Search

Type your search keyword, and press enter

About the Author

Michal Boťanský

Dajme vedieť.

23. október 2019 Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Dajme vedieť

Bol som na jednej z našich stavieb, bavili sme sa s chalanmi o predaji a inzercii na internetových portáloch. Navigoval som ich, kde si môžu pozrieť predajné ponuky bytov, ktoré stavajú. Jeden z nich sa pýtal, či  fotky bytov umiestňujem sem. Ten druhý mu vravel, že nie, už pozeral moje profily. Chalani majú obaja cez päťdesiat rokov, vôbec som od nich nečakal, že sa budú zaujímať o pôsobenie na sociálnych sieťach a už vôbec nie, že si ma budú obkukovať.

Chlapi, ak ste sa náhodou dostali až sem, tak Vás pozdravujem a ďakujem za inšpiráciu k článku. Stáva sa mi, že ma ľudia spoznávajú aj vďaka práci, ale aj  mojej  prezentácií na internete. Klienti pred tým, ako prídu, prelustrujú nielen pracovné, ale aj moje kanály. Majú pocit, že ma poznajú lepšie. Vlastne to je jeden z dôvodov práce na blogu, sociálnych sieťach.

Prezentujem svoju prácu takým spôsobom, že sa fotím s bytovým domom, žeriavom, traktorom, nakladačom, v prilbe a sem-tam vymyslím zábavnú fotku alebo video. Zmysel nie je rozprávať len o práci, zmysel je skôr ukázať niečo zo zákulisia, a tým nadviazať s druhými vzťah. Na to slúži prezentácia mojej práce na internete. Sú ľudia, ktorých zaujmem a taktiež sú takí, ktorým to je jedno, chcú kúpiť len to, čo predávam.

Mojou úlohou je popri mojej práci fotiť, kamerovať všetko okolo, priložiť k fotke niekoľko viet, k videu hlas a umiestniť na internet. To, čo robím sa volá dokumentovanie toho, čím prechádzam. Viac TU. Super je na tom to, že sa môžem o niekoľko rokov vrátiť k svojim myšlienkam, pohľadom, práci. Následne zrekapitulovať môj posun, zmenu.

Prácu na blogu a ďalších internetových kanáloch som nazval vedľajší projekt. Je to niečo, čo robím ako “bokovku”. Je to na prvý pohľad zábava, no na druhý dávam do toho mnoho úsilia, tvorby, času. Obzerám sa, prezentujem, vystrkujem rožky, inak povedané, dávam svetu vedieť o sebe.

Spoznávam nových ľudí, či pri výrobe materiálov, ale aj pri spoločných internetových cestách. Mám nový “otvárač dverí”, témy, o ktorých sa rozprávam, vyzvedám od druhých. Naberám odvahu prezentovať pred svetom moje názory, myšlienky. Učím sa, ako lepšie komunikovať, tvoriť, byť trpezlivý a neustále byť v strehu. Nikdy neviem, kde sa schováva príležitosť. Preto som presvedčený, že hlavná práca s kombináciou vedľajšieho projektu môže z dlhodobého hľadiska priniesť naozaj sladké ovocie, nové vedomosti, pohľady, ľudí.

Dnešný článok je malé pripomenutie, že tam vonku sú ľudia, ktorí popri hlavných prácach (alebo aj v rámci hlavnej pracovnej činnosti) sa snažia vytvoriť blog s kozmetikou, kanál so svojou hudbou, stránku s návodmi či biznisový účet, na ktorom prezentujú služby, produkty. Snažia sa preraziť, vyhrať nad algoritmami, okolím, nedostatkom času, kreativity, nad sebou. Mnohí máme takýchto ľudí vo svojom okolí a sem-tam sa pozrieme na ich prácu. Len nie vždy im o tom aj povieme. Možno stačí kliknúť na srdiečko a napísať koment: „Super, len tak ďalej.”  Dajme im vedieť, že ich podporujeme, je to pre nich dôležité.

PS: Vždy majme nabité batérie, priestor na pamäťových kartách, lebo nikdy nevieme, kedy budeme potrebovať odfotiť, natočiť, či poznačiť myšlienku do poznámok.

PS2: Srdiečka sú fajn, používajme ich častejšie, nie len na pekné baby v plavkách.

PS3: Nepočítajme ,koľkým ľuďom sa páči naša práca, robme ju hlavne preto, že baví nás.

Sila vedľajších projektov

16. október 2019 Nezaradené

Sila vedľajších projektov

Vedľajšie projekty sú mimoriadne dôležité. Môžeme si na nich vyskúšať kopec vecí, nápadov, situácií a po ich zvládnutí môžeme takéto vedomosti aplikovať kdekoľvek.

Mal som štvormesačnú pauzu s mojou on-line šou. Dostal som sa do situácie, v ktorej som moje nápady začal odkladať. Inak povedané, prestalo mi robiť radosť jej tvorenie. Ak necítim radosť s tým, čo robím, dávam to nabok (nevyhadzujem, len odkladám), sem-tam sa pokúsim o reštart, inokedy pomyselnú zásuvku v stolíku ani len neotvorím.

Jeden z chalanov, od ktorého sa učím, mi poslal odkaz s otázkou: „Ešte nie si na tejto sociálnej sieti? Strácaš.” Po pol roku váhania prišla moja registrácia, s ňou prvé videá. Boli to milé pokusy, ktoré viedli k tomu, že veď teda skúsim šťastie aj ja. Krátke videá z mojich ranných behov sa moc neujali, gifká taktiež nie. Prišlo video z pracovného prostredia, ktoré vyvolalo ohlasy, niekoľkokrát som podobné videá zopakoval. Následne prišli dva mesiace testovania na ďalších dvoch sociálnych sieťach. Výsledok bol prekvapujúci. Ľudia z okolia( kamoši, rodina, kolegovia), tam som neprerazil vôbec, vysmiali ma. Ľudia zo širšieho okolia, začali písať povzbudivé správy a sem-tam sa videá dostali aj  ľuďom, ktorí ma nepoznajú.

Takže, vyhrnul som si rukávy, dal som dokopy videá  a ideme von. Videá sú z môjho pracovného prostredia, kde sa snažím priblíž zákulisie toho, čo robím. Teším sa, že som opäť našiel spúšťač k tomu, čo ma baví. Áno, je dobré poznať čísla, všetko v prvom rade robím pre seba. Neviem, kam ma posunie konkrétny krok, len viem, že je potrebné ho urobiť. Áno, filozofovanie, nevedomosť a k tomu kniha snov a cieľov, kde je spísané to, čo chcem dosiahnuť. Od prvej chvíle si pripúšťam, že vôbec nič sa z nej nemusí podariť, lenže mojou úlohou je aspoň sa pokúsiť. To ma ženie dopredu, do strán alebo inokedy neskoro v noci do postele či skoro ráno von.

Vedľajšie projekty majú obrovskú silu. Naučia nás mnoho. Mňa najviac pravidelnú prácu, kroky navyše, nič neočakávať, zabávať sa, neustále skúšať, pomaly postupovať, sem-tam sa ukázať svetu, nebáť sa hovoriť o tom, čo robím, podporiť druhých, nenútiť svoj produkt, službu druhým. Samozrejme, nikdy sa nemám smiať druhému, kto sa snaží.

Som presvedčený, že vedľajšie projekty nás môžu priniesť na hlavné životné diaľnice. Dostať sa do situácií, z ktorých skôr či neskôr postavíme silné základy. Na druhej strane si zoberú mnoho, na začiatku ich budeme dotovať, budú si vyžadovať veľa pozornosti, času, mnohé rodinné oslavy pôjdu bokom. Vlastne, budeme mať prácu, len na začiatku nebude vôbec platená.

Záhada života je, že nikdy nevieme povedať, ktorá činnosť nás kam posunie. Tým nenaznačujem, že by sme mali mať otvorených milión aktivít. Skôr naznačujem, že je dobré byť aktívny, mať otvorenú myseľ a tak trochu byť tvrdohlavý. Ale veď možno už viete, a keď nie, tak skúste a dajte vedieť.

Vpredu

9. október 2019 Cesta poznania - Všetko

Vpredu

Pamätám si, ako som prvýkrát vystúpil pred ľudí. Mal som asi pätnásť minút rozprávať  o tom, ako si dohodnúť pracovnú schôdzku. Zapáčilo sa mi, ako ma obecenstvo vnímalo. Takmer okamžite som začal chcieť byť vpredu častejšie. Vlastne od tohto momentu som stál pred publikom často.

Byť vpredu mi dávalo silu, dobíjalo ma energiou. Sebavedomie na tom bolo viac ako dobre. Zlepšoval sa môj prejav, komunikačné zručnosti, ktoré som začal využívať v pracovnom, ale aj súkromnom živote. Dostala sa ku mne akási výhoda, ktorá sa mi zapáčila. Lenže nevedel som, že táto istá výhoda mi dávala, ale aj brala. Živila moje ego, vôbec som si neuvedomoval závislosť na pocite stáť vpredu. Uvedomenie prišlo neskôr, hneď potom, ako som ukončil prezentovanie pred obecenstvom.

Prišlo prerušenie všetkých aktivít, ktoré mi dodávali takéto pocity. Zľakol som sa. Prvá skúsenosť zo státia vpredu nedopadla najlepšie. Začal som sa cítiť ako sivá myš. Moje sebavedomie spadlo na bod mrazu. S tým prišli aj ďalšie zakopnutia.

Mám za sebou prvé mini skúsenosti (sklamania, pokašľania), ktoré ma vyhodili z vlaku a zmenili moje smerovanie. Rád prednášam a pohybujem sa vpredu. Aj preto verím, že sa čoskoro vrátim pred publikom. Len tentokrát nie pre kŕmenie ega, ale odovzdať druhým moje vedomosti, skúsenosti, pohľady.

Je dobré si povedať, čo chceme, kam sa chceme dostať a čo sme pre to ochotní urobiť. Nie vždy sa nám podarí uspieť na prvýkrát, to ale neznamená, že máme príležitosť, na ktorej pracujeme zahodiť do koša. Naša práca, príležitosti naokolo, nás môžu presláviť. Stalo sa to už mnohým v minulosti a deje sa to naďalej. Mnohí sme už prekonali malé či veľké zlyhania, nepodarené plány. Nikto nevie, či nemali byť pre nás alebo sme to mali skúsiť ešte raz.

Verím, že naše životy sú založené na maličkostiach, ktoré nás posúvajú dopredu alebo inými smermi. Na prvý pohľad nie príliš pozitívna skúsenosť nás môže priniesť na miesta, ktoré nám zmenia všetko alebo tam niekoho stretneme. Prosím nezabúdajme, keď budeme stáť vpredu, že nie sme machri na všetko.

Nové miesta

2. október 2019 Cesta poznania - Všetko

Nové miesta

Rád čítam knihy a články o tajomstvách života. Totižto, zaujíma ma tak trochu mudrovanie, premýšľanie a taktiež príbehy, ktoré objasňujú, prečo by toto malo byť takto a zas tamto opačne. Istý známy autor, rečník, vyhlásil, že život je záhada. Možno to poznáme všetci, ako sa nám dejú okolnosti, ktoré nás skôr či neskôr posúvajú na miesta, na ktorých práve vtedy máme byť. 

Asi v roku 2011 som zmeškal autobus. Do dnešného dňa nepoznám dôvod, pre ktorý sa tak stalo. Šofér ma videl, len ma nepoznal, možno stačilo zodvihnúť ruku. Bol som hladný, ale nemal som odvahu ísť do reštaurácie. Vonku bola nepríjemná zima, jediné, čo som robil, bolo krúženie po meste. Trvalo hodinu. Nepodstatný, asi aj nudný príbeh. Žiadne poučenie, okrem zodvihnutej ruky.  Sprevádza ma niekoľko rokov a lámem si nad ním hlavu s otázkou: Čo som sa mal naučiť? K čomu to bolo dobré? 

Vlastne, takto nejako som začal písať moje prvé články, v úvahách. To mi zostalo tak trochu aj dodnes. Lenže dnes úvahami maskujem skutočný príbeh, ktorý ma inšpiroval k napísaniu. Lepšie napísané, píšem vo všeobecnosti v úvahách, aby si čitateľ mohol spraviť vlastný záver, myšlienku z článku. Podľa mňa je v tom istý kus líderstva. Nepovedať všetko, iba časť. Aj preto rád píšem články, schovávam do nich odkazy, myšlienky, vízie a sem-tam aj inšpiráciu, k tomu trénujem písanie a mnoho ďalších oblastí. 

Tesne pred založením blogu som chcel začať s písaním až vtedy, keď dosiahnem všetky ciele. Našťastie ma vtedajšie odporúčanie prestavilo a postupne som začal. Vlastne, takéto metódy aplikujem pravidelne aj v ďalších oblastiach. Nie je to nič nové, neobvyklé ,už ako deti, keď sme sa učili chodiť, tak sme začali po malých krokoch. Tu je mimoriadne potrebné mať na pamäti dôležitosť malých krokov aj v aktívnom veku.

Takto po malých krokoch sa už nejaký čas dostávam do kontaktu s líderstvom. Inak povedané, s vedením ľudí. Je to jedna z najnáročnejších oblastí, ktoré som doteraz zažil, resp. zažívam. Na jednej strane je to krásna príležitosť, ako zažiť nové skúsenosti, zážitky, vidieť druhých, ako rastú. Taktiež je to príležitosť, ako osobnostne vyrásť. 

Byť lídrom je náročné na čas, mnohokrát všetko ide bokom, hlavne osobný život. Takisto je dôležité dbať na seba a byť pripravený kedykoľvek vyhrnúť rukávy. Ak sa niečo pokašle, tak moja hlava ide ako prvá. Vlastne moja práca je byť pred celým tímom asistentka, poradca, psychológ, kamoš, ten čo vie. Na druhej strane im mám nechať priestor, aby mohli rásť, zdokonaľovať sa, či hviezdiť. Lenže, keď treba, tak vedieť aj buchnúť po stole. 

Uvedomil som si, akonáhle svoju prácu prestaneme robiť, začneme ňou žiť. Práca sa stáva životný štýl. Tu je veľmi dôležité si dať pozor na vyhorenie a nájsť si čas aj pre seba. Nemyslím na flákanie, skôr na chvíľu si dobiť baterky. Preto, ak chcem, aby sme ako tím podali skvelé výsledky, prišli čo najďalej, potrebujem spoznať každého jednotlivca, mať ľudí okolo seba v najlepšej možnej forme, tak isto aj seba. 

Dávam ľudom okolo malé, na prvý pohľad nepodstatné úlohy, pri ktorých ich postupne spoznávam. Každý z nás potrebuje odlišný čas na to, aby začala jeho práca zbierať plody. Byť trpezlivý, na druhej strane sem-tam podsunúť háčik, dôvod k pokračovaniu. Podpora, je ľahké na druhých nahučať, lenže, ak chcem, aby sme všetci ťahali za jeden povraz, tak skôr ich podporujem. Aj keď niekedy je podpora je rôzna.

Hľadám na druhých niečo, čo sa mi páči, v čom sú dobrí, hľadám ich skutočné ciele, vízie, to, čo majú radi, niečo, čo by nás mohlo spojiť. Sme ľudia, vieme veci riešiť ľudsky alebo robiť jeden druhému zle. Prvá možnosť ušetrí kopec času, energie a ta druhá  vyčistí priestor. Len skúsme zhodiť na zem tanier a po jeho rozbití mu povedať prepáč. Asi sa už nespojí dokopy. 

Byť lídrom je veľmi náročné, do istej miery sme ním každý. Líderstvo je majstrovská oblasť, v ktorej sa menia životy, vedú ľudia, ovplyvňujeme okolnosti okolo seba. Nie každý ním zvládne byť, stať sa. Niektorí z nás sa narodili ako lídri, tí ostatní sa po večeroch učia líderstvu a cez deň trénujú. Prosím, nikdy nikoho neškatuľkujme, nevieme čím všetkým prešiel, čím prechádza, nech sme v akejkoľvek pozícií, podporme, iba tak zmeníme svet. 

Líder je ten, čo ukazuje, mení, prispôsobuje smer jazdy a udáva jej tempo. Nie je šéf, spolupracuje s ľuďmi, počúva ich, rieši ich životné situácie, výzvy, udalosti. Predáva víziu, sen, presvedčenie. Vidí ľudí okolo seba na miestach, kam sa oni zatiaľ neodvážili pozrieť. Možno nie vždy pozná cestu či spôsob. Často je to len presvedčenie, ktoré ho posúva vpred. Byť lídrom je často osamelá jazda, ktorá môže priniesť všetkých na tie najvyššie vrcholy sveta bez toho, aby sme si uvedomovali, že niekto je viac alebo menej dôležitejší. Niekto povedal, že my sami sme autori našich životov a máme v rukách kľúč. Líderstvo je jeden z najcennejších kľúčov, ktoré otvorí aj tie najťažšie otvárateľné dvere. 

Nasledujúcim článkom som chcel povedal toľko, že ak nás život zavedie na nové miesta, poriadne sa poobzerajme po všetkých príležitostiach a nájdime si na nich to, čo nás posunie ďalej, ale taktiež to, čo máme radi. Nezabúdajme, že na prvom mieste sme my. Ale vyhrať môžeme aj tak, že vyhrám ja, ale aj ty a obaja budeme spokojní. Ak uvidíme druhého, ako začína, pokračuje, ale aj vytrváva v čomkoľvek, prosím podporme ho. Vráti sa nám to a nikdy nevieme, kedy podporu budeme potrebovať my. 

Prekonať samého seba

25. september 2019 Všetko

Prekonať samého seba

Ak sa ma ktokoľvek opýta, aké sú pre mňa najdôležitejšie témy, o ktorých píšem, tak sú to jednoznačne snívanie, práca, pokúšanie sa a prekonávanie samého seba. Vlastne, nielen o tom píšem, ale aj žijem. V každej téme si nachádzam vždy dôležitý odkaz, ktorý ma posúva, usmerňuje, či zastavuje. Ak takéto odkazy zamaskujem v článkoch, kedykoľvek sa k ním môžem vrátiť po nakopnutie alebo inšpiráciu.

My ľudia máme potrebu zbavovať sa všetkého, čo nás akýmkoľvek spôsobom tlačí. Akonáhle náš život nie je OK, sme na novom alebo aj tenkom ľade, odopíname všetko, čo by nás mohlo potopiť. Nie vždy je všetko tak, ako sa zdá na prvý pohľad. Ťažšie výzvy nás robia lepšími alebo nás vyradia z hry, aby sme začali ďalšiu. Vedci potvrdzujú, že dokážeme vytvoriť o mnoho viac, ak sme pod správnym tlakom (nie smrteľným). Preto cez pracovné dni má väčšina z nás lepšie zadelený čas, ako cez dni pracovného pokoja (nemyslím tým len víkendy). Tak isto sa obraciame o mnoho efektívnejšie, keď sme rozbehnutí. Ľahko sa takéto slová píšu, v skutočnosti je to o čosi náročnejšie.

Námet na článok vo mne vzbudil istý mladý muž, ktorý predo mnou vzdal jednu kapitolu svojho života. Namiesto toho, aby nachvíľu zatlačil, vydržal, dal všetko nabok, mi položil na stôl vedro príbehov, pre ktoré to nepôjde. V roku dvetisícjedenásť v máji som sa tak cítil aj ja. Chcel som sa vzdať, nakoľko moja práca nešla tak, ako som si naplánoval. Neviem, či to bolo mnou alebo sa mi naozaj nedarilo. Zachránil ma telefonát od vtedajšieho majiteľa. Ak si dobre pamätám, povedal niečo v zmysle, ak to vzdám, tak neuvidím a nezažijem to, čo všetko je tu. Taktiež mi povedal, že mi nevie nijako pomôcť, ale len musím vydržať a ono sa to rozbehne a potom uvidím sám. Bolo mi jedno, čo mi hovoril, chcel som mať len v ponuke dvadsať nehnuteľností na predaj.

Vlastne, až dnes zisťujem, že ciele, ktoré som si dával, ma posúvali veľmi málo a vôbec ma nerobili lepším. Možno som bol vďaka nim lepším predajcom, ale tým som sa netúžil stať. Dnes sa smejem na sebe, ako blízko som vtedy mieril, sníval, pohyboval sa. Jasné, že sa teším všetkým maličkostiam. Bez nich by podľa všetkého nebol dnešok. Ale o tom v nasledujúcich riadkoch nebude reč, to skôr v ďalšom článku.

Pamätám si ten pocit, keď som chcel vzdať svoju prácu po prvýkrát. Nevedel som o svete nič, o práci taktiež, cítil som sa ako bezmocný malý chlapec, ktorý nevedel čo a ako ďalej. Nerozumel som trhu, jeho správaniu, vôbec som ho nevedel čítať a podľa všetkého asi som ani len netušil, že existuje trh.

Hľadám rozdiel, pre ktorý som vtedy pokračoval. Bol som jednu sekundu od rozhodnutia, vďaka ktorému by som dnes nepísal články, nerobil videá, nebol za toho bláznivého chlapíka a určite by som nebol tu (v práci, ktorú teraz robím). Kto vie, čo by bolo inak, ak by. Históriu nezmením, rozhodnutia taktiež, ani to, ako som sa správal k sebe, druhým. Čo viem je, že nebol za tým len telefonát, milión pokusov, odvaha, nevedomosť a mnoho ďalších maličkostí. Situácia, v ktorej som sa nachádzal, ma donútila tvoriť, konať, pohybovať sa, skúšať. Roznášal som vlastné letáky po sídliskách, oslovoval ľudí, hľadal som spôsoby, ako prekonať stav, v ktorom som bol. Za veľmi krátku dobu som sa stal jedným z najlepších (od rozhodnutia, že to teda skúsim). Za ešte kratšiu chvíľu ma vyhodili, lebo že som nerobil prácu tak, ako som mal. Vlastne, spravili mi láskavosť, vždy robím prácu podľa seba. Som líder, neviem pracovať, tvoriť akonáhle mám nad sebou šéfa. Lenže, až teraz začínam vnímať, čím vlastne som. Potreboval som dostať, popáliť sa, pokašlať a samozrejme prekonať sa.

To, čo sa udialo od roku 2011 po dnešok je už len námet na knihu, ktorú verím, že čoskoro vydám. Samozrejme, že aj neskôr prišli obdobia, keď som sa chcel vzdať. Chýbala mi motivácia, sila, chuť alebo jednoducho už som nevedel, ako ďalej. No zmenil som postoj, hľadal som ľudí, knihy, semináre, od ktorých som sa mohol/môžem učiť. Najväčší vplyv na moje ďalšie kroky mali a majú však moje sny. Ferrari, kombajn a dom, písal som o nich nejeden článok. Pomáhajú mi prekonávať rozličné obdobia. Ich fotky mám nalepené na všetkých možných miestach.

Život je záhada a nikdy nehovor nikdy. Nevieme, čo prinesie zajtrajšok. Jedno viem, ak sa budem musieť čohokoľvek vzdať, bude to pekne bolieť a veľmi dlho budem na seba naštvaný. Neznášam vzdávanie, áno, sú dni, keď to inak nejde. Ak chcem to, to druhé musím pustiť. Preto je mimoriadne dôležité prísť na to, čo chceme a postupne sa pustiť za tým. Lenže, tak isto je dobré zostať flexibilný. Veď, ako sa vraví v starých príbehoch, dub síce predstavuje silu, ale najsilnejším búrkam odolá trstina, pretože sa dokáže ohnúť.

Čítal som článok o chlapíkovi, ktorý nikdy nebol miliardár, pretože predal balík akcií spoločnosti v jej začiatkoch za 800 “peňazí”, dnes hodnota tých istých akcií je niekoľko miliárd. To je celkom silný motív, vydržať, pretože nikdy neviem, ktorá z mojich akcií mi zarobí nejakú tú miliardu. Taktiež prekonať seba samého prináša neskutočný pocit blaženosti, úľavy či radosti. Zmysel je vybudovať život, od ktorého nebude treba chodiť na dovolenku.

Viem, čím chcem byť, čo chcem od seba, od života a tak isto prichádzam na to, čo chcem vybudovať.  Najťažšie na tom je, že mnoho udalostí, vecí, zážitkov musí isť stranou. Je to akási cena, ktorá sa platí pred tým, keď sa dosahuje úspech, teda aspoň to mi hovoria ľudia, ktorí už dosiahli to, čo chceli.

Tip na záver? Všimol som si, že je viac ako potrebné mať víziu, neskutočné množstvo trpezlivosti, urobiť miliardu pokusov. Taká maličkosť, byť kurňajs dobrý v predaji, lebo predávame všetci, sebe, tomu druhému a tak ďalej. A keď predáme sebe, vtedy porážame seba a vydávame sa na ďalšiu cestu.

O akváriu

18. september 2019 Cesta poznania - Nezaradené - Príbehy
michal_botansky_shark_blogger
O akváriu

Žralok v akváriu narastie do veľkosti akvária a v mori do veľkosti mora. Malí ľudia nám nikdy nedovolia narásť, veľkí nás k tomu budú vyzývať. To si všimneme  až vtedy, ak zmeníme naše okolie. Motivačno-inšpiračných článkov som už napísal niekoľko, lenže niektoré ma prenasledujú od začiatku tvorenia. Ten nasledujúci je opäť inšpirovaný skutočným príbehom. Preto budem písať vo všeobecnosti. Takže na začiatku si vyjasnime, článok nie je o Tebe milý čitateľ.

Pred pár dňami na tímovej porade som kričal, pretože na druhej strane stola sedel niekto, kto namiesto parádneho pracovného prístupu a snahy hýril výhovorkami. Neznášam výhovorky. Rozumiem, že každý z nás má obdobia, keď naozaj veci nejdú smerom, ktorým si myslíme, že potrebujeme, aby išli. Nekričal som na človeka, ale na jeho prácu, nakoľko nebola žiadna. Kričal som na jeho výhovorky, na jeho myšlienky, na jeho prístup. Niekoľkokrát sme individuálne spolu rozoberali všetky maličkosti, ktoré brzdia. Dal mi slovo, že spraví všetko preto, aby pracovné veci fungovali tak, ako majú.

Takmer okamžite zo mňa vyletelo, že som na milión percent presvedčený, že tam, kde je, preto lebo ľudia v jeho okolí mu podsúvajú polená pod nohy. Robili to tak dobre, že on sa zľakol pre istotu aj pokúsiť sa čokoľvek vytvoriť. Som naštvaný, že mladý ambiciózny človek sa priamo pod mojim nosom vzdáva svojich snov a vízií. Pretože jedna či dve životné situácie idú odlišným smerom, ako sú jeho pôvodné predstavy. Nenašiel silu, vôľu a ani motív ich zmeniť. 

Zbabelci sa vzdajú, tí druhí spravia pokus navyše. Netvrdím, že do konca života sa máme pokúšať ukecať toho druhého, aby sa správal ku nám dobre. Ak je na nás páchané násilie, tak sa jednoznačne musíme brániť, tak isto krivda. Píšem o pokusoch ísť za snami, víziami, cieľmi, dosiahnuť lepší život a byť skutočne šťastný.

Práve cieľ byť šťastný má neskutočne veľa spoločného s robením toho, čo nás naozaj baví. Ak nás napĺňa práca za lisom vo fabrike a pracovať na štyri zmeny, alebo v noci zachraňovať ľudí, fajn, je to super. Plne rešpektujem každého, kto je skutočne šťastný, podporuje druhých, a tak isto sa teší zo svojho, ako aj z úspechu druhých, nech robia čokoľvek.

Práve ľudia v našom okolí majú obrovskú váhu na naše rozhodnutia, ale aj činy. Chcú nám dobre, aby sme sa nezranili, nepopálili. Lenže na druhej strane práve takéto okolie nás drží v úzadí. 

Keď som vstupoval do sveta biznisu, dostal som sa najskôr k priamemu predaju. Doma ma všetci vysmiali. Páčili sa mi ľudia, systém, produkty a naozaj som mal z celej firmy dobrý pocit. Pani, ktorá ma laborovala to mala so mnou ťažké, nakoľko som nechápal naozaj ničomu. Nevedel som, čo ďalej, dostal som sa medzi seba a ľudí z môjho okolia. Až v jeden deň, keď sme s kamošom boli chytať ryby, mi v rozhovore povedal vetičku, ktorá mi zmenila život: „Neviem, či je to dobrá alebo zlá príležitosť pre teba, ale keď to nebudeš robiť ty, bude to robiť niekto ďalší.” Mal neskutočnú pravdu, daná príležitosť nebola ani zlá, ani dobrá, ale dostala ma do sveta vzdelávania, akéhosi rastu, zmeny a nenechala nič v mojom živote tak, ako bolo pred tým. 

Začal som sa stretávať s ľuďmi, ktorí žili úplne inak, ako som bol dovtedy naučený. Samozrejme najskôr som doma všetkým vysvetlil, ako im hrabe, že žijú taký život, ako žili. A až potom, keď som sa poriadne popálil, som pochopil vetičku ži a nechaj žiť v praxi. Je to akýsi prirodzený postup. Ľudia okolo majú obrovský vplyv na nás a naše rozhodnutia. Dnes je mimoriadne ľahké rozhodnúť sa k čomukoľvek. Táto doba je najlepšia na voľnosť, veľkosť a neobmedzenosť našich snov. Samozrejme treba preto aj niečo spraviť. 

Skontaktovať sa s niekým, kto by nám mohol ukázať, poradiť podporiť je jednoduchšie, ako si myslíme. Robiť bezplatne pre takýchto ľudí je najúčinnejší spôsob, ako získať nové poznatky, skúsenosti. „Ahoj, počuj, s čím treba pomôcť?“ „Ahoj počuj, toto ma napadlo, mohlo by to fungovať.“ „Ahoj, treba skartovať, zametať podlahu, či navariť kávu?“ Čokoľvek, jednoducho my máme v rukách naše budúcnosti. Viac, ako si myslíme. Rozumiem, že nie každý  z nás ich dokáže rozoznať,  lenže na druhej strane akási vyššia sila (každý podľa toho, v čo verí) nás nejako nenápadne k tým príležitostiam dotlačí. 

Ja som stavil na spoluprácu s ľuďmi, ktorí svoje sny majú splnené a plnia si ďalšie. Sú to v mojich očiach machri, od ktorých sa učím, inšpirujem, či obkukávam mnohé konkrétne prístupy, činy, ale aj myšlienky. Som presvedčený, že okolie, v ktorom sa pohybujeme má na nás, ale aj pre nás obrovskú moc. Tak isto viem o tom, že mnohí ľudia nepatria do môjho života a tak isto si mnohých nepúšťam k sebe, nie preto, že sú zlí ľudia, ale preto, že ich prístup a smerovanie nemá nič spoločné so mnou a ani s mojimi snami (funguje to aj opačne). Nerád ubližujem druhým a ak nejdeme rovnakým smerom, tak je iba otázkou času, keď sa puto medzi nami pretrhne. Rovnakým smerom znamená, že ideme každý za svojimi snami, len možno s odlišným nástrojom. 

Nasledujúcimi slovami som chcel dať najavo, že naše úspechy, rozhodnutia, odvaha je ovplyvňovaná aj veľkosťou nášho okolia. To znamená, ak ľudia okolo nás lietajú v oblakoch, podľa všetkého budeme v oblakoch lietať aj my (obrazne napísané). Ale ak sa budú hrabať v zemi a špine, je dosť možné, že tam skončíme aj my. 

Prosím, dajme si pozor, koho si púšťame do nášho okolia. Nie každý má záujem, aby sme čokoľvek dosiahli. Mnohí nás majú radi len dovtedy, pokiaľ sme medzi nimi. Akonáhle vystrčíme rožky, máme trochu širšie lakte, ukážeme lídrovské vlastnosti a náhodou aj dosiahneme svoje sny, vízie alebo ciele, je možné, že nás zablokujú a to nielen na modrej sociálnej sieti. Nezabudnime: veľkí ľudia podporujú, malí hľadajú, prečo sa to nedá alebo naše chyby, aby nám pomohli. Otázka je, či je takáto pomoc pre nás naozaj pomocou.

Leto 2019

11. september 2019 Nezaradené

Leto 2019

„Miško, ty ideš kedy na dovolenku?” zaznela otázka pred letom. „Ak pôjdem na dovolenku, kto bude namiesto mňa pracovať?” nesmelo som odpovedal. Odpoveď prišla jednoznačná: „Miško, som rád, že ti šetríme peniaze.” Takto začalo leto 2019, vtipne, trefne a pracovne. Pravdu povediac, nikdy som nebol na dovolenke. Keď som bol v Anglicku, tak som chodil na dovolenku domov na Slovensko. More, nič nerobenie, prejedanie, flákanie a také podobné veci sú mi úplne cudzie (tým nenaznačujem, že sú zlé). Takže aspoň som si našiel na tento rok výhovorku. Všetci sa na tom smiali a nemusel som ďalej vysvetľovať.

Mám rád leto, teplo, keď sú dni dlhšie ako noci. Lepšie sa tvorí, beží a modrá farba na oblohe vyzerá na fotkách výborne. K tomu je leto skvelé na bilancovanie (koniec leta). Pozrieme sa, aká bola letná úroda, či sme dosiahli to, čo sme chceli, čo je fajn a čo by sme mohli zlepšiť. V istých prípadoch je to viac duchovné ako materiálne, ale je dôležité povedať si, kde som a kam chcem ísť aj medziročne.

Detský sen: moje ideálne leto si predstavujem úplne jednoducho, premávam sa na vedľajších cestách na svojom Ferrari pri mojich poliach a pozerám, ako prebieha žatva, najlepšie niekde v Toskánsku. Popri tom sem-tam spravím fotku či video. Na večer pohár červeného a raz za čas pizza. Znie to ako rozprávka, možno aj je, ale je moja. Vlastne, je možné dosiahnuť čokoľvek, pokiaľ naberieme dostatok odvahy na uverenie a pokúsenie sa zrealizovať to, o čom snívame.

Mať víziu je nesmierne dôležité pre našu budúcnosť, ale aj prítomnosť. Chodil som k ľudom domov za účelom predaja ich bývania. Videl som, ako mladí ľudia starnú, zabúdajú, nemajú dôvod žiť. Takisto som videl, ako skúsení ľudia v penzijnom veku sú plní elánu a životnej vitality. Vízia podľa mňa nie je len naplánovaná letná dovolenka. Je to spôsob života. Nájsť stav, miesto a milión maličkostí, kam sa chcem dostať a pravidelne  pracovať (dolaďovať víziu, sny, ciele, kurz, myšlienky, maličkosti, farbu, veľkosť, lokalitu, pocit, atď.). Prosím, neuverme druhým, keď sa nám budú smiať. Naozaj nikdy nevieme, kam nás naše snívanie dotiahne.

Dokonalosť ničí: nikto nie je dokonalý alebo každý z nás je dokonalý svojím spôsobom. Sem-tam šliapneme vedľa, rozbijeme, ublížime, ale tak isto aj pomôžeme. Po mnohých mojich pracovných, ale aj súkromných schôdzkach som si povzdychol s vetičkou: „Tak toto si mohol úplne inak povedať.” Takže nabudúce ešte raz, ale lepšie. Možno nie som najlepší, najkrajší, najchytrejší, ale miesto tu je určite aj pre mňa.

Tým, že som aktívny takmer počas celého roku, moja energia klesá a stúpa podľa náročnosti obdobia. Niektoré dni nedokážem vytvoriť takmer žiadnu prácu, inokedy to, čo spravím bežne za tri dni robím za jeden. Pohybujem sa na hrane obrovskej vnútornej motivácie, vízie, ale aj vyhorenia, depresie a možno aj zrútenia, lenže kto dnes nie. Áno, moja pracovitosť mi otvára dvere k rôznym príležitostiam, ktoré ma posúvajú, spomaľujú, odkláňajú, či vedú do slepých uličiek.

Aj pre pracovnú vyťaženosť sa chcem cítiť fajn. Uvedomujem si, že každodenný pohyb, strava majú taktiež vplyv na nasadenie, premýšľanie, ale aj konanie. Pravidelný prísun jedla, oddychu, ale aj pohybu vie spôsobiť výrazné zmeny v každodennom programe. Taktiež skoré ranné vstávanie spojené s behom. Beh nielen, že udržuje telo vo forme, ale aj myseľ. Vlastne, stačí sa prinútiť ísť vždy o niečo ďalej alebo trochu rýchlejšie. Ráno je vonku úplne parádna energia, pokoj a okrem divokých zvierat tam nie je nikto, OK, sem-tam sa pozdravím so zablúdeným cyklistom.

Dlhodobosť: som veľkým fanúšikom dlhodobosti, aj keď sem-tam zakopnem o krátkodobú situáciu, skúsenosť, nadchnutie. Takéto krátkodobé stavy sa rýchlo pominú a často nie sú vôbec prospešné. Dlhodobosť je dnes nepopulárna, náročná, neprináša okamžité výsledky a vie pekne poblázniť okolie. Na druhej strane má mnoho výhod, útrap. Čo sa mi na nej páči, je len jedno pravidlo, to je zotrvať čo najdlhšie. Len pozor, nie v tom, čo nám spôsobuje vyrážky. Verím v takú dlhodobosť, že ak sa rozhodnem pre konkrétnu situáciu, tak spravím všetko preto, aby som čo najdlhšie zotrval a všetko preto, aby som uspel.

Povedať nie: s mnohými ľuďmi sa už nestretávam. Bez vysvetľovania, nemám na nich čas. Takisto je mnoho udalostí, ktoré ma vôbec nezaujímajú a je pre mňa zbytočné o nich vedieť. Dal som energiu do florbalu, po dvoch rokoch som ho aj ukončil. Nie preto, že ho nemám rád alebo tých ľudí, len sme prestali ťahať za ten istý koniec lana. To isté aplikujem v každej životnej oblasti. Neberte ma v zlom, ale na čo sú nám ľudia okolo nás, ktorí berú energiu, neposúvajú, ale zaťažujú? Moje okolie je pre mňa mimoriadne dôležité. Ak nejdeš so mnou, je to OK, ale ak mi hádžeš polená pod nohy, tak ťa obídem. Teda, ak si v mojom okolí a nepáčia sa ti moje vedomosti, informácie, skúsenosti, zhlboka sa nadýchni a leť. Len prosím sa nevracaj s tým, že som mal opäť pravdu.

Nove začiatky: jednou z mojich vízií je natočiť dramatické video, lepšie povedané príbeh. Testujem moje pamäťové karty tvorením. K tomu sa pripájajú sociálne siete, ktoré ma nútia byť kreatívny a pravidelne tvoriť. Najnovšia výzva je pre mňa platforma Tik-Tok.  Ide o zaujímavú sociálnu sieť, kde ľudia pridávajú vtipné videá a prebiehajú sa, že kto skôr bude slávny. Všetko, čo robím, robím pre dôvod, že sa chcem zdokonaliť v kreativite, v nových zručnostiach, ale aj zistiť, kam sa môžem vďaka tomu dostať a spoznať nové príležitosti, ľudí. Pozdravujem všetkých, ktorých som spoznal vo svete on-line.

Vzdelávanie: mimoriadne dôležitá súčasť v mojom živote, verím, že teória je dôležitá. Lenže, aj skúsenosti z vonka majú svoju váhu. Bez skúšania by to asi nešlo. Vzdelávanie mám rád aj preto, že existuje mnoho jeho foriem, vybrať si môžeme takú, ktorá nám je najbližšie. Viem, že chcem byť chalanom, ktorý vie, buduje seba a svoje projekty. To znamená, že sú veci, ktoré viem a tak isto ktoré ešte neviem, že viem. Lenže nemusím všetko vedieť, byť všade, mať všetko, veď o čom sa budeme rozprávať večer na budúce leto na terase?

Vyhodiť rýchlosť, ale aj vedieť pridať plyn: nikdy, ale naozaj nikdy neprestávať. Ak čokoľvek rozbieham, bude to chcieť veľa energie, zmenu myslenia, nových ľudí, nasávanie nových informácií a samozrejme prekonať samého seba. Je dobré zobrať do ruky knihu o psychológií, ako funguje mozog, o komunikácií, takisto o vyjednávaní pri predaji či pravidlá cestnej premávky. Je mimoriadne dôležité vedieť ubrať z plynu alebo sem-tam aj úplne povoliť, inokedy je dobré sa pohybovať najlepšie dopredu, nech je to akákoľvek rýchlosť. Lenže je super si uvedomiť, že nastanú situácie, ktoré úplné pohltia celé hodiny, dni, obdobia.

Podpora: nie je žiadne tajomstvo, že okolo seba už niekoľko rokov budujem tím. Nie je nič dôležitejšie, ako keď všetci ťaháme za jeden koniec povrazu. Takisto mám okolo seba ľudí, ktorí nie sú súčasťou tímu. Naučil som ich klikať na srdiečko pod mojimi príspevkami, kupovať odo mňa služby. Nie len preto, že ja robím to isté, ale preto, že sme kamoši.

Hovorí sa, že život je záhada. Často až spätne vieme pospájať jednotlivé časti našich životných období. Či je to lepšie tak, o tom môžeme polemizovať počas dlhých zimných večerov. Je super mať víziu, prekonávať sa, spoznávať nových ľudí, byť v dianí, ale sem-tam isť aj do lesa, trebárs úplne sám. Rešpektovať hierarchiu, každého príbeh, neberme udalosti osobne a hlavne nesúďme, lebo nikdy nevieme, čo je na druhej strane.

Čo bolo, čo malo byť a čo bude? Tento rok podľa všetkého už nestihnem preháňanie pri obilných lánoch na mojom Ferrari v Toskánsku. Vôbec to nevadí, som na seba hrdý, že nachádzam v sebe odvahu snívať, priznať si to, čo naozaj chcem. Neviem, koľko času tu ešte mám pred sebou, podľa pokrokov modernej vedy, by som sa pokojne mohol dožiť okolo 150 rokov. Leto je skvelé na bilancovanie, povedať si, kde sme, čo chceme zlepšiť, čo zmeniť alebo na čo sme hrdí. Som presvedčený o tom, že je dôležité povedať, kde sme, na chvíľu sa zamyslieť, čo máme v hlave, okolo seba. A samozrejme, je takisto dôležité pohnúť sa vpred, či pokračovať ďalej v ceste.

Projekt Mám čas

4. september 2019 Cesta poznania - vízie - Všetko

Projekt mám čas

Môj kamoš si ukladá telefónne čísla, aby vedel, koho hovor nemá zodvihnúť. Jeho výhovorka je neskutočná: „Vieš, šetrím čas, 80% vecí ma nepotrebuje a vyriešia sa samé.” Tým, že poznám jeho metódy, volám mu, len keď horí, reaguje na moje telefonáty na 5.-8. pokus. Mňa ide roztrhnúť, lebo naozaj horí. Metóda sa mi páči, len ja by som ju radšej nahradil múdrou pani asistentkou, ktorá bude vybavovať  hovory za mňa.

Každý z nás má v dnešnej dobe neskutočne veľa práce. Včera bolo neskoro, nestíhanie, meškania, zabudnuté schôdzky. Uponáhľaný sme všetci, podnikatelia nestíhajú vôbec nič, pracujúci národ sa ponáhľa domov alebo na dovolenky, deti, penzisti, takmer všetci sa niekam náhlime. Lenže je naozaj potrebné žiť takýmto štýlom, čo keď to ide aj inak?

U nás v práci je taktiež veľa práce, potrebujeme asi tak 698 ľudí, aby sme rozbehli všetko tak, ako treba. K tomu všetkému som si prihodil vedľajšie projekty. Jeden mám rozbehnutý, ďalšie dva sú v zásuvke môjho stola a ešte k tomu chodím na futbal, skoro ráno vstávam, chodím von so psom. Práca s tímom, predaj, prezentácia, budovanie, dotiahnuť vízie k skutočnosti, samozrejme milión maličkostí. Najťažšie sú neskoré pracovné schôdzky, odložené obedy a schôdzky, kde nedostanem ani pohár vody, tie ma úplne vyšťavia.

Dostal som sa do situácie, keď spokojne môžem prehlásiť, že by to chcelo šéfa a celkom dosť obsiahly tím. Lepšie povedané, šéfov, ja spokojne budem iba majiteľ, sem-tam s niečím pomôžem, ukážem sa, inšpirujem a sem-tam pozametám, či zoberiem ich na obed. Neodsudzujte ma, je dobré mať vízie.

Najnovší projekt, ktorý som spustil je úplne najviac uletený zo všetkých. Nazval som ho: Mám čas. Funguje úplne jednoducho, mojou povinnosťou je mať čas alebo si ho nájsť. To neznamená, že sa zoderiem z kože pri práci, alebo že teraz hneď okamžite budem skákať. No vždy si desať minúť alebo možno aj viac nájdem na všetko, čo má súvis s mojou prácou, cieľmi, víziami, prioritami. Ak ma niečo nezaujíma, tomu pozornosť nevenujem. To znamená, používam metódu tzv. programovania mysle, že čas naozaj mám a že mi nič neutečie, resp. stihnem všetko, čo mám.

Môj projekt má byť príkladom, že vieme za ten istý čas stihnúť viac, inokedy menej. No vždy nájsť čas na ľudí okolo seba, príležitosti, prácu, zábavu, sem-tam aj flákanie(len nie dvojročné). Pretože neverím, že kľúč k životnému úspechu je len tvrdá a usilovná práca. Ak by to tak bolo, po svete by chodilo možno aj tri, štyri miliardy miliardárov.

Je viac ako isté, že ak sa nič nezmení, tak veľká väčšina z nás bude na svete dlhšie, ako naši predkovia, takže máme o mnoho viac času ako generácie pred nami. Z krátkodobého hľadiska až tak ten čas nemáme. Svet napreduje obrovským tempom, ak zaspíme dobu, sme z hry vonku. Pekne zamotané. Pre každého z nás funguje niečo iné alebo tie isté veci majú na nás odlišný vplyv. Je viac ako jasné, že mnoho práce je nutné urobiť rýchlo, druhú časť pomaly. Často netušíme, ktorá to je. Niekomu pomáha pri rozhodovaní vnútorný hlas, vyššia sila, pocit v bruchu alebo sa jednoducho nerozhodne.

Myslím, že mnoho ľudí je dnes pripravených prestať sa ponáhľať a stihnúť presne toľko, koľko zvládnu, inokedy o trochu viac, inokedy  úplne nič. Neverím, že neustálym naháňaním stihneme viac. Lenže stále je tu hrozba termínov, nekompromisných šéfov a mnohých ďalších okolností, ktoré nás nútia ponáhľať. Zatiaľ nepoznám jednoznačný recept ako sa prestať ponáhľať. Veľmi sa mi páči, keď ma bez ohlásenia príjmu moji partneri v práci, ale aj ostatní ľudia okolo mňa. Snažím sa podobne posúvať takýto prístup ďalej.

Neverím, že ešte aj dnes je moderné mať preplnený diár a ponáhľať sa celý deň. Tak isto nie som presvedčený, že ničnerobenie je prospešné. Viac ma zaujíma to,  že v každom období života nám vyhovuje odlišné tempo v práci, ale aj mimo práce. Verím, že maličkosti robia veľké rozdiely v akejkoľvek oblasti. 99% vecí okolo nie je pre nás podstatných, takisto nemusíme stihnúť každú udalosť a byť úplne všade.

Vlastne, dnešný článok nemá priniesť nič prevratné, netvárim sa ako guru, ktorý našiel nový návod na zlepšenie využívania vlastného času. Odpozeral som niečo, čo sa mi páči. Mám rád ľudí, ktorí pôsobia, že majú svoj čas pod kontrolou. Neznášam, keď ktokoľvek začne rozhovor s tým, ako nestíha a má toho veľa. Na druhej strane, rozumiem desať- či pätnásťminútovým pracovným schôdzkam. Aj tomu, keď “horí” a je nutné venovať pozornosť práve tam. Nenárokujem si na nikoho pozornosť, ani čas.

Nie, nestíham viac, práveže tlačím mnoho projektov, termínov, práce, maličkostí, úloh pred sebou. Som dlhšie v práci a často aj cez víkendy. Na druhej strane sú taktiež dni, kedy je práca vykonaná za o mnoho kratší čas a možno len preto, že hľadám to najvhodnejšie tempo podľa obdobia, v ktorom sa nachádzam.

Fanúšík

28. august 2019 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_blogger_clanok

Každého cesta  je jedinečná a niektorí z nás uspejú skôr a tí druhí ešte o čosi skôr. Myšlienka na dnešný článok vznikla už na začiatku, keď ma jeden z ľudí podporil k tomu, aby som začal pravidelne písať, natáčať videá a nahrávať vlastnú hlasovú šou. S písaním to myslím vážnejšie, s nahrávaním videí trochu vlažnejšie, zatiaľ, a hlasová šou  je v príprave. Ten chlapík, ktorý ma dokopal k písaniu  ma vysmial len raz, a to na začiatku, keď som ho chcel presvedčiť o tom, že budem písať až potom, keď sa stanem hviezdou.

Či mi nebude hlúpe, keď už teda budem hviezda, že nebudem vedieť písať. Lepšie povedané, kde sa chcem naučiť písať? Povedal som, že ľuďom to bude jedno, veď hviezdam sa odpúšťa skoro všetko.  Neskutočne sa smial. Písanie nie je len o písaní, je to o disciplíne, pozorovaní, všímaní každodenného života. Takisto o maličkostiach či príbehoch, nápadoch, inšpirácií a samozrejme o prekonávaní sa, vylepšení komunikácie, predstavivosti a schopnosti podať príbeh, udalosť a pod.

To sú mimoriadne dôležité body, ktoré je nutné mať na pamäti pri písaní (tie body sú pre mňa dôležité, pre druhých môžu byť účinné odlišné body). Písanie neskutočne pomáha zlepšovať komunikáciu, usporiadať myšlienky, zlepšiť pamäť a hlavne núti nás byť kreatívnymi. Rad fotím, lepšie povedané, páči sa mi fotenie, už dlhší čas špekulujem, že by som si zadovážil veľký foťák. Nielen pre fotky, ale aj pre video. Na teraz mám pri sebe vždy mobilný telefón alebo GoPro. Zaznamenávam všetko, čo si všimnem. Tak ako trénujem ranný beh, tak isto trénujem natáčanie, editovanie, tvorbu videí. Postaviť sa pred kameru má takisto mnohé výhody. Pre mňa je najdôležitejšia odvaha.

Moje zlepšovanie, vnímanie každý deň trénujem príspevkami na sociálnych sieťach. Kombinácia písaného, hovoreného slova s fotkou či videom sú neskutočne výborný nástroj na zlepšenie zručností, ktoré vieme použiť v akejkoľvek životnej oblasti. Kreativita určite patrí na prvé miesta, k tomu je viac ako dobre platená.

Ak sa ma niekto pýta, prečo tvorím, tak chcem byť lepší ako včera. Chcem sa stať úspešným podľa mojich predstáv. Pracovať na tom, čo ma baví, možno aj z pláže s mobilným telefónom v ruke  a popritom mať skvelý život. V jednoduchosti povedané, chcem sa cítiť parádne sám pred sebou.

Lenže, skoro vôbec som nezačal. Lebo tak, ako mnohé nástroje okolo nás vedia pomôcť, tak vedia aj pekne nakopať zadok. Vlastne, je to to isté ako s čokoládou, ak jej zjeme príliš veľa, budeme potrebovať nové plavky. Bál som sa začať písať, fotiť, natáčať, úplne som sa poskladal, keď som videl komenty na sociálnych sieťach druhých ľudí, ako šli po autoroch, tvorcoch, teda tých, ktorí skúšali. Hľadal som výhovorky, pre ktoré by som nemal začať. Môj prvý článok bol úplne otrasný, ale mal najviac páči sa mi (link) Moje prvé video, hm, nebudem sa ním chváliť (link).

Áno, čítam knihy, rozumiem, že väčšina radšej kritizuje ako spraví. Rozumiem, že nie každému sa páči moja práca. Takisto je mnoho ľudí, ktorí nikdy nepodporia. Lenže medzi nimi sa nájdu aj takí, ktorí v tichosti sledujú všetky naše kroky. Sú dôležití, lebo sociálne siete a ich algoritmy počítajú každého jedného (ha ha ha).

Dnes je ľahšie potopiť ako vydvihnúť. Z nášho pohľadu sa hodnotí ľahko, keď nepoznáme príbeh toho druhého alebo čo za tým je. Keď sa k tomu ešte pripletú emócie, máme vážnu situáciu. Namiesto aktívneho počúvania sme sa stali sudcami, katmi, žalárnikmi, ale aj odborníkmi na všetko. Prosím, zmeňme frekvenciu našich prijímačov z FM (for me – pre mňa) na FE ( for everybody – pre každého).
Každý z nás vidí, vníma veci, ľudí, okolnosti príležitosti odlišne.

Každý z nás robí chyby a stúpa vedľa.

Každý z nás má dobré, silné, ale aj také stránky, o ktorých nerád rozpráva.

 

Je dobré mať vedľa seba človeka, od ktorého sa učíme, taktiež takého, s ktorým sme na jednej vlne, ale aj takého, ktorý čerpá vedomosti od nás. Učím sa, skúmam a učím aj ďalších. Takáto čarovná formulka vie neskutočne urýchliť náš vývoj. Mám obľúbených ľudí, pri ktorých keď som, cítim sa ako v siedmom nebi, nech ide o pracovný alebo súkromný život.  Áno, robili si zo mňa v začiatkoch peknú srandu, lenže dnes sme kamoši, ukázal som im výsledky, prístup a odviedol kopec práce.

 

Mám kamošov, ktorí tvoria a naozaj ich tvorbe nerozumiem, ale napriek tomu im vždy dám srdiečko k ich príspevku,  často aj koment. Samozrejme, keď sme spolu na káve, tak sa zaujímam o ich prácu. Čarovná formulka dva: hľadaj na druhých, čo sa ti naozaj páči. Mám aj takých kamošov, ktorí už nie sú moji kamoši. Vôbec mi to nevadí, necítim sa previnile, nemám na nich čas, nič im nevysvetľujem, nevyhľadávam ich spoločnosť. Keď sa vidíme, slušne pozdravím a slušne ich obídem. Napriek tomu si o nich nemyslím nič zlé, len ich už nechcem mať vo svojom okolí.

 

Veľkí ľudia posúvajú druhých hore, nie opačným smerom a už vonkoncom nikoho nebrzdia. Lenže na druhej strane je tu veľmi tenký ľad. Nemôžeme posúvať všetkých hore, to je nad slnko jasné. Lenže, keď už nevieme posúvať, tak aspoň im nepodkopávajme nohy, len ich slušne obíďme.

 

Nápady k nám prichádzajú v rozličnom veku, období, situácií. Vôbec nie je hanba začať v 46, 52 či 64, priemerný vek života sa predlžuje. Len možno je v dnešnej dobe ťažšie začínať aj preto, že existuje milión ciest, ktoré sú funkčné, len nevieme hneď povedať, ktorá bude fungovať práve nám. Preto podpora svojho okolia je mimoriadne dôležitá. Keď už pre nič iné, tak možno práve my budeme potrebovať kliknúť na “páči sa mi to”, alebo aby kamoš nejako nenápadne povedal jeho kamošovi o našich službách, produkte.

 

Nezabudnime, najskôr musíme dať a potom dostať. Preto fandím ľudom, od ktorých sa učím alebo naberám vedomosti. Takisto podporujem druhých a vôbec za to neočakávam nič, vlastne očakávam, že ich práve moje srdiečko alebo rozhovor so mnou posunie ďalej.  A čo s tými, ktorí nás nepodporujú, kritizujú, smejú sa nám? Nič. Odídu sami.

Vytrvať a nájsť cestu

21. august 2019 Cesta poznania - Všetko

Vytrvať a nájsť cestu

Nebyť strachu z bolesti, nepoznáme radosť. Čím sa viac snažíme, tým sme na tom lepšie, inokedy horšie. Existuje nespočítané množstvo všeobecných právd. Máme tendenciu sa nad nimi zamýšľať pri nejakej životnej situácií a zobrať si ich k srdcu. Vlastne, je to ako s pesničkami, citátmi, básničkami.

Ak chceš uspieť, nájdi si niekoho, kto už uspel, skopíruj jeho kroky a úspech je tvoj. Múdra myšlienka, len pozabúda na to, že ak budeme robiť niečo ako ostatní, nevybudujeme si svoj štýl. A tu prichádza niečo, s čím nie som kamoš. Zažiť úspech bez obrusovania svojho charakteru, naučenia nových zručností, pokašlania milión maličkostí, zablúdení, zistení, ako chutí blato. Najlepší recept na svoj úspech podľa mňa je ísť von, poriadne si nechať nakopať zadok, vrátiť sa a pozrieť sa na všetko, čo sa spravilo dobre a na druhýkrát to zopakovať.

Každý odniekiaľ pochádzame, niekto sa má v živote lepšie, iný viac lepšie. Je dobre si na to pamätať, ale tak isto pamätať, že odkiaľ pochádzame, tak tam nemusíme celý život zostať pôsobiť. Môžeme ísť ďalej, vyššie, nižšie, vlastne, kde len chceme. Vytvoriť stratégiu, plán, jednoducho založiť útok. Možno to chce niekoľko rokov skúšania, až jedeného dňa sa to zlomí alebo to zlomí nás. Vlastne, potom to už ide samé. Nie nejde, vždy je nutné priložiť polienko do ohňa, aby horelo, či udržiavať prúd vody, aby sa točilo koleso na mlyne. Píšem vo všeobecnosti, dosaďme si do toho to svoje.

Môžeme nadávať na úspešných, bohatých, šikovných, lenže oni hýbu svetom, vytvárajú príležitosti. My ostatní v pondelok ráno ideme do práce. Často pracujeme pre druhých na ich snoch a naše si dávame nabok niekam do zásuvky. OK, sem-tam si odbehneme na dovolenku, kúpime si niečo pre seba, lenže na tie “veľké” veci si  zoberieme úver. Verím, že existuje viac možností, aby sme dosiahli svoje sny. Verím, že máme svoje sny, dôvody, pre ktoré zajtra ráno vstaneme.

 Vízie, sny, ciele

Jednoducho musí to byť veľké, skutočne bláznivé a až tak bláznivé,že 
nikto z okolia tomu neuverí. Pri jednom z rozhovorov mi chlapík hovorí:
„Miško, ty? Ha ha ha.” Ja neviem, či ja, ale idem sa o to pokúsiť. 
Nezabudnime, my si kladieme obmedzenia, vzorce, vieru, povolenia.
Prečo veľké? Prečo nie? Vízie, sny, ciele prinesú nás na miesta, 
o ktorých sme ani len netušili. Tak trochu viac zmenia nás a podľa
všetkého aj naše životy. Prosím, snívajme, nielen v noci, ale aj 
cez deň a spravme pre naše sny viac, ako podať “tiket.”

 Pracovať bezplatne

Uf, najťažšia rada, ktorú som dostal. V dnešnej uponáhľanej dobe,
keď je nutné platiť účty mám pracovať bezplatne? Tak to teda nie. 
Pred časom som sa prichytil pri telefonáte:
„Ahoj, počuj, ak s niečím bude treba pomôcť, spravím čokoľvek.“
Akonáhle vidím príležitosť, chcem byť v tom. Áno, mám podmienky,
musím cítiť, že tak teda tu to pôjde. Ak nie, tak si žiadnu formu 
spolupráce nepripúšťam do hlavy. Jednoducho, chcem sa posunúť 
vždy ďalej. Ja som si našiel pár hodín do týždňa, aby som sa 
venoval projektom, ktoré zatiaľ negenerujú zisk, ale dávajú mi
skúsenosti, poznatky, nových ľudí a mnoho iných.

 Vždy podaj ruku

Vlastne, mal som neskutočný pocit, že som tomu chlapíkovi mal podať
ruku, o pol roka som s ním sedel na káve. Tak trochu s ním na niečom
makám. Mám z neho dobrý pocit, myslím, že sa od neho môžem veľmi veľa 
priučiť. Podávajme ruku každému.

Choď medzi ľudí

Predal som byt, šlo to úplne jednoducho, rýchlo. Lenže, chcelo to
dva a pol roka práce. Vlastne, nebola to práca tak úplne. Mnohí sa
mi smiali, že čo ja mám s tým spoločné a nikdy ma to nebavilo, čo 
tak zrazu. Byť v spoločnosti, vytvárať si rešpekt, úctu, dôveru, to 
všetko chce schôdzky typu: zúčastnil som sa, dlho byť ticho, sem-tam
niečo povedať a keď príde naša chvíľa, tak to rozbaliť. Zabudol som, 
medzitým všetkým odviesť tam vonku veľa práce a aj navyše. Je dôležité
byť medzi ľuďmi, len pozor, pri ktorých.

 Byť v otáčkach

Mám problém s flákaním, som z toho nešťastný. Čas si neviem zadeliť 
a väčšinou prespím celý deň v posteli, na zemi, v kancelárií, v aute,
v lese. Nie je žiadnym tajomstvom, že my ľudia potrebujeme tvoriť,
aby sme rástli. Je jasné, že sem-tam je dobré vypustiť paru, ubrať 
plyn, vyhodiť rýchlosť. Pozor, nie je to len o ťažkej práci. Neverme
všetkému a hlavne tvrdá práca nie je jediný kľuč k úspechu. Veď 
schválne, spýtajme sa tých, ktorí robili tvrdo celý život, či naozaj
všetci aj uspeli.
 Skúšať, tvoriť, neprestávať
Pozeral som prednášku, ako istý pán v rokoch radil publiku. Na každú ich 
otázku odpovedal: „Len to sprav.” Tu by som doplnil, nezabudnime sa pri 
tom odfotiť, či natočiť. O niekoľko rokov budeme mať cenný materiál, ako
sme začínali, pokračovali, ale aj uspeli. Ozaj a pred tým, ako to budeme
všetko chcieť zahodiť do koša, dajme tomu ešte jeden pokus.

 Byť videný

O sociálnych sieťach som písal miliónkrát. Sú obrovská príležitosť ako 
zviditeľniť seba, svoju prácu, záľuby, projekty. Nie sú len o páči sa mi
to, srdiečkach a zdieľaniach, či koľko ľudí sleduje moje videá, či číta 
moje články. Pre mňa sú skôr akýmsi miestom, aj vďaka ktorému pravidelne
tvorím, učím sa v priamom prenose, zbieram vedomosti, skúsenosti a sem-tam
od niekoho aj dostanem srdiečko. Pozor, sociálne siete nie sú všetko, sú
len jedna z možností. Spoločenské udalosti, koníčky, organizácie, skupiny,
možnosti sú neobmedzené, len neseďme doma.

 Vzdelávanie, mentoring, ale aj učenie druhých

Byť špongia, nasávať všetko, čo príde a neskôr si nájdeme niečo, čo sa
nám zápači. Nájdime si mentora, učiteľa, kohokoľvek a učme  sa od nich.
Sem-tam budeme musieť dať nabok rodinu, seba, koníčky, ale aj prácu. 
Nezabudnime učiť druhých, tak sa naučíme ešte lepšie.

 Zabávať sa

 Pozor, nie flákať, ale trochu odľahčiť situáciu. Mať radosť z toho,
 čo robíme tvoríme, skúšame.

 Partner

Nechcem mať doma navarené, upratané, ožehlené, to zvládnem sám. Chcem mať
pri sebe niekoho, kto ma chytí za ruku a podporí bez fŕľania, podmienok.
Niekoho, kto pochopí, že dovolenka nie je to najvhodnejšie slovíčko v mojom 
slovníku. Večere sa nechodia do kina, ale venujú sa vedľajším projektom, 
či štúdiu. Stanovme si, čo chceme od našich partnerov a povedzme im to.

 Sem-tam sa niečo pokašle

Systém, sused, advokát, asistentka, vyššia moc, ale aj my robíme chyby.
Lenže, ak niekto spraví chybu, tak to nie je na vyhodenie, ale je to 
zaplatené školné. Opravme svoje chyby.

 Dajme späť

Urýchli to proces, cestu, situáciu. Dajme späť komunite, rodine, 
frajerke, firme, ľuďom okolo, klientom, kolegom. Možno len tak, 
pre potešenie. Vieš ako sa hovorí, všetko sa desaťnásobne vráti spať.

Zahoďme všetko za hlavu na chvíľu, rok, dva alebo aj nastálo. Ak nás niečo nerobí šťastnými, tak to pošlime kade ľahšie, bez emócií, zľahka. Jednoducho, iba presunieme pozornosť inam. Majme radi ľudí, lebo keď raz dostaneme defekt, tak nech nám s výmenou niekto pomôže.

Vytvoriť si štýl zoberie nejaký čas. Nájsť v čom sme dobrí a robiť to taktiež. Pred tým budeme musieť spraviť všetko, čo treba. Zaplatíme cenu dopredu, mnohokrát sa potkneme, spadneme do blata, prídu dažde, búrky, ale aj pekné horúce obdobia. Preto je dôležité snívanie, mať vízie, ciele. Prevedú nás cez rôzne obdobia.

Svet potrebuje lídrov, ktorí robia, neboja sa prejsť blatom, bolesti. Prosím, začnime s tým, čo máme a stavme na dlhodobosť. Nezabudnime, že máme pokračovať, vytrvať a nájsť cestu, ako dosiahnuť presne to naše.

P.S: Negatívne myslenie nás môže priniesť aj do zadku, pozitívne nás odtiaľ nevyvezie, iba tam bude krajšie voňať.