Som odmietač niekedy. Takmer všetko, čo odmietam, nie je len preto, že nechcem, ale chcem mať hlavne pokoj. Nejako nemám chuť riskovať. Naraziť si koleno, povedať si ups či ocitnúť sa opäť v slepej uličke. Ak je niečo nové pri mne, tak radšej sa vyhnem. Ruku na srdce, kto sem-tam neodmietne len preto, že chce mať pokoj?

Dostal som správu. Ľudia mi píšu teraz o čosi častejšie. Chcú, aby som im ukázal Tribeč, zvážnice, pýtajú sa na trasy. Taktiež aj chcú, aby sme si spolu šli jazdiť. Na spoločné jazdenie organizujem raz do mesiaca tímové mtb výjazdy pre pokročilejších jazdcov. Keď teda idem z času na čas s niekým, tak je to niekto, s kým sa poznáme. Mimo toho s nikým neznámym nejazdím.

Nasledujúca správa bola mierená na spoločné jazdenie na cestách. Bola to neznáma  baba z roviniek. Tým, že nemám cestný bicykel, tak sa na cesty do spoločných jázd nehrniem. Nemám veľký prevod a mám 35 mm plášte. V bežnej reči: každý priemerný cestný cyklista ma predbehne na rovinkách, na zjazdoch a nechá ma ďaleko za sebou.

V správe bola kľúčová poznámka. Že vie dobehnúť, kde bude treba, tempo môže byť také voľnejšie. No a druhá kľúčová vec bola, že po Veľkej noci som bol neskutočne unavený. Cítil som vyčerpanie. Aj tréner mi dosť dohováral, že by som mal trochu poľaviť. Predsa prevýšenia, vietor, jazdy cez pol krajiny vedia poriadne preveriť kondičku a vyšťaviť aj tých lepších jazdcov.

Zo začiatku mi to bolo trochu čudné, že baba píše práve mne. Vôbec som si nebol istý, či si niekto zas nerobí srandy, alebo je to výtvor umelej inteligencie. Po pár správach som si povedal, že tak teda dobre. Naplánoval som parádny okruh u nás na tribečsku pre cestné bicykle. Dohodli sme tempo, čas, počasie, miesto a šlo sa na to.

Deň predtým som sa dorobil na hrebeňovke Považského Inovca. Myslím, že to bolo nejakých 180 kilometrov a okolo 3 200 výškových metrov. Po takýchto náročnejších jazdách sa hodí vykrútiť nohy v pomalšom tempe. Toto bola celkom fajn príležitosť. Mal som aj v zálohe plán, ak by  neprišla, tak by som šiel na štiavnicko a z vykrútenia nôh by zas nebolo nič.

Prišiel deň, hodina a kočky nikde, tak som krúžil v parku. Veď písala, že vyráža, frflem. Potom si hovorím, veď ľudia meškajú, to sa stáva, nie sme na pretekoch. Prišla, zvítali sme sa, pomaly sa rozjazdili. V kopcoch som cítil, že je za mnou nejaká náročnejšia jazda. Prišli výhľady, studničky, rybník, kostol. Iný svet ako tu je dole. K tomu sa po ceste postretávali aj ďalší ľudia, čo sa poznáme z on-line sveta.

Paráda. Úplná oddychovka, príjemná atmosféra. Sadlo hádam všetko. Parťáčka mala úsmevy, cítilo z nej spokojnosť, ja som nebol dorobený z ďalšej jazdy. No a o týždeň prišla aj na druhý okruh..

Som športovec, žijem tým. Baví ma to. Snažím sa podporiť každého, kto športuje. Taktiež rešpektujem každého, kto jazdí aj keď v odlišnom tempe ako ja. Kopce? Tam skratka nie je, tie treba natrénovať.

Tu vlastne je aj na mieste povedať, prečo nejdem s každým či s ľuďmi, ktorých nepoznám. Naozaj je dôležité, aby sa trafil čas, nejaké tempo, kto koľko a ako vládze. Tiež nejazdím s chalanmi, ktorí lietajú, keď viem, že by som ich spomaľoval. Z takýchto výjazdov sú potom trápenia pre obe strany.

S ľuďmi z okolia, čo sa poznáme, párkrát idem aj niečo pomalšie, kratšie. No zatiaľ neorganizujem jazdy pre začiatočníkov alebo ľudí, čo jazdia menej. Nateraz tomu priestor nedávam. Určite odmietam komukoľvek vysvetľovať, že na bicykli sa nosí prilba a vo vaku sa nenosí plechovka od piva.

Povedať áno znamenalo pre mňa v tomto prípade spomalenie, aktívnu regeneráciu, byť na miestach, ktoré mám rád, ukázať niekomu ďalšiemu zákutia pohoria Tribeč.

Som vďačný, že takéto niečo sa udialo, prišlo. Bolo to spestrenie pri tých mojich nekonečných sólo, ale aj tímových jazdách. K tomu príbeh pokračuje ďalej. Tým, že som blogger, zahltil som internet príspevkami z oboch výjazdov. Kde na konci bola veta: Ak vás takýto výjazd zaujal, napíšte a pošlem mapu. Podľa všetkého zaujal, správ prišlo celkom dosť.

Keď sa na to pozerám z nadhľadu, toto nie je len o bicyklovaní. Podľa mňa toto je život. Zamýšľam sa, ako často odmietam. Vlastne teraz si uvedomujem, koľko schôdzok, ľudí, situácií, miest som nespoznal, pretože chcem mať pokoj.