Pred časom som zdieľal jeden z mojich neúspechov na sociálnych sieťach. Tentokrát o tom, ako sa mi nepodarilo vybehnúť kopec. Správa sa rozšírila naozaj rýchlo, vôbec som neočakával, že toľko ľudí bude chcieť rozprávať o nevybehnutom kopci.
Zvyčajne, keď skúšam nové veci, na prvýkrát nedám nič. Jednoducho pre nejaký vyšší dôvod to pokazím. Zvyčajne prichádzajú ďalšie pokusy s odstupom času alebo danú činnosť odkladám bokom (to sa stáva minimálne, ak vôbec).
Beh trénujem, no doma také kopce nemáme. Je rozdiel behať mierne vlnitý terén a kopce so strmým prevýšením. Prezentujem sa behom aj na internete, nakoľko je súčasť toho, čo robím. Zažívam pocity, ktoré bolia, tešia a tak isto inšpirujú. Dnes po trénovaní som v dvoch tretinách kopca. Ten posledný kúsok je zatiaľ pre mňa neprekonateľný. Lenže pokračujem ďalej v tréningu. Veď fňukať doma môžem kedykoľvek, trochu bolesti pri behu neublíži.
Ako tak behám horami, zažil som potlesk od náhodne stretávajúcich turistov, povzbudzovanie a dávali mi prednosť na miestach, kde sme sa vedľa seba nepomestili. Behalo sa o dosť lepšie a cítil som po povzbudení, že poletujem nad zemou. To sa mi u nás za dedinou na poľných cestách moc nestáva.
Vybehnúť na kopec nie je len o behu či prekonaní seba. Je to viac o vytvorení návykov, ktoré nám pomôžu zdolať náročnejšie situácie v živote, práci, doma. Tak isto stojím sám pred otázkou, či sa budem druhým smiať alebo sa sám pokúsim o niečo, čo som nikdy nerobil. Smiať sa druhým je ľahké, tak isto povzbudiť druhých je ľahké. Čo ľahké nie je, je začať niečo nové a vyzerať pri tom ako začiatočník. To mnoho z nás odmieta.
Áno, moje okolie rozprávalo asi dva týždne o mojom neúspechu s posmeškom. Len je zaujímavé, že nikto z nich ten kopec nevybehol. Je to akési čudné, ak niečo neviem, tak pre aký dôvod sa posmievam druhým, že to nevie tiež. Alebo, ak niečo viem ja, ale zas ten druhý vie niečo iné, a to čo viem ja, ten druhý nevie. To taktiež nie je moc na posmievanie.
Už som veľký, zvládnem výsmech môjho okolia, že som nevybehol kopec, dostal košom, nie som dobrý v tom alebo tamtom. Predstavme si, že nás život nejde tým kurzom, ako chceme a každý v našom okolí sa bude na nás chichúňať. Chceme lepšie životy, mestá, krajiny, ľudí okolo a akosi sa zabúda, že začať by sme mali od seba. Všetko je postavené na maličkostiach, zvládaní náročných období, vybehnutých kopcov, pokašlaných príležitostiach, ale aj bláznivých osláv.
Je nepodstatné, kto sa bude na nás smiať, aj tak vysmievači tu budú vždy. Istým spôsobom je to pre nás reklama, ktorá sa bezplatne rozširuje o nás. Len je naozaj záhadné, ako rýchlo negatívne informácie vedia obletieť svet.
Nepamätám si všetkých ľudí z hôr, ktorí povzbudzujú, tlieskajú, pokrikujú. Keď bežím v kopcoch, som v eufórií a mám v hlave: “ešte kúsok”. Doma, v kancelárií, na stavbe, vlastne na všetkých cestách je podporovačov viac, tuším približne, kto sú, vážim si každého a ďakujem všetkým za podporu. Je to cítiť.
Nezabudnime podporovať nielen stlačením páči sa mi to, srdiečkom, komentom, ale možno sem-tam aj napíšme. Taktiež povedzme nejaké to pekné slovíčko. Možno práve vďaka nám bude niekto poletovať na zemou, či vybehne kopec.
