Múdri ľudia rozprávajú, že život je krátky, preto by sme mali žiť každý deň tak, ako keby bol posledný. Pamätám sa, ako ma myšlienka uchvátila. Po čase som sa dostal k psychológií, našiel som kapitolu o myšlienkových mapách, vzorcoch správania a presvedčeniach, potom som už taký uchvátený nebol. Vlastne, išlo ma roztrhať, ako som naletel. Zabudol som si všimnúť aj druhú stranu mince.

Čim ďalej som presvedčený, že každý deň by sa mal žiť tak, ako keby bol prvý. Byť v režime turistu, byť úprimne zvedavý, tešiť sa z maličkostí, dať šancu zisteniu, čo je za tým, z tých väčších vecí padnúť na zadok. Znie to naozaj divne, však? Pokiaľ tak začneme žiť, ľudia si budú o nás myslieť, že sme divní alebo že sme začali brať drogy, niektorí nás úplne vymažú zo svojho života. Nájdu sa aj neprajníci, rýpači, kritici, pomocníci s kamarátskymi radami, ako nám chcú dobre a hlavne, aby sme neboli za hlupákov. Možno sa objavia aj takí, ktorým sa takéto správanie bude páčiť. Takže prvý alebo posledný, ale nielen deň.

Človeče, koľko návodov na úspech, zlyhanie. My im pre nejaký dôvod veríme. Zabúdame na seba, rútime sa do priekopy, kde niekto druhý akýmsi spôsobom prešiel na druhú stranu. My zbadáme vychodený chodník, myslíme si, že tadiaľ to pôjde. To sme ešte nezistili, či je v tej priekope krokodíl, či iný nebezpečný hladný plaz. Na druhej strane, ak by sme si každú múdru myšlienku mali overovať na niekoľkých miestach, asi by sme sa zbláznili.

S myšlienkou, ži tak, ako by bol posledný deň alebo úplné prvý, som prišiel na pracovné rokovanie ohľadne možnosti viesť predaj v novej, ešte nezačatej, bytovej výstavbe. Takéto schôdzky sú zvyčajne náročné, dlhé, keď ide všetko dobre, končia jedlom. V ľuďoch som dobrý, k tomu na schôdzky chodím pripravený, je to dôkaz, že si toho druhého vážim. Po prvých pohľadoch som vedel, že títo páni pôjdu po mne. Získal som ich hneď svojou pripravenosťou. Motivácia bola jasná, buď to bude náš prvý alebo posledný deň. Chceli viac informácií, lenže aj ja som od nich chcel konkrétne údaje, aby som vedel odpovedať. Vždy máme dve možnosti, všeobecné kecy alebo k veci. Dal som im na výber.

Po dvojhodinovej diskusií sme šli na obed. Po výbere jedla som dostal niekoľko otázok, ktoré som vôbec nečakal. Prečo píšem blog? Čo je to dokumentovanie? Ako myslím, že jedna fotka, video, článok, môže všetko zmeniť? Páni prišli taktiež pripravení. Práve pre takéto situácie som zakladal blog v roku 2015. Už niekoľkokrát sa o ňom hovorilo aj na pracovných schôdzkach. Dokonca mi pomohol sa zblížiť s ľuďmi a tľapnúť si k obchodu. Takže som sebavedome odpovedal, že mám dve varianty odpovedí. Pre kamošov používam krátku verziu tak, aby niečo bolo povedané, ale diskusia nepokračovala ďalej alebo im môžem povedať, čo všetko je za tým. Domáhali sa počuť všetko. Tak teda ešte raz prvý, či posledný deň, pokus, šanca. Odpovede mám dávno vyšperkované, takže som spustil.

Blog je ideálne miesto na niekoľko príležitostí. Prvá dáva možnosť druhým spoznať mňa. Mne dáva možnosť rásť, byť kreatívny, mapovať svoje myšlienky, slová, činy, núti ma pracovať na sebe, vidieť svoj posun. Je to moje sito, buď prejdem, ten druhý zavolá alebo neprejdem a nezavolá mi. Ak pozorne čítate, tak spoznáte moje názory, pohľady, myšlienky. K tomu dostanete pocit, že ma poznáte, aj keď sme sa ešte nevideli. Je dosť veľká šanca, že sa nebude chcieť ľuďom čítať, ale na to sa spoliehať nebudem. Prečítali by ste si teraz články od najbohatšieho človeka na svete z jeho začiatkov? Chceli by ste vedieť, ako začínal? Lenže, takmer nikto z nich nebudoval svoju on-line komunitu. Ja som na takej ceste, ukazujem svojmu okoliu, vystrekujem rožky aj mimo neho, aby ma začali vnímať aj ďalší. V neposlednom rade sociálne siete majú neskutočný dosah, lenže menia algoritmy, podmienky používania, kto vie ako dlho tu ešte budú.  Budujem ho pre seba, možno si nájde aj svojich fanúšikov. Môžem s ním každý deň pracovať, používať odkazy na články, posielať ich ďalej bez toho, aby niekto musel byť niekde prihlásený. Je bez reklám, neokráda pozornosť, práve naopak, núti premýšľať, nakopávať, zneistiť, uisťovať, poukazovať, pripomínať. Jeden článok týždenne, už takmer tretí rok po sebe. Vidím na sebe zmeny v komunikácií, vo svojom správaní, upravil som názory na kritikov, na tých, čo podporujú. Kritiku vnímam len od tých, čo sú ďalej, ako som ja, tak isto nekritizujem, nepoučujem. V mojich článkoch možno trochu všeobecne, ale hlavne vyzývam mať lepší život, či spraviť krok navyše. Blog je jedna z mojich vizitiek, môžete vidieť môj vývoj.

Dokumentovanie je činnosť, ktorú robíme každý, či na modrej, ružovej, fialovej, zelenej sociálnej sieti. Dokonca ju robíme aj mimo on-line. Ide o akési vydokladovanie, vyrozprávanie nášmu okoliu, kde sme boli, čo sme robili, na čo myslíme, čím prechádzame. Lenže, mnoho ľudí píše o tom, čo má na večeru, kde sa boli zabávať, kde boli na výlete, aké krásne deti majú, psa, zabúdajú na seba. Neukazujeme, čím sme museli prejsť, aby sme mali sexi namakané telo, my píšeme pod fotky motivačné citáty. Koľko sme museli študovať, aby sme získali náš vysnívaný titul. Čo všetko sme museli dať nabok, aby sme postavili vysnívaný biznis, sen, víziu, rodinu. Dokumentovanie je náročný proces, ktorý trvá niekoľko rokov. K tomu výsledky nemusia prísť hneď. Pre naše okolie sa to môže javiť čudné, nezvyčajné, nie vždy sa stretne s porozumením. Až keď niečo dosiahneme, potom sa prihlásia, že verili. Nepredávam cez moje články žiadne produkty, služby. Ukazujem, čim prechádzam každý deň, čo si všímam, opisujem zážitky, skúsenosti, predovšetkým budujem svoju značku, robím to po večeroch. Ukazujem skutočného Michala Boťanského. To je pre mňa dokumentovanie.

Áno, jedna fotka, video, článok, hlasová šou dokáže zmeniť všetko. Presne tak, jedna, len nikto z nás nevie, ktorá to bude. Tá prvá môže zmeniť nás, že sme sa na to dali. Fotka číslo 257 na ružovej sociálnej sieti nám zmení profil k populárnemu. Možno video číslo 945 na červeno-bielej sieti nás preslávi všade vo svete. Článok číslo 578 bude ten, vďaka ktorému vystrelíme do sveta ako raketa. Hlasová šou? To je teraz novinka, takže tam to môže byť o niečo skôr, číslo 178 nám prinesie tých ľudí, ktorí ju pomôžu rozšíriť tak, ako chceme. Vo vrecku nosíme plnohodnotné nahrávacie štúdiá. Mamuty už dávno vymreli, takže, ak chceme mať lepší osud, tak www.(meno vyhľadávača).sk, ako sa používa modrá sociálna sieť, ako sa robia dobré fotky, ako sa strihajú videá, ako sa nahráva hlas v telefóne. Všetko je dostupné. Aj sexi suseda, či sused, dovolenka, sushi, kino, lenže to všetko berie čas. Je v poriadku si nachvíľu zdriemnuť, ale nie je OK chrápať teraz, keď máme najlepšie šance na úspechy. Jedna fotka, video, článok, hlasová šou, vyhrnúť rukávy, dať nachvíľu nabok kradošov času, pozornosti a ísť do toho. Dnes nemajú viac šancu mladí, či veľkí, ale tí, ktorí sa naučia, čo sa majú odučiť a čo nové naučiť.

Bol som presvedčený, že moje odpovede im stačili a môžeme začať jesť. Jedlo už bolo na stole. No nik z nás sa ho nedotkol. Nemám rád studené jedlo v reštaurácií, má zvláštnu chuť, nie je mi z neho dobre. Som citlivka. Zdvorilo som zaželal dobrú chuť, lenže páni vystrelili ďalšiu otázku: Čo vlastne vidím, sledujem?

Doba tam vonku priniesla nové príležitosti. Na druhej strane neexistuje ten najsprávnejší návod alebo vzorec na úspech. Mladí sa do seba zaľúbia, vyštudujú školy, precestujú celý svet alebo iba Chorvátsko. Neskôr zistia, že by chceli bývať sami. Zoberú si úver, vymyslia si dieťa na “posunutie” vzťahu na ďalší stupeň. Baba je chvíľu šťastná, muž je trochu tiež, veď aspoň doma je pokoj. Prichádzajú problémy, tlaky. Jedna z obrovských chýb, ktorá sa deje, rodina dáva na prvé miesto dieťa, všetko okolo neho točia. Párik prestáva fungovať, randiť, milovať sa, nervozita je všade okolo. Dovolenky s dieťaťom sú drahšie, náročnejšie. Po tridsiatke sa ukazujú nové nástrahy, muž chodí viac do práce, žena ťahá domácnosť, nároky celej rodiny stúpajú. Nedajbože sa prisťahuje nový sused alebo príde do práce chápavá kolegyňa. Na krku môže mať párik rozvod, či ďalšie dieťa na záchranu vzťahu. Ak majú šťastie, tak to potiahnu do dôchodku, ktorý už ani len netušíme, kedy bude. Som rád, že štát nás núti starať sa o seba. Vzorce od rodičov, dobre sa uč, nájdi si prácu, založ si rodinu, už dnes nefungujú. Ak chceme mať nadupaný život, existuje jedna vec, musíme risknúť všetko. Tľapnúť si s takým partnerom, ktorý nás nebude chcieť udusiť, ale naopak bude s nami ochotný risk podstúpiť alebo aspoň istiť. Iba vtedy je možnosť v živote uspieť bez ľútosti v šesťdesiat päťke, či sedemdesiat dvojke. Som presvedčený, že úspech sa dnes dá dosiahnuť inak, ako mať na krku  bungalov na úver, dovolenku na splátky, auto na lízing, mať šéfa idiota a doma ženu, ktorá sa nás nebude chcieť ani len dotknúť, lebo práve niečo rieši na modrej sociálnej sieti (alebo chlapa, ktorý v kuse niekde je). Ten spôsob nosíme v kabelke alebo vo vrecku od nohavíc.

Jedlo začínalo byť na pohľad studené, začínal som byť hladný. Ani som nestihol chytiť príbor do ruky. Prišla ďalšia otázka, páni chceli vedieť, ako tieto moje myšlienky vníma moje okolie. Vtedy si hovorím haloooo, je dvadsiate prvé storočie, táto doba nechce ľudí, ktorí nemajú čas, či sa niekam neustále ponáhľajú. Takže, jedlo ešte chvíľu počká.

Mnohí nerozumejú tomu, čo robím. Nájdu sa medzi nimi lojálni ľudia, lebo som im v niečom pomohol. No väčšina ma ignoruje, vysmieva sa mi, no jedným okom sleduje. Najviac ma sledujú tí ľudia, ktorí pre nejaký záhadný dôvod nestláčajú srdiečka, či páči sa mi to. Nehnevám sa na nich. Vďaka nim hľadám iné možnosti, ako uspieť. Sem-tam sa nájdu ľudia, ktorí ma pošlú psychológovi, lebo si myslia, že som blázon a nie som normálny. Podľa nich by som mal mať ženu, dieťa, dom na hypotéku, auto na lízing, potichučky žiť, hlavne nevystrčiť z radu. Tým, že robím s bývaním, som chodil k ľuďom domov, poviem Vám, videl som, ako sme my ľudia schopní žiť. Ako sme schopní baviť sa s našimi deťmi, životnými partnermi. Čoraz menej vysvetľujem. Pochopia to aj tak len tí, ktorí robia na niečom podobnom, zvyšok klikne na srdiečko alebo páči sa mi to z lojálnosti, nezoberú si článok k srdcu, ani myšlienku. Na druhej strane to ani nechcem. Vyhovoria sa, ako tomu nerozumejú, nemajú čas na čítanie. Vlastne, ešte mi napíšu správu, že mal by som zlepšiť svoj štýl. Prechádzam procesom, učím sa vyjadrovať myšlienky písaným slovom. Viem, že moje články, videá, príspevky nie sú najlepšie, mohol by som použiť lepšie slová, slovosled, písať aktuálnejšie témy, ktoré pravé teraz trápia svet. Na druhej strane mince je to všetko ťažké, moje večery trávim za počítačom, na sociálnych sieťach, hľadám, tvorím, píšem, nahrávam. Bolí to, často som hladný, unavený, k tomu sem-tam ma bolí hlava alebo zub. Ak by som si mal brať rady k srdcu od niekoho, kto nič netvorí, len kritizuje, asi by som nenapísal ani ten prvý článok a ten bol naozaj strašný.

Prišiel k nám čašník, spýtal sa, či je všetko v poriadku, asi som ho začul len ja. Slušne som kývol hlavou. Začal som jesť, začínala ma bolieť hlava. Akonáhle dlhšie nejem, tak ma ide roztrhnúť, moju hlavu taktiež. Tváril som sa, že vlastne už za tým stolom ani nie som, nemal som silu, ani motiváciu pokračovať v rozhovore ďalej, nepoložil som ani jednu protiotázku. Zazeral som do taniera, rýchlo som naberal všetko, čo prišlo pod vidličku. Až keď nespustil jeden z nich, máme tak teda poslednú otázku. Pomyslel som si, že by mohli chcieť moje telefónne číslo, aby si ho zablokovali a nikdy by som sa im nedovolal. Lenže, chceli iba vedieť, či dostávam pracovné ponuky, či som OK s ľuďmi, s ktorými spolupracujem.

Dostávam ponuky, ale už len sporadicky. Skôr sú to nudné nezáživné nápady, chýba im myšlienka. Zatiaľ neprišlo nič veľké z čoho by som padol na zadok. Vlastne, mám jeden nápad, je to niečo moje. Zatiaľ je v zásuvke písacieho stola. Nič z toho nápadu neviem momentálne robiť, premýšľam nad tým. To je na teraz všetko. Viem, že mnoho ľudí okolo mňa mi nerozumie. Nie vždy podporuje, sem-tam hádžu pod nohy polená. Bolí to, keď pracujem na myšlienke prezentácie nového projektu a chalanisko, ktorý má povedať super, poďme do toho, mi položí desať otázok, ktorými mi naloží. Zrazu stojím pred otázkou, či ísť ďalej. Rozumiem aj tým druhým, že sa boja, majú svoje problémy. Lenže, môžem zhodiť všetko na druhých, akí sú nechápaví alebo si poviem, že to skúsim ešte raz, či to spravím bez ich vedomia. Teší ma, že po večeroch nachádzam potvrdenia mojich myšlienok na sociálnych sieťach od mentorov. Bez toho, aby sme sa o tom rozprávali. Poviem vám, tento posledný ma úplne nakopol, pokiaľ ma u nás ľudia otázkovali, zdržiavali, ten chlapík jednoznačne potvrdil správnosť plánu, na ktorom som pracoval. Bolo to, ako keby som objavil Ameriku len a len pre mňa.

Obed sme po tejto otázke v tichosti zjedli, nebol taký studený, ako sa zdal. S chalanmi sme sa nedohodli na spolupráci, no nebol to vyhodený čas. Spoznal som dvoch nových ľudí, ukázal som im príležitosť na ich projekt tam, kde ju naozaj mali. Je o dvoch ľudí viac, ktorí vedia, že michalbotansky.com je môj vedľajší projekt, vďaka ktorému dokumentujem, čím prechádzam, učím sa písať, všímam si reakcie ľudí, naberám nových kamošov, ale asi aj takých, čo sa moc kamošiť nechcú. Títo páni mi len potvrdili, že písať sa oplatí. Jeden z nich si založil vlastný blog ešte v ten večer. Ten druhý si otvoril svoj kanál na červenej sociálnej sieti a všade sa nahráva. Takže, niekedy sa oplatí žiť ako posledný, inokedy ako prvý deň, či pokus. Vlastne, vďaka nim vznikol ďalší článok. Možno sa k nemu o niekoľko rokov vrátim a poviem si, človeče to čo si mal v hlave alebo nepoviem.