Čím ďalej tým viac neznášam zadávanie cieľov. Lenže tak isto zisťujem ich dôležitosť. Nemyslím si, že sú dôležité ako kyslík na dýchanie. Niekedy je dobré poznať cieľ, inokedy cestu. K tomu z času na čas je ešte lepšie nechať sa unášať neznámom či záhadou.

Bol piatok, cítil som únavu po celodennom pracovnom dni s lopatou. Sem-tam sa dostane taký nástroj aj ku mne. Je to skvelé, nakoľko vnímam prácu aj z druhej strany a ešte sa niečo aj priučím. Ako som behal zákutiami, jarným chotárom mi napadlo, že by som mohol ísť pozrieť leva. Nikdy som pri ňom nebol, pôjdem na nové miesto a možno zabehnem o nejaký ten kilometer navyše.

Myšlienka sa mi zapáčila, sľúbil som si, že do dvoch, troch týždňov pôjdem. Viac nemalo zmysel debatovať o levovi. V sobotu ráno bolo na pláne zabehnúť ranných šesť a opäť práca s lopatou, pracovné schôdzky a futbal. Bol to náročný, no aktívny deň. Zaspal som skoro.

V nedeľu ráno sa prebúdzam s tým, že dnes je ideálny deň na beh k levovi. Zoberiem si dve fľaše vody a o pol ôsmej ráno vyrážam. Nedeľný beh je určený na vyklusávanie po celotýždennej makačke. Tento raz bol odlišný. Cítil som vzrušenie, radosť a dokonca žiadnu únavu. Prvé kilometre boli cez známe miesta, tri kopce a potom to prišlo. Jedno poorané pole bez koľají, neskôr asfaltová cesta a hneď po nej dlhá poľná. Okrem behu cez pole šiel beh ľahko. Len kúsok pred cieľom prišla panika, či ten lev je naozaj tam, kde by mal byť. Nakoľko sa zdalo, že bol o čo si ďalej, ako som si myslel. Prvé stretnutie bolo krátke. Keďže vôbec som necítil únavu, ani žiadne kŕče, šiel som späť. Fotka, video, krátky oddych a obrovská radosť zo splneného cieľa. Malé občerstvenie, pohľad na cestu na miesta odkiaľ som prišiel, opäť pocity radosti.

Cesta naspäť bola príjemná, okrem toho poľa a troch náročnejších stúpaní. Ku koncu prišli pocity jemnej bolesti či náznaky kŕčov, ale to už pri dlhých behoch tak je. Pocity šťastia ma neupúšťali počas celej cesty späť. Iba pri vyzúvaní topánok bolesť bola o čo si väčšia. Ešteže studená sprcha robí zázraky.

Nemeriam si behy. Zhruba tuším, koľko som prešiel. Mám jednotlivé trate plus, mínus odhadnuté. Po sprche mi to však nedalo. Našiel som mapku, kde je možné merať vzdialenosti. Cítil som, že beh bol blízko tridsiatky a zvedavosť bola veľká.

Dvadsaťsedem odbehnutých nedeľných kilometrov. Bez väčších ťažkostí, so super fotkou a asi aj s videom. Samozrejme, veľká vďaka patrí aj niekoľkoročnej príprave, skorým ránam, zimným behom, regenerácií, dvom rezňom zo soboty a iným výživovým doplnkom.

Nedeľný beh mi urobil obrovskú radosť. Ani nie tak tie kilometre, ako skôr to, že v piatok krátke pomyslenie, ako by som mohol spraviť niečo navyše a v nedeľu odfajknuté. Páčila sa mi ľahkosť dosiahnutia cieľa, aj keď boli chvíľkové nepríjemnosti, ako pole bez cesty, strach z nepoznaného, či čo keď to nedám a vybijú sa mi baterky.

Pamätám si na situácie, ktoré som plánoval do posledného detailu a nestali sa. Tak isto boli okolnosti, o ktorých sa nesnívalo ani v najlepších snoch a stali sa. Tiež viem o cieľoch, ktoré som neskutočne chcel, aby sa stali skutočnosťou, aj som niečo okolo nich robil v niektorých prípadoch aj dlhšie, aj tie sa mi nepodarilo dosiahnuť. Pravda je taká, ak pozerám do svojej tajnej knihy snov a cieľov, tak moja úspešnosť je úplne mizivá. To sa môžeme baviť o jednoduchých, ale aj o niečo náročnejších.

Pred časom sa ku mne dostala myšlienka o malých každodenných víťazstvách. Ich dôležitosť spočíva, že každý deň sa máme pokúsiť ich dosiahnuť čo najviac. Počíta sa aj darovaný úsmev, aj keď sa naň práve necítime, podržané dvere či nemeškanie na schôdzku. Verím, že všetky víťazstvá sa najskôr rodia v hlave, v bruchu či v iných častiach tela. Taktiež na podvedomé ovplyvňovanie, či priloženie rúk k dielu.

Vlastne jednoduchosť, ľahkosť zadania sa potvrdila aj pri behu k levovi. Krátke a rýchle stanovenie, odloženie na čas na vedľajšiu koľaj a následne pri prvej príležitosti splnené. Beh ma učí, že ak sa mu pravidelne venujem, prekonávam sa, odmení ma. Samozrejme, sú dni, keď nevládzem a najradšej by som hodil všetko za hlavu. Lenže vďaka behaniu začalo aj moje trénovanie s fotením, natáčaním videí, donútil ma správne jesť, ráno skôr vstávať. Priučil ma k disciplíne, k čisteniu hlavy, v neposlednom rade poukázal na dôležitosť byť v pohybe. Beriem ho ako tréning, no nielen športový, ale aj mentálny, ktorý využívam v iných oblastiach.

Neverím, že každý cieľ sa splní. O čom som presvedčený je dôležitosť vytvorenie návykov na pokúsenie sa, vybudovanie disciplíny a odvahy na vyhrnutie rukávov, teda vydať sa na cestu. Je úplne prirodzené, že sa sklameme, popálime, niečo rozbijeme, lenže ak sa o nič nepokúsime, nič sa nestane. Áno, budú situácie, kde bude bezpečnejšie prečkať v bunkri, no bude viac takých, kde bude treba niečo urobiť. Možno nikdy nebude ten správny čas, no určite sa nájde chvíľa na vytvorenie príležitosti. Keď nie, aspoň sme skúsili.