám sa, nebol to príjemný zážitok. Našťastie mi niekto zavolal. Jediné, čo si z toho telefonátu pamätám bola vetička: „Michal, nemám dôkaz, že to bude lepšie, ale ak sa nevzdáš, uvidíš to, čo sa pred tebou otvorí.” Ak sa na to spätne pozerám, ani on sám vtedy nevedel, o čom hovorí. Žiadne vzdanie sa vtedy nekonalo, veď aj tak nebolo čo stratiť. Vždy si spomeniem na tie slová, ale aj tak najviac vďačím sebe za to, že som pokračoval.

Keď sa nám nedarí, máme chuť vzdať sa. Je to prirodzené a nikomu to netreba zazlievať. Veď neúspech, pády majú takú istú silu ako dostať do nosa, len tu sa spôsobuje psychická bolesť. Tá so sebou prináša vyčerpanie, domýšľanie, priberanie, chudnutie, zničenú pokožku, obhrýzanie nechtov, starnutie a vlastne aj otravovanie celého sveta. Skvelá správa je, ak sa dostaneme do podobných stavov, tak zvyčajne máme dve možnosti. Budeme sa poriadne dlho kúpať v nich alebo sa poriadne dlho vykúpeme a voľačo s tým spravíme.

Motivácia, dôvod, životná radosť, svetlo na konci tunela, volajme to ako chceme. Ak sa ráno budíme bez dôvodu, máme omnoho väčší problém, ako si myslíme a podľa všetkého naša energia bude postupom času ubúdať. K tomu si začneme namýšľať, že celý svet ide proti nám, v práci budeme mať pocit, že robíme neskutočne veľa, doma taktiež a zrazu sa ocitáme v pozícií obete. Stačí málo a sme vonku z hry.

Ak si myslíme, že robíme veľa a nič nám nevychádza, tak by sme mali zbystriť pozornosť. Podľa všetkého robíme málo, ale veľa premýšľame. To nám dáva falošný pocit prepracovanosti. Nakoniec zistíme, že nič nerobíme alebo robíme toho neskutočne málo. Výsledky v práci alebo doma majú jednoduchý vzorec: vykonáme prácu = dosiahneme výsledok alebo vykonáme prácu = výsledok nedosiahneme. Treba pripustiť aj možnosť, že nie vždy na výsledky je nutná práca, lenže to sa viac nestáva, ako stáva.

Poviem, za posledné obdobie sa mi pokazilo toho dosť. Asi najbláznivejší zážitok bolo pokazenie dopravného prostriedku, ktorý som šoféroval. Netuším, čo sa stalo, ale dymilo sa z pod kapoty. Podľa všetkého praskla nejaká hadica. Bolo to vyvrcholenie obdobia, keď nešla karta. V práci výsledky nie sú podľa očakávaní. Stres, tlak, miestami zúrivosť od partnerov či vyhrocovanie, ak nebudú výsledky, príde náhrada za mňa. Hneď sa chodí do práce veselšie. Vlastne teraz sa chodí pešo alebo ma niekto zvezie.

Áno, je ťažké nájsť riešenie, keď všetko ide proti nám. Tak isto je ľahké vzdať sa, keď všetko ide proti nám. Pravda je taká, že nie vždy všetko ide proti nám. Možno jedna či dve oblasti našich životov nefungujú na sto percent. Či pôjde o hlavné oblasti alebo vedľajšie, vždy tu bude niečo, čo nebude fungovať. Našou úlohou je nájsť svetlo na konci tunela alebo ho nenájsť. V oboch prípadoch nemusíme vyhrať, ale v tom prvom sa aspoň pokúsime.