Možnosť

Veci

24. január 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Hovorí sa že radšej vyhorieť ako sťahovať. Pri činnostiach ako sťahovanie, veľké upratovania, rekonštrukcie príbytkov, kancelárií, komôr, skladov, chát si niekedy môžeme uvedomiť koľko nepotrebností máme okolo seba nazbieraných. Vlastne pamätám si ako chlapec, keď som pomáhal upratovať starým rodičom komoru. Čo všetko mali odložene, veď zíde sa. Pri ďalšom upratovaní to všetko čo sa zišlo sme vyhodili.

Často nosíme so sebou aj mnohé nepotrebnosti, nazbierané pravdy, staré skúsenosti, ktoré nám niekedy znepríjemňujú životy. Áno, určite sa v nás nájdu aj prijemné spomienky. Lenže za seba môžem povedať, ak zažijem prijemné udalosti, cítim sa dobre. No stačí jedna, ktorá nie je moc fajn a všetko prijemné je zrazu preč. Aj preto som presvedčený, že viac prirodzenejšie je premýšľať nad všetkým tým čo nás ťaží. Hlavne ak sa zapletieme do situácií, kedy nevidíme svetlo na konci tunela. Možno aj preto niekto vymyslel koníčky, aby sme sa odreagovali a pokúsili dostať z hlavy takéto skúsenosti.

Niekedy je fajn vyhodiť všetko za hlavu, odložiť batoh všetkých nepotrebností niekam stranou a užívať si danú chvíľu. Len to asi nie je tak jednoduché ako sa to môže zdať. To isté platí s vecami, ktoré nepotrebujeme a podľa všetkého ani potrebovať nebudeme. Zbaviť sa niečoho nepotrebného chce aj silnú vôľu. Niekedy ísť aj proti vlastným citom, zážitkom ktoré nás s tým všetkým prepájajú.

Potrebujeme vlastniť všetky tie veci, pravdy, názory? Neviem. Ak si život predstavím ako korčuľovanie na ľade. Určite sa lepšie pohybuje bez zbytočných záťaží, k tomu je menšia šanca že sa pod nami preborí ľad. Aj keď nič nie je na sto percent isté. Sem tam mať doma niečo navyše, nie je na škodu, tak isto mať skvelý ale aj nepotrebný zážitok.

Zmysel nie je obhajovať ani jednu možnosť. Skôr skúsiť sa pozrieť čo je správne pre mňa. Možno je fajn opýtať sa, čo mi skutočne robí radosť a či naozaj potrebujem najnovší model tej veci na ktorú sa práve pozerám. Ak áno, je to v poriadku.

Potenciál

25. január 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Bolo to tak veľmi dávno. Zúčastnil som sa istého stretnutia, kde niekto ďakoval ľudom okolo seba, že sa dosiahli výsledky. Na konci boli povedané slová, ktoré so mnou niekoľko rokov putujú. Veta znela približne” “a verím, že sa k nám pridajú aj ďalší ľudia, ukážu svoj skutočný potenciál a čo všetko v nich je”.

Každý z nás je v niečom dobrý. O niekom to okolie aj vie. O veľkom zvyšku absolútne ani len netuší. Môžeme si položiť otázky, či o tom daná osoba nerozpráva, nerobí okolo seba správnu prezentáciu, hanbí sa za to, že niečo vie skvelo. To bude skôr individuálne. Môžem smelo dodať, že moje skúšania ma stálo mnoho kamarátov. Pozdravujem všetkých čo idú okolo na chodníku v meste oproti a robia sa, že ma nevidia.

Venujem sa aktívne pohybu, stal sa z neho životný štýl. Pohyb je skvelý, najlepšie keď je po tréningu a môžem sa napchávať. Rad športujem pre dobrý pocit, nemeniacu veľkosť nohavíc. Športovanie je neskutočný učiteľ, trpezlivosti, výdrže. Poukazuje čo všetko dokáže telo aj myseľ zvládnuť. Vždy ma niečo posúva k lepším výsledkom. Naposledy to bol tréner, ktorý mi ukázal kombináciu tréningových disciplín na zlepšenie mojich výsledkov. Vravel, že nemám talent na šport. Ak sa chcem zlepšiť, mám pravidelne trénovať, veľa jesť, sem tam si dať vitamíny a kĺbovú výživu.

Takmer vo všetkom čo robím, som do teraz neuspel, zlyhal, pohorel, pokašlal. Len sa ako si prepletám. Zmárnil som život meniace príležitosti, prišiel som o ľudí na ktorých mi záležalo, nevšimol som si čo ponúka život. Žiadne sťažovanie skôr zamyslenie. Ak by som nepokašľal, podľa všetkého by som nezískal skúsenosti. Tak isto sa pýtam, či naozaj potrebujeme toľko skúsenosti zlomeného srdca, buchnutého kolena a dni keď nie je čo jesť.

Podľa mňa v každom z nás sa pri troche snahe skrýva génius, majster, šikovný človek. Možno sa často dostávame do pohodlia, alebo ľahko vzdávame. Mnoho víťazstiev vzniklo po niekoľkých rokov pokúšania. Život je rýchly, alebo pomaly, to nikto z nás nevie. Nemôžeme ho preležať doma na gauči pred telkou, vzdať sa pri prvej alebo štvrtej prekážke. Samozrejme sú tu aj vonkajšie vplyvy nad ktorými až tak moc nemáme. Tu sa hovorí, že sa prispôsobíme a niečo vymyslime.

Môžeme vedieť všetky poučky na jednotky, no pokiaľ ich neodskúšame v praxi, bude z nás teoretik. Potrebujeme zažiť spotené tričká, košele, zodraté topánky, odmietnutia, omyly, chyby, sklamania? Tak isto máme zažiť víťazstvá, nafúkanosť, pýchu, odmeny? Doteraz som neprišiel na to, čo mám urobiť aby som aktivoval svoj potenciál. Vlaste ako viem, či som ho už aktivoval?

Zbadám to, keď mi bude na dvore stať najnovší model talianskeho športového auta v červenej farbe so sklápacou strechou? Budem rad keď sa dostanem k jazde na bicykli? To čo napĺňa jedného, nemusí druhého. Je veľmi ľahké uveriť všeobecným vetičkám, múdrostiam, len ty nie vždy sa dajú použiť pri každej príležitosti. Určíte každý z nás pozná ľudí, čo majú jednoducho šťastie. Potom aj takých čo neustále niečo skúšajú. Neskutočné ľahké si je nahovárať, ako práve ja mam smolu, neviem to, nebol som na správnom mieste. Kto vie.

Mne sa páči, keď je v nás niečo silne, ale naozaj silné. Niečo vrr. Niekedy je to ten tenký tichý hlások, ktorý hovorí: “skús to”. Inokedy rozkopnutie dverí nepoznanej príležitosti. Nemusím sa nad všetkým zamýšľať do detailu, snívať o mojich pravdách, pravidlách, ako by to malo byť, dožadovať sa spravodlivosti. Život plynie, história ukáže, či bolo rozhodnutie, konanie správne.

Ak to, čo robíme, žijeme myslíme naozaj úprimne, tak skôr, či ešte skoršie sa veci pohnú možno ešte lepšie ako v našich najlepších snoch. Keď nie, tak dostaneme balík vedomostí, poznatkov a skúseností. Alebo stratíme chuť na život, zhorkneme.

Potenciál je niečo, čoho sa nevieme chytiť, nevieme odmerať. Môžeme si myslieť o niekom, o sebe, že je dobrý, máme na to, ale aj opačne. Maličkosť, o tom či niekto prerazí, uspeje nerozhodujeme my. Veď ruku na srdce, koľko z nás nevie rozhodnúť ani sám za seba.

Taktiež potenciál je niečo čo nám pomôže zlepšiť sa, ukončiť snahu, či skúšať ďalej. Tak isto môže klamať okolie, nás. Lebo čo keď sme už dosiahli hranice našich možností, alebo ešte sme sa ani nerozbehli? Ktorá časť otázky je správna? Je fajn na pár chvíľ sa zamyslieť, ako sa v skutočnosti veci majú. Niekedy nám okolie motá medové motúzy, inokedy si ich motáme my sami. Len čo keď vďaka ním dosiahneme nedosiahnuteľné. Pár krát mi tlieskali ľudia pri mojich tréningoch, následne som z ničoho nič viac vládal. Asi som mal v sebe ukrytý potenciál.

Ka-ching

15. september 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

V roku 2015 som stál pri jednom z najdôležitejších rozhodnutí, ktoré boli dovtedy predo mnou. Išlo o to, ktorou cestou sa budem uberať v živote, ale aj v práci. Jednu som poznal, bola fajn, tá druhá bola neznáma a vedel som, že to bude jazda ako na horskej dráhe. Niečo mi našepkávalo, aby som si vybral kolotoče.

Od toho momentu po dnešok je už história, ktorá sa nikdy nevráti. Môžem fňukať, čo všetko som pokašlal alebo poďakovať za lekcie, podporu a príležitosti, ktoré som si všimol. Buď sa budeme pozerať na to, čo chceme vidieť a pokúšať sa vidieť toho o niečo viac. Alebo uvidíme to, čo je a urobíme z toho ešte lepšie/horšie. Oblaky a zamračená obloha tu budú stále.

Dostal som sa k ľuďom, kde som cítil, že sa niečo naučím. Ako sa píše v múdrych knihách, ak uvidíme niekoho, kto je na miestach, kam kráčame, učme sa od neho. Tušil som, že bude musieť ísť všetko bokom, súkromný život, kariéra, baby, pravidelné toky finančných prostriedkov (aj keď sa to nikdy nevylučovalo). Išlo o podanie najlepšieho výkonu, aký som bol schopný podať, staviť na seba a skamošiť sa so všetkými a dať nabok všetko nepodstatné. Teraz neviem, či bolo ťažšie zistiť, čo všetko je nepodstatné alebo vyhrnúť rukávy a odmakať si to.

Prvýkrát som si uvedomil dôležitosť hmotných prostriedkov, keď práca, ktorá bola vyrobená sa odmenila o niekoľko mesiacov. Mohol som sa hnevať, no nebolo na koho, ja som si vybral. Vtipných príbehov sa zažilo mnoho, od roztrhaných rifieľ, či niekoľkotýždňové jedenie chleba s džemom, chodenie pešo, či keby si mal aspoň jednoizbový byt, mohli sme byť spolu. Priznám sa, bolesti to boli obrovské. Neschopnosť, asi tak nejako by sa mohli opisovať vtedajšie pocity. Samozrejme, pomohlo mi pár ľudí a najbližšie okolie. Bola to obrovská škola, no zaplatené školné bolo prispôsobené jej náročnosti.

Tak isto prišlo (to asi až dnes) akési uvedomenie, že to, čo robím, nemôžem robiť večne. Pomaly nastáva čas na zmenu a na posun na iné miesta. Život je záhada, takže všetko sa môže za sekundu, rozhovor, video, fotku, schôdzku zmeniť. Viem, že mojou úlohou je sa ukázať, byť na očiach. Ísť si vlastnou cestou bez ohľadu na to, či sa to niekomu páči alebo nie. Zmysel je vybudovať čo najlepšie život, pochopiť základné elementy fungovania, stať sa trochu nebezpeční v tom, čo robíme.

Vtedy v začiatkoch som sa bál všetkých tých, ktorí dosiahli v živote úspech, svoje sny, ciele. Boli mnou považovaný za nadľudí, ktorých netreba zbytočne dráždiť alebo otravovať. Tak trochu to bolo nesprávne myslenie. Verím, že tí, čo sú vpredu, môžu byť vzadu a tí, čo sú dole, môžu byť hore. Nič nie je večné, či ide o úspech, krízu, bohatstvo, ale aj chudobu.

Možno naozaj to, čo robím, je skutočný kľúč k tým vysnívaným miestam a možno nie. Možno všetko, čo sa deje ma ochraňuje, aby som nezapadol na miesta, na ktoré nepatrím. Je až neskutočné, čo všetko neviem. Čo tak trochu tuším je, že nie je všetko len o jednom alebo tom druhom. Život je viac akási skladačka, ktorá do seba zapadne. No to si uvedomíme zvyčajne až po párty, keď sa pozrieme, kto neprišiel a vlastne dobre že.

Nespravodlivá výhoda

31. marec 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Neznášam sa baviť o prostriedkoch a ani o výsledkoch. Tie sú síce potrebné na cesty, po ktorých sa hýbeme, no cieľ je jasne stanovený a verím, že sa približujeme k nemu. Dnes zbieram skúsenosti a naberám odvahu. Stále sa cítim ako kinderko, ktoré len začína objavovať možnosti v práci, ale aj mimo nej. Verím, že ak sa stanem najlepším, tak prídu odmeny a ďalšie výhody.

Náročky píšem v množnom čísle pretože okolo mňa je tím, ktorý ťahám so sebou. Mám rád prácu v kolektíve, no tak isto potrebujem byť chvíľku sám. Je to dôležitý čas na upokojenie mysle, vybitie zlosti, chýb, nesprávnych rozhodnutí, ale aj na tvorbu ďalších krokov.

To, čo je okolo mňa rozdeľujem na dve časti. Prvá je to, čo tvorím a druhá je šport. Obe sú mimoriadne dôležitou súčasťou toho, čo je. Dnes je veľmi ťažké si predstaviť jedno bez druhého. Popri práci píšem blog, nahrávam videá a dokumentujem to, čo sa deje okolo mňa. Filozofia je stať sa najlepším, akým sa môžem stať. Chce to veľa odhodlania, disciplíny, tréningov, usilovnej práce a možno trochu pomyselného šťastia.

Šport mi ukazuje fyzickú, ale aj psychickú stránku tela. Som amatér a možno nemám žiadne predpoklady sa stať najlepším. Viem, že ak chcem vybehnúť kopec s najvyšším stúpaním, mal by som trénovať. Ak chcem, aby ma nebolel chrbát, či nemať veľké brucho, určite to bude chcieť viac, ako len utierať prach z činiek.

Obe oblasti majú mnoho podobných čŕt, v prvom rade spôsobujú bolesť, oberajú o čas, pýtajú si vždy viac, nútia ma ísť ďalej. Sem-tam dostanem drobnú odmenu, napríklad môžem si kupovať tie isté veľkosti oblečenia.

Samozrejme, ak sa podarí vybehnúť kopec či dosiahnuť obchodné rokovanie do úspešného konca, pocit šťastia sa dostaví, aj keď viem, že je predo mnou je ešte cesta. Po dobrom výkone sa vždy dostaví energia, ktorá poháňa vpred. Beriem ju ako nespravodlivú výhodu pre mňa, ak porovnám obdobie, keď som len pobehoval po svete a utieral som prach z počítača, činiek a nezmyselne mudroval o živote.

Tak ako prichádza pocit dobre vykonanej práce, sa dostavuje energia, keď namiesto dobrého výkonu príde sklamanie. Tie sa delia na dve podskupiny: prvá – môžeme podať najlepší výkon, aký sme len schopní a aj tak nemusíme dosiahnuť to, čo chceme. Druhá – pre nejaký dôvod nepodáme najlepší výkon a pokašleme úplne všetko. Dan Millman píše vo svojich knihách o tom, že život je z časti záhada. Asi to tak z veľkej časti aj je. Verím, že nech akokoľvek sa okolnosti z krátkodobého hľadiska javia, dejú sa pre niečo. Preto, aby sme sa zlepšili, zhorkli, ale možno aby sme inšpirovali okolie.

Nespravodlivú výhodu zažívame všetci, keď sa rozhodneme vykročiť k cestám, ktoré nás robia šťastnými z dlhodobého hľadiska. Aj keď tie krátkodobé majú svoje opodstatnenie, no zväčša sú len lákadlom, ktorému ak uveríme, môžeme zablúdiť.

Pocit šťastia dnes v našom modernom svete dostaneme kúpiť v lekárni, v predajni s autami, kabelkami, cestovnej kancelárií a mnohých iných. Či je tento pocit skutočný, to neviem, na to som príliš neskúsený. No začínam mať presvedčenie, že tie najskutočnejšie nespravodlivé výhody dostávame vtedy, ak vyhráme nad sebou samým. Zdolanie kopcov, zodvihnutie ťažkých činiek či dotiahnutie náročných rokovaní, či vytvorenie toho, čo sa pokúšame (samozrejme je ich omnoho viac) nám prinesie o mnoho viac ako dobrý pocit v bruchu.

Každého z nás napĺňa niečo iné a zároveň to isté. Mám rád, keď sa snažíme, skúšame, sem-tam trafíme vedľa. Tak isto sa mi páči, keď si jeden druhému pomáhame. Či ide o srdiečko na sieti, dať prednosť na križovatke, pridržanie dverí, či darovanie úsmevu. Máme mnoho možností, nemusíme behať, pozerať sa na činky či rokovať, vybrať si môžeme z čohokoľvek. Tak isto nemusíme skúsiť všetko. Veď vlastne ten život je tak trochu záhada.

Dokonalosť

12. august 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Podľa všetkého nebude nikdy všetko dokonalé na sto percent. Koniec článku, ďalší tu bude o týždeň. Pozerám sa na zoznam úloh na najbližšie obdobie. Je pondelok večer, cítim obrovský stres, paniku, chaos a asi s tým budem musieť niečo spraviť. Priemerne mám denne päť schôdzok s klientom alebo našimi partermi, v kancelárii mi pribúdajú úlohy, ktoré je nutné urobiť. Priznám sa, už dávno som presvedčený, že mať len pracovné schôdzky nestačí a k tomu sám všetko nezvládnem. Takéto stavy ma inšpirujú k ďalším posunom či hľadaní riešení, ako urobiť prácu čo najlepšie.

Zvyčajne sa cítim takto dvakrát do roka, najhoršie je to cez leto, vtedy pribúdajú malé úlohy, ktoré zaberajú veľa času. K tomu ak si nedávam pozor na životosprávu, cítim sa ako časovaná bomba alebo ako slimák. Netuším, či stavy, ktoré zažívam sú vyhorenie, depresia, nechuť alebo len mám práci plné zuby. Ak si na pár dní zoberiem voľno, tak cítim nervozitu.

Často sa stane, že budeme nútení robiť veci, pracovať, študovať aj keď sa na to nebudeme cítiť. Ešte častejšie sa bude diať okolo nás mnoho udalostí, ktoré nebudeme vedieť pochopiť, budú nás brzdiť, uberať o sily a to všetko nás bude navádzať, aby sme sa jednoducho vzdali. Hovorí sa, že sú v živote dve bolesti na ceste k pomyselnému úspechu, prvá vzniká pri tréningu a druhá hneď po tom, ako sa vzdáme.

Je dobré si povedať veci tak, ako sú, aby sme ich mohli začať robiť tak, ako chceme. Pretože sem-tam odbočíme z kurzu, stratíme smer, minie sa palivo či netrafíme bránu. Na úpravu nemusíme čakať na nový rok, nový mesiac či pondelok. Ale ak nevieme, čo treba upraviť, podľa všetkého budeme pokračovať v tom, čo robíme, asi aj v presvedčení, že robíme dobre.

Sťažovanie by nemalo mať miesto na stole, ale skôr diskusia. Taktiež verím, že na prvých miestach v našich životoch sme my, preto je viac ako odporúčané začať diskusiu sami so sebou. Dôležité je nebyť na seba tvrdý. Je fajn byť primerane prísny, ale nie príliš moc. Ak by sme boli veľmi tvrdí, vykašleme sa pri prvej prekážke na to, čo robíme a ideme tam, kde je to ľahšie.

Viac

3. jún 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Bol som na nepracovnej návšteve v hlavnom meste. Víkend, prechádzky romantickými miestami, večera, fotky a cesta domov. Ovládlo ma nadšenie, ale tak isto aj strach, čo všetko neviem, nepoznám a čo mi uniká medzi prsty. Zmocnil sa ma pocit, ako keby žijem v inom svete a o živote neviem nič.

Vlastne tu si berie slovo moje obľúbené váhanie: “kto vie ako to je a čo je za tým,” niekedy je viac menej, inokedy viac. Robiť unáhlené závery je jednoduché. Niektorí z nás majú život ružovou prechádzkou a ďalší sem-tam s bodliakom. Vlastne ak máme veľa dobrého, je dosť možné, že si prestaneme vážiť to, čo máme. Ak máme priveľa pichliačov, je dosť možné, že neuveríme kráse ruží.

Je dobré uvidieť bodliaky, ruže, najlepšie ich kombináciu. Pretože ak je jedného veľa, nevážime si druhé alebo ak je jedného veľa, nedokážeme si predstaviť existenciu druhého. Za bodliaky, ruže si dosaďme ľubovoľné hodnoty a dostávame matematický vzorec, ktorý je jeden z kľúčov v našich životoch.

Áno, aj ja chcem získať najlepšie výsledky hneď. Lenže ak budem mať na účte balík, tak s dnešným myslením si podľa všetkého kúpim kombajn, ferrari, dom a kopu koláčikov. To nemusí byť najsprávnejšia odpoveď na skvelý život. Veď skúsme na večeru zjesť kopu koláčov. Potrebujeme pokašlať, dozrieť, získať skúsenosti, poznatky, vedomosti, aby sme prišli na to, že vedieť, vlastniť, robiť viac nie je vždy najsprávnejšia odpoveď.

Nie zakaždým si v živote môžeme vyberať. Stane sa, že budeme musieť robiť kompromisy, zatínať jazyk a hýbať sa s tým, čo máme. Je ľahké povedať, začnem, keď budem mať lepšie telo, viac vedomostí, prostriedkov, lepší foťák, nájdem si partnera, novú prácu, viac času. Nie je nič horšie, ako keď sa nepokúsime isť s tým, čo máme, na miestach, kde sme. Samozrejme dostaneme sa aj do víťazných situácií, keď sa budeme musieť vzdať.

Aj preto niekedy stačí menej, inokedy viac, a to sa zvyčajne dozvedáme až potom. Môj výlet z hlavného mesta bol neskutočný zážitok, možno preto, že som nič nevedel.

8. apríl 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Keď som začal písať blog, nemal som hlbší zmysel tvorenia, nebolo žiadne smerovanie blogu, len akési, však skúsim. Gramatika, štylizovanie, fotenie, propagácia, výber tém, kľúčové slová, dizajn, funkčnosť stránky, absolútne nič. Čo bolo jasné od začiatku, že som musel. Mám nastavený systém sám so sebou, ak niečo mám robiť a nerobím, tak pri pomyslení na danú úlohu mi nie je moc dobre. To je jasný signál, že to flákam. Blogovanie, keď sa pozerám spätne, bol pre mňa dôležitý krok, dalo mi viac, ako zobralo. Vôbec som netušil, že ma naučí byť zodpovednejším, mať silnejšiu vôľu, zaoberať sa gramatikou, prezentáciou mojich prác, tak trochu pomôže aj mojej komunikácií. Po krátkom čase bolo pridané k písaniu videovanie, na sociálnych sieťach som fotil kvetinky, lavičky, koláčiky a stal sa zo mňa romantik. Všetko bolo fajn, až po moment, kým mi niekto povedal o dôležitosti budovania vlastnej značky a jedným dychom dodal vetičku, že romantika a kvetinky nemajú s mojou prácou takmer nič spoločné.

Písanie bolo prvé ukázanie sa pred svetom z pohľadu tvorby. To, že som sem-tam pridal príspevok na sociálnej sieti s predajným inzerátom sa moc nepočíta. Efekt bol tak dobrý, že za krátky čas celé okolie vedelo, čo robím, len akosi ich to nezaujímalo. Vtedy sa ani len netušilo, čo je správne správanie na sociálnych sieťach a taktiež, ani mimo nich. Nehľadal som žiadnu súvislosť medzi on-line a off-line svetom. Nevedel som si predstaviť, že by sa jedno mohlo dopĺňať s druhým a ešte k tomu, že by ma on-line svet mohol živiť, či vďaka nemu môžem vybudovať vlastnú značku (aj iné značky). Prešlo veľa príspevkov, kým prišlo uvedomenie, že kvetinky sú pekné, romantické poučovacie vetičky taktiež, lenže neprinášalo to nič.

Poďme tvoriť. Existujú štyri spôsoby, ako zarábať peniaze. Určite ste o nich počuli: zamestnanie, živnosť, majiteľ vlastnej firmy, investor. Prezentuje ich známy Róbert Kiyosaki, viac o nich sa dočítame povedzme TU. Každý z nás tvorí, to je fakt. Nie každý vie svoju prácu, službu, produkt aj dobre predať. Môžeme nadávať na pracovnú pozíciu, šéfa, stroj, firmu. Vo väčšine si aj tak len pokazíme deň. Preto ak sa chceme posunúť ďalej, tak máme dve možnosti: buď sa vrhneme do nepoznaných vôd všetkým, čím máme. Alebo budeme mať pravidelný príjem a postupne po večeroch budeme robiť na niečom, až do momentu, pokiaľ nás to niečo začne živiť – vtedy si vyberieme, na ktorú kartu stavíme. Je úplne jedno, či pôjde o vlastné podnikanie, MLM, franšízu, spoluprácu. Všetky majú výhody, tak isto ani jedna z možností nepôjde bez práce. Jedna nám dáva voľnosť, ale prináša zo sebou obrovskú dávku zodpovednosti. Druhá nám dáva odskúšaný systém, produkt, službu, vzdelávanie. Takže stačí dodržiavať pokyny, ale na druhej strane ochraňujú nás od nesprávnych rozhodnutí a tie nám môžu tak trochu v budúcnosti chýbať (o tom viac inokedy).

Najčastejšia výhovorka mnohých z nás prečo netvoríme, nerozprávame príbehy, nevyrábame produkt, neposkytujeme službu? Je ich viac ako milión. Nech je to akokoľvek, vždy máme možnosť hľadať cestu alebo zostať v hladine teórie. Samozrejme, nie všetko bude fungovať. Je dosť možné, že náš pokus, príležitosť posunie k ďalšiemu. Preto je dobré sa aspoň pokúsiť. U nás v tíme na poradách ma nič nevie naštvať viac, ako keď sa ako tím nepokúsime. Inak povedané, necháme si utiecť príležitosť popod nos. Vždy prídu ďalšie, len niekedy, keď máme možnosť, tak je fajn prísť do cieľa skôr. Na strane druhej je nezmysel byť na seba príliš prísny a robiť sebe výčitky. Často práve takéto výčitky sú brzda pri ďalších príležitostiach. Tým vôbec nezľahčujem osobnú zodpovednosť, disciplínu, pracovnú morálku. Skôr razím filozofiu, čím viac chýb urobíme, tým by sme mali byť kvalifikovanejší. Keďže plánujem dlhodobo, tak som presvedčený, že človek s najviac chybnými rozhodnutiami bude ten najplatnejší v budúcnosti.

Je kríza, ide kríza, bude to zlé. Žiadne zľahčovanie, ale taktiež nie zastrašovanie. Ak budeme zatvorený doma, máme internet, teda aspoň zatiaľ. Nikdy nebudem tvrdiť, že všetci máme písať, videovať, fotiť, prispievať, programovať, predávať. Čo budem tvrdiť, že pre každého tam vonku, ale aj v on-line svete existuje príležitosť, ktorá zmení nielen život jedinca, ale je dosť možné, že ovplyvní celý svet. Tak isto vždy nám vie niekto pomôcť s blogovaním, vidovaním, programovaním, predajom, ale i mnohým ďalším. Nech je náš produkt, služba akokoľvek dobrá, nikdy nepokryjeme celý trh. To je nemožné, vždy tu bude niekto, kto sa bude páčiť viac. To však nie je dôvod nezačať. Mnohý z nás už uspeli a na začiatku takmer nič nevedeli. Tým, že viac tvoríme, pracujeme, sa budeme aj zlepšovať, pokiaľ nezastaneme. Nezabudnime, keď už začneme, musíme dať vedieť všetkým, čo robíme a samozrejme pokračovať.

Najlepšie na tejto celej situácií je to, že nikam nepotrebujeme ísť. Vo vrecku nosíme nahrávacie štúdio s internetovým pripojením. Možno na začiatok stačí začať TU.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter

možnosť