Pri písaní článku som sa dozvedel, že “zdieľanie” je nespisovné slovo. Správne je používať rozširovať či deliť sa. Spisovatelia majú pravdu, písanie poukazuje na jazyk z iného uhla. Vlastne písanie je forma komunikácie, ktorá núti pozerať sa na svet tak, že nie je len jeden názor správny. Možností je vždy viac. Jeden z mojich najobľúbenejších autorov dokonca navádza všetkých, čo píšu, aby vo svojich dielach nepoukazovali na možnosti a nechali na čitateľov, aby si našli svoje.

Netuším, či je všetko dokonalé alebo sme súčasťou obrovského chaosu. Čím viac kráčam po pomyselných cestách za poznaním, tým viac ma obklopujú myšlienky, že nie je všetko tak, ako sa hovorí, píše či poukazuje. Vždy je pravda na miestach, kde ju na prvý pohľad nezbadáme. Vlastne nie vždy je život o tom, kto z nás má pravdu. Hádok je tam vonku viac ako dosť. Ničia ma a nie vždy vedú k výhram, poznaniu, urovnaniu, ale aj zmiereniu s druhými. Možno by sa hodilo viac používať slovíčko tolerancia, namiesto nezmyselných škriepok.

Situácie, ktoré mi nakopávajú zadok zažívam v práci, na stretnutiach s ľuďmi, ktorí sú na miestach, kam idem. Jedná sa o záblesky, aha momenty, otvorenia pomyselných dverí, či potvrdenia, že to, čo robím by mohlo byť správne alebo nie. Veľkú časť článkov venujem práve týmto témam. Sú písané zvyčajne vo všeobecnosti. Tým si nechávam otvorené zadné vrátka, lebo čo keď prídem na to, že to mohlo byť aj inak.

V pondelok ráno sa ku mne dostala myšlienka, ktorá poukázala, že by jedno z mojich presvedčení mohlo mať odlišný pohľad. Som veľkým fanúšikom vízií, snov, cieľov. Pravidelne pracujem na zozname vizualizácií, ktorý slúži ako akési vodítko tam vonku, ale aj keď strácam pohľady na horizonty, nevidím svetlo na konci tunela či odbočím do nesprávnej uličky. Verím, že predstavivosť, snívanie, taktiež plánovanie majú obrovský vplyv na naše ďalšie činy, rozhodnutia. Istý T. Ferriss sa ma pokúšal pri rannom cvičení upozorniť, že možno nie je až také dôležité mať len sny a vízie. Naznačil, že je veľmi dôležité poznať svoje strachy. Dotazovať sa, čo sa bude diať, ak sa stanú skutočnosťou a čo môžeme urobiť preto, aby sa nestali (odkaz: TU).

Na začiatku pri otváraní kapitoly vzdelávania nám bolo povedané, že si máme vyznačiť ciele, sny a olepiť si ich všade naokolo. Aby sme ich mali stále na očiach a keď sem-tam stratíme dôvod, pre ktorý pracujeme, tak hneď bude na očiach. Stretávam ľudí, ktorí majú svoje plány, ciele, vízie v hlave, v diári, na nástenke, v knihách snov. Funguje všetko, len každému z nás niečo iné. To je viac, ako fakt. Takže nič ma do toho, čo sa deje na druhom stole.

U nás v práci to funguje tak, že všetko sa začína a končí na papieri. Pretože mnoho skvelých myšlienok, ak sa nezachytí, končia nevedno kde. Samozrejme treba podotknúť, že je veľmi dôležité rozkrútiť pomyselné koleso. To znamená, robiť, tvoriť, pokúšať sa, hľadať možnosti. Tak ako sa zapisujú nápady, ciele, plánovanie, súčasť celého systému by mali byť aj plusy mínusy, prekážky, ale aj finálne stavy.

Zatiaľ o živote netuším takmer nič, mám veľmi málo rokov a skúseností, aby boli robené vyhlásenia o tom, čo je správne a čo nie. Môžem sa domnievať, hľadať, obzerať, utvrdzovať v tom, čo sa deje okolo. No tak isto viem, ak zostanem na mieste a budem tvrdiť, že iba jedna vec je správna alebo tieto pravidlá sú platné, môže sa stať, že prídem o viac, ako získam. Preto by mohlo byť dôležité vnímať maličkosti okolo, aby si každý z nás vyskladal svet podľa svojich najlepších predstáv. Možno stačí vytlačiť obrázok, nakresliť cestu, zistiť svoj najväčší strach a trebárs povedať o tom najlepším kamošom. Hm, ten zvyšok sa zapíše do  histórie, alebo to celé zmietne najbližší letný dážď.