Michal Boťanský

Pohyb, šport a to všetko okolo toho

20. apríl 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Práve ukončujem moju prvú sezónu bežkovania. Koniec bol takisto ťažký ako začiatok. Náročná zamrznutá neupravená trať, silný vietor, zima. Netrúfol som si ísť rýchlo, bál som sa zranení a neveril som si pri ovládaní bežiek na ľade a jamách. Zmieril som sa, že prejdem posledných pár kilometrov, bude fotka a pôjdem domov. Lenže o hodinku takmer všetky ľady povolili a tak padlo dvadsať odbežkovaných kilometrov. Rozlúčka ako sa patrí, s peknou fotkou, bez pádov, milý rozhovor a aj sa zamakalo.

Ono to všetko vzniká náhodne. Nejako prišiel beh, činky, prestávka, florbal, tenis, snowboardovanie, flákanie, bežky a plávanie. Každý šport ma preniesol určitým životným obdobím. Vďaka nim som začal viac jesť, starať sa o seba. Narástlo brucho, potom sa zhodilo, prišla aj manažérsko – líderská úloha v tíme. Prekonávanie samého seba, disciplína, vytrvalosť, dlhodobosť, počúvať vlastné telo, sem-tam sa s niekým poradiť, pochopiť dôležitosti správnej obuvi. Nájdenie odvahy, pokory, sebavedomia, odhodlania, že teda keď už, tak do každého počasia, akýchkoľvek pocitov, chutí.

Nájsť vnútornú motiváciu je azda to najťažšie, nielen pri dlhodobom športe, ale aj iných aktivitách, vzťahoch, práci, budovaní, rodine je azda to najdôležitejšie. Po ceste sa budeme vyvíjať, meniť, zdokonaľovať, takže je úplne prirodzené, ak sa zatúlame, zabudneme, nestihneme, odflákneme, zmeníme kurz, ale aj seba. Je to v poriadku, len sa nezaseknime doma na gauči, narastie nám brucho alebo zadok.

Túto zimu som vynechal jeden beh pre lejak. Zo začiatku som nevenoval pozornosť pravidelnosti, všetko sa točilo, ako nevládzem, nemôžem, nejde to, nedá sa, nie je kde. Strava bola podceňovaná, ale aj oddych, spánok, vitamíny, oblečenie, obuv, všetko bolo len také, nijaké. Prvé bežecké topánky boli oslava, len chvíľku trvalo ich rozbehať. Bežky? Prvé bežkovanie skončilo otázkou, ako toto môže mať niekto rád. Po preplávaní úvodnej dĺžky bazéna som chcel ísť domov.

Premýšľam, čo vlastne je za tým mojim športovaním. Sú to výhovorky, aby som mohol zjesť viac jedla, lepšie sa cítil, bol vo forme? Lenže bolesť, zranenia, nechuť, trpenia či prekonávanie lenivosti nie sú tak jednoduché ako pôsobím na fotkách a videách. Taktiež stoja viac ako koláčik navyše na večeru.

Keď som začínal robiť šport, v prvej etape som chcel vyzerať dobre, mať svaly a tomu som prispôsobil všetko. Niekoľkohodinové cvičenia, veľmi veľa jedla, kopec prepotených tričiek a cvičilo sa. Druhýkrát ma šport preniesol po prestávke takmer všetkým. Prežil som prvý odbehnutý kilometer, nesprávne oblečenie, obuv jedlo. Činkovanie ma vyfackalo úplne, nedarovalo mi nič. Otužovanie bolelo. Pri bežkách ma varoval náhodný pán, aby som bol opatrný, lebo si môžem ublížiť.

Mnoho športovcov okolo mňa je o mnoho lepších ako ja. Majú lepšie časy, kondičku, techniku, výstroj, znalosti. Obdivujem ich, je radosť pozerať na nich. Tak isto je skvelé pozerať sa na tých, čo sa snažia. Inšpirujú ma k lepším výkonom a ešte, keď ma niekto pri prebiehaní povzbudí: „Poďme ešte”. Skvelý pocit. Robím to isté druhým: „Už iba kúsok a ste v cieli.” Podpora jeden druhého nestojí nič a ten druhý možno o dve sekundy bude mať lepší čas.

Šport je nebezpečný, či ide o môj beh, bežkovanie, otužovanie, cvičenie. Ak sa unavíme, preceníme svoje sily, prichádzajú zranenia, bolesti. Robím to, čo mi prináša kondičku, skvelé pocity, príručky, víťazstvá, lekcie, taktiež prehry. Objavujem nové možnosti pohybu, miesta, výzvy, seba samého. Nikto sa nepozerá, nemusím kopec vybehnúť, bežať celých pätnásť či dvadsať kilometrov. Je fajn si zobrať prestávku, vydýchať, či vytvoriť žlté srdiečko v snehu. Nie vždy viem ísť dobre, únava, bolesti, nesprávne nastavená strava z predchádzajúceho dňa, zlý spánok, málo vody. Tak isto je skvelé potlačiť svoje limity a skúsiť.

Psychohygiena, vypustiť všetko z hlavy. Je to medzi mnou a kopcom alebo zablatenou poľnou cestou, päťkilometrovým stúpaním zasneženým lesom. Hľadám miesta, kde je menej ľudí, kde môžem byť sám so sebou. Môžem zakričať, nadávať alebo sa tešiť. Dôvod na pohyb sa nájde vždy. Za mňa je to fotka s východom slnka, adrenalín pri zjazde s kopca, pocit dobre odmakaného výkonu, odreagovať sa, zabudnúť či len tak pre potešenie. Nech robíme akýkoľvek šport, je to skvelé. Môžeme byť amatéri, začiatočníci, machri, profíci je to jedno. Nechá nás robiť to, čo chceme. Ak sa chceme posunúť ďalej, bez tréningov to nepôjde. Dôležité je aj tak niečo úplne iné, a to iné máme každý v sebe. Práve taká tá vec, maličkosť, pocit, svetielko, rozhodne, či dnes ľahneme na gauč alebo pôjdeme von.

Malé veľké veci

13. apríl 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Bol som v situácií, keď ma niečo riadne naštvalo. Pred tým, ako som hodil telefón a kľúče od miešačky o zem, položil som si otázku. Naozaj to, za čím sa naháňam mi robí radosť? Druhá otázka bola, či mi neuniká niečo väčšie. Samozrejme, na druhú otázku prišla rýchla odpoveď, radšej vrabec v hrsti ako holub na strome.

V práci sme nahraditeľní na sto percent, možno nie hneď, ale časom určíte. Často sa stane, že sa doberáme medzi sebou, kto je lepši, koho nahradiť ľahšie, kto z nás je výkonnejší ťažný kôň. Tiež sa pýtam, či som nahraditeľný aj v živote, resp. mimo práce. Ak sme teda nahraditeľní, tak či nám neuniká niečo väčšie, ako to, čo robíme, žijeme.

Náš život čaká na to, čo si dovolíme. Či budeme žiť v strachu alebo ho budeme pokúšať. Víťazstvá a prehry tu budú vždy. Môžeme hrať úplne bezpečne, pokúšať, riskovať, staviť všetko na bank. Neexistuje jeden presný správny návod na život, prácu, vzťahy, koníčky. Určite dostaneme manuály, noty, skriptá, knihy, štúdie, len nie vždy budú na sto percent účinné.

Myšlienky, pocity, slová, činy alebo činy, slová, pocity, myšlienky? Koľko filozofie v jednoduchých krokoch. Sú situácie, kde sa nepremýšľa, ale koná, potom prídu také, kde sa čertovsky dobre musíme nadýchnuť, premyslieť, čo urobiť. Áno, pokašlali sme to, zas. Mali sme tentokrát šťastie. Sme neskutočne dobrí. Na všetko sa vieme vyhovoriť, obhájiť, vymyslieť príbeh tak, aby nám riadil ďalšie udalosti. To, čo je teraz zbytočné, malé, bezvýznamné, zajtra sa môže zmeniť na obrovské, dôležité, dych berúce.

Čo je naozaj za tým, čo chceme? Hľadáme istotu a preto vieme skloniť hlavu? Riskujeme, nezaoberáme sa pre nás nepodstatným, sem-tam niečo pokašleme? Sú v hre finančné prostriedky? Nový rodinný dom, manželstvo, vlastný potomkovia, dovolenka dvakrát do roka? Alebo to všetko robíme, aby sme jedného dňa začali žiť, robiť to, o čom snívame? Nech sú otázky a odpovede akékoľvek, každý chce pre seba iba najlepšie.

Nič nie je v živote stále, všetko sa pohybuje. Aj ten najväčší lenivec na svete musí robiť aspoň základné pohyby. Život je plný prekvapení, záhad, náhod. Či sa nám to páči alebo nie, veľmi veľa vecí sa deje samé od seba. My dokážeme ovplyvniť malý zlomok udalostí okolo nás. Všetko nás formuje a posúva. Aj tie najmenšie príbehy, pozdravy, úsmevy, vedia zmeniť nejednu situáciu, deň, rok, život.

Som presvedčený, že my sme tvorcami všetkých maličkostí okolo nás, zároveň sami seba brzdíme. Tam vonku je veľký svet, no my máme k nemu pomyselné kľúče. Niekedy sa dvere otvoria samé, inokedy je treba zavolať zámočníka.

Vždy, keď čokoľvek budeme robiť, niečo iné nám utečie. Taktiež opačne. Zmierme sa s tým. To je život. Nedokážeme urobiť, zažiť, vyskúšať všetko. No môžeme toho viac, ako si myslíme. Preto si neustále pripomínajme, že nie sme našou prácou, problémami, starosťami, chorobami, sme ľudia, ktorí máme na viac, ako len chodiť do práce od do, dvakrát do roka na dovolenku, vymýšľať výhovorky, či zavolať na rande každú susedu z ulice či vchodu.

Nerobme rozhodnutia, ktoré vôbec netreba robiť

6. apríl 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Poznáme to všetci: už nikdy sa s tým človekom nestretnem, už nikdy nepôjdem na party, už nikdy .. Vlastne, ruku na srdce, koľkí z nás vieme čestne prehlásiť, ako nikdy vlastne nebolo nikdy.

Mám okolo seba niekoľkých ľudí, od ktorých obkukávam, načúvam, vyzvedám. Sú pre mňa akousi navigáciou v tomto svete. Priznám sa, že zo začiatku som ich nevnímal tak. Mladý nafúkaný chlapec, ktorý si myslel, ako všetko vie a nikoho nepotrebuje. Bum facka a všetko je inak.

Meníme sa, zostávame takými istými, starneme, stávame sa silnejšími, láskavejšími, ale aj vieme zhorknúť. Každý z nás píše svoj príbeh, vyberá si z možností, ktoré okolo seba má, lepšie povedané, vidí. Je viac ako isté, to všetko, čo sa deje okolo, nás ovplyvňuje, posúva, tlačí, navádza tým, kým sme dnes. Podľa všetkého väčšinu rozhodnutí, ktoré sa zrodili v minulosti by sme dnes urobili inak.

Sú rozhodnutia, ktoré pre nejaký dôvod by sme ale urobili tak isto aj teraz. Možno nie sú tie najsprávnejšie, ale ten pocit, dúfanie alebo len ďalšia šanca. Zbytočne sa trápime, premýšľame, zaťažujeme sa a dávame našu pozornosť tam, kam netreba.

Sem-tam sám seba pozorujem, v akých situáciách sa nachádzam. Prichádzajú nové, opakujú sa staré, prichádzajú noví ľudia, vracajú sa ľudia z minulosti. Stane sa, že sa vráti niekto, kto mi opäť roztrasie kolená, stoličku.

Do minulosti sa nevracia, je dobré všetko nechať tam, kde bolo. Staré rany nie je treba obnovovať. Lenže ten pocit, ďalšia šanca sa stretnúť, zvedavosť, emócie. Vieme presne, čo máme robiť pokiaľ sa nás to priamo netýka. Ak je to naše, je náročné sa rozhýbať ďalej.

Nech ide o vzťah z minulosti, partnera, prácu, kamaráta, rodinu, známych či iné situácie. Každý z nás sa vyvíja, spoznáva, rastie. Nemôžeme vedieť, čo sa odohráva v druhom alebo na opačnej strane. Svet sa netočí okolo nás, sem-tam nám má byť ublížené, máme si rozbiť koleno, spadnúť na bradu, ale aj stúpiť do šťasteny.

Nerobme rozhodnutia, ktoré vôbec netreba robiť. Nechajme veciam voľný priebeh. Nie je nič zlé, ak sa stretneme s človekom, situáciou z minulosti. Nie je treba utekať pred oltár, ak to bola bývala láska, či dať dokopy uvítaciu párty. Komunikujme z minulosťou, ak príde, ale pomalšie, opatrnejšie.

Ak sa nám situácie opakujú pravidelne, skúsme si vyjasniť sami pred sebou, čo chceme. Mne pomáha šport, dlhodobé projekty, tvorivosť, písanie článkov, vypnutie telefónu, stiahnutie sa, ale aj ísť do spoločnosti. Taktiež hľadám to, čo ma napĺňa, robí šťastným. Robme čokoľvek, len neutekajme od niečoho.

Zmyslom života by malo byť viac, ako len neustále premýšľanie o tom, čo bolo, čo môže, veď čo ak by niečo bolo inak. Nie je to inak, je to tak, ako to je. Stane sa, že nás život odmení druhou, treťou, ale aj štvrtou šancou. Môžeme všetky pokašlať, len prosím nasadnime si do kúta a neľutujme sa.

Tieto slová tu nechávam hlavne pre seba ako pripomienku. Veď ako som písal, keď sa nás to netýka, presne vieme. Ak áno, tak je to trochu o inom. Nerobme rozhodnutie, ktoré netreba a vyriešia sa samé, možno im stačí uhnúť z cesty, inokedy buchnúť po stole. A ak sa niečo opäť pokašle, tak všetko ide ďalej.

Nikdy nebude všetko na sto percent

30. marec 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Volala mi baba, s ktorou sa poznáme dlhé roky, nadávala na svojho frajera. Sme dobrí kamaráti, tak raz za čas sa jeden druhému vyžalujeme. Tentokrát sa mi nechcelo počúvať jej fňukanie. Vyletelo zo mňa: „Toto nie je omyl? Nemala by si sa takto rozprávať s tvojim frajerom?” Vraj sa už bavili, ale on sa nezmení. Konverzácia pokračovala, že teda ona už nevie, ako ďalej a som jej kamoš, mám jej povedať, čo má robiť.

Zmieril som sa s tým, že nikdy nedorazím na dokonalé miesto, kde bude všetko perfektné. Myslel som si, ak prečítam knihu, pôjdem na kurz či školenie, všetko sa zmení. Ako som sa mýlil. To všetko perfektné je akýmsi marketingom pre niečo, čo už dávno existuje na miestach, kde iba malá časť z nás je ochotná zájsť. Často sa pristihujem v situáciách, v ktorých som neskutočne chcel byť, len sem-tam ma pritom pichá v kolene, nie som vhodne oblečený, je mi zima, prší, som hladný, nemám tie momenty čím zväčšiť alebo ešte horšie, nemám komu o nich povedať.

Múdri ľudia tvrdia, že osemdesiat percent meníme za dvadsať či ide o vzťahy, prácu, život, seba. Lebo tých dvadsať je práve tých vzrušujúcich. Napĺňajú nás, iskrí to tam, robia nám radosť, dávajú pocit voľnosti, zaľúbenosti a kto vie, čoho všetkého. Netuším, aké sú presné štatistiky, ako to vo svete je. Poviem sám za seba, aj mňa unáša sem-tam akási iskra, zvedavosť, vzrušenie, nadšenie, záhada. Lenže ak sa hlbšie zamyslím, tak viem, že ide o krátkodobé záležitosti, ktoré majú rýchle konce a môžu ublížiť.

Jeden druhého ovplyvňujeme. Ak chcem byť s niekým, je to preto, akým človekom je. Pred tým som si nahováral, keby tak mala dlhšie vlasy, lepší zadok, športovala, vedela piecť, nemala toľko schôdzok, nebolo to také náročne. Hádajme, čo sa stalo, bol som zamilovaný do predstavy o tom druhom, práce, koníčkov, života. Lenže to tak nefunguje. Naša predstava môže byť síce pekná motivácia na pekné dni, len sem-tam fúka vietor, sneží, mrzne.

Neverím na dokonalosť, či sa bavíme o vzťahoch, práci, živote, koníčkoch, vlastnom tele, mysli, jedle. Vždy tu bude niečo, čo bude navyše alebo málo. Taktiež verím, ako takmer všetko, čo nás robí šťastnými je na osemdesiat percent. Vždy tu bude niečo, čo nám môže pokaziť naše radosti. Tých zvyšných dvadsať percent bude mať suseda, kolega v novej práci, o kopec ďalej, reštaurácia v druhom meste, práca u kamoša, a pod. Otázka je, čo je správne, teda za čím ísť.

Možno sem-tam sa stane, že sme v niečom, kde máme dvadsať percent a istým spôsobom sa cítime naplnený. Taktiež sme v osemdesiat percentných situáciách a cítime nespokojnosť. Percentuálne pomery môžu byť rozdielne, tie opisujem v článku len ako príklad. Môžeme sa bezhlavo hľadať, naháňať, za tým, kde, čo, s kým by sa nám viac páčilo. Len to tiež nie je vždy najsprávnejšia cesta. Život je pomalý, rýchly, dlhý, krátky, teda taký, ako si ho spravíme. Poviem Vám, aj tak sa mi páči byť na osemdesiatdva percentom výhľade s boľavým kolenom ako na dvadsaťjedna v stopercentnom stave.

Veľký svet

23. marec 2022 Michal Boťanský Cesta poznania

Za posledné obdobie sa mi stali dve udalosti, ktoré so mnou otriasli. Prvá bola divá jazda dole Čertovicou na bežkách a radostný výkrik, ako som jazdu ustál. Druhá bola schôdzka s osobou z minulosti, ktorú mám veľmi rád. Ach tie city, ale aj to som ustál.

Som niekde na ceste, hľadám miestu kaviareň, v ktorej som nikdy nebol. Meškám, lebo zas niečo. Mám strach, nevnímam nič. Celé to je zvláštne, nachádzam sa vo svete, do ktorého nepatrím. Možno by som aj mal. Chcem byť radšej na kopci, stavbe, s tímom, porade a riešiť. Jednoducho, byť na miestach, kde ako tak tuším, čo sa môže stať. Samozrejme, každý deň sa dostávame ako tím do nových situácií, mimo toho, čo poznáme. Viem, čo je bolesť, bezmocnosť, ale poznám aj radosť z víťazstiev či podarených maličkostí. Na veľké víťazstvá zatiaľ čakám.

Kaviarne, hotely, reštaurácie akosi nenavštevujem. Mám svoje obľúbené miesta kam chodím na obed, večeru. Zvyčajne sám alebo s kolegovcami. Všetky takéto miesta sa mi spájajú s minulosťou, ľuďmi, s ktorými sme niečo mali budovať. Lenže vo všetkých tých oblastiach som vtedy zlyhal, preto sa im aj vyhýbam. Nerád si pripomínam a obnovujem minulosť. Veď sem-tam nejaký ten cit, spomienka tam ešte je.

Sú ľudia, ktorí nám pripomínajú, čo všetko nemáme a nie sme. Potom sú tí, čo hovoria o tom, čo všetko môžeme mať a čím všetkým sa môžeme stať. Neznášam kritiku, tých, čo mám okolo majú teórie. Tí, čo sú svetelné roky dopredu nekritizujú, skôr poukazujú na možnosti, pohľady. Ľudia, čo sú naozaj ďaleko a majú to v mysli upratané sú fantastický navádzači, inšpirátori. Takmer každý má vo svojom okolí jedného. Len nie každý z nás je ochotný sa od nich aj niečo priučiť.

Snívam o veľkom svete. Bojím sa ho, je tam veľmi veľa nástrah, nepoznaného, kto vie čoho ešte. Preto sa vyhýbam všetkému, kde by takáto príležitosť mohla vzniknúť. Možno som bojko alebo si iba nahováram. Ruku na srdce, ak sa budeme na mne smiať, smejme sa. Skúsme sa každý sám seba opýtať, aké sú naše strachy, či by sme boli schopný povedať príležitosti áno.

Mám taký pocit, že to, čo žijeme sa skladá z mnohých kúskov, ktoré do seba sem-tam zapadnú, inokedy sa odrazia, následne letia odkiaľ prišli. Niektoré sa vrátia, aby sa pokúsili zapadnúť znova. Iné zas vyhľadávame my, aby sa vrátili a skúsili to ešte raz.

Kaviareň, minulosť, veľkí ľudia, vlastné city, emócie. Totálny chaos, zmätok, nechuť pokračovať ďalej, žiadne východiskové možnosti. Veď nejako bude. Navštevujeme najlepších kamarátov, psychológov, koučov, skúšame hľadať budúcnosť v kartách, číslach, v znameniach. Niektorí z nás zapadli skoro, tí druhí o niečo neskôr. Obe skupiny prídu raz do cieľa, len jednej bude chýbať to a druhej zas tamto. Nech je to ako chce, je veľmi veľká pravdepodobnosť, že nikdy nebudeme spokojní a vždy nám bude niečo chýbať.

Čo je to ten veľký svet? Je to miesto, kde vznikajú príležitosti, ktoré menia asi všetko. Takmer všetko začína v neznámej kaviarni, reštaurácií, cukrárni. Či ide o prvé rande, pracovnú schôdzku alebo zahnať chuť na koláčik. Vždy tu je niekto, kto nás istým spôsobom postrčí ďalej, no najčastejšie sme to my sami. Taktiež vždy sa nájde niečo, vďaka čomu nemusíme byť spokojní. Život je krátky alebo dlhý, budem spokojný, nespokojný? Ľutovať sa alebo s tým niečo spravím? Otázok je mnoho, správne odpovede sa zvyčajne dozvedáme s odstupom času. Nezabudnime, je ľahké ukazovať na druhého prstom. Tak isto nikdy nevieme, kto nám dá vstupenku do veľkého sveta.

Taký ten pocit

16. marec 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Jednoducho tuším, že chcem od seba to najlepšie. To, čím sa prechádza je miestami fajn, miestami otras a miestami som fajn ja a inokedy som taktiež otras. Neznášam byť na seba prísny, krutý. V žiadnom prípade nemá zmysel sám sebe nadávať, nič, vôbec nič sa tým nedosiahne. Mám rád, keď sa zlepšujem, napredujem, ale aj sem-tam zapadnem. Všetko istým spôsobom posúva niekam.

Každý z nás niečo cíti, vníma a za niečím ide. Pomáhame si horoskopmi, vierou v Boha, vesmíru, láskou, vnútornou silou, náboženstvami, energiami, auru, atď. Každému niečo funguje, to je viac ako isté. Čim ďalej verím, že je ukryté niečo v nás. To by malo byť niečo veľkolepé, na prvý pohľad nenápadné, no v samej podstate to najdôležitejšie v nás.

Myslím, že to, čo je v nás, je niečo obrovské. Nie každému z nás sa to podarí aktivovať, nájsť, prebudiť, vyťažiť. Ide o akýsi sled malých, na prvý pohľad nepodstatných krokov, ktoré sa po čase ukážu, či boli správne. Môžeme skočiť alebo postupne objavovať, obe možnosti sú správne. Majú kopec výhod, ešte viac nevýhod. Máme dve povinnosti, robiť niečo s tým, čo máme a tú druhú, vytvoriť niečo, čo chceme.

Všetko znie ľahko na papieri, bez emócií, životných situácií, prázdnych žalúdkov, tlakov a kto vie čoho ešte. Život je pre niekoho krátky, pre druhého dlhý. Nevieme, koľko času tu máme, to je ďalší fakt, ktorý je dobre poznamenať z času na čas. Mnoho z nás pracuje usilovne, ťažko, zodpovedne, náročne a napriek tomu nikdy nedosiahneme svoje vytúžené víťazstvá, sny, ciele, vízie. To je život, uspejeme všetci, len podľa všetkého v odlišných oblastiach.

Je pravdou, že niekedy musí ísť nabok všetko, čo chceme, na úkor toho, čo je. Lenže nie navždy. Pevná vôľa, túžba, hlad, chuť, správne sebavedomie, disciplína a samozrejme obrovské zameranie nás môže priniesť k novým nepoznaným oblastiam. My máme v rukách kľúče, ktoré odomykajú rôzne miesta. Lenže všetko je tak, ako má byť. Ďalšia z dôležitých poučiek.

Začínam si uvedomovať, že nie všetko je pre mňa, nie všade mám byť, nie každého mám poznať. Verím, že jednoduchá myšlienka formuje všetko. Lenže veľkú časť myšlienky ovládame my a je úplne jedno, ako ju voláme. Nachádza sa v nás, okolo, za kopcom, vo vode, v kostole, v škole, doma, v práci.

Obdivujem každého, kto si ide za tým svojim, napriek prekážkam, výzvam, pocitom, dňom a kto vie, čoho ešte. Tak isto obdivujem seba. Možno to je väčšie, ako si myslíme, možno to je obrovský chaos. Nech ide o čokoľvek, verím, že sa oplatí vyhrnúť rukávy a niečo vytvoriť, nájsť, skúsiť. Tak teda, čo spraviť, vymačknúť zo seba všetko alebo nechať to tak trochu plávať?

Ach ten čas

9. marec 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Na život mám vždy čas. Netuším, ako to je u druhých, no u nás to funguje, že sú určité činnosti, ktoré musia byť a potom je mojou povinnosťou byť super flexibilný. Nie vždy je to možné zvládať. Preto veľa športujem.

Ranné cvičenia, raňajky, obed a večera. Čas na tvorenie, čas na výsledky, čas na oddych a šport. Áno, sú dni, keď všetko ide nabok, sú dni, keď prehrám nad sebou a nezvládnem vstať z postele, nečinkujem, mám depresiu, cítim sklamanie. No je viac tých, keď vstanem, aj keď sa cítim, že to nejde. Čím lepšie začnem deň, tým lepší deň je.

Netuším, čo sa to deje okolo, nie je možné mať prehľad o všetkom. V poslednej dobe všade za rohom číha nejaká nástraha. Pohybovať sa vpred chce odvahu alebo sladkú nevedomosť, že sa to nedá. Páčia sa mi myšlienky typu: „Nevedel som, že sa nedá uspieť v tejto oblasti.” Vnímam okolie, čo hovorí, čo robí, tvorí, čomu verí.

Všímam si okolo seba dve skupiny ľudí, tí, čo budujú a idú si svoje tempo. Potom sú takí, čo sa naháňajú a nič nestíhajú. Každý z nás niečo buduje, tvorí, žije, nie každý si to aj uvedomuje. Neznášam ponáhľať sa a celý čas utekať za niečím. Viem, ak chcem podávať celotýždňové výkony, mať výsledky, musím si rozložiť energiu. Dokážem mať desiatky schôdzok za deň, vybehať nemožné, pohnúť horami, útočiť na bránu. Lenže na druhý deň sa neviem postaviť z postele. Toto nemá nič spoločné s vekom. Každá práca dáva zabrať, je dôležité si to aj uvedomiť, nikto z nás nie je stroj.

Ak človek je unavený, naháňaná sa, robí chyby a tie vyvolávajú ďalšie situácie okolo nás. Samozrejme, sem-tam dni sú rýchle, náročné, bolestivé. Niekedy tie zuby jednoducho zatnúť musíme. Lenže byť v otáčkach nonstop je neudržateľné. Zdravie máme len jedno, keď niečo nie je v poriadku, zasvieti nám kontrolka. Poučky znejú jasne: navštíviť servis. Len nie vždy to tak v praxi aj je.

Nepíšem o tom, že nemám nič robiť, skôr o tom, ako mám robiť tak, aby som vydržal celý týždeň byť vo forme, podávať výsledky. Čas a zdravie majú svoju dôležitosť, veľmi ťažko sa hýbe, ak ich máme naštrbené. Tak isto je náročné pohybovať sa vpred s prázdnym žalúdkom. Sú aktivity, v ktorých jednoznačne musíme byť super rýchli, v iných o niečo opatrnejší. To sa však naučíme až po čase, chybách, nesprávnych rozhodnutiach, slepých uličkách, ale aj od skúsenejších.

Možno pôsobím, že sa veľa naháňam, v skutočnosti je to inak. Mám pred sebou veľa života, chuť tvoriť, pohybovať sa, skúšať, hľadať. Samozrejme, chcem mať čas. To všetko, čo sa deje okolo a som toho súčasťou, chcem byť toho súčasťou. Ak hovorím niekomu o tom, ako nemám čas, je len jeden dôvod, nechcem mať toho človeka pri sebe. Len jedna maličkosť, toto je vec, ktorú mením. Pretože je super mať okolo seba tím, ktorí ťahá za ten istý koniec. No nie vždy je to aj tak možné, ale čas si môžeme nájsť vždy.

Hranice

2. marec 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je sobota poobede, mám za sebou posledné dva zjazdy. Sneh je pomalší ako je zvykom, točím posledné zábery a prichádza rýchla jazda dole kopcom. Mám tvrdé nohy, cítim únavu a nachvíľu sa pozerám pred seba. Vidím strmú zasneženú šikminu, ktorú mám prejsť. Prepadá ma panika, naberám rýchlosť. Nie som taký dobrý, aby som ustál ten zjazd. Celý sa trasiem, cítim rýchlosť, prichádza panika, cítim, že môžem spadnúť. Naberám silu, hovorím si nahlas: „Dýchaj, pozeraj sa len pár metrov pred seba, buď tu a dáš to.” Cítil som, ako snehový koberec miestami bol ľadový, rýchlosť bola šialená, bežky si robili, čo chceli. Ustal som to, prichádzajú radostné výkriky, uspokojenie, eufória. Pre mňa jeden z najťažších zjazdov na bežkách je za mnou.

Som začiatočník, amatér na život a mnohým ostatným oblastiam vôbec nerozumiem. Snažím sa mať prehľad, čo sa deje okolo. Keď niečo neviem, pýtam sa, hľadám a používam intuíciu. Často sa dostávam do situácií, keď naozaj neviem, nepoznám, nechce sa mi. Je to zábava prekonávať sa. Rád zažívam situácie, v ktorých som pred tým nebol.

Áno, chcem od života, ale aj seba viac. Nepoznám cestu, kopce, príležitosti, nástrahy. Skúšam, cítim bolesť, radosť, napätie, zábavu, výzvy. Páči sa mi, keď prichádzam postupne na ďalšie kroky, informácie, vedomosti, skúsenosti. Ak sa pozerám pred seba, nevidím všetko, skôr dostávam závrate z tých vzdialeností, pohorí, zákutí. Všetko sa na prvý pohľad zdá ako nedosiahnuteľný cieľ.

Niekedy sa mi to všetko javí, ako keby som sa ja sám obmedzoval, zabrzďoval. Vyberám si občas príbehy, ktoré nie sú pravdivé, skôr ospravedlňujú moju nečinnosť, neschopnosť, slabú vôľu, nevedomosť. Rozprávam si ich s takým presvedčením, aby som pred sebou vyzeral dobre.

Netuším, ako to majú druhý, no sem tam sa pristihnem, s vytváraním vlastných prekážok, hraníc, strachov. Lenže, čím viac im uverím, tým horšie výkony podávam vo všetkých oblastiach. Nevravím, že neexistujú, skôr je dobre o nich vedieť, ale nie všetko sa nám aj stane.

Vytváram si hranice, ktoré neexistujú a čo je najhoršie, že im uverím hneď pri prvých príležitostiach. Nedávam si žiadnu námahu preveriť ich. Pri skúškach, výzvach, ale aj pri bežných cestách najskôr spanikárim a až po čase sa pozriem pár metrov pred seba a zistím, že možno to celé trasie, ale nespadnem trebárs z bežiek. Žiaden zjazd nebude nikdy lepší, len ja sa musím zlepšiť v technike bežkovania. Tak isto vnímať, kam sa pozerať a čo dokážem v tejto chvíli zmeniť, ovplyvniť, vylepšiť, ustáť.

Cítiť sa fajn

23. február 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Tempo je naozaj v bežnom živote šialené. Je nutné stíhať všetko, popritom sa usmievať a tváriť sa, že všetko je v najlepšom poriadku. Termíny v práci horia, na domácej pôde tiež ide o krk, v tom vedľajšom projekte, čo máme ako koníček, sa tiež dostáva do slepej uličky. Je piatok večer, na chvíľu sa tešíme, zavrieme oči a je tu pondelok ráno. Prichádza tlak vyzerať, cítiť sa dobre, žiť zdravo. Hádky o tom, či sme za jedných alebo druhých.

Vždy sa niečo deje, aj keď si myslíme, že sa nič nedeje. Svet išiel bez mnohých z nás a podľa všetkého aj tak ďalej pôjde. Dokážeme ovplyvňovať naše okolie, niektorí viac, iní ešte viac. Meniť svet k lepšiemu, zjednodušovať život, ale tak isto vieme byť na seba zlí. Hovorí sa, že pravda býva uprostred. Taktiež sa hovorí, že môžeme mať pravdu alebo kamaráta. Často sa nevyrieši nič našou pravdou. Čím ďalej viac ma zaujímajú činy, vyhrnuté rukávy, pokusy.

To všetko znie jednoducho, na prvý pohlaď určite. Chyby sa veľmi ťažko odpúšťajú. Za seba poviem, ako sa viem hnevať na druhého niekoľko rokov. Samozrejme, nie každý patrí do našich životov, a tak isto opačne. Len ten hnev je niekedy zbytočný a zaťažujúci, hlavne pre tých, čo sa hnevajú. Neoslobodzuje, nezachraňuje, skôr zaväzuje k niečomu. Keď už nič iné, venujeme hnevu veľkú pozornosť, k tomu nás stojí čas a energiu. Opäť, tak ľahko sa o tom píše.

Veľmi veľa drobností ovplyvňuje naše nastavenie, pocity, výzor, energie. Cítime sa fajn, keď sme dobre oblečení, vyzeráme dobre, staráme sa o seba, športujeme, posilňujeme imunitu, máme skvelé výsledky, dobre sa najeme a kto vie, čo ešte. Ak vonku prší, fúka, niekoľko dní po sebe, niečo sa nám nepodarí, začíname si namýšľať, koľko nešťastia máme. Po čase, ak sa situácie opakujú, hlavne tie nepriaznivé, tak sme už presvedčení o tom, ako to opäť bude.

Svet je nestáli, neustále sa mení. Tak isto my sa meníme, sme ovplyvňovaní okolnosťami, náhodami, tým, čo vytvárame. Všetko na papieri alebo pri pohári vína znie fajn. Tam vonku sa začne niečo diať, na všetko takmer okamžite zabúdame a nechávame sa unášať emóciami. Aj ak máme dobré základy, skvelý tréning, niečo vydržíme, tak dokážeme reagovať aj proti svojim pocitom, ktoré by nás mohli dostať do nepríjemností.

Cítiť sa skutočne dobre je ťažké. Teda aspoň sa to tak zdá. Je mnoho možností, ako dosiahnuť skvelé pocity. Tým prvým je akési uvedomenie, že sú dni, keď prší a fúka. No v skutočností je viac dní, keď svieti slnko.

Kopce

16. február 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Sú dni, keď jednoducho nemám námet na článok. Zvyčajne sa tak deje, keď je mnoho stresov okolo alebo nuda. Ide o obdobia, keď chcem iba prežiť deň a nie tvoriť. Aj nasledujúci článok sa tvoril ťažko, neskoro, bez akejsi motivácie ísť ďalej.

Najťažšie sa pohybuje dopredu, keď veci idú proti nám. Je to nad slnko jasné, vieme to všetci. Vždy máme dve možnosti: skúsiť ďalej alebo vykašľať sa na to. Teóriu ovládame, lenže keď príde na lámanie chleba, emócií, tak nie každý z nás ide dopredu so zodvihnutou bradou. Je to úplne v poriadku, každý z nás odlišne reaguje na totožné situácie. To je dobré pripomenúť, že všetci sme dobrí v niečom inom.

Mám rád šport, pretože okrem pozitívnych okrášľovacích bonusov na telo ma dostáva do situácií, kde ide naozaj o veľa. V tomto období sú to behy na lyžiach. Netušil som, že bežkovanie by mohlo byť náročné. Na začiatku si človek povie, dám si bežky a idem. Vlastne, prvé bežkovania ma vôbec nechytili, úplne nič, žiadna emócia, pocit. Ešte som sa sám seba pýtal, ako toto môže mať niekto rád. Mám rád dlhodobé spolupráce, takže bolo nad slnko jasné, že sa bude ešte skúšať.

Na rovinkách som spadol, nevedel som udržať rovnováhu. Prvé hore kopce boli náročné, no a jazde dole kopcom som sa vyhýbal. Nevedel som brzdiť. Takže môj tretí pokus na bežkách bol o bežkovaní do kopca. Teda, pokiaľ som neprišiel na koniec kopca. Nebolo na výber, jazda kopcami začala. Ak bežkujete, viete, ako bežky nemajú brzdy. Veľmi ťažko sa ovládajú vo väčších rýchlostiach, hlavne dole kopcom. Pády boli prirodzené, jednoducho museli prísť. Ostatní bežkári sa na mňa pozerali a sem-tam sa niekto aj zasmial. Bolo mi to úplne jedno. Po každom páde sa muselo ísť ďalej. Čo bolo úplne skvelé, najväčší dole kopec zjazd sa ustál bez pádu.

Veľmi podobný príbeh mala aj Čertovica. Sú tam tri náročné klesania, kde za veľmi krátky čas je možné nabrať nekontrolovateľnú rýchlosť. Naozaj ovládanie bežeckých lyží chce veľa tréningu a dole kopcom ešte viac. K tomu uhýnať sa ďalším bežkárom, ktorí nepoznajú pravidlá či turistom. (Jazdi sa vždy vpravo, vždy má prednosť bežkár, ktorý ide dole kopcom, turisti majú šliapať za krajnicou, nie po trase.)

Na prvýkrát som dva z troch zjazdov nezvládol. Pád bol bolestivý a zvyšok tretieho klesania som musel vyzuť lyže, nebol som schopný pokračovať ďalej. O týždeň neskôr sa zvládli všetky tri zjazdy bez pádu. Poviem vám, to bolo radosti, kričalo sa na celý les. Áno, možno boli lepšie podmienky, počasie a podobne, ale bez pádu. Šlo sa rýchlo, brzdilo sa všetkým, dýchal som zhlboka a pri každom hrbole šlo v hlave kľud, pod ďalej, ustojíš to.

Nemám najlepšiu techniku, ani znalosti, určíte tak isto výstroj. Mám za to chuť sa posúvať ďalej, pevnú vôľu, že jedného dňa sa naučím bežkovať. Veľakrát ide všetko proti tomu, pokiaľ sa dostanem na trať. Veľa váham, či vôbec mám ísť, je to ďaleko, sneží, mrzne, fúka, aj tak ma bude všetko zase bolieť.

Pod tlakom sa rastie, dosahujeme veľké výkony, lenže pozor. Nemôžeme byť neustále vo vysokých otáčkach, tak isto je dôležitá regenerácia, oddych. Vrcholový športovci hovoria často, že tí najlepší vyhrávajú preto, lebo dokážu najrýchlejšie zregenerovať. Preto cítim potrebu zachytiť tieto myšlienky na blog, aby som sa k nim neskôr mohol vrátiť a ubezpečiť sa, že schopnosť premieňať výkon na výsledky je super dôležitá, no tak isto je dôležitá schopnosť regenerácie.

Všetky hore kopce sa raz skončia, dole kopce taktiež. Techniku jazdy sa naučíme trénovaním a kombináciou s teóriou. No pokiaľ všetko pochopíme, prepotíme mnoho funkčných tričiek. Tak isto sa nič nenaučíme, ak nebudeme robiť nič. Lenže raz za čas robenie nič je fajn, len by to nemalo trvať desať rokov. Verím, že sa uvidíme, niekde v kopcoch, trebárs na bežkách.

Search

Type your search keyword, and press enter

About the Author