Inšpirácia

Medzi nebom zemou

29. november 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Zažívam rôzne situácie, príbehy. Pamätám si, keď som reagoval, vybuchoval, kričal, obviňoval. Aj dnes sa prichytím, len zvyčajne je takých situácii menej ako viac. Snažím sa pozorovať, dýchať, nechať všetkému čas, priestor, alebo idem na tréning.

Niekedy, ako tam chodím svetom dostávam sa k situáciám, ktoré prinášajú so sebou lekcie. Občas sa snažím takéto lekcie potlačiť, nepripustiť si ich. Nakoľko, nie každá z nich sa mi páči. Aj keď sú mimoriadne dôležite a nesú zo sebou dôležitý odkaz. Možno aj do budúcich dní, o ktorých ešte neviem, že by mohli prísť. Nie všetkému chcem rozumieť, nie všetko chcem poznať. Čo chcem vedieť, je kedy reagovať, ako reagovať a čo nechať plávať.

Robím rozhodnutia, vyberám si s kým chcem tráviť čas, čo robím, ako sa flákam, čo budem jesť. Veľmi veľká časť z toho čo robím sa neskôr ukáže, že to moc správne nebolo. Sem tam si poviem, že oplatilo sa. Viac sa riadim emóciami ako logikou. Vnútorný hlas sa počúva ťažko. Nie vždy je mu ľahké uveriť. To by mohol byť jeden z dôvodov, pre ktorý je viac toho nesprávneho ako správneho. Ak niečomu verím, tak je prepojenosť medzi jednotlivými životnými etapami. V každej jednej z nich ide o niečo iné. Na konci dňa, do seba aj tak zapadajú.

Často sa viem zamotať do takých stavov, že nie je od nich návratov. Teda tak sa zdá na prvý pohľad. Dávam druhým milión šanci. Sebe o dosť menej, som na sebe prísny. Namýšľam si nádherné príbehy, hľadám výhovorky, pre ktoré mám byť práve v tejto chvíli tu. Čo keď to je všetko klamstvo? Také klamstvo, ktoré ma chce ochrániť aby som niečo s tým spravil. Možno len maličkosť, roztočiť pomyslené koleso. Alebo nečinnosť má ochrániť od niečoho.

Chcel by som vyriešiť všetky skúšky sveta, pomôcť známym aj menej známym. Vedieť zastaviť náročné časy. Lepšie si užívať skvelé časy.Niekedy vedieť čo si druhy myslia a čo je za ich konaním. Aby som vedel. Na druhej strane som rád, že neviem. Ľahšie sa tak ide svetom. Viac sa mi páči zvedavosť. Vtedy vznikajú nové priateľstva, utužujú sa staré. Každý z nás by asi mal objaviť svet podľa seba. Veď aj tak na konci dna si môžeme o tom povedať, vymeniť poznatky, skúsenosti.

Mam rad, keď sa jeden druhého potlačíme, pomôžeme. Je fajn nezábúdať aj seba. Všetky tie maličkosti, ktoré sa dejú nie sú vždy podstatné. Niekedy sa staví na celok, inokedy na jednu časť. Život je záhada, nepoznám čo sa tu mám naučiť, zažiť, skúsiť. Medzi nebom a zemou sme mi ľudia, čo tu žijeme svoje príbehy najlepšie ako vieme. Vekom dozrievame, máme lepší rozhľad, skúsenosti, no tak isto vieme spraviť prešľap. To čo sa môže javiť ako prehra, môže byť víťazovo. Nech je to akokoľvek, až na konci etapy, alebo tej ďalšej pochopíme, či to malo zmysel.

Hlava, brucho, srdce, sval

11. január 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ležím na posteli, pozerám videa od múdrych ľudí. Jeden pán sa pýta aký je tvoj príbeh? Novy rok novy ja, pokračuješ v tom čo si začal, meníš maličkosti, stále sa pokúšaš, necháš všetko plávať, chudneš, priberáš? To sú opäť otázky na začiatku roka. Nemám rád začiatky, vôbec nerozumiem oslavám nového roka. Kde aj tak po pár týždňoch je všetko späť po starom. Ak chcem niečo zmeniť, idem do toho hneď, za hodinu, štrnásteho, pretože tak to chcem.

Veľká väčšina z nás žije ako veľká väčšina z nás. Ja neviem či je to dobre. Nie som tu na to aby som hodnotil. Hľadám, skúšam tvorím to čo je dobre pre mňa. Dnes viem, že neznášam dovolenky, ležanie na pláži, cestovať po svete, chodiť na oslavy, svadby, plesy. Mám rád aktívny spôsob života, baví ma športovať, tvoriť. Tým ale netvrdím, že cestovanie, tancovanie na plese je nesprávne.

Nevysvetľuj nemá to zmysel. Raz za čas, keď sa niekto opýta, vtedy je vhodné pár slov povedať. Inak každý je nastavený na frekvencii ja a potom všetko okolo. Podľa mňa je to prirodzené. Všetci chceme prežiť, mať na stole jedlo, oddych, voľnosť, prísun informácií. Aj preto, podľa mňa najskôr riešime čo je pre nás. Veď vieme ako je to spoliehať sa na ostatých. Žijem sám so sebou a presne viem ako dobre je na mňa spolah. Čo si budeme hrať divadielka pred sebou.

Pri cvičení s jedno rúčkou chrbát na druhý deň protestoval. Asi mesiac som sa dával dokopy. Prišiel ku mne článok kde fitnes tréner vysvetľuje, ak nás niečo boli, tak nemáme nič nerobiť. Postupne, hlavne pomaly zaťažovať dané miesto. Vlastne to iste mi povedal aj doktor, keď mi dával dokopy kolená. Mal som skúsiť behať pomalšie a kratšie vzdialenosti. Liečbu som predlžil o niekoľko týždňov po absolvovaní tridsať kilometrovom behu. Doktor sa zmohol iba na. ” myslel som, že liečime kolená, nie hlavu”.

Nerád ležím na posteli s tým, že nemôžem isť von. Nie lenže čas poriadne preflákam, vyjem chladničku. Na konci dňa cítim o mnoho väčšiu únavu ako po tréningu. Len ma nebolí žiadna časť tela. Rozumiem myšlienke všetkého veľa škodí. Preto striedam disciplíny mam tréningový plán. Rozumiem regenerácií, načerpať silu. V športe sa hovorí, vyhráva ten, kto dokáže najrýchlejšie z regenerovať.

Poďme robiť veci pre seba, keď sa nám nechce, nemáme náladu, chuť, silu. Vidím to hlavne na tréningoch, písaní článkov. Je strašné ľahké isť von, ak svieti slnko, je prijemne, mam chuť na písanie. Buď frajer a chod von keď to nevyzerá najlepšie. Napíš článok keď más rozhádzanú myseľ, nesprávne si zorganizoval čas, bolí ťa palec na nohe, nemáš tému. Si hovorím častejšie ako sa na prvý pohľad môže zdať.

Podobných príkladov môže byť mnoho. Uvádzam náročky len dva. Nech neberiem čitateľom možnosti. Koniec koncov tieto dve oblasti ma teraz najviac napĺňajú, tešia a zároveň mimoriadne štvú. Veď nie je normálne šlapať cez zimu trinásť percentným stúpaním a tváriť sa ako to mám rád. Taký kopec aj na bežkách by bolo čo robiť, v oboch smeroch.

Mne sa páči myšlienka, že nie je byt dobré byť dobrým človekom. Sem tam mame byť aj za zlého. Vnímam to tak, že mám byť na seba o čo si tvrdší, povedať nie okoliu, dať telefón nabok. Dať o jednu sériu viac v posilňovni, isť von aj keď to nie je najlepší nápad, ľadová sprcha, z času na čas odmietnuť sladké, slané, bublinkové.

Oslovila ma myšlienka byť na seba tvrdší. Len možno nie len v myšlienkach, skôr si naložiť viac do tela. Prosím len nezačnime všetci bežať bez prípravy maratóny, jazdiť dvesto kilometrov, či dvíhať tristo kilové činky. Zmysel ma byť sprchujem sa v teplej vode, dnes skúsim vlažnú a po týždni skúšania príde studenšia. Studena voda naozaj boli. Nehýbem sa cele dni, tak sa idem prejsť nie sedem tisíc krokov, ale päť kilometrov chôdzi, alebo tri kilometre súvislého behania. Opäť možností je mnoho. Tlačme na seba no s citom. Je dobré telo aj šokovať, ale stále v rámci možností.

Príbeh ktorý si nosíme vo svojich hlavách, bruchách srdciach z nás robí silnejších, alebo slabších. Stane sa, že si to vôbec neuvedomujeme. Mne ukázal šport, že telo dokáže prekonať o mnoho väčšie limity ako si myslí hlava. Následne takéto vzorce sa snažím aplikovať aj v ďalších oblastiach života. Aj preto nečakám na nový rok, narodeniny, výročie s rozhodnutím zabehnúť tristo kilometrov. Viem, na čo sa pripravujem.

Hlava ma v sebe príbehy, ktoré sa snažia presviedčať ako sa niečo nedá. Ma pravdu, veď ruku na srdce koľko veci nie je pre nás prirodzených a napriek tomu ich robíme. Jeden príbeh môže zmeniť všetko niekedy je lepšie ho prepočuť, inokedy jemne upraviť, alebo ešte lepšie zatlačiť. AK niekto čaká na nový rok, sviatok s tým, že príde nový začiatok. Nie je na to nič zlé. Len maličkosť, začať môžeme teraz, ráno, kedy chceme. Druhá maličkosť, nezačíname, ale pokračujeme.

Inšpirácie

8. jún 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Máme mnoho možností, ciest. Funguje takmer všetko, no nie všetko bude fungovať aj nám. K tomu je život záhada a ľahko sa ukazuje prstom na druhého. Ako tak chodím svetom pripomínam si aj takéto vetičky. Možno nimi nezmením svet, ale možno seba v tej konkrétnej situácií keď o niečo ide. Vlastne vždy o niečo ide. Bavíme sa o dobe, prekážkach, náročnosti, ale aj výhodách, možnostiach ktoré máme okolo seba. Za posledné obdobie dostávame v celku viac výziev. Život sa stáva tak trochu náročnejším. Lenže vie rozprávkovo odmeniť.

Na konci dňa chceme mať niečo uzatvorené, dotiahnuté, vyrovnané a cítiť pokoj. Teda aspoň zvyčajne, keď ide život aspoň trochu podľa predstáv. Nie vždy je to možné. Každého z nás niečo ťahá, trápi, nadchýna. Čo je správne, inak by bol život nudný a asi by sa nezmenilo nič. Na nudnom živote nie je nič zlé. Len nie som si istý, či je to najsprávnejšia voľba ktorá sa nám ponúka.

Nie je to tvoj príbeh, nechaj to tak, nerieš, nestaraj sa. Nevieš čo všetko je za tým. Ďalšie teoretické poznámky, ktoré nie sú na škodu vedieť. Mám rád podobné slovné spojenia, takmer vždy pomôžu. Ľahko je vstúpiť do situácie a premeniť ju na prestrelku názorov. Na konci sa odnáša trpká chuť v ústach, alebo pocit mal som pravdu. Nie vždy pravdu musíme mať. Mne sa viac páčia poznatky, ktoré sú za tým. Tak isto nie všetko mám vedieť.

Majstrovské dielo dať na stranu vlastné emócie a konať, riešiť, hľadať. My ľudia sme leniví, ale aj sebeckí, teda veľká časť z nás. Aj keď pomáhame druhým, robíme to zväčša pre seba. Chceme hovoriť o sebe, hľadáme spojitosti v tom čo počujeme aby sme mohli povedať: “ aj mne sa také stalo”. Následne máme rozhovor, kde jedna aj druhá strana hovorí o sebe. Je potrebné sa baviť o tom čo nás spája, len sú aj vhodnejšie spôsoby. Ak si budeme hovoriť o tom zlom, vyčítať druhému chyby, je dosť možné, že aj ten druhy nám bude vyčítať chyby. Čo sa stane ak budeme v takomto vzťahu päť, desať a viac rokov. Aký trvácny a pevný vzťah môže vzniknúť. Asi bude lepšie zamerať sa na podporu druhého a na to čo sa nám páči.

Posúvanie latky

7. júl 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ako vždy mám schôdzku niekde pri káve, vode, koláčiku a bavíme sa o tom, čo sme všetko urobili. Spomíname na náročné situácie s úsmevom, ale aj na tie prijemné, ktoré sme zažili. Mám rád takéto rozhovory, sú potrebné a je dobré na obdobie vyfúknuť, vyhodiť rýchlosť a spoločne osláviť všetko to úsilie. Vždy na začiatku sa aj tak pýtam každého, čo bude potom, keď skončime jedno? Zvyčajne počas budovania toho prvého sa už začína budovanie aj toho ďalšieho.

Neznášam, ak stojím zaseknutý na mieste, nič nerobím, len tak sa flákam. Vtedy ma ide roztrhať. Mám rád pohyb, aktivitu, vzrušenie a pocit, že niečo budujem. Niekedy nás život klame a my si môžeme myslieť, že budujeme, pracujeme, vytvárame a v skutočnosti stojíme na mieste. Je to taká záhada, niekedy sa stáva a príde signál, ktorý naznačí jedno alebo druhé.

Pamätám si, keď som sa pri mojom prvom veľkom projekte opýtal na porade, čo potom, keď dokončíme. Šokované výrazy ľudí si pamätám dodnes. Vlastne moja úloha je akosi dávať dokopy ľudí s druhými ľuďmi, príležitosťami, či sem-tam ukázať, aha, pozri sem. Tak isto aj ja potrebujem posunúť, poštuchnúť, či nakopať zadok, aby som si všimol. Z času na čas je fajn dostať šokovú terapiu, aby som nezostal na jednom mieste. Aj keď sa priznám, že najťažšie je pre mňa zjesť rybu, ísť na svadbu, oslavovať vlastný sviatok, či dávať si kvapky do očí.

Na druhej strane sú oblasti, v ktorých sa rád prekonávam. To sú hlavne oblasti pracovné. O nich hovorím, píšem, ale aj natáčam videá. Zmyslom toho, čo robím, má byť vybudovanie životného štýlu, od ktorého nebude treba si zobrať dovolenku, ale práve naopak. Nebavme sa o upracovaní k smrti, to vonkoncom nie. Práca je zábava, tvorenie, plánovanie, skúšanie, hľadanie a v neposlednom rade vytváranie niečoho, čo by malo prinajmenšom zlepšiť životy ľudom okolo.

Stáva sa, že niečo vybudujeme, upokojíme sa, ešte horšie, že sa uspokojíme a zostaneme stáť. To je to najhoršie, čo sa živej bytosti môže stať. Netvrdím, aby sme sa stále niekam ponáhľali, skôr naopak, je dôležité zostať v pohybe. Mne sa páči vnímanie života ako veľkej neprebádanej záhady. Vtedy sa dostávame do možnosti neustále posúvať a objavovať.

Niektorí z nás majú v sebe od narodenia vlastnosti, vďaka ktorým vedia zmeniť, ovplyvniť, či viesť svet, tí druhí sa to naučia, odpozorujú a potom ten zvyšok potrebuje byť vedený. No každý jeden z nás má v sebe zárodky lenivosti, slabších chvíľok, nechuti do života. Práve vtedy potrebujeme niečo, niekoho, aby nás nakopol a nezastali sme na jednom mieste.

Aj preto, čím ďalej viac si začínam uvedomovať dôležitosť vedenia, poukazovania, inšpirácie. Aspoň na čas, pokiaľ naberieme odvahu postaviť sa na čelo svojho sveta, rodiny, práce, toho, čo robíme. Potom sa z nás stane niekto, kto bude inšpirovať, poukazovať, či viesť.

Okolo nás je mnoho ľudí, ktorí sú lepši takmer vo všetkom ako sme my. No každý z nás je skvelý v niečom inom. Máme dve možnosti, viesť vojny alebo potiahnuť jeden druhého. Snažím sa čerpať inšpiráciu všade naokolo. Obklopujem sa ľuďmi, od ktorých sa môžem učiť. Všímam si to, čo robia, nielen čo rozprávajú. Všímam si ich prístup a nie to, čo si myslia.

Netuším, či moje postrehy a to, čo píšem, robím je správne, to ukáže čas a história. V období písania článku mám pocit, že je super mať okolo seba niekoho tak trochu na obkukávanie, taktiež niekoho, kto sem-tam vytlačí z nás šťavu a najdôležitejšie je nabrať odvahu a postaviť sa sám za seba. Nie každý dokáže šéfovať sebe, rodine, firme, okoliu. Je to úplne v poriadku. No čo každý z nás dokáže, je pohybovať sa, aj keď malými krokmi dopredu. Tých ciest je milión, každá je dobrá, no nie každá je pre nás. Ak na hociktorej zastavíme, veľmi ťažko sa budeme rozbiehať ďalej, teda ak vôbec.

Uveriť

20. január 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

V pondelok sme boli vyberať nové okuliare. Rozhodovalo sa medzi odvážnymi a konzervatívnymi. Boli vybrané tie, v ktorých sa cítil pán najlepšie, boli takmer totožné s tými, ktoré mal predtým. Pristali mu, tak isto k jeho pracovnej pozícií, ale aj veku. Ten istý pán, ktorý sa rozhoduje mimoriadne konzervatívne a ukecať ho na akúkoľvek zmenu je takmer nemožné. Zaujímavé je, že v živote stavil na risk a nie na istoty. Vlastne uveril, že môže.

Okolo nás je kopa ľudí, ktorí svojim príbehom, resp. činmi dokážu inšpirovať celé generácie. Na prvý pohľad pôsobia neutrálne, ich vodcovsko – líderské schopnosti schovávajú. Nie preto, že sa hanbia, ale preto, že vedia kedy zasiahnuť a kedy nechať rozhodovať iných. Trávenie času s nimi je jedinečné. Jemnými vetičkami vedia otvoriť dvere, nechať prejsť, ale aj poďakovať a nechať ísť druhých vlastnou cestou.

Často sa môže zdať, že všeobecné rozprávanie je neúčinné, nezaberá a k tomu tam vonku je k ničomu. Čiastočne sa to zdalo aj mne. Pokiaľ som nezačal spolupracovať s ľuďmi, ktorí sú odo mňa vzdialený milióny svetelných rokov v dosahovaní životných mét. Akékoľvek inšpiratívne rozprávanie, nenápadné vetičky, ktoré sa spoja s prácou, resp. tvorením, môže mať obrovské vplyvy na mnohé životné oblasti.

V minulosti som sa snažil dať dokopy zopár návodov, v ktorých bolo presvedčenie, že by mohli fungovať ( Odkaz ). Určite fungujú, no nebudú pre každého. Čím ďalej začínam byť presvedčený, že sú medzi nami jedinci, ktorí nepotrebujú naozaj nič k tomu, aby sa vydali na svoju vysnívanú cestu a potom sú tu takí, ktorí potrebujú vzdelávanie, študovanie, inšpiráciu a možno o niekoľko rokov niečo spravia. Ciest je mnoho, tak isto našich možností. Budú fungovať všetky, len nie všetky budú fungovať nám a možno nie hneď.

Úsilie, snaha, všímanie, pokora, pozorovanie, riskovanie, obklopenie sa ľuďmi, ktorí majú ťah na bránu a akési dozretie s kombináciou nájdenia vlastného štýlu, cesty, poznatkov nie sú zárukou žiadneho životného úspechu. No môžu nás zaviesť na miesta, na ktoré by sme bežne nešli, donútiť robiť náročné rozhodnutia. Môžeme byť konzervatívni, no tak isto môžeme staviť na riziko, nielen v kasíne, v práci, ale aj doma či vo vedľajšom projekte popritom všetkom. Podľa všetkého, menovatele úspechu popisujú múdre knihy veľmi podobne, no len v našich myšlienkach majú odlišné významy. Tým nevyzývam na vyvyšovanie sa, skôr opačne. Pretože človek, ktorý dnes pôsobí ako srandista, zajtra alebo o niekoľko rokov môže byť kráľom zeme (samozrejme tej pomyselnej). Aj preto čoraz viac vidím dôležitý význam v spoluprácach a nie až tak v súťažení.

Hecovačky

28. október 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Mám rád “hecovačky”, hlavne tie, ktoré nás ťahajú hore. Patria k životu tak, ako situácie, ktoré nás robia lepšími, silnejšími, ale aj ľudskejšími. Najčastejšie si ich uvedomíme, keď spomíname na spoločné zážitky.

Sedím na rannej káve a pristihnem sa, ako hovorím o tom, čo chcem dosiahnuť. Taktiež ako mám všetkého plné zuby a cítim, ako nastal čas ísť ďalej. Za posledné obdobie to bolo druhýkrát, čo zo mňa vyletela podobná myšlienka.

Chcem niečo vybudovať, teraz je nepodstatné, čo to je. Na konci monológu som si popod nos zafrflal, aj tak je to hlúposť, o čom tu vravím. K tomu toho druhého asi aj tak nezaujímajú moje reči.

„Nie je to hlúposť, práve naopak,” prišlo zaskočenie a k nemu myšlienky o tom, ako je snívanie, uvedomovanie, ale aj vykonávanie dôležité. Darmo máme sny, potenciál, bez vyhrnutých rukáv sa asi nepohneme.

Mám pocit, že je dobré sem-tam niečo povedať o svojich snoch pred druhými. Lebo možno práve ten druhý nás posunie o kúsok. Netreba hovoriť všetko, možno netreba hovoriť vôbec nič. Určite je dobré sa obklopiť ľuďmi, pri ktorých, sa cítime tak, že to naozaj spravíme. Ako by povedali tí od ktorých sa učím veď nejako bude, zarobíme, urobíme.

Pribehy, inšpirácie a kecy

16. september 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Každý týždeň sa stretávam s ľuďmi, na ktorých mi záleží. Snažím sa čas rozdeliť na tri časti. Prvú časť týždňa mám okolo ľudí, ktorým odovzdávam skúsenosti, druhú časť týždňa som s rovnocennými a poslednú časť som s ľuďmi, od ktorých sa učím ja.

Pre nejaký dôvod verím, že ľudí, s ktorými sa stretávam, ovplyvňujú moje rozhodnutia, pohľady, vieru, inšpiráciu a samozrejme mnohé iné. Aj preto verím, že súčasťou života by malo byť vzdelávanie v akejkoľvek forme. Vzdelávanie a jeho následné aplikovanie vedomostí do praxe z nás vytvorí legendy.

Mali by sme žiť nebezpečný život. Teraz nemyslím rýchla a neohľaduplná jazda autom. Myslím skôr žitie s tým pocitom. Mal by som tú šancu skúsiť napriek tomu, že mi o týždeň hrozí prázdna chladnička a vôbec, o týždeň nemusí byť žiadna chladnička. Píše sa ľahko, lenže tam vonku riskovať pre príležitosť svoje pohodlie, niekoľko letných dovoleniek, prácu, životného partnera, možno aj všetko, neznie lákavo.

Je to úplne v poriadku, neboli sme zrodení tak, aby sme sa prekonávali, riskovali či pokúšali sa. Mozog nás s najväčšou pravdepodobnosťou ochraňuje od možných poranení, sklamaní. Lenže tak, ako nás na prvý pohľad chráni, na druhý nám podľa všetkého ubližuje a zabraňuje vyskúšať nové pohľady, zážitky, prácu, život. Dobrá správa je, že tréningom vieme prinútiť mozog, aby nás nútil byť odvážnejším. Nezabúdajme: „Ľahké veci, úlohy sú málo ohodnotené,” Jim Rohn.

To, že mnoho z nás ešte neuspelo, neznamená hneď, že sme zlí ľudia. Možno máme nesprávnu filozofiu, vieru či odpaľujeme pomyselné golfové loptičky o dva milimetre viac do strany. Čo je vlastne správne? „Choď von, pokaz všetko, čo sa pokaziť dá. Vráť sa, pozrieme sa na to, čo si urobil dobre a to zopakujeme,” tréner Jožo.

Všetci veľkí ľudia, ktorí dosiahli svoje sny tvrdia, že motivácia nie je vždy funkčná. Viac nás navádzajú, aby sme našli niečo, čo nás bude poháňať, aj keď budeme chvíľu prehrávať. Na začiatok by nás malo poháňať to, že chceme mať lepší život, ako sme mali včera. Samozrejme, že je dobré si povedať, čo je treba urobiť, aby to bolo lepšie, ako včera. Začať postupne, nie obrovskými skokmi, lebo skončíme skôr, ako začneme.

Chceme byť najlepší v tom, čo robíme? Trénujme, skúšajme, praxujme, stážujme, aj keď bezplatne, pozor nikdy nie zadarmo. Obkukávajme, pozorujme, vnímajme, nasávajme názory, pohľady, myšlienky, činy. Všetko, čo nám ako-tak dáva zmysel aplikujme čím skôr tam vonku, možno sa popálime alebo sa nestane nič na prvý alebo druhýkrát. Preto nie všetko, čo robíme, čo sa učíme, musíme ihneď zdieľať so svetom. Nič nám neutečie. „Ak nemôžeme mať viac času a chceme lepšie ekonomické výsledky, pridajme do toho, čo robíme väčšiu hodnotu,” Jim Rohn.

Ak uspejeme, ľudia nebudú uctievať nás, ale pozíciu, na ktorej sme. O tom, čosi už porozprával Arnold Schwarzenegger. Naša terajšia práca nemusí byť naša konečná destinácia, ale ak ju budeme odvádzať najlepšie, ako vieme, budeme mať otvorené oči, myseľ, podľa všetkého nám otvorí nové dvere, miesta, pozície, možnosti. Veľké výsledky zvyčajne prichádzajú po mnohých zlyhaniach či neúspešných rokoch. „Náš život môže byť pre druhých varovanie alebo príklad,” Jim Rohn.

Popritom nezabudnime na oddych, relax či krátkodobé flákanie. Najlepší oddych je aktívne tvorenie, dovolenkovanie, športovanie. Už slávny Baťa zavádzal koncept osemhodinového pracovného času, osemhodinového odpočinku a následne osemhodinového spánku. Ak niečo nebolo v poriadku, mali by sme na krku vedúceho pracovníka s dohovorom o dôležitosti narábania s časom. Nech je to akokoľvek, ak budeme v práci tráviť milióny hodín mesačne podľa všetkého prídeme o rodinu, zdravie, možno aj život. Preto je dôležité vedieť na chvíľu aj vypnúť, ale tak isto aj zapnúť.

Bonus: jedna z najlepšie platených pozícií je líderstvo. Práca s ľuďmi je jedna z najnáročnejších, ktoré môžeme vykonávať. Vychovávanie detí, vedenie futbalového tímu či nasadenie hlavy za spoločnosť. Má mnoho výhod, za veľmi krátky čas budeme aktívne nútení sa zlepšovať, pracovať na sebe, mať čuch na dianie. Zvládať náročné úlohy, byť pod tlakom, ovládať svoje, ale aj druhých emócie. Vedieť sa postaviť za druhých a zobrať chybu na seba. Či stiahnuť sa do úzadia, ak sa niečo podarí a nechať uznanie druhým. „Vlastne, úspešné líderstvo by malo byť o objavovaní toho, v čom sú druhí ľudia dobrí,” John Maxwell.

Preto verím, že ak chceme v živote dosiahnuť pomyselné výšky, máme pred sebou veľmi veľa náročnej práce. V mnohých prípadoch pôjde o na prvý pohľad nezmyselné úlohy, nepodstatné myšlienky, ale aj o nasadenie vlastného krku. Každý z nás má v sebe niečo, v čom sme jedineční, preto ak máme možnosť, či vytvorme možnosť povedať o tom svetu. Povedzme to pekne, so štýlom a podporme na našich cestách druhých. Veď čo je krajšie, ako byť obklopený ľuďmi, ktorí sa majú parádne a ťahajú za tu istú stranu pomyselného povrazu.

Kam sme ochotní zájsť

2. september 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Často sa stretávam s ľuďmi, ktorí dosiahli svoje životné sny, ciele, vízie. Tráviť s nimi čas je pre mňa niečo neopísateľné. Sedím oproti nim, pýtam sa a s nadšením počúvam ich postoje, skúsenosti, poznatky. Pre nejaký dôvod verím takejto forme komunikácie, ako jednej z najlepších na vymieňanie a posúvanie pomyselného výťahu menej skúseným generáciám.

Len robiť nestačí. Nemôžeš robiť celý rok a ísť potom na dovolenku do Karibiku na dva týždne. To nie je správne. Život by mal mať väčší zmysel, ako letná či zimná dovolenka. Často sa hovorí o pobyte, športe, budovaní či hľadaní hlbšieho zmyslu. Asi takto znejú podhľady skúsenej generácie pri mojich rozhovoroch. Ako keby sa ma snažili varovať pred naháňaním sa len za prácou.

Je správne ísť do Karibiku a nejaký čas na to robiť. Ale tak isto je správne v živote snažiť sa viac, ako včera. Nie každý si môže dovoliť hrávať golf či vysnívanú dovolenku. Správne určite nie je v živote sa o nič nepokúsiť, nesnívať a nesnažiť sa dosiahnuť niečo, čo nám robí radosť. Najčastejšou odpoveďou na hľadanie hlbšieho zmyslu je v napredovaní, v raste osobnosti, ľudí okolo nás, rodiny, samozrejme patrí k tomu aj napredovanie v kariére.

Mám okolo seba tím ľudí. S niektorými sa mi robí dobre, s inými o niečo viac. Časť z nich je omnoho ďalej ako ja a druhá trochu za mnou (bavíme sa o vnímaní, pohľadoch či skúsenostiach). Lenže podľa všetkého, ak by neboli okolo mňa, asi by som nevedel robiť to, čo robím dnes. Rovní sme si všetci, no na trhu až tak nie (J. Rohn). Pretože niekto má viac skúseností, druhý zas viac výdrže, ďalší sa viac snaží a ešte sú tu aj takí, ktorí majú o niečo viac životného šťastia. Jedno je viac ako isté, šance máme každý. Nie každý z nás bude jazdiť na talianskom športovom aute či vlastniť lietadlo, jachtu na Bahamách.

Rozhodnutia, viera, vízie, sny, disciplína, činy, každodenná práca, prístup, to, čo robíme navyše, či to, čo robíme, keď nás nik nevidí, majú obrovské vplyvy na naše zajtrajšky. Preto neustále snívam, hlásim sa, vytváram okolo seba možnosti, prikladám ruku k dielu či len jednoducho pracujem. Dnes začínam vnímať, že môžem sa dostať na miesta, o ktorých som ani len nesníval, ale tak isto tuším, že to môžu byť miesta, ktoré sú bežné, príjemné, neobľúbené a pod. Mnoho času trávim s ľuďmi, od ktorých sa učím, vyhľadávam miestnosti, kde nepatrím medzi najchytrejších a sem-tam sa postavím pred tabulu a odovzdám moju omrvinku skúseností ďalším.

Kam sme ochotní zájsť, aby naše životy boli podľa našich najkrajších predstáv? Do fitka? Zabehať si na zablatené pole za dedinou? Otvoriť knihu o komunikácií? Ísť za človekom, ktorý je tam, kde chceme ísť my? Či sa zopár rokov naháňať? Nech je to čokoľvek, ak nič nespravíme, podľa všetkého zostaneme na mieste. Zostať na mieste nie je zlé, lenže či to tak bude aj o dvanásť rokov?

Pokračovať

15. júl 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - vízie - Všetko

Ako tak pribúdajú články na môj blog, uvedomujem si, že v nich vyzývam seba, možno aj čitateľov k tomu, aby sme začali, vykročili, pokúsili sa ísť za tým niečím našim vysnívaným. Začiatky sú skvelé, majú v sebe obrovskú energiu, ktorá nás vie poriadne naštartovať. Lenže ako to tak býva, počas každej jazdy sa palivo spotrebováva. Máme dve možnosti, buď zhasneme alebo dotankujeme, ak chceme ísť ďalej.

Krízy, pokušenia, nástrahy, nesprávne odbočky, chybné rozhodnutia sú akousi súčasťou našich každodenných ciest. Čim ich je viac, tak sa ťažšie kráča, teda pokiaľ si neuvedomíme, že je to trochu inak, ako sa na prvý pohľad zdá. Aj preto mnoho z nás vo svojich životoch staví kartu na bezpečnú cestu s pomyslením, že je to tam naozaj bezbolestné. Tým nenaznačujem, že nie je správna, len zvyčajne nám neukáže tie najkrajšie výhľady a vlastne môže skončiť tak isto ako riskantná voľba. Takže, ak sa máme trápiť, tak už radšej nad niečím, čo nám robí radosť.

Veľa situácií sa opakuje, prichádzajú ľahšie, ale aj ťažšie. Jediné, čo sa môže zmeniť, sme my. To znamená, že nebude okolo nás ľahší život, no môžeme byť silnejšími, odolnejšími. Moderné auta majú bezpečnostné systémy, kontrolky, v prípade nebezpečenstva zasiahnu. Naše telo nám ponúka tých najvyspelejších asistentov, systémy, ktoré tak isto zasahujú v prípade nebezpečenstva. Zvyčajne je to tenký hlások, pocit v bruchu alebo náhodná pesnička v rádiu, odkaz na tabuli či od veci vetička od kamoša.

Úplne prvý signál, ktorý dostávame pri prvých prekážkach je: „VZDAJ SA. Choď domov, čo tu blbneš, aj tak v telke ide super seriál.” Takýchto signálov nám náš mozog dokáže poslať státisíce. Vlastne neustále posiela. Zatiaľ som neprišiel na to, prečo to robí. Teórií je viac, jedna z nich vraví o tom, že okolo nás nie sú ľudia, ktorí chcú od života viac. Na čo prichádzam je to, že signály z hlavy dostávam pravidelne v bláznivých dávkach. Lenže tu prichádza na rad vymakaný systém, ktorý je omnoho múdrejší ako naša hlava.

Ide o veľmi jemný hlások, ktorý takmer vôbec nie je počuť, je prepojený s pocitmi v bruchu. Zo začiatku je mimoriadne náročné ich zachytiť, len ak robíme niečo, čo nie je v poriadku, tak máme zlý pocit a nevieme prečo. Čím viac si takéto jemné signály budeme všímať, nielen tie zlé, aj tie príjemné, podľa všetkého spustíme neskutočne dokonalý navigačný systém, ktorý budeme mať neustále so sebou.

Stále budeme počuť vetičky, že nemáme na to a máme ísť domov. Len tentokrát v úzadí bude čoraz častejšie a silnejšie znieť: ešte jeden krok, kilometer, schôdzka, telefonát, pokus, šanca a pod. Dostaneme sa na okraj pomyselného útesu. Jasné, že budeme mať v sebe veľa emócií, cítiť strach, nebudeme mať chuť na šaškovanie a najradšej by sme tajne šli domov. Viete ako sa hovorí, padák sa neotvára hneď pri skokoch z veľkých výšok, najskôr prichádza voľný pád, až v tej pravej chvíli sa otvorí.

Každý deň vystupujeme na pomyselné útesy, dostávame sa do novým situácií, výziev. Sú a budú tu dni, keď všetko ide proti nám, áno, aj vlastná rodina, priatelia, životní partneri. Lenže ak sa vzdáme, neuvidíme to, čo sme uvidieť mohli. A viete čo, keď už sa teda budeme trápiť, tak by bolo fajn, získať za to naše trpenie aj odmenu a tú zvyčajne dostaneme po veľmi krátkom čase, teda ak sa dnes nevzdáme (len ten krátky čas môže trvať aj pár rokov, ale tým sa neznehodnocuje kvalita odmeny).

Riadky vyššie sú písané z vlastnej skúsenosti. Chcel som sa miliónkrát vzdať, vypnúť telefón, utiecť milión kilometrov ďaleko. Nemal som na autobus, telefón, jedlo. Mnoho ľudí ma odkoplo, keď som sa učil chodiť. Ukázali mi novú cestu a potom chceli okamžite, aby som po nej vedel kráčať. Bolo na nej veľa nástrah. Išiel som proti sebe, proti tenkému hlásku, ubližoval druhým, nevedel, čo je správne. Bál som sa, čo bude, aj dnes sa bojím, ale dnes viem, že zajtra sa mám pokúsiť znova. Nie pre prácu, druhých, ale seba. Pretože aj ja môžem žiť život podľa svojich najtajnejších a najlepších prianí. Prosím, nevzdávajme sa a pokračujme, nemusíme uspieť, ale radšej mať pocit, že sme sa pokúsili, ako mať v sebe pocit ľútosti. O tom by nám vedeli viac povedať sedemdesiat, osemdesiat alebo aj deväťdesiat roční ľudia.

Prekopávať, skúšať a nevzdávať sa

8. január 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Nevzdávajme sa, skúsme to ešte raz. Koniec článku, poďme to spraviť. Koniec starého a začiatok nového roka prináša vždy so sebou nové nádeje na lepší život, lepšie možnosti, tajné dúfania, že konečne by mohlo byť lepšie. Nech je to akokoľvek, rok 2020 prináša so sebou taktiež nové nádeje.

Nové nádeje nie vždy prichádzajú len tak otočením strany. Väčšinou sa musí niečo zmeniť. Môj kamoš Jožo hovorí, že niekedy rozdiel dvoch-troch milimetrov (sekúnd, bodov a pod.) nás privedie na pomyselné prvé priečky. Lenže čo ak nesúťažíme, nepracujeme na meranú rýchlosť, vzdialenosť, nezbierame body? Tu prichádza mnoho vychytávok, ako zlepšiť maličkosti okolo nás, sú všade okolo. Dýchanie, emócie, premýšľanie, vnútorný dialóg, ľudia, ktorými sa obklopujeme, vzdelávanie, možností je mnoho, stačí ich vyhľadať. Čo keď už teraz robíme všetko dobre a nepotrebujeme žiadnu zmenu, len pokračovať ďalej, vydržať? Alebo predsa len potrebujeme posunúť dva – tri milimetre hore doľava?

Prekopávať, skúšať a nevzdávať sa. Okolo nás je mnoho ľudí, ktorí už uspeli a sú o mnoho ďalej ako sme my. Mnoho z nich nebolo na začiatku o nič múdrejších ako ich okolie. Lenže mali niečo, čo ich poháňalo ďalej, aj keď nebolo všetko ružové. Vlastne život by mal byť aj o tom vytvoriť, zlepšiť, spríjemniť naše dni. Mali by sme to robiť hlavne v tých dňoch, keď nie je všetko ružové. Áno, ľahko sa píše, hovorí o napredovaní, pokračovaní a nevzdávaní, keď tečie do topánok. K tomu o hľadaní niečoho pomyselného, čo nás bude poháňať preč. Stop, jednoducho to spravme, ten čas prejde tak či tak.

Prečo potrebujeme počuť o tom, akí sme pekní, múdri, šikovní alebo chceme počuť kritickú spätnú väzbu? Je príliš ľahké, keď sa nám darí pohltiť sa úspechom, slávou alebo akýmsi klamom, ktorý nám bude podsúvať, že sme úplne najlepší. Na strane druhej, taktiež, keď nie sme práve naladení na víťazných vlnách je ľahké si povedať, ako na to nemáme ( často ani nevieme, na čo nemáme), akí sme hlúpi, špatní, nenadaní. Nikdy nepoznáme všetky okolnosti, ktoré sa dejú okolo nás, za naším “chrbtom”, za naším “predkom” a vonkoncom si nevšimneme, čo sa nám deje popod nosom. Veď schválne, najčastejšie, keď niečo stratíme, tak to máme pred očami.

Netvrdím, že je dobré mať z každého niečo a už vonkoncom nie každému z nás bude fungovať, ak sa budeme pohybovať v strede medzi dobrom a zlom. Je viac ako isté, že budeme musieť v konkrétnych oblastiach vynikať. O tom ostatnom ani nebudeme vedieť, že existuje. Začnime rok s tým, že sme naozaj blízko našich vytúžených zmien, úspechov a možno naozaj potrebujeme dva-tri milimetre upraviť naše myšlienky, pohľady, pozornosť, smerovanie. Vlastne veď na konci roka uvidíme, kam sme sa dostali.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter