život

Pohyb a život

25. september 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Počas sezóny telo a myseľ prechádza obdobiami. Vďaka nim, sa mení naša výkonnosť. Na začiatku v zime je to o prekonávaní chladnejších podmienok, seba. Neskôr prídu teplejšie a dlhšie dni, s tým aj náročnejšie tréningy. Preto je dôležitosť v nastavení tréningov, stravy, regenerácie, oddychu, ale aj vnímania kedy zatlačiť a naopak kedy zvoľniť. Teda ak sa chcem zlepšovať.

Tréningy a život majú veľa spoločného. Teda aspoň u mňa. Prelievajú sa podobné situácie, kde treba zaseknúť zuby, povoliť, či vydržať. V oboch je to o prepotených tričkách, košeliach, dresoch. Taktiež oba svety nás vedia priniesť do situácií, miest, možností o ktorých sme ani len netušili. Tým nemyslím len tie na mape, ale aj tie v našich mysliach.

V prvom rade som zanietenec, ktorý chce vyžmýkať so seba nejaký ten výkon, zistiť kam sa dokážem dostať, uvidieť nové miesta, možno mať fajn postavu a zjesť čo chcem. Šport je geniálnym učiteľom. Učí ma vyhrávať prehrávať, trénovať, spoznávať.

Nebudem klamať ak napíšem, že čím viac sa venujem športu, tým viac chcem prekonať svoje limity. To všetko sa nezaobíde bez bolesti. Tie sú len dve. Buď dupem a boli ma to, alebo nemám na dupané a potom ma to bolí. Zvyčajne je prvá možnosť lepšia voľba. Teda pokiaľ človek nie je zázrak prírody.

Dažde, búrky, vietor, sneh, horúce letne dni, veľmi rýchle jesenné dni, prechladnutia, zranenia, fňukania, lenivosti. To všetko vie pekne pomotať a popliesť hlavu. Do role obete sa dostanem veľmi rýchlo ak uverím vonkajším nepriazniam, svojim pocitom. V prvom rade si uvedomujem, že niečo by som mal zniesť. Ak sa chcem stať dobrým v akejkoľvek činnosti tak jednoznačne nemôžem uspieť ak budem za zranenú srnku, či krívajúceho jeleňa.

Tu je možno správne pripomenúť, že život je záhada. Preto je fajn nerobiť rýchle závery, byť prehnane kriticky na seba. Tiež nemá zmysel sa porovnávať s druhými. Je skvelé vidieť niekoho, kto je od nás vzdialený na desiatky svetelných rokov. Namiesto žiarlivosti a závisti, by to mohol byť akýsi dokaz, že je teda možné niečo dosiahnuť.

Úloha športu pre mňa zanietenia je hlavne zabaviť sa. Štatistiky, všetky čísla majú zmysel pokiaľ to nie je len o nich. Najdôležitejšie je aktivity vykonávať. Môžeme sa baviť o technických témach, nástrojoch, ale darmo keď začínam bude mi na nič posledný model rakety, fotoaparátu, bicykla.

Šport a bežne dni idú ruka v ruke. V každodennom živote je o niečo náročnejšie si uvedomiť ako maličkosti ovplyvňujú celok. Nie vždy ich vidíme, k tomu sú tu emócie, hormóny, potreby, ktoré majú dosť veľkú moc nad každým z nás. Nie vždy ich vieme skrotiť, ovládnuť, pochopiť. V športe je to jednoduchšie. Úlohy sú v ňom o dosť jednoduchšie. Dostať sa z bodu A do bodu B. Možno o to viac bolia. Vedia pomôcť čísla, údaje, tréner. Môže prísť frustrácia, vyhorenie, sklamanie. V živote nie vždy sa vie kadiaľ presne vedie cesta, či nepozná sa výsledný stav. To ale neznamená, že je to zlé.

ŽIvot aj pohyb sú o maličkostiach, momentoch, jednoduchosti, budovaní, skúšaní, radosti. No a tom najdôležitejšom žití a vykonavaní. Ten zvyšok sa bude ukazovať po ceste.

Sebazaprenie

29. máj 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Sú témy o ktorých viem písať, rozprávať, žiť slohové práce, romány. Najčastejšie takéto témy sa premávajú hlavou v náročných tréningoch, v stúpaniach do kopca. Všetko začína otázkou:„aký ma toto celé zmysel? K čomu je takáto bolesť dobrá?”

Mám to šťastie, že pre nejaký dôvod som sa dal na športove aktivity. Nejako ma to drž. Za mňa je šport dôležitou súčasťou bežných dní. Viem, že po dobrom tréningu sa cítim parádne. Ak ma niečo bolí, nechce sa mi, nemám chuť, častokrát práve dobre zostavený tréning je najlepší liek.

Sú stavy, keď nemám chuť, cítim bolesť, nejde to, nedá sa. Po náročných odmakaných hodinách chcem zabaliť a vykašlať sa na všetko. Vtedy zvyčajne si beriem voľno, snažím sa upokojiť myseľ, aby nevyrábala výčitky a preflákať sa nejako dňom. Takýchto dni je našťastie veľmi malo.

Ak ma šport niečomu naučil, tak to je sebazaprenie, disciplína, pravidelnosť. Jednoducho naučiť sa porozumieť, kedy je potrebné zaťať zuby a kedy je dôležité vyfúknuť. Takmer žiaden tréning nebude dokonalý, vždy tu bude niečo čo sa pokašle. S tým jednoducho je dobré počítať. Po čase si na takéto nepredvídateľné situácie zvykneme. Myslím, že prvé vďaka ním, budeme zvládať oveľa lepšie mnohé zamračené dni.

Cvičenie nikdy nezačína v posilňovni, v bazéne, v hore, na dráhe. Začína v nás. Sebazaprenie, alebo disciplína prichádza postupne, nenájdeme ju taktiež na podobných miestach. Zvyčajne vzniká pri nachádzaní dôvodu, pre ktorý do toho ideme, alebo sme.

Vlastne ono to vôbec nie je len o tréningoch. Sú situácie v bežnom živote, ktoré sa senzačne podobajú a majú podobne črty. Mimoriadne dôležitá je regenerácia, načerpanie síl, budovať niečo, mať radosť z bežných dní, dať sa dokopy s ľuďmi, čo ťahajú za rovnakú stranu povrazu, nájsť si to čo bude napĺňať práve nás.

Sebazaprenie hrá dôležitú ulohu v dosahovani čohokolvek. Určite vie pomôcť zlepšiť sa. Vôbec nie je ľahké si ho osvojiť. Taktiež nie je zárukou ničoho.

Karty

24. apríl 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Kráčam si po meste. Stretla ma pani, čo sme sa poznali. Zdravíme sa. Pristavujem sa. Vymieňame zopár zdvorilostných viet. Medzi nimi mi povedala, keby náhodou budem niečo mať aby som sa ozval. Niečo mat znamenalo ponuku. Toto sa odohralo asi šesť rokov dozadu. V tom období istý chalan chcel siahnuť po celej ponuke. Boli sme dohodnutí na dobre slovo. Lenže, keď už malo prísť k uzatvoreniu dohody. Jednoducho si to premyslel. Naštval ma. Po ostrej výmene názorov, dohoda bola definitívne zo stola preč. Spomenul som si na pani z mesta. Ponuku dotiahol do víťazného konca. Samozrejme, to všetko chvíľu trvalo.

Verím, že veci sa nedejú len tak. Neverím na náhody. Verím viac: “aspoň sa pokúsim isť von, možno niekoho stretnem”. Je ľahké byť frajer, keď nám ide “karta”. No je ťažké hrať s kartami, ktoré nie sú na prvý pohľad víťazné. Je dobré si takéto pamätať. Ono to totiž platí v rôznych životných oblastiach.

Hovorí sa, že prehry nás naučia viac ako víťazstvá. S tým do určitej miery súhlasím. Len keď je prehier príliš veľa, prídu pochybnosti, depresie, myšlienky na zabalenie všetkého. Je dobré vedieť vyhrávať, dôležité zvládať prehrávanie.

Áno šťastie, byť na správnom mieste v správny čas. Všímať si okolo seba, počúvať, pozorovať, skúšať. Hlavne byť vonku vo svete. Aj to nezaručuje žiadne víťazstvá. Môžeme robiť všetko najlepšie ako len vieme, aj tak nemusíme preraziť. Budeme najväčšími flákačmi a dosiahneme to ku hviezdam.

Hry majú svoje pravidlá. Tak isto aj život. Ak sa budeme len sťažovať, tak bude náročné sa vynoriť a pokojne plávať. Môžem dúfať, snívať, predstavovať a sem tam zariskovať. V neposlednom rade isť naproti výhram. Veď gól padne len vtedy keď vystrelím na bránu. Raz padne.

Nikdy na sto percent nebudeme vedieť čo sa nám podarí získať, ale aj stratiť. Určíte z každej ponuky nebude veľkolepý obchod, vzťah, výsledok. Niekedy dostaneme viac, inokedy stratíme všetko. Niekedy bude treba poslať do ďalekých krajín cely svet, vynadať všetkým, ale stále je fajn nezatvoriť dvere úplne.

Pozor na ponuky. Ešte viac na ružové okuliare, ružové myšlienky, sladké sľuby, pravidlá, závery a hlavne pravdy ako to vždy tak bolo. Hlavne neurazme karty s ktorými hráme, lebo čo keď sú víťazné.

Jedna z kapitol

21. február 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Tlaky, termíny, naháňačky, pondelky, nedele večer. Aký si kolotoč. čo tu máme okolo seba. Hovorí sa ak chceme niečo dosiahnuť máme sa obracať. Že vraj môžeme mať všetko, ak budeme tvrdo a usilovne pracovať. Lenže je to naozaj tak? Môžeme mať všetko?

Je asi pred polnocou, čítam si posledný email. Zaspávam ani neviem ako. Ráno sa preberám okolo šiestej. Pripájam mobilné komunikačne zariadenie k nabíjačke. Štartujem z postele, beriem si pohár vody, letím vonka na beh, alebo sa činkuje. Prichádzajú ďalšie ranné rituály, následne je obed, večer a opäť sa to celé opakuje. Sú dni ktoré uletia, ďalšie sa vlečú.

Najradšej mám dni, keď na bicykli jazdím v lese. Ten pokoj je neskutočný. Ešte radšej keď som v lese úplne sám na obľúbených, či nepoznaných miestach. Prichádza mix emócii, adrenalínu, pokoja, radosti. Práve vtedy si najviac vychutnávam moje tréningy. Nechávam myseľ pracovať, oddychovať a sem tam sa poriadne opriem do pedálov.

V priebehu bežného týždňa som radšej, keď sú okolo mňa ľudia a niečo tvoríme. Naháňačky neobľubujem. Myslím, že berú až príliš veľa energie. Doteraz nemám pocit, že by sa aj oplatilo za niečím naháňať. Vlastne, vždy keď sa za niečím naháňalo, takmer nikdy si nič nepodarilo. Ak áno, bolo to len na chvíľu. Možno robím nesprávne rozhodnutia, záhada, alebo príliš neriskujem. Kto vie ako to je. Tým netvrdím, že je zbytočné snažiť sa. Práve naopak, len asi intenzita snaženia, bude rozdielna ak pôjdem vyniesť smeti, alebo keď pôjde o celoživotné úspechy.

Nech sa pozerám na svoje dni akokoľvek, najčastejšie počas nich som úplne sám. No nie som osamelý. Možno toto je dôležitá myšlienka, ktorú je fajn si objasniť sám pred sebou. Ak niekam cestujem som sám, ak končí schôdzka na jej konci odchádzam sám, ak som v lese veľkú časť jazdím sám. Je to v poriadku. Všade okolo mňa sú ľudia. No nie vždy ich vidím.

Byť sám je nebezpečné. Môže mi to priniesť neskutočné depresívne stavy. Smútok, žiaľ, ľútosť, závisť sa len tak budú preháňať v hlave, ak začnem pochybovať, alebo nemám vyjasnené svoje myšlienky. Na druhej strane byť sám vie priniesť obrovské výhody. Sústredenie, nápady, oddych, pokoj, nápady, výkonnosť, lekcie, lepšie si porozumieť a kto vie čo ešte.

Lenže stále tu je myšlienka. Neverím, že sme sami. Vždy je okolo nás niekto, čaká na nás, strachuje sa o nás. Dokonca nám, sem tam aj niekto zavolá, napíše. Pamätám si, keď si hovorím v lese, človeče dnes tu nie je nikto, v tom sa predo mnou zjavil turista. Samozrejme ak sme v odľahlých častiach, kde naozaj nikto nechodí, vtedy asi budeme sami. Na to je asi dobré myslieť.

Byť osamelý je rozhodnutie, ktoré zvyčajne podľa mňa má súvislosť s negatívnou životnou skúsenosťou. Je to stav v našej mysli, pri ktorom sa vedome rozhodujeme, že nedáme priestor druhým ľudom a vytvoríme si vlastný svet. Vymýšľame si príbehy, udalosti, len aby sme sa už nedostali do tej situácií, ktorá nás dostala do stavu osamelosti. Teda aspoň ja to tak vnímam. Za mňa dostať sa do stavu osamelosti je jedno z najhorších rozhodnutí, z ktorého ide veľmi ťažko von.

Neverím na životne prehlásenia, nakoľko my ľudia sa meníme, prispôsobujeme obdobiam, dobe, aby sme prežili, našli radosti, vyrástli, niečo dosiahli. Som zástanca, ak si môžem s niekým vymeniť skúsenosť, isť von s kamošom, alebo spoznať niekoho cudzieho, tak určite do toho idem. No tak isto je pre mňa dôležité, tráviť čas sám so sebou.

Verím, že naše životy sú istým spôsobom záhady. Ktoré sa postupne vyjasňujú. Je nad slnko jasné, to čo robí radosť mne nemusí druhému. Preto nemám dôvod presviedčať, že práve moje pohľady sú tie najlepšie. môžem na ne poukázať a keď sa niekto opýta máme sa o čom baviť.

Koľko otázok sa predo mnou otvára každý deň. Som v tom sám? Som osamelý? Ako to je v skutočnosti? Môžeme mať všetko na tomto svete a napriek tomu nám bude niečo chýbať. Môžeme mať toho menej a budeme mať všetko. Kto vie. Jednoznačný návod na život, jeho situácie, nikto nevyrobil stopercentné. Sme tu preto aby sme skúšali, hľadali, spoznávali, tvorili. O tom je život podľa mňa. Len vždy je lepšie, ak sa máme o to aj s niekým podeliť. Veď vždy sa môžeme na chvíľu niekam vypariť.

Športový výkon, životný úspech, správny čas a miesto

13. december 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Mám rád šport. Jeden z dôvodov je ten, že ak chcem niečo dosiahnuť tak sa to musí odmakať. No a to zvyčajne na tréningoch, s činkami, odriekaním, diétou, časom, myšlienkami, pravidelnosťou. Zatiaľ som neprišiel na to, či existujú skratky, výnimky. Vôbec netuším čo je talent a čo je drina, teda aspoň v disciplínach, ktoré robím ja.

V živote sa dostávame do rôznych etáp. Objavujeme, strácame, nachádzame, alebo len tak ideme s prúdom. Mne sa páči, že si môžeme vybrať. Len nie vždy vnímam, že je na výber. O mnohých športoch ktoré robím/robil, som počul už v minulosti. Do konca som bol pri nich blízko. Pre záhadný dôvod ma spojili až okolnosti, ktoré prišli o niekoľko rokov neskôr.

Ako sa tak pozerám okolo seba, za seba, nemôžem sa zbaviť pocitu, ako to nie je len o športe. K tomu to neplatí len v ňom. Mnohé skutočnosti sa prekrývajú s denným životom. Návyky, ktoré sa ku mne dostanú prostredníctvom športu, alebo bežného života využívam v oboch oblastiach. Lenže, to môžem povedať až dnes.

Mám rád keď sú okolo mňa ľudia čo majú koníčky. Môžem sa od nich vždy niečomu priučiť. Tak isto je to keď niekto dosiahol úspech v bežnom živote. Nechcem rady od nikoho. Tie aj tak po pár dňoch zabudnem. Zaujímajú ma príbehy. Vedieť čo je dobré si všímať, aby som si povedzme nebuchol hlavu. Lekcie dostanem tak či tak.

Jedno je isté, nie vždy si všimnem, niekedy si namýšľam, nie vždy sa mi chce. K tomu nie všetko sa podarí. Život je záhada. Všetko je poprepletané tenkými motúzmi a na konci dňa, mesiaca, obdobia dáva zmysel. Či len stačí byť na správnom mieste v správnom čase?

Chcem sa venovať takýmto témam. Zaujíma ma, čo všetko bude treba odmakat, čo bude odmena, šťastie, náhoda, zablúdenie. Rád by som sa vyhol bolesti, nesprávnym reakciám, zbytočným emóciám. To čo chcem od seba sa postupne upravuje, obrusuje, vyjasňuje.

Možno práve preto som si tak obľúbil šport. Jeho lekcie, postupy sú nekompromisné, teda ak sa chcem niekam posunúť. Zvyčajne tu platí jedno hlavné pravidlo, ak chcem zjazdiť kopec, najskôr musím vyjsť hore. Potom je tu ešte jedno o niečo dôležitejšie. Na každý tréning najskôr musím vstať z postele a zabuchnúť za sebou dvere.

Športové výkony sú svojím spôsobom životné úspechy. Ktoré sa dosahujú zvyčajne nie v najlepších podmienkach. Zatiaľ som sa dostal potiaľto. Teoria.

Nejako prežiť

21. jún 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Mám rad jedlo a jem veľa, niekedy aj viac ako by som mal. Raz som tak jedol, až moja váha narástla približne o desať kilogramov na viac. Koláčiky sa ukladali okolo brucha. Ťažšie sa dýchalo, pohyb nebol taký harmonický. Našťastie prišiel šport, tvorba,zrazu nie vždy sa našiel čas na jedlo.

Asi by sa dalo o jedle čo to napísať. Pizza, burgre, kola, koláče, zákusky, zmrzka, čipsy, sladké limonády. To všetko je tak dobré, len necháva takáto strava na nás následky v podobe tukových vankúšikov, a kto vie čo ešte. Lenže nie je to všetko len o jedle.

Režim prežitia je aký si program, ktorý nás ovplyvňuje. Že vraj sa ma nachádzať niekde na úzadí v hlave. Nie vždy o ňom vieme. On sa spustí, keby by malo ísť do tuhého. Drží nás, aby sme bežne dni nejako prežili, najlepšie ako sa dá a bez zranení, bez bolestí. Mal by mať pôvod z minulosti. Keď bolo nedostatok potravín, príležitosti, žilo sa o dosť náročnejšie.

Mám skôr z neho pocit, že moc nechce aby som sa naháňal na tréningoch, v živote. Viac skôr aby sa dni prechádzali opatrnejšie. Je to akýsi môj ochranca. Lenže nie je všetko tak ako sa zdá. Tam hneď vedľa, susedí podobný ochranca lenivosť. Niekedy vznikajú zmiešané signály, ktoré je namáhavejšie rozšifrovať. Potom prichádzajú kilá naviac, gauč, fučanie hore schodmi a frflanie na celý svet.

Mňa hlavne v poslednej dobe zaujíma ten ochranca, režim prežitia. Tušil som, že niečo mi sem tam našepkáva ako sa mám šetriť, alebo prepchávať sa keď je pri mne jedlo. Len som si skôr namýšľal, že ide o nenásytnosť, lenivosť, pretrénovanosť, alebo že došla sila. Kto vie, kde je pravda.

Ako som začal s intenzívnymi vytrvalostnými tréningami, chuť po jedle niekoľko násobne vzrástla. Telo si začalo pýtať potraviny, ktoré zasýtia a hlavne dodajú energiu. Taktiež postava sa začala formovať, tukové vankúšiky okolo brucha zrazu nie sú, fučanie po schodoch je tiež preč, fňukám len po tréningoch a aj to na seba.

Keď už telo nevládze, tak mame v sebe ešte 60-40% zásob energie. Malo kedy hlava dovolí aby sme sa dostali na dno svojich síl. Takéto zistenie prišlo po tréningoch, kde pocit únavy bol obrovský, no výsledky boli častokrát lepšie, ako keď som sa cítil v pohode. Pripisujem to tomu, že som chcel mať za sebou vylezenie na kopec, napísanie článku, prejedenie posledných kilometrov.

Tým, že trénujem intenzívne zazívam pocity hladu častejšie. Aj keď sa snažím pravidelne dopĺňať energiu a zásoby, nie vždy to padne na úrodnú pôdu. Aj preto, keď môžem jesť, jem viac, aby hlava dostala signál: “dostatok zásob na najbližšie obdobie”. Vlastne takto nejako je to aj ďalšími oblasťami. Sem tam mám pocit, ako keby menej tvorby, pohybu s menšou záťažou mi robí viac radosti. Ležanie v posteli je taktiež fajn.

Čo je teda správne? Existuje režim prežitia? Ako je to s lenivosťou? Dopĺňajú sa navzájom? Neviem ako to v skutočnosti je. Sú dni, keď sa premôžem, vzdám, flákam, prejedám, nič nerobím. Tak isto sú dni, keď ide všetko ľahko, nefúka vietor, je správna teplota, trasa, tvorba. Doteraz prišli najlepšie výsledky v oboch prípadoch. Tak isto aj tie najhoršie, tých je viac.

Za mňa záleží od mnohých maličkostí, okolností. Jedno je isté budú dni keď nezostane nič iné ako prekonať sa, nechať sa unášať, z úsmevom vyštartovať. Tam vonku to môže niekedy naozaj podobať sa ako boj o prežitie. Nie vždy vyhráme, to je nad slnko jasné. Vlastne ono možno stačí v živote vyhrať len zopár krát. Na tréningu sa nevyhráva, tam sa trénuje. Ochrániť potrebujeme každý, len nie vždy a nie z gauča.

Minulosť, budúcnosť

24. máj 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Sem tam sa zamýšľam nad minulosťou. Pýtam sa sám seba, čo by asi teraz bolo inak, ak by som sa vtedy rozhodol presne opačne ako teraz. Nerobím žiadne výčitky, čas už nevrátim späť. K tomu rozhodovanie bolo najlepšie ako som vtedy vedel. Tak isto sa pristihujem, keď sa pozerám do budúcnosti. Čo by som chcel, čo mám robiť, ako to má celé vyzerať. Na chvíľu obhliadnuť späť do minulosti je fajn, ak hľadám poučenie, lekcie, rady, aha momenty. Taktiež unášanie v budúcnosti je dôležité, aspoň na chvíľu. Veď o čom by bol život, ak by sme nesnívali.

Mam pocit, ako keby niektoré situácie chceli zničiť moje ego, rozvrátiť sebavedomie, jednoducho niečo vo mne zmeniť zlomiť. Za mnou je kopa rozhodnutí, ktoré nepriniesli to čo mali aspoň zatiaľ. Už niekoľko krát som sa vzdal, upravil kurz, zaťal zuby, šiel preč. Rozhodnutia ktoré sa zdali ako najlepšie, sa ako si neukazujú vôbec tak po čase.

Dobrá správa je, že nie každé zlé rozhodnutie, je zlé rozhodnutie. Prekvapíme svoje ego, dostaneme príručku, niekedy sa nestane vôbec nič. Vlastne, ono každé jedno rozhodnutie robíme najlepšie ako vieme v tej danej chvíli. Takže mám dve možnosti pozerať sa na seba ako obeť, alebo učím sa. Tie lekcie prichádzajú postupne. Niekedy sú tu takmer okamžite, inokedy je potrebné sa za nimi obracať do minulosti. Dosť o tom píše aj v múdrych knihách, životom skúsenejší o tom tiež vedia svoje.

Rozhodnutia, ktoré prišli a prichádzajú, nie vždy si dokážem všimnúť všetky okolnosti, nechal som sa uniesť vplyvom emócii, nevidel ďalej, alebo to bola náhoda. Špárať v minulosti by malo byť povolené, ak tak, len na vzdelávacie účely. Nie žiť v nej. Stalo sa to, neviem to zmeniť, no viem niečo upraviť, poučiť sa a pri najbližšej príležitosti sa rozhodnem lepšie. Možno niektoré situácie, ktoré sa javia beznádejné majú veľmi ľahké riešenia. Kto vie, ako to je. Niekedy je správne vydržať, inokedy sa vzdať, alebo nechať to všetko tak a nejako bude. Taktiež, minulosť vie rýchlo uplynúť. O tom by vedelo hovoriť mnoho generálov na dôchodku.

Nie všetko sa toči okolo nás. To už bolo povedané niekoľko krát. Robíme skvelé rozhodnutia, prácu, lámeme rekordy. Len nie vždy si to niekto všimne. Lenže robíme to v prvom rade pre seba. Sem tam dostaneme pohár, medailu, čokoládu za odmenu. Inokedy si rozbijeme koleno, nos, alebo sa nestane vôbec nič. Zabudnime na počítanie srdiečok, páči sa mi to. Áno je to fajn cítiť pozornosť, ale aj v minulosti naši predkovia dosahovali rôzne výsledky a nie vždy o tom svet vedel.

Sú články ktoré tvorím niekoľko dni, týždňov dokonca mesiacov. Je veľmi ľahké vymazať myšlienky, alebo ich nechať stratiť sa v poznámkach. Lenže viac sa mi páči, popremýšľam nad tým všetkým. Ako by to bolo ak by som, to predsa skúsil? Strach, neistota, neznáme čo ak to dokážem. Čo ak je to začiatok novej kapitoly. Vlastne to neplatí len v článkoch, pre mňa náročných tréningoch, ale aj v bežných situáciách.

Dôležité je pre mňa nežiť v tom čo bolo, ale ani ďaleko v tom čo by mohlo byť. Každý z nás robí skvelé rozhodnutia, odvádza kus dobrej prace, podáva fantastické výkony v niečom, no tak isto sem tam niečo riadne pokašleme, či máme jednoducho smolu. Aj preto vnímam dôležitosť nesprávnych rozhodnutí, snívania, ale aj vychutnávania chvíľ ktoré sa práve dejú. Čo keď sa to už nezopakuje, čo keď je to najlepšie čo by mohlo byť? Pamätám si keď na základnom vojenskom výcviku nám školitelia vysvetľovali, ako budeme do konca života spomínať. Vtedy som sa im smial.

Všetko okolo nás sa deje, my sa dejeme. Čas beží rýchlo, pomaly. Niekto ho má viac, niekto menej. Niekto tvorí, filozofuje, nepýta sa, nevie, že nemôže. Ďalší dúfa, prosí. Sem tam stretneme niekoho kto žije v minulosti, v budúcnosti. Príde aj taký, čo má na všetko odpovede. Ja verím v život, že je možno dobre trochu niečo vedieť, ostatne pozorovať, sem tam niečo vyskúšať, a nie do všetkého sa zapájať. Aj tak všetko nestihnem. Taktiež nosím si so sebou batoh poznatkov, zážitkov, emócii, rán, víťazstiev ktoré sa ku mne nejako dostali. Niektoré z nich bude možné použiť viac krát, ďalšie sa stali iba raz. Bez nich by som podľa všetkého nevedel čo viem teraz, ale zas možno niečo iné. V tomto je ten náš život skvelý, je jedna poprepletaná veľká záhada, ktorá sa žije práve v tejto chvíli.

Druhé šance

22. február 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Každý nový článok začína uverejnením toho najnovšieho na blogu. Premýšľam či sa vyrozprávať, všimnúť si niečo, filozofovať, nechať sa unášať myšlienkami. Akýkoľvek smer je vždy práca, stres, napätie, ale aj dobrý pocit s niečoho. Je to celé dobrovoľné, chcem len vedieť kam ma moje písanie môže posunúť.

Mam rad kreativitu, blog ma núti ju používať. Ako žiak som vzorne neznášal slohy, ničilo ma čokoľvek písať. Iba raz sa mi podarilo napísať slohovú prácu na jednotku. Pani učiteľka celú triedu namotivovala tak, že som ju poslúchol a dostal som jednotku. No pred tým cela trieda sme úlohu poriadne pokašlali.

Ako si to vo mne zostalo a od vtedy verím, na druhé šance. Nie vždy som ich dostal. Miestami ich bolo azda milión. Mnoho z nich som premenil, iné pokašlal na plnej čiare. Pozeral som na seba za to neskutočne kriticky. Lenže len kritikou sa veci, ľudia, udalosti nemenia k lepšiemu, k tomu všetkému je potreba čin, skutok, akcia, vyhrnuté rukávy.

Vždy niekto niekoho oklame, podvedie, pomýli, sklame, nesprávne reaguje. Ak sa na svet pozeráme podľa svojich vzorcov, myslime že ten druhý by mal urobiť to čo by sme urobili my. Asi to tak nebude. Buď sa poriadne naštveme, alebo sklameme. Nikdy nevieme čo je na sto percent na druhej strane. Aký bol skutočný dôvod, čo vyvolalo reakciu, podnet.

My ľudia sme neúprimní, bojíme sa povedať jeden druhému pekne čo sa deje. Radšej napíšeme záhadný príspevok, povieme to druhým ľuďom alebo len tak radšej odídeme. Robil som to isté, do okamihu, pokiaľ sa mi nezačali množiť správy prečo píšeš článok o mne. Vtip bol v tom, že ten článok ani zďaleka nešiel okolo danej osoby, ale príspevok na modrej sieti už áno.

Dávnejšie som ľudí vyhadzoval zo svojho života. Lebo nepodporili, neporozumeli, smiali sa. Skutočnosti to bolo všetko úplne inak. Len som nedokázal správne vytriediť sústavný príliv nových vedomostí. Ak niekto nesúhlasil, už som sa viac neozval. Nemá zmysel sa ospravedlňovať. Nepamätám si už presne komu som sa takto správal. Asi už aj ostatní zabudli. Nemá zmysel sa vŕtať v histórii. Je tu poučenie, nie vždy ma zmysel ľudí blázniť, veď častokrát ide o nič.

Mne sa páči život, nie vždy môžeme na sto percent predvídať čo nás čaká zajtra, ako zareaguje nás životný partner, kamaráti, rodina, susedia, úplne neznámy okoloidúci. Niekedy dostaneme studenú sprchu, schytáme podhodene poleno, ale tak isto nezištnú pomoc. Neviem či je život dlhy, krátky, rýchli alebo pomalý, ale ak mi niekto prekáža jednoducho ho obídem. Keď ho už musím mať vo svojom živote, tak čas s takouto osobou minimalizujem. Nechcem robiť niekomu zbytočne nepríjemnosti, lebo možno to je cele inak a ja si iba namýšľam.

Nechcem nikomu ubližovať, no nie som si istý či to bez toho pôjde. Ak niekto chce aby som spravil niečo, čo ja nechcem, ten druhy sa bude asi na mňa hnevať. Mám žiť život tak aby som sa páčil všetkým? Neviem čo je najsprávnejšie. V tomto období si myslím, asi by sa nemalo všetko dávať na jednu kopu. Mnoho situácií si bude vyžadovať odlišné riešenia, prístup, postupy.

Pamätám si situáciu, keď niekto na mňa brutálne vyskočil. Ten človek nemal asi svoj deň, neurobil si svoju prácu a alibisticky všetko zhodil na druhých. Mňa vysmial. Mal som sto chutí toho chlapa prefackať aby sa spamätal. Lenže si hovorím v hlave, iba by som sa uspokojil a zajtra by ma to mrzelo. Radšej som šiel preč a o pár dni sme to celé bez emócií vyriešili.

Druhé šance sú pre mňa niekedy tretie, štvrté päťdesiate. Samozrejme dokážem sa hnevať na druhých cele mesiace, roky. Takmer vždy príde deň, keď už ani neviem, prečo som sa hneval. V tomto som naivný, verím druhým. Aj keď niekedy sa prehováram, že už by som nemal. Na konci dňa ide o nič, nebaví ma naťahovať za pocit a myšlienku ako som mal pravdu. Z toho som už vyrástol.

Ešte maličkosť tých druhých si zvyčajne vykresľujeme tak ako ani v skutočnosti nie sú. Tu najčastejšie vznikajú sklamania. Aj ja mám vykreslených ľudí, je takmer nemožne zbaviť sa takýchto predstáv. Niekto príde na cely čas, niekto na isté obdobie. Nezabudnime, každý z nás je za zlého u niekoho iného. Ešte ľahšie sa hovorí čo by ten druhý mal. To je také nepekné.

Verím na druhé šance, pre lepšie zajtrajšky, krajší svet. Nie len preto, že vďaka druhej šanci som ako žiak napísal najlepšiu slohovú prácu. Skôr preto, ak sa budeme každý na každého hnevať, ako toto celé bude mať zmysel? Ten čas prejde tak či tak, ale asi by bolo krajšie s úsmevom a keď už tak, aspoň si neubližujme.

Malé veľké veci

13. apríl 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Bol som v situácií, keď ma niečo riadne naštvalo. Pred tým, ako som hodil telefón a kľúče od miešačky o zem, položil som si otázku. Naozaj to, za čím sa naháňam mi robí radosť? Druhá otázka bola, či mi neuniká niečo väčšie. Samozrejme, na druhú otázku prišla rýchla odpoveď, radšej vrabec v hrsti ako holub na strome.

V práci sme nahraditeľní na sto percent, možno nie hneď, ale časom určíte. Často sa stane, že sa doberáme medzi sebou, kto je lepši, koho nahradiť ľahšie, kto z nás je výkonnejší ťažný kôň. Tiež sa pýtam, či som nahraditeľný aj v živote, resp. mimo práce. Ak sme teda nahraditeľní, tak či nám neuniká niečo väčšie, ako to, čo robíme, žijeme.

Náš život čaká na to, čo si dovolíme. Či budeme žiť v strachu alebo ho budeme pokúšať. Víťazstvá a prehry tu budú vždy. Môžeme hrať úplne bezpečne, pokúšať, riskovať, staviť všetko na bank. Neexistuje jeden presný správny návod na život, prácu, vzťahy, koníčky. Určite dostaneme manuály, noty, skriptá, knihy, štúdie, len nie vždy budú na sto percent účinné.

Myšlienky, pocity, slová, činy alebo činy, slová, pocity, myšlienky? Koľko filozofie v jednoduchých krokoch. Sú situácie, kde sa nepremýšľa, ale koná, potom prídu také, kde sa čertovsky dobre musíme nadýchnuť, premyslieť, čo urobiť. Áno, pokašlali sme to, zas. Mali sme tentokrát šťastie. Sme neskutočne dobrí. Na všetko sa vieme vyhovoriť, obhájiť, vymyslieť príbeh tak, aby nám riadil ďalšie udalosti. To, čo je teraz zbytočné, malé, bezvýznamné, zajtra sa môže zmeniť na obrovské, dôležité, dych berúce.

Čo je naozaj za tým, čo chceme? Hľadáme istotu a preto vieme skloniť hlavu? Riskujeme, nezaoberáme sa pre nás nepodstatným, sem-tam niečo pokašleme? Sú v hre finančné prostriedky? Nový rodinný dom, manželstvo, vlastný potomkovia, dovolenka dvakrát do roka? Alebo to všetko robíme, aby sme jedného dňa začali žiť, robiť to, o čom snívame? Nech sú otázky a odpovede akékoľvek, každý chce pre seba iba najlepšie.

Nič nie je v živote stále, všetko sa pohybuje. Aj ten najväčší lenivec na svete musí robiť aspoň základné pohyby. Život je plný prekvapení, záhad, náhod. Či sa nám to páči alebo nie, veľmi veľa vecí sa deje samé od seba. My dokážeme ovplyvniť malý zlomok udalostí okolo nás. Všetko nás formuje a posúva. Aj tie najmenšie príbehy, pozdravy, úsmevy, vedia zmeniť nejednu situáciu, deň, rok, život.

Som presvedčený, že my sme tvorcami všetkých maličkostí okolo nás, zároveň sami seba brzdíme. Tam vonku je veľký svet, no my máme k nemu pomyselné kľúče. Niekedy sa dvere otvoria samé, inokedy je treba zavolať zámočníka.

Vždy, keď čokoľvek budeme robiť, niečo iné nám utečie. Taktiež opačne. Zmierme sa s tým. To je život. Nedokážeme urobiť, zažiť, vyskúšať všetko. No môžeme toho viac, ako si myslíme. Preto si neustále pripomínajme, že nie sme našou prácou, problémami, starosťami, chorobami, sme ľudia, ktorí máme na viac, ako len chodiť do práce od do, dvakrát do roka na dovolenku, vymýšľať výhovorky, či zavolať na rande každú susedu z ulice či vchodu.

Ach ten čas

9. marec 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Na život mám vždy čas. Netuším, ako to je u druhých, no u nás to funguje, že sú určité činnosti, ktoré musia byť a potom je mojou povinnosťou byť super flexibilný. Nie vždy je to možné zvládať. Preto veľa športujem.

Ranné cvičenia, raňajky, obed a večera. Čas na tvorenie, čas na výsledky, čas na oddych a šport. Áno, sú dni, keď všetko ide nabok, sú dni, keď prehrám nad sebou a nezvládnem vstať z postele, nečinkujem, mám depresiu, cítim sklamanie. No je viac tých, keď vstanem, aj keď sa cítim, že to nejde. Čím lepšie začnem deň, tým lepší deň je.

Netuším, čo sa to deje okolo, nie je možné mať prehľad o všetkom. V poslednej dobe všade za rohom číha nejaká nástraha. Pohybovať sa vpred chce odvahu alebo sladkú nevedomosť, že sa to nedá. Páčia sa mi myšlienky typu: „Nevedel som, že sa nedá uspieť v tejto oblasti.” Vnímam okolie, čo hovorí, čo robí, tvorí, čomu verí.

Všímam si okolo seba dve skupiny ľudí, tí, čo budujú a idú si svoje tempo. Potom sú takí, čo sa naháňajú a nič nestíhajú. Každý z nás niečo buduje, tvorí, žije, nie každý si to aj uvedomuje. Neznášam ponáhľať sa a celý čas utekať za niečím. Viem, ak chcem podávať celotýždňové výkony, mať výsledky, musím si rozložiť energiu. Dokážem mať desiatky schôdzok za deň, vybehať nemožné, pohnúť horami, útočiť na bránu. Lenže na druhý deň sa neviem postaviť z postele. Toto nemá nič spoločné s vekom. Každá práca dáva zabrať, je dôležité si to aj uvedomiť, nikto z nás nie je stroj.

Ak človek je unavený, naháňaná sa, robí chyby a tie vyvolávajú ďalšie situácie okolo nás. Samozrejme, sem-tam dni sú rýchle, náročné, bolestivé. Niekedy tie zuby jednoducho zatnúť musíme. Lenže byť v otáčkach nonstop je neudržateľné. Zdravie máme len jedno, keď niečo nie je v poriadku, zasvieti nám kontrolka. Poučky znejú jasne: navštíviť servis. Len nie vždy to tak v praxi aj je.

Nepíšem o tom, že nemám nič robiť, skôr o tom, ako mám robiť tak, aby som vydržal celý týždeň byť vo forme, podávať výsledky. Čas a zdravie majú svoju dôležitosť, veľmi ťažko sa hýbe, ak ich máme naštrbené. Tak isto je náročné pohybovať sa vpred s prázdnym žalúdkom. Sú aktivity, v ktorých jednoznačne musíme byť super rýchli, v iných o niečo opatrnejší. To sa však naučíme až po čase, chybách, nesprávnych rozhodnutiach, slepých uličkách, ale aj od skúsenejších.

Možno pôsobím, že sa veľa naháňam, v skutočnosti je to inak. Mám pred sebou veľa života, chuť tvoriť, pohybovať sa, skúšať, hľadať. Samozrejme, chcem mať čas. To všetko, čo sa deje okolo a som toho súčasťou, chcem byť toho súčasťou. Ak hovorím niekomu o tom, ako nemám čas, je len jeden dôvod, nechcem mať toho človeka pri sebe. Len jedna maličkosť, toto je vec, ktorú mením. Pretože je super mať okolo seba tím, ktorí ťahá za ten istý koniec. No nie vždy je to aj tak možné, ale čas si môžeme nájsť vždy.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter