Nachádzam sa v období, keď prišlo do môjho športového života zranenie s akým som nepočítal. Niečo sa stalo chrbtu a celkom slušne to bolí. Podľa lekárov ide o bežne ochorenie. Ktoré si vyžaduje kľud, pokoj, nič nerobenie, vitamíny, krémiky.

Ten pocit keď ležím na posteli a mám byť tréningu raz za čas pohladí unavenej športovej duši. Ak sa opakuje viac krát, športová duša dostáva stavy, šoky, otrasy, nemohúcnosť. Ak je toho veľa, neskôr duša zlenivie. Už sa mi to raz, dva krát aj stalo.

Prvé pravidelne športové zážitky ma stretli v zahraničí. Išlo o bežné činkovanie. Kde mojím cieľom bolo pribrať pár kíl, aby som vyzeral normálne. Pamätám si pocity premáhania, zúfalosť, únavu, nechuť. Nie vždy sa mi podarilo odcvičiť. Prvé zranenia prišli postupne. Nič pre mňa vtedy neznamenali, možno pár dni voľna. Neprikladalo sa im žiadna veľká váha, alebo význam.

Po príchode domov, som začal behávať. Všetko to bolo nepravidelné, bez zmyslu, oblečenia. Skôr išlo o úteky pred nie najlepším rozhodnutím vrátiť sa domov, vtedajšej frajerky, práce, celkovej situácie v ktorej som sa ocitol. Bolo to náročné obdobie adaptovať sa späť. Tie behy aj tak vyzerali. Neskoro sa vstávalo, strava zlá, životný štýl mizerný.

Koniec číslo dva. Nechalo sa cvičenie, bežanie. Stratil sa zmysel. To bolo azda najväčší zranenie, ktoré bolo do teraz pri športe. Po čase sme ako partia začali hrávať raz do týždňa futbal, neskôr florbal. Obe športové aktivity tak isto zakrátko skončili.

Reštart prišiel nevinne, Na školení: “Mišo, čo to nedáš dokopy znovu”. O dva týždne sme boli nastúpený v telocvični a začala sa takmer dvojročná florbalová cesta. Nevynechal som ani jediný krát. Aj keď boli bolesti, zranenia, či sa mi nechcelo. Bol som zodpovedný za telocvičňu a organizáciu celého okolo toho. Niekde sa stala chyba pod mojím vedením. Prestali sme fungovať ako partia. Jedného dňa, sa ocitávam sám pred telocvičnou. Zlyhal som po ďalší krát. Kľúče sa odovzdali, bránky sa posunuli chalanom čo to chceli znova dať dokopy.

Asi v polovice florbalovania, prišiel druhý pokus o beh. Prišla aj nadváha s prejedania sa koláčikov. Prvé pokusy boleli. Aj tie ďalšie. Tréningy začínali skoro ráno. Jarné o pol piatej ráno. Najčastejšie zranenia boli kolená. Nesprávna obuv, výživa, jedlo, regenerácia.

Neskôr, keď prišli prvé dvadsať a viac kilometrové behy, zranenia boli intenzívnejšie. Prišli prvé kolagény, kĺbové výživy, magnézia a ďalšie vitamíny. Pomohli. Tréningy boli pravidelné, strava pestrejšia. Regenerácia odvtedy stále miesto v mojich dňoch.

Najväčšie zranenie s kolenom a chrbtom prišlo v období behov v Štiavnických kopcoch. Vedel som zabehnúť štyridsať kilometrov, len týždeň som sa dával dokopy. Jedného dňa, to už nešlo ďalej. Bolesti pri oboch kolenách sa striedali čoraz častejšie.

Prvé pokusy s lekármi nenechali na seba čakať. Obmedzil som beh z osemdesiat kilometrov týždenne na dvadsať. Zvyšné kilometre sa vymenili za bežky. Kolená sa liečili. Bežky viac pomáhali ako ubližovali, nie len kolenám ale aj celému telu. Prišla jar a dva tridsať kilometrové behy. Tie ma vyradili z hry úplne. Malo sa ísť na operáciu.

Niekedy pred troma rokmi si našlo významnú časť dňa aj činkovanie. Začiatky sa hľadali cviky, váhy, časy, série. Zranenia chodili ku mne ako na bežiacom páse. Ráno beh, hneď potom cvičenia. Cez víkend bežky a cvičenia. Neovládol som postupy, tempá, záťaže, stravu, regeneráciu. Pomohli lekári s doladením stravy, doplnkov, objasnenie dôležitosti regenerácie. Vlastne strava, kĺbová výživa, oddych zachránili moje najväčšie zranenie v mojej amatérskej športovej kariére.

Pri každom zranení automaticky ide do hlavy, že už nikdy viac sanebudem pohybovať ako predtým. Športujem preto že to dáva význam, nie preto že utekám od niečoho, alebo sa potrebujem vybúriť. Hlava resp. myseľ je mimoriadne dôležitá. Nie len hore kopcom, pri prekovaní rekordov, ale keď niekto kričí ako sa nedá. Podstatnú úlohu spĺňa hlavne pri zraneniach.

Je ľahké povedať si, ako to nepôjde. Neuveriť takýmto myšlienkam chce riadnu dávku síl. Zranenia nespôsobujú len bolesti tela, taktiež oslabujú myseľ a život ako taký. Šport, život, rodina, práca má toho viac spoločného ako sa zdá. Ak ideme hore kopcom, prestaneme sa pohybovať podľa všetkého sa rozbehneme naspäť dole. Isť do kopca, keď sa niečo deje je však vždy náročné. Aj preto nie každý kopec zvládneme prejsť. Niekedy nás zradí telo, naša povaha, inokedy najlepší parťák, parťáčka.

Zranenia sú tu na to aby sme cítili bolesť, lepšie spoznali naše telo, vytrénovali myseľ, prekonali sa. Teda tak ich vnímam ja. Preto má šport a pohyb ako taký dôležité miesto v mojich dňoch. Spoznávam svoje limity a kam som schopný zájsť. Niekedy sa stane, že pri tom spoznávaní si buchnem koleno, lakeť, či narazím chrbát. Len to sa deje vo všetkých oblastiach, nie len v tých športových.