Ono to tak zvyčajne je. Naše okolie nás nejako chce podporiť aby sme nerobili hlúposti. Zostali na miestach kam podľa nich patríme. Teda ak sa pokúšame o zmenu, niečo nové chceme dosiahnuť. Samozrejme prichádza výsmech, srandičky, slová ako to preháňame, nemáme na to a pod. V takýchto momentoch je dôležité si povedať, či budeme nasledovať seba a to čo chceme dosiahnuť. Stavíme na okolie, upokojíme sa, poslúchneme, zostaneme tam kde to poznáme.

Spadol som na horskom bicykli. Pády, bolesť, pot patria k tréningom, jednoducho sú ich súčasťou. Vykĺbený prst, narazené rameno, odrená polovica tela, a celkom kvalitne rozflákané koleno. Pôvodný tréningový plán znel v ten deň na 175 kilometrov a 3.500 výškových metrov. Uraz sa mi stal niekde pri 80 tom kilometri a približne 2.000 výškových metrov.

Nehoda sa mi stala v lesoch nad Novou Baňou. Najskôr som pocítil nepríjemnú bolesť, také až zúfalstvo. Chvíľu trvalo pokiaľ som sa dal dokopy. Nosím zo sebou lekárničku. Obviazal som sa, narovnal riadidlá, dotiahol brzdu a pokračoval ďalej. Vedel som, že musím sa čo najskôr dostať domov.

Koleno nebolo nadšené vôbec z ďalšieho pohybu. Čim ďalej viac bolelo. Miestami som musel zastať a vydýchať. Priznám sa, že slzy boli na krajíčku spustenia. Bolesť takéhoto typu som ešte nezažil. Bol som rad, že sa mi nič nezlomilo. Okrem odrenín, škrabancov na bicykli, dotrhaných grípov, rukavíc, oblečenia to bolo všetko. Pád prišiel na úseku, kde by som nemal spadnúť ani v oveľa vyšších rýchlostiach. Nenáročný lesný terén, ktorý som už päť, šesť krát jazdil. Najťažšie boli posledné kilometre, trvali večnosť. Neužil som si ani nádherné zjazdy na ktoré som sa veľmi tešil

Je dosť možné že sezóna pre mňa skončila. Ako píšem tento článok, boli ma ešte rameno, dlaň, bok. No a moc nemôžem chodiť. Lekár povedal, po páde sa zvyčajne už nejazdí 80 kilometrov a ešte k tomu aj kopce. Len v tom momente som nevidel kratšiu cestu späť. Až neskôr ma napadla výrazná skratka.

Ocitol som sa pod spŕškou a múdrych rečí okolia prakticky hneď od pondelka .„Toto je signál, že to preháňaš”, „Si šiel za svoj limit”, „pomocné kolieska sa už vyrábajú”, „poďme sa prejsť”. Srandičky patria k životu. Len je fajn pripomenúť, keď boli karty obratené, tak sa toľko nesmialo.

Nie som vo svojej koži. Koleno ma boli tak aj viac. Je tu ďalšia bolesť. Dávam na stranu tréningy, šport, člnkovanie. To nie je len tak dať niečo nabok. Pritom pozerať sa von z okna, premýšlať ako by sa teraz jazdilo v lesoch, drelo v posilňovni. Veď leto malo byť odmena za zimné tréningy.

V rámci možnosti mám za sebou dobrý tréning. Bol som zhruba 1.500-2.000 kilometrov a 40.000 výškových metrov za chalanmi v mojich tréningových kategóriách. To som cez zimu veľa nejazdil, mal som pokazený stroj. Moje čísla sa môžu zdať pre bežného nadšenca bláznivé. Len naozaj sú medzi nami športovci čo trénujú o mnoho viac.

Budem veľmi rád ako sa mi podarí chodiť bez bolestí do konca leta. Potom sa uvidí čo ďalej. Netrúfnem si povedať či sa tento rok vrátim na bicykel. Tato predstava je naozaj strašná. Lenže nie je na vyber. Koleno potrebuje oddych, liečbu a poriadnu regeneráciu. Pád som si zavinil sám o tom niet pochýb.

Nehľadám v páde žiaden skrytý odkaz, to nemá zmyseľ. Stalo sa, mrzí ma to a asi aj dosť bolí. Neviem vrátiť čas a silejšie chytiť riadilá, pribrzdiť. Nie som prvý ani posledný športovec, ktorému sa stal úraz v polovici sezóny. Nemôžem sa vzdať preto pohybu pri každej prehre, zranení, neuspechu, zabludení. Veci sa dejú, život sa žije. Takéto dni prežiť môže byť kľúčové pre mentálnu stránku. Aj preto v takýchto chvíľach je dôležité dávať si pozor, od koho si zoberiem rady a koho budem načúvať. Na chvílu vyfúknuť, dať sa dokopy a neskôr sa postupne vracať do tréningov.