Vedomosti

Sila

30. január 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - vízie - Všetko

Vzdelávanie má pre mňa veľmi dôležitú úlohu v každodennom živote. Je niekoľko spôsobov, akými môžeme získavať vedomosti, poznatky či vymieňať skúsenosti s druhými. Mnohé nám budú fungovať, iné nie. Dôležité je čím skôr poznatky vyskúšať tam vonku a osvojiť si tie, ktoré nám prinášajú výsledky

Dnešný článok je akousi mini obhajobou pre tých z nás, ktorí doposiaľ neuspeli. Dobrá správa je, že môžeme sa mať v živote dobre, zlá správa, nie každý sa bude mať dobre. Tu je jedna z príčin.

Či chceme alebo nie, okolo nás sú isté sily, ktoré nás poháňajú dopredu. Nazývame ich rozlične: motivácia, inšpirácia, dôvod, láska, sen, vesmír, cieľ, vízia, vyhorenie, hnev, žiarlivosť a pod. Každá jedna z nich má pre nás prínos v rôznych situáciách. Lenže stane sa, že raz nás ženú dopredu, inokedy nás brzdia.

Vlastne, pre mnohých je prirodzené v živote neuspieť. Ak sa pohybujeme v okolí, kde zatiaľ nikto nedosiahol niečo senzačné, k tomu nie sme obklopení takýmito ľuďmi, tak naše šance na úspech sú mizerné. Je pre nás prirodzené držať sa miest, kam patríme. Môžeme niečo dosiahnuť, ale najlepšie tak, aby sme nevytŕčali z radu. Takmer pri každom úspechu budeme zrazení späť.

Existuje akási sila, ktorou privolávame voľné parkovacie miesto na preplnenom parkovisku, nového partnera, prácu, auto, kariéru. No táto istá sila na nás vplýva, aby sme sa nevideli ďalej, ako by sme mali. Nahovára nám, akí sme starí, nedokonalí, ako nemáme čas, už nestíhame, posiela na nás ľudí, ktorí sa nám budú vysmievať, neveriť, podceňovať, držať v úzadí.

Núti nás zostať na mieste, povoľuje nám pohybovať sa vpred, dozadu a do strán. Akonáhle začneme dosahovať úspechy bude nám klásť prekážky. Vlastne, jej úlohou je nás vrátiť tam, odkiaľ sme prišli. Preto mnoho z nás ešte neuspelo alebo sa pohybuje pod tesnou hranicou svojich úspechov.

Dôležité je spozorovať, čo sa nám deje. Uvedomiť si, aká situácia v skutočnosti je, aký má na nás vplyv. Ak sme spokojní, nemusíme robiť nič, ale ak cítime, že to nie je to, čo chceme, budeme musieť vyhrnúť rukávy. Lenže, ak chceme dosiahnuť obrovské výšky, budeme musieť prekonať nielen silu, ktorá nás drží na miestach kde sme, ale aj silný bočný vietor, ktorý tam vysoko fučí. To sú všetky prekážky, ktoré budeme stretávať po ceste.

Nie je nutné študovať zákony fyziky, ale bude nutné nájsť riešenie pre nás, ako sa dostať na tie miesta, o ktorých snívame po večeroch. Niekedy je nepredstaviteľné, že to, čo nám spôsobuje lepší život nám môže aj škodiť a dokonca nás držať na mieste. Nikdy nebudeme šťastní, úspešní, mať radosť, mať pocit pokoja, pokiaľ sa necháme stiahnuť silami, ktoré nám bránia zažiť život tak, ako snívame.

Ignorácia

9. január 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - vízie - Všetko

Pozrime sa okolo seba, všimnime si všetko zelené. Máme? Teraz vymenujme všetko, čo sme si všimli sivej farby. Pozrime sa ešte raz, všimnime si všetko sivé, čo je okolo nás. Vidíme rozdiel? Najznámejší test, o ktorom sme už asi miliónkrát počuli. Možno nežná časť čitateliek si povie, že sú všímavejšie ako muži. V tomto teste ide skôr o našu vlastnú všímavosť, ako porovnávanie jeden druhého.

Neviem, ako to je u Vás, na sebe som si začal všímať moju ignoráciu. Nepíšem o nej ako o nevšímavosti, skôr ako o niečom, čomu ani len nedám šancu, že by mohlo byť. Prvýkrát sme sa vedome stretli na základnej škole. Išlo o jednoduchý test, vydržať nepozerať televíziu celý týždeň. Pamätám si, že to bol ťažký boj. Televízia pre mňa znamenala vtedy veľa. Dnes sme na tom odlišne, je na mojom zozname “nepúšťať do života”. Ďakujem pani učiteľke zo základnej školy za vtedajší test, oplatilo sa.

Dnešnú dobu familiárne nazývame informačná. Že vraj informácie na nás číhajú na každom kroku a je ich viac ako dosť. Nemusíme isť ani ďalej, práve tej dobe pomáham pridávaním ďalších. Áno, prinášam dôležitú správu do sveta, ale to už povedali niekoľkí predo mnou. Beriem späť, nič neprinášam, pripomínam. To, čo píšem v mojich článkoch, dávno už všetci vieme. Sem-tam načrtnem tému a trafím sa.

Ak chceme dosiahnuť naše sny, ciele, vízie, méty, je potrebná silná dávka ignorácie veľkej časti sveta okolo nás. Poháňa nás akési uvedomenie, že mnoho záležitostí nemá nič spoločné s nami. Keď sa rozhodneme konkrétne, takmer všetko ide bokom. Veľmi ťažko sa vysvetľuje doma, že sme našli konečne ten vysnívaný biznis a ideme do toho naplno. Či kamošom, že nech s nami pár víkendov nepočítajú, lebo odkladáme na senzačnú dovolenku v lete. Pri budovaní biznisu sa nám môže podariť ho aj vybudovať a neskôr rodina bude môcť z neho ťažiť rozličné výhody. Ak nie, tak máme balík skúseností, trebárs partnerke/partnerovi pomôžeme pri budovaní jej/jeho biznisu. O dovolenke moc neviem, čo by som napísal, zatiaľ som na žiadnej nebol.

Nemôžeme ignorovať dážď, teda pokiaľ nechceme zmoknúť. Niečo podobné sa nám deje aj v zime, mali by sme sa obliecť teplejšie. Áno, sú ľudia, ktorí si chodia v zime zabehať polmaratón v pyžame bosí na severný pol. No neviem, čo by si o nás pomysleli, ak by sme prišli v snehovej fujavici v župane do práce. Na druhej strane, ak má dáma viac nápadníkov, vyberie si jedného a ďalej sa stretáva s druhými, nebudeme si o nej myslieť, aká je parádna. To isté platí na nás chalanov.

Neignorujem textové správy, správy na sociálnych sieťach, či telefonáty. Lenže, nechcem byť dostupný 24/7/365, odnáša si to moje zdravie, pleť i moje srdce sem-tam protestuje rýchlejším tepom. Zažil som, ako sa ľudia v mojom okolí dostávajú do vážnych zdravotných problémov. Lebo sa v kuse ponáhľali, neskoré ponocovanie s pohárikom, či nadmerná záťaž organizmu. Dnes mnoho úspešných ľudí vyzýva vo svojich učeniach, aby sme robili menej. Že vraj na začiatku budeme pod stresom, no dlhodobo spravíme viac.

Zmieril som sa s tým, že neskutočné množstvo sveta musím ignorovať. Všímam si, že mi uniká množstvo parádnych zážitkov, vecí, možno aj skúseností. Pre nejaký záhadný dôvod tuším, že robím správnu vec. Čas ukáže, či to bolo správne alebo nie. Moje sny ma nútia ignorovať všetko, čo mi berie čas, odkláňa ma od cesty, spomaľuje, robí scény. Rozumiem, že na začiatku musíme niečo dať, aby sme mohli dostať. Povedzme, aj ignoráciu nepodstatného, ale aj podstatného, keď budujeme biznis, kapelu, svoj sen, rodinu.

• Ignorujem porovnávať seba s druhými a druhých s ďalšími, neignorujem porovnávať
seba so sebou samým.
• Ignorujem vedieť všetko, neignorujem byť v niečom profík.
• Ignorujem na čas svoje súkromie, neignorujem budovať svoj sen.
• Ignorujem to, čo sa deje teraz vo svete, neignorujem hľadanie spôsobu, ako zmeniť svet.
• Ignorujem svoj strach, neignorujem nebezpečenstvo.
• Ignorujem ľudí, ktorí nechcú isť v živote ďalej, neignorujem ľudí, ktorí kráčajú dopredu, aj keď nie je všetko parádne.
• Ignorujem ľudí, ktorí kecajú, nerobia nič, čo by ich mohlo posunúť, neignorujem ľudí, ktorí nakopávajú, ťahajú, podporujú.
• Ignorujem teplo, zimu, sneh, dážď, neignorujem, koľko vrstiev oblečenia si dám na seba.
• Ignorujem svoju lenivosť, neignorujem spraviť krok navyše.

Čo ignorovať a čo nie? Odpoveď by podľa mňa mohla byť asi takáto: všetko, čo nesúvisí s našimi snami, cieľmi, víziami, plánmi.

Ignorácia je fantastická, aj tak 99 percent udalostí, okolností, informácií, ktoré konzumujeme sú nám úplné na nič. Držia nás ďalej od našich cieľov, snov a pod. Ignorácia môže spôsobiť lepši život: „Prepáčte, nevedel som, že sa to tak nemôže, možno aj preto som uspel.” Ignorujme všetko, čo nás oberá o čas, pozornosť. Začnime svoju pozornosť ostražito sledovať, k tomu vyhrňme rukávy, dajme sa do práce alebo pokračujme v tom, v čom už nejaký čas lietame. Dôležité je, aby sme sa cítili pri tom šťastní. Nezabúdajme, že ignorácia môže byť aj životu nebezpečná, preto niekto vymyslel dopravné značky.

Vianočný článok

19. december 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - vízie - Všetko

Premýšľal som nad vianočným článkom, inšpiráciou, ďakovaním a podporou. Vlastne, mal vzniknúť priemerný a nudný článok so želaním príjemných sviatkov a pohľadom na rok 2018. Tento rok som sa pri tejto predstave vôbec necítil dobre. Ak čítate moje články už dlhšie, viete, že vyzývam v nich seba, možno trochu aj druhých k lepším životom. Pri podmienke, že by sme sa pri tom mali cítiť dobre, nie komfortne, bezbolestne, ale dobre, napríklad z toho, ako sa prekonávame.

Tam vonku, ale aj tu v on-line svete sa dejú krásne udalosti. Vidíme, ako sa ľudia menia na hviezdy, ktoré neskôr naše životy ovplyvňujú, uľahčujú nám naše dennodenné aktivity, zabávajú nás. K tomu dostávame obrovské možnosti výberu takmer vo všetkom. Príležitosti sa na nás akoby sypali jedna za druhou. Môžeme rozvíjať naše telo, tvarovať naše mysle a samozrejme máme možnosti pracovať na našej duchovnej stránke. Znie to takmer ako v rozprávke, vianočnej rozprávke. Lenže, každá minca má dve strany.

Čím ďalej viac sa k nám dostávajú informácie o tom, ako by sme mohli zlepšiť naše životy, byť lepší, pracovať efektívnejšie, zažívať šťastný život, nebyť pod stresom, užívať si prítomný okamih, veriť v to alebo tamto. Šéf nás núti k výsledkom, doma musíme vysypať smeti, isť na nákup a ešte ráno pred prácou vyvenčiť psa. Aby toho nebolo málo, na našej obľúbenej sociálnej sieti dostávame reklamu od chlapíka, ktorý tvrdí, že vďaka jeho kurzu sa náš život zmení a keď nie, tak nám vráti peniaze. Po krátkom čase zisťujeme, že existuje milión techník na zlepšenie života, osobnosti, aury, ducha, cvičenia, myslenia, dýchania, jedenia.

Nikdy nebudeme vedieť všetko a tak isto nikdy nebude nič na sto percent dokonalé. Mám presvedčenie, že tam vonku je to ako s tancom, dva kroky dopredu jeden dozadu alebo jeden doprava a dva doľava. To najľahšie, čo môžeme spraviť, je vzdať sa. Vzdávame sa v tých najťažších situáciách, ale aj najlepších. Ak sa vzdáme v tom najlepšom, tam to aspoň dobre vyzerá a môžeme žiť z toho, čo sme dosiahli. V tom najhoršom často robíme aj rozhodnutia, ktoré nás stoja životy. Tí viac šťastní berú najhoršie situácie ako odrazové mostíky.

Pred časom som sa zúčastnil jednoduchého tréningu s Majstrom, dostal som dve primitívne úlohy. Jedna bola päťkrát lusknúť prstami a druhou som mal naznačiť na mojom čele E. Nič zložité, povedal som si na prvý pohľad. Lenže, lekcia prišla v momente, keď som mu mal prečítať moje E. Zistil som, že sú dve možnosti ako E naznačiť. Jedna je taká, že je napísané pre mňa a druhá pre druhého. Obe sú správne. Mimochodom, lusknutie prstov bolo iba odlákanie pozornosti. Koľko nedorozumení by sa vyjasnilo, ak by sme sa pozreli na E z druhej strany, potom zo svojej?

Internet nám dal do ruky obrovskú príležitosť vyjadriť svoje názory v krátkom čase. Ak ich použijeme nesprávne, môžeme niekomu zničiť jeho sen, víziu, zobrať odvahu a v tých najhorších prípadoch aj život. Nástrojov máme dnes mnoho, len zabúdajme čítať ich návody na ovládanie. Vlastne, stačí, ak si dáme pozor na náš prístup, snahu, postoj a slová, ktoré povieme.

Dnešným článkom chcem povedať, že vždy existuje viacero pohľadov na tú istú situáciu. Nikdy nevieme jednoznačne povedať, či je to zlé alebo dobré. Sme na jednej lodi, ktorá sa volá Zem. Je úplné jedno, či sú tu Vianoce, nový rok, či letná exotická dovolenka, vyhrňme si rukávy, podporme sa a všímajme si to dobré, podržme si dvere v obchode, či dajme prednosť tam, kde ju nemusíme dať. Lebo možno práve my dostaneme defekt a žiadna asistenčná služba nebude k dispozícií.

Nevhupnime do naháňania termínov, finančných prostriedkov, spoločenských, osobnostných tlakov. Nebuďme len na ozdobu, ale pridajme ruku k dielu. Prosím, nezomierajme zaživa, nenaháňajme sa, ide to aj pomalšie, pokojnejšie. Vyhneme si rukávy, ukážme, že sme ľudia a nie len na Vianoce s príjemnou textovou správou. Začnime trebárs tým, že budeme k druhým priateľský a to nie len na Vianoce.

Prekonávanie

28. november 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je to už nejaká doba, čo píšem články, príbehy, sem-tam aj nejaký reklamný obsah v práci. Na začiatku som písanie neznášal. Nič mi to nehovorilo, k tomu som nevidel dôvod, pre ktorý mám pravidelne písať. K tomu mi moja myseľ začala pravidelne posúvať informácie, pre ktoré nemám robiť vôbec nič. Dokonca nenápadne ukazovala dôvody, pre ktoré by nemalo písanie vstúpiť do môjho života vôbec. Nebudem klamať, obklopili ma výhovorky a takmer prišiel koniec mojej písacej kariéry. Lenže zachránili ma knihy, prednášky, môj kouč a ja. Namiesto ukončenia prišlo rozhodnutie, vďaka ktorému vzniklo moje pravidelné písanie, prispievanie, tvorenie, ale aj dokumentovanie.

Jeden z dôvodov, pre ktoré malo písanie zaniknúť, bola nevedomosť. Našťastie, podobné návrhy už boli na mojom stole niekoľkokrát. Myseľ mi ich posúvala vždy, keď išlo o niečo ťažšie, nové, nepoznané. Výhovorka, ktorá vznikla: „Ako môžeš písať, keď nevieš písať. Začneš písať, až keď budeš ovládať písanie, aspoň ťa nevysmeje celý svet.” Podobne sme sa rozprávali, aj keď prišla zmena v mojej kariére, či rozhodnutia o ďalších dôležitých životných či pracovných krokoch. Vlastne, ak sa mám priznať, tak boli prípady, keď som podľahol. Nezhadzujem moje rozhodnutia na nikoho. Robil som ich vždy najlepšie, ako som vedel.

Každý z nás má obrovský potenciál a takisto je jasné, že nie každý z nás už svoj potenciál objavil. Druhá strana mince hovorí jasne o tom, že nemôžeme donekonečna o ňom iba hovoriť. Beriem na vedomie spleť rozličných životných okolností, vďaka ktorým sme tam, kde sme. K tomu každý z nás má katastrofické životné problémy, ktoré sú neriešiteľné. Nikdy nebude nič dokonalé, nikdy nepríde ten správny čas. Milujeme žiť práve v tejto chvíli, no tajne plánujeme cestu na to druhé miesto. Chceme byť šťastný, no kupujeme si nezmyselné veci, ktoré často ani nepotrebujeme. Chodíme po svete bez duše a ospravedlňujeme sa pred druhými, že na to máme nárok.

Máme nárok na kupovanie zbytočností, flákanie, utekanie, chodenie bez duše. Tak isto máme nárok byť šťastní. Rozumiem, že chceme pôsobiť dobre, mať pocit, že nás druhí majú radi. Vieme, že dnešná doba je iná ako pred desiatimi rokmi. Máme tu nové vymoženosti, múdre telefóny, autá, chladničky, sociálne siete, srdiečka. Tlak je obrovský, súhlasím. No dnešná doba prináša so sebou mnoho výhod. Beriem, že vo svete, kde nikto nemá čas, sa začína od nuly neskutočne ťažko. Chváliť sa začínaním nového vzťahu, práce, koníčka, biznisu sa nie vždy stretne s pochopením. Vždy si môžeme povedať, kašlime na to a nerobme nič navyše, veď máme veľa práce. Ešte niekedy niečo zazdieľame na našej nástenke, aby sme mali lepší pocit. Istým spôsobom toto celé je akási vnútorná ochrana, lenže nie vždy má chuť ochrániť, ale skôr zavádzať.

Páči sa mi, keď sa môžem prekonávať. Mám vtedy zo seba skvelý pocit. Robím to aspoň raz za deň. Nie vždy pôsobím sebaisto, práve naopak. Lenže ten pocit potom je na nezaplatenie. V múdrych knihách sa píše o tom, aby sme vedeli, kam chceme ísť, a potom sa pustili na cestu krok za krokom. Čím ďalej som viac presvedčený, že ide o proces, ktorý nás privedie na naše vysnívané miesta. Tam na konci chceme byť všetci, no tým procesom prejsť už nie. Možno stačí len začať, spraviť vždy jeden telefonát navyše a vydržať.

Ponaučenie alebo o chybách

7. november 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Priznám sa, že moc nie som fanúšik chýb, nesprávnych rozhodnutí. Čím ďalej som viac presvedčený, že tam niekto vonku nás tlačí k mysleniu, ako robenie chýb nie je správne. Urobiť chybu, nesprávne rozhodnutie sa môže javiť na prvý pohľad často ako životná katastrofa. Verím, že život je plný prekvapení, zážitkov a poučných situácií, vďaka ktorým buď napredujeme alebo nie. Chyby sú výsledkom rozhodnutí, ktoré sme spravili na základe okolností v danom čase. Nie sú dobré ani zlé. Vlastne, nie sú nič, teda iba ak im dáme moc a ešte sa môžu premeniť na piliere našich úspechov. Moje chyby, ktoré som si uvedomil po ceste, neberiem ako chyby. Beriem ich ako spomaľovače, lebo ak by ich nebolo, bol by som v cieli o mnoho skôr. Tie viac pracovné som zhrnul do nasledujúcich bodov.

Prvá:

Jedna z najväčších chýb, ktorú som spravil, že som neprišiel bližšie za niekým, lebo som sa bál. Tým pádom som človeka nespoznal z osobnej skúsenosti, ale len z rozprávania od niekoho druhého alebo vôbec. V práci takáto chyba prináša katastrofálne následky. Ak nespoznáme jeden druhého, vznikne zbytočná bariéra, ktorá bude brániť takmer vo všetkých pracovných oblastiach. Takisto som neprišiel, nedal som šancu. Bariéra, ktorá vznikla, zabránila riešiť situácie s čistou hlavou a stála obe strany čas a peniaze.

Ponaučenie pre mňa: vždy sa snažím spoznať, komunikovať od prvej možnej chvíle, či ide o pracovný alebo osobný vzťah. Úprimná komunikácia ušetrí mnoho sporných situácií v budúcnosti. Tým netvrdím, že takéto situácie sa nebudú diať.

Druhá:

Tým, že som sa bál osloviť, zostal som na druhej strane rieky. Vôbec som sa nepokúšal ani len pozrieť na druhú stranu. Vytvoril som si v hlave prekážky, príbehy, vďaka ktorým bolo pohodlnejšie zostať na mieste, ako čo i len pomyslieť, že môžem viac. Vyhováral som sa, veď nikto mi nepovedal, že môžem. Bol som presvedčený, že každé víťazstvo, úspech sa rodí na ihrisku, na pracovnej schôdzke či v kancelárií.

Ponaučenie: never vždy svojej hlave. Vytvorí prekážky, príbehy, ktoré sú často nezmyselné, nepravdivé. Nevytvára ochranu pre Teba, ale chce, aby všetko bolo po starom. Vždy prejdi na druhú stranu, keď už nič iné, aspoň si sprav dobrú fotku a určite spoznáš niečo nové. K tomu všetkému je určite viac ako super byť na tej istej strane rieky, lana, konca ako náš biznis partner, ale aj životný.

Tretia:

Nepovedal som jednoznačne svojmu okoliu, čo chcem dosiahnuť. Obrazne povedané, dostali sme sa do veľa slepých uličiek. Museli sme cúvať. Oškreli sme pri tom nárazník, dostali defekt a k tomu nie vždy bolo za čo tankovať. Nikomu som akosi nepovedal, čo chcem, kam idem. Vlastne, sám som nevedel. Dostal som sa úplne mimo diania, blúdenie bolo na dennom poriadku. Moja ochota zmeniť sa bola nulová.

Ponaučenie: vždy na začiatku si povedz, čo chceš, kam ideš, pýtaj si podporu a niekoľko násobne podporu vráť. Hlavne sa hýb, inovuj, riskuj, ak postojíš, zomrieš.

Štvrtá:

„Keby som tam mal iný rozpočet na takúto parádnu marketingovú kampaň.” Dodnes s úsmevom spomínam na tieto veselé príhody. Nie je umenie minúť veľa peňazí, ale takmer z ničoho postaviť niečo. Neveril som, že často je menej viac. Whisky, cigary, večere, autá, peniaze, majetky začali udávať hodnoty v mojom živote. Ak nálepka na príležitosti nebola v podobnom duchu, tak ani som sa len nepokúsil vystreliť. Moje lietadlo sa začalo rútiť do nepoznaného. Ten sexi marketing som zhltol aj s navijakom. Len škoda, že na konci bol trojháčik.

Ponaučenie pre mňa: ak vidíš sexi babu, tak ju zavolaj na kávu, ak vidíš parádneho fešáka, vypýtaj si od neho pozvanie na kávu, ak vidíš prácu, najmi si na to niekoho, ale na začiatku si to všetko odmakaj sám. Budeš si všetky víťazstvá viac užívať. K tomu sa uč psychológiu, buď milší k ľuďom. P.S: nezabudni vždy niečo dať.

Tam vonku je veľmi veľa súbojov, nikdy nemôžeme na sto percent povedať, ktorý z nich je pre našu budúcnosť. To, čo sa ukazuje ako chyba, či niečo neriešiteľné, je často iba prezlečená príležitosť k presmerovaniu alebo uisteniu nášho smerovania.

Existuje iba jeden návod na to, aby naše životy boli bezpečné, ale takýto návod si často účtuje tie najdrahšie ceny. V šesťdesiatke, sedemdesiatdvojke môže zapríčiniť pocity typu: „Veď, keby som to vtedy aspoň skúsil.” Ževraj, to sú tie najdrahšie.

Iná možnosť.

31. október 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Moje články píšem vždy vo všeobecnosti, nikdy nie sú namierené na niekoho. Skôr v nich opisujem situáciu, ktorú som zažil tam vonku alebo tu niekde na sieti. Majú zanechať odkaz pre čitateľa, mierne podráždiť, vyvolať otázky, inšpirovať k činom či popísať konkrétny zážitok, ktorý som prežil. Nasledujúce riadky nepriamo opisujú môj vývoj, pred časom bolo všetko inak. Bol som na druhej strane toho, čo píšem. Vtedy som si ani len nevedel predstaviť, že by mohla existovať iná možnosť, pohľad, názor, skutočnosť.

Prosím, nedržme sa toho starého, už aj papierový diár nahradila aplikácia v našich telefónoch. Niekoľkotisícové nahrávacie štúdio dnes kúpime za pár desiatok alebo sto eur, takmer každý deň ho nosíme so sebou. Tam vonku je oceán príležitostí, v ktorom vyhrávajú rýchlejší. Zmysel života nie je upracovať sa k smrti. Máme okolo seba mnoho úspešných ľudí, ktorí investovali do svojich firiem neskutočne veľa, no takisto ich firmy si aj veľa zobrali. To nehovorím o tých z nás, ktorí sa dohodli na celoživotnom 40+40+40. Mnohí z nás už usilovne pracovali, no neužili si to, čo vytvorili, bolo neskoro alebo nebolo im dopriate. Dajme na tri, možno viac rokov všetko nabok, začnime ísť od nuly za tým, čo rozbúcha naše srdce. Áno, nenosí sa začínať od nuly, nosiť prepotené tričká, košele. Keď už nič iné, otvoria sa nám nové možnosti, príležitosti, dostaneme sa na miesta, o ktorých sme ani len nesnívali. Koniec koncov, vyplieska nás to. Buď to rozchodíme a ako odmenu dostaneme nové pohľady na svet alebo zatrpkneme. Či ide o celoživotnú lásku alebo životnú pracovnú príležitosť.

Prosím, snívajme, nie o ojazdených 1997 cm3 turbodiesloch, nebojme sa vystrčiť z radu, buchnúť po stole, keď príde správna chvíľa, nebojme sa dodržať slovo, byť gentlemani, správni ľudia, ľudia hodnôt, neberme, ale dávajme, k tomu vyhrňme rukávy. Netvrdím, že to má byť ľahké, ťažké, ale určite to bude iné. Počúvajme, učme sa, buďme trpezliví, príde aj na nás, len neprestaňme. Inšpirujme nie tým, čo hovoríme, ale tým, ako to hovoríme, tým, ako a čo žijeme. Vlastne, vzdialenosť odtiaľto po miesto, kam chceme isť, môže byť jeden článok, príspevok, fotka, video či pracovná schôdzka, len nikto z nás nevie, ktorá to bude. Nezabudnime, funguje všetko, len nie všetko bude fungovať nám. Podporujme nielen vtedy, keď niečo chceme od toho druhého. Podľa múdrych psychologických kníh človeka skutočne spoznáme, keď ho dostaneme do nepríjemnej situácie /spomaľme mu internet a pozorujme ho spoza kúta/. Alebo keď ten druhý nechce od nás nič, ale ani my od toho druhého. Nezabudnime, my musíme chcieť, ukázať sa, počkať, odmakať si, až potom si užiť úspech, slávu, auto, dom či vytúžený život, uskutočnený detský sen.

Prosím, nekritizujme. Hlavne nekritizujme, lebo naše ego je zranené, ohrdnuté. Ak mám kritizovať, tak konštruktívne to, čo bolo vykonané a nie osobu. Tam vonku si pýtame spätné väzby, názory iných a často zabúdame na seba, na svoj názor, rozhodnutie, dôvod, pre ktorý sme začali. Dnes je neskutočne ľahké kritizovať, stačí, ak napíšeme pár štipľavých riadkov na nástenku. Takto môžeme pár slovami zničiť niekoho sen, víziu, prácu, priateľstvo či dokonca celý ľudský život. Tam vonku je svet plný kópií, ale originálov čoraz viac ubúda. Ukážme svetu svoju originalitu, svoj rukopis, svoju jedinečnosť, neporovnávajme sa, každý je dobrý v niečom. Nebojme sa, svojich fanúšikov si nájdeme, lepšie povedané, oni si nájdu nás. Len povedzme celému svetu, čo robíme. Áno, vždy tu bude ufrflaný strýko, suseda, dokonca aj úrad, ktorým sa nebude páčiť, čo robíme, ale len preto, že dostaneme kritiku, nenechajme svoje sny, projekt založený v zásuvke písacieho stola, takéto rozhodnutie môžeme ľutovať, keď budeme mať 62, 71 či 126 rokov.

Prosím, nebuďme spotrebiteľmi, majstrami sveta, ktorí vedia všetko, nekonajúcimi flákačmi, ktorí radšej vylezú na kopec v Tatrách, ako sa pokúsia niečo vytvoriť. Nemusíme všetko vedieť. Nepotrebujeme k životu mnoho, nenaletujme reklamám, falošným príležitostiam. Nemajme toho viac, ako potrebujeme. Náš život je viac, ako mať nový dom, auto, plnú chladničku. Zaslúžime si byť šťastní, no šťastie nepramení z vlastníctva hmotných vecí, pramení od nás, a to za každých okolností, hneď po tom, ako sa rozhodneme. Áno, možno šťastie nájdeme na kopci v Tatrách, ale nie, keď budeme na úteku pred našimi životmi. Keď sa nám čokoľvek pokazí, pokúsme sa o opravu, nech ide o stoličku v kuchyni, bicykel alebo vzťah.

Prosím, uvedomme si, že mŕtvi ľudia dostavajú viacej kvetov, pozornosti ako živí. Tým nenabádam, že si nemáme uctiť tých, ktorí sú už na druhej strane. Uctievajme si aj ľudí naokolo, pozdravme, podajme ruku, keď ideme okolo, na križovatke pustime auto, ktoré nemá prednosť, keď sme na prechode neskáčme vodičom do cesty, podržme výťah, dvere, usmejme sa. Zavolajme starému kamošovi len tak, preto, že ho chceme počuť, upečme koláč pre kolegov. Nechoďme po úspechu na úkor druhých.

Dať svoj názor, sťažnosť na nástenku modrej sociálnej siete a počítať srdiečka nespôsobí žiadnu životnú zmenu. Snáď len jej zárodok. Teda, ak tomu celému podkúrime vyhrnutím rukávov. Nikto z nás nie je dokonalý, ale každý z nás môže zmeniť svet k lepšiemu, svoj život, či nepríjemnú schôdzku premeniť na zážitok. Tam vonku je svetové pódiu, keď už teda na ňom stojíme, spravme si fotku, pošlime ju ďalej, ukážme snahu, úsilie, prístup. Každý z nás musí niečo robiť, teda už keď musíme, nech je to užitočné pre všetkých. Máme mnoho nástrojov, ak chceme dať gól, musíme trafiť bránu. Prosím, trafme tú správnu bránu, ale jej výber je už na každom z nás.

Vedieť prijať.

24. október 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Pre nejaký záhadný dôvod neznášam akékoľvek darčeky. O mnoho väčšiu cenu majú pre mňa na prvý pohľad nepodstatné maličkosti: prístup, snaha alebo podržanie tam vonku, keď treba. Pred časom som fungoval tak, že takmer všetko, čo som dostal, som dal niekomu ďalšiemu, či šlo o víno, čokoládu, lístok na koncert, knihu.

Vlastne naštartoval ma Jožo, to je môj kamoš, kouč, psychológ, stratég a rýpač v jednom (pre tých, ktorí nečítali predchádzajúce články, bližšie ho predstavím v knihe). Všetko som odmietal, pomoc, rady, odvoz, dokonca aj jedlo. Myslel som si, že som slušný a nemám nikoho otravovať.

Je úplne jedno, čomu veríme, karme, ezoterike, vesmírnym zákonom či veľkému kolesu. Ak nedokážeme prijímať, po čase sa určite stane, že prestaneme dostávať.

Neporozumel som tejto myšlienke na prvýkrát. Našťastie som to mal jednoduché. Jožo mi povedal, ako mi stačí zjesť čokoládu, dezert, koláčiky, krotiť sa mám na večeriach, nakoľko zjem toho trochu viac. Ťažšie to mám pri posilňovacích nápojoch, nakoľko si ich vychutnávam pomenej, mám aspoň zaujímavú zbierku.

Srandičky bokom, tým, že pracujem s ľuďmi, zažívam rôzne situácie, emocionálne výlevy, nadávania, vyhrážania, rôzne brzdenia, poviem si, že ďakujem, tak tento darček si neprosím. Nie vždy to pomôže, ale aspoň ma hneď neporazí a po čase to rozdýcham. Dnes začínam rozumieť, ako je dôležité vedieť prijať, ale aj odmietnuť akýkoľvek dar, situáciu, zážitok.

Poznáme kecy typu: život je dar, ťažká situácia nás posilni, ten rozchod bol dobrý, lebo spoznáš niekoho lepšieho, všetko zlé je na niečo dobré a pod. Každému funguje niečo iné, niekoho nepríjemná situácia celoživotne zlomí, inému otvorí oči.

Vlastne, tam vonku to nie je len o čokoládach, kvetoch, ale skôr o situáciách, na ktoré reagujeme. Život, ako keby nás chcel preskúšať cez malé nepodstatné maličkosti až po tie najťažšie situácie. Zistíme, čo všetko zvládneme, spoznáme sa a niekedy si aj pochutíme.

Chceme od života veľké veci a maličkosti nám nič nehovoria. Takisto nechceme, aby si niekto vysypával smetný kôš uprostred našej obývačky (to sú povedzme všetky tie emočné výkyvy, ktoré tam vonku na nás číhajú). Nemusíme prijať výlev zlosti, nič sa nám nestane, takisto je super úprimne sa potešiť aj z maličkostí.

Dary, situácie, zážitky dostávame, aby sme sa potešili, posunuli, či rozbili si koleno. Áno, bolí to, keď dostaneme v krásnej škatuli zabaleného jedovatého hada, či sa potkneme pri otváraní daru. Život nás odmení, dostane sa na miesta, o ktorých sme nikdy pred tým ani len nesnívali, no pred tým prejdeme cestou plnou rôznych situácií. Vedieť prijať akúkoľvek by mohol byť jeden s faktorov životného úspechu. O tom, že pred tým, ako dostaneme, máme dať, napíšem v ďalšom článku.

Zas tie vzťahy

15. august 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Jedno je isté, nikto z nás nevie, kto aký vplyv a moc má. V dnešnej dobe to platí čím ďalej viac, že úplne neznámy človek môže ovplyvňovať dôležité spoločenské dianie. Veď vlastne sa o tom píše v múdrych knihách o lídrovaní, v zmysle: „Skutočný líder vytvára ďalších lídrov, pozná, v čom je dobrý, no pritom je v úzadí, nevyžaduje si uznanie alebo slávu.” Často chceme byť úspešní, dostávať ocenenia, šéfovať svetu a k tomu byť na titulkoch vplyvných svetových magazínov. Pritom to celé môže byť úplne inak.

Začalo sa diať, že moje články číta čoraz častejšie viac ľudí. Pre nejaký dôvod sú najviac obľúbené tie o vzťahoch. OK, beriem to, o tom dokumentovaní je nuda, o inšpirácii je toho taktiež kopa, ale vzťahy sú čoraz cennejším tovarom. Hm áno, mať dnes s niekým (pracovný, rodinný, priateľský, partnerský, manželský) vzťah je mimoriadne cenný tovar. Vďaka sociálnym sieťam poznáme takmer každý každého, teda aspoň sa to tak zdá. No je rozdiel poznať toho druhého z on-line sveta, z počutia, či vidieť toho druhého reagovať v rôznych životných udalostiach.

Vzťahy sú dôležité, nech ide o suseda, farára, tetu predavačku, frajerku, primátora, či toho nafúkaného veľkého podnikateľa. Veď keď už pre nič iné, tak aspoň keď dostaneme defekt, tak nám ten nafúkanec pomôže vymeniť koleso. Povedzme si to tak, že s niektorými vzťahmi je to ako s kávou, najskôr prekonáme jej horkosť, a potom to už ide.

Často sa dostávame do situácií, kedy potrebujeme nájsť riešenie na našu životnú situáciu. Zvýšeným hlasom, agresiou nikdy nič nevyriešime, možno na krátky čas, ale ono sa to vráti vždy nejako nečakane späť. Určite každý z nás niečo z času na čas pokašle, či je to gólová prihrávka v prvoligovom zápase alebo nesprávne zaparkované auto pred obchodným domom.

Neriešme na modrej sociálnej sieti, že sused nás ráno zobúdza hlasnou hudbou. Choďme rovno za ním, prinesme mu fľašu dobrého vína s prosbou, či by sa nabudúce žúrka mohla začínať ráno po 8 a nie o 6. Vlastne, dnes je moderné sťažovanie a to nielen na modrej sociálnej sieti, k tomu motivačné citáty, na ktoré zabúdame hneď ako prídeme na preplnenú križovatku.

Nepíšem o ničom novom, pripomínam, čo už dávno všetci vieme. Jasné, pokiaľ ide o život, peniaze, ego správame sa inak. Je to prirodzené, no už keď nevieme ovládať svoj hnev, emócie, tak aspoň tomu druhému neubližujme, aj keď za to môže, lebo práve ten človek na druhej strane nám môže v budúcnosti pomôcť vymeniť defekt na kolese.

Nič ma do toho nie je.

8. august 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Všetko

Pamätám si to ako dnes, šiel okolo mňa chlapík s úprimným úsmevom, pozdravil ma ako keby sme sa poznali celý život, hneď potom odišiel. O pár minút som toho istého chlapíka mal na pracovnom stretnutí oproti sebe v najlepšej cukrárni v okolí. No už sa toľko neusmieval. Je dobré byť pripravený na všetko, k tomu neočakávať nič a dúfať v najlepšie. Takže jeho stratený úsmev mi bol ukradnutý, jediné čo ma zaujímalo, či ten obchod je pre jeho firmu vhodný alebo nie, to bol dôvod pracovného stretnutia. Jedno si ujasnime, mám rád v živote, ale aj v obchode situácie, keď obe strany odchádzajú s pocitom, že získali niečo, no nikdy nie na úkor druhého.

Z chlapíka sa ukázal mimoriadne vzdelaný muž v stredných rokoch aktívneho života. Ale aj tak ma nezaujal, veď stretávam sa s takýmito ľuďmi často. Môj cieľ bol jasný od prvej chvíle, čo sme si dohodli pracovnú schôdzku. No zmenil som postoj po jeho druhej položenej otázke, či si myslím niečo o ňom za to, že sa ku mne správa odmerane od začiatku. Odpovedal som mu, že to je jeho vec ako sa správa, nemám s tým nič spoločné a odmietam použiť techniky, aby sme sa skamarátili. Zaskočil som ho. Čakal, že budem fňukať. Jeho ďalšia blesková otázka bola ako riešim, čo si druhí myslia o mne. Odpovedal som ešte rýchlejšie: „Nič ma do toho nie je.“ Pracovná schôdzka sa zmenila razom na rozhovor dvoch chlapíkov o mudrovačkách o živote, biznise a koláčikoch.

Celý rozhovor sem písať nebudem, nepatrí sa to. No aj vďaka tomuto pracovnému stretnutiu vznikol námet na článok. Stáva sa mi to často, že na pracovných stretnutiach sa bavíme na rôzne zaujímavé témy. Je to super príležitosť ako spoznať druhých ľudí. Sem-tam niekto vytiahne moje články, či moju tvorbu na sociálnych sieťach ako námet rozhovoru. Veď to je jeden z dôvodov, prečo tvorím.

Vetička všetko bolo inak pred tým, nájde vždy svoje miesto aj u mňa. Doma ma rodičia učili, že je dôležité pozerať sa na iných a vnímať názory druhých. S tým do dnešného dňa súhlasím, no dodávam k tomu, že síce názor druhého človeka je dobré vedieť, ale nemal by nás nijako ovplyvňovať. Lebo iba my presne vieme, čo chceme od života, ten druhý to môže len tušiť a často sa stáva, že niekto blízky, či niekto z okolia by nám mohol nechtiac “pomôcť” zosadnúť z nášho vlaku. Vyjadriť názor je fajn, ale nie vždy je to potrebné. OK, možno niekedy nasýtime naše ego a dostaneme lepší pocit: „ÁNO, povedal som mu to.”

Nikdy nedovoľme nikomu, aby nám povedal, kto sme, v čom sme neskutočne dobrí, zlí a pod. Takisto si nepripúšťajme názor druhých o nás, je to každého osobná vec. Nezabudnime, že ľudia sa menia, tak nesúďme druhých, lebo budeme súdení my sami. Možno to bude ťažké vyrovnať sa s tým, že nám bude úplne ukradnutý názor druhých o nás. Sem-tam nás zabolí na nezvyčajných miestach alebo sa budeme cítiť blbo. Veď čím skôr začneme, tým lepšie, nie je nič horšie ako žiť život podľa očakávaní druhých a nie seba samého.

Chlapík z rozhovoru sa nestal mojim biznis partnerom v tomto prípade, no sem-tam sa stretneme na koláčiku a pokecáme o našom nedokončenom rozhovore z prvej schôdzky. Máme si čo povedať.

Majme na pamäti, že to, čo si myslia o nás druhí, je osobná vec a nás do toho naozaj nič.

Mamut a chladnička

25. júl 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Sedím na pracovnom stretnutí s kamošom, na ktorom sa bavíme o prezentácií seba a toho, čo robíme. V tomto mám úplne jednoduchý názor: „Našou povinnosťou je dať vedieť celému svetu, čo robíme, použiť všetko, čo máme k dispozícií.” K tomu dnes nosíme vo vrecku nahrávacie štúdio, ktoré nahrádza niekoľkočlenný štáb. Za pomoci pár aplikácií a internetového pripojenia vieme vytvoriť článok, video, foto, stránku, firmu, či vyvolať pozornosť sveta. Napísal som o tejto téme mnoho článkov, ale aj mnoho ďalších ľudí vyzýva všetkých okolo seba pred príležitosťami, ktoré dnes ponúka moderný svet, teda aj nahrávacie štúdio vo vrecku. No napriek tomuto nám dnes nikto nezaručuje, že pozornosť aj získame.

S tým, ako rozprávame a tvoríme príležitosti sa otvárajú pred nami ďalšie príležitosti. Ide o akýsi labyrint, ktorý môže priniesť obrovské životné víťazstvá, priemerné životy, ale aj celoživotné prehry. Nikto z nás nepozná odpovede, môžeme niečo tušiť, no iba čas ukáže, ako sa v skutočnosti veci majú. Jedna z najlepších možností na zistenie, čo nás čaká za pomyselnými dverami labyrintu je otvoriť ďalšie dvere. Stane sa, že niekedy niekto iný otvorí pre nás dvere, inokedy ich budeme musieť rozkopnúť, teda ak chceme zistiť, čo je na druhej strane.

Určite každý z nás bol v situácii, keď nevedel čo ďalej. Zrazu ako keby všetko zmizlo, aj labyrint s ďalšími dverami. Pri bežných okolnostiach by takáto situácia mohla priniesť vlnu depresií, smútku, melanchólie a iné negatívne pocity. K tomuto stavu nám ešte viac môžu dopomôcť ďalšie vonkajšie vplyvy ako napríklad vysmiate fotky ľudí z nášho okolia, či to, že keď chceme byť šťastní, musíme cestovať a spoznávať svet. Nikdy nepoznáme úplne príbeh druhých, takže možno vysmiata fotka na modrej sociálnej sieti je len volanie o pomoc. No tým, že jej dáme srdiečko, to nezistíme. Tak isto to môže platiť opačne o nás. Ciest ako sa dostať k ďalším dverám, keď svet okolo nás nám žiadne neukazuje, je mnoho. Písali o nich mnohí svetovo uznávaní podnikatelia, psychológovia, teológovia, vedci, či ľudia z duchovnej oblasti. Preto je našou povinnosťou nájsť všetky možné dostupné cesty, ako z takýchto nepríjemných situácii von.

Požiadať o pomoc je nie vždy príjemné. No takisto nie je príjemné žiť život, kde nevidíme možnosti, či iné príležitosti. Zažil som to na vlastnej koži, keď mi istí ľudia tvrdili, že len táto konkrétna cesta je najlepšia. Nehnevám sa na nich, som presvedčený, že konali z najlepšej možnej vôle, veď vďaka nim som objavil cesty, o ktorých sa mi ani len nesnívalo. Istým spôsobom je dôležité zažiť negatívnu skúsenosť, o to si viac vážime tie pozitívne. Nie vždy sa nám podarí vyhrať, či byť za hviezdu, či doniesť domov toho najväčšieho mamuta, samozrejme aj v situáciách, keď sa s nami počíta. Zlyhanie, byť sám, pokašlať niečo je prirodzené. Aj tu máme niekoľko možností. Jedna je, že od teraz to už bude len takto a nijak inak, druhá je, tak zažil som to a od teraz to budem robiť inak.

Rozumiem dnešnej dobe, núti nás intenzívne konzumovať a k tomu odvracať našu pozornosť kade tade. Ako aj nás vyzýva byť dokonalými, či hľadať dokonalých partnerov, či uloviť najväčšieho mamuta. Je viac než isté, že čím väčšieho mamuta ulovíme, tým dlhšie budeme mať čo jesť, no nezabudnime na kapacitu našej chladničky.

Prosím, berte tento článok obrazne, za mamuta a chladničku si dosaďte to svoje. Nech je to akokoľvek, máme dnes fantastické nástroje na náš jedinečný úspech, no zároveň sa nenechajme oklamať, že čím väčší úlovok, tým je život krajší. Tým nevravím, že to tak má alebo nemá byť, na to si nájdime odpoveď každý sám. Veď koniec koncov každému z nás sa páči niečo iné. Nájdime v sebe odvahu nájsť si to svoje.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter