Všetky články, ktoré píšem sú moje úvahy, postoje, myšlienky a sem tam aj nejaké skúsenosti. Môžem sa mýliť, po čase zmeniť názor, ale aj získať nový pohľad. Byť blogerom znamená pre mňa vidieť moje myšlienky napísané pred sebou. Pohľady na to čo vnímam v danom období. Sú články ktoré ma tešia, potom sú také, kde som nedokázal vyjadriť to čo som chcel.

Zvyčajne píšem o športe pretože je na mojom prvom mieste. Mam ho rád, vďaka nemu spoznávam miesta, ľudí ale aj seba. Cele to nie je len o krútení pedálov, zdvíhaní činiek, behu. Je to aj o nastavení hlavy, jedla, regenerácie, dobre spať, či stretávať sa s ľuďmi ktorý žijú podobným štýlom.

Nasledujúci článok nevznikol a nevzniká tento krát na bicykli, ale na mieste kde som to najmenej čakal. Prišlo to úplne nečakané. Ako si tak premietam v hlave myšlienky spätne, asi tuším, kde bol začiatok.

Bola sobota ráno, preberám sa a nejako ma bolelo brucho. Nebol som hladný, nechutilo mi jest. Hovorím si, že ide na mňa nejaká nevoľnosť. Dosť som trénoval, možno telo si chce oddýchnuť. Neskôr si uvedomujem, že toto sú stavy, ktorým som sa niekoľko rokov vyhýbal, odmietal a už nikdy nechcel zažiť.

Keď sa cítim zle, čudne, zmätene, nasleduje náročnejší tréning na horskom bicykli. Prevretám hlavu, sústredím sa na jazdu. V hore ten svet chutí a vonia inak. Tento krát, ten pocit nie a nie skončiť. Práve naopak, zväčšoval sa. Vôbec som sa nevedel sústrediť. Myseľ mi lietala kade tade. K tomu prišiel aj pád na mieste ktoré dobre poznám. Našťastie v trávnatom mäkkom teréne. Cely som bol od blata a trávy. Ludia naokolo sa na mne smiali. Ďalej sa sústrediť na cestu, prekážky, výhľady bolo takmer nemožne. Žiadna chrípka, nevoľnosť ani únava.

Niečo bolo treba spraviť. Pár dni som poletoval svetom len tak bez cieľne. Pozorne vnímal moje myšlienky, nálady, pocity. Prišla príležitosť pozrieť sa jej do očí. Veľmi opatrne zo mňa vyšli slová. Povedal som jej, že sa mi páči. Tak inak, viac. Asi bola v šoku, tiež to nečakala. Snažil som sa byť milý, úprimný a nie moc doterný.

Celé to len tak plávalo vzduchom. Žiadne tlaky, ani očakávania. Ja nie som moc človek, ktorý sedí niekde v kúte, ak sa deju takéto veci. Tak prišiel krok číslo dva. Napísal som jej parádny list. Písal sa tak tri – štyri dni. Dal mi zabrať výber myšlienok, spájanie slov. Hlavne aby tam neboli písane hlúposti, cez ružové okuliare.

Vždy idú impulzy od oboch. Ak sa mi niekto páči, som trochu iný v prítomnosti danej osoby. Neukazujem len úsmevy, naštvania, smútky, poviem niečo čo nepoviem, len tak hocikomu. Priblížim sa mu, nie len komunikačne, ale aj fyzicky, emočne. K tomu mám na sebe kilometrové úsmevy.

Láska je niečo čo sa stane. Takmer vôbec nie je pod kontrolou. Je jemná, vášnivá, divoká, sem tam nakope a prichádza presne vtedy keď ju nečakám. Čo ma zarazilo azda najviac, že prišla s osobou od ktorej som to vôbec nečakal. Poznáme sa nejaký čas, nie je žiadna náhodná známosť. Sympatie tam boli od začiatku. Pači sa mi preto aká je, nie preto aká by som chcel aby bola.

Vďaka tejto situácií, ktoré je pre mňa úplne nová, nepoznaná sa zamýšľam ako môžem vnímať čo najlepšie tieto chvíle. Rozoberám si v hlave myšlienky vzťahov, lásky, zamilovanosti. Čomu som doposiaľ veril, čo je inak ako sa na prvý pohľad môže javiť.

Podľa všetkého, je niekoľko druhov lásky: sebecká, ustráchaná, fyzická, platonická, celoživotná, jemná, kto vie aká ešte. Za mňa je láska hlavne o maličkostiach, činoch, ktoré vykonávam bez toho, aby som čokoľvek očakával späť. Verím na komunikáciu všímavosť, prekvapenia, úprimný záujem o toho druhého, vzájomnú podporu. Samozrejme, aj aké si životné šťastie. Ochota spolu kráčať bežným dňom.

Mnoho veci, ktoré prišli rýchlo, ešte rýchlejšie odišli. Niektoré však zostali. Ak sa buduje cele obdobia môže prísť zemetrasenie, ktoré zničí všetko. Obe formy sú správne a funkčné. Je mnoho elementov, ktoré ovplyvnia čo s kým dokážeme vytvoriť. Nesieme si so sebou batožinu skúsenosti, vzorcov správania, myslenia. Nie všetko nám bude vždy vychádzať. Život je záhada, to si opakujem neustále.

Pre mňa je dôležité postaviť sa dopredu, byť pár chvíľ za blázna. Nabrať odvahu a povedať, ak niečo myslím vážne. Byť trpezlivý, ale aj nebáť sa poriadne potiahnuť. Veď ten život prejde tak či tak. Len sa mi zdá lepšie smiať sa na sebe, ako som sa strápnil pred svetom. Ako nadávať si, že som sa mal postaviť dopredu a povedať, že si mi páči.

Viem ovplyvniť, to ako sa ku komu správam, čo si myslím o tej osobe, ako komunikujem. Láska je krásna, veľa dokáže naučiť, ešte viac dokáže zobrať. Čím viac som ju odmietal, bránil sa jej ,tak som jej na istý čas prestal rozumieť. Neveril som, že by niekedy takto mohla prísť.