šport

Pohyb, šport a to všetko okolo toho

20. apríl 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Práve ukončujem moju prvú sezónu bežkovania. Koniec bol takisto ťažký ako začiatok. Náročná zamrznutá neupravená trať, silný vietor, zima. Netrúfol som si ísť rýchlo, bál som sa zranení a neveril som si pri ovládaní bežiek na ľade a jamách. Zmieril som sa, že prejdem posledných pár kilometrov, bude fotka a pôjdem domov. Lenže o hodinku takmer všetky ľady povolili a tak padlo dvadsať odbežkovaných kilometrov. Rozlúčka ako sa patrí, s peknou fotkou, bez pádov, milý rozhovor a aj sa zamakalo.

Ono to všetko vzniká náhodne. Nejako prišiel beh, činky, prestávka, florbal, tenis, snowboardovanie, flákanie, bežky a plávanie. Každý šport ma preniesol určitým životným obdobím. Vďaka nim som začal viac jesť, starať sa o seba. Narástlo brucho, potom sa zhodilo, prišla aj manažérsko – líderská úloha v tíme. Prekonávanie samého seba, disciplína, vytrvalosť, dlhodobosť, počúvať vlastné telo, sem-tam sa s niekým poradiť, pochopiť dôležitosti správnej obuvi. Nájdenie odvahy, pokory, sebavedomia, odhodlania, že teda keď už, tak do každého počasia, akýchkoľvek pocitov, chutí.

Nájsť vnútornú motiváciu je azda to najťažšie, nielen pri dlhodobom športe, ale aj iných aktivitách, vzťahoch, práci, budovaní, rodine je azda to najdôležitejšie. Po ceste sa budeme vyvíjať, meniť, zdokonaľovať, takže je úplne prirodzené, ak sa zatúlame, zabudneme, nestihneme, odflákneme, zmeníme kurz, ale aj seba. Je to v poriadku, len sa nezaseknime doma na gauči, narastie nám brucho alebo zadok.

Túto zimu som vynechal jeden beh pre lejak. Zo začiatku som nevenoval pozornosť pravidelnosti, všetko sa točilo, ako nevládzem, nemôžem, nejde to, nedá sa, nie je kde. Strava bola podceňovaná, ale aj oddych, spánok, vitamíny, oblečenie, obuv, všetko bolo len také, nijaké. Prvé bežecké topánky boli oslava, len chvíľku trvalo ich rozbehať. Bežky? Prvé bežkovanie skončilo otázkou, ako toto môže mať niekto rád. Po preplávaní úvodnej dĺžky bazéna som chcel ísť domov.

Premýšľam, čo vlastne je za tým mojim športovaním. Sú to výhovorky, aby som mohol zjesť viac jedla, lepšie sa cítil, bol vo forme? Lenže bolesť, zranenia, nechuť, trpenia či prekonávanie lenivosti nie sú tak jednoduché ako pôsobím na fotkách a videách. Taktiež stoja viac ako koláčik navyše na večeru.

Keď som začínal robiť šport, v prvej etape som chcel vyzerať dobre, mať svaly a tomu som prispôsobil všetko. Niekoľkohodinové cvičenia, veľmi veľa jedla, kopec prepotených tričiek a cvičilo sa. Druhýkrát ma šport preniesol po prestávke takmer všetkým. Prežil som prvý odbehnutý kilometer, nesprávne oblečenie, obuv jedlo. Činkovanie ma vyfackalo úplne, nedarovalo mi nič. Otužovanie bolelo. Pri bežkách ma varoval náhodný pán, aby som bol opatrný, lebo si môžem ublížiť.

Mnoho športovcov okolo mňa je o mnoho lepších ako ja. Majú lepšie časy, kondičku, techniku, výstroj, znalosti. Obdivujem ich, je radosť pozerať na nich. Tak isto je skvelé pozerať sa na tých, čo sa snažia. Inšpirujú ma k lepším výkonom a ešte, keď ma niekto pri prebiehaní povzbudí: „Poďme ešte”. Skvelý pocit. Robím to isté druhým: „Už iba kúsok a ste v cieli.” Podpora jeden druhého nestojí nič a ten druhý možno o dve sekundy bude mať lepší čas.

Šport je nebezpečný, či ide o môj beh, bežkovanie, otužovanie, cvičenie. Ak sa unavíme, preceníme svoje sily, prichádzajú zranenia, bolesti. Robím to, čo mi prináša kondičku, skvelé pocity, príručky, víťazstvá, lekcie, taktiež prehry. Objavujem nové možnosti pohybu, miesta, výzvy, seba samého. Nikto sa nepozerá, nemusím kopec vybehnúť, bežať celých pätnásť či dvadsať kilometrov. Je fajn si zobrať prestávku, vydýchať, či vytvoriť žlté srdiečko v snehu. Nie vždy viem ísť dobre, únava, bolesti, nesprávne nastavená strava z predchádzajúceho dňa, zlý spánok, málo vody. Tak isto je skvelé potlačiť svoje limity a skúsiť.

Psychohygiena, vypustiť všetko z hlavy. Je to medzi mnou a kopcom alebo zablatenou poľnou cestou, päťkilometrovým stúpaním zasneženým lesom. Hľadám miesta, kde je menej ľudí, kde môžem byť sám so sebou. Môžem zakričať, nadávať alebo sa tešiť. Dôvod na pohyb sa nájde vždy. Za mňa je to fotka s východom slnka, adrenalín pri zjazde s kopca, pocit dobre odmakaného výkonu, odreagovať sa, zabudnúť či len tak pre potešenie. Nech robíme akýkoľvek šport, je to skvelé. Môžeme byť amatéri, začiatočníci, machri, profíci je to jedno. Nechá nás robiť to, čo chceme. Ak sa chceme posunúť ďalej, bez tréningov to nepôjde. Dôležité je aj tak niečo úplne iné, a to iné máme každý v sebe. Práve taká tá vec, maličkosť, pocit, svetielko, rozhodne, či dnes ľahneme na gauč alebo pôjdeme von.

Kopce

16. február 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Sú dni, keď jednoducho nemám námet na článok. Zvyčajne sa tak deje, keď je mnoho stresov okolo alebo nuda. Ide o obdobia, keď chcem iba prežiť deň a nie tvoriť. Aj nasledujúci článok sa tvoril ťažko, neskoro, bez akejsi motivácie ísť ďalej.

Najťažšie sa pohybuje dopredu, keď veci idú proti nám. Je to nad slnko jasné, vieme to všetci. Vždy máme dve možnosti: skúsiť ďalej alebo vykašľať sa na to. Teóriu ovládame, lenže keď príde na lámanie chleba, emócií, tak nie každý z nás ide dopredu so zodvihnutou bradou. Je to úplne v poriadku, každý z nás odlišne reaguje na totožné situácie. To je dobré pripomenúť, že všetci sme dobrí v niečom inom.

Mám rád šport, pretože okrem pozitívnych okrášľovacích bonusov na telo ma dostáva do situácií, kde ide naozaj o veľa. V tomto období sú to behy na lyžiach. Netušil som, že bežkovanie by mohlo byť náročné. Na začiatku si človek povie, dám si bežky a idem. Vlastne, prvé bežkovania ma vôbec nechytili, úplne nič, žiadna emócia, pocit. Ešte som sa sám seba pýtal, ako toto môže mať niekto rád. Mám rád dlhodobé spolupráce, takže bolo nad slnko jasné, že sa bude ešte skúšať.

Na rovinkách som spadol, nevedel som udržať rovnováhu. Prvé hore kopce boli náročné, no a jazde dole kopcom som sa vyhýbal. Nevedel som brzdiť. Takže môj tretí pokus na bežkách bol o bežkovaní do kopca. Teda, pokiaľ som neprišiel na koniec kopca. Nebolo na výber, jazda kopcami začala. Ak bežkujete, viete, ako bežky nemajú brzdy. Veľmi ťažko sa ovládajú vo väčších rýchlostiach, hlavne dole kopcom. Pády boli prirodzené, jednoducho museli prísť. Ostatní bežkári sa na mňa pozerali a sem-tam sa niekto aj zasmial. Bolo mi to úplne jedno. Po každom páde sa muselo ísť ďalej. Čo bolo úplne skvelé, najväčší dole kopec zjazd sa ustál bez pádu.

Veľmi podobný príbeh mala aj Čertovica. Sú tam tri náročné klesania, kde za veľmi krátky čas je možné nabrať nekontrolovateľnú rýchlosť. Naozaj ovládanie bežeckých lyží chce veľa tréningu a dole kopcom ešte viac. K tomu uhýnať sa ďalším bežkárom, ktorí nepoznajú pravidlá či turistom. (Jazdi sa vždy vpravo, vždy má prednosť bežkár, ktorý ide dole kopcom, turisti majú šliapať za krajnicou, nie po trase.)

Na prvýkrát som dva z troch zjazdov nezvládol. Pád bol bolestivý a zvyšok tretieho klesania som musel vyzuť lyže, nebol som schopný pokračovať ďalej. O týždeň neskôr sa zvládli všetky tri zjazdy bez pádu. Poviem vám, to bolo radosti, kričalo sa na celý les. Áno, možno boli lepšie podmienky, počasie a podobne, ale bez pádu. Šlo sa rýchlo, brzdilo sa všetkým, dýchal som zhlboka a pri každom hrbole šlo v hlave kľud, pod ďalej, ustojíš to.

Nemám najlepšiu techniku, ani znalosti, určíte tak isto výstroj. Mám za to chuť sa posúvať ďalej, pevnú vôľu, že jedného dňa sa naučím bežkovať. Veľakrát ide všetko proti tomu, pokiaľ sa dostanem na trať. Veľa váham, či vôbec mám ísť, je to ďaleko, sneží, mrzne, fúka, aj tak ma bude všetko zase bolieť.

Pod tlakom sa rastie, dosahujeme veľké výkony, lenže pozor. Nemôžeme byť neustále vo vysokých otáčkach, tak isto je dôležitá regenerácia, oddych. Vrcholový športovci hovoria často, že tí najlepší vyhrávajú preto, lebo dokážu najrýchlejšie zregenerovať. Preto cítim potrebu zachytiť tieto myšlienky na blog, aby som sa k nim neskôr mohol vrátiť a ubezpečiť sa, že schopnosť premieňať výkon na výsledky je super dôležitá, no tak isto je dôležitá schopnosť regenerácie.

Všetky hore kopce sa raz skončia, dole kopce taktiež. Techniku jazdy sa naučíme trénovaním a kombináciou s teóriou. No pokiaľ všetko pochopíme, prepotíme mnoho funkčných tričiek. Tak isto sa nič nenaučíme, ak nebudeme robiť nič. Lenže raz za čas robenie nič je fajn, len by to nemalo trvať desať rokov. Verím, že sa uvidíme, niekde v kopcoch, trebárs na bežkách.

Musíš niečo vydržať

20. október 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ako to býva zvykom, z času na čas sa niečo pokašle. Niekedy menej, inokedy viac. Tentokrát toho bolo akosi viac naraz. K tomu neboli výsledky, čísla červené a nedarilo sa v ničom.

Môžeme byť akokoľvek silní, no každý z nás o sebe z času na čas zapochybuje. Sme bytosti plné emócií, neustáleho premýšľania a sem-tam aj domýšľania. Naozaj stačí niekoľko pokazených maličkostí a nie vždy sú naše reakcie ukážkové.

Často sa hovorí, buďme milí k druhým ľuďom, nevieme, čo prežívajú. Sami prežívame zmeny nálad, nadšenie, radosť, stres, tlak, zlosť alebo pociťujeme krivdu, lebo sme niekoho pustili na križovatke a ten druhý nás nie. Tu sme dva tábory, jedni z nás, čo sklonia hlavu a plecia a tí druhí, čo sa vykričia.

Za seba napíšem, vydržím veľa, no sú situácie, z ktorých ma ide roztrhať. Vtedy vypínam všetko, beriem si voľno, idem behať, čľapotať, či len tak sa flákať. Moja reakcia prichádza na druhý deň. Samozrejme, že sú situácie, kde musím potlačiť všetky emócie a nasadiť stopercentný profesionálny výkon.

Ako sa všetko na mňa lialo, stále prichádzalo niečo nové. Bolo len otázkou času, keď sa niečo muselo stať. Prepadla ma depresia a nechuť ísť ďalej. Najhorší je pocit bezmocnosti, keď som nevedel zvrátiť udalosti. Až som sa na jednej z pracovných porád posťažoval a vinil celý svet.

Až po moment, keď človek na druhej strane buchol po stole a zareval: „Miško, veď voľačo musíš zniesť. Absolútne nezľahčujem situáciu. No ešte raz, musíš niečo zniesť. Všetko vyriešime postupne.“

Ostal som zaskočený, prekvapený, no hneď v tom momente zo mňa opadla všetka nechuť, depresia a čo ja viem, čo ešte všetko. Ten človek nielen, že mal pravdu, ale sem-tam potrebujeme otcovsky dohovoriť.

Večer v kancelárií, keď utíchli telefonáty, emaily som začal premýšľať nad tým, čo som mohol urobiť lepšie, viac či inak. Neobviňoval som sa, lebo zas by som bol tam, kde som bol pred poradou. Po bitke je ľahko hodnotiť, filozofovať, čo by bolo keby. Lenže žiadne keby zatiaľ nezvrátilo minulosť.

Vždy konám tak, ako najlepšie viem. Verím, že každý z nás robí vždy najlepšie, ako vie. Robenie najlepšieho, ako vieme, nie vždy stačí, aby sme odvrátili situáciu, výsledky. Neverím, že niekto príde ráno do práce a povie, že tak teda dnes budem kaziť všetko, teda pokiaľ si koleduje o výpoveď. Je ľahko hodnotiť druhých pokiaľ nevieme, o čo všetko ide.

Je dobré mať aktivitu na odreagovanie, najlepšie fyzickú, kde sa vybláznime, uvoľníme zo seba energie, stres, paru. Tak isto je fajn mať okolo seba niekoho na opretie či na otcovské rady. Za seba môžem povedať, že pre mňa beh v kopcoch, či čľapotanie v studenej vode je jeden z najlepších vybíjačov zlosti, naštvania, sklamania, depresií a podobných pocitov. Športová drina je jeden z najlepších tréningov nielen do práce, vzťahov, ale do celého bežného života. Fyzické aktivity nám ukážu, čoho všetkého je naša myseľ a telo schopné dosiahnuť.

Hovorí sa, že sila, čo nás teraz tlačí, nás má v niečom zobudiť. Aj preto píšem tieto slová, aby som sa k nim mohol neskôr vrátiť a potvrdiť, či som vydržal. Je viac ako dobré vydržať, ale tak isto vypustiť paru. Zvyčajne tých najlepších výsledkov aj tak dosahujeme pod najväčším tlakmi. Veď vzdať sa môžeme kedykoľvek, len dnes to ešte vydržme a spravme najlepšie, čo vieme.

Ťah na bránu

16. jún 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Asi jednou z najťažších maličkostí bolo, uvedomiť si, že v práci, ale aj v živote je naozaj takmer všetko dôležité. Lenže sú oblasti, vďaka ktorým dýchame a potom sú tie, ktoré môžu ísť stranou. Najnáročnejšie rozhodnutie bolo a stále je, čo má pre nás väčšiu dôležitosť.

V mojej práci je úloha pre mňa úplne jednoduchá. Všimnúť si príležitosť a premeniť ju na niečo. Zjednodušene opísané, vidím, že niekto má loptu, ukážem sa, vypýtam si ju a čim skôr mám skórovať. Samozrejme, sú situácie, kde nie je vždy možné kopnúť na bránku, lebo nestojím v ideálnej pozícií, či ešte musím urobiť zopár kľučiek.

Píšem obrazne, všeobecne a je isté, že nie každý z nás má v práci skórovať. Nakoľko, ako vo futbale, tak aj v iných športoch je každá jedna pozícia dôležitá a nenahraditeľná. Lenže sem-tam sa stane, že skóruje aj hráč, od ktorého sa to neočakáva.

Pre mňa uvedomenie si dôležitosti skórovania je obrovské. Tak isto je na mieste mať víziu, myšlienku, pocit, emóciu, energiu, či vidieť to, čo si svet zatiaľ vôbec nevie predstaviť. Vždy vravím, že koleso sa musí roztočiť. To znamená, všetko potrebuje svoj čas. Mnohé nápady majú dozrieť v našich srdciach, hlavách, zásuvkách písacích stolíkov. Nie vždy je dôležitý správny čas, ten takmer nikdy nie je a zväčša nenastane. To len je len falošný pocit, ktorému sa ľahko chce uveriť.

Pamätám si, keď som nechával všetko na okolie, zbavoval som sa zodpovednosti a vôbec som nevedel, že ja som ten, kto môže dávať góly. V hlave som bol svoja vlastná obeť. Čo je skvelé, bolo a je pochopenie situácií, kde naozaj som mal smolu, či potreboval som netrafiť alebo rozhodca neodpískal faul na mňa. Lenže tak isto sú situácie, v ktorých som mal šťastie, rozhodca ukázal pre mňa výhodu, či podarila sa kľučka a následne parádny gól.

Ak dostanem kontakt, tak čim skôr si dohadujem pracovnú schôdzku. So súkromným životom je to podobne. Každej situácií nechávam čas, zvyčajne na druhý deň sa ozývam, niekedy dlhšie, podľa toho, ako vnímam energie, emócie, či mám chuť. Neverím na správny čas a ide ma roztrhať, ak mám čakať.

Nepotrebujem oslavy, že dávam góly, potrebujem oslavy tých, ktorí mi prihrali. Netúžim po oslavách, že som vyhral, chcem oslavovať, že sme sa zabavili. Netúžim oslavovať svoj postup, chcem oslavovať všetkých, vďaka ktorým sa to podarilo. Netužím oslavovať, že ja som ten, kto skóroval najviac, chcem oslavovať ostatných, ktorí skórujú.

Rozumiem, že sú situácie, kde je trpezlivosť na prvom mieste. Tak isto, ak ma niekto pozve, tak prídem čim skôr. Samozrejme, že takmer vždy sa pokúsim vystreliť. Veď za to aj tak nič nedám, veď keď už nič iné, tak aspoň som skúsil.

Prehry vs. výhry

26. jún 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - vízie - Všetko

Jednoducho, niekedy potrebuješ prehrať, aby si sa zmenil, padol na kolená, uistil sa Boh, vesmír alebo čerti v pekle, že to, čo robíš, chceš, myslíš naozaj vážne. Či niekedy len tak, aby si sa nenudil a bolo vzrúšo.”

Výhry sú naozaj krásne, dávajú nám zabrať, naše ego lieta v oblakoch, všetky dvere sa otvárajú bez toho, aby sme sa na ne len pozreli, gratulácie, potľapkávanie po pleci, dostávame ocenenie, jednoducho, život je parádny.

Prehry sú trpké, bolestivé, niekedy aj smrtiace a zabíjajú všetko, čo im stojí v ceste. Ľudia sa nám zväčša obracajú chrbtom, zabúdajú na nás alebo priťahujeme známych, ale aj neznámych s podobným osudom.

Úspech vie dokonale zničiť, no prehra taktiež. Obe sú dôležité súčasti našich životov, ovplyvňujú nás, naše ďalšie kroky, sny, myšlienky, strachy, rozhodnutia. Vznikajú v hlave, v bruchu, povedzme aj v srdci. Môžeme byť najlepšími, akými vieme alebo sa staneme najlepšími, ako môžeme. Verím, že ukecávanie samého seba má obrovský vplyv na úspech, prehru, remízu a dokonca aj na nezúčastnenie sa.

Netuším, či je dôležitejšie zažiť výhru, prehru, bolesť, stať sa obeťou, prekonať tisíc prekážok, nájsť cieľ, mať skvelý prístup, životné šťastie, byť v správny čas na správnom mieste, mať talent, disciplínu, plán, víziu, sen, byť empatický, líder, naozaj neviem, ktorá s možností je najsprávnejšia. No čo viem, že ak chceme vyhrať musíme najskôr prísť, potom mať plán, vykonať činnosť, prekonať prekážky, nájsť riešenie a k tomu milión maličkostí naokolo.

Pred časom som sám seba umiestnil do pozície toho, kto neustále prehráva, v ničom sa nedarí, lepila sa na mňa smola, blato, búrky. Bol som obeť, cítil som bolesť v hlave, v bruchu, na palcoch, v nohách, všade. Nevedel som z toho kruhu vyjsť, všetko bolo čierne. Pamätám si, že som neskutočne chcel lepší život. Nepoznal som spôsob, neexistovalo ako. Aj keď prišla výhra, videl som ju ako prehru. Až jedného dňa sa nestalo nič, na ďalší deň opäť nič a zrazu je dnes. Zobral som do ruky knihu, obklopil som sa ľuďmi, ktorí v živote veľa prehrali, no ešte viac vyhrali.

Milión maličkostí, spôsobov, ciest, pokusov, ale aj nechanie vecí len tak. Život je krásny, krátky, nekonečná rozprávka, záleží, čomu veríme a o čo sa pokúšame. Možno to všetko je ako blud, lenže čím viac som presvedčený o možnostiach uspieť, tým mám väčšiu chuť pokúšať sa ísť ďalej. Páči sa mi, keď v ťažkej pracovnej situácií si zdravo uťahujem a doriešim ťažký obchodný prípad so smiechom na oboch stranách. Mám rád, keď ľudia okolo mňa majú dôvod na radosť, keď je im vtipne. Neskôr dostávam otázky, prečo mám taký prístup, ľahkosť, pozitivizmus.

Mám cieľ, ktorý ma poháňa do mojich ďalších obchodných krokov. Viem, že vyhrávanie, ale aj prehrávanie sú neoddeliteľnou súčasťou našich dní, obchodných prípadov, ale aj mnohých ďalších okolností. Môžeme viniť seba, lenže podľa všetkého zo seba spravíme obeť, a to nás podľa všetkého nikam neposunie. Mnoho okolností nemáme pod kontrolou. Viem sa pripraviť na obchodnú schôdzku, rokovanie, rande, urobiť si domáce úlohy, zobrať si dáždnik, keď prší.

Výhry, aj prehry sú výborný profesori, teda ak sa na ne tak pozeráme. Čím viac chceme vyhrať, tým viac sa musíme zosmiešniť. Niektoré víťazstvá idú ľahšie, iné ešte ľahšie. Vlastne, to, čo si povieme, to sa aj stane. Článok som písal pre seba, ako pripomienku, keď sa nepodarí, pokašle. Aby som zajtra skúsil znova. Alebo keď vyhrám, tak nič sa nedeje, pokračujem ďalej.

P.S: Musíme sa cítiť dobre, nie smrdieť, byť tuční, starí, šmatlaví, mať ovisnuté brucho, byť zarastení, neudržiavané nechty a podobne. Nehovorme si v dvadsaťpäťke, tridsaťdvojke, päťdesiašestke či šesťdesiatdvojke, že sme starí.

P.S2: Dnes existujú výživové doplnky, fitnescentrá, zdravá strava, mnoho možností relaxu. Ak chceme vyhrať, postarajme sa o svoje telo najskôr. Zamerajme sa na to, čo chceme, cíťme sa dobre, buďme dobrými ľuďmi. Jedzme zdravšie a menej, sem-tam sa prebehnime či trochu ponaťahujme. Zoberme do ruky knihu, buďme kreatívni, neflákajme sa a vytvorme trebárs lepší život pre seba, ale aj druhých.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter