Type your search keyword, and press enter

About the Author

Michal Boťanský

Škrabance

Škrabance

Netuším, ako je to s dokonalosťou. Zažil som situáciu, kde všetko klapalo ako hodinky, mal som skvelý pocit. Zakrátko na to prišiel škrabanec a prasklina. Išlo ma roztrhať. Lenže keď sa niečo pokazí a je večer, tak mám pravidlo, že sa rieši na druhý deň s chladnou hlavou. Na druhý deň škrabanec nezmizol, no poznám niekoho, kto s tým vie niečo spraviť.

Možno je fajn poznamenať o dokonalostiach, že nemusia sa na prvý pohľad javiť dokonalo. Aj keď vyšperkujeme všetko najlepšie, ako vieme, aj tak sa niečo nájde s čím sme nepočítali. Neskôr, keď sa pozrieme späť, tak zistíme, že aj vďaka tomu to bolo to najlepšie, čo mohlo byť.

Škrabanec, prasklina sú udalosti, ktoré sa dejú v našich životoch. Niekedy ide o veľa, inokedy o ešte viac. Čo je dôležité, mnohé škrabance a praskliny je možné opraviť. Niekedy zavoláme lekára, automechanika, inokedy najlepšieho priateľa či toho, kto najviac rozumie ich odstráneniu alebo oprave.

Ak sa niečo stane nášmu zdraviu, majetku, na to slúžia spoločnosti, ktoré ich vedia ochrániť finančnou injekciou. Ak sa deje niečo nám, vždy máme niekoho naokolo, kto nám môže podať pomocnú ruku. Samozrejme máme aj toho najdôležitejšieho, a to je osoba, ktorú vidíme ráno v zrkadle.

Každá jedna udalosť, ktorá sa nám deje nosí so sebou odkaz. Jeden je poučný, druhý je varovný a ďalšie sú len tak, aby sme nezaspali. Čím ďalej je viac ako isté, my ľudia rastieme najviac, keď sme pod tlakom okolností. Vtedy dokážeme preniesť tie najvyššie hory.

Našou úlohou by nemalo byť pochybovanie o tom, ako škrabance, praskliny opravíme. To je úloha tých, ktorí tomu rozumejú. Našou úlohou je takýchto ľudí nájsť a osloviť. To, že na niekoho nakričíme nič neopraví. Všetko znie jednoducho, keď prídu na slovo emócie, tak všetky príručky idú stranou. Niekedy fajn dať všetko na chvíľu bokom utíšiť sa a vyhrnúť rukávy až keď emócie budú tam, kde majú byť.  Preto je fajn robiť šport, jesť koláčiky či na chvíľu ľahnúť na gauč.

Ako toto môže mať niekto rád

michalbotansky.com_blogger_beh_prekonavanie_praca_zima.jpg

Je veľmi skoro ráno. Mnoho ľudí je práve na ceste do práce. Preberám sa s bolesťami v bruchu, je mi zle na odpadnutie. Siaham po poháre vody, vitamínoch, ovocí, tabuľke horkej čokolády. Vonku je tma, chladno a podľa všetkého mrzne. Po ceste na wc zakopávam o činky. Oblečený sa preberám vonku počas behu. Neznášam ranné vstávanie, zimu, studenú sprchu, cvičenia, tréningy. Pýtam sa sám seba, ako môže mať niekto toto tak rád.

Životný štýl alebo to, čo žijeme, je spôsob, akým vyjadrujeme chuť po živote. Teda aspoň pre mňa. Často v mojich článkoch píšem na témy života. Stále som v nich amatér a mám šťastie, že dostávam cenné lekcie od ľudí, ktorí sú alebo idú na miesta, o ktorých snívam. Snažím sa niečo s tými vedomosťami urobiť, aby sa ukázalo, ako to je v skutočnosti. Mám okolo seba jedincov, ktorým sa podarilo dostať na pomyselný piedestál v tridsiatke,  štyridsaťdvojke, ale je tu aj pán, ktorý dostal svoj prvý vavrínový veniec, keď mal päťdesiatdeväť.

Šport je pre mňa jeden z učiteľov, ktorý poukazuje na cestu. Pot, prekonávanie, disciplína, vytrvalosť, strava, vitamíny, zranenia sú jeho, vlastne mojou, súčasťou. Bolesť je nepríjemná, nerozumiem jej. Čo zisťujem je, že boli tu dni, keď som dokázal zabehnúť jeden kilometer. Na jeho konci som si vytváral príbehy, ktoré mali poukázať, že je to v poriadku. Dnes možno zabehnem o niečo viac. Nie pre príbehy, ale preto, že chcem. Neodrádza ma dážď, sneh, ani teplo.

Nie som fanúšik meraní, testov, rád športujem pre zábavu. Osvojujem si myšlienku, veď skúsim zabehnúť alebo zdvihnúť trochu viac ako včera. Veď najlepší merač napredovania je prekonávanie vlastnej bolesti, a tú cítime najlepšie sami na sebe. Sú behy, ktoré sú relaxačné, ale sú aj také, kde sa ide naozaj naplno.

Naopak v práci sú čísla veľmi dôležité, nakoľko bez nich všetky naše vízie nemôžu byť uskutočnené. Najdôležitejšie sú rovnice, potom zlomky. Čím viac trávim viac času v práci, tým viac mapujem to, čo je pripravené, vytvorené, vyrobené, ale aj to, čo urobené má byť. Nie je to u nás raketová veda, no tak isto to nie je nič nerobenie. Čísla ukazujú skutočnosť, ktorá sa vytvorila aktivitami, plánovaním a tvorením. Majú svoje opodstatnenie pre celok.

Práca so sebou tak isto nesie zodpovednosť z vyrobenia či vytvorenia nielen výrobku služby, ale aj zo situácií, ktoré so sebou nesú výsledky. Boli dni, keď som dokázal mať jednu pracovnú schôdzku za deň. Jeden obchodný prípad za mesiac. Nedokázal som odpovedať na viac, ako desať hovorov denne. Plánovanie mi nehovorilo vôbec nič. Návyky usilovnej práci síce boli od začiatku, ale pravdu povediac jeden dokončený obchodný prípad za mesiac hovorí sám za seba.

Život nám ukazuje príležitosti, ľudí, situácie, výzvy. Dáva nám radosti, vzrušenia, ale aj strachy, beznádeje či nekonečné bolesti. Ako tak putujeme životom, stávame sa odolnejší, nesieme si so sebou náklady emócií, zážitkov či skúseností. Tými sa neskôr riadime. Neviem, či to je tak správne. Začínam tušiť, že nie všetky poznatky z minulosti nesú so sebou vzorce úspechov do nových dní.

Áno, sú dni, keď si nedokážem predstaviť nič viac, len to, čo je a potom sú dni, keď si predstavujem to, čo chcem, aby bolo. Práca, šport, koníčky, život je pre mňa vedomé vyhľadávanie situácií, v ktorých chcem rásť. Cítim bolesti, strachy, radosti, výzvy, ale aj studené sprchy.

Na chvíľu je dôležité sa obzrieť za seba, aby sme si pripomenuli, odkiaľ ideme, pretože sledovať svoj posun má mimoriadne dôležitú úlohu v našich ďalších cestách. Pravdu povediac, ak sa pozerám spätne za seba, tak čím viac náročných situácií som zažil, tým viac posunov prišlo. Zabehnuté kilometre, studené sprchy, nekonečné hodiny v kanceláriách, prehraté situácie, úsmevy, keď bolelo, boli, stále sú, nekonečným tréningom, ktorý má bolieť. Každá bolesť nesie so sebou dôležitý odkaz. Môžeme zhorknúť alebo si môžeme zamilovať chuť po živote.

Je ráno, presne po behu. Cítim, že nový deň sa začal. Uvedomujem si váhu náčinia, ktoré držím v rukách, cítim bolesť, trasiem sa. Počujem čudné zvuky svojho tela, počujem štekot psov, erdžanie koňa. Dýcham zhlboka, v pozadí znie niekoho inšpiračný príbeh. V hlave poletujú myšlienky, či to vôbec niekedy dokážem. Studená sprcha ukončuje predpracovaný rituál dňa, prichádzajú prvé pracovné telefonáty. Pýtam sa opäť, ako toto môžem mať rád.

Video: TU

Rozhodnutie ako investícia

Rozhodnutie ako investícia

Investície nie sú pre každého, sú náročné, hrozia straty, obúchané kolená, lakte, ale aj zlomené nohy. Mnoho majstrov hovorí, že najhoršia investícia je tá, ktorú neurobíme. S kamoškou Peťou sme mali konferenčný hovor o našich budúcnostiach. Dostali sme sa k otázkam ako, čo ak bude táto situácia nasledovať ďalej. Čo potom? Zoberieme si úver a stavíme na svoje šialené nápady? Či sa zľakneme a schováme doma pod stôl?

Pokiaľ sme obklopení ľuďmi, ktorí nás ubíjajú alebo sme hlboko ponorený v situáciách, kde sa tvárime, že nemáme na výber, svet sa posúva ďalej aj bez nás. Takéto situácie sú naozaj náročné, berú nám energiu, ale aj chuť ísť ďalej. Žijeme v obrane a nie v útoku, čakáme, že sa nám prihodí niečo nepríjemné. Zrazu ako keby všetko dobré zo sveta zmizlo.

Jeden z chalanov, ktorý mi posúva vedomosti vraví, že ak sa chceme pohnúť z miesta, musíme rozhodnutia urobiť rýchlo. Ževraj to bude bolieť, okolie bude frflať, ale je to jediný efektívny spôsob, ako dosiahnuť zmenu. Taktiež dodáva, že ak naše rozhodnutia budeme odkladať, tak čo sa zmení o mesiac, dva? Vlastne, ako budeme o dvadsať rokov pozerať spätne na tento rok? Nemôžeme chcieť všetko ovládať, musíme jednoducho veriť procesom, ľuďom okolo, sebe aj keď to nebude všetko na sto percent.

Najskúsenejší člen z našej skupiny slová potvrdzuje a nabáda k pohybu, riskovaniu, práci, vytváraniu vzťahov. Nemusíme vedieť všetko, čo bude ďalej. Nejako bude, len sa musíme rozbehnúť. Strach z nepoznaného a prekážky tu budú vždy. Najťažšia skúška príde vtedy, keď si uvedomíme, že sme na najdôležitejšie rozhodnutia v živote sami. Ak ich zvládneme, tak zvyšok bude história. Takže ži a nechaj žiť.

Čas tráviť s ľuďmi, ktorí vedia, je pre mňa jedna z najväčších odmien, ktorú dostávam. Inšpirujú ma. Mám ešte väčšiu chuť tvoriť, hýbať sa. Asi mám šťastie, že okolo mňa sú ľudia, ktorí vedia o mnoho viac ako ja. Sú tu už dlhšie, čerpám od nich mnoho tipov a trikov, no až dnes si uvedomujem silu ich spojenia v myšlienkach, vedomostiach, chuti budovania a hladu po lepšom živote.

Jedno z najťažších rozhodnutí, ktoré som kedy urobil bolo risknúť všetko na jednu kartu, o ktorej som nevedel vtedy nič. Netušil som, čo ma čaká. Bolo to najbolestivejšie obdobie, keď som vymenil dovolenky, randenia, autá a mnoho iného za počúvanie, vnímanie, chodenia pešo cez zablatené polia, kopu práce a samozrejme veľa pokazeného.

Považujem to rozhodnutie za najlepšiu investíciu mojich čias. Dokonca lepšiu ako odísť na čas do Londýna. Aj keď nebyť Londýna, tak určite neviem po anglicky. Ani by som si nenašiel cestu k foteniu a usilovnej práci. Aj keď základná vojenská služba zanechala vo mne akési základné pracovné návyky.

Je úplne jedno, či máme namierené do ligy majstrov alebo siedmej drevorubačskej. Čo jedno nie je, keď už niekde sme, buďme čo najlepšími. Možno nie každý máme príležitosti slobodne lietať vo výškach, v diaľkach. Máme iné možnosti, ako sa stať najlepší v tom, čo robíme a možno ležia okolo nás.

Najlepšia investícia nie je finančný produkt investičnej spoločnosti, nie je nehnuteľnosť, pôda, kovy, akcie. Najlepšia investícia sú naše rozhodnutia a to, čo robíme. Sú dôležité, podstatné a pomáhajú nám zlepšiť naše životy. Veď vlastne stačí sa rozhodnúť správne iba raz. Tým najlepším rozhodnutiam predchádzajú tie najhoršie. Nebyť nich, tak prídeme o mnohé vedomosti a poznatky. Aj preto naše okolie hrá obrovskú rolu v našich životoch, ale aj rozhodnutiach.

Čísla

michal_botansky_bloggovanie_beh_čas_praca

Myslím, že sme v dobe, keď budeme musieť byť o niečo viac vynaliezaví. Mám na mysli nestáť na jednom mieste a búchať hlavou o stenu a stále dookola opakovať, ako sa nedá.  Čoraz viac dnešný svet praje všetkým tým usilovným a často bláznivým ľuďom, ktorí pochopili, že spojenie “nedá sa” je súčasť a nie konečná zastávka.

Som veľkým fanúšikom behu. Vďaka nemu som sa začal pravidelne hýbať, fotiť, natáčať videá. Naučil ma disciplíne, prekonávaniu samého seba, ísť von za každého počasia a k tomu je ako tak prospešný pre zdravie. Teda okrem tých drobných zranení, ktoré sa sem-tam stanú. To, čo mi dáva, viem použiť aj v iných oblastiach. Behám pre dobrý pocit, súťaženie ma neláka.

Moje putovanie životom je ovplyvnené emóciami, príbehmi, prácou a kopou maličkostí. Čim je príbeh intenzívnejší, tým viac vnímam. Keď je k tomu pridaná vedomosť, ktorá má hlbší zmysel, možno sa niečo aj naučím. Čísla a technické informácie moc nemusím. Často ich pletiem, nerozumiem im. Nič mi nehovoria, aj keď ich používam často.

Čísla sú dôležité, vďaka nim môžeme robiť pokroky. Napríklad pri behu, ak sa chcem zlepšiť, začnem merať rýchlosť, čas a vzdialenosť. V práci si rátam počet telefonátov, obchodných schôdzok, klikov, videní, reakcií. Na ich základe vyhodnocujeme úspechy, neúspechy, ale aj to, či sa máme viac snažiť alebo nechať úlohu na čas plávať.

Žijeme v dome meracej. Meriame si kroky, vzdialenosť, schody, kalórie, koľko dní sme spolu. Počítame srdiečka, priateľov, videnia. Nosíme so sebou mariace zariadenia. Nie je na tom podľa všetkého nič zlé. Je fajn vedieť, že dnes na prechádzke sme prešli dva kilometre.

Behanie bez čísiel mi robí väčšiu radosť. Keď nevládzem, dám si prestávku, inokedy sa premôžem. Beh je môj relax, ide so mnou pes, kamera a voda.  Na druhej strane v práci meriame všetko. Bez čísiel sa nevieme pohnúť. Akákoľvek vízia, nápad, skôr či neskôr sa musí dostať do matematickej rovnice.

Mám rád, keď udalosti plynú voľne, aj keď tlak nás formuje o mnoho viac. Pohybujeme sa vo svete, kde je merateľné takmer všetko. Niektoré čísla môžu skresľovať, výsledky taktiež, no a nie všetky hodnoty v rovniciach sú správne. Takže aj nesprávny výsledok môže byt správny, no nie hneď.

Dnešná doba nám dáva naozaj mnoho vychytávok na posun k novým miestam. Podľa všetkého stáť na mieste s tým, že nemáme na výber, je bláznovstvo. Naozaj stačí malá zmena, aby sme sa pohli ďalej. Tak teda koľko pokusov sme mali dnes, aby sme sa pohli ďalej viac ako včera?

Blogovanie

Blogovanie

Pred pár dňami sme sa u nás bavili, či je dobré byť stále on-line, písať, fotiť, točiť, teda tvoriť. Aj tak mnoho ľudí si myslí, že nič nerobíme, len sa pretŕčame. Sem-tam aj dostaneme správu, že konečne by bolo dobré aj niečo urobiť. Nech sa to zdá akokoľvek, pracuje sa naozaj veľa a čím ďalej odmietam vysvetľovať, že to, čo sa robí, je súčasť práce.

Keď sa začínalo s on-line svetom, bola to pre nás veľká neznáma. Vytvorili sme kanály, stránku a sem-tam sme niečo dali dokopy. Vôbec sme nevedeli, čo sa má a čo nie. Našťastie sme rýchlo objavili možnosti vzdelávania a upravili sme kurz našej cesty k tomu, čo sa nám zdalo prijateľné. Za rok aj pár dní sa stala naša on-line cesta základným pilierom našich prác.

Asi najťažšie rozhodnutie, ktoré som mal na stole bolo videovanie. Teda čo od neho očakávam, čo sa bude zachytávať a akým jazykom bude hovorené. Váhanie trvalo dva dlhé roky až po prvé pokusy so slovenčinou sme neskôr zmenili komunikačný jazyk na ružovej sieti, a tým aj videá na anglicky hovoriace. Teda zatiaľ okrem blogu a modrej sociálnej siete.  Budúcnosť a pôsobenie ukáže, čo ďalej. Plány sú pripravené, len to chce správne načasovanie.

Prezentovanie našich prác prinieslo so sebou požadované výsledky, ale tak isto aj reakcie, ktoré nie sú vždy príjemné. Bolo náročné byť hodnotený od ľudí, ktorí nemajú tušenie, prečo to robíme. Tí, ktorí sú na podobných lodiach podporia, poradia vylepšováky a sem-tam aj povedia to, čo povedané má byť. Snažím sa nemudrovať do toho, čomu nerozumiem. Musíme akceptovať, že dnes môže každý z nás vyjadriť svoj názor, aj keď nie je správny. Rešpektujeme a vnímame názory každého, no nie každého si pustíme k srdcu.

Cesty, na ktoré sme sa dali, prinášajú nové poznatky. Majú výrazný vplyv na našu prácu, istým spôsobom aj na to, čo žijeme. Vlastne, čo robíme, tým aj žijeme. Je náročné tvoriť, často je to neskoro v noci, keď tvorím videá a skoro ráno sa prebúdzam s ich nahrávaním do sveta. Tvorba chce veľmi veľa času. Našťastie vďaka mobilnému telefónu viem takmer odkiaľkoľvek s pripojením na internet pracovať, tvoriť.

Zistili sme, že naša práca má dva veľké vplyvy na naše životy. Prvý je podvedomá reklama. Pretože veľké množstvo obsahu je práve z našej práce, ľudia z nášho okolia, ale už aj mimo nás vnímajú v reflexných vestách, v prilbe či nahodených v obleku. Zmyslom je poukázať na pracovný deň a jeho náplň. Ako keby priniesť divákov do našej pomyselnej kuchyne, aby sa pozreli, ako sa to varí u nás. Najčastejšie sme na stavbe, tam sú skvelé výhľady, vždy aspoň vidíme technické postupy výstavby v praxi. V kanceláriách je zvyčajne pre diváka nuda. No vždy sa tam niečo deje. Verím, že takáto forma reklamy z dlhodobého hľadiska je najdôležitejšia a vie toho priniesť so sebou veľmi veľa. O niekoľko rokov sa obzrieme späť a uvidíme, kam sme sa dostali. Veď ako sa hovorí, nechajme ďalšie generácie, aby povedali, či to bolo dobré alebo nie. Podvedomú reklamu aktívne využívajú mnohé veľké spoločnosti, takže inšpirácií je kopec okolo nás. Samozrejme, že prepracovať sa na miesta, o ktorých dnes snívame sa môže zdať vzdialené milióny svetelných rokov. Na druhej strane sa vždy utešujeme, že všetko veľké si zoberie veľa času na budovanie. Vlastne, veď najskôr sa veľkými musíme stať my a až potom to, čo robíme. Teda tak sa píše v múdrych knihách. Ak sa práve pozeráte na fotku zo stavby, tak sa ňou uisťujem, že ak budete stavať veľké projekty, tak viete, komu máte zavolať, aby zabezpečil systém predaja, reklamu, odbyt, služby, dal tomu hlavu a pätu a zastupoval na realitnom trhu.

Podvedomá reklama priamo naráža na druhú vedomosť, a to je byť poznaný. Čim nás viac ľudia vnímajú, tým viac majú pocit, že nás poznajú. Čo je naozaj priamo úmerné našej tvorbe. Veď schválne, pred tým, ako sa s niekým novým stretneme, čo urobíme? Za seba poviem, pozriem si toho človeka na modrej a fialovej sieti a ten zvyšok sa nechám prekvapiť. Lebo trochu záhady prináša úprimnú zvedavosť na toho druhého. Ľudia majú z nás pocit, že nás poznajú, vidia videá, fotky, články, ak sme pravidelne na očiach. Veď tak isto to robia veľké značky, chcú prísť k svojim zákazníkom čo najbližšie. Učíme sa, ako robiť obsah, teda tvorbu tak, aby pôsobila na ľudí čo najlepšie, samozrejme s tým, že stále sme to my. Autentickosť je pre mňa osobne najdôležitejšia. Tušil som, že nie každému sa budem páčiť a je to v poriadku. Funguje to na všetkých miestach, veď nie každému sa páči všetko. Preto máme okolo seba možnosti na výber. Uvedomujeme si, že to, čo robíme si nachádza svojich fanúšikov, ale aj tých, ktorých nezaujímame, taktiež sú tu aj zvedavci. Áno, aj dosiahnutie byť poznaný okolím chce veľmi veľa času, úsilia a takisto aj práce.

Tým, že mám rád záhadu, nedostupnosť kombinovanú s podvedomou reklamou a byť poznaný v tom, čo robím, dostávam sa do situácií, v ktorých sa je náročné pohybovať. Snažím sa vytvoriť takú tvorbu, aby čo najautentickejšie hovorila o tom, čo robíme. Zažívam dni vyhorenia, keď tvorba ani za ten svet nie a nie spustiť sa, ale aj také dni, keď za pár minút napíšem desať článkov na blog, či vytvorím celovečerné video. Asi najsilnejší motivačný citát, ktorý sa mi dostal za posledné obdobie na stôl, je o odolnosti. Ževraj, ak chceme niečo v živote dokázať, musíme byť odolní a zniesť toho viac, ako si myslíme, že zvládneme.

Takže, ak sa niekto pýta, či sa oplatí tvoriť, aj keď máme malé publikum, nevieme na sto percent, či pôjdeme takou alebo onakou cestou, nevieme dobre fotiť, natáčať, písať nerozumieme algoritmom a už vonkoncom nemáme čo svetu povedať, odpoveď je áno. Je to najlepšia cesta, ako sa naučiť, zlepšiť, budovať a hlavne vytvoriť, aj keď nebudeme vedieť, čo to má byť. Čo to bude stáť? Prekonávanie samého seba, disciplínu, sem-tam dlhé noci, naučiť sa využívať efektívne čas, povedať nie, ale aj áno a ten zvyšok už nejako bude. Ďakujem za podporu, vážim si to, vlastne aj celý tím. Tak isto ďakujem celému tímu za ich usilovné práce a neustálej chuti pracovať so mnou.

Uveriť

Uveriť

V pondelok sme boli vyberať nové okuliare. Rozhodovalo sa medzi odvážnymi a konzervatívnymi. Boli vybrané tie, v ktorých sa cítil pán najlepšie, boli takmer totožné s tými, ktoré mal predtým. Pristali mu, tak isto k jeho pracovnej pozícií, ale aj veku. Ten istý pán, ktorý sa rozhoduje mimoriadne konzervatívne a ukecať ho na akúkoľvek zmenu je takmer nemožné. Zaujímavé je, že v živote stavil na risk a nie na istoty. Vlastne uveril, že môže.

Okolo nás je kopa ľudí, ktorí svojim príbehom, resp. činmi dokážu inšpirovať celé generácie. Na prvý pohľad pôsobia neutrálne, ich vodcovsko – líderské schopnosti schovávajú. Nie preto, že sa hanbia, ale preto, že vedia kedy zasiahnuť a kedy nechať rozhodovať iných. Trávenie času s nimi je jedinečné. Jemnými vetičkami vedia otvoriť dvere, nechať prejsť, ale aj poďakovať a nechať ísť druhých vlastnou cestou.

Často sa môže zdať, že všeobecné rozprávanie je neúčinné, nezaberá a k tomu tam vonku je k ničomu. Čiastočne sa to zdalo aj mne. Pokiaľ som nezačal spolupracovať s ľuďmi, ktorí sú odo mňa vzdialený milióny svetelných rokov v dosahovaní životných mét. Akékoľvek inšpiratívne rozprávanie, nenápadné vetičky, ktoré sa spoja s prácou, resp. tvorením, môže mať obrovské vplyvy na mnohé životné oblasti.

V minulosti som sa snažil dať dokopy zopár návodov, v ktorých bolo presvedčenie, že by mohli fungovať ( Odkaz ). Určite fungujú, no nebudú pre každého. Čím ďalej začínam byť presvedčený, že sú medzi nami jedinci, ktorí nepotrebujú naozaj nič k tomu, aby sa vydali na svoju vysnívanú cestu a potom sú tu takí, ktorí potrebujú vzdelávanie, študovanie, inšpiráciu a možno o niekoľko rokov niečo spravia. Ciest je mnoho, tak isto našich možností. Budú fungovať všetky, len nie všetky budú fungovať nám a možno nie hneď.

Úsilie, snaha, všímanie, pokora, pozorovanie, riskovanie, obklopenie sa ľuďmi, ktorí majú ťah na bránu a akési dozretie s kombináciou nájdenia vlastného štýlu, cesty, poznatkov nie sú zárukou žiadneho životného úspechu. No môžu nás zaviesť na miesta, na ktoré by sme bežne nešli, donútiť robiť náročné rozhodnutia. Môžeme byť konzervatívni, no tak isto môžeme staviť na riziko, nielen v kasíne, v práci, ale aj doma či vo vedľajšom projekte popritom všetkom. Podľa všetkého, menovatele úspechu popisujú múdre knihy veľmi podobne, no len v našich myšlienkach majú odlišné významy. Tým nevyzývam na vyvyšovanie sa, skôr opačne. Pretože človek, ktorý dnes pôsobí ako srandista, zajtra alebo o niekoľko rokov môže byť kráľom zeme (samozrejme tej pomyselnej). Aj preto čoraz viac vidím dôležitý význam v spoluprácach a nie až tak v súťažení.

Maličkosti

Maličkosti

Obdobie Vianoc a nového roka už nejeden rok trávim pravidelne prácou. Tento čas má akúsi moc na tvorbu, doklepávanie maličkostí a hľadanie možností k zlepšeniu v práci. Zvyčajne aj tak máme najviac práce v kancelárií či s odovzdávaním nových domovov, kolaudáciou, prípravou ďalších projektov.

Atmosféra, v ktorej sa celá spoločnosť nachádza je mimoriadne zvláštna. Netušíme, čo bude ďalej. Lenže história nám ukazuje, ako podľa všetkého naši predkovia prežili obdobia, ktoré neboli o nič lepšie.

Rok dvetisícdvadsať bol tak trochu odlišný. Chvíľu sa pracovalo intenzívne, potom o niečo viac, vznikla akási horská dráha udalostí. Mal som to šťastie, že okrem bežných zranení pri behu, narazeného kolena a roztrhaných riflí z práce som prežil. Všetky bolesti prešli, a tak sa zamýšľam, čo ďalej.

Napätie je obrovské a môže byť úplne jedno, aký je rok. Vždy sa niečo deje. Teda pokiaľ sa nenachádzame na bezpečných miestach, na ktorých nám nič mimoriadne nehrozí. Pracovanie pod tlakom má obrovské výhody, vie z nás vyžmýkať zvyčajne to najlepšie alebo sa jednoducho vzdáme.

Každoročne začínam s plánovaním už od začiatku predchádzajúceho roka. Úlohy si rozdeľujem podľa priorít, samozrejme, ako im rozumiem. Mnoho úloh, ktoré stoja predo mnou, nie vždy dokážem správne identifikovať, odhadnúť. Sem-tam sa stane, že zoberú viac času nielen na prípravu, ale aj na realizáciu.

Koniec kalendárneho roka vnímam ako príležitosť nachvíľu nahliadnuť späť na všetko, čo bolo urobené, na to, čo sme nespravili. V tomto období, keď je menej e-mailov, telefonátov a taktiež pracovných schôdzok sa dostávajú predo mňa vetičky, ktoré ako si naznačujú priebeh najbližšieho obdobia.  Zvyčajne ide o myšlienky, ktoré počas celého roka zbieram a oni sa znovu vynárajú.

Obdobie konca roka dvetisícdvadsať som preto využil na pohľady, ktoré by ma mohli opäť posunúť o niečo ďalej. Prekopali sa v práci na prvý pohľad nepodstatné maličkosti, otvorili sa myšlienky, vízie, ktoré pred tým na pracovnom stole neboli. Zahodilo sa do koša všetko, čo nefungovalo. Odišli a prišli ďalší ľudia. Vyhrali sa, ale  aj prehrali posledné koncoročné súboje. Stavilo sa všetko na jednu kartu.

Svet sa mení, my ľudia ho meníme. Napredujeme, stagnujeme, hľadáme, spájame, vytvárame príležitosti, prekážky, nové životy. To, čo sa mohlo pred rokom zdať ako flákanie, dnes môže byť nástroj na zarábanie prostriedkov. Tak isto by to mohlo byť opačne. Aj preto dnes vidím len dve možnosti, nechám všetko tak, ako bolo. Alebo zmením kurz do neznámych pracovných vôd. Tým myslím, že možno nastáva čas na zmeny, ktoré na prvý pohľad nemusia sa javiť ako tie najsprávnejšie. Lenže práve tie by mohli byť kľúčom k ďalším dverám v napredovaní pomyselnej cesty životom.

Zmeny sú dôležité, aj keď niekedy pôsobia drsne. Napredovanie znamená posun, ktorý bude buď lekciou alebo víťazným krokom. Nové začiatky potrebujeme ako kyslík pri dýchaní, len by si so sebou nemali odniesť lekcie, vďaka ktorým máme dôležité poznatky. Samozrejme, je tu náš život, nie je nikoho iného, len náš. Môžeme staviť na bezpečné karty, ale aj na bláznivú jazdu.

Niečo s nohou

Niečo s nohou

Mám rád beh, zlepšuje moju kondíciu, pomáha mi s oddychom, naučil ma byť bez telefónu, v neposlednej rade vďaka nemu som aktívne začal s vytváraním anglicky hovoriacich videí.  Núti ma byť aktívny, prekonávať samého seba, spoznávať bolesti, ale aj radosti z dobre odbehnutých dní. Najťažšie lekcie zažívam po náročných pracovných dňoch či pri zraneniach. Počasie je súčasť behu, nie prekážka.

Posledný víkend v roku s koncovkou dvadsať bol venovaný behu. Na jeseň som začal s tréningami zameranými na rýchlosť. Sú náročné, bolesť je nepríjemná, no cítim sa po nich o mnoho lepšie ako po dlhých behoch. Sobotný beh bol zameraný na rýchle behy hore kopcami, beh cez pneumatiky a niekoľkokilometrový beh na vydýchanie.

V nedeľa ráno sa malo zopakovať to isté, nakoľko intenzita tréningu a tak isto nálada po ňom bola výborná. Lenže celú noc mrzlo a mráz otvoril pomyselnú bránu k mojej obľúbenej trati. Využívam ju na jar, jeseň a cez zimu, keď je blato na nej zamrznuté. Počas behu prišlo teda rozhodnutie odbehnúť ľahkých dvanásť, možno pätnásť kilometrov.

Šiel som cez lesík a mal som sa napojiť na obľúbenú trať okľukou. Starý most, ktorý prepájal cestu už dávno nie je funkčný, rieka si vytvorila nové koryto, a tým ho oddelila od jedného z brehou. Keďže som bežal popri ňom, šiel som pozrieť, ako to tam vyzerá po zvýšenej hladine rieky.

Most stále stojí na pilieroch, no jeden z brehov sa čoraz viac od neho vzďaľuje. Pred rokom som ešte dokázal skočiť na druhú stranu, dnes už nie. Most predstavoval akúsi bránu do miest za dedinou, kde nastáva iný svet. Mám rád tieto miesta, je tam ticho, pokoj a zvyčajne tam nik nie je. Niekoľko metrov ma delilo od tohto sveta. Beh v tejto časti sveta nie je len o behu, ale skôr o vnútornom pokoji.

Neznášam vzdať sa, či nechať veci len tak. Aj keď sú situácie, keď je vzdanie často víťazstvom. Vzdialenosť som nemal šancu preskočiť, ale v koryte rieky pri brehu sa nachádzala akási naplavená pôda. Ak by som tam doskočil, vyjsť hore brehom bude hračka.

Ten strach pred skokom bol nepríjemný, čudný. Vlastne presne ako v práci, keď sa bavíme o nových projektoch, či riešime na prvý pohľad neriešiteľné situácie a ide o môj krk. Nepochyboval som ani na sekundu, že nepreskočím alebo riskujem pád do vody. Môj nepriateľ bol neviditeľný a vlastne neexistoval. Na druhej strane motivácia bola mimoriadne silná, obľúbená bežecká trať za jeden skok.

Rád sa dostávam do situácií, v ktorých sa cítim nekomfortne a neisto. Beriem ich ako príležitosti sa niečo naučiť, či spoznať. Takže niekoľko hlbokých nádychov,  naštartoval som kameru a šiel do toho. Skok trval krátko, len ten pád do hĺbky bol akýsi neočakávane nepríjemný.

Počas skoku som zavrel oči, nechcel som ho vidieť. Možno aj preto som pristál pár centimetrov od bezpečného miesta. Pri dopadaní som narazil na kmeň stromu, ktorý vytŕčal z miesta dopadu. Fyzikálne zákony podľa všetkého oklamať nejde. Keď sa spočítala rýchlosť, dĺžka skoku, hĺbka pádu s mojou váhou, náraz bol neočakávaný a nie dvakrát prijemný. Hore brehom som vyliezol ešte s dávkou adrenalínu, endorfínov a pocitom, že si teda dám chvíľku prestávku.

Ak by som neskočil, čakala by ma nezáživná dvojkilometrová obchádzka. Pred niekoľkými rokmi som práve na nej prvýkrát začal s bežeckou kariérou na dlhé kilometre. Spôsobila mi veľa bolesti a odvtedy ju nemám rád.

Po krátkej prestávke prišlo ďalšie rozhodnutie, že skúsim zranenie rozbehať. Možno to nie je nič vážne. Bolesť neprestávala, beh sa stával bojom. Po troch kilometroch som to vzdal. Nasledovala päťkilometrová prechádzka pod sprchu.

Ešte v ten večer som zostrihal z behu video, s krátkym opisom zážitku. Nemal som istotu, prečo sa mi privodilo zranenie a bol som taktiež presvedčený, že neskôr prídem na odpoveď. Video som bral ako pripomenutie prekonania strachu a tentokrát s následkom zranenia.

Začali dni tupej bolesti v nohe. Liečenie bolo zahájené a po odbornej pomoci s profesionálmi mi bolo povedané, že to prejde po týždni, dvoch. Za pár dní sa ku mne dostalo video, kde istý pán rozprával o bolesti a jej prekonávaní. Zaujal ma jeho pohľad. Vravel, že bolesti sú našimi súčasťami a mnoho ľudí sa radšej vzdá, ako by ich mali prekonať.

Tým, že pôsobím na niekoľkých “frontoch” je nevyhnutné mať jednu filozofiu, prístup a mnohé ďalšie maličkosti nastavené rovnakým smerom. Vedomosti, ktoré takto získavam sa snažím čo najskôr aplikovať do práce v oblastiach, v ktorých pôsobím. Myslím, že všetci sa v živote často dostávame do momentov, ktoré bolia. Práve vtedy prichádzajú rozhodnutia či pokračovať alebo vzdať sa.

Budú situácie, kedy skočiť nebude treba, ale tak isto prídu aj tie, kde na výber mať nebude. Samozrejme nie každý skok sa podarí. Sem-tam príde pád, narazenia, ktoré spôsobia oškreté koleno, natiahnutý členok a môžu nás dokonca na chvíľu vyradiť z bežného fungovania. Často budeme musieť skočiť a pokračovať aj s krívaním.

Možno pár dní sa bude ťažšie pohybovať, ale to patrí k tomu. Ak máme strach, vzdanie sa nám nepomôže. Čím viac skokov budeme praktizovať, tým viac sebavedomia a skúseností získame. Vzdať sa môžeme vždy, len potom aký zmysel malo začínať.

Skok na druhú stranu brehu niesol so sebou konkrétny cieľ, plánovanie a vykonávanie. Na chvíľu prišlo aj váhanie. Dôležité bolo nezaseknúť sa ani v jednom bode. Mohol som si zvoliť rolu obete, dať dole hlavu a nahovárať si príbeh,  ako sa to nedá. Lenže necítil by som prekonanie prekážky, aj keď priniesla bolesť.

Čím ďalej si začínam uvedomovať, že okolo nás je mnoho príležitostí, ktoré môžu so sebou niesť cenné lekcie. Ich vnímanie a prekonávanie nám môže pomôcť v každodenných rozhodnutiach. Preto si myslím, že každé vlastné prekonanie či zážitok s bolesťou, je akýmsi ukazovateľom iného pohľadu, ktorý sme pred tým nevnímali.

Video: TU

 

 

Dvanásť lekcií

 michal_botansky_blogger_2020_lekcie1.jpg

Rok dvetisícdvadsať bol pre mnohých plný náročných skúšok a príležitostí. Neviem, ako to je u Vás, ale u mňa mám pocit, že posledné roky sú náročné čím ďalej viac. Vždy sa niečo pokazí a ja mám to šťastie lízať šľahačku. Preto vždy na konci roka verím, že ten nový by mohol byť lepší. Len dnes, ak sa pozerám spätne, tak čím ďalej viac som presvedčený, že by bolo dobré mu dopomôcť, aby teda lepší bol. Dvanásť náročných mesiacov sa prenieslo na konci roka do dvanástich lekcií, každá z nich mala na okolnosti okolo mňa väčší, ale aj menší vplyv. Nie každej ešte teraz rozumiem správne. Preto ich spisujem, aby som sa k nim mohol vrátiť trebárs o rok. Možno si všimnem to, čo pred tým nie.

Všímať si

Na stole mi ležala pekne dlho príležitosť, o ktorej som nevedel, čo všetko v sebe ukrýva. Je naozaj zvláštne, že takmer každý deň som na nej pracoval. Až jedeného dňa som sa na ňu pozrel inak. Niečo v zmysle, toto by mohla byť jedna z ciest, o ktorej si myslím, že by mala niečo zmeniť. Svet okolo nás nám každému ponúka príležitosti, či veríme alebo nie, často ich máme pred nosom. Čo urobiť, aby si ich všimli? Neviem. Možno lepšie sa pozerať.

Ešte nič nerobím

Tým, že som si všimol príležitosť, predo mnou sa otvorila ďalšia kapitola. Prináša so sebou kopu práce, inej ako som doteraz robil. Vyzerá to na poriadnu dávku tlaku, napätia, dlhé pracovné večere a učenia. Dnes mám pocity, že nerobím nič. Áno, trávim kopu času v kancelárií, v teréne. Venujem sa klientele, budovaniu, na stavbách, tímu. No stále málo oproti tomu, čo by som mal byť schopný, hlavne na miestach, o ktorých snívam.

Premôcť sa

Najväčší nepriateľ, ktorého má každý je ten človek, ktorého vidíme v zrkadle. Núti nás flákať sa, prejedať sa, nahovárať si, ako nič nejde, ale zároveň nám môže nakopať zadok, donútiť zobrať do rúk činky, ísť si zabehať, upratať okolo seba, napísať článok, naučiť video, či vytvoriť v práci niečo. Či chceme alebo nechceme, každý z nás má najväčšieho nepriateľa neustále so sebou. Budú dni, keď ho ľavou zadnou premôžeme, ale tak isto budú dni, keď môžeme urobiť čokoľvek a budeme bez šance.

Neber osobne to, čo si myslia o tebe druhý

„Michal, ty si stále na sieťach a nič nerobíš.” Išlo ma poraziť z podobných myšlienok okolia. Vysvetľoval som, ako to v skutočnosti je. Nepomohlo nič. Som na sieťach, som v práci, sociálne siete sú súčasť môjho života, mojej práce. Som tam, pretože vidím v tom zmysel. No viem, že po nociach makám na videách, fotkách. Dnes sa pousmejem. Veď ruku na srdce, koľkí z nás majú zapnuté dáta nonstop a vkuse im “pípne” správa, na ktorú treba čo najrýchlejšie odpovedať. Je ľahké ukázať na druhého prstom, len je to naozaj tak, ako to na prvý pohľad vyzerá? A aj keď áno, čo nás je do toho?

Nie si tvoja práca

Práca, veľa práce, nestíham, stále je toho viac a viac, nie je to dobré, nedá sa to stihnúť, poďme robiť aj v nedeľu. Pracovné tempo je náročné, nielen na čas, ale aj na psychiku. Hrozí, že život prepracujeme alebo si ho ani nevšimneme. Rovnováha, duchovno, cestovanie, netuším, čo je správne. Sú dni, keď chcem byť v práci a sú dni, keď chcem mať voľno. No tak isto viem, že keď mám voľno či dovolenku s vypnutým telefónom, práca ma počká a spravím ju o pár dní neskôr. Taktiež je dobré poznamenať, že zajtra nemusím byť v práci, naše miesto môže zaniknúť, prebrať niekto druhý či my si nájdeme nové.

Vždy sa od niekoho inšpiruj

Neznášam kopírovanie druhých, aj keď je to rýchla cesta k úspechu. Prichádzame ňou o našu jedinečnosť, strácame seba. Taktiež kopírovanie prináša so sebou nové výzvy, situácie, problémy, o ktorých netušíme. Najlepšia rada, ktorú som dostal: „Ak chceš uspieť, uč sa od najlepších a nie z tvojej práce.” Inšpirácia je dôležitá, spolupráca taktiež. Je naozaj dôležité pochopiť, kde sú ich hranice. Taktiež nie všetko bude možné aplikovať v našich životoch. Druhá strana mince, nájdu sa aj takí ľudia, ktorí nám ukážu, ako to nerobiť, je fajn sem-tam takého stretnúť.

Vzdelávanie je kľúč

Jedno z najlepších vzdelávaní je vykonávať činnosť, v ktorej chceme byť dobrí. To vieme všetci. Lenže sem-tam je dobré zobrať do ruky knihu, nájsť niekoho, kto vie viac ako my, pozrieť seminár a samozrejme čo najskôr aplikovať poznatky v praxi. Preto, ak mám možnosť, tak vnímam, pýtam sa, hľadám, poznatky, skúsenosti. Ak chcem byť majster sveta v lyžovaní, tak sa nebudem baviť o technike lyžovania s najlepším korčuliarom, ale za to sa sním budem baviť o jeho prístupe, myslení, vnímaní, poznatkoch.

Neželaj nikomu zlé

Sem-tam sa stane, že nás niekto nesprávne pochopí, niečo pokašleme my, inokedy vyššia moc. Myslím, že nie každému sa budem páčiť, je to v poriadku, veď mohlo by to byť vzájomné. Nechcem všetkých za mojim stolom. Ale chcem, aby nik nebol hladný, len nech sa najedia za vedľajším stolom alebo v inej reštaurácií.

Pohyb

Tento rok som si splnil ďalší z menších snov. K behu bolo pripojené pohybové cvičenie so závažím. Zmysel cvičenia bol od začiatku cítiť sa a vyzerať fajn, robiť niečo pre seba, telo. Netvrdím, že každý z nás by mal robiť to isté. Budem vždy tvrdiť, že každý z nás by sa mal pohybovať v rámci svojich možností.  Nielen, že nám pomôže odstrániť veľké brucho, ale aj sa budeme cítiť o mnoho lepšie.

Prvá línia

Prvá línia je náročná, či je v práci, doma, v záhrade alebo aj na rybách. Na každom mieste sa očakáva stopercentná výkonnosť, sústredenie, disciplína, úsilie. Prídu do našich životov aj dni, keď budeme musieť jednoznačne byť ťahúňom a ukazovať, čo všetko v nás je. Budú súboje, ktoré prehráme, no budú súboje, ktoré vyhráme. Čím viac času v prevej línií strávime, tým viac skúseností, odvahy, návykov získame. No pozor, život nie je len o boji a ťažkej práci. Je to akýsi tanec či miesto, kde sem-tam budeme donútení vytiahnuť bielu zastávku.

Plánovanie

Je dôležité sa pripraviť na pracovnú schôdzku, deň, týždeň, ale aj rok. No tak isto je dobré rozumieť, že môžeme mať aj dokonalé  plány a pre niečo sa nepodaria. Nemusíme to byť práve my. Skôr sa bavme o schopnosti reagovať, keď sa nám nepodarí to, čo malo. Mnohí vravia, že je dosť veľká šanca, že sa plán nenaplní, ako naplní. Tí istí ľudia tak isto vravia, že je lepšie mať plán, nesplniť ho, ako nemať plán a potom vonku nevedieť, čo robiť. Mám zoznam úloh v práci. Robím si ho pravidelne. Funguje naozaj zázračne. Často sa stane, že 80% sa vyrieši samých. Ak by neboli na zozname, určite by som o  nich ani len nevedel.

Emócie

Je so mnou naozaj ťažko vychádzať, pracovať, tvoriť, žiť. Niekedy sa cítim a správam ako odtrhnutý vagón, inokedy ako tichá prefíkaná líška. Mám svoje ciele, rozumiem kompromisom, mojim úlohám a že je treba urobiť to, čo sa odo mňa očakáva. No tak isto rozumiem, že pracujem s ľuďmi a každý z nás si nesie so sebou batoh plný nášľapných mín v podobe rôznych životných situácií. Sem-tam sa podarí aj mne nejakú spustiť. Priznám sa, že nie každá je náhodou. Je super vidieť človeka ako reaguje. Ešte maličkosť, ak je horúca hlava, situácia, zober si aspoň noc na ukľudnenie. Ráno bude riešenie jednoduchšie a možno sa to vyrieši samé.

Mám rád konce, pretože prinášajú nové začiatky, výzvy, prekážky, ľudí, príležitosti. Nie vždy vieme ovplyvniť udalosti okolo nás, no vieme ovplyvniť naše prístupy, snahy, sny či to, čo s tým urobíme. Posledné roky boli pre mňa ťažšie, stáli kopu síl, prekonávania, ale priniesli so sebou aj nové poznatky, príležitosti a pohľady. Ďakujem všetkým, ktorí boli, sú a budú súčasťou starých, ale aj nových a nielen rokov.

Ďakujem za

Rok 2020

Netuším, aký je dnes deň, pracovné tempo je naozaj svieže. Celé obdobie ako keby sa zlievalo do jedného celku. Sem-tam pracovné nasadenie vyruší zbytočná prekážka na miestach, kde by nemala byť. Len čo by to bolo za obdobia, ak by sme do niečoho nezakopli, nepokazili, či sa len tak neuhli prekážkam, ktoré po nás niekto hádže. Beriem ich tak, že ten druhý možno posilňuje alebo len sa máme pozrieť trochu viac doľava.

Je tomu už nejaký ten piatok, čo ma dostala myšlienka vytvorenia niečoho. Kopa práce, vyhľadávanie, skúšanie, potkýnanie, znovu postavenie na nohy. Vlastne ide o kolobeh činností, vďaka ktorým sa otvára možnosť dostať sa na vysnívané miesta. Všetko chce veľa času, odriekania, bolesti, úsmevov a v neposlednom rade prepotených tričiek.

„Michal a jeho krásny štvrtkový úsmev č. 129,” komplimentoval ma jeden z mojich pracovných partnerov. Nemal som náladu na bláznenie, vyletelo zo mňa: „Úsmev č. 376, to je povinný zúfalý úsmev, keď nevidím svetlo na konci tunela.” Takéto úsmevy sú povinná výbava v dnešnom svete. Pôsobíme príjemnejšie, keď sa usmievame na svet.

Nie som jediný, kto sa snaží dosiahnuť svoj vysnívaný život, taktiež kto má v zálohe zopár úsmevov. Snaženie je naozaj super vlastnosť, asi najlepšia s kombináciou milión ďalších. Som amatér na život a takmer nič neviem, možno začínam tušiť, ako by mali byť veci okolo. Mám príliš málo rokov, aby som mal vedomosti podložené skúsenosťami. Verím, že keď budem mať stoštyridsaťdva, budem niečo vedieť.

Takto si cupitám po svete, píšem články, natáčam videá a sem-tam niečo urobím v práci. Tak by sa veci mohli zdať. Lenže už aj malé dieťa vie, že nie je vždy všetko, ako sa zdá. Nemienim nikoho presviedčať, ako sa veci majú, a taktiež koľko hodín trávim v práci. Ľudia si myslia, že to, čo je na sieťach, som ja. Áno, z časti som.

Je veľmi dôležité rešpektovať tok informácií. To, čo má vedieť partner v práci vie, to, čo má vedieť klient vie. A to ostané okolo je moje “ako” a zvyšok do toho nič nie je. Som v stave, že si overujem, čo funguje a taktiež čo funguje pre mňa. Začalo to, že som musel ísť s kožou na trh postaviť sa pred stavbu a fotiť sa. Pocity boli hrozné, v práci nám nič nešlo, nevedel som sa zaradiť. Dnes fotka visí na stene u mňa v kancelárií.

Kúpa prilby, reflexnej vesty a pracovnej obuvi bola jedna z najlepších investícií. Mnoho ľudí sa mi zo začiatku smialo, nielen fotkám, videám, ale spôsobu, akým som sa pohyboval dopredu, do strán v práci. Dnes je všetko história, ktorá mi otvorila kapitolu, kde som si prvýkrát uvedomil, že: “tak tu by som mohol a tu sa to dá”.

Stavil som na prezentáciu podvedomej reklamy. Dnes celé moje okolie vie, čo robím. Moje sociálne siete zahrnujem fotkami mňa z práce. Zmenil som sa z romantického vysvetlovača o kvetinkách, koláčikoch, stromčeku na človeka, ktorý si nedal na výber. Podvedomá reklama mojej práce prináša pravidelné výsledky. Sem-tam sa ešte stále niekto zasmeje, ale veď tak by to malo byť. Zaberá to viac času, ako bolo na začiatku plánované. Tak verím, že prinesie mnoho násobne väčšie výsledky, ako bolo dohodnuté.

Vďaka tomu, čo robím som pochopil, že nie každý ma bude chcieť vo svojom okolí. Nie každý bude chcieť si so mnou tľapnúť. Je to v poriadku, tak isto nechcem všetkých za svojím stolom. No nechcem, aby bol ktokoľvek hladný, len nech sa najedia vedľa či inej reštaurácii.

Rok dvetisícdvadsať bola jedna bláznivá jazda. Prvýkrát som sa ocitol v prvej línií. Prvýkrát prišli prekážky, ktoré nemali prísť. Prvýkrát prišli veľké prehry. Prvýkrát som pocítil väčšie pracovné neúspechy. No kto vie, čo by bolo, ak by neprišli.

Za posledných dvanásť mesiacov prišlo  mnoho lekcií. Preto neustále tvrdím, že nič neviem a cítim sa ako niekoľkotýždňové kura, ktoré sa rozhliada po svete. Skvelá správa je, že niekoľko ľudí z minulých rokov zostalo pri mne a postupne mi odovzdávajú svoje vedomosti. Pretečie ešte množstvo vody v tých najväčších riekach, aby som porozumel.

Ďakujem rokom dvetisícosemnásť, za to, že prišiel a zobral tak veľa, dvetisícdeväťnásť za neskutočne ťažké lekcie plné potu, sĺz, zúfalých situácií. Dvetisícdvadsať za to, že som mohol byť prvýkrát v prvej línií. A taktiež za ten koniec, keď sa zas raz rozsypalo to, čo sa budovalo, aj tak stále ani len netuším ten dôvod. Bola to jazda.

Ďakujem chalanom, babám, starým, ale aj novým za to, že uverili, že existuje aj nekonvenčná cesta. Taktiež tým, čo mi dali šancu. Tým, čo ma poslali kade ľahšie. Ďakujem tým, ktorým som pomohol, aby mi neskôr ukázali ich pravú tvar. Ak som náhodou niekomu stúpol na nohu, tak bolo to nechtiac, ak to bolo náročky, k niečomu to malo byť dobré.

Ak som meškal, ďakujem, že ste počkali. Ďakujem tým, čo podporujú, stláčajú srdiečka, všetkým nedeľným obedom, poľovníkom, že ma vidia pri ranných behoch, aj tým, ktorí ma pustili na kruháči. Tým, čo pochopili, že je lepšie spolupracovať ako bojovať.