Píšem pravidelne aby som sa rozpísal, naučil mať návyk, všímal si moje myšlienky, pohľady. Ako kombinujem vety, vnímam a zisťujem ako viem opisovať príbehy, situácie. Z veľkou väčšinou článkov som nespokojný. Niektoré píšem viac hodín, dni, ďalšie týždne. Vždy po uverejnení, mi síce padne kameň zo srdca, že som stihol. Len aj tak frflem na seba, že som tému mohol lepšie trafiť. Možno jeden, dva články na blogu sú v mojich očiach fajn.

O mojej knihe snívam už nejaký piatok. Mám nápad, inšpiráciu, príbehy, strach. V poslednom období sa v mojom živote objavil niekto kto ma nakopáva a celkom dosť. Napísal som o tom dve kapitoly. Vôbec netuším či sú dobré. No dali mi poriadne zabrať. Prvá mala päť a druhá dvanásť strán. To už bolo naozaj náročné pre mňa udržať sa v téme.

Verím, že príbehy v našich knihách sa píšu každý deň, len nie vždy sa aj zaznamenajú. Písanie je krásne. Môžeme navštíviť rôzne svety, vidieť pohľady, byť za hrdinov, vyčítať niekomu niečo, alebo len tak premýšľať. Učím sa písať, už niekoľko rokov. Podľa všetkého zo mňa spisovateľ asi nebude. No, ako tvorím prichádzajú ľudia ktorí ma inšpirujú, navádzajú aby som ďalej tvroil. Vnímam ako sa popritom mením, dospievam.

Hlavný príbeh knihy sa odohráva v tom najťažšom období môjho života. Vrátil som na Slovensko a nejako som sa zamotal. Myslel som, že ľudia okolo mňa vedia všetko najlepšie a tak som sa od nich učil, vnímal, pozoroval ich správanie. Až jedného dňa mi kamoš povedal, že moc panikárim. Odporučil mi aby by som s tým dačo urobil. Takto nejako začal môj príbeh so svetom o ktorom som ani len netušil, že existuje.

Prvý moment prišli knihy, školenia, sem – tam nejaké video z internetu. Niečo čo zmenilo a ovplyvnilo azda celú moju osobnosť, bola jedno stretnutie. Ideme s kamošom do istého hotela v Leviciach, na terase kaviarne nás čakal chlapík. Mal oblek, vážny výraz a popíjal kávu. Položil mi tri otázky. Ako sa volám, odkiaľ pochádzam a čo robím. Odpovedal som mu. Zazrel na mňa, štuchol ma po kolene a opýtal sa ma či si budeme klamať, alebo si povieme pravdu.

Mal som sto chutí odísť, len chalan ktorý ma tam priniesol mi povedal aby som tomu dal šancu. Vlastne takto vznikol azda najsilnejší príbeh so mnou a Jožom. To čo nasledovolo po tom, bol poriadny masaker inšpirácie, učenia, ale aj skúšok. Azda miliónkrát ma išlo poraziť. Šoky, ktoré používal na rozkopanie nefunkčných vzorcov myslenia, správania naozaj dávali zabrať. Možno ma len mrzí, že som vtedy nezachytil myšlienky aspoň na papier. Bolo by zaujímavé sa pozrieť, ako som to vtedy cele vnímal.

Chalan mal so mnou kopec práce. Zažili sme spolu mnoho zábavy, sklamaní, smútku, ale aj aha momentov. Ako Jožo odišiel preč, prišli noví ľudia. Určíte ich spomeniem. Či ide o náčelníka, majstra, ale aj ďalší, ktorí sa pomaly tlačia k hlavným úlohám celého príbehu knihy.

Jožo raz tak v slabej chvíli povedal, že len dve životné udalosti zmenia muža. Že vraj keď si nájde svoju vyvolenú a narodenie dcéry. Hovoril z vlastnej skúsenosti. Jeho manželka bola nadupaná psychologička, niekde z Ameriky, alebo Kanady. To si už presne nepamätám. Stretol som sa s ňou naozaj len párkrát, zvyčajne sme spolu pre niečo len revali.

Ak sa pozriem na môj vzťah s Jožom, bol z iného sveta. Vysoko vzdelaný človek z psychológie, neurológie, ľudských vzťahov, správania a ktovie čoho ešte všetkého. Od prvej chvíle som s nim nechcel tráviť čas. Nerozumel som jeho myšlienkam. Nedávali mi zmysel. Veľakrát som cítil bolesť, ktorú som v tom období považoval za zbytočnú. Nerozumel som, k čomu to celé bude treba. Tam keby nezasiahol kamoš, ktorý ma s nim zoznámil, tak žiaden Jožo by nebol. Bol som úplne mimo a nedokázal som pochopiť aké je dôležité niečo so sebou robiť.

Zvyšok je história, ktorá sa asi už nezopakujeKeď odišiel z môjho života, som si uvedomil čo sa stalo. Lekcie ako ma “uniesol” na kúpanie pod Tatry v bežný pracovný deň. Zobral mi telefón, nikomu som nemohol dať vedieť kde som. Nechal kopať jamu v obleku a v nových topánkach. Mnoho ďalších, ktoré spomeniem v knihe. Mali zmysel, no prišiel až neskôr. Som rád, že sa to stalo. Dnes viem, že je dôležité mat okolo seba niekoho skúseného.

Majster prišiel úplne náhodou. To bola motanica na pumpe, kde som odchádzal s tým, že prichádza do môjho života človek, ktorý zase dačo zmení. Mení aj dnes. Bola to poriadna zápletka náhod, emócii, otvorených očí. Pri ňom začínam si uvedomovať, čo je dôležité a čo až tak nie. Taktiež, ešte stále dostávam aha chvíle, či tu sa pozeraj tu nie.

Treba spomenúť aj ďalších nových hrdinov a hrdinky, ktoré sa tlačia na hlavné postavy celého príbehu. Začína sa to pekne zamotávať. Čo ma však teší, že mám okolo seba ľudí, vďaka ktorým píšem pravidelne na blog. Mám pred sebou niekoľko diel, ktoré dotváram každým dňom.

Knihu som nikdy nepísal. Pre mňa to bude dosť náročné. Dávať si pozor na dej, opisovanie situácii a hlavne neopakovať sa stále dokola. Bude to chcieť poriadne čistú myseľ, pokoj a obrovské sústredenie. Budem sa musieť prinútiť úplne do seba uzavrieť a nájsť v sebe silu na písanie niekoľko desiatok strán.

Potom prídu technické náležitosti. Pohľadať editora, vydavateľstvo a niekoho kto si knihu aj kúpy. Som naozaj zvedavý kam ma to zavedie. Možno nakoniec to celé vypáli úplne inak a bude z toho inšpiračný celovečerný film. Vlaste ak áno, kto vie akú rolu budem v ňom hrať. Ale to už len snívam.