Jednoducho, niekedy potrebuješ prehrať, aby si sa zmenil, padol na kolená, uistil sa Boh, vesmír alebo čerti v pekle, že to, čo robíš, chceš, myslíš naozaj vážne. Či niekedy len tak, aby si sa nenudil a bolo vzrúšo.”
Výhry sú naozaj krásne, dávajú nám zabrať, naše ego lieta v oblakoch, všetky dvere sa otvárajú bez toho, aby sme sa na ne len pozreli, gratulácie, potľapkávanie po pleci, dostávame ocenenie, jednoducho, život je parádny.
Prehry sú trpké, bolestivé, niekedy aj smrtiace a zabíjajú všetko, čo im stojí v ceste. Ľudia sa nám zväčša obracajú chrbtom, zabúdajú na nás alebo priťahujeme známych, ale aj neznámych s podobným osudom.
Úspech vie dokonale zničiť, no prehra taktiež. Obe sú dôležité súčasti našich životov, ovplyvňujú nás, naše ďalšie kroky, sny, myšlienky, strachy, rozhodnutia. Vznikajú v hlave, v bruchu, povedzme aj v srdci. Môžeme byť najlepšími, akými vieme alebo sa staneme najlepšími, ako môžeme. Verím, že ukecávanie samého seba má obrovský vplyv na úspech, prehru, remízu a dokonca aj na nezúčastnenie sa.
Netuším, či je dôležitejšie zažiť výhru, prehru, bolesť, stať sa obeťou, prekonať tisíc prekážok, nájsť cieľ, mať skvelý prístup, životné šťastie, byť v správny čas na správnom mieste, mať talent, disciplínu, plán, víziu, sen, byť empatický, líder, naozaj neviem, ktorá s možností je najsprávnejšia. No čo viem, že ak chceme vyhrať musíme najskôr prísť, potom mať plán, vykonať činnosť, prekonať prekážky, nájsť riešenie a k tomu milión maličkostí naokolo.
Pred časom som sám seba umiestnil do pozície toho, kto neustále prehráva, v ničom sa nedarí, lepila sa na mňa smola, blato, búrky. Bol som obeť, cítil som bolesť v hlave, v bruchu, na palcoch, v nohách, všade. Nevedel som z toho kruhu vyjsť, všetko bolo čierne. Pamätám si, že som neskutočne chcel lepší život. Nepoznal som spôsob, neexistovalo ako. Aj keď prišla výhra, videl som ju ako prehru. Až jedného dňa sa nestalo nič, na ďalší deň opäť nič a zrazu je dnes. Zobral som do ruky knihu, obklopil som sa ľuďmi, ktorí v živote veľa prehrali, no ešte viac vyhrali.
Milión maličkostí, spôsobov, ciest, pokusov, ale aj nechanie vecí len tak. Život je krásny, krátky, nekonečná rozprávka, záleží, čomu veríme a o čo sa pokúšame. Možno to všetko je ako blud, lenže čím viac som presvedčený o možnostiach uspieť, tým mám väčšiu chuť pokúšať sa ísť ďalej. Páči sa mi, keď v ťažkej pracovnej situácií si zdravo uťahujem a doriešim ťažký obchodný prípad so smiechom na oboch stranách. Mám rád, keď ľudia okolo mňa majú dôvod na radosť, keď je im vtipne. Neskôr dostávam otázky, prečo mám taký prístup, ľahkosť, pozitivizmus.
Mám cieľ, ktorý ma poháňa do mojich ďalších obchodných krokov. Viem, že vyhrávanie, ale aj prehrávanie sú neoddeliteľnou súčasťou našich dní, obchodných prípadov, ale aj mnohých ďalších okolností. Môžeme viniť seba, lenže podľa všetkého zo seba spravíme obeť, a to nás podľa všetkého nikam neposunie. Mnoho okolností nemáme pod kontrolou. Viem sa pripraviť na obchodnú schôdzku, rokovanie, rande, urobiť si domáce úlohy, zobrať si dáždnik, keď prší.
Výhry, aj prehry sú výborný profesori, teda ak sa na ne tak pozeráme. Čím viac chceme vyhrať, tým viac sa musíme zosmiešniť. Niektoré víťazstvá idú ľahšie, iné ešte ľahšie. Vlastne, to, čo si povieme, to sa aj stane. Článok som písal pre seba, ako pripomienku, keď sa nepodarí, pokašle. Aby som zajtra skúsil znova. Alebo keď vyhrám, tak nič sa nedeje, pokračujem ďalej.
P.S: Musíme sa cítiť dobre, nie smrdieť, byť tuční, starí, šmatlaví, mať ovisnuté brucho, byť zarastení, neudržiavané nechty a podobne. Nehovorme si v dvadsaťpäťke, tridsaťdvojke, päťdesiašestke či šesťdesiatdvojke, že sme starí.