Som unavený z ľudí čo sa niekam ponáhľajú. Sľubujú a nedodržiavajú svoje slová. “Áno stretneme sa” bez námahy ani nedá vedieť, že nestíha.

Je dôležitejšie to alebo to. Slovo chlapa je dnes tak silné a platné, ako prd v hurikáne. Chceme rôzne zmluvy, istoty. Máme tituly nadupané six sigmy, mba a pod. Pritom naša komunikácia je úboha. Nevieme vyjadriť čo nám je, to čo je smrteľne dôležité ignorujeme a zvyšok nepodstatného stále vybavujeme.

Akosi zabúdame na seba samých. Nie nie žiadne sebectvo. Ide o akési venovanie samému sebe. Práca nasebe samom. Emočná inteligencia? To je čo? Zvládame tlaky termínov v práci, šéfa, kolegov či klientov. No doma vynadáme žene, že nespravila to alebo to. V obchode sme nervózni na predavačky, že pomaly blokujú, na parkovisku sa predbiehame o miesta, aby sme nemuseli chodiť ďaleko pešo.

Ešte k tomu, vynadáme kamošovi, že nám naložil, lebo nám povedal iba to, čo už dávno vieme. Nepočúvame svoje telo čo nám hovorí prostredníctvom hormónov, emócií, pocitov. My radšej utečieme preč. Ak náhodou príde do nášho života človek, ktorý nám ukáže krásy života. Označíme ho za divného čudáka a vyhodíme ho.

Lamentujeme nad dobou aká je. Máme odvahu zavolať človeku v nedeľu večer a dávať mu ponuky na biznis. Kto robí túto dobu takou? Kto stlačí to zelené tlačidlo volať v nedeľu na obed alebo večer?

Čo s tým všetkým má emočná inteligenica, teda schopnosť ovládať svoje emócie? Možno nič. Možno všetko. Skúsme sa na chvíľku zastaviť v obchode a pozorujme sa navzájom, ako sa správame k sebe, keď sa otvorí práve pokladňa č. 3. Naozaj musíme predavačku tak naháňať? Lebo čo keď práve dnes to bol náš posledný nákup?

Stačí iba jedno? Byť najlepší v tejto chvíli? Toto všetko je príliž ľahké. A čím je niečo ľahšie tým si to menej vážime.