Okolie

Som v tom až po uši

13. september 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Prišla do môjho života nečakane. Je krátka, tajomná, náladová. Má mnoho tvárí, zvodné krivky, úsmevy, vie sa aj riadne mračiť. Je plná prekvapení a záhad. Keď si už myslím, že ju poznám, ukáže mi za najbližšou zákrutou ako veľmi sa v nej mýlim. Ako sa hovorí: chalani sú do nej, ženy ju nenávidia.

Bola nedeľa. Na tretí pokus som s ňou bol úplné sám. Zrazu všetko bolo inak. Za každým rohom som cítil napätie, ticho, šero svetlého dňa. Sem tam spoza stromov vyšlo na chvíľu slnko. Ako keby sme spolu boli po prvýkrát. Nevedel som, či som správne, či ma tu chce. Miestami prišlo váhanie: pokračovať alebo otočiť sa? Chce mi popliesť hlavu a myšlienky v nej? Dáva prekážky, skúša, pozoruje? Hrozí pri nej nebezpečenstvo? Nedá vydýchnuť, to je isté. Neustále ma necháva v napätí. Lenže ak sa prekoná určitá hranica, zmení sa na tú najdokonalejšiu parťáčku, ktorá to vie roztočiť k tým najvzrušujúcim obrátkam, pri ktorých začína skutočná zábava.

Všetko začína pri Teplom prameni. Najskôr sa prechádza menším stúpaním cez vinice v Machulinciach, prejazd poľnou cestou. Za vysielačom na križovatke ostro doľava. Zrazu sa objavujú prvé pohľady na ňu. Je tak nádherná, že neviem kde skôr mám hľadieť. Jej majestátnosť si nevšimne hádam len niekto bezcitný. Rozdeľuje nás od domu len pár kilometrov. Možno hodina šliapania do pedálov. Cítiť tu poriadnu dávku emócií, vzrušenia. Prechádza prvý zjazd cez lúku, musím dávať pozor. Cesta dosť trasie, k tomu je plná kameňov.

Pred obcou Hostie sa odbáča doprava a následne hneď doľava. Nado mnou sa ukazuje baňa, v ktorej sa ťažil pre mňa neznámy druh kameňa. Pohľady okolo bane majú niečo do seba. Všade je zeleň, stromy, lúky polia. Baňa v letných mesiacoch rozširuje okolie vyblednutou žltou farbou. Míňam miestnu kalváriu, opúšťam posledné domy nad obcou a stretávame sa.

Začína najkrajšia časť dňa, iba ona a ja. Ukazuje sa postupne. Hrá tie svoje ženské divadielka. Sem tam ponúkne odbočku navyše, o ktorej nebolo predtým reč. Skúša, pozoruje, navádza. Ale pozor! Jej nekompromisnosť a prísnosť dokáže zhodiť zo sedla aj tých najlepších. Prvé stúpania sú skúškami. Preveruje kondície, sústredenie a ako viem zniesť záťaž.

Po krátkom prejazde lesom sa ukazuje na svetle obklopená výhľadmi. Tie sa zdajú nádherné už na prvý pohľad, len neskôr príde ešte jeden, druhý a vlastne niekoľko. Opäť prichádza zjazd lúkou, ktorá preverí, aký som odolný na húsenkovej dráhe života. “Zaboč v ľavo na asfaltku, pokračuj rovno, v pravo po zelenej až prídeš na úbočie lesa.” Také pokyny dostávam. Tu nás čaká drina, zábava a prvé nebezpečenstvá. Miestami sa ide krokom do kopca. Zvážnica je úzka len pre jedného. Je predo mnou, za mnou, okolo mňa. Snaží sa stratiť medzi stromami. Miestami sú nástrahy: ak sa pozriem mimo zvážnice, zle zabočím, pošmyknem sa. Poletím dole svahom.

Na vrchole ma čaká rozhľadňa. Na tomto mieste je najkrajšia. Slnko svieti na každú z jej strán. Vidieť každý jeden úsmev, krivku. Nie je sa tu kde ukryť. Toto miesto s ňou je zaslúžená odmena. Urobíme si prestávku a vychutnávam si chvíle. Nechám všetko tak. Pozorujem, vnímam, preciťujem. Uvedomujem si aké krátke vzdialenosti nás delila. Lenže obaja sme nabrali odvahu až teraz.

Ďalšie nebezpečenstvá prichádzajú cestou dolu z rozhľadne. Tu sa môžem pošmyknúť. Mám dávať pozor, nedaruje mi nič. Vchádzam na cestu a pokračujem smerom na Brezovo. “Ešte si nevydýchneš, máme pred sebou zopár stúpaní!” Neustále ju vnímam okolo seba. Zjazdy sú tu krátke, no rýchle. Posledné stúpanie do časti obce dáva zabrať. Naberám si pitnú vodu, opäť sa nechávam unášať jej čarom okolo mňa.

Po červenej lesnou cestou, kus po asfaltke na Krížne cesty. Opäť zjazd, ktorý preverí chrbticu, aj ruky. Prichádzajú technické stúpania v hore. Piesok, hlina, menší prameň, kamene, to všetko mi podsúva popod kolesá a nohy. Počujem ako sa smeje. Zo mňa tečie pot. Musím sa napiť. Zakrátko prichádzam na lesnú asfaltovú spojnicu, ktorá končí na Krížnych cestách. Odfukujem si. Je to ďalší nádherný úsek.

Prechádzam bránou, púšťam sa cez ďalšiu časť lesa na Debnárov Štál. Cesta je miestami neúprosná, lesná. Nedovolí mi naplno sa rozbehnúť. Dáva zabrať. Cítiť naokolo energie, ktoré doma na gauči asi ťažko budem hľadať. Otvárajú sa výhľady na Vojšín, Štály Malej Lehoty. Cítim sa ako v inom svete. Všade naokolo sú hory, lúky, sem tam nejaká osada.

Opäť dva tri kilometre po novej asfaltke, ktorá vedie cez Debnárov Štál. Na horizonte takmer hneď za tabuľou sa ide doľava. Tu začínajú nádherné výhľady na Veľké Pole a pohorie Vtáčnik. Cesta je štrková, poriadne zvlnená, v letných horúčavách dáva zabrať. Opäť počujem okolo seba smiech. “Určite už nevládzeš, však?” Pridávam do pedálov.

Zjazd cez Penhýbel je krátky. Tu treba dať pozor! Na ceste sú akési bubny a pri väčšom tempe môžem skončiť v priekope. Emócie rýchlosti prerušujú emócie strachu. Na prvej doľava, potom hneď doprava. Ďalší zjazd lúkou. Chvíľku lesom, opäť doprava. Ideme cez potok. Tu prichádzajú krátke stúpania cez lúky. Dávajú zabrať poriadne.“Si v inom svete!”, – počujem niekde vzadu jemný hlas. Prechádzam starou osadou: Trubiansky. Odbočím opäť vľavo a prichádza jeden z náročnejších úsekov. Na týchto miestach sa ma bude snažiť zhodiť. Má niekoľko kilometrov, všade štrk, kamene, koľaje, zákruty, les, dolina, voda cez cestu. Ak ju zvládnem v tomto úseku, už je moja. Pociťujem, aká je miestami náročná. Jazda nie a nie skončiť.

Keď ju ako tak krotím, prichádza náhly koniec. Musím ísť ostro na brzdy. Vyletel som z lesa na miestnu asfaltovú komunikáciu v Masarykovej doline. Obrovské nebezpečenstvo, pretože ak by niekto ďalší šiel po ceste, zrazili by sme sa. Nadýchnem sa. Bola to divoká jazda, o pár metrov sa ide naspäť do tajomnej časti lesa. Stúpame. Praží slnko. V hore pod skalou prichádza občerstvenie. Chotárny prameň. Voda je osviežujúca. Na konci leta tu rastú černice, na začiatku leta lesné jahody. Všetko je tu akési iné, čarovné. V rybníku pri prameni sú pstruhy.

Pokračujem ďalej. Teraz už nemám šancu nikam uniknúť. Je všade vôkol mňa. Na križovatke druhá vpravo. Prichádza ďalší zjazd, ešte jedno, dve stúpania a opäť si vydýchnem na lesnej asfaltke. Nasleduje ostré odbočenie doprava. Jedno z posledných stúpaní. Tu je si dať dobré dať si pozor. Vie zviesť k nesprávnym cestám. Doľava, mierne stúpanie. Na jeho konci ma čaká ďalšie prekvapenie. Všade naokolo je ticho.

Na okraji cesty sú viditeľné stopy kráľa lesa. Zbystrím pozornosť. Sú tak veľké ako moje dlane. Okolo mňa husté lesy. Pri tom obce sú na skok. Nesmiem podľahnúť panike. Viem, že to je ďalšia skúška od nej, pred najkrajšou odmenou. V strede úseku je lúka so studničkou, Vlkovadová. Napĺňa napájadlo pre lesnú zver. Pokračujem ďalej.

Prichádza obľúbený, avšak ďalší náročný zjazd. Zaslúžená odmena. Cítim všetky pocity, ktoré môžu byť. Úplné si ma podmanila. Najvýraznejší je strach, bolesť, napätie. Nezabúdam ani na nadšenie a radosť, ktoré vyhrávajú nad všetkým. Po zjazde, pri poľovníckej chate doľava. Kraje, tak sa vola nádherný lesný úsek nad Skýcovom a Hostiami. Len pozor: koniec zjazdu je zradný, prašný, rozrytý od lesných aut. Hlboké koľaje sú nebezpečné hlavne vo vyšších rýchlostiach. Lenže to nebezpečenstvo je vzrušujúce. Hlavne pre rýchlosť. Brzdí ma opäť jemný hlas niekde z diaľky. “Doprava a užívaj”. Nič viac v tej chvíli nebolo treba počuť. Rýchlosť v lese je návyková. Pocity z nej taktiež.<

Doslova vyletím z lesa na lúky pod Kruhom. Cítim neprestávajúcu radosť a vzrušenie z rýchlosti. “Doľava rovno po lúke. Nie do lesa”, – našepkávala neustále. Prechádzam lúkami. Teraz prichádzajú posledné miesta s ňou. Výhľady na Drieňovú Kostolianske Štále. Krátky zjazd na Štál Javor. Nebezpečnejší zjazd lesom pod Hrušov, teda ak sa jazdí rýchlo. Sú tu výmole, piesok, kamene, konáre, sem tam koreň. Lenže toto sú tie pravé emócie z lesných zvážnic.

Viem, že všetko musí skončiť. Nejako ma opantáva sklamanie, smútok. V tom nasleduje nádherná cesta ku koňom alebo až do parku v Topoľčiankach. Je to zjazd, kde sa dosahujú vyššie rýchlosti, emócie nebezpečenstva. Ide o asfaltovú spojnicu. Miestami sú na nej malé, ale za to nebezpečné kamene, na ktorých hrozí pošmyknutie. Taktiež sem tam prasklina, či jama. “Hlavne opatrne”, – počujem opäť v ušiach. Prechádzam ku koňom, zažívam výhľady na miesta, kde som začínal. No tentokrát z opačnej strany. Okruh sa uzatvára.

Objavila sa predo mnou úplnou náhodou. Podľa mňa prišla za mnou sama. Len som sa jej musel ukázať. Dať jej priestor, šancu, možnosť, skúsiť ju. Možno sme sa predtým videli, niekde náhodne. Aj ona sa mi ukazovala z času na čas. Vlastne všetko išlo akosi samé. Som za to vďačný, že vôbec prišla, ukázala sa mi a mohli sme sa spoznať.

Nelúčime sa, to vôbec nie. Dnes vo mne zanechala veľkú stopu. Prišli nové skúsenosti, pohľady a chcem sa ku nej vrátiť opäť. Vlastne chcem ju mať v živote. Dáva mi radosť, vďaka nej sa cítim lepším. Mám radosť, že naše cesty sa niekde stretli. Netuším, čo bude ďalej. Mám rád, keď je život záhada. Tuším, že takéto jazdy a pohľady chcem zažívať znova a znova.

Pohľady a okolie

18. august 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je dôležité sa na čas obklopiť druhými, aby sme videli iné pohľady. Ešte dôležitejšie je nabrať odvahu a hľadať pohľady, ktoré chceme vidieť od seba samých.

My ľudia sme spoločenský tvor, potrebujeme sa aktívne spájať, byť v dianí, či stať sa súčasťou komunity. Ak nie sme v spoločnosti, je viac ako možné, že sa nebudeme cítiť dobre. Samozrejme, sú medzi nami aj výnimky, ktoré sú najradšej samy na konci sveta.

Tak isto je to keď nám chýbajú skúsenosti. Buď sa do toho vrhneme napriek nepoznanému alebo od niekoho odpozorujeme, čo by bolo najlepšie spraviť. Obe možnosti sú správne a dobré. No nie všetky budú fungovať každému.

Rešpektujem každého, no nie s každým trávim čas. Chcem mať vo svojom najbližšom okolí ľudí, ktorí ma podporujú, posúvajú a pomáhajú na mojich cestách. To isté robím aj ja. Inak povedané, mám vo svojom okolí ľudí, s ktorými sa cítim dobre a verím, že je to aj opačne. Nakoľko okolie má na nás jeden z najväčších vplyvov vôbec.

Tým nevravím, že sa nestretávam a nespoznávam druhých ľudí. Moja náplň práce a životného štýlu je spájanie ľudí a nachádzať pre nich riešenia v daných oblastiach, ktorých sa pohybujem. Stretávam rôzne životné príbehy a sú fascinujúce. Vždy sa niečo nové dozviem. Pozerám sa na druhých odspodu a o každom si mýlim, že je viac ako ja, ale to neznamená, že s každým som ochotný ísť na stejkovú večeru.

Život je záhada a je poskladaný z milión nepodstatných maličkostí, ktoré do seba zapadajú postupne a dávajú nám neskôr zmysel. Môže byť aj parádnou jazdou, ak pochopíme, že môžeme chcieť od seba viac, nielen hmotných prostriedkov, ale viac zážitkov, či len tak potichu pozorovať na kopci za dedinou západ slnka.

Každému z nás funguje niečo iné, to je viac ako nad slnko jasné. Niektorí prišli na tento svet do rozprávkových príbehov, iní si ich môžeme vytvoriť. Možnosti máme všetci rovnaké. Čo nás odlišuje, je schopnosť prevziať na seba riziko a vykročiť. Čím skôr skočíme, tým je to jednoduchšie. Na výber máme vždy.

Je nad slnko jasné, že nie každý z nás ma rovnakú štartovaciu čiaru. Ľahšie sa skáče, keď nám niekto drží záchranu šnúru. Lenže dnes nie je treba posudzovať druhých, či závidieť, pretože možno práve nás sa zajtra zmocní miliardová myšlienka, ktorá zmení celý svet. Bude len na nás, či si to namierime do ligy majstrov alebo sa uspokojíme v druhej okresnej.

Naše okolie má obrovskú moc nás ovplyvniť, či ide o pozitívne, ale aj negatívne myslenie, život, úvahy, situácie. Je na nás, čo sme ochotní podstúpiť, keď chceme niečo odlišné. Netvrdím, že je správne opustiť niekoho, práve naopak, vždy sa lepšie ťahá píla vo dvojici. Keď nie, vždy sa to nejako vyrieši, či už preberieme zodpovednosť sami za seba alebo to necháme na čas. Nezabudnime, všetko je správne, no nie všetko je správne pre nás a nech ide o čokoľvek.

Nové miesta

5. máj 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

V živote každého z nás niekedy nastane čas, keď pre nejaký dôvod jednoducho opustíme miesta, ľudí, okolie, svoje vychodené chodníčky. Či ide o školu, prácu, partnerov či nové príležitosti. Samozrejme nemôžeme zabúdať ani na tých z nás, ktorí máme príležitosti doma pod nosom. Tam sa opúšťa miesto trochu ťažšie a niekedy aj zbytočne.

Istým spôsobom svoje obydlia opúšťame už od skorého detstva, aj keď len čiastočne navštevovaním jaslí, škôlok, škôl, brigád, prázdnin u starých rodičov, príbuzných či tábory, a pod. Nie je nič lepšie, ako od mladého veku spoznávať miesta, ktoré poznáme menej, alebo kde si nie sme takí istí. Čím skôr začneme, vytvoríme si rôzne návyky, potom si skôr zvykneme na nové prostredia. Teda tak by to malo byť. Nie vždy nové miesta, ľudia, príležitosti musia znamenať lepšie. To sa zisťuje buď časom alebo tak, že vyskúšame nové.

Veľakrát som bol v situáciách, keď som pokašľal vzťah, príležitosti či svoje miesto v novom okolí. Myslel som si, že za to môže ten druhý. Vytvoril som si príbeh, ako ten druhý je zlý a ja som spokojne kráčal ďalej. Lenže našťastie som stretol niekoho, kto mi ukázal druhú stranu mince. Ten niekto som bol ja, pre nejaký dôvod prišli ku mne ľudia, názory, prednášky, knihy, ktoré poukázali na to, čo pred tým nebolo vidieť. To bolo, že každá situácia má dve strany pohľadu. Jedna je moja a druhá toho na opačnej strane.

Robíme chyby, nesprávne rozhodnutia, nechávame sa unášať neskrotenými emóciami. Každý z nás by vedel o svojich prešľapoch napísať román. Lenže karty na stôl, ak by sme ich nespravili, tak je viac ako možné, že by sme nevedeli to, čo vieme dnes. Či nás mrzia alebo nie, minulosť späť nevrátime. Musíme jednoznačne kráčať ďalej, aj keď možno s pocitom, že vždy sa pritrafí niečo, čo nespracujeme tak, ako by sme mali.

Všetko, čo robíme, hovorí o nás, akými sme ľuďmi, na druhej strane vďaka tomu, čo robíme, dostávame lekcie, skúsenosti, pohľady, ale aj možnosti. Vieme naozaj viac ako si myslíme, no nie vždy vieme ovplyvniť to, čo sa deje nám. Všetko, čo je okolo nás má svoje á aj bé, či náš, verzus pohľad toho druhého. Možno aj preto by malo byť dôležité si sám so sebou ujasniť, čo chceme od seba, čo som ochotný prijať, s kým chcem tráviť čas, od koho sa chcem inšpirovať, koho chcem mať vedľa seba. Možno nie všetko, ale aspoň akúsi filozofiu z toho.

Mne bol umožnený náhľad cez kľúčovú dierku do sveta, v ktorom chcem žiť. Na prvý pohľad rozprávka a na druhý dnes vôbec nič nenasvedčuje tomu, že by som sa tam čo i len na chvíľu ocitol. Absolútne netuším, čo bude zajtra, možnosti sú len dve, s tým idem do všetkého, čo robím, žijem, budujem. Máme svoje možnosti, nie vždy si ich uvedomujeme, je to zvláštne, ale potrebujeme nestranných ľudí, aby nám ich pripomínali. Pre mňa nie je nič horšie ako zostať celý čas na tých istých miestach, len nejako sa pretĺcť.

Nie som ochotný tráviť čas s kýmkoľvek, kto mi povie čo i len raz, že tak toto je tvoja chyba. Chcem tráviť čas s tým, kto mi povie: „Pozri, nabudúce to urobíme lepšie.“ Obviňovaním nič nevyriešime, práve naopak, len vznikne zbytočná medzera, ktorá sa ťažko zapĺňa. Veď schválne skúsme pomôcť tanieru s pádom na zem a vyčistiť mu žalúdok s otázkou prečo spadol. Čo sa asi tak stane? Nezlepí sa sám dokopy, ani už druhýkrát nezopakuje pád, resp. iba ak tak do koša.

Netuším, či je lepšie ostať doma alebo riskovať a za každú cenu zažívať nové. Odpovede na podobné otázky si každý nosíme so sebou. No mám taký pocit, ak chceme niečo “veľké” v živote dosiahnuť, pravdepodobne budeme musieť odísť ( samozrejme sú aj výnimky). Nie vždy vieme ovplyvniť, aby sme sa dostali k novým príležitostiam, ľuďom, okoliu, preto je život taká záhada. Čo ovplyvniť vieme, sú možno bezvýznamné maličkosti, ktoré nás skôr alebo neskôr prinesú k niečomu a to niečo môže mať na náš život veľmi veľký vplyv. Aj preto sa snažím nezatvárať dvere pred druhými či neobchádzať príležitosti. Nie všetko je pre mňa a tak isto nie ja sa hodím ku všetkému.

Pači sa mi to

3. marec 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

O tom, že podpora okolia má neskutočne silný vplyv na to, aby sme sa dostali na miesta, kam chceme, vieme asi všetci. No tak isto, ako má svoju silu, má aj odlišnú stránku, a to je depresia, sklamania, bolesť z nezvládnutých úloh či predstáv okolia. Už mnoho z nás zhaslo skôr, ako sme stihli zažiariť na pomyselnom pódiu úspechu.

Sám som stál pred pódiami, na ktorých som mal časom zažiariť. Okolie ma nabádalo, aby bola väčšia snaha, usilovnejšia práca a o mnoho väčší ťah na bránu. Aspoň tak nejako som vnímal našepkávanie ľudí, ktoré ma pred príležitosti dostali.

Pre nejaký dôvod som neuspel takmer vo všetkom, čoho som sa dotkol. Neviem, či to bola smola, moja nerozvážnosť, nepripravenosť, nezrelosť. Dnes je to minulosť, vďaka ktorej som tu. Ak by ma niekto vrátil do minulosti, asi by bola vykonaná inak. Lenže mám o skúsenosť viac, ako keď som tam pôsobil. Netuším, čo by sa stalo, ak by to bolo inak. Ako sa spätne pozerám, tak mnoho zatvorených dverí prinieslo kľúče k novým iným dverám. Netvrdím, že sú lepšie ako tie, ktoré boli pred tým, lebo nie všetky som stihol otvoriť.

Páči sa mi myšlienka o vybudovaní takého života, aby som si od neho nemusel brávať dovolenky. Mám rád tvorenie, pohyb, energiu, budovanie a hľadanie možností k tomu, keď je okolo tím ľudí, ktorí ťahá za jednu stranu povrazu, zažívam skvelé pocity.

Jedno z mojich tajomstiev, ktoré používam tam vonku je hľadanie na druhých niečo, čo sa mi páči. Je naozaj neskutočne silné sa baviť o druhých s úprimným obdivom a zdravou zvedavosťou. Naučím sa mnoho a ešte nemusím čítať toľko kníh.

Každý z nás máme názory, pohľady, skúsenosti. No nie vždy sú všetky správne, dôležité či reálne. Aj preto sa obklopujem ľuďmi, na ktorých vidím, že to, čo robia je skutočné. Ak niekoho nevnímam, nemám proti nemu nič, len je možné, že necítim spojitosť v tej danej chvíli.

Ako tak putujem svetom, stretávam rôznych ľudí, niektorí prichádzajú, iní odchádzajú a mám aj takých, ktorí ma poznajú po mene a trávim s nimi veľa času. Vytváram okolo seba komunitu ľudí, od ktorých sa učím, ktorých učím ja a potom sú tu veľmi podobní ako som ja. Veľmi rád trávim čas s ľuďmi, ktorí podporujú. Nemyslím teraz rozprávanie o tom, ako robím niečo dobre. Už sme veľkí a mali by sme vedieť, čo robíme správne.

Podpora je to, že svojim príbehom, skúsenosťami, pohľadmi inšpirujeme druhých, aby načuchli bližšie k tomu, o čom snívajú. Alebo ukážeme možnosti, o ktorých druhí nevedia. Nemusí to byť iba firma s miliardovými obratmi. Môže to byť čokoľvek, čo nás robí šťastnými, lepšími, šikovnejšími.

Môžeme z mála vytvoriť veľa, tak isto aj nemusíme. Každá jedna výhra, prehra, remíza začína v hlave a až potom na ihrisku. Môžeme sa baviť o akomkoľvek športe, životných situáciách, práci, priateľstvách, manželstvách. Buď sa naučíme žiť z mála a niečo ušetríme alebo sa naučíme tvoriť veľké príležitosti.

Žiadne myslenie nás neposunie vpred, ani vzad. My sa máme prihlásiť alebo rozkopnúť dvere, s úsmevom sa predstaviť. Samozrejme bude potrebné vyhrnúť rukávy a urobiť niekoľko dôležitých nesprávnych rozhodnutí. Pretože práve tie naučia najviac.

Okolie v našich životoch hrá významnú rolu. Podporuje, podceňuje, zrádza, no to isté môžeme robiť aj my opačne. Preto je dôležité sa obklopiť ľuďmi takými, ktorí vedia podporiť nielen, keď je jasná obloha, ale aj keď fúka. Nemusí ich byť kilometrový zástup. Možno dvaja, traja najlepšie z rôznych oblastí. Viac sa naučíme.

Pre každého z nás je na tomto svete miesto. Niektorí z nás sa stanú hviezdy, potom tu budú aj takí, ktorí im budú tlieskať, samozrejme potrební sú zvukári, kulisári, upratovačky, režiséri a mnoho iných. Výber je na každom z nás.

Rozhodnutie ako investícia

10. február 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Investície nie sú pre každého, sú náročné, hrozia straty, obúchané kolená, lakte, ale aj zlomené nohy. Mnoho majstrov hovorí, že najhoršia investícia je tá, ktorú neurobíme. S kamoškou Peťou sme mali konferenčný hovor o našich budúcnostiach. Dostali sme sa k otázkam ako, čo ak bude táto situácia nasledovať ďalej. Čo potom? Zoberieme si úver a stavíme na svoje šialené nápady? Či sa zľakneme a schováme doma pod stôl?

Pokiaľ sme obklopení ľuďmi, ktorí nás ubíjajú alebo sme hlboko ponorený v situáciách, kde sa tvárime, že nemáme na výber, svet sa posúva ďalej aj bez nás. Takéto situácie sú naozaj náročné, berú nám energiu, ale aj chuť ísť ďalej. Žijeme v obrane a nie v útoku, čakáme, že sa nám prihodí niečo nepríjemné. Zrazu ako keby všetko dobré zo sveta zmizlo.

Jeden z chalanov, ktorý mi posúva vedomosti vraví, že ak sa chceme pohnúť z miesta, musíme rozhodnutia urobiť rýchlo. Ževraj to bude bolieť, okolie bude frflať, ale je to jediný efektívny spôsob, ako dosiahnuť zmenu. Taktiež dodáva, že ak naše rozhodnutia budeme odkladať, tak čo sa zmení o mesiac, dva? Vlastne, ako budeme o dvadsať rokov pozerať spätne na tento rok? Nemôžeme chcieť všetko ovládať, musíme jednoducho veriť procesom, ľuďom okolo, sebe aj keď to nebude všetko na sto percent.

Najskúsenejší člen z našej skupiny slová potvrdzuje a nabáda k pohybu, riskovaniu, práci, vytváraniu vzťahov. Nemusíme vedieť všetko, čo bude ďalej. Nejako bude, len sa musíme rozbehnúť. Strach z nepoznaného a prekážky tu budú vždy. Najťažšia skúška príde vtedy, keď si uvedomíme, že sme na najdôležitejšie rozhodnutia v živote sami. Ak ich zvládneme, tak zvyšok bude história. Takže ži a nechaj žiť.

Čas tráviť s ľuďmi, ktorí vedia, je pre mňa jedna z najväčších odmien, ktorú dostávam. Inšpirujú ma. Mám ešte väčšiu chuť tvoriť, hýbať sa. Asi mám šťastie, že okolo mňa sú ľudia, ktorí vedia o mnoho viac ako ja. Sú tu už dlhšie, čerpám od nich mnoho tipov a trikov, no až dnes si uvedomujem silu ich spojenia v myšlienkach, vedomostiach, chuti budovania a hladu po lepšom živote.

Jedno z najťažších rozhodnutí, ktoré som kedy urobil bolo risknúť všetko na jednu kartu, o ktorej som nevedel vtedy nič. Netušil som, čo ma čaká. Bolo to najbolestivejšie obdobie, keď som vymenil dovolenky, randenia, autá a mnoho iného za počúvanie, vnímanie, chodenia pešo cez zablatené polia, kopu práce a samozrejme veľa pokazeného.

Považujem to rozhodnutie za najlepšiu investíciu mojich čias. Dokonca lepšiu ako odísť na čas do Londýna. Aj keď nebyť Londýna, tak určite neviem po anglicky. Ani by som si nenašiel cestu k foteniu a usilovnej práci. Aj keď základná vojenská služba zanechala vo mne akési základné pracovné návyky.

Je úplne jedno, či máme namierené do ligy majstrov alebo siedmej drevorubačskej. Čo jedno nie je, keď už niekde sme, buďme čo najlepšími. Možno nie každý máme príležitosti slobodne lietať vo výškach, v diaľkach. Máme iné možnosti, ako sa stať najlepší v tom, čo robíme a možno ležia okolo nás.

Najlepšia investícia nie je finančný produkt investičnej spoločnosti, nie je nehnuteľnosť, pôda, kovy, akcie. Najlepšia investícia sú naše rozhodnutia a to, čo robíme. Sú dôležité, podstatné a pomáhajú nám zlepšiť naše životy. Veď vlastne stačí sa rozhodnúť správne iba raz. Tým najlepším rozhodnutiam predchádzajú tie najhoršie. Nebyť nich, tak prídeme o mnohé vedomosti a poznatky. Aj preto naše okolie hrá obrovskú rolu v našich životoch, ale aj rozhodnutiach.

4. december 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

„Ak sa v tvojom okolí necítiš ako trapko pretože nič nevieš, si v nesprávnom okruhu ľudí. Tí správni ti budú nakopávať zadok a nútiť ťa priamo alebo nepriamo, aby si bol lepší. Ak takéto okolie nemáš, nájdi, vytvor alebo buď sám, len nikdy sa nezakoreň s rovnocennými či o triedu nižšími (snami, víziami, prístupom, pracovným nasadením, otvorenou mysľou a pod.). Týmto žiadneho človeka neznehodnocujem, neponižujem, ale ani nestaviam na pomyselný Olymp,” Tvoj tréner Jožo.

Pamätný odkaz vpísaný v novinách od chlapíka, ktorý ma pomyselne postavil na nohy, vysypal z hlavy všetko, čo tam nemalo byť a zasial všetko to, čo dnes ako-tak trochu viem. Jožo mi zakorenil myšlienku, keď nikto nepôjde s tebou, choď trebárs aj sám, len vždy mier na najvyššie miesta. Buď spadnem a naučím sa alebo sa prekonám a dosiahnem to, čo chcem.

Okolie je nikdy nekončiaca téma u mňa na stole. Ak som na čokoľvek citlivý a mám slabosť, tak je to téma okolia. Na začiatku, v strede, ale aj na konci akéhokoľvek vzťahu, úlohy, práce, myšlienky venujem tejto téme mimoriadnu pozornosť. Nakoľko téma ľudí, ktorí sú okolo nás je dôležitejšie, ako si myslíme.

Ovplyvňuje nás mnoho faktorov. Môžeme sa baviť o snoch, príbehoch, viere, myšlienkach, presvedčení, práci až po okolie. Všetky vymenované a mnoho ďalších nám pekne krásne pomáha alebo odďaľuje od toho, za čím ideme.

Okolie si zo začiatku nevyberáme. Narodíme sa rodičom, ak máme šťastie dostaneme babky, dedkov, súrodencov, ujov, tety, bratrancov, sesternice. Pokračujeme v škôlke, škole až po prácu. Medzitým si nájdeme kamarátov, partnerov, ktorých si už vyberáme. Ľudia okolo nás majú na nás vplyv svojimi názormi, prístupom, príjmami, etikou, spôsobom životom, aký žijú. Vedome a tak isto aj nevedome preberáme od nich návyky, programy správania, životné pohľady.

Buď máme šťastie na okolie a dostaneme sa veľmi rýchlo ku krásam života alebo niekto niekde nám rozkopne pomyselnú škrupinu a ukáže na ďalšie možnosti. Za seba poviem, že mám sny, s ktorými som sa do teraz v mojom okolí nestretol. Netvrdím, že sú parádne, najlepšie, tvrdím, že sú moje. Tým, že sú moje, dávajú mi pocit a nakopávajú ma k tomu, že chcem niečo dosiahnuť.

Na začiatku som nevedel, ako pracovať s takýmito informáciami, nevedel som ich triediť a taktiež zaradiť. Takže len tak som každému kvákal, čo chcem. Samozrejme všetci ma vysmiali. Dokonca si mysleli, že sa mám dať liečiť. Zobralo ma ich správanie. Nerozumel som, prečo mi ubližujú. V skutočnosti som ja ubližoval im.

Lenže pokiaľ som pochopil základné komunikačné programy, moje okolie sa postavilo proti mne, ponižovalo ma, uťahovalo si zo mňa. To ma dostalo do nie prijemných stavov. Prestal som si veriť, mal som depresie, schudol som a moje zdravie nebolo na tom dobre.

Bolo treba urobiť niečo na to, aby som zmenil svoje myslenie, pocity, stavy k lepšiemu. A tak začala moja cesta za iným svetom. Vlastne niečo podobné ako v rozprávkach. Mladý šuhaj sa vybral do sveta s batohom a nadšením, že objaví svet a prinesie domov niečo senzačné.

Vyhlásenia som nerobil, iba som postupne prestal tráviť čas s ľuďmi, kde neprichádzala podpora, ale podkopávanie. “Všetci do jedného musia ísť preč.” Toto bola najdrsnejšia správa, akú som kedy dostal od Joža. Pozor, nikoho nezahadzujem, nezhadzujem. Len prišiel čas nájsť, vytvoriť nové okolie ľudí, ktorí veria v krásu a silu svojich snov. Tí, ktorí im veria, druhých podporujú, nepodkopávajú a keď už nič iné, nechajú ich tak.

„Nikdy nebuď najmúdrejší v miestnosti a ak náhodou, tak hraj hlupáka. Potom sa rýchlo presuň do miestnosti, kde budeš za skutočného hlupáka. Iba tak sa naučíš,” Jožo. Existuje akási pomôcka, ktorú netreba brať doslovne, možno je dobré o nej vedieť: tridsaťtri percent ľudí z nášho okolia by malo byť od nás vzdialené na kilometre (mysľou, snami, víziami, činnosťami), od nich sa budeme učiť. Tridsaťtri percent ľudí z nášho okolia by malo byť plus-mínus na rovnakom postavení ako sme my, s nimi budeme skúšať. Ten zvyšok by mal byť od nás o čosi pozadu a tých by sme mali viesť.

Okolie je niečo, čo nosíme v kabelke, vo vrecku, v hlave. Sú to ľudia, s ktorými sa stretávame. „Sme priemerom piatich ľudí, s ktorými sa stretávame myšlienkami, príjmami, životom,“ J. Rohn. Ak sme spokojní s našim okruhom ľudí, nemeňme naozaj nič. Ale ak nie, tak si vyhrňme rukávy. Nikoho neurážajme. Nechajme iným ich životy a postupne sa vydajme na našu novú cestu.

Tí, ktorí nás majú radi, pôjdu za nami alebo budú udržiavať kontakt. Ten zvyšok bude ohovárať, zazerať, smiať sa, užívať si život až do dna, kým sa nedozvedia o tom, že sa nám podarilo dostať tam, kam sme chceli. Vtedy nerobme cirkus, nenapínajme svaly, ale s pokorou oslávme náš triumf a poďakujme za všetko dobré a na to zlé zabudnime.

Ak sa nachádzame v okolí, ktoré nám podkopáva nohy, nič si nedokazujme, s pokorou odíďme. Ak sme v okolí, ktoré nepodporuje druhých, tak jednoznačne začnime ihneď. Svet má kritikov už dosť, je na čase, aby sme jeden druhého podporovali viac. Nezabudnime, ak nepodporím ja teba, podľa všetkého teba bude podporovať niekto druhý. To môže stáť mnoho skvelých zážitkov, príhod, skúseností a dokonca aj peňazí. Prosím podporujme, nepodkopávajme. Nikdy nevieme na sto percent o čo ide tomu druhému. Možno naozaj je to blázon, ktorý zmeni svet a aj ten môj, tvoj alebo náš.

O akváriu

18. september 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Nezaradené - Príbehy

michal_botansky_shark_blogger — O akváriu

Žralok v akváriu narastie do veľkosti akvária a v mori do veľkosti mora. Malí ľudia nám nikdy nedovolia narásť, veľkí nás k tomu budú vyzývať. To si všimneme až vtedy, ak zmeníme naše okolie. Motivačno-inšpiračných článkov som už napísal niekoľko, lenže niektoré ma prenasledujú od začiatku tvorenia. Ten nasledujúci je opäť inšpirovaný skutočným príbehom. Preto budem písať vo všeobecnosti. Takže na začiatku si vyjasnime, článok nie je o Tebe milý čitateľ.

Pred pár dňami na tímovej porade som kričal, pretože na druhej strane stola sedel niekto, kto namiesto parádneho pracovného prístupu a snahy hýril výhovorkami. Neznášam výhovorky. Rozumiem, že každý z nás má obdobia, keď naozaj veci nejdú smerom, ktorým si myslíme, že potrebujeme, aby išli. Nekričal som na človeka, ale na jeho prácu, nakoľko nebola žiadna. Kričal som na jeho výhovorky, na jeho myšlienky, na jeho prístup. Niekoľkokrát sme individuálne spolu rozoberali všetky maličkosti, ktoré brzdia. Dal mi slovo, že spraví všetko preto, aby pracovné veci fungovali tak, ako majú.

Takmer okamžite zo mňa vyletelo, že som na milión percent presvedčený, že tam, kde je, preto lebo ľudia v jeho okolí mu podsúvajú polená pod nohy. Robili to tak dobre, že on sa zľakol pre istotu aj pokúsiť sa čokoľvek vytvoriť. Som naštvaný, že mladý ambiciózny človek sa priamo pod mojim nosom vzdáva svojich snov a vízií. Pretože jedna či dve životné situácie idú odlišným smerom, ako sú jeho pôvodné predstavy. Nenašiel silu, vôľu a ani motív ich zmeniť.

Zbabelci sa vzdajú, tí druhí spravia pokus navyše. Netvrdím, že do konca života sa máme pokúšať ukecať toho druhého, aby sa správal ku nám dobre. Ak je na nás páchané násilie, tak sa jednoznačne musíme brániť, tak isto krivda. Píšem o pokusoch ísť za snami, víziami, cieľmi, dosiahnuť lepší život a byť skutočne šťastný.

Práve cieľ byť šťastný má neskutočne veľa spoločného s robením toho, čo nás naozaj baví. Ak nás napĺňa práca za lisom vo fabrike a pracovať na štyri zmeny, alebo v noci zachraňovať ľudí, fajn, je to super. Plne rešpektujem každého, kto je skutočne šťastný, podporuje druhých, a tak isto sa teší zo svojho, ako aj z úspechu druhých, nech robia čokoľvek.

Práve ľudia v našom okolí majú obrovskú váhu na naše rozhodnutia, ale aj činy. Chcú nám dobre, aby sme sa nezranili, nepopálili. Lenže na druhej strane práve takéto okolie nás drží v úzadí.

Keď som vstupoval do sveta biznisu, dostal som sa najskôr k priamemu predaju. Doma ma všetci vysmiali. Páčili sa mi ľudia, systém, produkty a naozaj som mal z celej firmy dobrý pocit. Pani, ktorá ma laborovala to mala so mnou ťažké, nakoľko som nechápal naozaj ničomu. Nevedel som, čo ďalej, dostal som sa medzi seba a ľudí z môjho okolia. Až v jeden deň, keď sme s kamošom boli chytať ryby, mi v rozhovore povedal vetičku, ktorá mi zmenila život: „Neviem, či je to dobrá alebo zlá príležitosť pre teba, ale keď to nebudeš robiť ty, bude to robiť niekto ďalší.” Mal neskutočnú pravdu, daná príležitosť nebola ani zlá, ani dobrá, ale dostala ma do sveta vzdelávania, akéhosi rastu, zmeny a nenechala nič v mojom živote tak, ako bolo pred tým.

Začal som sa stretávať s ľuďmi, ktorí žili úplne inak, ako som bol dovtedy naučený. Samozrejme najskôr som doma všetkým vysvetlil, ako im hrabe, že žijú taký život, ako žili. A až potom, keď som sa poriadne popálil, som pochopil vetičku ži a nechaj žiť v praxi. Je to akýsi prirodzený postup. Ľudia okolo majú obrovský vplyv na nás a naše rozhodnutia. Dnes je mimoriadne ľahké rozhodnúť sa k čomukoľvek. Táto doba je najlepšia na voľnosť, veľkosť a neobmedzenosť našich snov. Samozrejme treba preto aj niečo spraviť.

Skontaktovať sa s niekým, kto by nám mohol ukázať, poradiť podporiť je jednoduchšie, ako si myslíme. Robiť bezplatne pre takýchto ľudí je najúčinnejší spôsob, ako získať nové poznatky, skúsenosti. „Ahoj, počuj, s čím treba pomôcť?“ „Ahoj počuj, toto ma napadlo, mohlo by to fungovať.“ „Ahoj, treba skartovať, zametať podlahu, či navariť kávu?“ Čokoľvek, jednoducho my máme v rukách naše budúcnosti. Viac, ako si myslíme. Rozumiem, že nie každý z nás ich dokáže rozoznať, lenže na druhej strane akási vyššia sila (každý podľa toho, v čo verí) nás nejako nenápadne k tým príležitostiam dotlačí.

Ja som stavil na spoluprácu s ľuďmi, ktorí svoje sny majú splnené a plnia si ďalšie. Sú to v mojich očiach machri, od ktorých sa učím, inšpirujem, či obkukávam mnohé konkrétne prístupy, činy, ale aj myšlienky. Som presvedčený, že okolie, v ktorom sa pohybujeme má na nás, ale aj pre nás obrovskú moc. Tak isto viem o tom, že mnohí ľudia nepatria do môjho života a tak isto si mnohých nepúšťam k sebe, nie preto, že sú zlí ľudia, ale preto, že ich prístup a smerovanie nemá nič spoločné so mnou a ani s mojimi snami (funguje to aj opačne). Nerád ubližujem druhým a ak nejdeme rovnakým smerom, tak je iba otázkou času, keď sa puto medzi nami pretrhne. Rovnakým smerom znamená, že ideme každý za svojimi snami, len možno s odlišným nástrojom.

Nasledujúcimi slovami som chcel dať najavo, že naše úspechy, rozhodnutia, odvaha je ovplyvňovaná aj veľkosťou nášho okolia. To znamená, ak ľudia okolo nás lietajú v oblakoch, podľa všetkého budeme v oblakoch lietať aj my (obrazne napísané). Ale ak sa budú hrabať v zemi a špine, je dosť možné, že tam skončíme aj my.

Prosím, dajme si pozor, koho si púšťame do nášho okolia. Nie každý má záujem, aby sme čokoľvek dosiahli. Mnohí nás majú radi len dovtedy, pokiaľ sme medzi nimi. Akonáhle vystrčíme rožky, máme trochu širšie lakte, ukážeme lídrovské vlastnosti a náhodou aj dosiahneme svoje sny, vízie alebo ciele, je možné, že nás zablokujú a to nielen na modrej sociálnej sieti. Nezabudnime: veľkí ľudia podporujú, malí hľadajú, prečo sa to nedá alebo naše chyby, aby nám pomohli. Otázka je, či je takáto pomoc pre nás naozaj pomocou.

Čo je za tým.

2. máj 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - vízie - Všetko

Často dostávam otázku k mojim snom, cieľom, víziám. Stretávam sa pri tom s ohováraním, výsmechom, konštatovaním ako mi všetko trvá dlho, alebo som sa načisto zbláznil. Nehnevám sa na nikoho, tiež som sa pozeral podobne na rôzne životné situácie pred rokmi. Na druhej strane ma štve, ako namiesto podpory dostávame rôzne prekážky aj od ľudí, ktorí chcú našu lásku, čas, pozornosť či partnerstvo v biznise.

Nevolám ľudí na kávu, na večeru a už vonkoncom s nimi netrávim žiaden čas, ak necítim od nich jednoznačnú podporu. Veď negativity i kritikov je všade naokolo dosť. Rozumiem, že to, čo vidím ja, druhý vidí úplne inak. Nemusí poznať všetky detaily, postupy, skutočnosti. K tomu vonkajšia situácia nemusí zo začiatku napovedať, že my sme tí, ktorí uspejú. Tak, ak chceme zistiť, kto skutočne stojí za nami, vykročme sa svojimi snami, dajme na pár rokov dobrý život na stranu, jazdime na starom aute, pracujme dlho do noci, alebo niečo pokašlime.

“Zvedavosť, hľadajme, čo je za tým a nikdy si nenechajme kradnúť sny. Malí ľudia nám vždy budú kradnúť sny, veľkí vždy podporia.” Jedna z myšlienok, ktorú som dostal od človeka, od ktorého sa učím ja. Nikdy nevieme, čo sa skrýva za tým správaním, myšlienkou, snom, či nepríjemným pohľadom. Aj preto je lepšie zistiť, o čo ide, ako rýchlo usúdiť podľa seba.

O tom, ako nás ovplyvňujú ľudia v našom okolí, je napísaných mnoho kníh. Je viac ako isté, že ak si berieme rady od ľudí, máme veľkú šancu skončiť ako tí, čo nám tie rady dávajú. Na druhej strane, učiť sa od druhých, môže neskutočne zlepšiť naše životy. Vyberáme si väčšinou my, koho myšlienky si pustíme do hlavy. Jeden z overených spôsobov, ako sa učiť od druhých, je osloviť niekoho, kto už dosiahol to, čo približne chceme my alebo tým prechádza. Oslovme takéhoto človeka a pracujme pre neho trebárs aj bezplatne. Za dobre odvedenú prácu dostaneme skúsenosti, spoznáme ďalších ľudí a to môže byť hodnotnejšie ako tisícka mesačne.

Tak, ak nás dnes okolie nepodporuje , ako si predstavujeme,nevidí, kam smerujeme. Je to úplne v poriadku. Vďaka tomu musíme vyvinúť väčšie úsilie, nájsť nové cesty, aby sme uspeli. Nevysvetľujme, neobhajujme sa, dajme ľuďom čas a priestor. Len prosím neprestávajme hovoriť, ukazovať, žiť a hlavne robiť to, čo naozaj chceme. Všetkých tých správnych ľudí stretneme aj tak po ceste, no a možno sa tým správnym človekom staneme práve my.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter

okolie