V predchádzajúcom článku som čiastočne načal tému o tom, kam sa pozerám, čo si všímam. Ako sa postupne menia moje myšlienky, názory, tak je možno fajn sa nad tým ďalej zamyslieť sa. Keď pre nič iné, aspoň sa pozriem kam ma to celé zavedie a možno sa inšpirujem k ďalším článkom na blogu.

Sú ľudia, ktorí majú na mňa vplyv. Sú ľudia, o ktorých ani neviem, že existujú, čo ma odmietajú, chcem s nimi tráviť čas. Potom sem-tam príde niekto, kto sa ozve, len keď to vyhovuje. Ja robím to isté taktiež. Žiadne fňukanie, ale je dobré na seba sa trochu pozrieť aj s odstupom.

Som na schôdzke a bavíme sa o živote. Sťažujeme, chválime, tešíme sa, čo sa deje okolo nás. Veľa príjemnej energie, takej, aká má byť medzi kamošmi. Žiadna závisť, súdenie, nároky, uvoľnenie medzi bežným dňom. Ako sa tak bavíme uvedomujem si, že asi sa mi upravili pohľady. To, čo ma predtým zaujímalo, dnes už nie. Vlastne, až tak ten čas takto tráviť nechcem. Možno chcem od seba, rozhovorov, života viac. Niečo hlbšie s niekým úplne iným.

Sem – tam si všimnem sám, inokedy mi život prenesie skúšky, vďaka ktorým si uvedomujem, čo sa deje. Ľudia okolo mňa majú na mňa taktiež vplyv. Nie len priamy, ale aj nepriamy. Sem-tam si všimnem, ako sa mám zlepšiť, alebo to, čo vidím nemá u mňa miesto.

Verím, že sa môžem niekým stať. Teda, ak budem skúšať, obrusovať, zamýšľať sa. V neposlednom rade aj niečo robiť. Verím, aké dôležité miesto má pohyb. Keď sa raz prestanem hýbať budem podľa všetkého na konci.

Situácie v našich životoch nevyzerajú vždy ideálne, romanticky, rozprávkovo. Nikdy nevieme, kedy zlomový moment príde. Ak sa o niečo pokúšam môžem uspieť, ale aj zlyhať. Len ak nebudem robiť nič, je možné, že sa nič nestane. Nikdy neviem koho inšpirujem, kto sa na mňa pozerá. Sám na seba mám vplyv, taktiež ďalší ľudia ho majú. Raz možno dvakrát za život sa objaví niekto, kto zbúra všetko. Vďaka tomu nanovo začneme vnímať, stavať.

Pamätám si, keď som začínal písať blog. Chalan, čo ma nakopával do zadku tvrdil, že ak nezačnem teraz, tak podľa všetkého toho zmeškám viac, ako si dokážem predstaviť, stratím kopec času, príležitosti. Povedal mi, aby som písal pravidelne, zle, mám robiť chyby, písať o ničom. Že vraj vždy, tu bude niekto, kto ma podporí, ale aj sa bude smiať. Dnes sa približujem k päťstovke napísaným článkom. Stále sa cítim, že neviem písať a je predo mnou ďaleká cesta. Lenže tvorenie pomáha nielen si všimnúť, upratať svoje pohľady, myšlienky, ale aj chaos, ktorý nosím v sebe v hlave, v očiach.

Nie je ľahké prísť na to, čo si všímať a čo nie. Tiež z času na čas potrebujem upraviť pohľady, vyčistiť optiku. Tu je dôležité zdôrazniť, či som ochotný prijať takúto pomocnú ruku. Taktiež prísť na to od koho. My ľudia, sme odmietači a ani za ten svet nechceme od niekoho pomoc. Každý z nás sem – tam by mohol prijať rameno, o ktoré sa môže oprieť.

Taktiež je dôležité nájsť si bútľavú vŕbu. Hlavne takú, ktorá naše sťažovanie nepoužije proti nám v tých slabších chvíľach. Ono to vyrozprávanie má dôležitý význam. Určite nie je správne dusiť v sebe myšlienky a potom riskovať, že to celé buchne niekde tam, kde to nečakáme. Mne najviac pomáha šport, písanie, blogovanie, tvorba. Samozrejme, ľudia okolo mňa.

Ako tak idem životom, všímam si ako sa menia moje myšlienky, nápady, a taktiež s kým chcem tráviť čas. Zaujímam sa o to, čo dokážem ovplyvniť. Ako sa k správam druhému, koľko času a pozornosti dám. Snažím sa dodržať slovo, čo poviem, čo povedať nie je treba.

Ja neverím na karmy, ani zákony vesmíru. Podľa mňa to len niekto vymyslel, aby sa lepšie predávali kurzy, knihy či počúvali prednášky. Verím, že život je záhada. Mám sa správať najlepšie k sebe a taktiež k svetu. Aj napriek tomu, že nie všetko čo dám aj dostanem späť.

Časom sa ľudia okolo mňa prirodzene menia. Všímam si, že mnoho ľudí ostalo tam, kde sa naše cesty rozšili. Niekto sa posunul o svetelné roky dopredu. Veľakrát však, už ani nie je ani o čom sa rozprávať. Nikoho neodsudzujem. Je však fajn si uvedomiť, ako je dôležité dať sebe aj druhým priestor  na to, aby sme sa niekam posunuli ďalej. Možno sa niekedy ešte stretneme a možno nie. Tí šťastnejší z nás sa posúvajú ďalej spolu.

Hovorí sa, že tráva je zelenšia u susedov. Skutočnosť je taká, že tráva je zelenšia tam, kde sa o ňu staráme. Ja sa chcem starať o seba, o ľudí, ktorých mám rád. Sem – tam urobiť tento svet lepším miestom, čo i len jedným malým skutkom, myšlienkou, úsmevom. Veď predsa môj najväčší súper je moje sebapochybovanie. Nikto viac. Práve to sa snažím dostať z mojich myšlienok, pohľadov, ale aj brucha.