V roku 2015 som napísal môj prvý článok. O rok neskôr som začal pravidelne používať sociálne siete na prácu, dokumentovanie, mapovanie toho, čím prechádzam. O ďalší rok na to som k tomu pripojil pravidelne každú stredu písanie článkov na mojom blogu.
Pamätám si to ako dnes, mal som prvé stretnutie s chlapíkom v Leviciach, sedeli sme na terase známeho hotela. Bavili sme sa o biznise, živote, vzťahoch, snoch, cieľoch, bohatstve, zdraví. Akýmsi spôsobom mi vtedy chcel otvoriť dvere do sveta. Vtedy som mu nedokázal rozumieť, veď ruku na srdce, mnohí z nás sa tvárime, že počúvame, ale akosi nerozumieme tým, ktorí sú od nás na dva kroky ďalej.
“Michal, vstúpil si do sveta, kde sa budujú najbláznivejšie vízie, sny, kedy chceš začať ukazovať iným, čím denne prechádzaš?” Odpovedal som, že hneď potom, keď uspejem. Neskutočne sa začal smiať. Potľapkal ma po pleci a povedal: “Nie je nič lepšie ako ukazovať svetu, čím prechádzame, zbierame fanúšikov, učíme sa ako komunikovať so svetom, dostávame sa do tlaku osobnostného rastu, popritom budujeme vlastnú značku a ešte kopa iného, ale o tom inokedy.”
Dnes sa pozerám na toto stretnutie ako prelomové, uvedomujem si aké som mal šťastie, že sme sa stretli. Vtedy som nemal nič, iba akési odhodlanie zmeniť svet. Teraz je všetko inak, vydal som sa cestou, kde nevidím, žiadne stopy, záchytné body, raz je tam zima, inokedy teplo, svieti ostré svetlo, no keď je tma, tak nevidno nič. Mnohým ľuďom z môjho okolia som ukázal, čomu všetkému podstupujem, ukázal som im začiatky, ale aj konce. Dnes už mnohí nie sú súčasťou, verím ale, že sa majú dobre, veď toto nie je o nich ale o mne.
Najťažšie boli pre mňa prvé online kroky, príspevky, články, konfrontácia, gramatika, slovosled, výsmech. Depresia, sebapodceňovanie, niekedy zúfalosť, boli na dennom poriadku. Vtedy ma ten chlapík ale varoval, čím budem prechádzať. Som vďačný každému jednému, ktorý ma podporil, podporuje, ale aj tým, ktorí odišli.
Myslel som si, že robím marketing, učím sa, ako na sociálne siete. Ako veľmi som sa mýlil. Druhýkrát spomeniem pána z Levíc, povedal mi, toto nie je veľmi o marketingu, ani o sociálnych sieťach. Možno sa niečo málo priučím, ale to nemá byť výsledok. Dlhodobosť, pravidelnosť, kopa práce, odhodlanie, prekonávanie samého seba, riešenie problémov a to všetko neustále mať v sebe, aj keď ma bude bolieť hlava alebo budem na pláži s mojou vyvolenou.
Čo mi tieto roky práce priniesli? Jednoznačné zlepšenie komunikácie, intuície, zmena myslenia, kreativita, nakopávanie seba do zadku, vyhodenie drámy zo života, pracovať usilovne aj vtedy, keď sa na mňa nik nepozerá, odísť z miest, kde sa cítim bezpečne, vykašlať sa na to, koľkým ľuďom sa páčim. Poviete si, ako ťa písanie mohlo toto všetko naučiť? Ale napíš článok, príspevok, keď nevieš o čom, keď ťa bolí hlava, keď nemusíš, keď nemáš čas! No ty máš dohodu sám so sebou, ktorú musíš jednoznačne dodržať, lebo vzdať sa je jednoduché, ale čo si poviem o pár rokov? Veď toľkokrát som sa už vzdal.
Pre mňa písanie článkov nekončí ich “zavesením” na blog či inú sieť. Moje články, príspevky, teda všetko, čo tvorím, chcem jednoznačne žiť tam vonku alebo najskôr zažiť a až potom napísať. Častokrát sa stáva, že si zmeníme profilovku, napíšeme motivačný status a ešte častejšie sa tým v našich životoch nič nezmení. Ja vyzývam možno aj teba, aby si vstal a mal lepší život ako si mal pred rokom či tromi. Aby si šiel s kožou na trh a vytvoril presne tú vec, ktorá zmení celý svet, lebo priemerných ľudí je tam vonku už dosť a čo je na tom najhoršie, že mnoho z nás nechce mať lepší život. Preto ťa žiadam, prosím, oslovujem, začni tvoriť práve dnes, zabudnime na to, čo sme zmeškali. Článok, kniha, video, foto, nech je to čokoľvek, neodkladajme to, veď vo vrecku či v kabelke nosíme cele nahrávacie štúdio.