Type your search keyword, and press enter

Signály z hora

michal_botansky_blogger_sport_signal

Buchol som si hlavu a poriadne. Našťastie nosím prilbu, tak to až tak nebolelo. Nadával som, ale bol som šťastný, že sa mi nič horšie na tom traily nestalo. Niečo si asi mám všimnúť. Raz dávno som vyťahoval z poličky ovsené vločky. No a nejako som vysypal otvorenú ryžu. Bola všade, myslím, že ešte teraz je. To bolo upratovania. Skoro ma porazilo.

Verím, že takéto signály niečo naznačujú. Buchnutie hlavy som zobral, že si mám lepšie všímať príležitosti, ktoré sú okolo mňa. A mal som sa rozhodnúť, ktorej sa budem venovať celý.

Táto doba prináša so sebou obrovské množstvo vedomostí, informácií, ale aj to, čo vie brať pozornosť, či pokúšať. Som už veľký, viem, že všetko nikdy nezažijem, nebudem vedieť. Také tie myšlienky, že zažiť čo najviac – nie som si istý, či to je najsprávnejšie. Skôr si myslím, že je lepšie žiť tak, aby to bolo viac intenzívnejšie. Ale, to už je na každom z nás, čo si vyberieme.

Keď som rozsypal ryžu niekto mi povedal, že podľa všetkého mám pred sebou príležitosť, ktorá mi môže zmeniť život. Asi ju nevidím alebo odmietam, lebo pôsobí, ako veľa drobnej práce a je to niečo, čo som zatiaľ neskúsil. O pár týždňov som zmenil celý svoj život a začal novú životnú cestu. Poviem Vám, do dnešného dňa to celé so mnou otriasa.

Akonáhle príde do môjho života niečo nové, nepoznané, mám tendenciu odmietať. Snáď to máte inak. Škatuľkujem, porovnávam z minulými skúsenosťami, zážitkami. Lenže, tu je veľmi dôležitý fakt, ktorý sa dosť ťažko uvedomuje pod emóciami odmietania.

Ak príde do môjho života niečo nové, čo som doteraz ešte neskúsil, ako môžem takéto situácie podľa predošlých skúsenosti porovnávať? Strach z nepoznaného je veľký. Strach, že si vyberiem odlišnú cestu ako kamarát, mamina, spolužiaci je taktiež namieste, veď čo si budú o mne myslieť. K tomu si ešte domotám hlavu a vymyslím príbehy, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani najlepší sci-fi spisovateľ.

Čo keď to, čo pôsobí odlišne ako spoločnosť udáva, je pre mňa lepšie a prinesie mi to, o čom snívam? Čo, keď tie vymyslené príbehy ma chcú ochrániť z parádnych zážitkov? Zvyčajne nič len tak nevstúpi do môjho života. Odmietam byť ignorant alebo ten čo neprijíma. Veď predsa koľko parádnych vecí, začalo tak, že ani nemali začať.

Snažím sa nájsť v sebe odvahu a niečo s tým urobiť. Jasné, že sem – tam budem mať aj pochybnosti, otázky, či to robím správne. Sem- tam zájdem do slepej uličky. Lenže vzdať sa môžem hocikedy.

Ja chcem od života a od seba ísť cestami, ktoré nie sú až tak moc vychodené. Zatiaľ nepoznám všetky skratky, spojky, rázcestia. To ani nie je treba. Skúšam, všímam, pozorujem.

Tuším, že ak budem odmietať príležitosti, nebudem vnímať signály, sa asi stane niečo, čo nechcem, aby sa stalo. Môžem premeškať najlepšie príležitosti. Lebo si budem nahovárať, že za rohom na mňa čaká lepšia. To ale však tak nemusí byť. K tomu tých malých -veľkých príležitostí nebude až tak veľa za život.

My ľudia vieme byť neskutočne čudní. Zvyčajne si všímame tie najlepšie veci, zážitky, ľudí až keď odídu z našich životov. Potom hráme divadielka pred sebou, že aj tak to nebolo to ono. Ako môže byť pre mňa niečo pravé alebo ľavé keď som to neskúsil? Ako môžem tvrdiť, že to nebolo správne, keď som tomu nedal ani šancu? Ako môžem odmietať niečo, čo sa mi premáva podnosom a ja to posudzujem podľa toho, čo som doteraz zažil?

Odmietam byť už viac zhorknutý, utrápený, žiť v minulosti, lebo sa niečo totálne pokašľalo. Veci sa dejú, robím rozhodnutia, hýbem sa, robím chyby, ale sem -tam trafím do čierneho. Všímam si signály, že sa mám pozerať pred seba. Rozhliadam sa okolo seba, hľadám, skúšam. Veď ten život za to stojí.

Ak nedám životu a príležitostiam šance lebo chcem mať pokoj, aby doma do mňa nerýpali, predavačky v obchode po mne nezazerali, kamoši ma neodpísali, je dosť možné, že všetko to najlepšie nechám nepovšimnuté na cestách.

Teraz nemám na mysli, že mám ísť po každej príležitosti. To nie je ani len možné. Mám v sebe hlas, pocit v bruchu, ktorý našepkáva a zvyčajné to robí nad slnko dobre. Len častokrát to robí úplné potichu. Áno, pocity môžu klamať. Čo neklame je trebárs ako sa druhí správajú k ľuďom. To prezradí o nich, nás čertovsky veľa.

Dámy majú taktiež takéto hlasy a k tomu ich telo vie pekne krásne navigovať a poukázať na to, čo je správne a čo nie. Len majú nádherné mysle, kde sa píšu šialené príbehy, ktoré majú tendenciu ničiť všetko to, čo by mohlo byť pekné. Verím, že nie všetky ste spisovateľky katastrofických scén. Baby všimnite si svoje telo a ako sa správate pri ľuďoch, príležitostiach ktoré sú okolo Vás. Ako sa cítite? Utekáte domov, či dávate tomu šance? Necháte sa unášať? Chcete ich okolo seba? Či hráte hry?

Stačí sa lepšie pozrieť, na pár chvíľ netvoriť likvidačne príbehy v hlave. Možno práve hlas, telo povie áno, alebo nie tej príležitosti, ktorá je pred Vami. Ale, ak sa budú vymýšľať scenáre, komplikovať veci je dosť možné, že sa nikdy nedozviete, či bola alebo nebola.

Ak niečo v živote neznášam, je to ľútosť. Sebaľútosť, ktorá mi hovorí, že som mal vystúpiť a povedať čo cítim, snažiť sa o niečo. Lebo sedieť na gauči a pozerať sa ako mi príležitosť a život uteká pomedzi prsty, je pekne na prd.

Také tie hlúposti, že príde ďalšia, asi to tak nemalo byť, si už nenamýšľam. To nevedie k ničomu. Ja verím, že príležitostí je okolo mňa veľa. Len mnohé z nich sú také tie bežné, na istotu. Ale len niektoré vedia zmeniť život, či posunúť ma tam, kam sa mi ani len nesníva.

Prosím, všímajme si signály. To čo máme pod nosom. Lebo raz môže byť neskoro. Netvrdím, že ďalšie kroky príležitosti nemusia byť správne. Tvrdím, že ak budem čakať, zdráhať sa, vyčkávať na lepšiu príležitosť, je možné, že taká nepríde. Nemôžem dávať svetu najavo pocity odmietania. Veď je dosť možné, že si vytvorím zvyk a začnem odmietať všetko, bez ohľadu na to, či to je dobré pre mňa. Žiť život plný odmietania nie je asi dvakrát najlepšie. Veď schválne, ako chcem niečo prijať, keď odmietam?

Ak si všimnem, spravím krok a nepodarí sa, bude to bolieť. Bolesť, ktorú zažijem, keď neurobím nič, je omnoho väčšia. Verím, že signály dostávame preto, aby sme si všimli to, čo máme pod nosom. Lebo to okolo nás chce, aby sme si všimli. Nič nechodí do našich životov len tak. Zbytočné neškatuľkujme, že má o tristo rokov viac, nie je z nášho sveta, že je to ťažké, mama by ma naháňala, ak by sa to dozvedela. Ten život je náš, ak ho tak žiť nebudeme, budeme žiť životy druhých ľudí.

Pozdravujem všetkých, čo si nevšímame príležitosti, signály. Odmietame ľudí, ktorí sa okolo nás snažia, dávame do popredia upratovanie, kamarátov, výhovorky, len preto, aby sme neskúsili niečo odlišné, čo nám priniesol život. Nielenže ubližujeme sebe, ale aj druhým. A k tomu nebudeme poznať to, čo sa za tými dverami ukrýva pre nás. Nabudúce, keď budeme fňukať za nespravodlivou minulosťou, najskôr sa pozrime do zrkadla. Je dosť možné, že máme zašpinenú optiku.

Len zatiaľ čo snívam o niečom dokonalom. To dokonalé môžem mať pred sebou. Môžu na mňa padať koreničky z poličky, buchnem si hlavu, mucha mi vletí do oka, či sa zježím so schodov. Energia, ktorá je okolo nás, nám ukazuje haló zobuď sa, toto stojí za preskúmanie. Veď už niekoľkokrát sme odmietli dať niekomu ruku. Tak sme boli zhodení a kúsok ďalej nám tá ruka už nevadila.

Hnevá ma, keď vidím koľko ignorácie a hier je naokolo. Ako môžeme pozerať po večeroch myšlienky o láske vzťahoch, ideálnej komunikácii, lepšom živote, keď zrazu sa nám zjaví pred nosom a nie sme schopní odpísať na správu( ale nám, keď niekto neodpíše..). Chápem. Nemá hnedého škrečka, ale bieleho, má o centimeter kratšie vlasy. Všetko veľké(láska, život, vízie) berú všetko, nenechajú kameň na kameni. Rúcajú staré nepotrebné. To, však asi neobjavíme, ak sa hráme na nedostupných. Budeme počúvať svoje staré skúsenosti, rodičov, dedkovcov, spolužiakov, alebo plávať v bezpečných vodách. Je dosť možné, že neskôr budeme ľutovať, keď nie všetko, možno len maličkosť, mohli sme to skúsiť. Veď vlastne takéto príležitosti chodia do života len raz, možno dvakrát. A to si ich ešte musíme všimnúť.

Ešte maličkosť. Sem- tam dostaneme signál, príležitosť aj od okolia. Aký si mal/mala deň? Chcem Ťa počuť. Jedla si? Môžem Ti pomôcť? Mám pre Teba čokoládu. Verím, že to dokážeš. Povedz mi, čo Ťa trápi. Môžeš mi veriť. Myslel som na Teba. Toto nie je sebeckosť ani samozrejmosť. Máme pred sebou úprimnosť, ktorá sa vo svete už až tak nenosí. Nie nevyprchala, je tu a často ju máme práve pod nosom. Ak nám niekto ukáže svoj svet, pocity, podá ruku, čo i len pre maličkosť, prinesie čokoládu, keď sa niečo rozsypalo, ale aj povie prepáč, aj to sú signály.

Rozumiem, že ak sme v minulosti zažili popálenia, buchnuté kolená, lakte, tak nie je jednoduché uveriť, všimnúť si. Ak som zažil v práci zlú skúsenosť, ako dlho budem čakať pokiaľ si nájdem novú? Ak ma sklamal človek, tak sa idem zahrabať pod zem?

Je fajn si všimnúť signály, príležitosti aj z okolia, je fajn sa pozbierať od náročných životných situácií. Mám taký pocit, že najhoršie, čo môžem urobiť je prestať si všímať, skúšať. Nielen, že mi veľká časť života utečie, ale môže ujsť aj tá jedna príležitosť, ktorá mala zmeniť všetko.

Prosím dávajme druhým najavo, ak sa nám páčia, nehrajme hry. Odpisujme na správy. Keď nechceme, aby nás niekto balil, povedzme to na rovinu. Povedzme životu áno, nebuďme zahrabaní pod zemou. Je dosť možné, že sa nám tam nič nestane. Ak sa nám má niečo stať, môže to byť pekné, len sa pozerajme pred seba. Ak je to príjemné pre nás, dajme tomu celému súhlas, šancu. Nie nezničí nás to, práve naopak. Lebo tie skutočné najkrajšie veci neničia. Teda ničia, ale iba to, čo je nepotrebné.

Hovorí sa, že tento svet chce, aby sme mali rovnaké sny, životy, bolesti, dovolenky, veci. Hádali sa, rozdeľovali, osočovali. Všímajme si príležitosti, aj keď nevyzerajú tak, ako chceme na prvý pohľad. Možno práve tie ukrývajú najkrajšie poklady. Nikto z nás nie je ideálny, ani príležitosti, ktoré sú pred nami, ale ak budem všetko odmietať, otváram si cestu do pekla a to je nad slnko isté. Len pozor na hlavu, sem -tam ešte prídu pokusy, aby sme sa pozreli pred seba a tie koreničky, ktoré vyletujú z poličiek dosť bolia. Veď predsa tento svet chce, aby sa nám tu páčilo, len mu poďme oproti.

Byť tým, kým som a viac

Michal_botansky_bloger_Byť-tým-kým-som-a-viac.jpg

Malé každodenné kroky, náhodné schôdzky, ale aj byť aktívne aktívny. Pozor, nie utekať od života, viac utekať k nemu. Áno, bude na ceste veľa šťastia, náhod, nehôd, pokašľaných príležitostí, ohnutých chrbtov, zatnutých zubov, ale aj sem-tam nejaký ten potlesk.

Bolo to minulý týždeň, keď sme telefonovali pracovne ohľadom jednej z našich stavieb. Asi niekde na konci rozhovoru som dostal otázku, či priniesol tento rok to, čo som očakával. Zamyslel som sa a prišlo akési sklamanie, že sa mi nepodarilo dosiahnuť dva hlavné body, o ktorých som bol rozhodnutý, že ich splním. Jasné, že si môžem sypať popol na hlavu. Po bitke je každý generál. Všetko, čo som robil, som robil najlepšie, ako som vedel.

Rok 21 priniesol behy v Štiavnických kopcoch, otužovanie v tajchoch, pracovnejšie nasadenie, rozšírenie tímu, aktívnejšie činkovanie, vylepšený jedálniček, prišli noví ľudia, staré priateľstvá sa posilnili, pribudli projekty, nové výzvy, ale aj pokašlané príležitosti.

Nechystám sa robiť žiadne záverečné hodnotenia. Možno neskôr spomeniem lekcie, ktoré považujem za cenné. Životné obdobia môžeme ohraničovať nielen rokom, ale aj dosiahnutým cieľom, zmenou či niečím iným. Hm, niečím našim.

Po telefonáte som bol pár hodín na seba naštvaný. Nie preto, že som sa nepokúsil, práve naopak. Pokusov bolo viac ako dosť, viac mi vŕta v hlave, či je vôbec možné dosiahnuť vytýčený cieľ. Lebo podľa toho, čo je okolo mňa vytvorené, mám takmer nulové šance na to, aby som naštartoval moje pomyselné Ferrari. Teda aspoň zatiaľ.

Nevzdávam sa, no nebojujem. Neznášam súperenie. Podľa mňa je pre každého množstvo príležitostí a každému sa ujde. Snažím sa byť sám sebou, aj keď niekedy sa prichytím, ako sa so mnou moje druhé sebecké ja zahráva. Viem, že sa nebudem každému páčiť. Je to v poriadku. Čo ma najviac zaujíma je, stať sa najlepším, akým môžem.

Hľadám cestu, spôsob, možnosti, ako dosiahnuť stanovené méty. Možno som už všetko objavil a mám iba pospájať malé body. Veď čo keď to je ľahšie, ako sa zdá. Nie vždy svet potrebuje počuť môj názor, vidieť úsilie, vnímať výsledky. Tak isto nie vždy dostanem šancu, nie vždy som na rade.

Viem, že okolo mňa sú skvelé príležitosti, ako preraziť, či zapadnúť prachom. Tuším, že mám byť lepší ako som bol včera. Sú dni, ktoré bolia a potom sú dni, keď je radosť. Baví ma život, to, čo sa deje okolo. Mám rád to, čo robím. Je nad slnko jasné, že chcem viac. To, že dnes neviem o živote nič, nemusí hneď naznačovať moje výsledky. Ak chcem čokoľvek dosiahnuť, musí sa niečo stať a zvyčajne by to malo byť mojím pričinením. Možno sa to nepodarí tento rok, lenže skúsiť môžem aj nabudúce.

Všimnúť si

O tom ako si všimnúť príležitosť

Sú veci, ktoré máme urobiť rýchlo a potom sú tie, kde máme byť trpezliví. V múdrych knihách sa často píše o tom, že rýchlo by sme mali robiť všetko krátkodobé. Staviť na trpezlivosť je správnejšie z dlhodobého pohľadu.

Premýšľal som, ako sa mi podarilo v práci dostať k príležitostiam. Najskôr som bol presvedčený mojej  nenahraditeľnosti, potom prišlo namýšľanie o dokonalosti. Neskôr uvedomenie, že naozaj som nič nespravil. V týchto chvíľach si uvedomujem, ako tie príležitosti už dávno boli na mojom pracovnom stole, len som si ich všimol a niečo s nimi urobil.

Trvalo a ešte trvať bude pokiaľ sa dostanem na miesta, o ktorých snívam a možno okolo nich niečo aj robím. Zo začiatku som sa bál, že nestihnem nič. Akosi som sa obklopil ľuďmi, ktorí sa smiali mojim snom, mne, tomu, čo robím. Jeden z nich som bol aj ja. Dali mi jasne najavo, že som nikto a ak v rýchlosti niečo nedokážem, tak ma vymenia, vyhodia alebo proste nebude o čom. Nevedel som, čo je správne, stavil som na vzdelávanie a k tomu som hľadal ľudí, ktorí namiesto výsmechu podporia.

Priznám sa, uveriť okoliu nemusí byť najsprávnejšie.  Ešte horšie je ísť sám proti sebe. Veľmi ťažko sa verí v seba, vo svoje sny, keď všetko ide proti nám. Neviem, koľko času som stratil, ani získal. To ukáže história, knihy, filmy a podľa všetkého výsledky, ale aj nesprávne rozhodnutia.

Môžeme byť hocijako dobrí, nemusí sa nám nikdy podariť čokoľvek vytvoriť. Okolo nás sú príležitosti, ktoré niekto už dávno vymyslel. Preto jedno z ďalších tajomstiev života by mohlo byť si ich všimnúť. Nie každá bude tá správna pre nás. Možno nás prinesie k ďalším alebo sa nestane nič. Je viac ako isté, že každá bude chcieť čas, prácu navyše a samozrejme bude treba niečo dať. Možno to budú ľudia z okolia, koníček, dovolenka alebo aj náš celý svet.

Za každou všimnutou príležitosťou sa niečo ukrýva. Chcel by som poznať odpoveď, čo by to mohlo byť ešte pred tým, ako si vyhrniem rukávy. Tak isto by ma zaujímalo, prečo som neuspel tam, kde iní áno. Prečo až dnes si uvedomujem, čo mám na pracovnom stole. Vlastne je to nepodstatné, ten čas uplynie tak či tak a aspoň sa niečomu priučím.

Kríza alebo príležitosť

Kríza alebo príležitosť

V predchádzajúcom článku bol opísaný skutočný príbeh človeka, ktorý  mal presvedčenie o tom, že je nedotknuteľný, nenahraditeľný. Lenže svet sa dostal do situácie, s ktorou takmer nikto z nás nemá skúsenosti a  mnoho z nás ostalo doma, k tomu ešte aj bez práce. Priznám sa, tak trochu, možno ešte aj viac, daná situácia zatriasla aj mojou stoličkou. Prišla v najnevhodnejšej chvíli, u nás v práci sme boli pred ukončením troch dôležitých projektov.

Jednoducho okolo nás sa dejú udalosti, za ktoré si môžeme sami alebo nemôžeme. Vedia spôsobiť katastrofy, zemetrasenia, spomalenia či dostať k novým príležitostiam. Vždy máme dve možnosti, buď sa necháme ovládnuť panikou alebo dáme emócie bokom a nájdeme príležitosť. Vôbec nezľahčujem žiadne okolnosti v žiadnom čase, keď ide o náš život či blízkych. Ak naša loď ide cez búrku, vlieva sa do nej voda, je mimoriadne ťažké sústrediť sa na niečo iné, ako na vylievanie vody z paluby. Lenže ak budeme len vylievať vodu cez palubu a nebudeme sa venovať kurzu plavidla, rýchlosti, posádke, je možné, že skončíme na plytčine či narazíme o skaly.

V mnohých situáciách, keď som sa dostal do slepej uličky a nevedel som, čo ďalej, teda kam ďalej, som sa vždy stiahol do ulity a ani za toho čerta ma nikto odtiaľ nevedel dosať. Poviem Vám, je  pekne na nič byť v akomkoľvek tmavom otvore. Boli to obdobia, keď slová ako televízia, flákanie, panikárenie, katastrofické scenáre boli u mňa na každodennom poriadku. Neviem, či to k niečomu prispelo, ale bolesť z tých období cítim dodnes pri pomyslení, aké zbytočné to celé bolo.

Čím viac sledujem úspešných ľudí, tým viac si uvedomujem, že úspech je akási súhra každodenných malých krokov, ktoré sú vykonávané dlhodobo. Preto som teraz presvedčený, že uspieť je jednoduché. Teda pokiaľ budeme robiť malé úlohy po dostatočne dlhý čas, máme obrovskú šancu uspieť. Je samozrejmosťou, že sa dostaneme na miesta odkiaľ sa nebudeme vedieť ďalej pohnúť. Vtedy pridajme plyn a neprestávame. To, že nevidíme možnosti, to neznamená, že možnosti neexistujú. Preto mnohé životné katastrofy často vedú k obrovským príležitostiam so šťastným koncom.

Dnes, ak sa pozerám späť na svoje činy, asi by som určite niektoré z nich zmenil a spravil inak. Lenže, ak by som ich vtedy neurobil, nemal by som dnešné skúsenosti. Jedno bez druhého nebude fungovať. Takže netreba byť na seba moc prísny, to za nás robia druhí. Čo v obdobiach, keď nevidíme svetlo na konci tunela? Pridajme plyn. Úvahy, filozofovanie, niekoľkoročné premýšľanie nám dokážu priniesť mnohé odpovede, ale podľa všetkého sa minulosť nezmení. Čo môžeme spraviť, je začať ešte raz, no nie od začiatku.

1: On-line svet

Mnoho z nás stále podceňuje všetko, čo nie je možné chytiť do ruky. Vlastne mnoho mojich kamošov si myslí, že nerobím nič, len sa fotím, kamerujem a flákam sa. Už nevysvetľujem, kašlem na to. Nepohnem sa ďalej, ak budem pri každom vysvetľovať moje dôvody, prečo niečo robím tak. Mojou úlohou je pochopiť, že tam vonku máme nástroje, ktoré nám vedia uľahčiť, urýchliť, zlepšiť mnoho úloh. On-line svet nie je nástroj, je to priestor, kde môže vzniknúť čokoľvek, čo má, ale aj nemá zmysel pre ľudí, systémy, siete, ktorí tomu uveria. Nech ide o službu, produkt alebo aj o nič.

Videá, články, príspevky
Dokumentačné – ukazovanie, čím prechádzame v každodennom živote
Vzdelávacie – vyučovať okolie v tom, v čom sme dobrí
Zábavné – zabávať svoje okolie

Príspevok na Facebook, Twiter, Linkedin, fotka na Instagram či zábavné video na TikTok  môžu mať obrovský význam pri budovaní značky, pútaniu pozornosti a v neposlednom rade odborný rast jedinca, ktorý sa vydal na takúto cestu. Samozrejme nikdy nezabudnime na silu YouTube.

2: Off-line svet

Byť obratný, poznať ľudí je mimoriadne dôležité. No dôležitejšie je, aby sme boli poznaní a rozpoznateľní tam vonku. Ak správne usporiadame náš čas, tvorbu vo svete on-line, dostaneme “nespravodlivú výhodu”. Budeme si môcť viac dovoliť fungovať vo svete pracovných schôdzok s jednotlivcami, tímom, priateľmi, rodinou. V prípade mimoriadnych situácií sa môže na istý čas osobný kontakt prerušiť, lenže to môže byť aj s on-line svetom. „Hej čo robíš,“ či pridržanie dverí,  začali už mnoho priateľstiev.

Telefonáty, listy, schôdzky
Sviatky, výročia – blahoželajme, je to milé
Pozdrav – vždy podajme ruku a pozdravme
Úsmev, podržanie dverí – robme svet lepší

P.S: Ak budeme telefonovať cudzím ľudom, ktorých nepoznáme, najmime si na to niekoho. Bude to pôsobiť profesionálnejšie a budeme mať väčšiu úspešnosť. Nezabudnime, každý profesionál má okolo seba tím. Verte či nie, každý sa rád stretne s profesionálom, ktorý vie.

Je možné, že prídeme o všetko, nedosiahne nič alebo sa z nás stane hviezda. Budú si z nás uťahovať alebo stavať na pomyselné piedestály. Nemusíme byť najlepší, no musíme vytrvať. Je jasné, ak pracujeme, naša práca je  marketing, prezentácia, odporúčania, inak povedané, je pre nás všetko. Môžeme mať najlepší produkt, službu pokiaľ  ľudia nebudú vedieť, čo a kde robíme, podľa všetkého neuspejeme. Netvrdím, že je možné vykonávať všetky druhy prác on-line, tvrdím, že všetky práce je možné propagovať on-line. Akákoľvek kríza, stagnácia prináša zo sebou nový štart. K tomu sa môže stať, že tí, čo mali kilometrové náskoky budú štartovať kilometre za nami. Teda pokiaľ využijeme takéto obdobie na zlepšovanie, tvorenie, plánovanie a pri najbližšej príležitosti vystrelíme.