„Sedím na gauči, pozerám telku, jem čipsy a zisťujem, že mám 27 rokov a môj život je nejaký čudný. Keď zostanem doma, nič sa mi nestane, budem v bezpečí, no zvažujem, že by som mohla ísť von.“ Asi takto nejako začala neskutočne dlhá textová správa, ktorú som dostal od kočky, ktorá je členom tímu, v ktorom pôsobím aj ja. Na správu som neodpísal. Zavolal som jej.

Žijeme v dobe informačnej, je pretlak takmer všetkého, inovácie prebiehajú neustále, milión návodov na všetko. Otvoríme internet, informácie, ideme na wecko v nákupnom centre, informácie, zapneme telku, aj tam sú informácie a ešte keď spustí večer suseda, uff. Čím viac informácií, tak lepšie alebo horšie? Nevieme, ale už v minulosti významní filozofi nás nabádali, ako je dobre nevedieť, ale neprestať zisťovať. Takže, čo je správne?

Návodov, názorov, pohľadov je dnes toľko, že je mimoriadne náročné povedať, čo je správne a čo nie. Isté máme len jedno, ak nič neriskneme, s najväčšou pravdepodobnosťou nezískame nič. Podstúpiť riziko, neznamená hneď úspech, ale aj získanie nových skúseností, zažitie nových zážitkov, spoznanie nepoznaného a tak isto je nutné počítať s možnosťou zlyhania.

Nie vždy máme dôvod niečo zmeniť v našom živote. Vlastne netušíme aký výhľad je z kopca, na ktorom sme nikdy neboli, to zistíme, až keď naň vyšľapeme. No ak vykráčame trebárs na ten kopec, nebude to len o výhľade , ale aj o prekonaní samého seba. Dôvod na zmenu teda môžeme nájsť po ceste. Možno sa budeme musieť nejaký čas prekonávať, kráčať s bolesťami, najľahšie, čo môžeme spraviť, je vzdať sa. Neuvidíme výhľad, nebudeme poznať cestu, nedostaneme skúsenosť.

Bolesť, strach, pot, k tomu aj risk jednoznačne patrí do našich životov. Nezabudnime, ak by všetko malo byť bezpečné, mnoho z nás by dnes nebolo tu. Dieťa sa potrebuje buchnúť, aby zistilo, ako chutí bolesť, potrebuje zažiť úspech, aby vedelo, ako chutí radosť. To isté máme v dospelom veku, potrebujeme sa udrieť, aby sme nezabudli na bolesť, takisto by sme mali zažiť úspech, aby sme nezabudli, aké je to radovať sa.

Mnoho ľudí riskuje, ešte viac neriskuje. Hrať život na istotu, je istá výhra (isté výhry nebývajú najvyššie), no hrať život s riskom má úplne iné možnosti. Nie je dobré príliš riskovať, ale takisto nie je dobré byť príliš v bezpečí.

Hovorí sa, že tí ľudia, ktorí sa nestarajú do druhých a hladia si svojho sa dožívajú vysokého veku. O tom, či riskovať alebo hrať na istotu, nechajme na každého z nás. No ak v tom druhom uvidíme niečo viac, jemne to naznačme. A keď vidíme, že to ide tam, kam nemá, tak trebárs toho človeka nakopajme, ale nie preto, aby sme ho zastavili, ale iba jemne mu upravili smer. No, to robme len v tom prípade, že sme niečo také zažili.

Mať možnosť a pritom ohroziť rodinu, kamošov, tím, seba, vôbec nevadí, keď sa popálime. Len nezabudnime na štípanie, to sa nejaký čas hojí. Takisto, ak chceme niečo risknúť a naše okolie nás nepodporuje, lebo nás chce ochrániť pred možným neúspechom, zlyhaním, či dokonca obrovskou celoživotnou výhrou, tak budeme musieť takéto okolie skôr, či neskôr opustiť.

Každý z nás môže mať lepší život, no ten zvyčajne začína vyšľapaním na kopec. No pred tým skúsme rozložiť svoje portfólio alebo sily tak, aby sme vydržali šľapať čo najdlhšie.